Osud vo víre anglickej aristokracie a indických maharadžov

Zimný čas, navyše spojený so sviatočným oddychom, je ako stvorený na epické príbehy so silnými témami, hrdinami a posolstvami. Lucinda Rileyová je osvedčená spisovateľka, ktorú už ani netreba predstavovať, a mnohí si iste našli pod stromčekom niektorý z jej výborných románov. Tie u nás vychádzajú vo vydavateľstve Tatran, a kým spolu s čitateľmi po celom svete netrpezlivo čakáme na záverečný (ôsmy) diel série Sedem sestier, zaháňa náš deficit prekladmi ďalších autorkiných diel. Najnovším je Polnočná ruža, zachovávajúca všetky typické prvky jej tvorby, no pritom je ako zvyčajne z iného súdka. Aj teraz sa však môžete tešiť na dve časové línie, rôzne kultúry a príkoria, ktoré akoby písal sám osud... 

"Všetky princezné aj veľa mojich vznešených sesterníc už bolo zasľúbených mužom, ktorých im vybrali rodičia. Ja som síce pochádzala z vysokej kasty, ale z chudobnej rodiny. Pokiaľ išlo o materiálny majetok, otec mi zanechal iba veľmi málo a ja som si uvedomovala, že matka mi nemôže poskytnúť veno. Nebola som "úlovok" pre nijakého slobodného muža a matka neúnavne pátrala v našom rodokmeni, aby našla niekoho, kto by ma chcel. Nebola som sklamaná ani ma to neznepokojovalo; jednoducho som si pripomínala, čo povedal môj otec rodičom mojej matky, keď ich žiadal o ruku ich dcéry. Chcela som nájsť lásku." (str. 90)

Anáhitá a Rebecca sú protagonistky z absolútne odlišných svetov, no napriek tomu majú mnoho spoločného. Delia ich dlhé desaťročia, nehovoriac o územnej vzdialenosti, a predsa sa čoraz hlbším ponáraním do príbehu neubránite myšlienke, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, nech žijú kdekoľvek a v akejkoľvek dobe. Exotická India s horúcim podnebím a maharadžmi ma opantala už dávno a môj obdiv sa ešte zvýšil vďaka knihám Alky Joshi, preto mi Anáhitina línia ulahodila a spríjemnila čitateľský zážitok. Autorka má okrem toho fascinujúci talent preniesť k vám všemožné vnemy - farby, zvuky i vône. Pestrý, krásny, no občas i nemilosrdný svet kontrastov sa vám zaryje pod kožu. Dostanete sa do nesmierne chudobných štvrtí aj luxusných palácov, spoznáte pozadie dohodnutých manželstiev aj snahu o vybudovanie vlastnej identity. Aby človek v takomto prostredí niečo získal, musí zákonite aj veľa obetovať, Anáhitá sa však nevzdáva a usiluje sa zachovať si svoje hodnoty. Tým, že spoznáva život v rôznych vrstvách, má na ne omnoho objektívnejší pohľad, a prostredníctvom nej sa s nimi zoznamujeme aj my. Jej cesta (či už to vnímame doslovne alebo obrazne) je dlhá, ale zato popretkávaná rozličnými motívmi a postavami a ani na moment vás nebude nudiť. Druhým dejiskom je anglické panstvo Atsbury, a aj keď je o poznanie sivšie a sychravejšie, nie je o nič menej zaujímavé. Americká herečka Rebecca Bradleyová sem prichádza kvôli nakrúcaniu a vôbec netuší, ako jej táto práca zmení život. Stretáva Ariho, Anáhitinho potomka, a spolu sa púšťajú do pátrania po otázkach minulosti. Rebeccu zaráža podobnosť s predkami významného sídla a Ari hľadá svojho príbuzného - Anáhitinho strateného syna. Obidve na pohľad samostatné línie postupne spája čoraz viac prvkov, až vygradujú v podobe niekoľkých nečakaných tajomstiev. Lucinda Rileyová je vynikajúca rozprávačka, ktorá akoby už od prvého slova knihy vedela, akým smerom povedie svoj príbeh a užíva si jeho písanie rovnako, ako si vy užijete jeho čítanie. Samozrejme, nemusíte mať vlohy Sherlocka Holmesa, aby ste vopred odhalili niektoré súvislosti, ale autorka má zopár es v rukáve a predsa len si pre vás pripraví nejaké to prekvapenie. A neostane vám iné, iba žasnúť nad jej fantáziou a schopnosťou zosnovať dej, kde má každý motív svoje miesto a všetky spolu tvoria pevný, jednoliaty celok. 

