Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen Ones

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)

Preklad: Kristína Balalová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Akademický svet mágie čelí nutným zmenám

Na ďalšiu knihu zo svetoznámej série Úžasná Plochozem sme si tentoraz museli počkať o niečo dlhšie, ale pri dobrých tituloch je odmena o to sladšia. Po Vetroplašových dobrodružstvách a úskaliach mestských strážnikov máme možnosť zoznámiť sa s výučbou čarodejníkov na pôde Neviditeľnej univerzity. Vzdelávací systém má mnoho podôb s tým pozemským, najmä čo sa týka istých konzervatívnych prežitkov z minulých čias. Terry Pratchett však nikdy neholdoval stereotypu, a tak je viac než jasné, že aj magická škola bude čeliť zmenám vo svojom fungovaní. Postará sa o to ústredná hrdinka tejto línie pestrých príbehov - čarodejnica Eskarina, ktorá si veľmi rýchlo získala moje sympatie. Napokon, ako takmer každá postava bohatého univerza. 

"Babka Paprčivá neisto zastala na kamennej dlažbe uprostred davu, ktorý víril okolo nich, a kŕčovito zovrela Eksino plece. Už počula, že vidiečankám, ktoré dorazia do veľkomiest, sa môžu pritrafiť nemravné veci, a tak stískala kabelku, až jej zbeleli hánky. Keby na ňu bol nejaký cudzí chlap čo i len kývol hlavou, bolo by sa mu veľmi zle povodilo. Zato Esk radostne iskrili oči. Námestie bolo mozaikou hluku, farieb a vôní. Na jednej strane sa týčili kostoly náročnejších plochozemských božstiev a z nich sa tiahli čudesné parfumy a splývali s pachmi obchodu do jedného zložitého handrového koberca aróm." (str. 79-80)

Čarovné práva sú treťou knihou v poradí série a okrem niekoľkých známych postáv, ktoré sa v deji mihnú, predstavuje celkom nových protagonistov. Či skôr protagonistky, predovšetkým už spomenutú Eskarinu a babku Paprčivú, ktorá si s prehľadom kradne pre seba väčšinu scén, kde sa vyskytne. Okrem bizarných postáv text disponuje aj pratchettovským štýlom písania s typickými slovnými hračkami, zaujímavo podanými opismi a schopnosťou vyburcovať zvedavosť čitateľa. To sa Terrymu darí aj vďaka talentu striedať humorné pasáže s dramatickými, a občas ich dokonca aj zmieša dokopy, čím vznikne špecifická atmosféra, akú nájdete jedine na Plochozemi. Úvod knihy je priam poetický, postupne však naberá dej na obrátkach a v závere sa nestíhate čudovať, že už je koniec, a pokojne by ste si dopriali pár desiatok strán navyše. Mladá Esk poskytuje autorovi široký priestor na rozohratie rôznych motívov a on ich využíva v plnej miere. Príchod dievčiny z vidieka do veľkomesta, aby sa venovala štúdiu mágie, je sprevádzaný i jej vnútorným očarením. V tomto zmysle je krásnym vyjadrením úžasu, ktorý by mal zažívať každý - nielen mladý - človek, keď má pred sebou nové možnosti, prostredie a výzvy. Veľkým bonusom je, samozrejme, osobné kúzlo. Štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje láskavým humorom a nadhľadom, ale zato nechýba ani poriadna dávka škodoradosti či sarkazmu. Na svoje si však prídu aj náročnejší čitatelia, schopní rozpoznať v náznakoch aj hlbšiu filozofiu a presah do množstva oblastí spoločenského života. Ja sa radím k pragmatickejšiemu krídlu čitateľov a užívam si hlavne jednoduchšiu formu zábavy. To ale neznamená, že by som neocenil väčší rozmer textu, iba sa snažím viesť na vlne fantázie, ľahkosti a trefného poznania ľudskej povahy. Esk a Babka sú skvele napísané postavy, ktoré vás svojím postojom k životu a iným osobám presvedčia o jeho správnosti a okamžite sa z nich stanú vaše obľúbenkyne. Neustále prichádzajú do styku so širokou škálou charakterov, úmyslov (dobrých i zlých) a udalostí a vy nestačíte žasnúť nad autorovou bezhraničnou imagináciou. 

Terry Pratchett (zdroj: The Guardian)

"Prečo vlastne vždy, keď počula Babkine prednášky o čarodejniciach, zatúžila po silnej mágii čarodejníkov, ale vždy, keď počula Trotlochov piskľavý hlas, bola by sa do krvi pobila za čarodejnice? Buď z nej bude jedno i druhé, alebo radšej nič! A čím odhodlanejšie jej v tom bránili, tým väčšmi po tom túžila. Áno, bude čarodejnica aj čarodejník. A všetkým ukáže! Esk si sadla pod nízke rozložité borievčie, ktoré rástlo na úpätí strmej holej skaly. Hlava jej bzučala, plná plánov a hnevu. Cítila, že jej pred nosom zabuchli dvere, ktoré sotva pootvorila. Trotloch mal pravdu: na pôdu univerzity jej nedovolia ani vkročiť." (str. 129)

Čarovné práva predstavujú rôzne podoby mágie, táto sféra nie je ani zďaleka taká jednoduchá a priamočiara, ako by si niekto azda myslel. A nie je to spôsobené len konzervatívcami v radoch čarodejníkov. Terry Pratchett šikovne, nenásilne a zábavne poukazuje na neduhy súčasnosti (resp. doby, keď kniha vyšla; je pritom smutné, že od roku 1987 sa toho v určitých smeroch až tak veľa nezmenilo). Oproti Vetroplašovi som mal dojem, že tento román má pevnejšiu štruktúru, menej odbieha od hlavnej dejovej línie a sústredí sa predovšetkým na putovanie Esk a Babky Paprčivej na Neviditeľnú univerzitu. Nechýba ani záverečný súboj, ktorý je dôstojným vyústením početných motívov. Tiež musím pochváliť preklad, Vladislav Gális je prvotriedny profesionál a slovenské mená a názvy svojimi významami v ničom nezaostávajú nad originálom. Úžasná Plochozem tak pokračuje vo svojom úspešnom ťažení naprieč domácou produkciou a ostáva nám dúfať, že ďalšie diely prídu už s menším časovým odstupom.

