Zobrazujú sa príspevky s označením umenie. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením umenie. Zobraziť všetky príspevky

streda 3. novembra 2021

Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)
"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis


nedeľa 8. augusta 2021

Ako prekročiť sebou vytvorené hranice?

Séria historických romancí Sídlo Haven Manor vstupuje do finále. Čo začalo ako snaha ochrániť neželané deti od nástrah krutého sveta a pokračovalo hľadaním spôsobov, ako sa vyrovnať s chybami minulosti, končí dramatickejším vystúpením z komfortnej zóny. Všetky tri diely majú spoločného menovateľa, a to túžbu po akceptácii, láske a odpustení. A hoci ide o idealizovanú skutočnosť, Kristi Ann Hunterová neskĺzla ku gýču a dotýka sa aj nepríjemných okolností, za akých fungovala vysoká spoločnosť začiatkom 19. storočia. 

"Od okamihu, ako rozpoznala známy kód, vedela, že návšteve jeho autora sa napokon nevyhne. Pravdou však bolo, že sa jej do toho vôbec nechcelo. Umenie vyhýbať sa minulosti, a teda aj pravde, za tie roky vycibrila priam k dokonalosti. Teraz ju však táto schopnosť nezachráni. Kiežby pred tou návštevou zistila niečo viac, niečo konkrétne, o čo by sa mohla oprieť a správať sa preto profesionálne a stroho. A to niečo by si vyžadovalo, aby stretnutie trvalo podľa možnosti čo najkratšie. A mohla by sa vďaka tomu tváriť, že jej vôbec nechýbal. Nikto z nich." (str. 87)

Protagonistkou Hľadania domova je Jessamine (Jess) Beaucheneová, francúzska aristokratka, ktorá ako osemročná takmer padla za obeť krvavému kúpeľu Veľkej francúzskej revolúcie. Hoci sa jej podarilo uniknúť pred nenávisťou odporcov monarchie, jej rodina také šťastie nemala. Jess sa tak už od raného detstva ukrývala na anglickom vidieku a dokonca sama pred sebou popierala svoj urodzený pôvod, ktorý jej priniesol toľko utrpenia. Celé dlhé roky si myslela, že útok vzbúrencov prežila ako jediná, no zdá sa, že sa mýlila a nažive ostal aj jej brat. O to naliehavejšie na ňu pôsobí preloženie a dešifrovanie denníka, ktorý predstavuje jej jediné spojenie s minulosťou a vlastnou rodinou. Motív záhady tvorí podstatnú časť príbehu a patrí k tomu najlepšiemu, čo ponúka. Samozrejme, Jess nie je vo svojom pátraní osamotená, do deja vstupujú aj staré známe postavy z predošlých dielov, predovšetkým jej verné priateľky a obyvateľky sídla Maven Hanor Kit a Daphne. Novým prírastkom a ústredným hrdinom románu je Derek Thornbury, odborník na históriu a artefakty. Vďaka jeho schopnostiam a znalostiam máme možnosť hlbšie preniknúť do vtedajšieho sveta umenia, čo vnímam ako veľké plus. Zoznámime sa so zberateľmi drahých kúskov, technikou ich tvorby a čiastočne i odvrátenou stránkou podvodníkov. Mám rád diela, ktoré nekĺžu po povrchu, ale ponúkajú náhľad do istej oblasti života, a je jedno, či ide o kultúru, športu alebo politiku. Hľadanie domova rozširuje obzory a v tomto smere ho považujem za najvydarenejšiu časť série. Zároveň toto prostredie slúži na zbližovanie Dereka s Jess, medzi ktorými funguje skvelá chémia aj na stránke knihy. Dostávajú sa do rôznych romantických, napínavých i zábavných situácií. Kristi Ann Hunterová má vyvážený štýl a na svoje si príde široká škála čitateľov. 

Kristi Ann Hunterová (zdroj: Pinterest)
"Jess sa cítila, akoby sa vrátila do vojenských čias a musela sa schovávať pod stoly a za prístenky zakaždým, keď začula niekoho prichádzať. Ukrývala sa dokonca aj pod rímsami podkrovia, len aby si konečne niekde vydýchla. Vyčerpávalo ju ustavične sa vyhýbať rozhovorom a úkladom, ktorými ju a Dereka chceli vohnať do jednej miestnosti a nechať ich tam osamote, no aspoň sa tak mala čím zaoberať (...) Nešlo o to, že by jej Derek nepáčil - bolo to práve naopak... Nechcela však, aby im to pokazili kvety, sonety a nezmyselné jazdy na koni." (str. 272)

Jess nie je typická hrdinka, drsná realita a tréning prežitia sa podpísali pod hodnoty, ktoré vyznáva. Napriek tomu ako každý túži po niekom, kto by ju pochopil a bral takú, aká je, so všetkými pozitívami i chybami. Derek sa javí ako vysnívaný protipól, no prekročiť hranice, ktoré si sama definovala, sa napokon ukáže ako najťažšia úloha zo všetkých. A to tak v otázkach lásky, ako aj rodiny. Počas cesty po Anglicku, ktorá má priniesť odpovede ohľadom Jessiných príbuzných aj pokladu, sa však predsa len začnú roztápať jej vnútorné ľady a všetko speje k šťastnému koncu. I keď, samozrejme, nebezpečenstvo číha za každým rohom. Hľadanie domova je výborným vyvrcholením série a exemplárnym príkladom historickej romance, kde sa spája láska, dobrodružstvo a viera, že ťažké skúšky nakoniec povedú k zaslúženej odmene. 

Originálny názov: A Pursuit of Home
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Sídlo Haven Manor)
Preklad: Mirka Molnárová Novysedláková
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.


utorok 9. marca 2021

Hra svetla a tieňa v živote i tvorbe

Som veľkým fanúšikom knižných sérií, či už kvôli možnosti rozvetvovať osudy postáv, alebo preto, že sa jednotlivé knihy pekne vynímajú vedľa seba na poličke 😊. Po tvorbe Matta Reesa som pokukoval už istý čas, pretože ma zaujal sériou s detektívom Omarom Yussefom. Preto som sa potešil, keď som mal príležitosť prečítať si jeho román Meno písané krvou. Ten je síce samostatným dielom, no myslím si, že napriek tomu v sebe nesie typický rukopis autora. Odohráva sa v minulosti (konkrétne na začiatku 17. storočia), súčasťou príbehu sú reálne postavy a atmosféru definujú záhady a napätie. Hlavným hrdinom je známy maliar Caravaggio. Síce som tušil, že nepôjde o žiadny životopis, no dynamika a pestrosť deja ma napriek tomu veľmi milo prekvapila. 