Lucinda Rileyová 

"Ari sa díval, ako Rebecca vznešene kráča po hlavnom schodisku. Chápal, prečo Anthonyho tak očarila jej prítomnosť v sídle. Dokonca aj jeho, celkom nezainteresovaného človeka, jej podoba s Violet znepokojila. A napriek všetkým jej úspechom a sláve v nej vycítil prirodzenú zraniteľnosť. Mal pocit, že osud ju sem do Astbury umiestnil ako nevinného pešiaka do zložitej šachovej partie. Nemohol ignorovať fakt, že sa tu možno opakuje história." (str. 282)

Polnočná ruža patrí medzi autorkine najlepšie kúsky, a keďže ide o samostatný román, odporúčam siahnuť po ňom hlavne tým, ktorí sa s jej tvorbou zatiaľ ešte nezoznámili. Ručím vám za to, že po ňom určite siahnete aj po jej ďalších dielach. Čo však udrie do očí a vyvedie vás z konceptu, sú občasné gramatické chyby, čo je pri takom rozsiahlom texte pochopiteľné, no na druhej strane si vzhľadom na kvalitu príbehu zaslúži pozornejšiu korekciu. Nijako to našťastie neznižuje celkový dojem. Lucinda Rileyová má na svojom konte veľa mimoriadne úspešných titulov a tento potvrdzuje jej status jednej z najobľúbenejších spisovateliek. Očarenie rôznymi kultúrami sa pretavuje do prepracovaného deja, čo vo vás zanechá mnoho podnetov na premýšľanie. Tým najvýraznejším je nutnosť postaviť sa za každých okolností na vlastné nohy, nebáť sa narušiť skostnatené tradície a veriť svojim snom.

Originálny názov: The Midnight Rose
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 487

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)

"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Budovanie stavieb, vzťahov a budúcnosti

Americká spisovateľka s indickými koreňmi Alka Joshi vlani dobyla aj slovenský knižný svet svojím debutom založeným jednak na skutočných historických udalostiach, jednak na spomienkach vlastných príbuzných. Umelkyňa s henou patrí medzi najkrajšie romány, aké som čítal, a nemyslím tým len obálku, ktorá je úchvatná aj v prípade druhého dielu série. Autorka na vás prenesie atmosféru Indie v rôznych sociálnych vrstvách, zaútočia na vás - v dobrom - pestré zmesi vôní, farieb a zvukov, ale aj pachov a hrozby rapídneho spoločenského pádu. Kým prvá časť sa odohrávala v päťdesiatych rokoch, Strážca džajpurských tajomstiev prenesie čitateľov do konca rokov šesťdesiatych a tešiť sa môžete takmer na všetky známe postavy. 

"Vložím list do košíka a rozhliadnem sa po Liečivej záhrade Nemocnice lady Bradleyovej, ktorú som založila pred viac než desaťročím - práve preto som pôvodne prišla do Šimly. Urobila by som to, keby mi Džaj neponúkol túto možnosť a nepresvedčil ma, aby som ju prijala? Koniec koncov, môj život umelkyne s henou v Džajpure sa v dôsledku škandálu definitívne skončil. A aj keď obvinenia z kradnutia šperkov neboli pravdivé, moje klientky, bohaté džajpurské dámy, sa mi nechystali len tak ľahko odpustiť - a ani zabudnúť." (str. 65)

Spomínaným strážcom je Málik, ktorého sme pred časom spoznali ako šikovného chlapca pomáhajúceho Lakšmí v jej kariére umelkyne. Z dieťaťa hýriaceho všemožnými talentmi vyrástol životaschopný mladý muž a po štúdiu na prestížnej škole je načase, aby si zvolil svoju cestu. Vzhľadom na silné väzby z minulosti mu Lakšmí vybaví stáž v stavebnej firme siahajúcej do najvyšších palácových kruhov. Nikto však netuší, že žiarivý postup a získavanie nenahraditeľných skúseností sa môže zmeniť na boj o čistotu svedomia, morálku a... napísať "o život" je možno trochu prehnané, no dôjde aj na nebezpečenstvo smrti a stratu všetkých privilégií, čo sa v Indii môže rovnať osudu horšiemu než smrť. O tom sa môžete presvedčiť už v prológu, naznačujúcom hlavný motív príbehu - zrútenie balkóna novopostavenej budovy nablýskaného kina Kráľovský klenot počas jej slávnostného otvorenia. Pod jej vybudovaním je podpísaná firma Singhovcov a Šarmovcov, dvoch z najvýznamnejších a najbohatších rodín v celom Radžastáne. Ich spojenie cez manželstvo Raviho a Šíly je fanúšikom dobre známe. Teraz ich stretávame ako zrelých dospelákov, hoci si naďalej zachovávajú svoje charaktery. Oceňujem, že Alka Joshi posúva svojich hrdinov v čase (a niektorých i v priestore), no ponecháva im ich špecifické povahové črty. Spočiatku som sa totiž obával, či si spomeniem na všetky početné postavy, no vďaka prehľadu na začiatku knihy a autorkiným častým návratom do minulosti boli razom odbúrané. Tu sa mi žiada poznamenať, že je lepšie poznať Umelkyňu s henou, inak hrozí, že v Strážcovi džajpurských tajomstiev vám buď uniknú mnohé súvislosti, alebo vám budú vyzradené niektoré zvraty z úvodu série. A to by bola veľká škoda, pretože knihy napriek relatívne uzavretým dejom tvoria jednoliatu ságu plnú všemožných vnemov. Keby som mal porovnať oba diely, Umelkyňa vyjde pravdepodobne z boja ako víťaz. Niežeby nebol Strážca dostatočne pútavý, ide o nadpriemer historicko-spoločenských románov, len sa mi javí dejovo bohatšia a emotívnejšia. Na konci šesťdesiatych rokov je Lakšmí už spokojne vydatá a romantickú líniu teda zastupuje Málik. Jeho vyvolenou je bývalá členka kočovného kmeňa, ktorá sa zapletie do intríg pašerákov zlata a na nemocnicu, kde pracuje aj s Lakšmí, privolá hrozbu v podobe zločincov aj s nimi spriahnutých policajtov... Aj keď vzťah Málika a Nimmí tvorí podstatnú časť príbehu, nová hrdinka mi nebola veľmi sympatická a vôbec mi nevadilo, že sa jej v druhej polovici knihy už nevenuje toľká pozornosť. Viac mi dvíhala tlak skvele spracovaná línia medzi Málikom a Šílou, čím sa krásne rozvinul ich vzťah z prvého dielu.

Alka Joshi (zdroj: thegoodlifecoach.com)

"Zakrátko dorazí polícia. Počas nasledujúcej hodiny im asi stovka návštevníkov, ktorí z budovy unikli bez zranenia, pomáha zachraňovať ranených zasypaných troskami, dvíhať z ľudí oceľ a betón a vyrábať obväzy z košieľ a dhótí. Vidím, ako Šíla zubami roztrhne jemné hodvábne sárí a napochytro vyrobí škrtidlo na zastavenie krvácania z pomliaždenej nohy. Keď dostaneme ranených do vestibulu, čaká na nich rôznorodá kolóna áut, nákladných vozidiel, skútrov, bicyklových rikší a tong, aby ich previezli do okolitých nemocníc. Šíla šikovne rozhoduje, kam má kto ísť." (str. 168)

Teším sa, že príbeh indických protagonistov ešte nekončí, hoci na preklad záverečnej časti trilógie si budeme musieť ešte istý čas počkať. Tá bude zameraná na osud Lakšminej sestry Rady, ktorá zohrala významnú úlohu na začiatku série a v jej strede sa prakticky nevyskytuje. O to viac som zvedavý, kam vďaka nej Alka Joshi nasmeruje dej a aké zmeny čakajú na Indiu v sedemdesiatych rokoch. Strážca džajpurských tajomstiev je vynikajúci román, ktorý len máličko zaostáva za svojím starším bratom, no napriek tomu vo vás zanechá pocit, že ste prevracaním jeho strán zažili čosi výnimočné. Podobných príbehov je ako šafranu, preto neváhajte a pohrúžte sa aj vy do tajov cudzej kultúry. Zistíte, že ľudia sú v podstate rovnakí, nech ich už delí akákoľvek vzdialenosť či národná príslušnosť. 

Originálny názov: The Secret Keeper of Jaipur
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Umelkyňa s henou)
Preklad: Lenka Cinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)

Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...

Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Skutočný poklad sa nikdy neskrýva na povrchu

Kde sú tie časy, keď historické romance hrali prím na knižných pultoch a rozpútali revolúciu v príbehoch plných lásky, intríg a dobrodružstva? V súčasnosti sa objavia už len raz za čas, aj to väčšinou menej známe mená namiesto tých, ktorých diela spočívajú v poličkách mnohých domácností. Práve vydavateľstvo Ikar nám prinieslo najväčšie žánrové skvosty a v marci prekvapilo návratom k jednej z najospevovanejších autoriek Georgette Heyer. Za svoj bohatý tvorivý život napísala desiatky kníh, inšpirovala nimi nespočet ďalších talentov a predstavovala pomyselný most medzi klasickou romantikou v podobe Jane Austenovej a modernou prózou. Najbližšie k jej štýlu má azda Mary Baloghová, no každá z nich má predsa len ľahko rozpoznateľný rukopis. 

"Frederica možno nepoznala zvyky na večierkoch smotánky, zato vedela, že keď ich markíz pozval na večeru v dome Alverstokovcov, ktorá sa konala pred bálom, prejavil im veľkú česť. Tých pár riadkov, ktoré napísal úhľadným rukopisom na zadnú stranu kartičky so zlatým okrajom jeho tajomník, jej prezrádzal jeho motív, a to predstaviť ich svojej staršej sestre a zopár ľuďom, ktorí by mohli byť podľa neho užitoční. To slovo podčiarkol, určite zo zlomyseľnosti, a uzavrel pozvánku žiadosťou (hoci znela skôr ako rozkaz), aby prišli do jeho domu pred začiatkom bálu." (str. 118)

Frederica má dvadsaťštyri rokov a na sobášnom trhu nepredstavuje žiarivý diamant, za ktorým by sa otočili výhodné mužské partie. V danom období života sa už zmierila so svojou samotou, ale našťastie nestráca nič zo svojej prirodzenosti a hlavne odhodlania postarať sa o budúcnosť svojich mladších súrodencov. Spomedzi nich vyčnieva predovšetkým Charis, ktorú by rada videla vydatú za slušného mladíka z dobrej rodiny. Keďže jej leží na srdci viac blaho príbuzných než jej vlastné, s vervou sa púšťa do splnenia stanovenej úlohy. Svoj údel neberie v negatívnom zmysle, Charisine vyhliadky na vydaj nie sú vodou na mlyn jej frustrácii, je celkom spokojná so svojou vlastnou domácnosťou aj smerovaním osudu. Na prvý pohľad môže síce Frederica pôsobiť ako strohá, utiahnutá staršia sestra, ale postupne spoznávate jej bystrý um a zmysel pre humor. Vernon, markíz Alverstoke, v porovnaní s ňou vyzerá ako jej úplný protiklad. K svojim sestrám nemá vôbec vrúcny vzťah - k jednej prechováva neurčitú náklonnosť, na druhú si nevie vytvoriť pevný názor a voči tretej je absolútne ľahostajný. V spoločnosti je známy ako znudený sebec a pôžitkár. Za nudnú považuje väčšinu osadenstva, s ktorým prichádza do kontaktu, a patria tam nielen jeho známi, ale i príbuzní. Frederica napĺňa starú známu pravdu o priťahujúcich sa protikladoch, no cesta k naplneniu bude, samozrejme, kľukatá a plná nástrah. Autorka vytvorila očarujúci príbeh ako stvorený pre každého nenapraviteľného romantika. Jeho súčasťou sú iskrivé dialógy, komplikované postavy a pomaly sa rodiaca láska, ktorá nie je založená na prvoplánovej, povrchnej príťažlivosti, ale na hlbokých dojmoch, osobnostnom obdive a oddanosti. Niektoré situácie vás pobavia, iné pobúria, všetky však zohrávajú v deji dôležitú rolu. Je vidieť, že Georgette Heyer písanie milovala, pretože jej pohoda a úcta k čitateľovi sa prejavujú aj vo výslednej podobe textu. Na rozdiel od niektorých súčasných romancí sa táto nikam neponáhľa, kladie dôraz na každú pasáž, žiadna nevyčnieva nad ostatné ani nie je iba zbytočnou výplňou. 

Georgette Heyer (zdroj: The Times)

"Spomenul si, ako jej raz pobozkal ruku a aj to stačilo, aby sa odtiahla. Takmer okamžite odstúpil, ale hoci k nemu mala srdečný vzťah, nikdy nenaznačila, že túži po niečom viac ako priateľstve. Toto bola nová skúsenosť. Nastražili mu toľko pascí, hodili mu do cesty toľko vreckoviek, teda mu ani na um nezišlo, že jeho dvorenie nemusí byť prijateľné pre každú dámu, ktorú poctí svojou žiadosťou. Ale Frederica sa ho nepokúšala uloviť, bol si istý, že by sa nevydala zaňho ani za iného muža len pre jeho postavenie či bohatstvo. Nebol si vôbec istý, že sa jej natoľko páči kvôli nemu samému, aby prijala jeho žiadosť." (str. 217)

Román je prešpikovaný aj rôznymi dobovými reáliami, ktoré však nepôsobia spomaľujúco či príliš poučujúco, skôr naopak - dopĺňajú príbeh a neraz slúžia ako zaujímavý motív. Frederica ani Vernon nie sú vzoroví hrdinovia, a práve v tom tkvie ich dokonalosť. Napriek svojim odlišnostiam k sebe skvele pasujú. Odkrývanie ich kvalít - najmä u lorda Alverstoka - je jedným z pilierov úsmevného i hlboko precíteného príbehu. Frederica je skvostom klasickej historickej romance. Ostáva už len dúfať, že Ikar má v rukáve pripravených aj ďalšie podobné prekvapenia. 