Originálny názov: Equal Rites
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Úžasná Plochozem) / 1. diel (Čarodejnice)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)

"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Pocta bosorákom, tieňolovcom a tínedžerským drámam

Vábivé mottá na obálkach slúžia predovšetkým na vzbudenie pozornosti čitateľa v záplave nových kníh, no tam občas ich zmysel aj končí. V prípade Stratenej Bielej knihy však fanúšikovia tieňoloveckého sveta ochotne súhlasia, že Magnus Bane a Alec Lightwood patria k najobľúbenejším knižným párom. Ich dráha sa začala už pred rokmi, no ich dobrodružstvá ani prinajmenšom neutíchajú. Práve naopak! Stvoriteľka fenomenálneho univerza Cassandra Clare v spolupráci s Wesleym Chu prináša už druhý samostatný príbeh zo série Najstaršie kliatby. Tá strieda lokácie aj časové zaradenie a je skvelým rozšírením známeho vesmíru a potešením pre všetkých jeho priaznivcov. 

"Alec preletel pohľadom húf démonov a dvoma rýchlymi šípmi zrazil z oblohy dymového. Vtom zbadal Jacea, ako skáče do výšky - oveľa vyššie, ako by vyskočil obyčajný - a švihá svojím remdikom na všetko, čo sa okolo neho mihne. Tchienova lanová šípka nútila démonov Siang-liou tancovať pred jej nepredvídateľnými švihmi. Alex vystrelil zopár ďalších šípov a všimol si, že Clary sa postavila tak, aby mohla serafskými dákami zabodávať dezorientovaných hadích démonov, čo sa uhýbali pred Tchienom." (str. 119)

Do čítania kníh rozsiahlej tieňoloveckej ságy sa vždy púšťam s úsmevom na tvári, pretože viem, že ma čaká príbeh plný akcie, lásky, priateľstva a striekajúceho ichoru. Dej novinky je zasadený do udalostí pred Polnočnou dámou. To autorskej dvojici na jednej strane umožňuje buď nadviazať na známe dianie, alebo zasiať semienka budúcich námetov, na strane druhej vytvoriť celkom nové postavy, fungujúce nezávisle od hlavnej línie celého univerza. Stratená Biela kniha rozhodne nie je určená pre niekoho, kto sa v ňom nepohybuje, pretože dej začína in medias res a znalosť postáv je podmienkou jeho pochopenia. Tým nechcem povedať, že by ste si musel pamätať celú genézu, ja si tiež, žiaľ, nespomínam podrobne na všetko, čo sa vo všetkých knihách udialo, no minimálne je potrebné mať na zreteli vzťahy medzi postavami. A tie sú u Tieňlovcov viac než pestré, čo si budeme klamať. Anjelskí bojovníci, upíri, vlkolaci, féri, démoni, bosoráci a ďalšie bytosti majú nielen pohnutú históriu spojenectiev a vojen, ale i pohnútky, ktoré dokážu razom vzbudiť nedôveru aj v priateľsky naladenom druhu. Za roky čítania sme sa zoznámili predovšetkým s troma Inštitútmi - newyorským, londýnskym a losangeleským. Tentoraz prichádza na rad úplne nový a vzhľadom na svoje umiestnenie pre našinca aj pomerne exotický. Nachádza sa totiž v Šanghaji, pričom sa vynára viac než pevná spojitosť s hviezdou série Pekelné stroje - Jemom. Cassandra Clare dokáže veľmi nenútene a zároveň hodnotne priblížiť aj miestnu bohatú kultúru, ktorá sa stáva súčasťou príbehu. Jeho centrom sú však, prirodzene, Alec a Magnus. Veľkobosorák bol hýbateľom deja aj v prvej časti Najstarších kliatob a nie je to inak ani v tomto prípade. Keď je z ich bytu ukradnutá mocná Biela kniha, musí sa magické duo vydať na cestu za jej záchranou. Okrem toho sa Magnus potýka s vážnym zranením - jeho zdravotné problémy nie sú pre fanúšikov žiadnou novinkou, no je zaujímavé vidieť, že ani taký mocný Dolnosveťan nie je imúnny voči slabosti. Keďže Alec mal vždy okolo seba verných príbuzných a priateľov, môže sa na ich pomoc spoľahnúť znova. Do deja tak vstupujú aj Clary, Jace, Isabelle či Simon, ktorí patria medzi jadro Tieňolovcov a bez ich výskytu či aspoň zmienky by sa neobišla žiadna kniha z tejto ságy. 

Cassandra Clare (zdroj: An Unlikely Story)

"Pred štyristo rokmi mal Magnus na svete len jedného priateľa: Ragnora Fella. Ragnor ho naučil, čo znamená byť bosorák: áno, mal moc a dokázal ohýbať priestor a čas podľa vlastných potrieb, ale bol aj osamelý, neustále mu hrozilo nebezpečenstvo a čakal ho potulný život (...) Tieňolovci ho môžu beztrestne zajať, mučiť, zabiť. Upíri žijú v klanoch, vlkolaci vo svorkách, féri na dvoroch, ale bosorák je vždy sám." (str. 321)

Stratená Biela kniha sa mi javí prepracovanejšia ako predošlý diel, azda aj preto, že už nie je nutné nastoľovať dynamiku a atmosféru, keďže séria sa už pekne rozbehla. Moje očakávania boli vysoké a rozhodne boli naplnené. Zabavil som sa, ostal v napätí, podliehal zvedavosti a väčšinu času ma obchádzala nostalgia ako pri stretnutí so starými priateľmi. Myslím, že ešte aj najzarytejší realisti pri obracaní strán Tieňoloveckej ságy zatúžia po tom, aby boli všetky tie magické bytosti skutočné 😀.

Originálny názov: The Lost Book of the White
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Najstaršie kliatby)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Môže existovať svetlo bez temnoty?