"Predtým sa nazdával, že jeho diela pretrvajú veky, až keď sa dotkol Prudenze, pochopil, že ktokoľvek môže kedykoľvek pristúpiť k obrazu a rozrezať plátno dýkou. Len čo vyschne, nosiči ho odnesú do paláca signory Olimpie a tá ho vystaví vo svojej galérii, aby ho mohlo obdivovať urodzené publikum. Každý si bude osobovať právo posudzovať ho a zasypávať posmeškami. Počul, ako to robia pri jeho ostatných obrazoch. Hocikto si môže zmyslieť, že ho treba zničiť." (str. 70)

Meno z učebníc dejín umenia získava ostré kontúry a stáva sa z neho človek z mäsa a kostí, čo ani zďaleka nezodpovedá predstave umierneného, pokojného maliara so štetcom v ruke a zasneným výrazom v tvári. Práve naopak, Caravaggio prechádza z jedného problému do druhého, je účastníkom bitiek a rôznych ďalších výtržností, až kým vďaka svojmu talentu neprenikne medzi Borgiovcov, mocnú pápežskú rodinu. Krásne sa tu ukazuje, aká krehká bola náklonnosť vysokopostavených osôb (a tiež ich pokrytectvo ohľadom morálky). Caravaggio totiž pomerne rýchlo príde o priazeň mocných a po tragickom dueli kvôli láske je nútený opustiť Rím a dostane sa medzi rytierov maltézskeho rádu. Caravaggia vnímam v prvom rade ako maliara, v druhom ako postavu, ktorú často využívajú autori kníh či filmov (okamžite mi v spojitosti s ním napadnú Juraj Jakubisko či Daniel Silva). V každom príbehu, kde sa vyskytol, dokázal poriadne zamotať dej, preto sa ani nečudujem, že mu Matt Rees venoval celý román. A urobil dobre. Meno písané krvou je skôr napínavé dobrodružné čítanie než historický román, hoci niekdajšie reálie tvoria neoddeliteľnú súčasť textu. Autor sa však aj tu prejavuje ako zručný rozprávač, pretože okolnosti či osobnosti minulosti sú predostierané ľahko a nenútene, tvoria rozmanité kulisy, nie sú žiadnou prehliadkou znalostí či faktov. Skôr môže dôjsť k tomu, že Caravaggio prebudí v čitateľovi zvedavosť, aby si sám vyhľadal dodatočné informácie o dobe, v ktorej žil a tvoril. Na druhej strane Caravaggio nevyznieva len ako ľahkovážny muž, predsa len – jeho talent je priveľký, aby sa naň zabudlo. Text vysvetľuje jeho zanietenie, vášeň pre maľovanie, až doslova cítite vôňu farieb. Kniha vás pobaví, ale popri tom aj poučí, pretože sa zdá, že Caravaggio všetko, čo sa mu prihodilo, zužitkoval v maliarskom umení. Napokon, kdesi museli vzniknúť predobrazy jeho postáv na plátne. Priznám sa, netušil som, že tento taliansky velikán sa dočkal takého dramatického konca, navyše dodnes obostretého záhadou. Matt Rees sa venuje aj možnému vysvetleniu maliarovho náhleho zmiznutia a pravdepodobného úmrtia, ktoré vyznieva v jeho podaní celkom uveriteľne.

Matt Rees (zdroj: The Times of Israel)
"Ranuccio sa prehol vo dvoje a prekotúľal na bok. Caravaggio doslova cítil, ako ostrie preseklo kožu a svaly, sťaby sa mu ruka zaborila do živého mäsa. Ranucciov brat vykríkol, priskočil, vytrhol meč z pošvy a vrhol sa na Caravaggia. Už to nebol súboj, ale bitka, Giovan Francesco sa premenil na udatného vojaka na bojisku. Caravaggio sa zahnal mečom na útočníka, no ten zareagoval najjednoduchším a najúčinnejším spôsobom. Jediným plynulým pohybom vykryl úder a pokúsil sa o ripostu zhora, z vnútornej strany sokovho rapiera. Caravaggio začul škrípavý náraz dvoch čepelí, milión drobných kontaktov trhajúcich uši, keď sa meč Giovana Francesca zošmykol po ostrí jeho rapiera. Hneď nato ho hrot súperovej čepele zasiahol pod ucho." (str. 160)

Meno písané krvou sa číta rýchlo, nielen pre autorov štýl, ale aj kvôli zvedavosti, čo v čitateľovi vyvolá. Páči sa mi, že nejde o rozsiahly román, hoci v rukách niekoho iného by sa jednotlivé udalosti určite rozšírili aj o niekoľko desiatok strán. Matt Rees však, našťastie, dbá viac na epické motívy ako statické opisy či vysvetlenia. To robí z jeho románu zaujímavý pôžitok, schopný osloviť širokú skupinu čitateľov.

Originálny názov: A Name of Blood
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Jusková
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.


