Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Nie každý most spája ľudí...

V časoch boomu Glukhovskeho trilógie Metro som patril k menšine tých, ktorí nenastúpili na jej dnes už kultovú vlnu. Dmitryho štýl mi pripadal pomalý, rozvláčny, akoby sa sústredil skôr na vykreslenie novej podoby sveta na úkor deja. Keď však nedávno vyšla v slovenskom preklade jeho novinka s názvom Stanovište 1, rozhodol som sa dať mu ďalšiu šancu. Najmä preto, že názory na ňu ohlasovali odlišnosť od predošlých diel. Východisko príbehu mi síce pripadalo pomerne rovnaké - opäť tu máme určité miesto prežívajúce pod náporom dôsledkov apokalypsy -, no musím uznať, že celkové vyznenie je skutočné iné. Ak som správne pochopil, dej je postavený na základoch Metra, čím autorovi odpadla povinnosť znovu uvádzať čitateľa do súvislostí novodobého Ruska. Hoci slovo novodobé nie je úplne vhodné, keďže spoločnosť spravila niekoľko krokov vzad... 

"V jednej ruke sa mu hojdá stará plynová maska so špinavými priezormi. To vďaka nej dýchal po ceste cez most. Vďaka nej sa dostal na druhú stranu. Keď spieval cez chobot masky, znelo to ako kvílenie divokého zvieraťa. Tvár mal dosekanú, ruky tiež a hruď doškriabanú. Biele oči vypliešťa do priestoru, hľadí, ani nemrkne. Na nohách má vyčaptané tenisky hnedé od zaschnutej krvi. Na nerovnomerne zarastenej tvári okrem ochlpenia nič viac nevidieť, pretože je pokrytá vrstvou špiny a krvi. "Hej! Kto si? Odkiaľ si?" Chlapík neodpovedá." (str. 31)

Rusko, ako ho poznáme dnes, skončilo po občianskej vojne v prachu dejín, napriek snahe niekoľkých individualít (či skôr indivíduí?) rozbehnúť jeho novú éru. Pri nefunkčnej infraštruktúre a zničenej telekomunikácii je to však nesmierne náročné a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť k lepšiemu. Moskva sa navyše vyžíva v návrate k prvkom cárskeho režimu a okliešteným zvyškom kedysi mocnej krajiny opäť vládne cársky imperátor. Stanovište Jaroslavľ, strážiace jediný most cez rieku Volgu, prirodzenú hranicu Moskovskej ríše, sa v aktuálnych podmienkach javí ako koniec sveta. A istým spôsobom ním aj je. Na druhej strane mosta sa vraj totiž nenachádza nič okrem temnoty, prázdnoty a smrti, pričom tento dojem umocňuje aj rádioaktívny spad v tečúcej vode. Tak to aspoň povedal Polkan svojmu nevlastnému synovi Jegorovi, hrdinovi Stanovišťa 1. Mladého strážcu však kvária pochybnosti. Ak sa za mostom nič nenachádza, prečo potom zotrvávajú v bezpredmetnom stanovišti? Prečo ich vyľaká každý netradičný zvuk prichádzajúci zo zelenej hmly? Žeby predsa len očakávali akési zjavenie? K tomu napokon aj dôjde, a našťastie pomerne skoro. Jegor, prirodzene, uvažuje, či ide o hrozbu, alebo vykúpenie, no na danú otázku odpovie iba čas. A dramatické udalosti, ku ktorým sa pomaly, ale isto schyľuje... Príbeh má silný potenciál, ale ťažko sa mi hodnotí miera jeho využitia. Ide o špecifický žáner, s ktorým nemám veľa skúseností. Čo sa však týka atmosféry a postáv, tie na mňa zapôsobili už od prvých strán. Dmitry Glukhovsky vás rýchlo a ľahko prenesie do zničeného prostredia, kde (ne)platia zvláštne pravidlá, a prostredníctvom skvele vykreslených charakterov dôsledne precítite ich strach, nádej aj opatrnú lásku. V tomto smere vystupujú do popredia predovšetkým Jegor a Michelle, ktorí vďaka svojej naivite a rojčeniu nie sú hrdinami v pravom zmysle slova, ale práve preto si získajú vaše sympatie. Odchovanci rôznych hororov budú zrejme očakávať príchod zmutovaných monštier, ale bola by to príliš lacná verzia deja. Autor sa ubral inou, o čosi uveriteľnejšou cestou. Nemyslím si, že by niekto ostal z postupných odhalení sklamaný, zodpovedajú vytvorenému svetu, príčinám jeho vzniku aj následkom použitia zakázaných zbraní. 

