Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

More, piráti a rodina

Napísať príbeh z prostredia pirátov je odvážny počin, pretože výsledok je značne nepredvídateľný. Buď z toho môže vzniknúť strhujúce dobrodružstvo, alebo môže vyznieť ako paródia plná klišé a stereotypných námetov. Spisovateľka Adrienne Young si zjavne dobre uvedomuje peripetie dejiska - nevyhne sa, samozrejme, aj známym motívom, bez ktorých si príbeh námorníkov, zlodejov a kupcov ani nevieme predstaviť, no zároveň ich dopĺňa originálnymi situáciami a predovšetkým výraznými, živými postavami. Nejde pritom iba o prvoplánovú snahu zaujať, neutíchajúce dianie je popretkávané rôznymi myšlienkami. Aj čitateľ si predsa občas musí vydýchnuť, nehovoriac o ústrednej postave dvojdielnej série Fable, pre ktorú je chvíľa pokoja na prvý pohľad čosi nedosiahnuteľné. 

"Na chrbte a na ramene ma poškriabal koral. Prúd ma ešte stihol poprehadzovať ponad brázdy, kým som sa napokon čohosi chytila. Popri mne sa valila studená voda a odviala mi vlasy preč z tváre. Zdvihla som sa, svaly mi kričali od bolesti a slabosť v končatinách sa zhoršovala. Ako som sa držala, ruky sa mi triasli. Pokožka ma začala páliť, pretože jed z koralu mi už presakoval do krvi. Vytiahla som sa ku stene, aby som sa dostala z jeho dosahu, a pritisla som sa ku šelfu. Snažila som sa prinútiť srdce, aby sa upokojilo, skôr než mi dôjde vzduch. Spodný prúd ma odvliekol najmenej tridsať metrov a ja som sa rýchlo potrebovala vynoriť." (str. 68)

Dievča mora vábi predovšetkým spomenutým prostredím, ale v jadre ide o príbeh vnútornej sily obyčajného človeka a najtriviálnejšej a zároveň najdôležitejšej súčasti nášho bytia - lásky. Autorka namixovala koktejl z napätia, túžby po prežití, hľadania rodiny a zo zmyslu domova a bezpečia. Je však veľmi náročné dosiahnuť stanovené ciele, keď hrozí, že každý záchvev náklonnosti môže rýchlo klesnúť na dno zradného mora. Fable je hrdinka, ktorá veľmi skoro musí dokázať prežiť v obklopení silnejších a krutejších ľudí. Po tom, ako prišla o matku a otec ju nechal na neslávne známom ostrove hrdlorezov bojovať o každý nový úsvit, sa zocelila a naučila dôverovať svojim nezvyčajným schopnostiam. Svet, v ktorom sa pohybujeme, nepraje slabým jedincom, a mladým dievčatám na prahu dospelosti už vôbec nie. Ak si chcú zadovážiť svoje miesto pod slnkom, musia sa poriadne obracať, a aj sa vždy nájdu muži spochybňujúci ich kvality. Postavy sa deň čo deň boria s nespravodlivosťou a násilím, čeliac stále novým výzvam a rozhodnutiam, pričom nie vždy smerujú k lepším podmienkam. Výber menšieho zla, pomsta a intrigy sú bežnou výbavou námorníkov i kupcov, ale pomedzi temné pohnútky duše občas prebleskne aj lúč dobra, hoci nie v úplne najčistejšej forme. Mužský protagonista West je pekným príkladom postavy ovplyvnenej prostredím, v ktorom žije. Nemrhá slovami, vie byť bezohľadný, netrpezlivý a neochvejne si stráži svoje tajomstvá, no keď na to príde, prejaví sa aj jeho ochota odhodiť masku neprístupnosti a ochrániť ľudí, na ktorých mu záleží. Podobne ako Fable má čo ponúknuť, je výborne napísaný a už teraz sa teším, ako sa jeho charakter prehĺbi v pokračovaní knihy. Ich romantická línia však nie je zďaleka jedinou a povedal by som, že ani tou najemotívnejšou. Nechcem prezrádzať priveľa, ale niektoré páry si ukradnú vaše srdce a budete im fandiť viac než ústrednej dvojici. Najmä v oceáne plnom lží a poloprávd, keďže každá informácia má svoju cenu a mnohí si z pravdy spravili obchodný artikel. Svoje o tom vie aj obávaný pirát Svätec - osamelý, stoický a krutý muž, ktorého posádka je vysnívaným cieľom jeho dcéry. Po manželkinej smrti však zatvrdil svoje vnútro a je otázne, či vôbec bude ešte niekedy schopný prejaviť svoju zraniteľnosť. Jeho vzťah s Fable je jedným z hnacích motorov príbehu a je spracovaný naozaj skvele!

Adrienne Young (zdroj: adrienneyoungbooks.com)

"Chcela som ho nenávidieť. Chcela som ho preklínať. No ako od môjho odchodu ubiehali minúty, zamorila ma pravda o tom, že nenávisť nebola to jediné, čo som cítila. Nevedela som nič o tom, odkiaľ prišiel, vedela som však, že o tom nerád hovoril. Svoju ríšu vybudoval z ničoho, loď za loďou, a aj keď ma opustil a zradil, stále vo mne žila maličká časť, ktorá ho ľúbila. A vedela som prečo. Isolde. Moja matka Svätca milovala takou láskou, ktorá by zapálila aj more. A práve to mi nedovolilo želať si jeho smrť." (str. 186)

Adrienne Young sa prejavuje ako veľmi zručná rozprávačka. Jej román obsahuje veľké množstvo rôznych motívov, ktoré by sa v rukách menej nadanej spisovateľky mohli ľahko rozpadnúť. Séria Fable však drží pokope, funguje ako dobre naolejovaný stroj a patrí u mňa k tomu najlepšiemu, čo žáner young adult ponúka. Možno je to aj tým, že ma oddávna fascinuje svet pirátov, moja objektivita je v tomto prípade značne poznačená, no i tak ide o kvalitné čítanie, ktoré by nemalo ujsť vašej pozornosti. Krátke kapitoly, dialógy posúvajúce dej vpred a celková dynamika postáv a príbehu vás ženú vpred ako loď prerážajúca búrlivé vlny. Dievča mora sa navyše čoskoro dočká aj prekladu druhej časti s názvom Menovkyňa, takže je najvyšší čas doplniť si medzery, ak ste ho ešte nečítali. 

Originálny názov: Fable
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Fable)
Preklad: Jana Nagypálová
Počet strán:328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Láska a sny v područí rodinných povinností

Barbora Šedíková vydala síce len svoju druhú knihu s historickou tematikou (v roku 2019 jej vo vydavateľstve Motýľ vyšiel titul Hrobár z Paríža), ale napriek tomu sa z nich dajú vydedukovať určité spoločné rysy. Tým najevidentnejším, ktorý vám hneď udrie do oka, je autorkina schopnosť v mihu sekundy vás preniesť do minulosti, či už ide o obdobie Veľkej francúzskej revolúcie, alebo obchodné súperenie miest na Apeninskom polostrove. Niektorí spisovatelia či spisovateľky využívajú históriu iba ako kulisu pre svoj príbeh, no tu máme dočinenia s pevnou súčasťou deja. Termín historický román je naplnený vrchovatou mierou, a to v rôznych smeroch. Pri zobrazených reáliách ani na chvíľu nezapochybujete, že sú autentické a adekvátne 16. storočiu.  

"Otvorila oči. Nikto oproti  nej nestál. Bola tu celkom sama. Túžila znova cítiť ten dotyk, ktorý by rozpálil aj neživý kameň. Žulový stĺp jej však tentoraz nedal to životodarné teplo tajných milencov tak ako pred rokmi. Teraz chladil, akoby bol z ľadu. Odtiahla sa. Bolo to trpké precitnutie. Pripomenulo jej, že už ubehlo pätnásť rokov a muž, ktorý jej v tú noc sľuboval večnú lásku a manželstvo, si ju stále nevzal. Vyparil sa ako ranný opar dvíhajúci sa z hladiny benátskej lagúny za studených jarných a jesenných rán." (str. 55)

Ďalším výrazným prvkom rozprávačského štýlu je množstvo postáv. Niektoré sa v deji iba mihnú, nijako mimoriadne ho neovplyvnia a tým pádom sú prakticky zbytočné. Dá sa však pritom prižmúriť oko, keďže väčšinou aspoň poslúžia na interakciu s podstatnejšími postavami, na základe čoho sa dá lepšie pochopiť ich motivácia či osobnosť. No nedeje sa tak vždy a menej sústredení čitatelia môžu mať občas zmätok v záplave mien. Tento faktor je spôsobený hlavne tým, že tu máme až tri hlavné postavy - súrodencov Stornovcov, ktorí sa usilujú nájsť si po smrti svojho patriarchu miesto v príbuzenstve i vo svete. Novou hlavou rodiny sa stáva Gabriele, renesančný mladý muž, ktorý musí obstáť v silnej konkurencii obchodníkov, nehrajúcich vždy s čistými kartami. A to navyše nielen na poli financií, ale i manželskej politiky. Dve stornovské dcéry sú totiž súce na vydaj a žena, narodená do bohatej, prosperujúcej rodiny, má predovšetkým povinnosť dobre sa vydať a priniesť svojím zväzkom rodu isté výhody. Tu zvolila Barbora Šedíková šikovný kontrast medzi poslušnosťou a odhodlaním nepodvoliť sa dobovým konvenciám. Mladšia Sára si uvedomuje svoju rolu a vyhovie bratovmu návrhu spojiť sa s rodinou rivala v Ancone. Staršia Sibyla je tvrdší oriešok, pretože Stornovci prikladali výchove dievčat rovnakú dôležitosť, ako výchove chlapcov, a tak, keďže disponuje mnohými znalosťami a cieľmi, nemieni sa stať prostriedkom sobášneho kalkulu. To však neznamená, že by netúžila po láske... Prostredie Benátok priam zvádza k romantickým ideálom, hoci, samozrejme, novovek mal nepochybne aj svoju odvrátenú stranu v podobe špiny, zápachu a zloprajných indivíduí. Dodnes mám v živej pamäti svetoznámy karneval, ktorého som sa zúčastnil pred niekoľkými rokmi, a román Na krídlach škorca mi túto spomienku pripomenul ešte väčšmi. Nemal síce taký nádych tajomnosti a vášne ako u protagonistov, ale ktovie, možno raz... 😀. Keďže v jadre ide o rodinnú drámu, som rád, že dej zahŕňa dlhšie časové obdobie. Záverečný skok síce nie je rozsiahly, ale veľmi pekne uzatvára jednotlivé línie, bohaté na udalosti. Všetko do seba zapadne, no či sa hrdinovia a hrdinky dočkajú uspokojivého konca, to si už budete musieť prečítať sami. História totiž prekypuje nenaplnenými túžbami a nedá sa povedať, že by práve táto kniha patrila k predvídateľným... 

Barbora Šedíková (zdroj: Instacks.sk)

"S každou minútou, ktorá v presýpacích hodinách približovala okamih jeho odjazdu, sa cítil horšie a sklesnutejšie. V tomto meste bol taký slobodný. Odbremenený od všetkých povinností obchodníka, ktoré na neho v Ancone aj Benátkach čakali. V spoločnosti ženy, ktorá hladila jeho dušu. S ťažkým srdcom sa díval na rodový prsteň s vyobrazením škorca. Pripomínal mu, aký bol v skutočnosti spútaný a zotročený. Chcel azda tak veľa? Veď túžil len po osobnom šťastí. Bol to azda zločin? To nie. Ale tieň rodového prekliatia nad ním začínal znova rozprestierať svoje krídla." (str. 163)

Na svoje si prídu všetci priaznivci pohnutých dejín, rozporuplných osudov a osobitej atmosféry. Barbora Šedíková sa nikam neponáhľa, nenecháva sa obmedzovať trendom kratších textov a ponúka svojim fanúšikom úctyhodných štyristo strán. Ak by však došlo k redukcii opisov prostredia, nadbytočných prienikov do vnútra postáv a občasného zdôrazňovania dostatočne jasných súvislostí, kniha by mohla mať pokojne aj o pár desiatok strán menej. Ale nazdávam sa, že ide o ďalší znak autorkinho rukopisu, preto sa s tým musím ako netrpezlivý čitateľ jednoducho zmieriť 😀. Dielo Na krídlach škorca by si zaslúžilo viac pozornosti, pretože v rámci žánru je nadpriemernou ukážkou nášho domáceho talentu. A spomenuté chybičky krásy vyplývajú iba z môjho subjektívneho hodnotenia... 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Opakom rasistu nie je nerasista

Téma rasizmu sa v súčasnosti spája najmä s politickým tlakom v USA, prejavujúcim sa v rôznych oblastiach spoločnosti a kultúry. Osobne vidím jej najväčší vplyv vo filmovom a televíznom umení vzhľadom na stanovenie určitých kvót, týkajúcich sa pomeru černošských hercov. V našom geopriestore sa síce nevyskytuje veľa Afroameričanov, ale rasizmus sa netýka iba ich. Svojím spôsobom sa s ním stretáva každý, pričom si ani neuvedomuje, že k nemu dochádza. Ibram Xolani Kendi je autorom viacerých kníh zaoberajúcich sa daným globálnym a dlhotrvajúcim problémom, v ktorých objasňuje jeho dejiny, pôvod i súčasné podoby. Pritom naň nahliada cez optiku vlastných skúseností, no prvok subjektivity je skôr iba východiskovým bodom než hlavným motívom, tým pádom sa s ním môžu stotožniť aj čitatelia mimo sféry záujmu. 

"Rasová nerovnosť je všade okolo nás, či už viditeľná v našich zákonoch, alebo skrytá v útrobách našej mysle. Otázka pre každého z nás znie: Na ktorej strane histórie stojíme? Rasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje rasistické politiky alebo šíri rasistické myšlienky. Antirasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje anirasistické politiky alebo šíri anitrasistické myšlienky. Rasista a antirasista sú odnímateľné menovky, ktoré možno nalepiť alebo strhnúť na základe toho, čo daný človek robí alebo nerobí, čo v danom momente podporuje alebo vyjadruje." (str. 32)

Autor hneď v úvode jasne definuje pojmy a uvádza čitateľa do obrazu ohľadom charakteru svojho textu. Osobne sa nepovažujem za rasistu, no doteraz som sa nikdy nad daným javom viac nezamýšľal, čo je pomerne pochopiteľné, keďže s ním nemám prakticky žiadnu skúsenosť. Kendi však tvrdí, že ak človek vyhlasuje, že nie je rasista, ešte to neznamená, že je proti rasizmu ako takému. Podľa neho je dôležité naladiť sa na vlnu antirasizmu, aby sa ľudia aktívne postavili proti tomuto neduhu a aj sa tak v súvislosti s tým správali. Spočiatku sa mi zdalo, akoby svoje postoje podsúval čitateľovi príliš moralizujúco, ale našťastie to vykompenzoval trefným príkladom z vlastného života na prahu dospelosti, keď on sám nevedomky prebral tendencie zhadzovať vlastnú rasu a prisudzoval jej negatívne konotácie. Od osobných kritérií prechádza k spoločenským a politickým a nazerá na rasizmus z rôznych uhlov, pričom sa snaží zachovať istú mieru objektivity. Prejavuje sa to napríklad v širšom ponímaní. Svoje hodnotenia neobmedzuje iba na protipól belosi - černosi, ale tvrdí, že nadradenou sa môže cítiť akákoľvek rasa a rasizmus sa môže prejavovať dokonca aj v rámci jednej z nich (ako sa to stalo aj jemu samému). Aby mohli téme lepšie porozumieť aj ľudia bez priamej skúsenosti, vysvetľuje problém v spojení s viacerými odbormi, medzi ktorými nájdete etiku, právo, históriu či prírodné vedy. Hovorí, že rasistov aj antirasistov podmieňuje pestrá paleta vplyvov - od dedičnosti cez etnicitu až po sociálne interakcie. Ďalšou podstatnou ideou je pasivita ľudí, ktorá tiež napomáha udržiavaniu stereotypov a predsudkov a je živnou pôdou pre negatívne postoje aj voči iným skupinám obyvateľstva, či už ide o homosexuálov, feministky alebo odlišné vierovyznania. Napomôcť systematickému riešeniu situácie by mohlo, keby každý začal so zmenou vlastného uvažovania, zahŕňajúcou viac sebakritiky, sústredenie sa na rovnosť a vyhýbanie sa haló efektu zo strany médií či politikov. 