nedeľa 27. decembra 2020

Bizarné situácie vsadené do známeho vzorca

K novému románu Jonasa Jonassona som pristupoval s určitou opatrnosťou. Prischla mu totiž nálepka autora, ktorý dobyl literárny svet silným debutom a ďalšie knihy už boli kvalitatívne slabšie. V záplave škandinávskych trilerov či trende vojnových príbehov som však zatúžil po ľahšom žánri, ktorý by mi pošteklil bránicu a poskytol sympaticky nedokonalé postavy. Kniha Pomsta je sladká, a. s. sa zdala ako správna voľba a ukázala sa ako vhodná na sviatočné čítanie. Je uvoľnená, vtipná a ústretová voči čitateľovi v tom zmysle, že rád prijme pozvanie do akciovej spoločnosti využívajúcej ľudskú frustrovanosť a túžbu po spravodlivej (?) odplate. Ide o vynikajúci námet (pripomenul mi tým niektoré francúzske komédie), ktorý bol napokon aj patrične využitý. 
"Maľovať obrazy rovnako dobre ako skutočný umelec nie je zločin. Ani napodobňovanie umelcovho podpisu na kúsku papiera. Zločinom sa to stáva až vo chvíli, keď sa sfalšovaný podpis ocitne na rovnako sfalšovanom obraze. To už zišlo na um aj Hugovi. Ešteže v časoch internetu a sociálnych sietí existuje čosi, čo sa nazýva ľudový súd. Ak šikovní spolupracovníci firmy Pomsta je sladká, a. s., urobia svoju robotu dobre, Victora Alderheima odsúdia na doživotie ľudia aj celá odborná umelecká verejnosť." (str. 136)
Riaditeľom netypickej firmy je Hugo Hamlin a je nutné povedať, že jeho nápad sa ukázal ako raj pre najrôznejších podivínov, šialencov, ale aj pre ľudí reálne znechutených praktikami svojho okolia či systému. Asi každý z nás by občas využil možnosť navštíviť pobočku tejto spoločnosti, no nie? Nedajte sa odradiť, ak sa spočiatku začítate do príbehu trochu pomalšie. Jonasson si len pripravuje pôdu a oboznamuje vás s genézou celej myšlienky a dianím v pozadí. Robí to však premyslene, čomu je prispôsobená aj kompozícia textu. Ten je rozdelený na dvanásť častí a na svoje si prídu hlavne priaznivci výtvarného umenia. Dôležitou súčasťou deja je totiž život a tvorba Irmy Sternovej, ktorá síce nie je v našich končinách celkom známym menom, no jej obrazy sú naozaj krásne. Môžete sa o tom presvedčiť aj na konci knihy, kde nájdete podobizne jej troch diel. Pomsta je sladká, a. s., ako je u autora zvykom, v sebe mieša vážne témy so zľahčujúcim nadhľadom, preto je určená pre širokú škálu čitateľov. Má šancu zabodovať u tých, čo hľadajú príbeh s hlbším posolstvom, aj u tých, ktorí dávajú prednosť nenáročnej zábave. Vytvoriť takýto fungujúci stroj je náročné, ale myslím si, že Jonas Jonasson to tentoraz zvládol s väčším šarmom ako pri predchádzajúcich knihách. Páčilo sa mi, ako základný motív postupne rástol a gradoval až do uspokojivého finále. Tomu síce chýbalo čosi veľkolepejšie, akási výnimočná záverečná scéna, ale ani plynulý prechod k záveru nie je na zahodenie. Ak by bol dej založený na jednotlivých zákazkách, ani zďaleka by nebol taký konzistentný. Hugo však natrafí na klientov, s ktorými majú spoločného nepriateľa. A tak sa riaditeľ firmy sám stáva pomyselným zákazníkom a nový prípad získava preňho silný osobný rozmer. Priviesť darebáka pred brány spravodlivosti - aspoň tej morálnej, ak už nie súdnej - sa však nezaobíde bez množstva akcie, bizarných postavičiek a neočakávaných situácií. Ešteže sú hrdinovia takí pohotoví a vynaliezaví a dokážu sa z väčšiny problémov dostať. I keď treba tiež dodať, že nie vždy vlastnou zásluhou, no zakaždým je to zaručene nevšedné a úsmevné. 
Jonas Jonasson (zdroj: Twitter)
"Najväčší štokholmský hnusák a úchylák sedel v kuchyni sedemizbového bytu a pokúšal sa pozbierať myšlienky. Spočiatku sa mu nedarilo, lebo koza od hladu a smädu žalostne mečala. Po litri vody a štyroch jablkách sa ukázalo, že nepatrí k čistotným zvieratám. Takže: ktosi sa vlámal do obchodu, prekĺzol do pivnice a vyzdobil mu ju obrazmi, erotickými hračkami, nepravým heroínom - a jednou kozou. Ten ktosi musel byť Kevin, jeho bývalý chovanec (...) Ale prečo mu to urobil? A ako sa dostal k obrazom?" (str. 205)
Kto má načítané diela Jonasa Jonassona, bude mu pripadať kostra príbehu povedomá. Nedá sa totiž poprieť, že autor využíva určitú schému, ale rovnaký prístup je badateľný aj u iných svetových velikánov. Niektorým čitateľom sa to môže zdať trochu otrepané, iným zas ako istota, že dostanú presne to, čo od knihy očakávajú. Ale ako som už spomenul vyššie, keď sa do nej po pár desiatkach strán začítate, strávite pri nej príjemné chvíle. Pomsta je sladká, a. s. patrí v mojom rebríčku autorových románov na horné priečky a moja počiatočná nedôvera sa premenila na spokojnosť. Zdá sa, že Jonasson chytil druhý dych, preto dúfam, že aj nabudúce príde s nejakým zaujímavým námetom.

Originálny názov: Hämnden är ljuv AB
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Bratová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar


pondelok 14. decembra 2020

Nájde niekto odvahu zložiť masku silnej rockerke?

Netopierka disponuje viacerými atribútmi, vďaka ktorým sa jednoducho musí stať obľúbenou knihou (nielen) mladých dospelých. Najprv vám udrie do očí pútavá obálka, verne odrážajúca podstatu hlavnej hrdinky. Znalcov slovenskej tvorby určite zaujme aj meno autorky. Michaela Ella Hajduková sa doteraz nepohybovala na poli young adult, hoci sa nazdávam, že to bola iba otázka času. A som rád, že napokon prekročila pomyselnú hranicu a napísala knihu šitú na mieru mladším čitateľom. I keď sa tiež musím priznať, že rozsah sa mi zdal spočiatku neprimeraný avizovaným témam, ale môj skepticizmus sa ukázal ako neopodstatnený. Kombinácia muzikantského prostredia, tlaku médií, šikany a obťažovania vytvorila skvele fungujúcu mozaiku, ktorá osloví každého empatického človeka. 