Záver primárnej série z univerza gríš nemohol vyjsť v lepšom čase. Diváci po celom svete momentálne sledujú osudy hrdinov založené na knihách Leigh Bardugo a jej diela sa opätovne dostávajú na vrcholy bestsellerových rebríčkov. Skalní čitatelia nanovo prežívajú epický príbeh a noví fanúšikovia môžu aspoň hľadať rozdiely medzi dvoma spracovaniami. Séria Tieň kostí je povinnou jazdou pre každého nadšenca young adult a fantasy. Pomaly, ale isto sa z nej stáva kult, a niet sa čomu čudovať. Autorka spracúva univerzálne myšlienky, zaodeté do originálneho prostredia, mágie a prepracovaných charakterov. Povstanie ničoty priamo nadväzuje na predošlý diel a predstavuje skvelé finále Alininej cesty k porazeniu zla...  i keď s pár chybičkami krásy. 

"Nenávidela som Temnana za to, čo spravil Baghre a Ženi, ale bola som azda o toľko iná? A keď budem mať na zápästí tretí amplifikátor, budem ešte vôbec iná? Možno nie, pripustila som a spolu s tým mnou preletela mierna triaška - spojenie medzi nami zavibrovalo, na druhej strane neviditeľného puta sa ozývala odpoveď. Bolo to puto stvorené merzostou a temným jedom v mojej krvi, volalo ma cez obojok na krku a cez ranu na pleci, vďaka okove na zápästí o to silnejšie. Volala si ma a ja som odpovedal. Cítila som, ako ma niečo ťahá hore, von z tela, ženie ma k nemu." (str. 69)

Keď som s tvorbou Leigh Bardugo začínal, istý čas mi trvalo zvyknúť si na jej štýl. Zdal sa mi trochu ťažkopádny, ale vynahrádzala to dôkladným priblížením novovytvoreného sveta, kde bok po boku existujú obyčajní ľudia a magickými schopnosťami obdarené griše. Svet inšpirovaný ruskými reáliami, kde je dôvera nebezpečným prvkom, ma opantal a dokonale preniesol mimo všednej reality. Napriek tomu je však všetko dianie uveriteľné, za čo môžu predovšetkým postavy. A to tak hlavné, ako aj vedľajšie. Každá je čímsi špecifická a to, že nie je niekto obyčajný, neznamená, že nemá čo ponúknuť. Práve naopak, občas je ešte výraznejší, keďže sa nespolieha na mágiu, ale iba na vlastné schopnosti. Alina ako ústredná hrdinka sa dlho zmietala na pomedzí týchto dvoch svetov, pretože grišou sa stala až omnoho neskôr, než býva zvykom. Ale zato so všetkou parádou, keďže ako Svetlana - nositeľka svetla má vo svojich rukách obrovskú moc a tvorí protiklad k mocibažnému Temnanovi. No tak ako nemôže existovať svetlo bez tmy, ani oni dvaja,  zdá sa, nemôžu jestvovať bez seba navzájom. Pri iných knihách je čitateľovi bez najmenších pochýb jasné, že dobro nakoniec zvíťazí, no Povstanie ničoty vôbec nie je také jednoznačné. Hlavne preto, že Temnan - hoci je antagonistom, ako sa patrí - sa zaraďuje medzi najobľúbenejšie postavy a mnohí čitatelia držia palce skôr jemu ako Aline 😀. Škoda, že v tejto knihe je Temnana pomenej a aj samotný dej miestami zakopáva a prešľapuje na mieste. Putovanie pri hľadaní tretieho amplifikátora je príliš zdĺhavé na to, že by malo ísť o vygradovaný záver, pri ktorom sa nám bude tajiť dych. Vystupňovanie prichádza až na samotnom konci a oproti predchádzajúcemu dianiu je odbité pomerne rýchlo. A aj vytúžený stret hlavných protipólov vo vás napokon zanechá akúsi trpkú príchuť sklamania. Aspoň ja som si povedal - to je všetko? Ešteže môžeme tento diel vnímať v kontexte celej série, lebo sám osebe by kvalitatívne nedopadol vôbec uspokojivo. Pri čítaní som mal dojem, akoby Leigh plánovala aj ďalšie pokračovanie, preto sa nikam neponáhľa, a hoci celé griša univerzum rozširuje veľmi vydarene a funkčne, Alinin príbeh by si zaslúžil väčšiu nálož.

zdroj: TheFandom.net

"Ničevo´ja vybuchli, rozleteli sa ako popol vo vetre a prekvapení vojaci a griše len ostali hľadieť na miesta, kde predtým boli. Začula som zdesený výkrik a zdvihla zrak práve v momente, keď sa Nikolaiove krádla rozplynuli a on sa začal rútiť k sivým pieskom, pričom sa z neho tenkými pramienkami vylievala temnota. Zoja sa rozbehla k nemu a pokúsila sa spomaliť jeho pád prúdom vetra. Vedela som, že by som sa mala pohnúť. Mala by som niečo urobiť. Ale nedokázala som nohy donútiť poslúchať. Klesla som medzi Mala a Temnana, posledných z Morozovovej línie. Krvácala som z rany po guľke. Dotkla som sa pokožky na krku. Pripadala som si naho." (str. 338)

Cesta do Ravky (či skôr po Ravke) ostáva nadpriemerným žánrovým kúskom aj napriek spomenutým mínusom. Na základe poznania ďalších sérii z Grishaverse ako Vrania šestka či Zjazvený kráľ môžem povedať, že Leigh Bardugo sa zlepšuje s každou novou knihou, a tak sa jej dajú ľahko prepáčiť. Ani by som nepovedal, že mi budú chýbať aj postavy, ktoré mi spočiatku neprirástli k srdcu, ako napríklad Mal, ale aj v tom tkvie sila rozprávačského talentu. Povstanie ničoty vás síce pre nevyužitý potenciál nepostaví na nohy, no uzavrie väčšinu dejových línií, a tak ponúkne aspoň kúsok záverečného sentimentu.