Ibram X. Kendi (zdroj: IndieWire)

"Sexistické názory, že muži sú prirodzene nebezpečnejší ako ženy (keďže ženy sa považujú za prirodzene krehkejšie a vyžadujú ochranu), a rasistické názory, že černosi sú nebezpečnejší ako belosi, sa prelínajú a vytvárajú rodový rasizmus, podľa ktorého sú černosi hypernebezpeční, nebezpečnejší ako belošskí muži, černošské ženy a (vrchol nevinnej krehkosti) belošské ženy. Žiaden súd nie je prísnejší ako ten proti černošskej mužskosti, ktorá je už od prírody vinná." (str. 266)

Knihu Ako byť antirasista považujem za nesmierne dôležitú, hoci sa priznám, že som nie vždy rozumel všetkým súvislostiam. Našinec má podľa mňa od danej problematiky priveľký odstup a ani pri najlepšej vôli nedokáže do nej naplno preniknúť. Je však nutné dodať, že publikácia je skvelým sprievodcom v tejto oblasti a zodpovie viac otázok, než by ste boli schopní položiť. Ibram X. Kendi sa podujal na neľahkú úlohu - otvoriť ľuďom oči, docieliť, aby každý začal s pozitívnou zmenou od seba, a to by sa malo postupne prejaviť aj v systéme a politike. Či má šancu uspieť, je otázne, no ak jeho kniha prinúti zamyslieť sa čitateľov tak ako mňa, jeho snaha nebude márna.

Originálny názov: How to Be an Antiracist
Preklad: Kristína Horková
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Zbavili by ste sa svojich zlých spomienok?

Knihy o knihách sú balzamom pre dušu každého priaznivca písaného slova. Spočiatku som sa nazdával, že román Bridget Collins bude práve z tohto súdka - že istým spôsobom vzdá poctu klasickým príbehom a prenesie čitateľa hlbšie do tajov literatúry. Preto som bol pomerne prekvapený, že ide skôr o spracovanie námetu zakázanej lásky na báze mystiky. Rozhodne však nie som sklamaný, práve naopak! Autorka sa pohráva s nesmierne zaujímavou ideou, ktorá podnieti k zamysleniu nejedného z nás. Na debut je to naozaj vydarené dielo, nehovoriac o tom, že funguje aj ako papierový psychológ. Niežeby vám román pomohol vyriešiť vaše vnútorné problémy, no svojím jazykom, zameraním a otváraním rôznych tém vás nabáda akceptovať svoje trápenia. A robí to prostredníctvom postáv, ktoré vám rýchlo prirastú k srdcu.

"Dokázal som si predstaviť strach, z ktorého sa vám dvíha žalúdok, hrôzu pri predstave, že tu navždy zanecháte človeka, ktorým ste kedysi bývali... Ale čo tá konkrétna chvíľa? Moment, keď vytrhnú niečo z vášho najhlbšieho vnútra - aký to bol pocit? A čo potom, keď už máte v sebe dieru... Spomenul som si na Millin prázdny pohľad a zaťal som zuby. Čo bolo horšie? Nič necítiť alebo smútiť za niečím, čo si už viac nepamätáte? Keď zabudnete, určite sa vytratí aj smútok, aký by to inak malo zmysel? No napriek tomu vás tá otupenosť pripraví o časť vás samých, akoby ste navždy v duši cítili mravčenie..." (str. 86)

Emmett je obyčajný farmár a neočakáva žiadne výrazné životné zmeny. Svoj postoj však musí prehodnotiť, keď dostane list s oznámením o nástupe do učňovskej kníhviazačskej dielne. Samo osebe to znie nesporne pútavo a výnimočne, no Emmett práve nekypí nadšením. Dané povolanie je totiž opradené množstvom predsudkov a povier, ľudia majú z kníh aj ich viazačov strach. V týchto zväzkoch by ste márne hľadali vymyslené príbehy talentovaných rozprávačov. Knihy slúžia predovšetkým na uchovávanie skutočných spomienok, takže ak vás niečo trápi a chcete sa zbaviť duševnej záťaže, Emmett vám ochotne vyhovie. Záhadná atmosféra naberie plné obrátky, keď Emmett objaví v trezore plnom vzácnych kníh jednu, ktorá nesie jeho meno. Toto zistenie mu obráti vnútro naruby, pretože nikto, kto sa zbaví svojich spomienok, už nebude ako predtým. Každá emócia a skúsenosť formuje charakter, a ak o ne človek príde, čo z neho ostane? Bol aj Emmett iný ako predtým? A čo zo svojej minulosti považoval za také dramatické, že chcel na to radšej zabudnúť? Rozpor hlavného hrdinu je podmienený aj ďalším nečakaným prekvapením - láskou k Darnayovi/Lucianovi, mierne arogantnému príslušníkovi vyššej triedy. Potešilo ma, že Bridget Collins siahla po motíve homosexuality. Predsudky spoločnosti sú vďaka tomu ešte výraznejšie a prekonávanie prekážok zo strany protagonistov získava mnoho ďalších rozmerov. Príbeh disponuje skôr napätím vyplývajúcim z vnútorných poryvov, no pritom sa nemáte šancu nudiť. Niektoré scény by si možno zaslúžili kratší rozsah, ale každá má svoje pevné miesto a slúži buď na posun dej, alebo dôslednejšie vykreslenie postáv. Tomu napomáha aj forma priameho rozprávača. Takmer žiadny mysteriózny román sa nezaobíde bez poriadneho záporáka. Jeden sa tu vyskytne tiež, ale nevyznieva extra nebezpečne, väčšia hrozba plynie prakticky zo samotnej mytológie diela a spomínaných stereotypov v myslení. Kníhviazač je o hľadaní seba samého, strateného kúska vlastnej mysle a srdca a o druhej šanci na opätovné zblíženie s milovanou osobou. Úvodná podstata nevšedného remesla sa síce postupne akosi vytráca, no ako celok pôsobí príbeh konzistentne a nie je mu čo vytknúť. 

Bridget Collins (zdroj: The Idle Woman)

"Prázdne miesto po Lucianovi bolo ako otvorená rana. Cítil som jej vonkajšiu časť, zúfalú pálčivú bolesť, ktorá mi začínala niekde pri hrudnej kosti a končila sa pri slabinách. Ak som sa pohol, prehovoril alebo sa zhlboka nadýchol, bolela ešte viac. Nikdy mi ani nenapadlo, že budem chcieť umrieť: no mal som pocit, že sa topím, až na to, že vyslobodzujúca ničota nikdy neprišla. Lucian odišiel. Bol by som dal čokoľvek za to, aby som sa na neho mohol čo i len pozrieť alebo počuť jeho hlas, a on tu nebol." (str. 271)

Nedajte sa odradiť, ak sa vám náhodou prvých sto strán bude javiť ako málo dynamických. Autorka si len pripravuje pôdu a príbeh sa pekne rozbehne. Za daný dojem môže nepochybne aj pomerne poetický jazyk, ktorý však skvele pasuje do celkovej atmosféry a omnoho lepšie definuje Emmetta s Lucianom aj svet, v ktorom sa pohybujú. Verím, že Kníhviazač môže osloviť širokú škálu čitateľov bez ohľadu na vek. Patrí k dielam, ku ktorým sa zrejme ešte vrátim, a takých nie je veľa. Navyše je ako stvorený na sviatočné dni, takže neváhajte a siahnite po ňom :-)

