Božena Slančíková-Timrava je všeobecne známa ako jedna z najkritickejších spisovateliek v slovenskej literatúre, meno z učebnice v celku o druhej vlne realizmu, autorka diel ako Ťapákovci, Hrdinovia či Skon Paľa Ročku. Čas i odklon od niekdajších rozprávačských postupov a tém však spôsobuje, že súčasníci získavajú odstup od literátov ako od osobností a nevnímajú ich ako skutočné osoby z mäsa a kostí, ktoré takisto mali svoje sny, záľuby a nažívali vo vlastnej všednej každodennosti. Ábelovský dom je krátkym, ale zato veľmi účinným rozprávaním o životnej skúsenosti spisovateľky Hany Ponickej, ktorá ako mladé dievča plné ideálov nadviazala s Timravou blízky vzťah. A z jej riadkov vanie neskutočná pohoda, úcta k tradíciám i ľuďom, nádych zašlých čias aj nenásilný odkaz pre ďalšie generácie.
"V zadnej časti poštovej budovy, kde bývala Timrava, sa svietilo. Zmocnili sa ma rozpaky a pochybnosti, či mám vojsť. Predstava Timravy stojacej pred matkiným hrobom vzbudzovala vo mne úctu, čo ma odzbrojovala. Aby som si dodala odvahu, usilovala som sa predstaviť si mladú Timravu - plachú, a predsa vzdorovitú Vieru z poviedky Všetko za národ -, no nedarilo sa mi to. Mala som ju pred očami už len takú, akú som ju videla pred chvíľou, s tou nehybnou tvárou preteplenou zvláštnym jasom i s tou trpkou vráskou pri kútiku úst. A ísť k nej zdalo sa mi teraz ako natískanie, vyrušovanie, z ktorého nebude nič, iba ak rozpaky, prípadne sklamanie." (str. 33)
Hana Ponická je nemenej významnou spisovateľkou, hlásajúcou potrebu správnych rozhodnutí a slobodnej vôle. No zatiaľ čo v Timraviných dielach sa to prejavuje skôr na pozadí vžitých pravidiel spoločenských vrstiev, protivníkom Ponickej bol režim a jeho potláčanie základných práv. Preto nečudo, že sa ocitla na zozname zakázaných autorov a autoriek a prešla do samizdatu. Prirodzene, jej svetonázor sa začal formovať už v ranom veku, a to tak vďaka rodinnému prostrediu, ako aj kontaktom s intelektuálnymi osobnosťami a novohradskému rodisku. I to ju spájalo s Boženou Slančíkovou, ktorú spoznala na prahu dospelosti, kedy si určovala ďalší smer svojho života aj literárnych aktivít. Ako naznačuje prvý úryvok, počiatky ich vzťahu boli rozpačité, keďže Timrava bola pojem a ako taká vzbudzovala v ľuďoch bázeň. Hana však veľmi rýchlo zistila, že kišasonka, ako ju v Ábelovej volali, je nesmierne pohostinná, prajná a zachováva si mladého ducha. Musím povedať, že vďaka tomu sa zmenil aj môj osobný názor na velikánku realizmu, pretože podľa dostupných informácií som ju považoval za trochu odmeranejšiu osobu. Jej prístup, láska k domovu a pomoc každému, kto to potreboval, však môže byť vzorom i dnes. Pri čítaní som mal pocit, akoby som sa preniesol do minulosti, a občas som pozabudol, že daný skok sa týkal iba niekoľkých desaťročí. Nebyť niektorých technických výdobytkov či dopravných prostriedkov, dej sa pokojen mohol odohrávať aj v 19. storočí. Zo stránok vanie nádherná vidiecka atmosféra, zvýraznená rečou postáv a využívaním rôznych nárečových slov. Okrem toho sa štýl Hany Ponickej vyznačuje aj istými lyrizačnými tendenciami, hlavne pri opisoch prírody či vykresľovaní nálady. Dá sa povedať, že tým autorka vo svojej knihe skĺbila to najlepšie, čo vtedajšia literatúra ponúkala, a vtisla jej svoju vlastnú osobitú pečať. A hoci sa toho v rámci príbehu až tak veľa neudeje, text je nesmierne bohatý a dokonca veľmi funkčne pracuje s retrospektívou. Do Ábelovského domu sa totiž Hana vracia v spomienkach s odstupom pätnástich rokov, pričom prechody medzi dvoma obdobiami sa uskutočňujú pomocou konkrétnych dojmov, predmetov či miest.
 |
| Hana Ponická (zdroj: Denník N) |
"Tetin zošitok ešte neraz rozpálil moju zvedavosť. Bolo to zvyčajne vtedy, keď si doň zapisovala, a zapisovala si doň obyčajne, keď za ňou prišli ľudia z dediny doniesť jej čo-to do domácnosti. Mohla sa síce celkom spoľahnúť na učiteľovcov, odovzdať sa celkom do ich starostlivosti, ale taká stará sa ani vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte necítila ani nechcela cítiť: prijímala i dávala, no keď mala prijať viac, než mohla vrátiť, privádzalo ju to do rozpakov. Najradšej by si všetko sama obstarala." (str. 71)
Hana Ponická navštívila Timravu v čase, keď spisovateľka už nebola literárne činná, no stále mala trefné a pravdivé vnímanie sveta a ľudí vôkol seba. Ábelovský dom je poctou niekoľkým dňom, počas ktorých sa zrodilo silné priateľstvo, čo pretrvalo aj dlho potom. Súčasťou knihy sú aj dobové fotografie, pohľadnice a listy, ktoré Timrava písala Hane aj v neskoršom období, keď už tá žila v Bratislave a založila si vlastnú rodinu. Ak by vám náhodou nebolo celkom jasné geografické či umelecké prepojenie autoriek, nemusíte sa báť. Štefan Žáry (tiež známy a uznávaný autor), manžel Hany Ponickej, napísal ku knihe predslov, kde sa dozviete všetko podstatné a navnadí vás na manželkine spomienky. Som veľmi rád, že sa mi táto kniha dostala do rúk, určite ju využijem aj v školskej praxi a verím, že sprístupním Timravu študentom tak, ako mi ju sprístupnila svojím textom Hana Ponická.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára