Ani kruté okolnosti nezničia dievčenské city

Keď sa povie Fiodor Michajlovič Dostojevskij, väčšine napadnú diela ako Zločin a trest, Idiot či Bratia Karamazovci. Tie nepochybne patria k tomu najlepšiemu, čo tento Rus napísal, u mňa sa k spomínaným titulom radia aj Zápisky z mŕtveho domu, venujúce sa jeho skúsenostiam zo sibírskeho pracovného tábora. Dostojevského odchod z domova mal vplyv na jeho práve rozpísané dielo, a tým je román Netočka Nezvanovová, ktorá vyšla v preklade Nade Szabovej. Edícia českej a svetovej literatúry vydavateľstva Slovart sa utešene rozrastá a potešilo ma, že slovenskí čitatelia majú možnosť spoznať aj menej známe diela uznávaných autorov.

"Otec mi pripadal vždy taký úbohý, taký prenasledovaný, taký ubitý, taký mučeník, že bolo pre mňa nemysliteľné, ba hrozné, keby som ho bezhranične neľúbila, neutešovala, netúlila sa k nemu, nestarala sa oňho zo všetkých síl. Dodnes nechápem, prečo a ako mi vhuplo do hlavy, že môj otec je mučeník, že je ten najnešťastnejší človek na svete! Kde sa to vo mne vzalo?" (str. 41)

Hrdinkou a zároveň rozprávačkou príbehu je Netočka (Anna), ktorá čitateľovi ilustruje celý svoj život, počínajúc pomermi v rodine za jej ťažkého detstva, poznačeného vzťahom s nevlastným otcom Jefimovom. Dané obdobie bolo pre ňu určujúce v mnohých ohľadoch, azda aj preto mu venuje autor toľko pozornosti. Priznám sa, že viac ako vzťahová rovina ma zaujal úpadok Jefimova ako nadaného umelca - muzikanta. Dostojevskij žmýka motív naplno a rozvíja úvahy o rôznych prístupoch k životu, vlastnému talentu či využívaniu príležitostí. Tragický koniec rodiny uvrhne Netočku do víru fyzického a mravného utrpenia, ale ako je u Dostojevského zvykom, čím viac jeho postavy trpia, tým ich má radšej. Jeho "bôľ za človeka" sa v Netočke Nezvanovovej prejavuje v každom smere a môže slúžiť ako exemplárny príklad. Najmä keď sa Netočka ocitne v rodine kniežaťa Ch., pričom nadviaže blízky vzťah s jeho dcérou Kaťou. Vzhľadom na obdobie polovice 19. storočia išlo o pomerne odvážny námet, a keď si uvedomíme, že príbeh je navyše rozprávaný z autorského pohľadu muža, Dostojevskij sa prejavuje ako naozaj zručný spisovateľ.

F. M. Dostojevskij

"Líca mala vlhké, ústočká napuchnuté ako višničky, lokne rozstrapatené. Bozkávala ma ako nepríčetná, bozkávala mi tvár, oči, ústa, krk a vykrikovala ako v hysterickom záchvate. Pritisla som sa k nej a objali sme sa radostne ako priatelia, ako milenci, čo sa dlho nevideli. Katino srdce bilo tak silne, že som cítila každý jeho úder." (str. 159)