Originálny názov: The Binding
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci autorka vydala aj román The Betrayals z rovnakého univerza
Preklad: Tereza Štubniaková
Počet strán: 430

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)

"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 

Doba sa mení, ale ľudia ostávajú rovnakí

Miška Hajduková má môj neskonalý obdiv za to, s akou periodicitou prináša fanúšikom nové príbehy a dokáže si stále zachovať vysokú kreativitu a pútavosť. Neopakuje sa, jej hrdinovia sú zakaždým veľmi výrazné osobnosti a dojem z prečítania ostáva vo vás dlho po otočení poslednej strany. Keďže si vždy volí netradičné osudy, ani teraz to nie je inak. Od predošlých titulov zameraných na druhú svetovú vojnu a young adult sa presúva k motívu, ktorý nie je v jej tvorbe novinkou, no opäť ho spracúva s originálnosťou jej vlastnou. Keď na svojom facebookovom profile ohlásila písanie knihy s tematikou pádu cárskeho Ruska, vedel som, že nás čaká ďalší skvelý čitateľský zážitok. V poslednom čase som sa stretol s viacerými spracovaniami konca dynastie Romanovovcov a bol som zvedavý, ako si s ním poradí autorka z našich končín. 

"Stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že Garinovej jej výskumy len priveľmi liezli na mozog. Sama Juliettina mama povedala, že bola posadnutá Taťjanou Romanovovou. Tohto sa musím držať a všetko bude v poriadku. Takto upokojená som sa ponorila do ďalšieho zápisu. Alibisticky som si vravela, že hoci sa Garinová tvári, že komunikuje priamo so mnou, mňa sa to týkať nemusí, a hoci náhody nie sú, toto jednoducho je. Denne sa deje veľa nevysvetliteľných vecí. Toto bude jednoducho ďalšia do obrovského zoznamu podivností tohto sveta." (str. 172)

No, aby som uviedol veci na správnu mieru - Zimný palác nie je celkom o poprave cárskej rodiny, hoci aj tá sama osebe by vydala na román. Miška sa zamerala na dcéru Mikuláša II. Nie je to však Anastázia, azda najznámejšia pokračovateľka rodu vzhľadom na podvodné udalosti, ktoré nasledovali okolo jej osoby, čím vznikla pomerne nečakaná legenda. V centre diania je jej sestra Taťjana, obetavá a otvorená duša, žijúca svoj sen o mladej láske a pomoci ľuďom. Nie je však jedinou protagonistkou tohto mena, keďže príbeh sa odohráva v troch rôznych obdobiach. Striedanie - a prepájanie - viacerých línií je Miškinou doménou, ktorú potvrdila už svojím debutom a aj teraz je spracované veľmi funkčne a nenásilne. Či už ide o cárske Rusko, komunizmom poznačenú krajinu, alebo súčasnosti blízke dejisko, každé vás dokáže vtiahnuť inou atmosférou a nevšednými charaktermi. Mysteriózne prvky dodávajú románu grády, osobne som rád, že si opäť našli cestu do autorkinho textu. Nie vždy ide o vydarený krok, v rukách neskúsenejšej spisovateľky by mohli ľahko pôsobiť ako päsť na oko, to však nie je tento prípad. Niežeby si prechody medzi jednotlivými obdobiami vyžadovali vašu extra pozornosť - príbeh sám osebe si ju bude tak či tak uzurpovať, ako sa patrí -, no Miška svojich čitateľov nepodceňuje a občas ich prekvapí viac či menej jasnými odkazmi na minulosť. Odhaľovanie záhadných súvislostí a pravdy o predurčení je zábavné, dojemné i uveriteľné, a to napriek spomínanému nadzmyslovému námetu. Alebo práve preto? Pri dielach tohto typu je znalosť dobových reálií nutnosťou a pohrúženie sa do mysle skutočnej osoby si zas vyžaduje silnú dávku empatie. Oba atribúty sú naplnené a pri čítaní denníkových zápiskov máte dojem, akoby išlo naozaj o nahliadnutie do vnútra ruskej princeznej. Keď už som pri tých reáliách, knihu by ste nemali čítať s prázdnym žalúdkom. Pri opise niektorých jedál európskych kuchýň by ste sa mohli iba zbytočne vytrápiť 😀. Čo tiež oceňujem, je priblíženie umeleckého sveta. Akékoľvek zakomponovanie kultúrnych sfér do deja zakaždým vítam a Zimný palác vo mne prebudil chuť vybrať sa do múzea či galérie. 

Michaela Ella Hajduková (zdroj: Knižné červy)

"Už som nemala domov. Taťjana Garinová neexistovala. To, ako som žila v Paríži, nebolo dôležité, musela som vedieť niečo iné. Nevzdala som sa svojho výskumu ani pátrania. Žila som a chcela na tej knihe pracovať, pretože sa stalo dačo, čo mi otvorilo oči i srdce až tak, že som pochopila, kým som, kým som bola a prečo nemôžem zabuchnúť dvere za Taťjanou Romanovovou. Lebo už navždy bude mojou súčasťou a tvojou takisto. Mala som sen, teda... bola to spomienka. Spomienka na niečo, čo bolo, čo sa stalo, a ja som chcela vedieť, prečo a ako sa to skončilo." (str. 280)

Michaela Ella Hajduková ma za roky na domácej knižnej scéne vybudovanú stabilnú základňu fanúšikov, no je možné, že svojou novinkou si k sebe pritiahne aj nových priaznivcov. História je ako bezodná studňa pestrých námetov a Miške sa darí vyberať si tie, čo majú silu osloviť širokú škálu čitateľov. Príbehy o láske, nádeji, smrti a nepriazni spoločnosti sú stávkou na istotu a Zimný palác v tomto smere nie je vôbec sklamaním. Práve naopak.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ako zvládnuť rôzne povahy šéfov (i zamestnancov)

Thomas Erikson rozširuje svoju zbierku titulov napomáhajúcich lepšie pochopiť ľudí naokolo a v neposlednom rade aj samých seba. Predošlé knihy Obklopený idiotmi a Obklopený psychopatmi som síce nečítal, ale určite po nich siahnem. Zistil som totiž, že farebná typológia má čosi do seba a dá sa aplikovať v každej oblasti, kde dochádza k styku s ľuďmi. Kniha Obklopený idiotmi v zamestnaní ma zaujala názvom a vôbec pritom nefiguroval fakt, že pracujem v školstve 😀. Teda... trochu áno. Nazdávam sa, že kniha môže poslúžiť nielen mne ako čitateľovi, zamestnancovi či učiteľovi, ale aj mojim študentom pri príprave na reálny život v pracovnom kolobehu. Nejde totiž o motivačnú literatúru balansujúcu na hrane otrepaných klišé, autor poskytuje náhľad do skutočného pracovného prostredia a v jeho riadkoch sa môže nájsť naozaj každý.

"Väčšina manažérskych funkcií sa skladá aspoň z dvoch častí. Manažér, teda šéf, by mal byť čiastočne lídrom a poskytnúť zamestnancom, čo potrebujú. Tým myslím inštrukcie, vzdelanie, vysvetlenie, ukážky postupov. Zároveň by mal podporovať, motivovať, povzbudzovať, plánovať skupinovú prácu, dávať spätnú väzbu, viesť porady a kadejako inak uľahčovať prácu zamestnancom. Zvyšok dňa tvorí časť odborníka, teda keď manažér sám rieši problémy, venuje sa zákazníkom, plánuje aktivity, ktoré nesúvisia s vedením tímu, ale s prácou." (str. 29)

Kniha je rozdelená na dve časti. Prvá, ktorá ma osobne zaujímala viac, sa venuje šéfom z pohľadu zamestnanca, druhá zas zamestnancom z pohľadu ich nadriadených. Spolu tvoria funkčný celok, snažiaci sa poukázať na všetky aspekty nevyhnutného kontaktu oboch zložiek. Keby ostalo len pri prvej časti, Thomas Erikson by ľahko mohol skĺznuť k nechcenej kritike vyšších funkcií, no keďže sám prešiel rozličnými pozíciami, dokonale pozná obe strany mince. A čo je sympatické, neváha si priznať vlastné chyby, ktorých sa dopustil ako manažér. Nielenže sa z nich dokázal poučiť, ale využíva ich ako názorný príklad nezvládnutia náhleho povýšenia či potreby aplikovať rôzne štýly komunikácie. Pretože každý z nás je iný, disponuje iným prístupom k plneniu povinností a vyžaduje odlišnú schému prípadných odmien a trestov. Ak ste podobne ako ja nováčikom v tvorbe tohto švédskeho spisovateľa, nemusíte mať najmenšie obavy. Thomas typológiu farieb vysvetľuje jasne a zrozumiteľne, a hoci jedným dychom dodáva, že u málokoho prevažuje len jedna farba, jeho opisy autentické a určite sa vám ich podarí napasovať na mnohých ľudí vo svojej blízkosti. Červení, žltí, zelení i modrí jedinci majú svoje nepopierateľné klady aj zápory. Schopnosť rozpoznať ich je prvým krokom k úspešnej komunikácii a napĺňaniu očakávaní. Autor poskytuje praktické rady a ponúka situácie, ktoré ukazujú, ako sa dá dosiahnuť viac, ak viete zaradiť človeka do príslušného sfarbenia. Obklopený idiotmi v zamestnaní je občas každý, pričom väčšinou sa im začneme vyhýbať, prípadne môžeme vypeniť až do otvoreného konfliktu. Nevravím, že táto kniha z vás automaticky spraví znalca pováh, no podľa prístupu k zadaným úlohám, (ne)schopnosti motivovať či poskytovať spätnú väzbu dokážete určiť konkrétny typ a porozumieť tak jeho atribútom. Veľmi dobre je spracovaný rozdiel medzi "obyčajným" šéfom a lídrom, ktorý ťahá svojich zamestnancov vpred a dokáže im poskytnúť prostredie, kde sa cítia ocenení a stimulovaní. Thomas ponúka kurzy, ktoré navštevujú vedúci funkcionári v snahe zefektívniť svoje podniky, no ja verím, že našincovi postačí, ak  zameria pozornosť na druhú časť tejto publikácie. Azda v ňom nájde návod, ako zlepšiť svoj prístup aj celkovú spokojnosť svojich zamestnancov.

Thomas Erikson (zdroj: Whatson.ae)

"Ak ste ako väčšina ľudí, teraz v dospelosti oceňujete najmä učiteľov, ktorí  na vás stále tlačili, aby ste dosahovali čo najlepšie výkony. Viem, že je to skôr generačná záležitosť, no určite so mnou aspoň trochu súhlasíte. Popularita ako motivácia je pre lídrov nebezpečný smer. Rešpekt v pozitívnom zmysle je bezpochyby bezpečnejšou cestou. Najzábavnejšie na ňom je, že ak ho dosiahnete, získate s ním aj popularitu." (str. 191)

Rola šéfa sa mení s dobou a už dávno ním nie je ten, čo iba rozdáva úlohy a kontroluje ich splnenie. Respektíve by takým aspoň nemal byť. Rovnako ako by zamestnanec nemal stagnovať, podporovať svoju lenivosť a nenapĺňať svoj potenciál. V pracovnom prostredí trávime veľmi veľa času a je nutné, aby sme sa v ňom cítili príjemne, čo je neraz dôsledkom kolegiálnych vzťahov. Thomas Erikson ústretovou formou predstavuje možnosti, ako ich dosiahnuť, napriek na pohľad nekompatibilným povahám. Stačí iba jednoducho chcieť.

Originálny názov: Omgiven av dåliga chefer
Príslušnosť k sérii: súčasť edície 
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Romantika na pozadí tajomstiev a remesiel

Michal Slanička sa doteraz prezentoval ako autor súčasných, trendových príbehov okorenených humorom a  erotikou, s ktorými sa dalo ľahko stotožniť. Svojou najnovšou knihou sa odklonil od rozbehnutej trasy a prináša čitateľom romantický - a romantizujúci - román s historickým pozadím. Druhá polovica 19. storočia bola poznačená národným a sociálnym útlakom, hospodárskou krízou či cholerovou epidémiou, Prešporské srdce je však predovšetkým ľúbostným, nie spoločenským príbehom. Síce spracúva aj výrazné ponímanie rozdielov medzi jednotlivými vrstvami, slúži však skôr na rozpracovanie ďalších motívov. 

"Nebohý Wilhelm Skaritz predo mnou začal odhaľovať tajomstvá, ktoré si počas života úzkostlivo strážil. Tušila som, že som len na začiatku cesty, ktorej cieľ bol stále v hmle. Dva zažltnuté novinové výstrižky, ktoré som našla v modlitebnej knižke, boli oveľa konkrétnejšie ako list, ktorý Honig ukryl. Najmä jeden z nich. Ten druhý bol pre mňa zaujímavý len láskou dvoch mužov, ktorí boli schopní podstúpiť súboj na život a na smrť pre jednu ženu. Ich mená mi nič nehovorili, a tak som sa sústredila na článok, v ktorom sa spomínajú okolnosti požiaru v Prešporku." (str. 83)

Dej sa odvíja v dvoch líniách. Ťažisko tvorí rozprávanie Frederiky z Kasse, mladej dievčiny čeliacej nečakaným zmenám vo svojom živote. Tie sa rozbehnú, keď umrie dlhoročný pracovník na ich rodinnom statku, ktorého mala rada ako starého otca. Z pozostalosti a starostlivo ukrytého odkazu sa Frederika dozvie, že Honig nebolo jeho pravé meno a za jeho láskavosťou a múdrosťou sa skrývajú dramatické udalosti. Frederika sa ocitá v ich strede a postupne odhaľuje, čo statočného muža priviedlo až k utajeniu skutočnej identity. Druhá, na pohľad samostatne stojaca línia, sa venuje rozkvitajúcej mladej láske medzi dcérou medovnikára Kristínou a rybárom Jurajom. Ich vzťah má pôvod v tragickom požiari medovnikárskej dielne, o to je však silnejšia, hoci pevné a nemenné pravidlá spoločnosti majú na to celkom odlišný názor. V tomto smere odviedol Michal Slanička dobrú prácu. Sadol som mu na lep a obe línie považoval za súbežné rozprávanie. Až postupne mi došlo, že stavba deja je iná, čím kniha získala na príťažlivosti a prepracovanosti. Azda je aj lepšie, že autor neodhalil karty okamžite, dal tým čitateľovi priestor dôsledne sa zoznámiť s jednotlivými protagonistami a sledovať ich na ich ceste za šťastím. A hoci je práve Frederika ústrednou postavou, čo dokazuje aj typ priameho rozprávača v jej podaní, sympatickejšie vyznieva duo Kristína - Juraj. Napokon, avizuje to aj samotný názov knihy a bez ich vzťahu by sa celý príbeh nemal šancu odohrať. Istým spôsobom je tak Frederika skôr sprievodkyňou pri hľadaní odpovedí na otázky, ale aj ona má nakoniec v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kapitoly sú krátke, čo ako fanúšik dynamickejších textov oceňujem, navyše funkčne striedajú jednotlivé línie a dejiská. Na druhej strane by postavám prospela väčšia "ľudskosť", občas konajú a hovoria len pre potreby príbehu na úkor hlbšieho ponoru do ich vnútra. Apropo, reč. Autor sa snažil prispôsobiť dialógy i pásmo rozprávača dobovej "mluve", no nie vždy úspešne a neraz daná snaha vyznieva naprázdno, až silene. Preniesť sa do minulosti v každom smere je pomerne náročné, uznávam, snáď aj nemožné, preto považujem za vhodnejšie nenútiť sa do podobných úloh a radšej sa držať súčasnej podoby jazyka s prispôsobením slovnej zásoby na primeranej úrovni. Radšej sa mala pozornosť sústrediť na stavbu viet. Rušivo na mňa totiž pôsobilo aj pričasté využívanie slov ako "ktorý" a "bol" a ich variantov.

