Opakom rasistu nie je nerasista

Téma rasizmu sa v súčasnosti spája najmä s politickým tlakom v USA, prejavujúcim sa v rôznych oblastiach spoločnosti a kultúry. Osobne vidím jej najväčší vplyv vo filmovom a televíznom umení vzhľadom na stanovenie určitých kvót, týkajúcich sa pomeru černošských hercov. V našom geopriestore sa síce nevyskytuje veľa Afroameričanov, ale rasizmus sa netýka iba ich. Svojím spôsobom sa s ním stretáva každý, pričom si ani neuvedomuje, že k nemu dochádza. Ibram Xolani Kendi je autorom viacerých kníh zaoberajúcich sa daným globálnym a dlhotrvajúcim problémom, v ktorých objasňuje jeho dejiny, pôvod i súčasné podoby. Pritom naň nahliada cez optiku vlastných skúseností, no prvok subjektivity je skôr iba východiskovým bodom než hlavným motívom, tým pádom sa s ním môžu stotožniť aj čitatelia mimo sféry záujmu. 

"Rasová nerovnosť je všade okolo nás, či už viditeľná v našich zákonoch, alebo skrytá v útrobách našej mysle. Otázka pre každého z nás znie: Na ktorej strane histórie stojíme? Rasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje rasistické politiky alebo šíri rasistické myšlienky. Antirasista je človek, ktorý svojimi činmi alebo svojou nečinnosťou podporuje anirasistické politiky alebo šíri anitrasistické myšlienky. Rasista a antirasista sú odnímateľné menovky, ktoré možno nalepiť alebo strhnúť na základe toho, čo daný človek robí alebo nerobí, čo v danom momente podporuje alebo vyjadruje." (str. 32)

Autor hneď v úvode jasne definuje pojmy a uvádza čitateľa do obrazu ohľadom charakteru svojho textu. Osobne sa nepovažujem za rasistu, no doteraz som sa nikdy nad daným javom viac nezamýšľal, čo je pomerne pochopiteľné, keďže s ním nemám prakticky žiadnu skúsenosť. Kendi však tvrdí, že ak človek vyhlasuje, že nie je rasista, ešte to neznamená, že je proti rasizmu ako takému. Podľa neho je dôležité naladiť sa na vlnu antirasizmu, aby sa ľudia aktívne postavili proti tomuto neduhu a aj sa tak v súvislosti s tým správali. Spočiatku sa mi zdalo, akoby svoje postoje podsúval čitateľovi príliš moralizujúco, ale našťastie to vykompenzoval trefným príkladom z vlastného života na prahu dospelosti, keď on sám nevedomky prebral tendencie zhadzovať vlastnú rasu a prisudzoval jej negatívne konotácie. Od osobných kritérií prechádza k spoločenským a politickým a nazerá na rasizmus z rôznych uhlov, pričom sa snaží zachovať istú mieru objektivity. Prejavuje sa to napríklad v širšom ponímaní. Svoje hodnotenia neobmedzuje iba na protipól belosi - černosi, ale tvrdí, že nadradenou sa môže cítiť akákoľvek rasa a rasizmus sa môže prejavovať dokonca aj v rámci jednej z nich (ako sa to stalo aj jemu samému). Aby mohli téme lepšie porozumieť aj ľudia bez priamej skúsenosti, vysvetľuje problém v spojení s viacerými odbormi, medzi ktorými nájdete etiku, právo, históriu či prírodné vedy. Hovorí, že rasistov aj antirasistov podmieňuje pestrá paleta vplyvov - od dedičnosti cez etnicitu až po sociálne interakcie. Ďalšou podstatnou ideou je pasivita ľudí, ktorá tiež napomáha udržiavaniu stereotypov a predsudkov a je živnou pôdou pre negatívne postoje aj voči iným skupinám obyvateľstva, či už ide o homosexuálov, feministky alebo odlišné vierovyznania. Napomôcť systematickému riešeniu situácie by mohlo, keby každý začal so zmenou vlastného uvažovania, zahŕňajúcou viac sebakritiky, sústredenie sa na rovnosť a vyhýbanie sa haló efektu zo strany médií či politikov. 

Ibram X. Kendi (zdroj: IndieWire)

"Sexistické názory, že muži sú prirodzene nebezpečnejší ako ženy (keďže ženy sa považujú za prirodzene krehkejšie a vyžadujú ochranu), a rasistické názory, že černosi sú nebezpečnejší ako belosi, sa prelínajú a vytvárajú rodový rasizmus, podľa ktorého sú černosi hypernebezpeční, nebezpečnejší ako belošskí muži, černošské ženy a (vrchol nevinnej krehkosti) belošské ženy. Žiaden súd nie je prísnejší ako ten proti černošskej mužskosti, ktorá je už od prírody vinná." (str. 266)

Knihu Ako byť antirasista považujem za nesmierne dôležitú, hoci sa priznám, že som nie vždy rozumel všetkým súvislostiam. Našinec má podľa mňa od danej problematiky priveľký odstup a ani pri najlepšej vôli nedokáže do nej naplno preniknúť. Je však nutné dodať, že publikácia je skvelým sprievodcom v tejto oblasti a zodpovie viac otázok, než by ste boli schopní položiť. Ibram X. Kendi sa podujal na neľahkú úlohu - otvoriť ľuďom oči, docieliť, aby každý začal s pozitívnou zmenou od seba, a to by sa malo postupne prejaviť aj v systéme a politike. Či má šancu uspieť, je otázne, no ak jeho kniha prinúti zamyslieť sa čitateľov tak ako mňa, jeho snaha nebude márna.

Originálny názov: How to Be an Antiracist
Preklad: Kristína Horková
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Strhujúci príbeh skrytý za menom starej mamy

Pri čítaní anotácie Fridy sa mi vybavilo hneď niekoľko titulov z dielne vydavateľstva Lindeni, zobrazujúcich neľahkú realitu na našom území, presahujúcu z minulých čias až do súčasnosti. Na základe toho som vedel, že kniha ma určite zaujme, a nemýlil som sa. Je poučné dozvedať sa o nevšedných osudoch ľudí, ktorí na prvý pohľad nemusia vzbudiť veľký záujem, no pritom si v sebe nesú bohaté udalosti, za aké by ich hollywoodski scenáristi vyvážili zlatom. Nina F. Grünfeld je nórska spisovateľka a sledovanie cesty jej predkov z územia Rakúsko-Uhorska na chladný sever nie je zďaleka jediným pútavým motívom. Autorka si dala očividne nesmierne množstvo práce s pátraním po pravde o svojej starej mame, pričom návrat do minulosti sa netýka iba jej osoby, ale aj dobových súvislostí. 