Originálny názov: Frederica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Choroba a hlúposť si ciele nevyberajú

Michal Slanička je už zabehnutý spisovateľ, ktorý sa nebojí siahnuť aj po pomerne odvážnych témach. V prípade jeho aktuálnej novinky ide totiž už o druhý titul v poradí odohrávajúci sa na slovenskom území 19. storočia. Tam, kde by iní autori zaváhali či cítili azda až priveľký rešpekt, sa Michal pohybuje ako ryba vo vode. Zjavne si dobre uvedomuje, že dôležitý je v prvom rade príbeh, a ak sa spojí so zaujímavým obdobím a historickými udalosťami ako východiskovými bodmi, pútavý román je na svete. O to viac, ak ste v ňom schopní nájsť výrazný prvok aktualizácie, čiže prepojenie so súčasným - to nielen domácim - dianím. 

"Krik ľudí uskakujúcich pred rozkotúľaným horiacim kolesom štípal v ušiach rovnako nepríjemne ako čierne kúdoly zo spáleného zbožia v nose. Iba Emília Abalfy stála bez pohnutia. Bez žmurknutia hľadela na rýchlo sa približujúcu plamennú skazu. Koleso sa rútilo priamo na ňu. Zachariáša Mojtecha, naopak, to, čo videl, pomklo k pár rýchlym skokom. Jeho šikovnosť besniacemu živlu nedovolila, aby panskú dcéru sklátil na zem. Zo šoku, v ktorom nepohnuto stála, hľadiac do plameňov blížiacej sa smrti, ju vytrhlo Zachariášovo pohotové zovretie." (str. 78)

Cholerová epidémia ako jeden z pilierov príbehu vyčíňala na našom území v roku 1831 a zďaleka nebola jediným dejinným zvratom. Autor si pre svoj román zvolil vhodné obdobie, poskytuje mu priestor rozohrať viacero vzájomne ovplyvnených línií. Pliaga zasahujúca do životov všetkých spoločenských vrstiev je niťou spájajúcou ich pomery, odlišnosti, ale aj pocity. Vzhľadom na vývoj deja je vzťah medzi sedliackym chlapcom Zachariášom a mladou šľachtičnou Emíliou vhodným kamienkom mozaiky, hoci ide o klišé, ktoré sa opakuje pričasto a je náročné spracovať ho originálnym spôsobom. Na druhej strane chápem, že rozdiely v pôvode hlavných postáv sú pre spisovateľa zdrojom všemožných konfliktov a nevyužiť ich by mohli vnímať ako premárnenú príležitosť. A aká by to bola romanca bez darebáckeho záškodníka, ktorý si brúsi zuby na nevinnú protagonistku? Toho zastupuje arogantný barón Bercsényi, a keďže záporáci sú vždy neoceniteľnými hýbateľmi deja a dokážu pripraviť nejedno prekvapenie, patrí aj on medzi moje obľúbené postavy. Vopred sa však pripravte na to, že nie každý sa môže dožiť šťastného konca. O život oberá postavy totiž nielen cholera, ale aj sedliacke povstanie vyvolané slabou úrodou, zlými sociálnymi podmienkami, revolučnými myšlienkami a predovšetkým preventívnymi opatreniami proti epidémii. Či už išlo o obmedzovanie pohybu, dezinfekciu studní alebo vnucovanie prášku chorým, považovaného za jed, každý krok len vystupňoval všeobecnú nespokojnosť. Modernej beletrie, ktorá by sa venovala tejto pútavej, no pritom pomerne málo známej tematike, je ako šafranu, preto má u mňa Michal Slanička veľké plus. Ďalším pozitívom je vykresanie maxima aj z jazyka - je tu evidentná snaha zbaviť sa nánosu súčasnosti a priblížiť sa "vrave" z prvej polovice 19. storočia. Rád uznávam, že v porovnaní s predchádzajúcou knihou Prešporské srdce je toto úsilie menej vyumelkované a pôsobí prirodzenejšie. 