Michal Slanička (zdroj: Ženský web)

"Imre hľadel na objatie dvoch milencov. Ich zovretie bolo jemné a pevné. Akoby po ňom už nemalo nikdy nasledovať ďalšie. Bez slov ním vypovedali všetko. Bolo v ňom cítiť poďakovanie, prosbu aj prísľub. Poďakovanie za všetko, čo si navzájom dávali. Vedomky či nevedomky. Za pozornosť, ktorá im obom napovedala, že sú jeden pre druhého stvorení. Za slová, v ktorých bola sila porovnateľná s Jurajovými objatiami, za dotyky, čo mrazili a rozpaľovali zároveň. Prosbu o chvíľu strpenia, ktorú nevedeli ohraničiť dňami, týždňami ani mesiacmi. Na jeho konci však mal byť oboma vytúžený okamih, keď im Kristínin otec dá súhlas." (str. 141)

Prešporské srdce je však silné v ľúbostnom námete, pasáže venované osudovej láske sú tým najlepším, čo kniha ponúka. Oceňujem aj lyrický nádych pri opisoch pocitov či životných okolností, za akých sa odvíjajú osudy hrdinov (a nielen ich). Román osloví predovšetkým ženské publikum, cieľovej skupine je prispôsobená téma, prostredie aj celkové vyznenie. Historický námet sa v rukách Michala Slaničku neminul účinku a pri doladení detailov snáď ešte ponúkne ďalší príbeh z našich dejín. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Aj čítanie môže byť občas nebezpečné

Severská literatúra je už vyše dekády pojmom, ktorý sa spája väčšinou s temnou atmosférou, napínavým dejom, morálne diskutabilnými hrdinami a výraznou psychologizáciou. Samozrejme, ide o prílišné zovšeobecňovanie, Škandinávia nie je ani zďaleka postavená iba na trileroch, no prerazili v najväčšej miere. Max Seeck je fínsky spisovateľ, známy práve vďaka žánru krimi, a vydavateľstvo Motýľ prichádza s prvým prekladom jeho knihy do slovenčiny. Vždy keď idem siahnuť po novinke od nového autora, mám tendenciu si niečo o ňom zistiť. Z reakcií na Čitateľa som sa dozvedel o konci príbehu, ktorý mnohým zdvihol tlak. A to stačilo na dostatočné vyburcovanie mojej zvedavosti. Zaradím sa aj ja medzi tých, ktorí budú rozčarovaní záverom, alebo dokážem lepšie pochopiť Seeckove pohnútky a vyústenie deja? Vzhľadom na to, že som fanúšikom psychotrilerov, prikláňal som sa k druhej možnosti...

"Malleus maleficarum (...) Podľa wikipédie túto kontroverznú príručku zostavil inkvizítor Heinrich Kramerus a nachádzajú sa v nej podrobné návody, ako vypočúvať, mučiť a trestať ženy podozrivé z bosoráctva. Dosť rýchlo sa mu podarilo zistiť, že existuje fínsky preklad, ktorý sa práve snažia zohnať pre vyšetrovateľov. (...) Nápis na streche vniesol do prípadu ďalšiu záhadu: o niečom takom Roger Koponen v žiadnej knihe nepíše. Vraždy dvoch žien boli vykonané dôsledne podľa Koponenovej fikcie, ale text, ktorý vrah zanechal na streche domu, pôsobí ako výsmech zrodený zo spontánneho nápadu." (str. 62)

Príbeh sa odohráva v chladných Helsinkách, ktoré napriek na pohľad nehostinnému prostrediu zažívajú pekelne horúce chvíle. Krutý páchateľ totiž napodobňuje krvavé vraždy z trilógie Witch Hunt úspešného autora Koponena. Ide síce o často využívaný motív, ale Seeck z neho dokáže predsa len vyťažiť čosi nové. Do kariet mu hrá spomínané dejisko a osobnosť ústrednej hrdinky - detektívky seržantky Jessicy Niemiovej. Priznám sa, spočiatku som si k nej nachádzal sympatie o niečo ťažšie, čo považujem za autorov zámer. Nikde nie je napísané, že hlavná postava musí byť okamžite ašpirantkou na titul Miss sympatia. Niet sa však čomu čudovať, Jessica má už čo-to za sebou a vytvorila si pancier pred nástrahami vonkajšieho sveta. Postupne sa však čitateľovi darí prenikať cezeň a spoznávať nielen príčiny jej povahy, ale aj obľúbiť si ju a fandiť jej v boji proti vrahovi aj vlastným problémom. Zdá sa totiž, že tieto dva elementy spolu súvisia. Keď sú nájdené telá dvoch žien, ani vo sne by jej nenapadlo, že by s nimi - či s vrahom - mohla byť nejako prepojená. Spisovateľ Roger Koponen je zhrozený, kam ho doviedla jeho úspešná séria, a keďže je v nej obsiahnutých viac vrážd, je každému jasné, že páchateľ ešte neskončil. Čitateľ je napínavé čítanie, užíval som si podivne mysterióznu atmosféru aj prepojenie so svetom literatúry, pretože ten je pre mňa vždy vábivým námetom. Rovnako ako prelínanie časových línií. Prostredníctvom retrospektívy sa vraciame do Jessicine minulosti a odhaľujeme pozadie rôznych motívov. Niekto by mohol namietať, že jej osobnému či ľúbostnému životu je venovaného príliš veľa miesta. Občas sa síce zdá, že autor zbytočne odbieha od hlavnej dejovej línie k málo podstatným epizódam, ale všetky istým spôsobom Jessicu definujú a pomáhajú lepšie pochopiť jej pohnútky. A to aj v súvislosti s diskutovaným záverom. Po prečítaní knihy môžem vyhlásiť, že ma až tak nepodráždil, skôr ma zaujíma dôvod, prečo sa k nemu Max Seeck uchýlil. Čitateľ je iba prvou časťou série, takže je nutné vnímať ho ako východisko pre pokračovanie, no predsa len ide o zvrat, ktorý čakal zrejme málokto... 

Max Seeck (zdroj: Twitter)

"Čím viac skúma tváre pôvabných čiernovlások, tým viac si uvedomuje, že je jednou z nich. Pokojne by mohli byť sestry. Táto myšlienka ju teší, ale aj deprimuje. Teší preto, lebo unesená Helminenová si ženu na obraze mohla v tom šoku ľahko spliesť. Nie je isté, že na ňom bola práve Jessica. Je jej však zle z toho, že pravdepodobne patrí niekam, kam vôbec patriť nechce. Akoby niekto celú jej identitu aj telo začlenil do nejakej nedávno vytvorenej rizikovej skupiny (...) Heretici, nepravoverní, podľudia, bosorky, čarodejníci." (str. 198)

Rituálne vraždy síce tiež nie sú originálnym prvkom, ale mám pocit, že autor si ich zvolil práve preto. Nedá sa povedať, že Seeck svojím románom prináša čosi nové, no zaručene vás dokáže zaujať a udržať si vašu pozornosť až do samého konca. Dynamike príbehu prospievajú aj krátke kapitoly, ktoré vás nútia čítať ďalej a preskakujú medzi scénami, uhlami pohľadu a časovými líniami ako prestrihy vo filme. Čitateľa hodnotím kladne. Natrafíte síce na isté rušivé elementy, ale s otočením poslednej strany ste na ne ochotní zabudnúť.

Originálny názov: Uskollinen lukija
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jessica Niemi)
Preklad: Andrej Števko
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Nájde niekto odvahu zložiť masku silnej rockerke?