Dmitry Glukhovsky (zdroj: Forum24)

"Na zvažujúcom sa brehu pokrytom riasami sa čosi mrví. Chodia po ňom ľudské postavy. Vychádzajú z lesíka nad špinavou plážou, kráčajú k vode, k tej zelenej otrávenej vode, akoby sa jej nebáli, akoby ich to vôbec nevyrušovalo, akoby necítili ten smrad, akoby sa im netočila z toho hlava, ani nezaváhajú, nevyskúšajú ju nohou, postupne do nej vchádzajú, ponárajú sa čoraz hlbšie a hlbšie, najskôr po pás, potom po prsia, po krk a vôbec sa nesnažia plávať, nevidieť na nich ani známku bolesti, aj keď tá zelená tekutina musí rozožierať pokožku už pri prvom kontakte." (str. 216)

Ako som spomenul, spočiatku som sa obával, či ma Dmitry opäť nesklame. a po prečítaní knihy rád konštatujem, že sa tak nestalo. Presun na zemský povrch kvitujem, rovnako ako krásne využitú gradáciu. Pomalší rozbeh je iba šetrením energie na skúšky, ktoré hrdinov čakajú v čoraz väčšej intenzite. A ak bude príbeh vystupňovaný aj v rámci celej série, je sa určite na čo tešiť. Stanovište 1 je vydarený postapokalyptický triler, a hoci by sa našlo aj pár malých mušiek, pozitíva ich hravo prevážia.

Originálny názov: Эпизод 1
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Most)
Preklad: Martin Sliz
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)

"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 

Sociálne siete, sláva a mimozemšťania

Hank Green, brat slávneho spisovateľa Johna, si je dobre vedomý nevyhnutného porovnávania v oblasti literárnej tvorby. Dlho sa pohybuje na poli online médií, a práve znalosti sveta sociálnych sietí spojených s prchavou slávou si vzal na mušku vo svojom debute. Ide však inou cestou ako John a kritické hlasy uťal hneď v zárodku, keďže sa nijako netají ich súrodeneckým vzťahom, ba čo viac, uťahuje si z neho a istým spôsobom tak predznamenáva nádych svojho románu. Obsahom a sci-fi prvkami vtesnanými do našej reality mi pripomenul diela Patricka Nessa, Hank však disponuje väčším nadhľadom. To naznačuje už i samotný názov, ako vystrihnutý z palcových titulkov či umelo vytvorených clickbaitov. 

"Ľudia ma neskôr začali obviňovať, že som prešpekulovaná a vypočítavá marketérka, ktorá využila príležitosť zbohatnúť a stať sa slávnou. Popierala som to, tvrdila som, že je to len bizarná zhoda náhod, ale to bola lož. Lož, ktorá bola súčasťou našej prešpekulovanej a vypočítavej marketingovej stratégie. Ak vám to z pohľadu zvonka pripadalo prirodzené, no, tak sme asi odviedli dobrú prácu. Boli sme vypočítaví. Páčilo sa mi, že sa so mnou ľudia fotia na letisku, páčilo sa mi, že mi platia, páčila sa mi pozornosť a bála som sa, že sa to skončí." (str. 79)

Je to absolútne fenomenálne vás vovedie do sveta, kde nad objektivitou prevažuje snaha o šokovanie, no k slovu sa musí dostať aj pravda, ktorá je neraz ešte fascinujúcejšia. Oným fenomenálnym javom je náhle zjavenie desiatok sôch samurajov v nadživotnej veľkosti v rôznych kútoch sveta. Sú vyrobené z neznámeho materiálu a majú zvláštny vplyv na ľudské vnímanie. Dvadsiatnička April, pracujúca v startupe zameranom na aplikáciu časového manažmentu, cíti, že jej potenciál každým dňom upadá, a "transformer v samurajskom brnení", ktorého nazve Carl, sa nečakane stane jej lístkom preč zo sivej reality. Hneď ako fotografiu monumentu zavesí na sociálne siete, obletí svet a April je odrazu vytrhnutá zo svojej komfortnej zóny. Nejde však o nič, čo by ju nejakým spôsobom iritovalo, aspoň spočiatku. Užíva si pozornosť aj výhody plynúce z rýchlo získanej slávy. Ako mladá žena odchovaná v online prostredí si je však dobre vedomá prchavosti nadobudnutého záujmu a aby si ho udržala, podujme sa pátrať po podstate Carlov a ich význame. April ako rýchlokvasná celebrita, samozrejme, čelí aj nepriazni verejnosti, a hoci jej robí dobre aj zlá reklama, je pre čitateľ pomerne ťažké nájsť v sebe miesto pre súcit s ňou. April totiž nie je typická hrdinka, ku ktorej pocítite sympatie a držíte jej palce na jej ceste za vysnívaným cieľom. Skôr naopak, Hank Green ju prezentuje ako istý archetyp súčasného človeka "postihnutého" možnosťami virality a nehľadiaceho na všemožné dôsledky. Stále som čakal, kedy príde zlom, ktorý prinúti April zamyslieť sa. Či som sa dočkal alebo nie, neprezradím, musíte si to prečítať sami :-) Za spomínané očakávania viním množstvo kníh žánru young adult, ktoré mi prešli rukami, pritom autor stavia na odlišnosti a román Je to absolútne fenomenálne je i žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Žiaľ, miestami som mal dojem, akoby sa autor strácal vo vlastnom úsilí a nevie, kam z konopí. Dej pôsobí ako celok nekompatibilne, hlavný motív sa odvíja akoby v úzadí a do toho April rieši svoju sexuálnu orientáciu (čo by bolo úplne v pohode, ide o skvelý námet, ale tu mi to pripadalo akési silené). 