Netočka je na svoj vek vnútorne silná postava. Napokon, inak to ani nemohlo byť, ak chcela prežiť v neľútostnom svete, kde vládli muži a prísne pravidlá spoločnosti. Ženy síce na môj vkus pričasto zažívali "záchvaty", ale zase, na druhej strane, pri toľkých problémoch sa tomu nedá čudovať. Nedokončený príbeh vo mne vyvolal dva pocity - sklamanie, pretože sa schyľovalo k opätovnému stretnutiu postáv, a určité uspokojenie, pretože takto ostáva na čitateľovi domyslieť si záver podľa svojho gusta. Fiodor Michajlovič Dostojevskij síce patrí k vrcholným predstaviteľom ruského realizmu, ale to neznamená, že jeho pohľad na skutočnosť je poznamenaný emocionálnym odstupom. Práve naopak, v Netočke Nezvanovovej nájdete všetko - lásku, túžbu, frustráciu, smútok, hnev, sklamanie, neistotu... Plejáda pocitov na vás útočí z každej strany, hlavne vďaka rozprávačke, ktorá sama oplýva bohatým vnútorným svetom. Znovu musím zopakovať, že som rád, keď vydavateľstvá siahnu aj po klenotoch, ktoré časom zapadnú v tieni slávnejších knižných súrodencov. Netočka Nezvanovová si zaslúži viac pozornosti a určite obohatí nejednu domácu knižnicu.

Originálny názov: Netočka Nezvanova
Preklad: Naďa Szabová
Počet strán: 263

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

História ešte nikdy nebola taká živá

Len nedávno dobyl televízne obrazovky seriál Španielska princezná na motívy románu Philippy Gregory. Keďže patrím k jej fanúšikom, neunikol mojej pozornosti. Musím uznať, že sa podarilo zachovať ducha knihy, čo ale nemohlo byť veľmi ťažké - texty tejto nadanej a obľúbenej spisovateľky oživujú dejiny cez ľudské osudy, ktoré vás chytia za srdce. Strohé mená z kníh a článkov sú odrazu osobnosťami z mäsa a kostí, city a túžby sú neraz potlačené v prospech moci a politických machinácií, triedne rozdiely sú neprekonateľnou prekážkou a vône, pachy, farby a rôzne ďalšie vnemy útočia na vaše zmysly vo všetkých smeroch.

"Od mojich zásnub sa všetci tvárili, akoby kráľovná Anna len tak v tichosti odišla na večnosť. Ustavične ma upozorňovali, že anglický kráľ nebude u svojej manželky tolerovať nemravné správanie, ale nikto mi nikdy nepovedal, že by mi mohol urobiť to isté čo Anne Boleynovej. Nikto ma nikdy neupozornil, že aj ja by som mohla byť raz donútená položiť hlavu na popravný klát za zdanlivé prehrešky." (str. 107)

Niekto by mohol namietnuť, že čítať o ďalšej žene Henricha VIII. už musí byť otrepané, ale nemohol by byť ďalej od pravdy. Dedičstvo Boleynovcov pokračuje v nastolenom smere aj úrovni kvality ako u predchádzajúcich knihách série o ženách spojených s rodom Tudorovcov. Tentoraz sa v centre deja ocitá mladá Anna z Cléves, obeť bojov proti cirkvi a intríg kráľovského dvora. Dôvera je nedostatkovým tovarom a Anna má v živej pamäti, ako dopadli jej predchodkyne na poste tudorovskej manželky. Dôsledky pociťuje na vlastnej koži. Jej príbeh navyše ponúka aj mnoho iných motívov, ktoré ho približujú súčasnému čitateľovi, a to najmä vo vzťahovej rovine. Anna je mladá žena, čo sa ocitla po boku starnúceho muža. Má svoje sny, predstavy i túžby, ale tie narážajú na odmietanie, paranoju a manipuláciu, a tak akákoľvek snaha o zlepšenie vlastného postavenia naráža na odpor. Sklamanie a pocity dezilúzie sú silnými nepriateľmi, ale Anna je najvyššie postavenou ženou v Anglicku a ukážka slabosti by bola ako krv pre žralokov pohybujúcich sa okolo nej pod zásterkou lojality.