Netopierka disponuje viacerými atribútmi, vďaka ktorým sa jednoducho musí stať obľúbenou knihou (nielen) mladých dospelých. Najprv vám udrie do očí pútavá obálka, verne odrážajúca podstatu hlavnej hrdinky. Znalcov slovenskej tvorby určite zaujme aj meno autorky. Michaela Ella Hajduková sa doteraz nepohybovala na poli young adult, hoci sa nazdávam, že to bola iba otázka času. A som rád, že napokon prekročila pomyselnú hranicu a napísala knihu šitú na mieru mladším čitateľom. I keď sa tiež musím priznať, že rozsah sa mi zdal spočiatku neprimeraný avizovaným témam, ale môj skepticizmus sa ukázal ako neopodstatnený. Kombinácia muzikantského prostredia, tlaku médií, šikany a obťažovania vytvorila skvele fungujúcu mozaiku, ktorá osloví každého empatického človeka. 

"Tichá domácnosť sa premenila na klasické rozhovory, čo bolo v škole a podobne. Erikovi som povedala, že hľadám kompromis, ale zabudla som na to. Riešila som školu, tajný vzťah a tajnú skupinu. Bolo to únavné, ale nechcela som si to priznať. Položila som školský batoh, vyzula si čižmy a na vešiak zavesila kabát. Vošla som do obývačky a v tom istom momente mama zhodila zo stola nejakú vec. Oči sa nám stretli a naraz sme sa rozosmiali. Kedy to bolo naposledy, čo sme sa spolu smiali, uvoľnene a veselo? Čo sa stalo, že sa to zmenilo? A kedy?" (str. 84)

Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, vďaka čomu môžeme dôkladne spoznať vnútorný svet stredoškoláčky Lindy. A ten je veru pekne bohatý! Musí sa totiž vyrovnávať hneď s niekoľkými vážnymi ťažkosťami. K niektorým z nich došlo súhrou náhod, ďalšie spôsobili ľudia v jej okolí a iné sú dôsledkom jej vlastných chýb. To však Lindu len viac približuje čitateľom, pretože spievanie v rockovej kapele už nie je doménou väčšiny z nás☺. Neľahká situácia protagonistky jemným a veľmi účinným spôsobom otvára priestor pre zodpovedanie pálčivých otázok o prvom sexe, nátlaku či zneužívaní, zatiaľ čo hudobné prostredie osviežuje dej a je istým magnetom pre čitateľov. Netopierka ma zoznámila s niektorými pre mňa dosiaľ neznámymi interpretmi, ktorých som si hneď aj vyhľadal, takže kniha má v tomto smere nespochybniteľnú hodnotu. Mimochodom, názov odkazuje na prezývku speváčky skupiny Kvety zla. Tlieskam Miške Hajdukovej za pekné prepojenie s prekliatymi básnikmi, konkrétne, samozrejme, s Charlesom Baudelairom. Istú stigmu akoby si niesla v sebe i samotná Linda, čím sa názov kapely stáva viac než iba symbolom. Zároveň presahuje hranice hudby a zasahuje do sféry literatúry, ktorá je Linde takisto blízka. Na jednej strane umelecký svet predstavuje možnosť úniku z ťažkej reality, na druhej strane zas umožňuje Linde nasadiť si masku a udržiavať si odstup. Našťastie sa na scéne zjaví osoba, ktorá sa odváži nahliadnuť za závoj a spoznať jej skutočnú tvár. Erik sa povahovo ukáže ako skvelý parťák už len preto, že nájde vhodnú cestu, ako preniknúť do Lindinho sveta a nenechá sa odradiť jej temným zjavom. Potvrdzuje tým starú známu pravdu, že kniha by sa nemala súdiť podľa obalu, čo sa, žiaľ, často ľahšie povie než vykoná. Hrdinovia knihy nech teda slúžia ako pozitívne príklady komunikácie, dôvery a ochoty počúvať. Román má výrazný výchovný aspekt, čím sa radí medzi silno pôsobiace tituly. Napísať knihu o mládeži zvládne aj priemerný spisovateľ, ale dodať jej šmrnc a zanechať stopu v pamäti a duši si už vyžaduje značné rozprávačské majstrovstvo. A pritom sa to deje zľahka, priam podprahovo. Autorka nijako nepodsúva čitateľovi svoje postoje, iba ho podnecuje k zamysleniu. 

Michaela Ella Hajduková

"Ťažko sa mi dýchalo, nedokázala som ani plakať, bolelo ma na hrudi a neveriaco som čítala ten príšerný článok dookola. Úplne prekrútili všetko, čo sa stalo, len na základe toho, čo videli a domysleli si. Tak takéto to je? Z tej druhej strany, keď sa človek nemôže ani brániť, keď napíšu strašné lži a on potom vyzerá pred svetom ako troska, ktorá si nevie dať so sebou rady? (...) Kto všetko to videl? Dostane sa to i do školy? Bože, škola... možno ma vyrazia. Teraz, pred maturitou." (str. 151)

Ako každá Miškina kniha aj Netopierka je postavená najmä na medziľudských vzťahoch, s ktorými si neraz nevedia poradiť ani dospelí, nieto tínedžeri. Páči sa mi, že posilňuje vedomie o tom, že nikto nie je neomylný, dôležité je, ako sa so svojimi chybami vysporiadame, nakoľko im dovolíme, aby nás ovplyvnili, a či sme schopní odpustiť sebe aj iným. Román ma oslovil, hoci nie som primárna cieľová skupina, preto ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, Netopierka bude určite správnou voľbou. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Bolestné spomienky vyvážené úprimnou láskou

Marta Fartelová si málokedy volí cestu menšieho odporu a neraz prináša čitateľom náročnejšie témy, týkajúce sa buď spoločenskej situácie, alebo búrlivého vnútorného života postáv. Jej najnovší román nielenže disponuje oboma elementmi, ale navyše sa vyznačuje výraznými biografickými prvkami. Červená veža smrti totiž rozpráva príbeh autorkiných starých rodičov, presnejšie o neľahkom období, ktoré strávil jej starý otec ako politický väzeň v uránových baniach. Ján a Mária netúžili ako mladí zaľúbenci na začiatku päťdesiatych rokov po ničom inom ako po pokojnom živote, naplnenom láskou, pohodou a detským smiechom. Režim vládnuci pevnou rukou mal však iné záujmy a na jeho maniere často doplácali nevinní... 

"Ďalšiu facku už očakával, dokonca správne odhadol, že tentoraz príde z druhej strany. Zdalo sa, že kapitán má silnú nielen pravačku, ale aj ľavačku, pretože napriek tomu, že Ján predišiel momentu prekvapenia, nevládal sa udržať na stoličke. Teraz ho jeho trýzniteľ neposadil späť, nechal ho, aby sa vyštveral na stoličku sám. Zatiaľ sa ráznym krokom prechádzal po miestnosti s rukami za chrbtom. Keď ho Ján zacítil za sebou, zakaždým sa prikrčil, pretože očakával úder, no žiaden neprišiel. Vyšetrovateľ sa napokon posadil, chytil do ruky spis a prezeral si ho." (str. 111)

Román začína ako ľúbostný príbeh, Mária je učiteľka, ktorá síce neoplýva výraznou fyzickou krásou, ale túži po láske rovnako ako jej extrovertnejšia priateľka Helena. Do oka jej padne pekný syn obuvníka a ochotnícky herec Ján. Netrvá dlho a preskočí medzi nimi povestná iskra, čo sa nestretne so všeobecným súhlasom Máriinej rodiny, ktorá ju už videla vydatú za uznávaného právnika, ale city sú silnejšie než konexie... Prvých zhruba sto strán je teda akýmsi úvodom, zoznamovaním sa s postavami, ich vzťahmi a vnútorným prežívaním. Mária čelí temným zákutiam svojej duše, zatiaľ čo Jánova rodina sa musí vysporiadať so zásahmi štátnej moci voči podnikateľom. Občas som mal dojem, že by niektorým scénam prospel kratší rozsah, a dialógy miestami doplácali na istú umelosť. Našťastie sa vyznenie textu mení s prituhovaním napätia a nástupom hlavného námetu. Ján sa stáva obeťou pokrivenej morálky a vykonštruovaného obvinenia, a hoci sa spočiatku zdá, že situáciu zvládne občasným výsluchom a predstieranou spoluprácou, súdna mašinéria sa už naplno rozbehla. A tak sa ocitá v jáchymovskom pracovnom tábore, kde sa ako baník denne potýka s nebezpečenstvom úrazu i zo strany spoluväzňov. Nie každý je totiž ochotný podať iným pomocnú ruku a snaží sa získať výhody na ich úkor. Ešteže sa nájdu aj dôveryhodní jedinci, ktorí Jánovi pomôžu preklenúť jeho dvojročný trest... Marta Fartelová pri písaní využila početné dostupné materiály i svedectvo človeka, ktorý sa rovnako ako jej starý otec ocitol za múrmi väzenia. "Pobyt" Jána v Jáchymove je zobrazený verne, páči sa mi, že napriek možnosti zobraziť tamojšie dianie drastickejšie či šokujúcejšie sa autorka drží pri zemi a sústredí sa hlavne na vnútorný svet postáv. V záplave kníh podobného typu je to vítaná zmena. A mierne prekvapivá, pretože podľa úvodných slov o majorovi Palečkovi som očakával krutejšie prejavy jeho moci, vypočúvanie Jána na Slovensku v počiatkoch obvinenia mi pripadalo oveľa explicitnejšie. 