Michal Slanička (zdroj: Facebook)

"Hneď skraja roka boli fašiangy ďalším obdobím, ktoré znásobilo všetko to, čo zapĺňalo ich život. Pánom blahobyt. Sedliakom biedu. Nebolo dňa, aby k panským kaštieľom nezvážali kočiare zo širokého okolia hostí, ktorí večery zo začiatku kalendára trávili na plesoch. V ich spoločensky vyčerpávajúcom živote bola najväčším problémom voľba šiat a toho, čo si z ponúkaných jedál vložiť do úst. Džentlmeni sa už nemohli dočkať, ako dámy vykrútia na parkete za zvukov moderného valčíka, ktorý popri menuete vyvolával pobúrenie, ale aj žiadostivosť. Bol taký hriešny!" (str. 199)

Dej sa odvíja rýchlo, obsahuje len málo hluchých miest či výplne a ľahko vás prenesie do neľahkých čias, keď bol život človeka definovaný už pred jeho narodením. Stavovská príslušnosť však nie je jediná "necnosť", ktorá tu zohráva dôležitú rolu. Okrem nej a spomínanej cholery je to hlavne ľudská hlúposť. Predsudky, obavy z neznámeho a neschopnosť otvoriť si oči, žiaľ, nie sú iba doménou histórie, ich žiarivé príklady nájdeme v bohatom počte aj dnes. Pliaga patrí k autorovým najvydarenejším titulom, presahuje rámec žánru a veľmi trefne poukazuje i na aktuálne neduhy spoločnosti. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Ďalšia z radu klasických romancí

Séria o rozvetvenej rodine Westcottovcov pokračuje ôsmym dielom, ktorý však ešte stále nie je posledným. Fanúšikov Mary Baloghovej to nijako neprekvapuje, roky rokúce prepája svoje jednotlivé romány, a preto nie je ničím nezvyčajným, že sa opätovne stretneme so známymi hrdinami, hoci už o niekoľko rokov staršími. Osobne síce dávam prednosť dramatickejším historickým romanciam, no po Mariných románoch siaham napriek tomu vždy, keď sa dá. Sprevádzajú ma prakticky už od strednej školy a ich odsunutie na druhú koľaj by sa rovnalo zrade 😀. Splnený sen je ideálnym spoločníkom na jarné večery, ponúka jemnú romantiku doplnenú o náhľad do vnútra postáv a ich prežívanie zlomových životných udalostí. 

"Uvedomoval si život a jedinečnosť každého, koho stretol. A pritom podvedome zavrhol pani Tavernorovú ako niekoho, kto nie je hoden, aby ho považovali za ľudskú bytosť. Len preto, lebo je žena? Nie, to nie, bol by k sebe nespravodlivý. Ale neoslobodí sa tým uistením. To, že mal rád mamu, sestry a ostatné príbuzné, ešte nedokazovalo, že vníma všetky ženy ako bytosti, ktoré si zaslúžia rovnakú pozornosť ako muži. A to, že nikdy celkom neignoroval pani Tavernorovú, ešte nedokazovalo, že sa k nej správal, ako sa patrí." (str. 55)

Východisko je pritom rovnaké ako pri predošlých častiach série - ďalší člen rodiny totiž musí spracovať veľký škandál a opätovne nájsť svoje miesto pod slnkom, konkrétne Harry Westcott, ktorý vinou neplatného manželstva svojich rodičov prišiel pred časom o titul grófa Riverdala a spolu s ním aj o dedičstvo a spoločenské postavenie. Po sklamaní a páde na dno sa naplno pustil do boja proti Napoleonovi, kde takmer prišiel o život, ale na druhej strane si uvedomil správnosť hodnôt a naučil sa lepšie rozpoznať ľudské charaktery. Krátko pred tridsiatkou má však dosť osamelého života, do ktorého sa sám uvrhol, hoci svojim blízkym tvrdí, že mu samota neprekáža. Jeho osudovou láskou sa stane Lydia Tavernorová, ktorá má vo veciach vzťahov úplne jasno - po smrti manžela - reverenda je odhodlaná zbaviť sa okov poslušnosti a užívať si slobodu plynúcu z jej vdovského stavu. Roky oddanej manželky boli klietkou, ktorá ju dohnala k strate ilúzií, a o to viac je teraz presvedčená, že si dopriať trochu vášne a vzrušenia. Jej cieľom je nájsť si milenca a do oka jej padne práve príťažlivý, zádumčivý a utiahnutý Harry... Príbeh niekdajšieho dediča rodinného majetku a titulov prišiel pomerne neskoro, akosi som predpokladal, že sa ho dočkáme skôr. V porovnaní s niektorými predošlými časťami sa mi zdal mierne rozťahanejší a akoby sa točil v kruhu. Svojím spôsobom je teda lepšie, že dorazil až teraz, keď je kvalita série na pomerne vysokej úrovni. Zároveň je nutné poznamenať, že prvé husle hrá v Splnenom sne Lydia, ona hýbe dejom a predstavuje zaujímavejší prvok dvojice. Harry jej ako druhý protagonista zdatne sekunduje, no Lydia je napokon tá, čo vo väčšej miere zápasí so spoločenskými konvenciami, dominantnými bratmi a prebúdzajúcimi sa citmi k Harrymu. Tiež nesmiem zabudnúť na dôležitý fakt, že oproti iným autorkiným hrdinkám je omnoho odvážnejšia, čo sa týka telesnej túžby a snahy o jej naplnenie. Niežeby na vás čakali prehnané erotické scény, no aj keď sa dočkáte aj horúcejších pasáží, všetky sú primerane estetické a romantické.