"Katolícky komentátor Ján Richter využil strach ľudu zo sovietskeho komunizmu a tvrdil, že právo na potrat by oslabilo osobnú slobodu žien a viedlo by k socialistickým režimom, v ktorých by totalitné vlády rozhodovali, kedy a či môže mať žena dieťa. V tomto prostredí bolo neželané tehotenstvo veľkou príťažou pre ktorúkoľvek ženu, ale mimoriadne stigmatizujúce to bolo pre nevydaté ženy ako Frida. V ranom štádiu tehotenstva sa rozhodla odísť z Košíc, miesta, kde ju sledovali, do Užhorodu. Možno tam odcestovala v nádeji, že sa zbaví nepríjemnej spravodajskej služby, ale možno tiež preto, aby vyhľadala pomoc." (str. 53)

Ninin otec Berthold nemal záujem oživovať minulosť, pričom za jeho odmietaním sa mohol ľahko skrývať strach, aké odhalenia by so sebou priniesla. Nechýbalo totiž veľa, aby sa ako malý chlapček stal obeťou besniacej nacistickej mašinérie. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí zachránili okrem neho i množstvo ďalších židovských detí a našli im nový domov. Berthold sa tak ocitol v Nórsku, hoci svoj pôvod odvíja od mamy narodenej v slovensko-maďarskom prostredí. Frida Grünfeld dlhé roky ostávala opradená rúškom tajomstva, preto sa jej vnučka rozhodla vniesť trochu svetla do temnoty pohnutej rodinnej histórie. Na začiatku svojej cesty zrejme ani sama netušila, aký strhujúci príbeh na ňu bude číhať z nesúrodých zápiskov, článkov, úradných dokumentov i rozprávania pamätníkov. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že osud starej mamy sa nedá sprostredkovať bez jeho zasadenia do doby, ktorá výrazne prispela k jej charakteru a činom. Pripravte sa teda na to, že súčasťou knihy je aj exkurz do reálií prvej polovice dvadsiateho storočia. Niekomu môžu dané pasáže pripadať nadbytočné či zdĺhavé, iní zas môžu tvrdiť, že faktografické vsuvky štýlovo celkom nepasujú k rozprávaniu o Fridinom živote. Je síce pravda, že miestami som si želal, aby boli kratšie, ale keďže som fanúšikom dejín, dozvedel som sa veľa zaujímavého, najmä čo sa týka vplyvu vtedajších politických rozhodnutí na obyčajných ľudí a rovnoprávnosti žien. V súvislosti s autorkiným štýlom sa mi pre istotu žiada upozorniť, že Frida sa pohybuje na pomedzí beletrie, životopisu a literatúry faktu, takže cieľom prvkov jednotlivých žánrov nie je rozvíjať sa na úkor ostatných, ale doplniť celkový kolorit. Kniha nesie podtitul Vojna mojej slovenskej starej mamy, takže nie je žiadnym prekvapením, že podstatnú časť deja zaberie obdobie druhej svetovej vojny, ktorá celoživotne poznačila aj spomínaného Bertholda. Patrí k najsilnejším, najemotívnejším aj najsugestívnejším kapitolám a znovu sa prostredníctvom nich presvedčíte, akých krutostí sú ľudia schopní, ak im na to systém poskytne príležitosť... Zverstvá páchané pod záštitou vyšších princípov sú zdrojom bolesti, krutosti a strachu, preto sa vôbec nečudujem, že Nina F. Grünfeld vraj v istom momente zapochybovala, či je správne ísť s knihou na trh. Napokon sa však rozhodla dobre, pretože hoci sa rozprávaním o vojnových hrôzach oživujú drastické spomienky, zároveň sa ním vystríha pred nebezpečenstvom ich opakovania. 

N. F. Grünfeld (zdroj: Nordic Women in Film)

"Ženy trestali za mnoho vecí: za to, že nepochodovali správne, že nezopakovali svoje číslo dosť rýchlo a nahlas, keď stáli na apeli, že si z letiska vzali zemiak alebo repu alebo orechy, čo našli v lese. Za trest väčšinou dostávali údery. Na priebeh trestov v uspôsobenej trestnici v pivnici pod kuchyňou dohliadala sadistka Hertha s pištoľou za opaskom. Trest často nútene vykonávala iná zajatkyňa. Ak nebičovala dosť silno, začalo sa počítať odznova. 25 úderov bičom mohlo pokojne znamenať smrť." (str. 238)

Autorka počas odkrývania minulosti svojej rodiny zavítala, samozrejme, aj na Slovensko, pričom miestne úrady ju neprivítali práve vrúcne. Typická neochota ma zamrzela, ale nech! Aj to o čomsi svedčí. Nina sa našťastie nenechala odradiť a jej pátranie napokon viedlo aj k množstvu pozitív a príjemných odhalení, napríklad k nájdeniu nových príbuzných. Rozprávanie o starej mame je doplnené početnými fotografiami či dobovými záznamami, slúžiacimi na lepšiu ilustráciu aj vžitie sa do pocitov... hrdinky? Hlavnej postavy? Protagonistky? Frida bola osoba z mäsa a kostí, mala i svoje chyby, ale dôležité je, ako sa zachovala tvárou v tvár praktikám režimov. Keby tušila, akú poctu jej o desiatky rokov neskôr vzdá jej vnučka, bola by na ňu právom pyšná...

Originálny názov: Frida: min ukjente farmors krig
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Švedová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Po stopách konfliktov na našom území

Roman Mocpajchel sa podujal na skutočne záslužnú činnosť - sprostredkovať mladším čitateľom znalosti o vojnových konfliktoch, ktoré sa odohrali na území Slovenska alebo mali s naším malým, ale nezlomným národom pevnú spojitosť. Kniha však rozhodne zaujme aj skôr narodených, pretože jednoduchou, ale účinnou kompozíciou sumarizuje strety vojsk od antiky až po 20. storočie. Je samozrejmé, že do knihy sa toho nedalo vmestiť veľa, obsahovo však postačuje na priblíženie najznámejších bitiek, ktoré určitým spôsobom poznamenali ďalší historický vývoj. Stáva sa tak vhodným sprievodcom hodín dejepisu a šíriteľom poznatkov o národných i celoeurópskych dejinách. 