"Byť manželkou kráľa nie je len tancovanie a večierky v ružovej záhrade. Tvrdo driem ako dajaká mliekarka, ale pracujem v noci, tajne, a nikto sa nesmie dozvedieť, čo ma to stojí. Nikto sa nesmie dozvedieť, že som taká zhnusená, až sa mi chce vracať, a srdce mi takmer puká pri pomyslení, že tieto veci som sa naučila robiť z lásky a teraz ich robím preto, aby som vzrušila muža, ktorý by sa mal radšej pomodliť a ísť spať." (str. 257)

Dedičstvo Boleynovcov je už desiatym románom, ktoré spájajú osudy dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov v jednej rozsiahlej, bohatej a veľkolepej sérii. Nečudo, že po nej siahajú aj televízni tvorcovia (na jej základe vznikli okrem spomínanej Španielskej princeznej aj seriály Biela princezná a Biela kráľovná). Knihu však môžete bez problémov čítať aj ako samostatný príbeh. Navyše, osud Anny z Cléves je pomerne prehliadaný, a pritom si zaslúži nemalú pozornosť. Manželka číslo 4 to nemala ľahké, okrem spomínaných ťažkostí musela čeliť aj nemiestnej sexuálnej pozornosti zo strany svojho brata a biľagu, ktorý na nej ostal ako po Boleynovej vdove. Philippa Gregory tak Annu predstavuje v troch rovinách - ako sestru, vdovu a manželku, a práve na týchto premenách možno badať aj jej vnútorný prerod. V románe sa, prirodzene, vyskytujú aj nejaké odchýlky od reality, ale umelecká licencia je v tomto prípade prvoradá. Zážitok z čítania je každopádne silný a v ničom nezaostáva za ostatnými knihami série.

Originálny názov: The Boleyn Inheritance
Príslušnosť k sérii: Plantagenetovci a Tudorovci (10. diel; u nás 3.)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 431

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Epická historická sága ako ukážka poctivého remesla

Poľský autor Andrzej Sapkowski si získal celosvetovú publicitu predovšetkým knižnou sériou Zaklínač, ktorá sa preslávila aj v hernej podobe, a fanúšikovia Geralta z Rivie netrpezlivo očakávajú i koncoročné seriálové spracovanie z dielne Netflixu. Priaznivo naklonenú atmosféru sa rozhodlo využiť vydavateľstvo Lindeni a slovenským čitateľom ponúka nové vydanie Sapkowskeho Husitskej trilógie. Aj v nej si autor zachováva svoj typický rozprávačský štýl založený na modernosti prepojenej s domácimi tradíciami. A hoci i tu nájdeme prvky Poliakovej nekonečnej fantázie, východisko je čisto reálne - ocitáme sa totiž v Sliezsku v prvej polovici 15. storočia. 

"Prvý elegán mávol palicou. Šarlej sa šikovne vyhol úderu, zachytil palicu a skrútil ju; elegán urobil kotrmelec a pleskol do blata. Tou istou palicou švacol demerit po hlave ďalšieho fičúra a odoslal ho ďalej po výčapnom pulte; úderom rýchlym ako myšlienka tresol po rukách tretieho. Medzitým sa pozviechal ten prvý a vrhol sa na Šarleja, ryčiac pritom ako ranený zubor." (str. 155)

Sapkowski predstavuje neskorý stredovek v celej jeho... chcel som napísať kráse, ale to by nebolo presné. Jeho text je jednoducho plný farieb, vôní (či skôr zápachu), krvi, bojov o moc, prehnanej túžby po moci aj poverčivosti. Zaujalo ma, ako šikovne autor narába s povahou jednotlivých scén. V rámci krčmovej bitky sa dočkáte nielen prieniku do mysle rôznych postáv, ale aj epickej "kucapace" a tú vystrieda zas intímnejší stret dvoch tiel... Keď už som pri tom, jazyk je explicitný aj pri vášnivých pasážach, zbytočné metafory pre citlivejších čitateľov teda nečakajte. Medik Reinmar z Bielawy sa musí mať stále na pozore pred svojimi nepriateľmi, a poľaviť nesmiete ani vy. Veža bláznov prekypuje pestrými motívmi, čo na jednej strane obohacuje príbeh, zároveň sa však niekto môže cítiť trochu stratený. To sa však stane len v minime prípadov, pretože román má dar vtiahnuť vás a rýchlo prebudiť zvedavosť. A to aj rôznymi narážkami, či už historickými, alebo politickými. Objavovanie prepojení deju neubližuje, je početne primerané a funkčné. Čo sa hlavnej postavy týka, Reinmar spočiatku nepôsobí veľmi schopne. Síce študuje medícinu, ale je to v podstate flákač, ktorý si pre pôžitok neváha začať s vydatou ženou, aj keď mu to spôsobí nemalé problémy. Postupne, pod tlakom okolností (a inkvizície) sa však vzchopí a ukáže aj svoje svetlejšie stránky.