Originálny názov: Ruin and Rising
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Tieň kostí)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Zlo prichádza nenápadne

Už dlho si hovorím, že obmedzím čítanie young adult, ale opak je realitou - tento žáner stále tvorí podstatnú časť mnou prečítaných kníh. Je totiž ťažké odolať zobrazeniu človeka v jeho neokrášlenej podobe, zaobalenému do príťažlivých tém a prostredí. Rok čo rok nám vydavateľstvá prinášajú preklady nových autorov a autoriek, čo rúcajú stereotypy a vždy prinesú čosi neopozerané. Do tejto skupiny určite patrí aj Kat Ellis, ktorá opúšťa vody romantiky, rodinnej drámy či fantasy a ponúka hororový príbeh. Na svoje si prídu predovšetkým fanúšikovia strachu a klasických hororov, pretože Hrôza v Harrow Lake je svojím spôsobom poctou kultovým dielam. Autorka sa nijako netají pozitívnym vzťahom k známym prvkom a svoje nadšenie pretavila aj do príbehu o dievčati na prahu dospelosti, ktoré sa bude musieť popasovať so všadeprítomným zlom.

"Zem je suchá. Zanecháva na mojich prstoch povlak prášku, pokrýva ich ako popol. V tej diere všetko pravdepodobne lozí a krúti sa, ale ja tie tvory nevidím, tak tam možno ani nie sú. Strčím dnu ruku až po rameno. Kde v riti je ten telefón? Ľahnem si bruchom na zem, aby som lepšie dočiahla. Vtedy čosi začujem. Šuchot, len menej rytmický a slabý. Drása mi to nervy. Znie to, ako keď niekto otvára dvere uprostred noci, pomaly a hrozivo - Spíš? - alebo keď drkocú zuby. Zmeraviem. Ten zvuk sa mi podobá na ten, čo vydávali chrobáky v Loreleinej izbe poobede, stovky ich malých nožičiek puk-puk-pukali v orechových škrupinách." (str. 117)

Kniha sa nehrá na nič, čím nie je. Ak k nej budete pristupovať so všetkou vážnosťou a očakávať nálož strachu a originality, mohli by ste byť sklamaní. Ja som si čítanie užíval už len preto, že som hororový fanúšik a text je prešpikovaný množstvom popkultúrnych odkazov. Hlavná hrdinka Lola je dcérou slávneho filmového režiséra, s ktorým nemá práve vrúcny vzťah, a keďže matka ich opustila už pred dlhými rokmi, stal sa z nej samorast. Občas púta pozornosť, inokedy je ľahostajná, no keď niekto na jej otca brutálne zaútočí, nenechá ju to chladnou. Práve naopak, iba vtedy začne ísť do tuhého. Lola sa totiž počas jeho zotavovania presúva do mestečka Harrow Lake, odkiaľ pochádza jej matka. Odľahlé miesta, ktoré akoby zamrzli v čase, kde by ste sotva chytili wi-fi signál a obyvatelia sa na každého prišelca podozrievavo dívajú cez prsty, sú vždy dobrým základom pre budovanie temnej atmosféry. A tú Kat Ellis zvláda na výbornú. Práve v celkovom vyznení tkvie najväčšie čaro románu. Už od začiatku autorka dbá na náladu, ktorá nekolíše, ba dokonca sa pomaly, ale isto stupňuje. Nedá sa povedať, že by ste sa ako čitatelia báli, sem-tam však natrafíte na pasáž, kde znechutene skrivíte pery alebo budete krútiť hlavou nad Lolinými rozhodnutiami. Keďže sa vekovo nachádza iba na prahu dospelosti, je logické a prirodzené, že nie vždy koná s rozvahou. Páčilo sa mi však jej vykreslenie. Je naivná, zvedavá, ale aj pragmatická a dokáže preniknúť k podstate. Hrôza v Harrow Lake spočíva hlavne v tom, že na okolí miznú ľudia. Tajomné prostredie a nádych minulého storočia je dokonalým zdrojom na šírenie legendy o záhadnom pánovi Praskotovi, aj keď pravda bude zrejme o niečo realistickejšia. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe, všetko teda sledujeme skrz Lolinu optiku, no, samozrejme, nie je jedinou dôležitou postavou. Spomeniem napríklad jej starú mamu, bizarnú obyvateľku mestečka, ktorá sa netrápi spoločenskými pravidlami, ďalej sympatickú Coru či Cartera, symbolický maják v tme. Kat vystavala dej na množstve malých motívov, pričom niektoré ostali nedotiahnuté a zaslúžili by si väčší priestor, či už ide o miestne zosuvy pôdy alebo stratených ľudí. Pôsobia tak trochu prvoplánovo, ale v ponímaní celého diela ide skôr o drobné nedostatky. 

Kat Ellis (zdroj: SHEmazing!)

"O krok ustúpim a zem sa mi trúsi pod bosými nohami, uvoľňuje sa a láme. Spravím ďalší krok a praskanie znie tentoraz ešte intenzívnejšie. Prásk-prásk-prásk-prásk-PRÁSK. Ozýva sa čoraz hlasnejšie alebo sa priestor okolo mňa zmršťuje, až kým moje oči nepokrútia tmu do drkotajúcich úst bez zubov. Pán Praskot. Jeho studený dotyk mi prechádza po líci. Hladí ma po pokožke tváre, po pleci, napokon zastane na zranenom zápästí." (str. 191)

Stretol som sa s názormi od iných čitateľov, že pochybujú o tom, že Hrôza v Harrow Lake je naozaj založená na skutočných udalostiach. Pritom ide iba o ďalší žánrový prvok, typickú snahu vyvolať u čitateľa/diváka pocit, že zlo je bližšie, než sa zdá. Kat Ellis sa v horore pohybuje ladne a skúsene a usiluje sa nezničiť jeho "čistotu" nadbytočnou romantickou líniou, hoci vzťahy sú pre dej takisto dôležité. Young adult hororov u nás vychádza málo, preto som vďačný za tento kúsok, bola to príjemná zmena. Autorka má na svojom konte viacero kníh, azda sa dočkáme ich prekladu. Ja po nich určite siahnem rád. 

Originálny názov: Harrow Lake
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Kvoriaková
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Študenti, majte sa na pozore pred okultnými aktivitami!