"Tichá domácnosť sa premenila na klasické rozhovory, čo bolo v škole a podobne. Erikovi som povedala, že hľadám kompromis, ale zabudla som na to. Riešila som školu, tajný vzťah a tajnú skupinu. Bolo to únavné, ale nechcela som si to priznať. Položila som školský batoh, vyzula si čižmy a na vešiak zavesila kabát. Vošla som do obývačky a v tom istom momente mama zhodila zo stola nejakú vec. Oči sa nám stretli a naraz sme sa rozosmiali. Kedy to bolo naposledy, čo sme sa spolu smiali, uvoľnene a veselo? Čo sa stalo, že sa to zmenilo? A kedy?" (str. 84)
Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, vďaka čomu môžeme dôkladne spoznať vnútorný svet stredoškoláčky Lindy. A ten je veru pekne bohatý! Musí sa totiž vyrovnávať hneď s niekoľkými vážnymi ťažkosťami. K niektorým z nich došlo súhrou náhod, ďalšie spôsobili ľudia v jej okolí a iné sú dôsledkom jej vlastných chýb. To však Lindu len viac približuje čitateľom, pretože spievanie v rockovej kapele už nie je doménou väčšiny z nás☺. Neľahká situácia protagonistky jemným a veľmi účinným spôsobom otvára priestor pre zodpovedanie pálčivých otázok o prvom sexe, nátlaku či zneužívaní, zatiaľ čo hudobné prostredie osviežuje dej a je istým magnetom pre čitateľov. Netopierka ma zoznámila s niektorými pre mňa dosiaľ neznámymi interpretmi, ktorých som si hneď aj vyhľadal, takže kniha má v tomto smere nespochybniteľnú hodnotu. Mimochodom, názov odkazuje na prezývku speváčky skupiny Kvety zla. Tlieskam Miške Hajdukovej za pekné prepojenie s prekliatymi básnikmi, konkrétne, samozrejme, s Charlesom Baudelairom. Istú stigmu akoby si niesla v sebe i samotná Linda, čím sa názov kapely stáva viac než iba symbolom. Zároveň presahuje hranice hudby a zasahuje do sféry literatúry, ktorá je Linde takisto blízka. Na jednej strane umelecký svet predstavuje možnosť úniku z ťažkej reality, na druhej strane zas umožňuje Linde nasadiť si masku a udržiavať si odstup. Našťastie sa na scéne zjaví osoba, ktorá sa odváži nahliadnuť za závoj a spoznať jej skutočnú tvár. Erik sa povahovo ukáže ako skvelý parťák už len preto, že nájde vhodnú cestu, ako preniknúť do Lindinho sveta a nenechá sa odradiť jej temným zjavom. Potvrdzuje tým starú známu pravdu, že kniha by sa nemala súdiť podľa obalu, čo sa, žiaľ, často ľahšie povie než vykoná. Hrdinovia knihy nech teda slúžia ako pozitívne príklady komunikácie, dôvery a ochoty počúvať. Román má výrazný výchovný aspekt, čím sa radí medzi silno pôsobiace tituly. Napísať knihu o mládeži zvládne aj priemerný spisovateľ, ale dodať jej šmrnc a zanechať stopu v pamäti a duši si už vyžaduje značné rozprávačské majstrovstvo. A pritom sa to deje zľahka, priam podprahovo. Autorka nijako nepodsúva čitateľovi svoje postoje, iba ho podnecuje k zamysleniu. 
Michaela Ella Hajduková
"Ťažko sa mi dýchalo, nedokázala som ani plakať, bolelo ma na hrudi a neveriaco som čítala ten príšerný článok dookola. Úplne prekrútili všetko, čo sa stalo, len na základe toho, čo videli a domysleli si. Tak takéto to je? Z tej druhej strany, keď sa človek nemôže ani brániť, keď napíšu strašné lži a on potom vyzerá pred svetom ako troska, ktorá si nevie dať so sebou rady? (...) Kto všetko to videl? Dostane sa to i do školy? Bože, škola... možno ma vyrazia. Teraz, pred maturitou." (str. 151)
Ako každá Miškina kniha aj Netopierka je postavená najmä na medziľudských vzťahoch, s ktorými si neraz nevedia poradiť ani dospelí, nieto tínedžeri. Páči sa mi, že posilňuje vedomie o tom, že nikto nie je neomylný, dôležité je, ako sa so svojimi chybami vysporiadame, nakoľko im dovolíme, aby nás ovplyvnili, a či sme schopní odpustiť sebe aj iným. Román ma oslovil, hoci nie som primárna cieľová skupina, preto ak ešte nemáte vhodný vianočný darček, Netopierka bude určite správnou voľbou. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


štvrtok 29. októbra 2020

La Gioconda odhaľuje svoje tajomstvá

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pokračuje v trende románov zameraných na osudy známych umelcov a ich diel. Najnovším prírastkom v tomto smere je Život Mony Lisy a ako zvyčajne ide o skvelé čítanie, ktoré vás prenesie do obdobia renesancie a poľahky odpúta od všedných starostí. Zrejme sa nájde len minimum ľudí, ktorým by sa pri názve slávneho obrazu okamžite nevybavil jemný, záhadný úsmev mladej ženy. Okolnosti vzniku maľby sú dlhodobo opradené rôznymi legendami, ktoré len zvyšujú jej prestíž. Za viac než 500 rokov sa mnohé informácie skreslili, stratili či nahradili inými, až je napokon veľmi náročné vyselektovať pravdu. Francúzsky autor Pierre La Mure sa podujal preštudovať množstvo dostupných materiálov a výsledkom jeho úsilia je román, ktorý uzrel svetlo sveta prvýkrát v roku 1976.