Hank Green (zdroj: The Guardian)

"Niečo mi vrazilo do okna a čo spravím aj? No jasné! Zapnem svetlo a odhrniem závesy pred sklenenými dverami. POMALY! Napriek všetkým tým hrozbám som si stále tak akosi nevedela predstaviť, že by ma chcel niekto reálne zabiť. Obťažovať ma? Jasné. Vyhrážať sa mi? Tiež. Zažalovať ma? Keby len mali dôvod! Ale vražda? To sa robí vo filmoch. Ľudia sa nezabíjajú! Akože, jasné, zabíjajú, čítam noviny. Možno to čosi vypovedá aj o mojom pohľade na svet, keďže sa mi ľudia doslova vyhrážali smrťou, a mne ani len nenapadlo, že by sa ma niekto naozaj pokúsil zabiť." (str. 230)

Na April je veľa toho, nad čím môžete krútiť hlavou. Mne okrem jej donebavolajúcej povrchnosti a zaslepenosti prekážal aj spôsob jej vyjadrovania. Chápem snahu o hovorovú reč, ale všetkého veľa škodí. Tento nešvár pomerne sľubne vyvažujú iné postavy, z ktorých mi sadol napríklad jej kamarát Andy. Keď však vedome odignorujete škrípajúce prvky knihy, máte veľkú šancu užiť si ju. Tematika je moderná, žiaduca a spracovaná so všetkými kladmi i zápormi. Hank Green si na debut odhryzol azda priveľké sústo a svojho brata ani zďaleka neohrozí, no ak sa bude držať pri zemi a utrasie si priority príbehu, mohli by sme sa dočkať výraznejších dojmov. 

Originálny názov: An Absolutely Remarkable Thing
Príslušnosť k sérii: 1, diel (Carlovia)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)

"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti. 

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti.  Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

Marissa Meyerová (zdroj: Twitter)

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Originálny názov: Cinder
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mesačné kroniky)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Zábavne desivá cesta rodičov za pomstou

Richard Brenkuš knižne debutoval v roku 2016 Sabotážou na okraji vesmíru. Prejavil sa ako originálny autor a hoci osobne nevyhľadávam žáner vedeckej fantastiky často, dokázal ma zaujať. Preto som bol zvedavý, čo prinesie čitateľom svojou aktuálnou novinkou. Zvláštny názov ponúka viac otázok než odpovedí, a tak vám neostáva iné, iba sa pohrúžiť do textu ignorujúceho hranice žánrov. Satamaranga sa totiž nepohybuje v rámci zaužívaných prvkov, ide o špecifický útvar kdesi medzi fantastikou, akčným trilerom, spoločenskou satirou a tragikomédiou. Mnohí spisovatelia by si na podobnom mixe vylámali zuby, Brenkuš však dávkuje jednotlivé motívy funkčne, neskáče z jedného do druhého, ale spoločne vytvárajú jeden kompaktný celok. 

"Manželia boli opatrní, no behom týždňa sme ich zatkli. Hoci v tej chvíli na tom už skoro nezáležalo. Štát sa rozpadal. Uvažoval som, že sa potichu vytratím a prenechám moc jednému z generálov, no nemohol som pustiť uzdu z ruky, keď sa kone splašili. Vojakom som nedôveroval. Ani generálovi Majovi. Poznal som ho. Bol by schopný poslať za mnou strelcov na hociktorý ostrov. Legálne-nelegálne, to nehralo rolu. Zabili by ma alebo uniesli a nazvali by to "vydanie za mimoriadnych okolností". Prevrat by striedal prevrat a namiesto prosperity vyvolených by sa vyvraždili navzájom." (str. 52)