Štúdium na vysokej škole v USA je väčšine z nás známe predovšetkým z filmových, seriálových a knižných diel, pričom hlavnými prvkami sú aktívny internátny život, lojalita k miestnej komunite a členstvo v rôznych bratstvách a sesterstvách s názvami tvorenými gréckou abecedou. Práve do tohto prostredia zasadila Leigh Bardugo svoju novú sériu. Preto je istým spôsobom bližšia skôr americkému čitateľovi, poznajúcemu tamojší systém, než širšiemu spektru, ako to bolo v prípade Grishaverse. To však neznamená, že by nedokázala zaujať cieľovú skupinu aj v iných častiach sveta, naopak. Opäť totiž poodhaľuje závoj bežnej reality a pozýva nás stať sa súčasťou magického sveta plného dychberúcich kúzel, ale i smrteľného nebezpečenstva. Moc má predsa na charakter rovnako zničujúci vplyv ako peniaze, a v prípade Deviateho spolku dokonca ešte väčšmi. 

"Siví sa vždy zjavovali takí, akí boli v momente svojej smrti. Ale na pohľade na nich dvoch, ako stoja bok po boku, jedna nahá, druhý oblečený, bolo niečo obscénne. Siví napínali každý sval, oči mali vyvalené, pery otvorené. Čierne diery v ich ústach pripomínali jaskyne a ten pochmúrny nárek sa dvíhal z nich - vôbec to nebol ston, ale niečo monotónne a neľudské. Alex si spomenula na osie hniezdo, ktoré v jedno leto našla v garáži pod matkiným bytom, na bezmyšlienkovité bzučanie hmyzu v temnote (...) Siví sa centimeter po centimetri nakláňali vpred, chveli sa, odťahovali pery, až mali ústa zrazu priveľké, akoby si vykĺbili čeľuste." (str. 27)

Alex Sternová nikdy nepatrila medzi premiantov ani sa nepohybovala vo vhodnej spoločnosti a za iných okolností by zrejme skončila buď za mrežami, alebo na cintoríne. Lenže vyznačuje sa čímsi mimoriadnym - schopnosťou vidieť duchov. A to jej zabezpečí pozvanie do spolku Léthé, ktorý funguje ako dozorný orgán Starobylej osmičky - ôsmich spolkov Yaleovej univerzity. Nejde totiž o obyčajné elitné zoskupenia, ako ich vníma široká verejnosť, v skutočnosti sa venujú okultným praktikám s rôznou úrovňou vplyvu a ohrozenia. A aby neprekročili pomyselnú hranicu, neporušili dohodnuté pravidlá alebo nespôsobili nenapraviteľné škody, je pri ich činnosti vždy prítomný aj niekto z Deviateho spolku - Léthé. Alex (mimochodom, nejde o skratku mena Alexandra, ale netradičného Galaxy) sa zaúča v prítomnosti snobského, ale zato ústretového Darlingtona, a postupne odhaľuje minulosť aj súčasné pomery spolkov. A ako sa zdá, niekto má skryté úmysly a aktivita Sivých (teda duchov uviaznutých na tomto svete) evokuje čosi nekalé. Alex im musí navyše čeliť sama, keďže Darlington plní tajnú misiu v Španielsku, a okrem toho aj vystupovať pred svojimi spolubývajúcimi a vyučujúcimi ako bežné dievča. Dejovo to Leigh Bardugo opäť vychytala. Znovu sa jej podarilo vytvoriť originálne prostredie, hoci tentoraz zasadené do nášho sveta. Alex je komplikovaná postava, spočiatku trvá, kým si k nej nájdete cestu, pretože autorka zvolila o niečo zložitejšiu stavbu príbehu. V kapitolách sa striedajú dve časové línie - jedna sleduje aktuálne dianie a druhá objasňuje nedávne udalosti, ako napríklad Alexino zaúčanie a nadväzovanie vzťahov v Léthé. Žiaľ, neraz Leigh odbieha do minulosti aj v súčasnej línii, a tak dej na prvých desiatkach strán odsýpa o niečo pomalšie. Kto však pozná jej rozprávačský štýl, nebude prekvapený a nazdávam sa, že ani sklamaný. Deviaty spolok by som však zrejme neodporučil niekomu, kto sa s jej tvorbou ešte len zoznamuje. Oproti predošlým knihám je totiž dospelejšia, ide viac do hĺbky, a to si vyžaduje aj veľa vysvetľovania a úvah. Autorsky vidieť posun oproti epickejším grišiam, či už v spôsobe rozprávania, alebo v temnejšej atmosfére. Tým, že sa príbeh odohráva v našej realite, získava uveriteľnejšie kontúry a aj postavy okrem magických ťažkostí riešia i triviálnejšie problémy, ako sú štúdium, rodinné pomery a pochybnosti o svojich schopnostiach v silnej konkurencii. 

Leigh Bardugo (zdroj: Deseret News)

"Betcha stále držal Helliine členky, keď naňho Alex zaútočila - taká bola rýchla. Najprv ho udrela zozadu do kolien a on vykríkol, keď padal, a potom sa pálkou zahnala po jeho krku a ramenách ako s mlatom. Ariel vstal a najprv si myslela, že siahne po zbrani, ale on s hrôzou v očiach ustupoval, a keď míňala sklenené posuvné dvere, pochopila prečo. Žiarila. Rozbehla sa za ním k dverám - nie, nerozbehla. Vyletela naňho, akoby sa nohami takmer nedotýkala zeme. Helliin hnev bol ako droga, po ktorej jej vzplanula krv. Skopla Ariela na zem a udierala ho znova a znova, až kým nerozmlátila pálku o jeho chrbticu. Potom vzala dva zubaté úlomky do rúk a šla pohľadať zvyšných upírov, klan chalanov, ktorí ožratí a uslintaní spali v posteliach." (str. 313)

Deviaty spolok nepochybne zožne rovnaký, ak nie ešte väčší úspech ako jeho knižný súrodenci. Autorka zažíva v súčasnosti veľký ohlas, spôsobený seriálovou adaptáciou jej série Tieň kostí, a predpokladám, že Alexine dobrodružstvá upútajú filmárov rovnakou mierou. Novinku Leigh Bardugo teda hodnotím celkovo kladne, aj keď mi vždy trvá, kým sa naladím na jej štýl a postavy. Keby som sa však nechal odradiť, pripravil by som sa o pútavý čitateľský zážitok. Preto určite siahnem aj po ďalších pokračovaniach. Keďže budem vedieť, do čoho idem, ľahšie sa vžijem do sveta náročného štúdia, mágie, krvi, duchov a mocných protivníkov.