"Ten deň sa skončilo Lisino zúfalstvo. Keď sa dozvedela, že neumrie, všetky znepokojivé obavy sa stratili. Uveličene sa obzerala v zrkadle na toaletnom stolíku, podrobne preskúmala svoj obraz a usúdila, že urobí všetko, aby bola neodolateľná - potom si jej krásu všimne aj Giuliano. Začala sa mimoriadne zaujímať o módu a ponosovala sa, že jej šatník nie je na úrovni. Umárala Tessu, aby jej pridala čipku na rukávy, volánik na golier, mašľu na živôtik. Tessa ju pristihla, keď si skúšala trhať obočie. Pochytili sa. Ešte búrlivejšia scéna vypukla, keď Tessa zistila, že si farbí prsné bradavky, čo bola v tom čase hlbokých výstrihov rozšírená záľuba." (str. 148)
Samozrejme, že v prvom rade ide o fiktívny príbeh, ale autorov štýl a zobrazenie doby vás privedú k domnienkam, že udalosti sa mohli odohrať presne tak. Prelom pätnásteho a šestnásteho storočia sa nevyznačoval len rozmachom umenia, ale, prirodzene, aj mocenskými bojmi, náboženskými rozpormi či posúvaním hraníc - doslovne i obrazne. Všetko sa to deje na pozadí života takpovediac obyčajnej príslušníčky vyššej vrstvy. Lisin osud sledujeme od jej narodenia do významnej obchodníckej rodiny, napojenej na samotných Mediciovcov, cez dohodnuté manželstvo so starším mužom až po predčasnú smrť. Napriek predstave o vopred naplánovanom živote mladých dievčat nemieni Lisa žiť v zlatej klietke a snaží sa naplno využiť svoj čas. Niet sa čomu čudovať, že za tajomným úsmevom na obraze mnohí vedci i laici hľadajú skryté významy, ba dokonca tušia bohatú myseľ. Pierre La Mure nenecháva nič na náhodu a predkladá čitateľovi dôkladný ponor do obdobia začiatku novoveku. V knihe vystupuje pestrá plejáda postáv - niektoré vám budú dobre známe (Mediciovci, Borgiovci, európski panovníci...), iné poslúžia buď na spestrenie deja, alebo rozšírenie vašich obzorov. Každá z nich však svojím vlastným spôsobom dotvára Lisin svet a je vám čoraz jasnejšie, prečo sa vydala už ako pätnásťročná (nesúviselo to iba s vtedajším tradičným sobášom v danom veku), aj prečo sa vlastne nechala portrétovať. Neoddeliteľnou súčasťou deja je, samozrejme, aj velikán umenia i vedy Leonardo da Vinci. V čase, keď maľoval "La Giocondu", mal už na chrbte šesť krížikov a bol na polceste k siedmemu. Okrem toho portréty neboli práve jeho bežnou oblasťou záujmu, nehovoriac o tom, že mnohé z nich ostali nedokončené. Žeby bolo treba hľadať dôvody medzi florentskými mocnármi? 
Pôvodná obálka
"Ako väčšina osamelých ľudí a samotárov aj Leonardo podvedome túžil po niekom, komu by sa mohol zdôveriť. Pri pohľade na mladú paniu, ktorá sa naňho usmievala miernymi hnedými očami, sa mu v mysli vynárala spomienka na Albieru. Od jedného sedenia po druhé mu obe podoby väčšmi splývali. Niekedy takmer veril, že Albiera ožila a vrátila sa do jeho života. Jedného dňa sa už nezdržal a začal Lise rozprávať o ich šťastných rokoch vo Vinciho dome, ako sa hrávali na dvore, ako s jej bratom Alessandrom, ktorý sa mal stať kňazom, chodievali do prírody." (str. 340)
Na svoje si prídu najmä čitatelia, ktorí majú radi hĺbavé, pomalšie tempo. V texte, rozdelenom na tri časti (Rodina, Vpád, Portrét) prevažuje pásmo rozprávača, dialógy sa vyskytujú v oveľa menšom rozsahu. Osobne dávam prednosť dynamickejším textom s dostatkom priamej reči, ale v tomto prípade mi to neprekážalo. Asi to bolo spôsobené témou alebo atmosférou diela, pretože, ako som už spomenul, Pierre La Mure dokáže oživiť minulosť. Preto si myslím, že Život Mony Lisy má šancu osloviť aj novú generáciu čitateľov. Ide o jedinečný román, ktorý pekne dopĺňa svojich knižných súrodencov z edície vydavateľstva.

Originálny názov: The Private Life of Mona Lisa
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Magda Žáryová
Počet strán: 407

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.


nedeľa 27. septembra 2020

Bohémsky život a jeho kruté dane

Elizabeth Gilbert nevydáva knihy často, ale keď tak napokon učiní, zakaždým stoja za to. Čakanie sa v jej prípade oplatí a ani tentoraz neodložíte jej román sklamaní. Práve naopak, vtiahne vás svojou atmosférou, postavami a nevšedným prostredím. Mesto dievčat prenesie čitateľa do New Yorku štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia a ukáže mu všetky pestré, vzrušujúce i odvrátené stránky umeleckého sveta. Mám rád knihy, kde sa využíva retrospektíva, odhaľovanie dôsledkov minulosti je väčšinou zábavné a prekvapujúce, a rovnaký postup zvolila aj Elizabeth Gilbert. Cez písanie listu sa zoznamujeme s krokmi mladej Vivian, ktoré viedli do starého, ale rozmarného a pulzujúceho divadla... 

"S Celiou sme sa v to leto v New Yorku dali unášať prúdmi čírej elektriny - opité, s planúcimi očami, spotené, hlúpe, ľahké ako pierko. My sme nechodili, my sme lietali ako rakety. Nemali sme ohnisko záujmu, stále sme hľadali, kde to žije. Nič sme nezmeškali, ale zmeškali sme všetko. Dívali sme sa, ako Joe Louis trénuje so svojím sparring partnerom, a poučli sme spievať Billie Holidayovú  - ale na detaily si nespomínam. Boli sme priveľmi zaujaté svojím životom, aby sme venovali pozornosť zázrakom, ktoré sa diali okolo nás." (str. 97)

