Doba sa mení, ale ľudia ostávajú rovnakí

Miška Hajduková má môj neskonalý obdiv za to, s akou periodicitou prináša fanúšikom nové príbehy a dokáže si stále zachovať vysokú kreativitu a pútavosť. Neopakuje sa, jej hrdinovia sú zakaždým veľmi výrazné osobnosti a dojem z prečítania ostáva vo vás dlho po otočení poslednej strany. Keďže si vždy volí netradičné osudy, ani teraz to nie je inak. Od predošlých titulov zameraných na druhú svetovú vojnu a young adult sa presúva k motívu, ktorý nie je v jej tvorbe novinkou, no opäť ho spracúva s originálnosťou jej vlastnou. Keď na svojom facebookovom profile ohlásila písanie knihy s tematikou pádu cárskeho Ruska, vedel som, že nás čaká ďalší skvelý čitateľský zážitok. V poslednom čase som sa stretol s viacerými spracovaniami konca dynastie Romanovovcov a bol som zvedavý, ako si s ním poradí autorka z našich končín. 

"Stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že Garinovej jej výskumy len priveľmi liezli na mozog. Sama Juliettina mama povedala, že bola posadnutá Taťjanou Romanovovou. Tohto sa musím držať a všetko bude v poriadku. Takto upokojená som sa ponorila do ďalšieho zápisu. Alibisticky som si vravela, že hoci sa Garinová tvári, že komunikuje priamo so mnou, mňa sa to týkať nemusí, a hoci náhody nie sú, toto jednoducho je. Denne sa deje veľa nevysvetliteľných vecí. Toto bude jednoducho ďalšia do obrovského zoznamu podivností tohto sveta." (str. 172)

No, aby som uviedol veci na správnu mieru - Zimný palác nie je celkom o poprave cárskej rodiny, hoci aj tá sama osebe by vydala na román. Miška sa zamerala na dcéru Mikuláša II. Nie je to však Anastázia, azda najznámejšia pokračovateľka rodu vzhľadom na podvodné udalosti, ktoré nasledovali okolo jej osoby, čím vznikla pomerne nečakaná legenda. V centre diania je jej sestra Taťjana, obetavá a otvorená duša, žijúca svoj sen o mladej láske a pomoci ľuďom. Nie je však jedinou protagonistkou tohto mena, keďže príbeh sa odohráva v troch rôznych obdobiach. Striedanie - a prepájanie - viacerých línií je Miškinou doménou, ktorú potvrdila už svojím debutom a aj teraz je spracované veľmi funkčne a nenásilne. Či už ide o cárske Rusko, komunizmom poznačenú krajinu, alebo súčasnosti blízke dejisko, každé vás dokáže vtiahnuť inou atmosférou a nevšednými charaktermi. Mysteriózne prvky dodávajú románu grády, osobne som rád, že si opäť našli cestu do autorkinho textu. Nie vždy ide o vydarený krok, v rukách neskúsenejšej spisovateľky by mohli ľahko pôsobiť ako päsť na oko, to však nie je tento prípad. Niežeby si prechody medzi jednotlivými obdobiami vyžadovali vašu extra pozornosť - príbeh sám osebe si ju bude tak či tak uzurpovať, ako sa patrí -, no Miška svojich čitateľov nepodceňuje a občas ich prekvapí viac či menej jasnými odkazmi na minulosť. Odhaľovanie záhadných súvislostí a pravdy o predurčení je zábavné, dojemné i uveriteľné, a to napriek spomínanému nadzmyslovému námetu. Alebo práve preto? Pri dielach tohto typu je znalosť dobových reálií nutnosťou a pohrúženie sa do mysle skutočnej osoby si zas vyžaduje silnú dávku empatie. Oba atribúty sú naplnené a pri čítaní denníkových zápiskov máte dojem, akoby išlo naozaj o nahliadnutie do vnútra ruskej princeznej. Keď už som pri tých reáliách, knihu by ste nemali čítať s prázdnym žalúdkom. Pri opise niektorých jedál európskych kuchýň by ste sa mohli iba zbytočne vytrápiť 😀. Čo tiež oceňujem, je priblíženie umeleckého sveta. Akékoľvek zakomponovanie kultúrnych sfér do deja zakaždým vítam a Zimný palác vo mne prebudil chuť vybrať sa do múzea či galérie. 

Michaela Ella Hajduková (zdroj: Knižné červy)

"Už som nemala domov. Taťjana Garinová neexistovala. To, ako som žila v Paríži, nebolo dôležité, musela som vedieť niečo iné. Nevzdala som sa svojho výskumu ani pátrania. Žila som a chcela na tej knihe pracovať, pretože sa stalo dačo, čo mi otvorilo oči i srdce až tak, že som pochopila, kým som, kým som bola a prečo nemôžem zabuchnúť dvere za Taťjanou Romanovovou. Lebo už navždy bude mojou súčasťou a tvojou takisto. Mala som sen, teda... bola to spomienka. Spomienka na niečo, čo bolo, čo sa stalo, a ja som chcela vedieť, prečo a ako sa to skončilo." (str. 280)

Michaela Ella Hajduková ma za roky na domácej knižnej scéne vybudovanú stabilnú základňu fanúšikov, no je možné, že svojou novinkou si k sebe pritiahne aj nových priaznivcov. História je ako bezodná studňa pestrých námetov a Miške sa darí vyberať si tie, čo majú silu osloviť širokú škálu čitateľov. Príbehy o láske, nádeji, smrti a nepriazni spoločnosti sú stávkou na istotu a Zimný palác v tomto smere nie je vôbec sklamaním. Práve naopak.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Nájde niekto odvahu zložiť masku silnej rockerke?