Názov recenzie nie je celkom presný, uznávam. No keby rodičia vplyvom deravého zdravotníctva neprišli o syna, príbeh by išiel veľmi rýchlo do stratena. Pretože ide o dôležitý stimul úsilia pomstiť sa nemožnému systému a nastoliť spravodlivosť. Spôsoby, ako to docieliť, sa však môžu občas vymknúť spod kontroly  a niekedy zas odhaliť ďalšie netušené zákutia politiky a charaktery. Špičky štátu sa viac než o blaho obyvateľstva zaujímajú o vlastné vrecká, moc a konexie, a tak nečudo, že sa prejaví efekt motýlích krídel a počiatočná aktivita na internete sa rýchlo mení na vlnu odporu. A to so všetkým, čo o tomu patrí, niektoré pasáže akoby si vzal pod patronát Michael Bay. Čakal som čosi v štýle špionážneho trileru šmrncnutého technickými súvislosťami, no dočkal som sa dynamického akčného príbehu, ktorý sa s tým jednoducho nebabre, nasadne do tanku a rozstrieľa každú prekážku, čo mu príde do cesty. Richard Brenkuš má navyše dosť úderný štýl, neplytvá slovami, text sa číta rýchlo, bez zbytočných odbočiek, úvah a opisov. Možno za to vďačiť aj jasne daným postavám a kompozícii. Čitateľ sa nestráca napriek tomu, že románu chýba priamočiary, súvislý dej. Je to zrejme dané i tým, že text je členený na krátke úseky, čo mne osobne vyhovuje viac než rozsiahlejšie bloky. Je to však nebezpečné, keď ľahko podľahnete ilúzii "rýchlosti" - poviete si, že si prečítate zopár menších úsekov, a zrazu máte za sebou pár desiatok strán. Knihu však preto možno čítť kdekoľvek - v autobuse, počas čakania, pri posedení na káve... no, síce... vzhľadom na momentálnu situáciu sú možnosti obmedzené, ale pointa je, myslím, jasná.

R. Brenkuš (zdroj: Denník N)

"Ako som sa dostal do vojny? Pochádzal som z predprevratovej Klaunie, tak ako všetci, no nikdy som nešiel za ich vecou. Ráno som vstával skôr než ostatní a pracoval som dlhšie, aby som sa posunul vpred. Darilo sa mi. Keď sa v správach začal objavovať najprv manželský pár, ich atentát na Kvádra, potom Doktorova smrť a ďalšie udalosti, vnímal som to len okrajovo. Nato klauni prevzali moc a vyrátali mi dva voličské body: za IQ a za to, že som platil dane." (str. 136)

Autora registrujem dlhšie aj vďaka súťaži Martinus Cena Fantázie a teší ma, že ostáva verný svojmu spomínanému štýlu aj zameraniu. Satamaranga sa odohráva v blízkej budúcnosti a aj keď je daná krajina nešpecifikovaná, nie je ťažké nájsť viac či menej zjavné paralely. Páči sa mi aj myšlienka Klaunie, jej nastolených praktík a varovný prst ohľadom prevratu - nie každá zmena je nevyhnutne pozitívna. Využitie klaunov neprospeje tým, čo z nich majú fóbiu, ale ako symbol plnia svoju funkciu na maximum. Napokon, klaunom je občas... niekedy... zavše... každý z nás. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Žeby sa stredovek neskončil a prebudenie ľudstva je v nedohľadne?

Trilery, kde sa prelínajú viaceré časové línie, si vždy nájdu širokú škálu svojich priaznivcov. Námety presahujúce jednu dobu väčšinou spájajú niekoľko desaťročí, iba občas sa nájdu diela, ktoré delia celé storočia. A potom je tu Druhý spánok, ktorý narúša akékoľvek vžité predstavy a prekvapí aj skalných fanúšikov, zvyknutých na hry autorov. Roberta Harrisa netreba zvlášť predstavovať, vydavateľstvo Slovart dlhodobo prináša slovenským čitateľom preklady jeho románov, zahŕňajúcich krimi, históriu i spoločenské témy. V poslednom čase zarezonoval hlavne spracovaním kontroverznej Mníchovskej dohody (Mníchov) či modernými vplyvmi poznačenou voľbou pápeža (Konkláve). Teraz sa presúva do neskorého stredoveku... teda aspoň podľa anotácie.