"V Ziebiciach už nemá čo hľadať! Tie slová, možno preto, že boli také neľútostne úprimné, ho zaboleli viac než chladný a ľahostajný Adelin pohľad, viac než jej krutý hlas, keď naňho huckala rytierov, viac než údery, ktoré sa potom naňho zosypali, viac než väzenie." (str. 329)

Andrzeja Sapkowskeho by bolo možné prirovnať k mnohým známym spisovateľom, ale svojou tvorbou už dávno preukázal svoju jedinečnosť, takže skôr on nech slúži ako vzor pre ostatných. V jeho slovách ožívajú dávne hriechy aj vášne, pričom opisy sabatu či praktík prenasledovateľov kacírov vyvolávajú dojem, že autor ich videl na vlastné oči. Každá z dvadsiatich deviatich kapitol začína stručným náčrtom deja, ktorý však veľa neprezradí, iba navnadí. Text je členený na kratšie úseky, takže román môžete čítať aj v prípade nedostatku času. Ak by niekto nepoznal dobové súvislosti, pomôžu mu vysvetlivky na konci knihy. Veža bláznov ma veľmi príjemne prekvapila. Iste, očakával som určitú kvalitu, ale výsledné dojmy výrazne predbehli moje predpoklady.

Originálny názov: Narrenturm
Príslušnosť k sérii: Husitská trilógia (1. diel)
Preklad: Karol Chmel
Počet strán: 574

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.

Ostré hrany na plátne i v živote

Edícia vydavateľstva Slovenský spisovateľ zameraná na životy slávnych umelcov mi veľmi rýchlo prirástla k srdcu. Či už ide o autorov alebo maliarov, ich osudy vyrozprávané v príbehovej forme nesú v sebe viacero pozitív. Tým najväčším je, samozrejme, prienik do osobností známych mien, z ktorých sa zásluhou šikovného pera opätovne stávajú osoby z mäsa a kostí. Ďalším je estetický zážitok zo samotného čítania a v neposlednom rade treba spomenúť aj historické súvislosti, ktoré tiež významnou mierou profilovali charakter aj tvorbu umelcov. Román Žila som s Picassom má body navyše vďaka tomu, že vznikol na základe zápiskov a spomienok Francoise Gilotovej, milenky španielskeho velikána.

"Len čo bol Paríž oslobodený, prebehla čistka vo všetkých kľúčových kultúrnych ustanovizniach, akou bol napríklad aj Úrad riaditeľa francúzskych múzeí. Kolaborantov a pétainistov okamžite prepustili. Aby sa demonštrovala zmena politiky a tiež na znamenie pomsty Nemcom, inštalovali veľkú retrospektívnu výstavu práve Picassovi, ktorý bol na nemeckom indexe číslo jeden." (str. 53)