"K ľudskej histórii neodmysliteľne a neodvrátiteľne patria aj vojny. Dejiny nám ukazujú, že len čo jedna skupina ľudí vybudovala prvý štát, hneď sa našli iní, čo ho chceli dobyť a ovládnuť. Ani dnes, v prvej polovici 21. storočia, nepatria vojny iba do minulosti. Stále platí jedna z najznámejších definícií vojny od pruského generála Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami, ale vďaka obrovskému technologickému vývoju v poslednom čase má stále rôznorodejšie formy." (str. 10)

Autor využíva zrozumiteľný jazyk vhodný pre cieľovú skupinu. Občas sa však, prirodzene, nedá vyhnúť odborným pojmom či historizmom, ale všetky sú náležite vysvetlené, aby sa čitateľ nestratil v kontexte doby. Chronologické radenie bitiek pekne ukazuje dôležitosť nášho územia, len asi šesť bojísk uvedených v knihe sa odohralo mimo neho. Ale zato v dostatočnej blízkosti, čo dokazuje aj mapa na vnútornej strane obálky. Pri začítaní do textu vás poteší predhovor spisovateľa Ďura Červenáka, ktorý popularizuje (nielen) slov(a)enskú históriu viac, než akýkoľvek iný úspešný autor. Ide však v podstate len o akúsi perličku, váha kvality obsahu naďalej ostáva na pleciach Romana Mocpajchela. V úvodnom slove vysvetľuje svoj zámer a nedá sa nesúhlasiť s jeho úmyslom poučiť, ale aj vystríhať. Dejiny majú vraj zvyk opakovať sa a pri bujnejúcich náladách v súčasnej spoločnosti je hrozba nezmyselného a neraz umelo vyprovokovaného násilia až príliš živá. Pri každej bitke Roman využíva rovnakú kompozíciu, vďaka čomu je orientácia v texte veľmi ľahká. Na začiatku na vás čaká súhrn, ktorý hodnotím veľmi kladne. Ide o prehľadne podané informácie o mieste a čase konania bitky, o jej hlavnom význame či dôvode a tiež o počte zúčastnených i padlých vojakov. Nasleduje stručný výklad o strete dvoch či viacerých vojsk a úlohe Slovákov či slovenského územia v ňom. Všetko je ukončené medialónikmi o osobnostiach, zbraniach, miestach, cudzích pojmoch či ďalších prvkoch súvisiacich s predstaveným bojiskom. Text je strohý, zameriava sa iba holé, neprikrášlené fakty. Verím, že nebolo ľahké vyňať len jadro diania, ktoré by sa dalo rozpísať do omnoho dlhších pasáží. Na jednej strane dostane čitateľ presnú, nezaujatú a vecnú informáciu, na druhej však chýba punc zaujímavostí. Udalosti a ľudia okresaní až "na kosť" sú zbavení legiend i pikošiek. Chápem, že to ani nie je cieľom publikácie, no vzhľadom na cieľovku som zrejme podvedome očakával viac informácií, ktoré sa nedajú len tak ľahko kdesi vyhľadať. Bitky a bojiská tak ostávajú pomerne formálnym kompilátom, približujúcim sa mládeži aspoň svojím grafickým spracovaním. 

Pod bohatými a naozaj vydarenými ilustráciami je podpísaný František Hříbal a bez nich by bola kniha poriadne ochudobnená. Spojenie s Gabikou Ruskovou, zodpovednou za celkový dizajn, sa ukázalo ako správny krok a pri väčšine obrázkov sa pristavíte aj na dlhšie, aby ste sa na ne mohli dosýta vynadívať. Záštitu nad dejinným obsahom poskytol Patrik Kunec, čím knihu aj pre osobnú skúsenosť s jeho širokými vedomosťami považujem za dôveryhodný zdroj. Autor v závere poskytuje aj prehľad použitej literatúry, ktorá snáď niekoho privedie k bližšiemu skúmaniu načatých tém. Roman Mocpajchel odviedol dobrú prácu a partia skúsených tímových hráčov azda ešte nepovedala posledné slovo.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Aj bútľavá vŕba sa občas potrebuje vyrozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

Lori Gottlieb (zdroj: lorigottlieb.com)

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Originálny názov: Maybe You Should Talk to Someone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Svetlana Žuchová
Počet strán: 432

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Ako rozpínavosť krajín menila podobu sveta

Netreba byť vyštudovaným historikom ani lingvistom či geografom, aby sme veľmi ľahko vybadali vo svete vplyvy krajín, ktoré v ňom zanechali pred stáročiami svoju stopu. Stačí sa pozrieť na rozšírenie jazykov, názvy niektorých štátov alebo aj výskyt náboženstiev. Kolonizácia je predovšetkým novovekým prvkom, no k položeniu pevných základov dochádza už v predošlých historických obdobiach. Učebnice dejepisu ponímajú danú tému veľmi všeobecne a povrchne, čo síce pre školské potreby stačí, no zmienky o niekoľkých dobyvateľoch a moreplavcoch ani zďaleka nevystihujú podstatu. Kolonizovanie totiž nebolo len o zabraní určitého územia inou krajinou s úmyslom nadobudnúť väčšiu politickú moc či bohatstvo. V drvivej väčšine prípadov išlo aj o diametrálnu zmenu v spôsobe života státisícov ľudí.

"Vďaka medzinárodnému pohybu ideí, ľudí a tovaru po nových dopravných a komunikačných tepnách sa z imperializmu stal komplexný medzinárodný systém multilaterálnych vzťahov. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa urýchlilo šírenie informácií a možno aj vďaka tomu sa európske krajiny viac otvorili vonkajším vplyvom - príkladom je fascinácia africkou a afroamerickou kultúrou, takzvaná "negrofília". V tom čase dosiahol imperiálny systém svoj "najdokonalejší" obraz, hoci už vtedy začali rýchlo klíčiť semená nespokojnosti a kríz." (str. 21)

Austrálsky profesor európskych dejín Robert Aldrich zozbieral trinásť esejí týkajúcich sa problematiky kolonizácie rôznych krajín a vznikla tak komplexná publikácia, ktorú ocení každý záujemca o novodobé dejiny. Samozrejme, vzhľadom na rozsah jednotlivých príspevkov je nemožné postihnúť tematiku v celom rozsahu, no napriek tomu sa autorom darí priblížiť jej rôzne aspekty a vplyvy, viditeľné dokonca i dnes. Rozpínavosť Starého sveta (a nielen jeho) sa nanovo dostala do povedomia v predošlých desaťročiach. Postupne totiž nastali viaceré významné jubilejné výročia spojené so získaním nezávislosti kolonizovaných území či ďalšími dátumami, pevne vpísanými do pamätí národov. To podnietilo mnoho odborníkov, aby sa na dané udalosti pozreli s odstupom, novým pohľadom a so zreteľom na aktuálne spoločenské elementy. Ako som už totiž spomenul, rozširovanie území sa ani zďaleka netýka iba mocenských záujmov, ale zasahuje do všetkých oblastí každodenného života. Novodobé ríše sa tak venujú aj miešaniu kultúr, migrácii mužov a žien, ba dokonca aj myšlienok, ktoré si nachádzali nové uplatnenia a, prirodzene, aj ďalších šíriteľov. 