"Nikdy mu ani nenapadlo, že k apokalypse mohlo viesť šesť rôznych scenárov alebo že dokonca jestvovali natoľko pomýlení ľudia, že sa pokúšali obnoviť systém, pre ktorý na nich Boh zoslal trest. V rukách držal symbol smrteľného hriechu, proti ktorému bola cirkev odhodlaná brániť sa; to, čo sa tvárilo ako neškodný záujem o minulosť, bola v skutočnosti zastretá forma scientizmu, ktorý chcel túto minulosť obnoviť. Bola to nepochybne kacírska kniha a právom skončila na hranici." (str. 48)

Nechápte ma zle, anotácia neklame, iba mierne zahmlieva skutočnú podstatu deja. Tento krok zo strany vydavateľstva chválim, vôbec som nečakal zvrat, ktorý prišiel pomerne skoro, ale zďaleka nebol posledným. Ako čitateľ som to naozaj ocenil, preto vám neprezradím, o čo išlo, aby ste mali z čítania Druhého spánku rovnaké potešenie. Môžem však zodpovedne vyhlásiť, že označenie románu na obálke ako "inteligentného trileru" v tomto prípade sadlo ako... veď viete 😀. Rok 1468 je síce obdobím, do ktorého je príbeh zasadený, ale rovnako dôležité je vnímať indície a uvedomiť si, že nie každý letopočet je automaticky rovnaký ako ten náš aktuálny. Niektoré náznaky si pritom možno ani nevšimnete, hoci sa do žánru historického románu vôbec nehodia. Aj v tom tkvie majstrovstvo Roberta Harrisa, dobre vie, ako pracovať s dejom a má dokonale vybrúsený rozprávačský štýl. Na čo sa však v rámci príbehu môžete tešiť? Hrdinom je mladý kňaz Christopher Fairfax, ktorý má v zapadnutej dedine pochovať miestneho farára. Pomerne bežná záležitosť však veľmi rýchlo získava netradičné kontúry. Zosnulý bol totiž zberateľom artefaktov z minulosti, čo sa zaručene nestretlo s pozitívnou reakciou zo strany cirkvi. Pohybujeme sa totiž v čase, ktoré neprajú vedeckému skúmaniu či inovatívnym zmenám a každý kacír koná s vedomím, že jeho púť sa môže skončiť veľmi tragicky a bolestivo. Azda by sa malo ľudstvo konečne spamätať a posunúť vo vývoji iným smerom. Obrazne povedané - prebudiť sa zo spánku. I na to odkazuje názov románu, Druhý spánok môže prísť veľmi ľahko a rýchlo. Robert Harris akoby dvíhal pomyselný varovný prst, ale robí to nenápadne, funkčne, s ohľadom na rozvoj deja. Nemôžem neobdivovať nápad poukázať na možnú budúcnosť domnelou minulosťou, ešte som sa s tým inde nestretol a tento román mi nezíde z pamäti určite dlho.

"... kosti sa objavujú pri orbe na poliach alebo v záhradách alebo pri kopaní jarkov - jednotlivé alebo kostry celých rodín z masových hrobov, do ktorých ich hádzali v chaotickom období po apokalypse. No ešte nikdy nenaďabil na mŕtve telo sám a to spojenie - kosti, veža, odľahlé miesto a súvislosť s Lacyho smrťou - v ňom vzbudilo neblahé tušenie, ktorého sa nevedel striasť. Bol presvedčený, že do smrti nezabudne na to, ako mu palec vbehol do očnej jamky." (str. 106)

Páči sa mi spôsob, akým autor buduje svet okolo hlavnej postavy. Spočiatku sa sústredí najmä naňho, až neskôr sa začína zvyšovať počet iných postáv, rovnako to platí aj pre okolnosti prostredia, v ktorom sa Fairfax pohybuje. Informácie sú dávkované postupne, čitateľ sa v nich nestráca a rád im uverí. Napokon som získal dojem, že vo výsledku je pre Harrisa dôležitejšie podnietiť nás k zamysleniu, uviesť nás do prízn(r)ačnej atmosféry, než vybudovať silný dej plný zvratov a s uspokojivým koncom. Ten totiž vo vás môže zanechať rozpačité pocity, ale o to viac vynikne, keď vezmeme do úvahy spracované motívy. Lebo ani ten náš súčasný svet nie je práve jednoznačný a ľahký na pochopenie... Druhý spánok je skvelý triler, nič iné som však ani nečakal. Sú autori, na ktorých romány sa teším, v prípade Roberta Harrisa sa k tomu navyše pridáva zvedavosť, s akou témou príde nabudúce...

Originálny názov: The Second Sleep
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otto Havrila
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Kultové dielo žánru sci-fi v novom šate

Vedecká fantastika nie je oblasťou, v ktorej by som sa často a dobre pohyboval, preto po knihách z tohto žánru siahnem iba výnimočne a v prípade, že je okolo nich väčší rozruch. Typickým príkladom je aj Nadácia. Okrajovo som ju registroval, no záujem o ňu u mňa vyvolalo až nové vydanie z dielne Lindeni. Toto vydavateľstvo ma už veľakrát presvedčilo o kvalite svojich titulov, a tak som sa rozhodol skúsiť šťastie aj s Isaacom Asimovom. A musím povedať, že som ostal prekvapený originalitou jeho diela. Nielen čo sa týka témy, ale aj kompozície textu. Keďže som vedel iba to, že Nadácia je prvou časťou trilógie, čakal som klasické románové spracovanie. Viete si teda predstaviť isté rozčarovanie, keď som sa dočkal zbierky poviedok.