Originálny názov: Ninth House
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Deviaty spolok)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 472

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Bezmocnosť čitateľa proti sile Tieňolovcov

Začínam uvažovať, či je talent Cassandry Clare dielom náhody, prostredia, sociálnych vplyvov a tvrdej práce, alebo v tom má prsty mágia. Tá napokon zohráva veľmi dôležitú úlohu v jej knihách a tam, kde by iní dávno pri danom počte titulov kvalitatívne zlyhali, ona zvyšuje latku a ani zďaleka nekončí. Nástroje smrteľníkov prevrátili svet young adult naruby a predstavili pestré, neodolateľné univerzum, z ktorého autorka čerpá dodnes. Posledná hodina je séria nadväzujúca na známe príbehy, ale najbližšie má k Pekelným strojom. Nielen pre obdobie konca 19. storočia, v ktorom sa odohráva, ale aj pre jej hrdinov - potomkov slávnej dvojice Willa Herondalea a Tessy Grayovej. Ich dobrodružstvá patria medzi moje najobľúbenejšie a som rád, že sa k nim Cassandra vrátila v inej forme. Tessu síce občas stretneme aj v iných knihách, no Will je miláčik, na ktorého návrat čakali fanúšikovia o čosi dlhšie. 

"Démon zvrieskol a začal sa odliepať od steny. James zanadával a vrhol ešte dva nože, ktoré preleteli vzduchom ako kusy striebra. Démon zaškrečal vysokým nepríjemným hlasom a kŕčovito sa zachvel, keď sa mu oba zaborili do trupu. Vyzeralo to, akoby sa rozpadal na kusy. Kožovité tobolky cupotali na zem ako dážď. Tvor naposledy priškrtene zasyčal a zmizol. Dvere skleníka už nič nepridŕžalo, takže sa rozleteli. Všade sa povaľovalo rozbité sklo a vo vzduchu sa vznášal pach démonskej krvi. James rýchlo prekĺzol dverami a potiahol Cordeliu za sebou. Spolu vybehli do noci." (str. 146)

Mnoho priaznivcov Tieňolovcov s nimi vyrástlo, na scéne sú už viac než desať rokov a záujem o nich neutícha. Prečo? Dôvodov je viacero, no osobne vnímam predovšetkým dva. Prvým je pestrá akcia, keďže hrdinovia bojujú proti všemožným démonom, ľuďom očareným čiernou mágiou či zlom poznačeným frakciám z vlastných radov. Druhým je prienik do vzťahov na rôznych úrovniach - priateľských, partnerských, súrodeneckých, ale aj tých s negatívnymi konotáciami. V tomto smere sa Cassandra Clare prejavuje ako skvelá psychologička, nikdy neviete, ako sa vyvinie určitý nesúlad medzi postavami, či sa prehĺbi, alebo sa ocitnú v situácii, ktorá sa ich donúti spolupracovať a odhaliť tak svoje silné stránky. Zlaté puto je založené práve na interakciách medzi prota- a antagonistami. Niežeby v ňom chýbalo primerané dobrodružstvo, užijete si ho až dosýta, slúži však skôr ako prostriedok pre rozohratie hry s emóciami.  Na to je nesmierne potrebné mať charaktery, ktoré nielenže hravo potiahnu celú sériu, ale stanú sa pre čitateľov rovnako obľúbenými ako ich predchodcovia. A to sa autorke podarilo. Potomkovia Willa a Tessy spolu s ich priateľmi sú obrovskí sympaťáci, dokonalí predstavitelia viktoriánskej spoločnosti, čo by však bez problémov obstáli aj dnes. Súrodenci James a Lucie aj Cordelia Carstairsová (pôvodná majiteľka Cortany - meča súčasnej hrdinky Emmy Carstairsovej) sú ideálnym vzorom pre mládež - sú slušní, lojálni, odvážni, ctia si svojich blízkych aj všeobecné hodnoty, nehovoriac o fyzickej kráse (tá je síce pominuteľná, no ako vieme, Tieňolovci sú príťažliví skrz-naskrz). Nemyslite si však, že nemajú či nerobia žiadne chyby, práve tá nekonečná snaha konať dobro ich zavše privádza do neustálych konfliktov, v ktorých neraz padnú nesprávne rozhodnutia. A na scénu tak vstupujú pokusy o nápravu, odplatu či opätovné získanie dobrého mena rodiny. Tu sa musím tiež pristaviť, pretože žáner young adult často pracuje s pomerne zvláštnym trednom, keď sú mnohé postavy poznačené stratou rodiny, sú siroty, opustené deti a podobne, zatiaľ čo Tieňolovci silu a odhodlanie čerpajú hlavne z rodinných pút. Klobúk dole pred Cassandriným úsilím poukazovať na tieto hodnoty! Schválne nezachádzam do podrobností, čo sa deja týka, veď aj samotná anotácia je pomerne strohá. Obsiahnuť dejovú líniu je v prípade Zlatého puta samo osebe náročné, no ručím vám za to, že dostanete všetko, čo od nej očakávate. 

zdroj: YouTube

"Rozprával ľahkovážne, ale mala pocit, že na ňu hľadí trochu čudne. Jeho hlboký pohľad jej pripadal neznámy. Ústa mal pootvorené, oči tmavšie ako inokedy. Krása sa dokáže zahryznúť do srdca ako tesáky, pomyslela si. Jamesa však neľúbila, lebo bol pekný. Bol pre ňu pekný, lebo ho ľúbila. Tá myšlienka jej vohnala do tváre horúcu krv." (str. 326)

Romantika, napätie, mágia, historické pozadie, úryvky z básní na začiatku kapitol a šírenie hodnôt sú základnými kameňmi deja každej tieňoloveckej série a Posledná hodina kráča v šľapajach svojich predchodcov. Robí im česť a zároveň posúva celé univerzum o krok vpred. Tak trochu tuším, že táto séria sa spolu s Pekelnými strojmi zaradí medzi moje najobľúbenejšie. Vekovo síce už nepatrím medzi cieľovú skupinu, ale Cassandre Clare som verný už od skorej dvadsiatky a nechystám sa to meniť. Práve naopak, dúfam, že ich životnosť potrvá čo najdlhšie!