Pýtate sa, aké krajiny sú zahrnuté do trinástky výberu? Na stránkach knihy sa dočítate o kolonizačnom úsilí Osmanskej ríše, Španielska, Portugalska, Holandska, Škandinávie, Veľkej Británie, Francúzska, Ruska, Rakúsko-Uhorska, Belgicka, Nemecka, Talianska a Spojených štátov amerických. Ich autori a autorky poukazujú na dôležitý fakt, že spoločenstvá Afriky, Oceánie či Latinskej Ameriky neboli také primitívne, ako sa to snažili prezentovať kolonisti a ospravedlniť tak svoje dobývanie. Dôkazom je už len to, že "vyspelejšie" krajiny často a s veľkým nadšením preberali prvky ich kultúry a hlavne vyššie vrstvy sa potom radi prezentovali ako zberatelia exotických predmetov či podporovatelia výstav a iných podujatí. Možnosti menovaných krajín boli obmedzené ich polohou, financiami či spojencami. Prímorské štáty hrali, samozrejme, prím, no kolonizáciám neunikli ani susedné vnútrozemské oblasti. Niektorým podmaneným komunitám zásah zvonku dopomohol k lepšiemu systému, obchodu alebo vzdelaniu, inde spôsobil dlhotrvajúce krvavé konflikty a vyžiadal si tisíce životov. Publikácia nezaujíma jednoznačný postoj, všetky informácie sú podávané objektívne a je iba na čitateľovi, ako s nimi naloží. Osobne si myslím, že je pomerne náročné prikloniť sa na jednu či druhú stranu, dnes sa už ťažko získava odstup a našinec len sotva dokáže pochopiť všetky súvislosti a nálady vtedajšej spoločnosti. 

"Je jednou z irónií dejín, že takzvané "farebné kasty", čiže potomkovia otrokov, čoraz viac stúpali na spoločenskom rebríčku v rámci pracujúcej triedy, zatiaľ čo v slobodných povolaniach, armáde a cirkvi ríšska rasová kultúra vzdorovala všetkým pokusom o zrušenie spoločenských štruktúr založených na farbe pleti či otrockom pôvode. Istý vplyv na posilnenie rasizmu v kubánskej spoločnosti zrejme mala aj transformácia otrokárstva..." (str. 61)

Okrem informačne nabitého textu nájdete v knihe aj dve obrazové prílohy, aj keď osobne by som uvítal viac ilustrácií či dobových vyobrazení. Za najväčšie plus považujem mapy, zachytávajúce rozmach jednotlivých ríš, čo skvele napomáha predstave o ich moci a vplyve. Robert Aldrich odviedol pri kompilovaní publikácie pozoruhodnú prácu, rovnako dobre môže poslúžiť odbornej i laickej verejnosti, študentom aj "obyčajným" dejinným nadšencom. Novodobé ríše vás prevedú niekoľkými storočiami, desiatkami krajín a zanechajú vo vás jemnú príchuť nostalgie  za časmi, keď bolo dobrodružstvo neoddeliteľnou súčasťou ľudského bytia. 

Originálny názov: The Age of Empires
Preklad:Peter Fridner
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Keď je kniha poctou, zábavou i potešením

Vydavateľstvo Ikar pripravilo pre milovníkov textov v akejkoľvek podobe skutočnú lahôdku. Mesiac kníh už máme síce za sebou, ale písané slovo sa dá našťastie oslavovať všade a bez ohľadu na čas. Ak navyše patríte k fajnšmekrom, ktorí sa nechávajú uniesť pri ovoniavaní stránok či jednoduchom prezeraní si kvalitne odvedenej práce vydania, publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny rozhodne nesmie chýbať vo vašej domácej knižnici. Budete sa k nej vracať, odporúčať ju známym a chváliť sa ňou iným literárnym nadšencom. Počas mesiaca som si ju dávkoval postupne a moje potešenie z nej neupadalo, práve naopak. Ani po obrátení poslednej strany som ju neodložil, ale mám ju poruke, pretože mnoho informácií v nej obsiahnutých mi priebežne vypadlo z hlavy, zároveň ich však môžem - a chcem - priebežne využívať aj v školskej praxi. 

"Milovať knihu znamená spoznať priateľa, ktorého napriek všetkému chceme mať pri sebe. Všetci máme knihy z detstva, ktoré sa predvídateľne otvoria na obľúbenej stránke, alebo román, ktorý sme čítali tak často, až sa jeho väzba už rozpadá. A v dobe, keď elektronická kniha otvorila novú kapitolu v dlhom príbehu, mnohí čitatelia znovu objavujú estetickú silu a krásu knihy, predstavujúcej zároveň nádherný predmet. Spomedzi mnohých radostí, čo nám knihy poskytujú, je práve tou, ktorá nikdy nevybledne." (str. 7)

Ako vidieť už aj z úryvku z predhovoru Jamesa Naughtieho, ide nielen o výber tých najdôležitejších diel v päťtisícročnej histórii literatúry, ale aj o vyjadrenie kladného vzťahu ku knihám. Ich hodnota totiž nespočíva len v cenovke. Každý výtlačok je výsledkom mravenčej práce celého kolektívu ľudí a nejeden z nich sa môže stať dokonca čímsi celoživotným sprievodcom. Publikácia je nádherným prehľadom rôznych druhov textov, ich významu či výroby. Spoznáte početné spôsoby tvorby a písma, čo sa prejavuje hlavne v počiatkoch - v staroveku. Práve v tomto období začína objavná cesta a končí v súčasnosti. Ponoríte sa teda do Zvitkov od Mŕtveho mora a vynoríte v príručke vytlačenej na 3D tlačiarni. Päť kapitol je rozdelených podľa jednotlivých historických etáp (3000 pred n. l . - 999 n. l., 1000 - 1449, 1450 - 1649, 1650 - 1899 a od 1900). Samozrejme, do knihy sa nedajú vtesnať všetky top diela, ale autori odviedli skutočne obdivuhodnú prácu. Niektorým titulom je venovaných viacero strán, iným aspoň krátky stĺpček, každá pasáž je však niečím zaujímavá a prinášajúca nové poznatky. Hlavne preto, že sa neobchádza žiadny žáner, okrem beletrie sa k slovu dostane aj literatúra faktu, náučná literatúra a ďalšie špecifické odnože. Žiadna pritom neprevažuje, Malý princ je rovnako významný ako Umenie vojny, Denník Anny Frankovej ovplyvnil milióny čitateľov po celom svete, tak ako napríklad Ezopove bájky. Okrem sprievodného textu nájdete pri každej knihe stručné informácie o krajine pôvodu, roku a spôsobe vydania, počte strán či rozmeroch. Prirodzene, ak sú dané údaje zachované. Takisto sa nedá spomenúť obrazová zložka. Samotný text prečítate pomerne rýchlo, ale každá dvojstrana pritiahne vašu pozornosť na dlhší čas. Fotografie, kresby a rôzne reprodukcie sú nemenej podstatné ako písané slovo a funkčne a zároveň esteticky dotvárajú celkový kolorit. 