"Pre Anacreončanov bol veľkňazom, zástupcom Nadácie, ktorá pre nich znamenala stelesnenie mystéria a hmotné centrum náboženstva, čo si - s Hardinovou pomocou - vytvorili za posledných tridsať rokov. Pre kráľa Anacreonu - aj bývalého, aj jeho mladého vnuka, ktorý momentálne sedel na tróne - bol však jednoducho veľvyslanec mocnosti, ktorej sa boja a po ktorej tajne bažia. Celkovo to nebolo nič príjemné a jeho prvá cesta do Nadácie po troch rokoch mu pripadala ako dovolenka aj napriek znepokojivému incidentu, čo ju spôsobil." (str. 117)

V knihe sa nachádza presne päť samostatných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach - Psychohistorici, Encyklopedisti, Starostovia, Obchodníci, Obchodní magnáti. Na jednej strane to poskytuje autorovi priestor uchopiť tému zo širokého uhlu a predstaviť Nadáciu, jej vznik, vývoj a poslanie v celej krásne, no na druhej strane je pre čitateľa náročné vytvoriť si k postavám nejaký vzťah. Stal sa pritom zo mňa akýsi nezainteresovaný pozorovateľ, čo ostával mimo diania. Napriek tomu som sa nenudil, Isaac Asimov dokázal do textu zakomponovať prepojenia s (jeho) súčasnosťou a spoločnosťou a natrafíte aj na morálne poučenia, nutné v akejkoľvek dobe. To, že knihu napísal doslova na prahu dospelosti, svedčí o jeho rozhľade, vzdelaní a otvorenej mysli. I keď ma zarazil nízky počet ženských postáv, oproti súčasným trendom je to naozaj veľká zmena. Sci-fi je žáner, ktorý nestarne, to je jedna z jeho najväčších výhod, no občas cítiť, že Nadácia vyšla prvýkrát pred osemdesiatimi rokmi. Niektoré autorove posolstvá už odvial čas a dnešným čitateľom môžu pripadať ak nie zastarané, tak aspoň úsmevné. Niet sa však čomu čudovať, text vznikal pod vplyvom druhej svetovej vojny, čo si našinec už sotva dokáže predstaviť. Každopádne si však Asimov opus zaslúži pozornosť a obdiv, pretože jeho línia vedeckej fantastiky založená na predpoklade technického vývoja, fyziky či chémie je základným kameňom a odrazovým mostíkom pre ďalšie početné subžánre. 

Isaac Asimov (zdroj: Pinterest)

"Niet sa preto čo čudovať, že mu bolestne zvieralo srdce, keď sa dozvedel, na aký strašidelný účel mala byť jeho loď slúžiť. Nechcelo sa mu veriť, keď ho Verisof presviedčal, že ju zneužijú na nepredstaviteľné zlo - že chcú jej delá obrátiť proti samotnej Nadácii. Proti tej Nadácii, kde v mladosti vyštudoval za kňaza a odkiaľ pramení všetka svätosť. Teraz už však nemohol pochybovať, lebo admirál mu to oznámil celkom jasne. Ako môže kráľ s božským požehnaním dopustiť taký ohavný zločin?" (str. 156)

Nadácia si určite nájde svojich čitateľov, už len preto, že ide o kultové dielo, ktoré sa bude krásne vynímať v každej domácej knižnici. Kvôli fanúšikom autora a jeho série tiež dúfam, že vydavateľstvo postupne vydá všetky časti. Druhá - Nadácia a impérium - má vyjsť už budúci mesiac. Stále však ostáva pravdou, že jej kúzlu prepadnú zrejme len skalní priaznivci. Ide o pomerne náročné čítanie a ak je niekto rozmaznaný súčasnou produkciou, môže mu kniha Isaaca Asimova pripadať trochu ťažkopádna či chladná, čo sa týka medziľudských vzťahov a presahu postáv smerom k čitateľovi. Nič to však nemení na jej význame. Napokon, ten preveril samotný čas, a tak môže jej dnešný úspech otvoriť cestu ďalším žánrovým chuťovkám.