Paríž (nielen) medzivojnového obdobia je dodnes vnímaný ako centrum umenia, kultúry, bohémskeho života a temperamentu. Kniha Carltona Lakea sa nevenuje len Picassovi. Na stránkach natrafíte aj na Ernesta Hemingwaya, Guillauma Apollinaira, Gertrude Steinovú, Jeana-Paula Sartra a ďalšie ikony vtedajšieho umeleckého sveta. Samozrejme, kubistický majster je ťažiskom, no jeho tvorbu i život je nutné vnímať v spoločenských súvislostiach. Pohľad jeho družky Francoise je na to ako stvorený, pretože dokonale poznala nielen jeho vnútorný svet, ale aj postoje voči politike či rozmáhajúcim sa ideológiám. Je pritom zaujímavé, že človek taký pevný vo svojich názoroch na nadraďovanie jednotlivcov a hnutia sa v súkromí neraz prejavil ako ľahtikár. Vzhľadom na Pablov šarm a odlišný (umelecký) spôsob života mu sa však zakaždým dočkal odpustenia. Jeho múzy mu boli vernými spoločníčkami, napriek vedomiu, že nie sú jediné. Paradoxom ostáva, že hoci bol Picasso prakticky neustále obklopený ľuďmi, čo k nemu vzhliadali, často prepadal pocitom osamelosti. Bytostne túžil vyplniť prázdne miesta - tak vo svojom vnútri, ako aj na plátnach.

"Videla som, ako Pablo odmietal zahodiť hoci len zápalkovú škatuľku, ktorá mu niekedy slúžila. Neskôr som pochopila, že taký istý vzťah má aj k ľudským bytostiam. I keď už k tej či tamtej necítil nič, nemohol zniesť predstavu, že by niektorá z jeho žien mohla opäť viesť svoj vlastný život. A preto musela byť každá pripútaná na jeho obežnej dráhe a nesmela sa z nej odchýliť..." (str. 253)

Televízne obrazovky sú obohatené o seriál Génius, ktorého druhá séria sa venovala práve Pablovi Picassovi stvárnenému Antoniom Banderasom. Kto mal šťastie vidieť tento desaťdielny počin, omnoho ľahšie si predstaví niektoré osobnosti a situácie spomínané v knihe. Najmä vzťahy Picassa k ženám, milenkám, obdivovateľkám či zákazníčkam. Meno Pabla Picassa je dnes jedno z najznámejších v maliarskom umení, no cesta k sláve bola preňho vydláždená aj počiatočnými neúspechmi, sklamaniami a prehrami. Okrídlená fráza o tom, že pravé umenie je sprevádzané bolesťou, u tohto kubistu platí viac než trefne. Na druhej strane, ako hovorí samotný názov knihy Žila som s Picassom, sa v nej nestráca ani osobnosť autorky Francoise Gilotovej. O svojich skúsenostiach a spomienkach hovorí s takou otvorenosťou a úprimnosťou, že sa v čase vydania román stretol s množstvom búrlivých, protikladných ohlasov. A to je samo osebe dostatočné uznanie, ktoré nestráca na sile nič ani po desaťročiach. Silné príbehy, založené na reálnych udalostiach, budú vždy hrať prím.

Originálny názov: Life with Picasso
Preklad: Danica Flimelová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Boje o mier na Planéte pokračujú

Valentína Sedileková je žiarivým príkladom "zlatej mládeže", vzorom pre mnohých, ktorí hľadajú miesto v živote alebo cestu von z problémov. Trilógia Pokrvní určená v prvom rade pre tínedžerov je toho dôkazom. Na pozadí vymysleného sveta možno vybadať viacero analógií s tým naším, jej hrdinovia sa navyše potýkajú aj s ťažkosťami podobnými bežným dospievajúcim. Druhý diel Biely havran nás opäť zavedie na planétu Venile, kde sa hlavná postava Kathrin musí vysporiadať so svojím novým postavením a so všetkými náležitými okolnosťami. Nedôvera v jej vodcovské schopnosti spojená s nízkym vekom a faktom, že je žena, je pritom len špičkou ľadovca.