"Záujem verejnosti o rozprávky vzplanul počas raných rokov vlády kráľovnej Viktórie a koncom devätnásteho storočia už boli pevne zakotvené v populárnej kultúre. Rozprávkové príbehy ponúkali jednoduchý únik v dobe veľkých spoločenských zmien spôsobených industrializáciou a masovou migráciou ľudí z vidieka do rastúcich miest." (str. 222)

Chronologické usporiadanie nie je výhodné iba pre lepší a systematickejší prehľad, ale poskytuje to čitateľovi aj dôkladnejší náhľad do spoločenského a historického vývoja. Mnohé knihy sú totiž prepojené s vtedajším aktuálnym dianím a odrážajú ducha doby alebo pohnútky autora či autorky. Publikácia Knihy, ktoré ovplyvnili dejiny sa už teraz zaradila v mojom osobnom rebríčku na popredné miesto, čo sa týka kvality a obľúbenosti, a tak skoro odtiaľ zrejme neklesne. Krásne totiž vyzerá, vonia, disponuje ohromnými informáciami a inšpiruje k čítaniu klasiky aj komerčnejšie ladených diel. Takáto pecka sa na trhu objaví iba raz za čas, takže by ste si ju mali čím skôr zadovážiť aj vy :-)

Originálny názov: Books That Changed History
Preklad: Ivana Krekáňová
Počet strán: 256

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Takmer neuveriteľné zbavovanie sa okov pôvodu a predsudkov

Názov knihy vo mne evokoval príbeh týkajúci sa druhej svetovej vojny, poznamenaný útrapami židovského obyvateľstva pod nadvládou krutého režimu. Priznávam, podľahol som trendu literárnych návratov k tomuto obdobiu a už vopred som si vytvoril istý predpoklad. Aké príhodné! Práve unáhlené závery, predsudky a neopodstatnené postoje sú jedným z hlavných motívov diela, ktoré vás zasiahne svojou autentickosťou, úprimnosťou a naliehavosťou. Keby nešlo o skutočný príbeh, musel by som obdivovať autorkinu fantáziu a prienik do zobrazeného prostredia. Eliska Tanzer však spísala svoje reálne zážitky a skúsenosti z cesty za vzdelaním a lepšou životnou úrovňou. Tam, kde by sa mnohí vzdali už na začiatku, prejavila obdivuhodnú vnútornú silu a odhodlanie. 

"Ako malá som svoju rómskemu pôvodu nevenovala pozornosť. Vedela som, že mama je Rómka, ale viac ma nezaujímalo. Ani keď som videla, ako policajti vlečú preč mužov a chlapcov od rodín, len aby vďaka nim uzatvorili nejaký prípad, ani vtedy mi nenapadlo, že príčina toho, prečo mi je súdené žiť s muchami a rôznymi chrobákmi, tkvie v mojom etnickom pôvode. Netušila som, že to môže byť inak. V mojich predstavách neexistoval lepší či horší život, ako som mala ja." (str. 39)

Kniha má skvelú obálku, mám rád kontrastné grafické riešenia, a tu sa podobné priam pýtalo. Sivé prostredie v protiklade s osobnosťou hrdinky a rozprávačky tvorí východisko, od ktorého sa odvíja celý príbeh. Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej matke, ktorá sa už od detstva živia prostitúciou ako väčšina žien vo východoslovenskej osade Drovane. Jej otcom bol nemecký neonacista Franz, ktorý mal na chrbte ledva dva krížiky, ale (pomerne prekvapivo) prijal rodičovskú zodpovednosť. Išlo o jeden z prvých zlomov, ktoré napokon dopomohli Eliške vymaniť sa z "pút dedičnosti". Automaticky sa totiž od nej očakávalo, že bude pokračovať v tradícii najstaršieho remesla, no osud s ňou mal iné plány. Vďaka otcovi, boxerovi zúčastňujúcemu sa ilegálnych zápasov, pravidelne cestovala do Nemecka, čím sa aspoň na istý čas dištancovala od slabej hygieny, špiny a jedla z kontajnerov a okúsila život na primeranejšej úrovni. Eliška túžila po štúdiu, dobre si uvedomovala silu vzdelania, no, žiaľ, podmienky na Slovensku boli neprajné, a tak ju matka v trinástich rokoch poslala do Anglicka. Vzrušenie z očakávania a nových možností sa začína rozplývať už počas cesty (nečudo, spôsob, akým sa Eliška dostala za hranice, je bizarný a hrozný zároveň) a drsná realita na ňu udrie prakticky okamžite po dorazení do cieľa. Eliška sa dostáva do pazúrov obchodníkov s ľuďmi a musí začať pracovať, resp. hrdlačiť, aby naplnila ich predstavy o cene vlastného života. Celá pasáž vyznieva o to tragickejšie, že v tomto prípade nehrala rolu ani tak jej farba pleti, ako jednoduchý fakt, že bola dievča, čo sotva vyrástla z detských topánok, a tak nemala ako človek pre nich veľkú hodnotu. Pri čítaní veľmi dúfate, že sa Eliške podarí vymaniť zo začarovaného kruhu čo najskôr, hoci si tiež uvedomujete, že ju čaká ešte veľa prekážok. Zamrzelo ma, že jej domovina nebola schopná či ochotná poskytnúť priestor na sebarealizáciu, čím by zamedzila mnohým problémom, no ako hovorí Eliska Tanzer v predslove knihy, nepociťuje voči Slovensku krivdu a z celého srdca tvrdí, že "túžbou každého Slováka a Slovenky by malo byť zachovanie našich kultúr, vítanie iných kultúr a život vo vzájomnom mieri a harmónii." Hovorí mi z duše, hoci sa obávam, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa budú biť do pŕs v snahe zachovania "čistej kultúry", ktorá ale prakticky neexistuje. No práve diela ako Vyrástla som v gete so silným hlasom a ľudským osudom sú tým prvkom, ktorý je potrebný v boji proti hlúposti, zaslepenosti a davovej nenávisti.

"Svoje úlohy som si musela robiť navzdory šikanovaniu a ľahostajnosti učiteľov. Učiteľom to za vinu nedávam. Keď som nechápala napísané pokyny, hnevala som sa sama na seba. Keďže triedy boli vždy preplnené, ako by som mohla čakať, že učitelia budú brzdiť anglických študentov, len aby vysvetlili niečo tupani ako ja?" (str. 198)

Kniha nie je románom, zaraďuje sa skôr k memoárom a literatúre faktu, no už od začiatku máte dojem, akoby ste čítali premyslenú beletriu. Ide o dejom nabitý príbeh, ktorý vyvolá emócie, podnieti k zamysleniu a dovedie k poznaniu o ľuďoch a prostredí, ktoré napriek modernej dobe stále ostáva akoby v závetrí a vieme o ňom málo. Eliska Tanzer je obdivuhodná osoba, jej slová by sa mali šíriť ako požiar, aby zapálili záujem v čo najväčšom množstve čitateľov. Samy za seba už hovoria len jej vety z obálky knihy: Nikoho neobviňujem, nikomu sa nechcem pomstiť. Chcem sa len vyliečiť.