Netopierka disponuje viacerými atribútmi, vďaka ktorým sa jednoducho musí stať obľúbenou knihou (nielen) mladých dospelých. Najprv vám udrie do očí pútavá obálka, verne odrážajúca podstatu hlavnej hrdinky. Znalcov slovenskej tvorby určite zaujme aj meno autorky. Michaela Ella Hajduková sa doteraz nepohybovala na poli young adult, hoci sa nazdávam, že to bola iba otázka času. A som rád, že napokon prekročila pomyselnú hranicu a napísala knihu šitú na mieru mladším čitateľom. I keď sa tiež musím priznať, že rozsah sa mi zdal spočiatku neprimeraný avizovaným témam, ale môj skepticizmus sa ukázal ako neopodstatnený. Kombinácia muzikantského prostredia, tlaku médií, šikany a obťažovania vytvorila skvele fungujúcu mozaiku, ktorá osloví každého empatického človeka. 

"Tichá domácnosť sa premenila na klasické rozhovory, čo bolo v škole a podobne. Erikovi som povedala, že hľadám kompromis, ale zabudla som na to. Riešila som školu, tajný vzťah a tajnú skupinu. Bolo to únavné, ale nechcela som si to priznať. Položila som školský batoh, vyzula si čižmy a na vešiak zavesila kabát. Vošla som do obývačky a v tom istom momente mama zhodila zo stola nejakú vec. Oči sa nám stretli a naraz sme sa rozosmiali. Kedy to bolo naposledy, čo sme sa spolu smiali, uvoľnene a veselo? Čo sa stalo, že sa to zmenilo? A kedy?" (str. 84)

Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, vďaka čomu môžeme dôkladne spoznať vnútorný svet stredoškoláčky Lindy. A ten je veru pekne bohatý! Musí sa totiž vyrovnávať hneď s niekoľkými vážnymi ťažkosťami. K niektorým z nich došlo súhrou náhod, ďalšie spôsobili ľudia v jej okolí a iné sú dôsledkom jej vlastných chýb. To však Lindu len viac približuje čitateľom, pretože spievanie v rockovej kapele už nie je doménou väčšiny z nás☺. Neľahká situácia protagonistky jemným a veľmi účinným spôsobom otvára priestor pre zodpovedanie pálčivých otázok o prvom sexe, nátlaku či zneužívaní, zatiaľ čo hudobné prostredie osviežuje dej a je istým magnetom pre čitateľov. Netopierka ma zoznámila s niektorými pre mňa dosiaľ neznámymi interpretmi, ktorých som si hneď aj vyhľadal, takže kniha má v tomto smere nespochybniteľnú hodnotu. Mimochodom, názov odkazuje na prezývku speváčky skupiny Kvety zla. Tlieskam Miške Hajdukovej za pekné prepojenie s prekliatymi básnikmi, konkrétne, samozrejme, s Charlesom Baudelairom. Istú stigmu akoby si niesla v sebe i samotná Linda, čím sa názov kapely stáva viac než iba symbolom. Zároveň presahuje hranice hudby a zasahuje do sféry literatúry, ktorá je Linde takisto blízka. Na jednej strane umelecký svet predstavuje možnosť úniku z ťažkej reality, na druhej strane zas umožňuje Linde nasadiť si masku a udržiavať si odstup. Našťastie sa na scéne zjaví osoba, ktorá sa odváži nahliadnuť za závoj a spoznať jej skutočnú tvár. Erik sa povahovo ukáže ako skvelý parťák už len preto, že nájde vhodnú cestu, ako preniknúť do Lindinho sveta a nenechá sa odradiť jej temným zjavom. Potvrdzuje tým starú známu pravdu, že kniha by sa nemala súdiť podľa obalu, čo sa, žiaľ, často ľahšie povie než vykoná. Hrdinovia knihy nech teda slúžia ako pozitívne príklady komunikácie, dôvery a ochoty počúvať. Román má výrazný výchovný aspekt, čím sa radí medzi silno pôsobiace tituly. Napísať knihu o mládeži zvládne aj priemerný spisovateľ, ale dodať jej šmrnc a zanechať stopu v pamäti a duši si už vyžaduje značné rozprávačské majstrovstvo. A pritom sa to deje zľahka, priam podprahovo. Autorka nijako nepodsúva čitateľovi svoje postoje, iba ho podnecuje k zamysleniu. 

Michaela Ella Hajduková

"Ťažko sa mi dýchalo, nedokázala som ani plakať, bolelo ma na hrudi a neveriaco som čítala ten príšerný článok dookola. Úplne prekrútili všetko, čo sa stalo, len na základe toho, čo videli a domysleli si. Tak takéto to je? Z tej druhej strany, keď sa človek nemôže ani brániť, keď napíšu strašné lži a on potom vyzerá pred svetom ako troska, ktorá si nevie dať so sebou rady? (...) Kto všetko to videl? Dostane sa to i do školy? Bože, škola... možno ma vyrazia. Teraz, pred maturitou." (str. 151)

Ako každá Miškina kniha aj Netopierka je postavená najmä na medziľudských vzťahoch, s ktorými si neraz nevedia poradiť ani dospelí, nieto tínedžeri. Páči sa mi, že posilňuje vedomie o tom, že nikto nie je neomylný, dôležité je, ako sa so svojimi chybami vysporiadame, nakoľko im dovolíme, aby nás ovplyvnili, a či sme schopní odpustiť sebe aj iným. Román ma oslovil, hoci nie som primárna cieľová skupina, preto ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, Netopierka bude určite správnou voľbou. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.