Úvod ohľadom Vivianinho spomínania, podmieneného žiadosťou istej Angely, je veľmi krátky a hneď sa ide priamo na vec. Nastolená dynamika je udržiavaná počas celého rozprávania, text sa číta rýchlo a nie je to spôsobené iba zvolenou kompozíciou. Dej je bohatý, košatý a plný popkultúrnych súvislostí. Okrem vymyslených postáv sa totiž stretnete aj s viacerými reálnymi osobnosťami vtedajšieho spoločenského a umeleckého života. Názov románu, ktorý odkazuje i na konkrétnu divadelnú hru, je viac než trefný, o čom svedčí už aj samotná ústredná hrdinka. Devätnásťročná Vivian pochádza z dobre situovanej rodiny a za iných okolností by mala pred sebou peknú nalinkovanú budúcnosť, no jej nezávislá povaha a neschopnosť adaptovať sa v školskom prostredí ju napokon privedú k tete Peg, majiteľke divadla Lily Playhouse. Rozmaznané dievča túžiace po vzrušení a zábave akoby prišlo do raja - spoznáva hercov, tanečníkov, kostymérov a ďalších nadaných ľudí a rada sa necháva opantať pozlátkou úspechu a slobody. Neviazaný štýl sa však podpíše pod jej osudom a musí čeliť nečkaným dilemám, navyše pod očami striehnucej verejnosti. Divadlo síce môže pôsobiť ako uzavretý svet, ale za jeho múrmi stále vládnu prísne (morálne) zákony spoločnosti. Elizabeth Gilbert ma už dávno presvedčila, že sa vyhýba klasickým klišé, a znovu potvrdzuje svoj zámer. Kto by totiž čakal u Vivian zásadnú zmenu, nepochopil by jej vnútorné smerovanie. Autorka pozná svojich hrdinov a nedopustila by, aby len tak zabudli na svoje dovtedajšie rozhodnutia. Vivian sa nevzdáva a naďalej borí mýty a stavia sa na vlastné nohy, i keď je o niečo citlivejšia a zodpovednejšia. Samozrejme, za podpory blízkych, ktorí si prechádzajú svojimi osobitými problémami a dotvárajú tak pestrofarebný kolorit polovice 20. storočia. Mesto dievčat reflektuje i druhú svetovú vojnu a ďalšie historické udalosti, spracúva ich verne a zľahka a aj na nich badať posun v zmýšľaní a charaktere doby. 

Elizabeth Gilbert (zdroj: Read It Forward)
"Ešte stále som počula Ednu, ako ma označila za dieťa. Kto chce byť dieťa? A tak som šla ďalej. Presúvala som sa v tej posteli z jedného konca matraca na druhý - usilovala som sa byť Európanka, usilovala som sa nebyť dieťa -, hmatkala som po olympských telách Arthura a Celie, aby som si dokázala čosi potrebné. Ale celý ten čas som v jedinom kútiku svojej mysle, ktorá nebola upitá, rozľútostená, náruživá alebo hlúpa, jasne cítila, že toto rozhodnutie mi prinesie len žiaľ. A mala som pravdu." (str. 245)

Mesto dievčat si viem celkom dobre predstaviť vo filmovej podobe. Napokon, história adaptovaných kníh Elizabeth Gilbert hovorí sama za seba. Som rád, že som mal možnosť prečítať si tento román, prostredie bohémy je pre mňa vždy čímsi inšpirujúce a zároveň sentimentálne. Minulé storočie prialo silným osobnostiam na poli divadla, tanca či filmu... Niežeby to dnes bola inak, no súčasnosti chýba určitá aura vznešenosti a nedosiahnuteľnosti. Mesto dievčat oplýva správnou dávkou uveriteľnosti i obrazmi života mimo bežných smrteľníkov. Ide o knihu, ktorá je ako stvorená na predlžujúce sa jesenné večery, myslím si, že zababušení do deky a s teplým čajom si ju určite vychutnáte naplno! 

Originálny názov: City of Girls
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 438

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

sobota 13. júna 2020

Luxus a bohéma v kontraste s krutosťou vojny

Román Horský hotel Hodváb ma zaujal v prvom rade obálkou, ktorá spĺňa všetky parametre a funkcie, čo sa od nej očakávajú. Je výrazná, grafika je poplatná obsahu a dokonca aj font písma podčiarkuje atmosféru doby, v ktorej sa dej odohráva. Beatrix Zaťková si určila ako východisko deja zasadeného prevažne do obdobia druhej svetovej vojny luxusný hotel, kde sa prelínajú osudy jeho majiteľov, zamestnancov a stálych hostí. A hoci občas opustíme jeho múry, stále ostáva spojivom, ktoré sa ako neviditeľná niť tiahne životmi postáv. A ide naozaj o pestré zloženie, pričom práve to autorke poskytuje priestor vyrozprávať ich nevšedné príbehy.
"Gréta sa dala pozvať nemeckým milionárom do Švajčiarska na horskú chatu a Vasil na nátlak pána Borovského zostal v Hodvábe a pomaly sa zmieroval s myšlienkou, že ho bude musieť ho otcovi prevziať. Ani nešťastný Alfréd nedopadol najhoršie. Zo smrtonosnej výpravy si priniesol len zápal pľúc, zlomeninu a pár omrzlín. Po troch týždňoch sa tiež vrátil domov, kde sa ešte nejaký čas doliečoval. Pobyt v horskom hoteli Hodváb bol pre všetkých len krátkou vzrušujúcou epizódou a až oveľa neskôr pochopili, ako veľmi ovplyvnil ich budúce životy." (str. 63)
Autorka zvolila pomerne netradičnú stavbu príbehu - spočiatku sa dej sústredí na Maxima Borovského, herca, bonvivána a syna majiteľa hotela, a mladú Esterku, neskôr prechádza na jeho brata Vasila a ich kamarátku z detstva Terezku, aby sa vzápätí vrátil späť k Maximovi, no tentoraz v spoločnosti Terezky. Čo by sa v rukách iných autorov možno rozpadlo ako domček z kariet, sa v prípade Beatrix Zaťkovej stáva dynamickým rozprávaním, ktoré nepôsobí roztrieštene, práve naopak. Lepšie tak vyniknú vzťahy medzi postavami a čo je ešte dôležitejšie - ich vnútorný vývoj. Keď si porovnáte Maxima, Vasila či ich nemotorného kamaráta Alfréda z úvodu a konca románu, dostanete rôzne osobnosti. A to nielen pod vplyvom vojny, čo by bolo síce pochopiteľné, ale príliš okaté. Postavy sa menia aj v závislosti od svojich citov, kontaktov s inými ľuďmi či pre vlastné uvedomenie si svojho životného smerovania. Najväčším príkladom je Maxim, meniaci sa z povrchného lámača ženských sŕdc na lojálneho a zodpovedného človeka, ktorý sa neváha postaviť ani nemeckým okupantom, ak to má pomôcť dobrej veci. Tí totiž obsadia krkonošský hotel a Maxim je nútený im spolu s Terezkou slúžiť. Nemci sú vykreslení dostatočne kruto a ľahostajne voči životom iných, no našťastie bez zbytočne explicitných násilných scén. V tomto románe by boli ako päsť na oko, no napriek tomu cítite každý úder či záchvev strachu. Postavy vás však dokážu prekvapiť aj menej príjemne. Nechcem prezrádzať, kto to bol u mňa, no išlo o dva príklady z Maximovho okolia. Obaja sa mu otočili chrbtom vo fatálnej situácii, čo len podčiarklo ich charakter a atmosféru (nastupujúcej) doby. Pritom ich zároveň viete pochopiť, lebo všetko, čo v priebehu deja robili či ako sa prezentovali, napokon smerovalo k danému vyústeniu. Beatrix Zaťková tým dokazuje svoj nesporný talent v kresbe postáv i kompozícii deja, čo je tá najlepšia kombinácia pre veľký čitateľský ohlas.
Beatrix Zaťková (zdroj: Facebook)
"Tereza len prikývla a pobrala sa do podkrovia pripraviť. Znovu sa má stať stopárskym psom. Zas a znovu. Snorili po partizánoch včera aj pred týždňom, a nič. Vďakabohu nič. Tušila, kde sú. Vedela to. Ako sa im vyhnúť? Ako pomýliť Nemcov? A dokedy pôjde klamať ich? Raz ich určite nájdeme, potkan ňuchá a jedného dňa ich vyňuchá. Bože, daj, aby to nebolo dnes, aby to nebolo nikdy." (str. 200)
Pri čítaní mi prišla na myseľ česká miniséria Bohéma venujúca sa hereckému prostrediu v období druhej svetovej vojny, neskôr zas trilógia Alžbetin dvor Hany Zelinovej. Horský hotel Hodváb má úžasnú atmosféru, ktorá vás pohltí, a hoci autorka využíva moderné prvky, hravo vás prenesie do minulého storočia. Napomáhajú tomu aj dialógy, ktoré sa hlavne vďaka Terezke a jej dedkovi Pankrácovi stávajú exkurzom do sveta dediny a povier. Motív mágie príbeh skvelo okrášľuje a línia žien z daného rodu to veru nemá ľahké. Páči sa mi v tomto zmysle úplný záver, ktorý ponecháva trochu pootvorené dvierka. Keby ostali osudy postáv ukončené, ako sú, nevadilo by to, no keby sa autorka rozhodla ešte do Hodvábu vrátiť, rozhodne by som bol medzi prvými nedočkavými hosťami!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.