Originálny názov: The Girl from Nowhere
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nostalgická spomienka na literárnu ikonu

Božena Slančíková-Timrava je všeobecne známa ako jedna z najkritickejších spisovateliek  v slovenskej literatúre, meno z učebnice v celku o druhej vlne realizmu, autorka diel ako Ťapákovci, Hrdinovia či Skon Paľa Ročku. Čas i odklon od niekdajších rozprávačských postupov a tém však spôsobuje, že súčasníci získavajú odstup od literátov ako od osobností a nevnímajú ich ako skutočné osoby z mäsa a kostí, ktoré takisto mali svoje sny, záľuby a nažívali vo vlastnej všednej každodennosti. Ábelovský dom je krátkym, ale zato veľmi účinným rozprávaním o životnej skúsenosti spisovateľky Hany Ponickej, ktorá ako mladé dievča plné ideálov nadviazala s Timravou blízky vzťah. A z jej riadkov vanie neskutočná pohoda, úcta k tradíciám i ľuďom, nádych zašlých čias aj nenásilný odkaz pre ďalšie generácie. 

"V zadnej časti poštovej budovy, kde bývala Timrava, sa svietilo. Zmocnili sa ma rozpaky a pochybnosti, či mám vojsť. Predstava Timravy stojacej pred matkiným hrobom vzbudzovala vo mne úctu, čo ma odzbrojovala. Aby som si dodala odvahu, usilovala som sa predstaviť si mladú Timravu - plachú, a predsa vzdorovitú Vieru z poviedky Všetko za národ -, no nedarilo sa mi to. Mala som ju pred očami už len takú, akú som ju videla pred chvíľou, s tou nehybnou tvárou preteplenou zvláštnym jasom i s tou trpkou vráskou pri kútiku úst. A ísť k nej zdalo sa mi teraz ako natískanie, vyrušovanie, z ktorého nebude nič, iba ak rozpaky, prípadne sklamanie." (str. 33)

Hana Ponická je nemenej významnou spisovateľkou, hlásajúcou potrebu správnych rozhodnutí a slobodnej vôle. No zatiaľ čo v Timraviných dielach sa to prejavuje skôr na pozadí vžitých pravidiel spoločenských vrstiev, protivníkom Ponickej bol režim a jeho potláčanie základných práv. Preto nečudo, že sa ocitla na zozname zakázaných autorov a autoriek a prešla do samizdatu. Prirodzene, jej svetonázor sa začal formovať už v ranom veku, a to tak vďaka rodinnému prostrediu, ako aj kontaktom s intelektuálnymi osobnosťami a novohradskému rodisku. I to ju spájalo s Boženou Slančíkovou, ktorú spoznala na prahu dospelosti, kedy si určovala ďalší smer svojho života aj literárnych aktivít. Ako naznačuje prvý úryvok, počiatky ich vzťahu boli rozpačité, keďže Timrava bola pojem a ako taká vzbudzovala v ľuďoch bázeň. Hana však veľmi rýchlo zistila, že kišasonka, ako ju v Ábelovej volali, je nesmierne pohostinná, prajná a zachováva si mladého ducha. Musím povedať, že vďaka tomu sa zmenil aj môj osobný názor na velikánku realizmu, pretože podľa dostupných informácií som ju považoval za trochu odmeranejšiu osobu. Jej prístup, láska k domovu a pomoc každému, kto to potreboval, však môže byť vzorom i dnes. Pri čítaní som mal pocit, akoby som sa preniesol do minulosti, a občas som pozabudol, že daný skok sa týkal iba niekoľkých desaťročí. Nebyť niektorých technických výdobytkov či dopravných prostriedkov, dej sa pokojen mohol odohrávať aj v 19. storočí. Zo stránok vanie nádherná vidiecka atmosféra, zvýraznená rečou postáv a využívaním rôznych nárečových slov. Okrem toho sa štýl Hany Ponickej vyznačuje aj istými lyrizačnými tendenciami, hlavne pri opisoch prírody či vykresľovaní nálady. Dá sa povedať, že tým autorka vo svojej knihe skĺbila to najlepšie, čo vtedajšia literatúra ponúkala, a vtisla jej svoju vlastnú osobitú pečať. A hoci sa toho v rámci príbehu až tak veľa neudeje, text je nesmierne bohatý a dokonca veľmi funkčne pracuje s retrospektívou. Do Ábelovského domu sa totiž Hana vracia v spomienkach s odstupom pätnástich rokov, pričom prechody medzi dvoma obdobiami sa uskutočňujú pomocou konkrétnych dojmov, predmetov či miest.

Hana Ponická (zdroj: Denník N)

"Tetin zošitok ešte neraz rozpálil moju zvedavosť. Bolo to zvyčajne vtedy, keď si doň zapisovala, a zapisovala si doň obyčajne, keď za ňou prišli ľudia z dediny doniesť jej čo-to do domácnosti. Mohla sa síce celkom spoľahnúť na učiteľovcov, odovzdať sa celkom do ich starostlivosti, ale taká stará sa ani vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte necítila ani nechcela cítiť: prijímala i dávala, no keď mala prijať viac, než mohla vrátiť, privádzalo ju to do rozpakov. Najradšej by si všetko sama obstarala." (str. 71)

Hana Ponická navštívila Timravu v čase, keď spisovateľka už nebola literárne činná, no stále mala trefné a pravdivé vnímanie sveta a ľudí vôkol seba. Ábelovský dom je poctou niekoľkým dňom, počas ktorých sa zrodilo silné priateľstvo, čo pretrvalo aj dlho potom. Súčasťou knihy sú aj dobové fotografie, pohľadnice a listy, ktoré Timrava písala Hane aj v neskoršom období, keď už tá žila v Bratislave a založila si vlastnú rodinu. Ak by vám náhodou nebolo celkom jasné geografické či umelecké prepojenie autoriek, nemusíte sa báť. Štefan Žáry (tiež známy a uznávaný autor), manžel Hany Ponickej, napísal ku knihe predslov, kde sa dozviete všetko podstatné a navnadí vás na manželkine spomienky. Som veľmi rád, že sa mi táto kniha dostala do rúk, určite ju využijem aj v školskej praxi a verím, že sprístupním Timravu študentom tak, ako mi ju sprístupnila svojím textom Hana Ponická. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Túto knihu poprosím do každej domácnosti

Iba málokedy sa na našom trhu objaví kniha, ktorú by si mal naozaj prečítať každý, kto čo len sporadicky prichádza do kontaktu s internetom. A to sa týka v súčasnosti užívateľov bez obmedzenia veku a ďalších sociálnych faktorov. Pre množstvo informácií a domnelých skúseností si mnohí z nás myslia, že ich sotva dokáže niečo zaskočiť. Tomáš Šalmon vás ľahko vyvedie z omylu a poukáže na to, že neznáme hrozby nad nami visia prakticky denne. Jeho snahou však nie je vystrašiť vás ani odradiť od používania internetu, ale vystríhať pred omylmi, čo môžu viesť k strate financií či dokonca pocitu bezpečia. Publikácia (Ne)bezpečný internet neklame, keď na obálke tvrdí, že je sprievodcom pre používateľov internetu od 10 do 99 rokov. Je určená naozaj všetkým a ja už teraz viem, že ju využijem nielen ako súkromná osoba, ale aj v rámci školskej praxe. Je totiž priam ako stvorená na šírenie osvety či rôzne workshopy.