Originálny názov: Foundation
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Magické hľadanie pravdy o človeku

Kde sa les dotýka hviezd sa veľmi ťažko radí k presnému žánru. Začína ako sci-fi, ale to je len východisko pre filozofické uvažovanie kombinované so psychologickým vykreslením ťažkých životných skúšok. Práve v tom tkvie čaro knihy, ktorá mi na viacerých miestách pripomenula klasického Malého princa. Aj tu máme dieťa, čo vyhľadalo osamelého človeka, aby našlo odpovede na univerzálne otázky. Keďže Exupéryho rozprávka sa radí medzi moje obľúbené, rovnako pozitívne ma prekvapil aj debut Glendy Vanderahovej. Kým som si ho neprečítal, ani som netušil, že mi na súčasnom trhu chýbala podobne ladená kniha.

"Nedokázala prestať myslieť na malú mimozemšťanku. Od chvíle, keď sa prebudila, si Jo vyčítala, že dievča neodviezla domov, hoci pochybovala, že nejaký domov má. Keď Ursa odchádzala, povedala: Idem tam, kam chceš, aby som šla. Čím viac sa Jo snažila prísť na to, čo to znamená, tým zlovestnejšie to vyznievalo. No aj tak tam len tak stála a sledovala, ako dievča mizne v noci. Zabočila na Turkey Creek Road, presvedčená, že dievča na ňu bude čakať v chate. Vzápätí si želala, aby dievča v noci naozaj zmizlo." (str. 64)

Možno to znie, že ide o náročné čítanie, ale nie je to tak. Práve naopak, príbeh má šancu zaujať široké spektrum čitateľov, pretože každý si v ňom môže nájsť čosi pre seba. Napriek malému počtu postáv je text postavený najmä na dialógoch, čo mu dodáva grády a dej neprešľapuje na mieste. Ústredné trio postáv je nemožné neobľúbiť si. Jo sa potýka so zdravotnými problémami, no snaží sa nepoddať ľútosti a radšej sa venuje výskumu o hniezdení vtákov. Pri lesnej chate natrafí na dievčatko Ursu, ktoré tvrdí, že pochádza z vesmíru a na Zem prišlo zažiť päť zázrakov. Jo na jej tele objaví modriny, čo ju privedie k teórii o Ursinom týraní. Pomôcť jej môže azda sused Gabriel, symbol bezpečia a neochvejnej istoty. Čo začalo ako sci-fi, sa rýchlo zmenilo na čosi celkom iné. Preto sa nezháčte, ak budete mať o knihe vytvorené určité predpoklady. Ľahko sa totiž stane, že ostanú nenaplnené. Keď sa však necháte unášať symbolikou a myšlienkami ukrytými v riadkoch i medzi nimi, nebudete sklamaní. A tak ako ja zistíte, že nepotrebujete hŕbu akcie, aby ste boli v napätí. Pôvod Ursy je pritom len jedným motívom vyvolávajúcim rôzne otázky.

Glendy Vanderahová

"Miesto, kde stáli, vysoko nad tmavým lesom, pripomínalo ohnisko, vrchol úprimnosti, ktorý napokon dosiahli. Ursa ich doviedla tam, kam chcela, no ich nestále emócie ich mohli z toho maličkého rovnovážneho bodu kedykoľvek vykoľajiť. Museli nájsť Ursu, bezpochyby, no Jo vedela, že je ukrytá v bezpečí a nie je v reálnom ohrození. V tej chvíli hrozilo jediné nebezpečenstvo - že Jo s Gabeom dovolia, aby tie sekundy uplynuli bez toho, aby ich vnímali ako Ursa, ako jej vlastný minizásah do osudu v obrovskom a zázračnom vesmíre, ako úžasný dar, ktorý im ponúkala." (str. 175-176)

Nemyslite si však, že román Kde sa les dotýka hviezd je iba o nevšednom stretnutí a alegórii. Otvára viaceré súčasné témy, ako napríklad výchova maloletých, držanie zbraní či čoraz aktuálnejšia akceptácia odlišností v spoločnosti. Glendy Vanderahová ich spracúva zľahka a pritom vás nimi dokáže zasiahnuť. Je to hlavne zásluha už spomenutých postáv, ktoré odrážajú nás, obyčajných ľudí, no pod vplyvom udalostí, vonkajších okolností i vzájomných vzťahov objavujú kúzlo ukryté v maličkostiach. Tento titul vyšiel v najlepšom období, v akom sa dalo. Vianoce sú tým správnym časom, kedy dbať na hodnoty a toleranciu, no verím, že sa to nebude týkať len ich. Kde sa les dotýka hviezd možno ľuďom zázračne neotvorí oči, ale snáď ich aspoň na chvíľu prinúti pristaviť sa a zamyslieť. Zároveň ide o pohodové čítanie ako stvorené na voľné dni, kde zlo nemá šancu uspieť.