Mary Baloghová (zdroj: Facebook)

"Nerozumela tomu, čo sa udialo v posledných dňoch, nielen tomu, čo sa dialo za jej dverami, ale ani svojim reakciám na to všetko. Ako to vlastne bolo s Harrym? Nezaľúbila sa doňho predsa, nie? No, zrejme bola zaľúbená, a to už dlho, ale iba v snoch, nie v skutočnosti. Medzi tým bol alebo mal byť veľký rozdiel - a ona je na vine, že ten rozdiel nevedela odlíšiť. Netúžila byť zaľúbená do nijakého muža v reálnom svete. Úmyselne sa rozhodla zostať sama a nezávislá. A mať nedotknuté srdce. Len si želala, aby to niekto povedal jej srdcu. Nie je dobré, ak sú hlava a srdce oddelené a nerozprávajú sa." (str. 215)

Harry a Lydia sú typickí predstavitelia rukopisu Mary Baloghovej. Obaja majú za sebou minulosť poznačenú buď nevydareným vzťahom, alebo neprajnými okolnosťami, a najprv sa z nej musia poučiť, aby mohli otvoriť dvere do šťastnej budúcnosti. Napočudovanie sa mi páčil aj Lydiin manžel, hoci mŕtvy a v príbehu priamo nevystupoval. Autorka ho napriek tomu skvele vykreslila ako navonok váženého a správneho muža, ktorý ukazoval svoju pravú - odvrátenú - tvár iba v súkromí svojej úbohej manželke. Ešteže je Lydia taká silná osobnosť... Splnený sen síce výrazne nedvíha latku Westcottovcov, ale v rámci žánru je vhodnou voľbou pre každého nenapraviteľného romantika.

Originálny názov: Someone to Cherish
Príslušnosť k sérii: 8. diel (Westcottovci)
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Pravda môže byť pochovaná, ale nie zabudnutá

Znie to až neuveriteľne, ale americká spisovateľka Sandra Brown má na svojom konte už viac než sedemdesiat úspešných titulov. Nemôžem však povedať, že by ma to prekvapovalo, s jej tvorbou som sa zoznámil už počas štúdia na strednej škole a odvtedy už ubehlo pekných pár rokov 😀. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ nám ponúka predovšetkým líniu jej romantických trilerov, čím stavilo na všeobecný vkus svojich čitateľov. Je to dobrý ťah, veď aj Sandrina novinka Nebezpečné puto verne odráža jej rozprávačský štýl spájajúci napätie, výrazné postavy a potrebnú dávku lásky a erotiky. Keďže ide o samostatný príbeh - rovnako ako pri ostatných dielach pod hlavičkou vydavateľstva -, môžu po ňom bez obáv siahnuť aj tí, ktorí ešte s autorkinými knihami nemali tú česť. S postupne sa zvyšujúcim počtom jej prekladov je podľa mňa totiž ťažké dlho im odolávať...

"Aj keď vedel, že by sa strýkovi a Donovi určite zišiel ďalší pár rúk, ešte by sa im nedokázal pozrieť do očí. Hneď by vedeli, že ho niečo trápi. Začali by sa vypytovať a on by im musel klamať, čo by tiež hneď spoznali. Keď ho pristihli pri fajčení trávy a poslali do polepšovne, pre strýka to bolo veľké sklamanie. Aj tak ho však nikdy neprestal podporovať. Skrátka, túto kapitolu Ledgeovho života spolu prekonali a Henry mu ďalej veril. Božechráň, aby sa niekedy dozvedel o tom, čo dnes spáchal. Bolo mu zle, len si to predstavil." (str. 56)