"Byť šikanovaný za názor v článkoch? To je na dennom poriadku ako ranná toaleta. Možno ste si nikdy neuvedomili, že ste obeťou šikany. Zastali ste sa niekoho, pomenovali ste niečo inými slovami a strhla sa vlna útokov a kritiky. Buď jedného človeka a prisluhovačov alebo viacerých podobne naladených ľudí. Diskusie, chaty aj komentáre sú živým dynamickým priestorom kdekoľvek na internete. Priestor sprístupnený ľuďom dovolil zverejniť názory, ktoré zostávajú názormi ľudí bez korektúr a schvaľovania." (str. 76)

Ľudia najviac strácajú ostražitosť, keď majú pocit domnelej istoty. Až pričasto sa pritom spoliehame na rôzne antivírusové programy, aplikácie či jednoducho nie celkom pravdivé presvedčenie, že "mne sa to stať nemôže". No zároveň mnohí z vás už dostali podvodný e-mail s vyhrážkou, že ak do určitého dátumu nezaplatíme požadovanú sumu, anonymný odosielateľ zverejní naše nahé fotky. Zneužívanie nevedomosti, strachu a naivity širokej škály používateľov internetu je základným kameňom publikácie a myslím si, že je skutočne nutné poukázať na rozšírenie podobných neduhov. Ako hovorí sám Tomáš Šalmon, prístup do online priestoru je ako stvorený pre početných klamárov a podvodníkov striehnucich na ľahkú príležitosť. Text je doplnený o množstvo ukážok, plného znenia zákerných e-mailov aj príkladov zo života, kedy dokázal vydierač spôsobiť poriadny otras. Obavy z hanby v prípade, že oslovíme úrady, musí ísť bokom. Individuálna snaha nemusí stačiť a pôvodný problém môže ľahko prerásť do omnoho väčších ťažkostí. Samozrejme, dnešný online svet nestojí iba na elektronickej komunikácii a (Ne)bezpečný internet sa venuje aj ďalším typickým prvkom, bez ktorých si nevieme predstaviť svoj deň. Kniha je rozdelená na dvanásť kapitol, pričom najväčší priestor je venovaný internetovým stránkam a diskusiám, kyberšikane, sociálnym sieťam, zoznamkám a osobnej bezpečnosti. Veľmi ma zaujali aj pasáže o hoaxoch, ktoré najmä dnes zažívajú boom a sú dôkazom, ako ľahko dokážu ľudia podľahnúť klamlivým správam bez toho, aby si overili ich pravosť, a čo je horšie, ochotne ich ďalej šíria. Na sociálnych sieťach - predovšetkým na Facebooku - sme tiež denno-denne svedkami diskusií, kde sa rozmáha nenávisť, kritika, ponižovanie a navážanie sa do každého s odlišným názorom (nehovoriac o často nízkej úrovni štylistiky či gramatiky). Takíto zástancovia svojej pravdy si zrejme ani neuvedomujú, že sa dopúšťajú šikany v kybernetickom priestore a niektoré ich komentáre môžu nadobudnúť trestno-právny charakter. Najviac som sa dozvedel zrejme v časti venovanej kryptomenám. Pojem bitcoin je pomerne rozšírený, ale okolnosti jeho vzniku, šírenia a významu mi pomohli k lepšiemu pochopeniu celej problematiky. 

Tomáš Šalmon (zdroj: Hoax.sk)

"Na Slovensku sa nám v posledných rokoch rozmohlo viacero zaujímavých pokusov, ako zbohatnúť. Napríklad prostredníctvom zbierok chorým. Nebohatne však obeť, ale autor podvodu v pozadí. Falošné zbierky pre chorých ľudí, ktoré sa dejú cez falošné e-maily, vyzerajú na prvý pohľad ako naozaj zúfalá prosba matky s chorým dieťaťom. Každý nešťastný osud rodiny a malých detí vie zarmútiť. Ťažko hovoriť o ľahostajnosti voči takýmto ľuďom. Ak však natrafíte na prípady, ktoré sú robené príliš dobre, cez hromadne odosielaný newsletter, s technickou úpravou, už je jasné, že nejde o zúfalú mamičku." (str. 163)

Tomáš Šalmon dlhé roky pláva v temných vodách internetu a za ten čas mal dočinenia s množstvom pestrých prípadov. Smutnou stránkou skutočnosti je slabá činnosť našich úradov v boji proti internetovej kriminalite, preto nečudo, že ľudia hľadajú iné spôsoby či kontakty, ktoré im v tomto smere môžu byť nápomocné. Jedným z nich napríklad stránka hoax.sk, kam by mal raz za čas zamieriť každý rozumne uvažujúci používateľ internetu. A tí ostatní azda ešte väčšmi, pretože otváranie očí je predsa len jedným z hlavných cieľov portálu. A tiež publikácie (Ne)bezpečný internet, ktorá nestratí nič zo svojej aktuálnosti ani o niekoľko rokov. Technika a komunikácia síce napredujú míľovými kromi, ale ľudská zloba je, bohužiaľ, neraz stále o krok vpred. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veta "Ovládaj sa!" nie je až tak od veci

Každý z nás má tendenciu posudzovať správanie ostatných a nazdávať sa, že na ich mieste by konal inak, lepšie, múdrejšie. Neuvedomujeme si pritom rozsah všetkých okolností a nepopierateľný fakt, že v daných "topánkach" by sme boli aj inou osobou a nerozhodovali sa na základe vlastných predispozícií. Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší.

A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Originálny názov: Votre cerveau vous joue des tours
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov. 

Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 

Originálny názov: Dreams of a Great Small Nation

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Peter Fridner

Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Grécka mytológia s prímesou britského humoru

Kniha Mýty je splneným snom každého knihomoľa, ktorý obľubuje dejiny, anglickú tvorbu a suchý humor. Stephen Fry je známy herec a spisovateľ, udomácnený tak v komediálnych, ako aj dramatických úlohách. Predstavuje prototyp vzdelaného umelca s nadhľadom, ktorý za žiadnych okolností nestráca pevnú pôdu pod nohami a na svet nahliada s kritickou zhovievavosťou. Jeho štýl je badateľný už od prvých strán publikácie venujúcej sa antickým mýtom od vzniku sveta až po peripetie kráľa Midasa. Jednotlivé príbehy sa zameriavajú predovšetkým na činy bohov a bohýň. Keďže grécka mytológia je nesmierne bohatá, autor sa sústredí len na vybrané kapitoly. Je to správny krok. Na Mýty totiž nadväzujú ďalšie knihy a zároveň nie sú prvoplánovo prepchaté všemožnými hrdinami. 