Originálny názov: Where the Forest Meets the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Simona Klimková
Počet strán: 324

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Neľútostný boj na pôde nepriateľa

Vždy keď si myslím, že v žánri fantasy určenom nielen pre mladých čitateľov sa už nedá prísť s ničím novým, dostane sa mi do rúk kniha, ktorá ma presvedčí o opaku. Medzi také patrí aj Červený úsvit, prvá časť série odohrávajúcej sa na Marse. Síce tu badať spojitosť s jeho označením "červená planéta", ale pôvod názvu treba hľadať inde, konkrétne v kaste, do ktorej patrí hlavný hrdina Darrow. Informácie na obálke hovoria o románe ako o Hunger Games pre dospelých, no porovnávať dielo Pierca Browna sa mi nezdá vhodné. Prečo? Pretože je natoľko sebavedomé, originálne a inšpirujúce, že si zaslúži vlastný piedestál.

"Kvôli Eo nereagujem. Spaľuje ma hnev. Nenávisť. Všetko. Ale stále sa jej pozerám do očí, keď ju odvádzajú a okolo krku uväzujú slučku. Pozriem sa na Bridgea a ten mi potichu uvoľní ústa. Moje zuby už nikdy nebudú ako predtým. Plecháč má v očiach slzy. Nechám ho tam stáť a ochromene sa dopotácam pod šibenicu, aby sa na mňa Eo mohla pozerať, keď bude zomierať. Rozhodla sa sama. A ja s ňou vydržím až do konca." (str. 47)

Hlavná postava Darrow má síce šestnásť rokov, čo by dielo mohlo radiť medzi young adult tituly, ale zmýšľaním je omnoho ďalej než väčšina jeho bežných rovesníkov. Veľmi rýchlo musel dospieť, aby dokázal prežiť v neľútostnom svete, čo ho robí nielen odolnejším, ale aj akceptovateľnejším i pre dospelého čitateľa. Na jednej strane síce pôsobí zodpovedne, ale zároveň sa dokáže vrhať do nových situácií s mladíckou vervou. Preto nejde o typickú žánrovku pre mladých, ale o plnohodnotnú dystopiu s množstvom nečakaných zvratov, zaujímavých postáv a odkazov na našu spoločenskú situáciu. Oceniť musím aj autorov rozprávačský štýl zbavený akéhokoľvek balastu. To, čo nájdete v Červenom úsvite, by iní autori bez problémov roztiahli aj na tri knihy. Nemusíte sa však báť, že si Pierce Brown rýchlo vystrieľa všetky náboje, jeho séria má päť častí a je sa rozhodne na čo tešiť. Svet, ktorý vytvoril, ponúka toľko možností, že v úvode pôsobia priam neobmedzene. Akonáhle Darrow prenikne z Červených medzi Zlatých, príbeh vám nedá vydýchnuť. Krásne graduje a po otočení poslednej strany dúfate, že pokračovanie budete držať v rukách čo najskôr.

Pierce Brown

"Súboj netrvá dlho. Trénoval som s ním celé mesiace, ale on trénoval celý svoj život. Nad riekou rinčia naše čepele. Padá sneh. Sme celí od blata. Lapáme po dychu. V chladnom vzduchu sa nám zráža dych. V ramenách mi brní, keď sa naše meče stretávajú a zrážajú. Som rýchlejší ako on. Ohybnejší. Takmer ho zasiahnem do stehna, ale on túto hru ovláda dokonale. Jemným pohybom zápästia mi odhodí meč, priskočí ku mne a cez brnenie mi vrazí iónový meč rovno do brucha." (str. 250)

Darrow nie je nadarmo prirovnávaný ku kultovej postave Katnis Everdeenovej. V príbehu natrafíte na viacero podobní so svetom Panemu, ale nijako mu to neškodí. Priaznivci žánru budú nadšení z Darowovho prenikania medzi nepriateľskú farbu, epických súbojov, komplexnosti novej spoločnosti aj využitím mytológie. Pierce Brown berie pritom ohľad na čitateľov a všetko, čo súvisí s daným prostredím, mu dávkuje postupne. V početných pojmoch, názvoch a reáliách sa teda len tak ľahko nestratíte a v polovici knihy si už budete pripadať ako expert na život na Marse. Červený úsvit sa vezie na vlne pretrvávajúceho záujmu o vymyslené svety, kde sa denno-denne bojuje o prežitie, pracuje s odskúšanými motívmi, ale spracúva ich svižným, dynamickým spôsobom. Mňa úvod série nadchol, preto verím, že sa dočkáme prekladu aj jeho pokračovaní.

Originálny názov: Red Rising
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Lucia Hitková Hrabětová
Počet strán: 365

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.