"Zdá sa, akoby rodičia videli do budúcnosti. To však dokáže iba Amnarych. Zhodou okolností ho spomína aj otec. Tušil, že ho vyhľadám? Že ma bezútešná situácia prinúti, aby som za ním bezmocne vycestovala so žiadosťou o pomoc? A stretol ho niekedy aj on?" (str. 85)

Kathrin stojí na čele Dediny, ale získaná pozícia jej ani zďaleka nepriniesla vytúžený pokoj. Práve naopak, daná funkcia jej otvorila cestu k ďalším početným problémom. Premenou neprechádza len hlavná hrdinka, ale povedal by som, že spolu s ňou aj celá séria. A je to viac než vítané. Venile vyznieval miestami ako jednoduché rozprávanie určené skôr čerstvým tínedžerom než dospievajúcim dospelým, s viacerými klišé a nedotiahnutými motívmi. Biely havran poskytuje autorke väčší priestor ukázať jej talent a využíva ho v plnej miere. Ide o vyzretejší dej, ktorý poskytuje aj vytúžené odpovede a pritom ponecháva priestor na nové otázky. Cieľová skupina knihy bude podľa môjho názoru spokojná, pretože v nej nájde všetko, čo v žánri young adult hľadá - silnú hrdinku, romantickú líniu, boj dobra a zla, motív vzbury, využívanie mágie... No čo je na jednej strane dobré pre jednu škálu čitateľov, nemusí vyhovovať inej, o niečo náročnejšej.

"Okamžite sa rozbehnem k ďalšiemu stojacemu tisobijcovi. Prvý úder zospodu, druhý zboku... Čepeľou mu zarežem do ramena, nohou kopnem do slabín a kým kľačí, zotnem ho ako na popravisku. Ani si poriadne neuvedomujem, akých zverstiev sa dopúšťam. Mozog mi nereaguje, slová ako humánny stratili význam." (str. 162)

Je škoda, že Valentína nevyužila možnosť prezentovať Kathrin ako hrdinku, ktorá sa viac štíti zabíjania alebo aspoň pociťuje kvôli tomu väčší dopad na svoju psychiku. Mám totiž dojem, že postavy žánru vo všeobecnosti napriek svojmu veku a postaveniu švihajú mečmi hlava-nehlava a ešte majú radosť z toho, ako šikovne porážajú bezmenných nepriateľov. S niečím takým by mali problém aj ostrieľaní vojaci, nieto "deti" na prahu dospelosti. Malú výčitku smerujem aj k nedostatočnému zobrazeniu okolností bojov, taktiky či fungovania mágie. Odporúčam tiež pohrať sa viac s dialógmi a rečou postáv, ktorá by mala väčšmi odrážať ich charaktery, aby sa čitateľovi nezlievali do jedného a jediné, čo ich bude odlišovať, budú ich mená... Napriek týmto chybičkám krásy je očividná zvyšujúca sa kvalita série a ak to takto pôjde ďalej, z Valentíny Sedilekovej vyrastie určite uznávaná autorka. Na jej vek je to však nepochybne úspech, ktorý si zaslúži pozornosť, a ako som spomenul vyššie, čitateľov s primeraným vekom si séria Pokrvní zaiste nájde. Bol by v tom čert, keby to bolo inak, navyše s takou parádnou obálkou!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Temné zločiny na pozadí búrlivých časov

Tina Van der Holland nie je na poli historickej detektívky žiadny nováčik. Na konte už má vydarené Tajomstvo zlatého pokladu. Po troch rokoch potešila svojich priaznivcov (a fanúšikov zločinov na pozadí niekdajších udalostí) ďalším kúskom do zbierky. Čierna pani z Kežmarku sa odohráva v roku 1684, ktorý sa rozhodne nedá označiť za pokojný. Európa sa síce tešila z ohromnej a definitívnej porážky tureckej hrozby, ale náš geopolitický priestor dlhodobo ohrozovali početné mocenské záujmy. Protihabsburské povstanie Imricha Thökölyho v tomto príbehu nie je iba kulisou, predstavuje pevnú súčasť deja, a tak si na svoje príde skutočne každý historický nadšenec.