Originálny názov: Chain of Gold
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Posledná hodina)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 528

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vyspelé urban fantasy zrodené z chaosu

Sarah J. Maas má šťastie, že je už zabehnutou autorkou, ktorej novinku očakávajú milióny čitateľov po celom svete. Inak by to asi s rozbehom novej série nemala také ľahké. Narážam tým na úvod románu Mesto Luny, poznačený obšírnymi informáciami o novom svete, jeho obyvateľoch a bytostiach. Pozvoľný - a mierne chaotický - vstup do košatého príbehu však postupne začína naberať presnejšie kontúry a hlavne grády. Rod zeme a krvi je dospelejší ako jeho predchodcovia, čo sa odráža v téme, postavách i jazyku, fanúšikovia spisovateľkinej tvorby si však zaručene prídu na svoje. Už po niekoľkých stranách ľahko rozoznáte Maasovej typický rozprávačský štýl, vycibrený talentom i skúsenosťami. Tentoraz si ale vyžaduje väčšiu sústredenosť, pretože má vzhľadom na cieľovú skupinu o čosi komplikovanejší charakter. 

"Keď sa väčšina padlých anjelov rozpŕchla na všetky štyri svetové strany alebo bola mŕtva, Sandrieliným najväčším potešením bolo prechádzať sa po temniciach svojho zámku plných ľudských rebelov a vybrať si jedného alebo dvoch, či troch. Aréna uprostred Ravilisu jej slúžila len na rozkoš zo zabíjania väzňov všetkými možnými spôsobmi. Organizovala bitky na život a na smrť, verejné mučenia, nechala na nich vypustiť podradných alebo obyčajné zvieratá... Jej zvrátená tvorivosť nemala hraníc. Hunt to videl a vydržal všetko." (str. 123)

Ako zvyčajne je dej popretkávaný pestrou zmesou bytostí od víl cez démonov až po anjelov, a to všetko je zasadené do sveta moderných technológií. Toto spojenie funguje dokonale, Sarah sa podarilo ustriehnuť hranice únosnosti a vzájomné interakcie sú zábavné i funkčné. Inak by detektívna línia sotva dosiahla takú uveriteľnú úroveň. Využitie fantazijných prvkov v pátraní je natoľko originálne, že vás autorka vtiahne do deja napriek spomínanému pomalšiemu začiatku. Samozrejme, celý príbeh stojí a padá na postavách. Tých sa tu vyskytuje neúrekom, no prím hrajú polovičná víla Bryce a padlý anjel Hunt. Čitatelia znalí autorkinej tvorby v nich rozpoznajú známe prvky, najmä Hunt je typickým mužským protagonistom, ktorý vyznieva občas veľmi protivne a arogantne, ale pritom oplýva aj nespochybniteľnými kvalitami. Rozsiahlosť knihy a série je však pomyselným varovným prstom, dobre vieme, že Sarah nie je voči svojim hrdinom ústretová a musia sa mať na pozore, pretože vždy sa môže objaviť ďalší adept na citové prejavy. Hoci treba uznať, že Bryce je opatrná, čo sa dôvery týka. Jej priatelia boli totiž zavraždení a vrah stále behá po slobode. Bryce dostáva od archanjela Micaha možnosť nájsť ho a vyrovnať si účty, v čom jej má pomôcť práve Hunt. To je však iba jedna dejová línia, Sarah J. Maas ich rozohráva viacero a spolu tvoria úžasný, kompaktný celok. Výraznou mierou sa na príbehu podieľa aj Brycin brat a vílí princ Ruhn. Bol mi o niečo sympatickejší než "Tieň smrti" Hunt, no podľa svojich skúseností viem, že sa to ešte môže v budúcnosti obrátiť. Bavili ma slovné prestrelky medzi zmienenými postavami. Sršali otvorenosťou a vtipnou uštipačnosťou. Na druhej strane je nutné dodať, že si nedávali servítku pred ústa, ani čo sa týka expresívnejších vyjadrení. Vulgarizmy ale nie sú prvoplánové, dotvárajú charaktery postáv a myslím si, že v daných situáciách by mnohí z nás použili ešte hrubší slovník. Oproti predošlým sériám je tu menej explicitných sexuálnych scén, čo ma prekvapilo, keďže Mesto Luny je určené pre dospelejšieho čitateľa, to však, samozrejme, neznamená, že celkom absentujú. Napokon, postavy si nejako musia vybiť nahromadenú energiu, hoci na to majú dosť príležitostí aj v rámci akcie - napínavých pasáží je v knihe veľa, k niektorým sa schyľuje dlhšie, iné vás prekvapia svojím razantným nástupom. Nebola by to však Sarah, keby si pre nás nepripravila nečakané zvraty.

Sarah J. Maas (zdroj: BookPage)

"Nezniesol to. Nedokázal sa pozerať na úľavu na jej tvári, ktorú pocítila, keď vošiel do bytu. Keď skončil, vrátil sa do bytu, lebo si myslel, že už bude dávno spať. Nechcelo sa mu vracať do kasární, aby sa umyl od krvi. No ona stála uprostred obývačky. Čakala naňho. Keď vošiel a ona uvidela a zacítila krv... Na tvári sa jej zjavila hrôza a bolesť - a ani na tie sa nedokázal pozerať. Chcel sa spýtať: Vidíš, čo zo mňa spravil tento život?, ale nedostal zo seba ani hlások. Až do tej chvíle existovalo iba vrieskanie. Vrieskanie troch vanirov, ktorých ho Micah poslal zabiť a ktorých zabíjal celé hodiny." (str. 391)

Som rád, že Slovart tentoraz siahol po pevnej väzbe a väčšom formáte. Vzhľadom na rozsah knihy je to prirodzené, no Sarah J. Maas si zaslúži takéto spracovanie. Už len držať román v rukách je pôžitok, od pútavej obálky cez mapu Mesta Luny až po vôňu papiera. Je všeobecne známe, že autorka sa v prvej častí svojich sérií len rozbieha a poriadny nášup možno čakať od ich pokračovaní. Ak je to tak aj v tomto prípade, ďalšie diely Rodu zeme a krvi musia byť skutočnou lahôdkou. Neviem ako vy, ale ja si určite počíham na dátumy vydania 😊.