Na druhej strane tí, ktorí vyhľadávajú Sandru Brown pravidelne, už môžu ľahšie vybadať isté opakujúce sa prvky. Napriek občasnému skĺzavaniu k rotujúcim schémam však stále dokáže vyžmýkať zo svojich námetov maximum a vtiahnuť čitateľov do deja plného zvratov, iskrenia a odhaľovania pravdy. Inak to nie je ani tentoraz, hoci oproti ostatným knihám je tu jeden výrazný rozdiel. Vo väčšej miere dochádza k prepojeniu dvoch časových línií, a to súčasnej a z roku 2000. Prítomná línia je síce dominujúca, no návrat do prelomu tisícročí je spestrujúcim stavebným kameňom príbehu a šikovne ho dopĺňa o nevyhnutné poznatky. Ďalším plusovým bodom je dejisko - Sandra už viackrát dokázala svoj talent dôkladne preniesť čitateľa do rôznych kútov Ameriky (či sveta), no južné štáty USA majú v jej dielach nevšedný šmrnc. Nebezpečné puto vás zavedie do Texasu, do prostredia lepkavého tepla, sucha, vplyvných mužov a silných žien, kde nie je priestor pre slabé povahy. O to menej, že v centre deja sa ocitajú osoby zapojené do starého zločinu. Vzhľadom na početné mená sa menej pozorní čitatelia môžu spočiatku strácať, ale zas nejde o nič mimoriadne mätúce. Sandra je skúsená spisovateľka a je v podstate nemysliteľné, aby si neustriehla svoje postavy. Najmä ak sa všetko viac-menej točí okolo ústredného páru Arden - Ledge. Práve vykreslenie ich pováh mierne spadá pod autorkino klišé, mám totiž dojem, že sa menia len povolania a charaktery ostávajú rovnaké. I keď je pochopiteľné, že pri toľkých knihách sa nedá zakaždým vytvoriť zbrusu nový človek a našťastie to nijako neznižuje celkový dojem. Samotný príbeh predsa len stojí na pevných základoch a zaujme vás už od začiatku. Arden Maxewllová sa vracia do rodičovského domu a okamžite sa stane terčom. Klebiet, nedôvery i zločincov, s ktorými sa kedysi spriahol jej už dlhé roky nezvestný otec. Vývoj udalostí ju napokon privedie k myšlienke zistiť, čo sa stalo v osudnú noc pred dvadsiatimi rokmi a v pátraní po odpovediach jej môže pomôcť Ledge Burnet. Ani k nemu nebol život férový, v mladom veku prišiel o rodičov, a hoci si ho osvojil strýko so svojou manželkou, ani toto rodinné prostredie nemalo dlhé trvanie. Skončil v polepšovni a v tom čase sotva niekto veril v jeho nevinu. Nitky sa zbiehajú k zmiznutiu Ardeninho otca a aby odhalil pozadie zosnovania svojho uväznenia, spojí sily s dcérou človeka, ktorý mal pred dvoma dekádami prsty v krádeži pol milióna dolárov...

Sandra Brown (zdroj: The Big Thrill)

"Znovu vyliezol na kapotu. Psy ďalej útočili a snažili sa vyskočiť tak vysoko, aby naňho dočiahli. Vrčali a štekali jeden cez druhého. Z rozďavených papúľ im viseli sliny. Pätou trafil jedného do ňufáka. Pes odletel, tvrdo dopadol na chodník a na okamih ho to omráčilo. Bleskovo sa spamätal, vstal a znova sa začal vrhať po Ledgeovi ako besný. Obzrel sa, či sa Arden podarilo dostať dnu. Jedno zo zvierat si ju však všimlo a teraz zúrivo skákalo na dvere a cerilo tesáky." (str. 221)

Páčilo sa mi, že pri niekdajšej lúpeži sa autorka pohráva s identitou jednotlivých zločincov a ich pravé tváre sa odhaľujú len postupne. Každou kapitolou silne váš dojem, akoby Sandra Brown pomaly, ale isto skladala puzzle a čoraz väčšmi sa pred vašimi očami objavuje pestrofarebný obraz. V prípade tejto knihy prevažuje kvalitou kriminálna zápletka nad ľúbostnou, ktorá je, povedzme si pravdu, v danom žánri skôr vynúteným spestrením než pevným pilierom. Našťastie je dávkovaná v správnej miere i v správnom čase a nepôsobí rušivo. Nebezpečné puto patrí rozhodne k najlepším autorkiným počinom, nepochybne si v cieľovej skupine nájde množstvo spokojných fanúšikov (či skôr fanúšičiek). 

Originálny názov: Thick as Thieves
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Barbora Andrezálová
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.