sobota 2. mája 2020

Útok neistoty do duše, umenia i cirkvi

Talianske historické romány majú nielen vysokú kvalitu, ale aj nevyčerpateľnú studnicu námetov. Bohaté dejiny plné moci, rozmachu, umenia, lásky a intríg lákajú čitateľov po celom svete, slovenských nevynímajúc. Som rád, že vydavateľstvo Slovart nám prinieslo také zvučné mená ako Marina Fiorato, Valerio Massimo Manfredi či Matteo Strukul. Práve posledný menovaný je autorom románu o renesančnom maliarovi a sochárovi, považovanom za najväčšieho umelca svojej doby. Polovica 16. storočia sa však okrem vzostupu kultúry vyznačovala aj neustálymi bojmi, a to nielen vo svetskej, ale i cirkevnej oblasti.
"Bol na svoju prácu taký hrdý: záhyby odevu, prísny pohľad osloboditeľa, ktorý vyviedol ľud izraelský z Egypta, dlhá brada, takmer taká ako tá jeho. Michelangelo sa díval na sochu a zatúžil byť ako Mojžiš: mať morálny kredit, vnútornú silu, dôveru ľudu vo svojich rukách. Ibaže vedel, že zradil svoje ideály ešte predtým, než zradil priateľov. V týchto dňoch mu Vittoria dala príležitosť ospravedlniť sa, zachrániť si vlastnú dušu ponúknutím svojho umenia do služieb Božích, a to iným spôsobom ako doteraz, a on to teraz mienil robiť z celého srdca." (str. 49-50)
Michelangelo Buonarroti je dnes známy predovšetkým vďaka Sixtínskej kaplnke a soche Dávida, no to je len zlomok jeho diel. V románe Kacír Michelangelo ho stretávame vo vyššom veku, keď už jeho sláva dosiahla vrchol, no napriek tomu nepociťuje uspokojenie. Umenie, ktoré vložil do rúk cirkvi v úmysle sláviť Boha a jeho veľkosť, sa stáva produktom mocenských hier, prostriedkom, ktorým hodnostári poukazujú na vlastnú osobitosť. Rím a sídlo pápeža sa zmietajú v chamtivosti, závisti a zápasoch medzi šedými eminenciami. Petrov stolec sa navyše musí potýkať s rozmachom protestantizmu a vzostupom lóže na čele s anglickým kardinálom Reginaldom Poleom. Práve tá sa stane pre Michelangela miestom, kde môže slobodne vyjadriť svoje obavy z vývoja náboženstva, politiky i svojho umenia. Pochybnosti sú však živnou pôdou aj pre unáhlené rozhodnutia, a tak sa situácia nevyvíja práve priaznivo pre nikoho zo zúčastnených. Samotný taliansky velikán je v rámci príbehu len východiskom, celý dej je zameraný hlavne na obraz neistoty Ríma v boji proti kritikom cirkvi a jej praktík. Ani o živote Michelangela sa toho veľa nedozvieme. Priznám sa, mal som určité očakávania, hlavne po Strukulovej štvordielnej sérii o Mediciovcoch, no tie sa nenaplnili. Kacír Michelangelo ostáva za ňou v závese. Paradoxne, Buonarroti ako postava je najmenej zaujímavá, viac pozornosti na seba strháva napríklad veliteľ stráže svätej inkvizície, vplyvná kurtizána so sieťou špehov a predovšetkým mladá zlodejka a špiónka Malasorte (Nešťastnica/Smoliarka). Práve tá sa stáva ťahúňom deja a prejde najväčším vývojom. Nebyť tejto nevšednej postavy, román by ani zďaleka neposkytol toľko rôznych emócií.
"Malasorte okamžite pochopila, že toto je jej posledná šanca. Nestrácala čas a pustila sa ku kôlni. Za chrbtom začula zavytie. Chcela sa obrátiť, ale vedela, že Ringovi pomôže oveľa viac, ak sa jej podarí dostať do rúk to, čo chcela. Odsunula polená a schmatla kapsu zo zajačej kože, vsunula do nej ruku a našla to, čo hľadala. V tej chvíli ju muž opäť schytil za nohu a stiahol dozadu. Lenže teraz sa situácia zmenila. Malasorte bola rýchla. Mocným kopancom sa zbavila jeho zovretia, vzápätí sa obrátila a vrhla sa naňho. Ostria oboch dýk vyskočili do vzduchu." (str. 107)
Čo mi tentoraz udrelo do očí vo väčšej miere, je slabšia redakčná úprava. Text je plný chýbajúcich písmen v slovách, preklepov, občas pokrivkáva štylistika, opakovanie slov... Narúša to celkový dojem, hoci uznávam, že nie všetci čitatelia sú deformovaní ako ja a zrejme si to ani nevšimnú :) Každopádne, treba uznať, že Matteo Strukul má históriu svojej krajiny v malíčku. Nielenže má za sebou náročný výskum, ale zároveň dokáže verne a pritom ľudsky oprášiť aj menej známe mená dejín. Väčšina postáv, ktoré v románe vystupujú, má totiž reálny základ. Záujemcovia o tému Michelangelovho osudu či pomerov v Ríme na pozadí cirkevných rozkolov sa môžu inšpirovať pripojeným zoznamom. Zapojenie rôznych štruktúr do vzostupu protestantizmu ponúka pestrý pohľad na obdobie rokov 1542 - 1547. Kacír Michelangelo sa síce u mňa nezaradí medzi autorove najlepšie diela, no jeho prínos k zobrazenej tematike a k obohateniu žánru historického románu je nesporný.

Originálny názov: Inquisizione Michelangelo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Štefánková
Počet strán: 295

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.




sobota 7. septembra 2019

Ostré hrany na plátne i v živote

Edícia vydavateľstva Slovenský spisovateľ zameraná na životy slávnych umelcov mi veľmi rýchlo prirástla k srdcu. Či už ide o autorov alebo maliarov, ich osudy vyrozprávané v príbehovej forme nesú v sebe viacero pozitív. Tým najväčším je, samozrejme, prienik do osobností známych mien, z ktorých sa zásluhou šikovného pera opätovne stávajú osoby z mäsa a kostí. Ďalším je estetický zážitok zo samotného čítania a v neposlednom rade treba spomenúť aj historické súvislosti, ktoré tiež významnou mierou profilovali charakter aj tvorbu umelcov. Román Žila som s Picassom má body navyše vďaka tomu, že vznikol na základe zápiskov a spomienok Francoise Gilotovej, milenky španielskeho velikána.
"Len čo bol Paríž oslobodený, prebehla čistka vo všetkých kľúčových kultúrnych ustanovizniach, akou bol napríklad aj Úrad riaditeľa francúzskych múzeí. Kolaborantov a pétainistov okamžite prepustili. Aby sa demonštrovala zmena politiky a tiež na znamenie pomsty Nemcom, inštalovali veľkú retrospektívnu výstavu práve Picassovi, ktorý bol na nemeckom indexe číslo jeden." (str. 53)
Paríž (nielen) medzivojnového obdobia je dodnes vnímaný ako centrum umenia, kultúry, bohémskeho života a temperamentu. Kniha Carltona Lakea sa nevenuje len Picassovi. Na stránkach natrafíte aj na Ernesta Hemingwaya, Guillauma Apollinaira, Gertrude Steinovú, Jeana-Paula Sartra a ďalšie ikony vtedajšieho umeleckého sveta. Samozrejme, kubistický majster je ťažiskom, no jeho tvorbu i život je nutné vnímať v spoločenských súvislostiach. Pohľad jeho družky Francoise je na to ako stvorený, pretože dokonale poznala nielen jeho vnútorný svet, ale aj postoje voči politike či rozmáhajúcim sa ideológiám. Je pritom zaujímavé, že človek taký pevný vo svojich názoroch na nadraďovanie jednotlivcov a hnutia sa v súkromí neraz prejavil ako ľahtikár. Vzhľadom na Pablov šarm a odlišný (umelecký) spôsob života mu sa však zakaždým dočkal odpustenia. Jeho múzy mu boli vernými spoločníčkami, napriek vedomiu, že nie sú jediné. Paradoxom ostáva, že hoci bol Picasso prakticky neustále obklopený ľuďmi, čo k nemu vzhliadali, často prepadal pocitom osamelosti. Bytostne túžil vyplniť prázdne miesta - tak vo svojom vnútri, ako aj na plátnach.
"Videla som, ako Pablo odmietal zahodiť hoci len zápalkovú škatuľku, ktorá mu niekedy slúžila. Neskôr som pochopila, že taký istý vzťah má aj k ľudským bytostiam. I keď už k tej či tamtej necítil nič, nemohol zniesť predstavu, že by niektorá z jeho žien mohla opäť viesť svoj vlastný život. A preto musela byť každá pripútaná na jeho obežnej dráhe a nesmela sa z nej odchýliť..." (str. 253)
Televízne obrazovky sú obohatené o seriál Génius, ktorého druhá séria sa venovala práve Pablovi Picassovi stvárnenému Antoniom Banderasom. Kto mal šťastie vidieť tento desaťdielny počin, omnoho ľahšie si predstaví niektoré osobnosti a situácie spomínané v knihe. Najmä vzťahy Picassa k ženám, milenkám, obdivovateľkám či zákazníčkam. Meno Pabla Picassa je dnes jedno z najznámejších v maliarskom umení, no cesta k sláve bola preňho vydláždená aj počiatočnými neúspechmi, sklamaniami a prehrami. Okrídlená fráza o tom, že pravé umenie je sprevádzané bolesťou, u tohto kubistu platí viac než trefne. Na druhej strane, ako hovorí samotný názov knihy Žila som s Picassom, sa v nej nestráca ani osobnosť autorky Francoise Gilotovej. O svojich skúsenostiach a spomienkach hovorí s takou otvorenosťou a úprimnosťou, že sa v čase vydania román stretol s množstvom búrlivých, protikladných ohlasov. A to je samo osebe dostatočné uznanie, ktoré nestráca na sile nič ani po desaťročiach. Silné príbehy, založené na reálnych udalostiach, budú vždy hrať prím.

Originálny názov: Life with Picasso
Preklad: Danica Flimelová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.