Originálny názov: Crescent City

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rod zeme a krvi)

Preklad: Milica Nováková

Počet strán: 623

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Prehĺbenie boja medzi svetlom a temnotou

Leigh Bardugo neúnavne rozširuje svoje univerzum a vydavateľstvo Slovart živo reaguje na každú novú sériu. Zajatie búrky je druhým dielom Tieňa kostí a hneď na úvod musím povedať, že ma bavil viac ako úvod série. Neraz sú druhé časti len akousi výplňou medzi začiatkom a koncom, pokračovaním nastoleného smeru a pomyselným tichom pred strhujúcim vyvrcholením, no v tomto prípade to tak rozhodne nie je. Našťastie, inak by to bolo donebavolajúce plytvanie zaujímavým materiálom. Jedinci obdarení magickou mocou zvádzajú neutíchajúce boje a po udalostiach z minulej knihy proti sebe stoja dva silné protipóly - Svetlana a Temnan. Alina, ktorá v sebe objavom bájneho jeleňa znásobila mágiu a musela čeliť bolestnej zrade, sa tak s novými spojencami púšťa do osudovej konfrontácie. 

"Keď sme liezli von z kabíny, zničená loď sa začala desivo nakláňať. Začuli sme praskot a jeden zo sťažňov sa zlomil a padol pod váhou plachiet do jazera. Vrhli sme sa do vody a silno kopali, zatiaľ čo sa jazero snažilo pohltiť nás s loďou. Jeden člen posádky ostal zamotaný v lanách. Mal sa potopil, aby mu pomohol vymotať sa, a keď sa obaja vynorili na hladinu, takmer som sa od úľavy rozplakala. Videla som, ako Tolja a Tamar spolu s ostatnými členmi posádky plávajú preč. Tolja ťahal zraneného búrnika. Sturmhond plával za nimi a rukou pridŕžal námorníka v bezvedomí." (str. 129)

Autorka si uvedomuje, že sériu ťahajú najmä dobre vykreslené postavy, ktorých osudy dokážu čitateľa zaujať na dlhší čas. Alina sa pohybuje kdesi na pomedzí - na jednej strane je u nej badateľný posun, čo sa týka jej úlohy griše. Oproti predošlému dielu, kde sa z chudobnej dievčiny stala mocnou Svetlanou, sa učí vyrovnať s novým postavením a z toho plynúcou zodpovednosťou. Na druhej strane však pokrivkáva emocionálna zložka diela. Pre young adult je láska typickým motívom, o to viac, ak prepukne medzi zaprisahanými nepriateľmi. Leigh Bardugo ho využíva tiež, i keď z iného uhla. Keď Svetlana zistí, čiemu čaru prepadla, nasmeruje svoje city opäť k priateľovi z detstva Malovi, no ani tento vzťah sa nezaobíde bez komplikácií vzhľadom na ich odlišné názory. Vnáša to medzi nich určité napätie, ale Zajatie búrky je postavené skôr na budovaní univerza a kontraste dobra a zle než na romantike. Niežeby ľúbostné pasáže boli autorke cudzie, občas však pôsobila mierne nasilu, zjavne sa viac cíti doma v iných oblastiach. To však neznamená, že by boli postavy chladné, práve naopak, dokážu sa poriadne rozohniť. Ako by aj nie, veď majú v rukách osud celej Ravky! So stupňujúcim sa príbehom prichádza aj mierne zmena v celkovej atmosfére, ktorá získava temnejšie odtiene. Tento krok vítam, séria pôsobí dospelejšie, príčinu vidím aj v nových postavách, ktoré dej výrazne obohacujú o nové možnosti, zvraty i humor. Predovšetkým v princovi Nikolaiovi, otvárajúcemu cestu k novým zbraniam či spôsobom využitia moci. Nehovoriac o tom, že tvorí súčasť ďalšieho ľúbostného trojuholníka, keďže Temnan je už v tomto smere mimo hry. Natrafíte tak i na ironického korzára, ktorý si pre seba kradne každú scénu a je očividné, že si ho zamilovala aj sama autorka. Inak by ho ani zďaleka nespracovala tak pestro a pritom záhadne. 

"V noci som ležala v Temnanovej posteli, spomínala na to, ako ma Mal bozkával v tej dači, a premýšľala, či začujem jeho klopanie na dvere. Dokonca som uvažovala, že prejdem cez spoločenskú miestnosť a zaklopem na miestnosti pre stráže, ale nebola som si istá, kto má službu, a pri predstave, že by mi odpovedali Tolja alebo Tamar, som sa strašne zahanbila. Nakoniec za mňa muselo rozhodnúť vyčerpanie, pretože vzápätí bolo ráno." (str. 245)

Súčasťou príbeh sú dvorné intrigy, vojnová stratégia, konanie sivých eminencií a rôzne frakcie a prostredia, ktoré spolu tvoria nevšedné dejisko. V tomto je tzv. grishaverse skvelý zdroj námetov, pretože ak ho Leigh Bardugo správne uchopí, môže z neho čerpať ešte veľmi dlho. Zatiaľ sa jej to darí, má osobitý štýl, ktorým sa síce nemusí trafiť do vkusu každému, ale zato si ním vybuduje oddanú fanúšikovskú základňu. Aj Zajatie búrky je dôkazom, že siahnuť po ruských reáliách sa vyplatilo. Hoci sú niekedy skôr iba spestrením, svoju funkciu plnia. Pred nami je síce už len záverečný diel trilógie, ale osudy gríš ním ani zďaleka nekončia. Slovart totiž začal súbežne vydávať aj sériu Zjazvený kráľ, takže ak ešte niekto váha, či siahnuť po týchto románoch, je najvyšší čas!

Originálny názov: Siege and Storm

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Tieň kostí)

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.