Marta Fartelová (zdroj: Topky.sk)

"Celé jeho priznanie mu pripadalo hlúpe a smiešne, no nepriateľská tvár prokurátora naznačovala úplne niečo iné. Keď dočítal poslednú vetu, uprel oči na lavicu, v ktorej sedeli jeho blízki. Mária sa dívala jeho smerom, no jej pohľad sa nestretol s jeho. Namiesto toho sa zamerala na nejaký predmet za jeho chrbtom. Prázdnota v jej očiach ho desila oveľa viac ako uplakaný mamin pohľad. Otec prikývol, čím mu dal jasne najavo, že rozumie, čo sa odohralo. Jánovi prebehol telom obrovský pocit úľavy." (str. 138)

Červená veža smrti je román, akých by malo byť v našich končinách vzhľadom na tému viac. To, že autorka pri jeho písaní využila skúsenosti vlastnej rodiny, vyvoláva zimomriavky, no zároveň vyznie o to autentickejšie. Najmä keď sa v závere objaví postava vnučky Marty, z čoho sála veľká dávka citu a pohody. Ako ďalšie plus vnímam fakt, že príbeh ústredných postáv nekončí Jánovým návratom domov, ale prierezovo sa dostávame aj do nasledujúcich desaťročí. Prepustenie totiž automaticky neznamenalo spokojné žitie, dôsledky väznenia sa podpisovali na človeku dlhodobo a politický biľag sa prejavil na celej blízkej rodine. Nečudo, že aj zanietení odporcovia režimu prestávali veriť v silu spravodlivosti... Červená veža smrti je primárne o situácii obyčajných ľudí poznačených krivdou, to áno, ale okrem toho je aj dôležitou výzvou - aby sme nezabudli na nedávnu históriu a aby sme verili, že láska dokáže občas vyliečiť rany lepšie než čas.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Minulosť nikdy nespí

Ivana Ondriová sa u mňa už dávno zapísala ako autorka, ktorá si nevyberá prvoplánovo ľahké témy a každý jej román je čímsi odlišný a ľahko pamätateľný. Inak to nebude ani s jej novinkou Prázdne duše. Napriek názvu je kniha plná - plná tajomstiev, nekončiacich odhalení a vášho neutíchajúceho záujmu dozvedieť sa, čo všetko sa udialo v jednej rozvrátenej rodine. Už podľa obálky môžete očakávať temný príbeh, romantici by sa teda mali mať na pozore. Láska má síce mnoho podôb, ale jej odvrátená strana môže človeka dohnať až k hraniciam zdravého rozumu. Svoje o tom vedia aj hrdinovia románu, zmietajúci sa v neistote a hlavne nespoľahlivosti vlastných spomienok. Minulosť má totiž jednu nepeknú vlastnosť - s odstupom času sa nám môžu udalosti javiť inak...

"Vtom otec zaručal ako divoké zviera... Izbou sa rozľahol jeho priškrtený výkrik, za ktorým nasledovali ďalšie a ešte hrôzostrašnejšie a tiež prudké mykanie paplónom, ktorý zo seba strhával, akoby ho pálil. Prezradil sa, klamár hnusný! Metal sa na posteli sťaby v delíriu a vyrážal zo seba neidentifikovateľné zvuky, ktoré nepatrili do úst dospelého človeka. Vystrašil ma? Šokoval? Paralyzoval? Nie. On už nedokázal nič z toho. Bol to len starý, chorý, odporný chlap, ktorý to mal spočítané. Nezaslúžil si moju ľútosť, ani preto nie, lebo mi bol otcom!" (str. 39)

Rozprávačkou príbehu je tridsiatnička Lucia, ktorú partner prekvapí správou o renovácii jej rodného domu. Žiaľ, nie príjemne, pretože sa jej s ním spájajú tragické a traumatické udalosti, o ktorých však Peter nemá ani tušenia. Vplyvom okolností sa jej začínajú opätovne vynárať spomienky na neradostné detstvo, poznačené maminou chorobou a vstupom strýka Johnyho do života dysfunkčnej rodiny. Príbeh sa teda odvíja v dvoch líniách, čo je nielen funkčné, ale aj kompozične vhodné - text je dynamický a striedanie jednotlivých rovín zvyšuje napätie a čitateľovu zvedavosť. Prázdne duše nie sú ľahkým čítaním, autorka si tentoraz zvolila naozaj náročnú tému. Preto nemusí sadnúť každému, Ivanka Ondriová však pristupuje k zobrazeným situáciám citlivo. Svoje postavy nešetrí, no zároveň im dáva možnosť využiť akúkoľvek kvapku nádeje. Či po nej siahnu, alebo sa potopia v mori bezmocnosti, je už na ich rozhodnutí, a tak ani vy ako čitatelia netušíte, kam vás príbeh zavedie. Zaujímavé je, že ani samotná Lucia nemá v pamäti vyplnené všetky miesta. Po opätovnom príchode na dobre známe miesta spojené s jej detstvom zisťuje, že určité stopy a pozostatky minulosti je predsa len nutné znova oživiť, aby si zodpovedala naliehavé otázky. S pribúdajúcimi stranami stúpajú nielen jej pochybnosti, ale aj vaše nedôvera voči spoľahlivosti Luciinho rozprávania, čo robí z čítania ešte silnejší zážitok. Dôvera je nedostatkovým tovarom, preto nečudo, že ňou neplytvá ani "hrdinka" románu. Pýtate sa, prečo je slovo hrdinka v úvodzovkách? Na to vám neodpoviem, musíte to zistiť sami 😉. 

Ivana Ondriová (zdroj: Prešov24)

"Ustrniem. Bez pohybu, bez nádychu, v hlave mám zmätok a obraz polomŕtvej Anny v posteli. A potom Johnyho. Kráča ku mne s prehnane milým úsmevom na mäsitých perách a končekom jazyka si po nich kĺže v očakávajúcej slasti. A v ruke nedrží peknú jemnú košieľku, ale odporný kus lacnej červenej bielizne, ktorú si na seba obliekajú dospelé ženy stojace pri krajnici cesty noc čo noc. Videla som ich v telke!" (str. 230)

Prázdne duše sú zručne napísanou kombináciou rodinnej drámy a psychotrileru, ktorá disponuje silnými motívmi a nepredvídateľným dejom. Priaznivci Ivany Ondriovej budú určite spokojní s jej novým titulom zároveň môže slúžiť ako exemplárny príklad jej tvorby, ak sa s ňou niekto ešte len chystá zoznámiť. Jej štýl zreje ako víno... aj keď s ohľadom na pivničku figurujúcu v príbehu to možno nie je celkom vhodné prirovnanie. Každopádne vám túto knihu odporúčam, vyvolá vám zimomriavky i podnieti k zamysleniu nad tým, čo všetko sa môže ukrývať pred očami verejnosti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.