"K večeru vietor zosilnel, aj vločky boli čoraz pichľavejšie. Mŕtvole, ktorá ležala na kôpke snehu v záhrade Paulínskeho kostola, to bolo jedno. Otvorené oči upierala k mútnej čiernej oblohe, ani viečkom nemihla. Akoby na povel, keď severák nabral na prenikavosti hvizdu, ozvali sa havrany a vrany..." (str. 8)

Hneď v úvode Tina Van der Holland nastolí ťaživú, záhadnú atmosféru, a drží ju až do konca. Zaujímavé je, že k prvému úmrtiu dôjde až okolo 60. strany, i keď na začiatku nás jednou autorka navnadí tiež. Ide však skôr o dramatický prvok, aby sme vyčkali, kým sa dôkladne zoznámime s prostredím a postavami. Tých je tam napokon viac než dosť, ale nemusíte sa báť, že sa v nich stratíte. Každá z nich je totiž čímsi osobitá a komu by to nestačilo, nájde aj prehľadný zoznam postáv aj s ich spoločenským zaradením. Keď už som pri tom, nedá mi nepochváliť široký záber. V príbehu sa stretneme skutočne s každou vrstvou - od aristokracie cez mestskú honoráciu až po vojakov a služobníctvo. Na necelých 300 stranách dostanete celistvý obraz života na konci 17. storočia, zaobalený do bohatej štylistiky a znalosti reálií. Autorkina svedomitosť a systematickosť sa prejavuje v celom diele. Tí z vás, čo bazírujú na detailoch, budú určite spokojní. Či už ide o dobové odievanie, stolovanie alebo architektonické zvláštnosti, Tina nič neopomína a zobrazuje Kežmarok v celej jeho kráse (a nielen v nej).

"Luby bol rýchlejší a okamžite si vybral niečo z opaska. Priskočil k protivníkovi, ešte kým ten vyťahoval ruky spod plášťa. Mäsiarovo rameno sa vymrštilo zdola nahor a vtedy sa proti svetlu z okien odhalil obrys dlhého noža. Neznámy uskočil, no nebol dosť rýchly." (str. 168)

Možno si niekto položí otázku, v čom sa romány Tiny Van der Holland odlišujú napríklad od tých Červenákových. Povedal by som, že Ďuro kladie väčší dôraz na slovo detektívka, zatiaľ čo Tina na slovo historická. Opisov v jej diele je na môj vkus až priveľa, čo občas spomaľuje dej, ale na druhej strane zvyšujú dojem autentickosti. Každý dobrý príbeh však stojí a padá na postavách, a tie zvláda autorka na výbornú. Spočiatku je náročné nájsť nejakú sympatickú, ktorej by ste verili a nečakali skryté pohnútky. Aj tu sa ukazuje dôkladná znalosť ľudskej povahy, nič nie je čiernobiele a ľudské charaktery už vôbec. Aj keď doba sa mení - a tá, kedy sa odohráva dej Čiernej panej z Kežmarku, využitá naplno - politické machinácie, náboženské rozbroje, poverčivosť, predsudky... Román môžem len odporúčať a pevne verím, že Tina už premýšľa nad ďalšou detektívkou zasadenou do minulosti, pretože táto autorská poloha jej veľmi svedčí.

Vojnová situácia ukrajinských židov očami dievčaťa

Súčasné trendy vo veľkom prajú návratom k hrôzam druhej svetovej vojny. Na jednej strane to kvitujem, pretože na zverstvá, čo ju sprevádzali, sa nesmie zabudnúť. No zároveň je trh pomaly presýtený a v množstve titulov sa ľahko môžu stratiť kvalitatívne lepšie kúsky. Román Moje skutočné meno je Hanna snáď podobný osud nestihne, pretože sa oproti iným knihám odlišuje hneď v niekoľkých rovinách. Ide o pomerne útly, komorný príbeh, založený na spomienkach ženy vyrastajúcej v ukrajinskej oblasti záujmu viacerých krajín - Poľska, Nemecka i Ruska. V texte prevažuje rozprávačka nad dialógmi, ale nižšia dynamika je vyvážená opisom dramatických situácií, ktoré postihli jednu obyčajnú rodinu.

"Zdvihnem hlavu, keď žena za mnou cúvne a zväčší medzi nami odstup. Spoznám ju a viem, že ona pozná mňa... Zdvihne sa mi žalúdok a tvár mi očervenie. Cítim potrebu streliť jej v sebaobrane facku. No nemôžem. Mohla by ma udať ukrajinskému policajtovi, ktorý teraz stojí na chodníku a sleduje rad. Je to ten istý, čo odtiahol mamu nabok?" (str. 54)

Tara Lynn Masihová získala za svoju tvorbu viacero významných ocenení, a oprávnene. Spočiatku vám síce môže trvať, kým si zvyknete jej štýl, ktorý hodnotím ako odvážny krok. Vzhľadom na to, že cieľovou skupinou sú tínedžeri, respektíve mladí dospelí, očakával by som o niečo epickejší obsah. Zhruba v štvrtine knihy však udalosti naberú väčší spád. Páči sa mi zvolené prostredie, pretože Ukrajina nie je častým dejiskom v podobne ladených príbehoch. Voľba bežnej rodiny, ktorá je ovplyvnená ideológiou a krutou posadnutosťou mocných, je tiež opodstatnená. Do postáv sa dá ľahšie vžiť a aj pochopiť ich snaha pomôcť každému, kto potrebuje nakrátko čo i len strechu nad hlavou. Hlavná postava Hanna oslávi v roku 1942 štrnáste narodeniny a mnohým veciam nerozumie. Prečo by mala jej rodina dostať menší prídel chleba (ak vôbec nejaký) len preto, že sú židia? A ako je možné, že krajinou z obáv o život putujú chlapci vo veku jej mladšieho brata? Bezpečie jej malého sveta je narušené a aj keď musí predčasne dospieť, výchova a rodičovské vzory ju predurčia zachovať si mravnú čistotu.

Tara Lynn Masihová

"Spomeniem si na príbehy bratov Cohanovcov o židoch pochodujúcich k zákopom, stojacich pred nimi, čakajúcich na výstrel. Len pár z nich sa pokúsilo ujsť. Rozhodnem sa, že keby sa to stalo mne, patrila by som k tým, čo by sa pokúsili ujsť. Snažila by som sa ujsť čo najďalej a čo najrýchlejšie, hoci by ma zrejme aj tak zasiahla guľka." (str. 121)

Pri čítaní natrafíte na miesta, ktoré vás prinútia hlbšie sa zamyslieť. Pre mňa bola jedným z nich pasáž, kde Hanna pomáha susedke s maľovaním vajíčok na Veľkú noc. Popri tom jej stará pani vysvetľuje význam nielen jednotlivých farieb, ale aj obrazov a zmysel celého procesu v spojení s ťažkou situáciou. Je neuveriteľné, aký význam môže nadobudnúť prakticky aj banalita, ktorú si v čase mieru vôbec neuvedomujeme. Je vidieť, že Tara Lynn Masihová si dala prácu s materiálom, pretože množstvo reálií a dobových súvislostí je rovnako dôležité ako samotný dej. Preto sa nazdávam, že román Moje skutočné meno je Hanna si zaslúži pozornosť nielen zo strany mladých čitateľov. Aj preto, že Hanna rozpráva dospeláckym jazykom, čo je spôsobené retrospektívou a s ňou spojeným vekom hrdinky. V týchto dňoch žijeme 75. výročím SNP, a tak je o dôvod viac pripomenúť si, čoho sú ľudia schopní, ak sa v určitých podmienkach dovolí vyjsť zlu na svetlo.

Originálny názov: My real name is Hanna
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 238

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.