"Na Hermovi nebolo nič pomalé. Mal pohotovú myseľ, dôvtip, impulzy aj reflexy. Olympanom zalichotil voňavý dym, ktorý sa na ich počesť vznášal z vrchu Kylléne, a nový prírastok ich očaril od prvej chvíle. Dokonca aj Héra sa dala pobozkať na líce a vyhlásila, že Hermes je rozkošný. Ani sa nenazdali a chlapček sedel Diovi na kolenách a ťahal ho za bradu. Zeus sa zasmial a ostatní bohovia sa k nemu pridali. Čím by ho však poverili? Vzhľadom na jeho bystrý um a vrtké nohy bola odpoveď jasná - stane sa poslom bohov." (str. 93)

Text je spojením odborného výkladu s beletriou, na svoje si príde širšia škála čitateľov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Krátke úseky, dynamika rozprávania a poľudštenie obyvateľov Olympu (a nielen ich) cieli tak na dospelého percipienta, ako aj na tých neskôr narodených. Nie som si istý, či sa dajú Mýty čítať aj ako rozprávky na dobrú noc, no každopádne po nich môžu siahnuť aj mladšie ročníky. Ja osobne si viem napríklad veľmi dobre a živo predstaviť, ako knihu využijem na hodinách literatúry, a nielen tam. Zaujať môžu totiž aj tých, ktorí dané príbehy poznajú. Nielenže si zopakujú známe vedomosti, ale získajú na ne nový pohľad. Staroveké epické útvary sa síce v jadre nemenia, ale v detailnom pohľade môžu poskytnúť veľký priestor pre rôzne interpretácie. Doba sa mení a spolu s ňou aj vnímanie niekdajších náboženských predstáv. Nehovoriac o výraznej historickej zložke, ktorá je stále významným zdrojom bádania. Chaos, prvé nebeské stvorenia, bohovia, ľudia... Stephen Fry začína od úplného začiatku, čo sa mi páči, pretože pre mňa osobne sú prvé pokolenie zastreté rúškom tajomna. Mám pocit, že sa im nedostáva toľko pozornosti ako iným menám a konečne sa mi rozšírilo povedomie aj o Gai, Uranovi a ich deťoch. Ba dokonca autor mnohé príbehy prepája s inými obdobiami či umeleckými dielami. Ukazuje tým presah mytológie do rôznych početných vedeckých i spoločenských sfér. Mňa zaujali najmä lingvistické "okienka", či už ide o názvy určitých miest, alebo pôvod bežne používaných termínov. Autor má skutočne pôsobivý štýl, spája totiž nespochybniteľné fakty so svojou voľnou interpretáciou a dodáva mýtom úplne nový rozmer. A hoci nám servíruje samostatné príbehy, spolu tvoria jednoliatu mozaiku, kde má každý kúsok svoje pevné miesto a bez neho by sa celkový obraz rozpadol. Mýty sú rozdelené do dvoch častí (Začiatok a Diove hračky), okrem toho v knihe nájdete aj bohatý bonusový materiál v podobe geopolitických súvislostí, dobových reálií, rozsiahleho menného zoznamu či ďalších zdrojov. Jediné, čo mi v knihe tohto typu chýba, je obsah, no spomínaný menný zoznam túto funkciu prakticky vynahrádza. 

Stephen Fry (zdroj: Twitter)

"Dnes by sme pravidelné zjavovanie sa bohov, ich zasahovanie do našich záležitostí či dokonca intímny styk s nimi považovali za výnimočné, úchvatné a znepokojivé javy, no pochabejší a namyslenejší ľudia v striebornom veku ich brali ako samozrejmosť. Niektorí králi boli takí nadutí, že neuznávali základné božské zákony a nanajvýš neúctivo ich porušovali. Bezbožné urážky majestátu  sa však zriedka obišli bez trestu. Starovekí Gréci v istom zmysle pripomínali rodičov, čo strašia deti desivými bájkami s mravným ponaučením, alebo Danteho a Hieronyma Boscha s ich varovnými pekelnými výjavmi." (str. 203)

Je možné, že zmeníte názor na niektorých kráľov, bohov či titanov. Mýty sú skvelým čítaním, ktoré nenarúša vžité predstavy, no nebojí sa analyzovať ich moderným spôsobom. V našich končinách majú grécky mýty bohatú tradíciu, preto verím, že kniha Stephena Frya poteší mnohých čitateľov. Ak ich nepotešila ako vianočný darček, určite bude vítaným spestrením domácej knižnice aj kedykoľvek inokedy. Vydavateľstvo Tatran má na svojom konte ďalší výnimočný kúsok a teším sa, keď Mýty dostanú v slovenskom preklade aj ďalších knižných súrodencov. Čakajú nás strasti aj úspechy takých hrdinov, akými boli Herakles, Odyseus či Perseus, a to si rozhodne nemôžem nechať ujsť, nehovoriac o vzlete a páde slávnej Tróje. Stephen Fry je nesporne nadaný umelec a som rád, že som objavil aj jeho literárny talent.

Originálny názov: Mythos: The Greek Myths Retold

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Jana Pernišová

Počet strán: 331

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Uvrhnutie do nočnej mory bez možnosti prebudenia

Kniha Nemusel som prežiť ani nemôže mať lepšiu a výstižnejšiu obálku. Fotka hlavného hrdinu a rozprávača v jednom evokuje nádej aj na pozadí krutej doby, ktorú zas odzrkadľuje motív pruhovaného mundúru väzňov v koncentračnom tábore. Trochu mi síce nesedí anglický výraz national bestseller, ale nijako nemení podstatu pamätí Maxa Eisena. Židovský chlapec so slovenským pôvodom zažil počas dospievania hrôzy vojny a na vlastnej koži pocítil dopad neopodstatnenej nenávisti a silu davu spojeného presne určeným nepriateľom. Mal pätnásť rokov, keď bolo jeho detstvo ukončené strachom a násilím.

"Na niektoré okolnosti tej cesty nikdy nezabudnem: pach dymu, zvuk lokomotívy, keď pri ťahaní tridsiatich alebo štyridsiatich vagónov vypúšťala paru, buchotanie kolies narážajúcich na spojnice koľajníc. Prvý deň však zastavil na doplnenie zásob uhlia a vody pre lokomotívu. Kričali sme na našich väzniteľov a prosili ich o vodu pre nás. Odvetili, že máme vyhodiť von šperky, potom nám dajú vodu. Ľudia medzi sebou začali diskutovať a čoskoro niekoľko z nich vyhodilo ukryté šperky cez malé okienko. Keď žandári dostali cennosti, jednoducho odišli bez toho, aby splnili sľub." (str. 79)

Tým, že ide o osobné skúsenosti autora, je kniha pozbavená balastu, zbytočných odbočiek a vysvetľovaní, ako to neraz býva v prípade beletrie či spracovaním tieňového autora. Max Eisen sa zameriava na opis udalostí, pričom však veľmi ľahko dokáže vyvolať v čitateľovi želané reakcie - strach, pobúrenie, ľútosť, nepochopenie správania dogmou poznačených ľudí. To všetko a ešte viac sa podpísalo pod koncom Maxovho bezstarostného detstva. Odchod do koncentračného tábora, prispôsobovanie sa novému životu, pochod smrti, oslobodenie... Kniha Nemusel som prežiť zahŕňa širšie časové obdobie a spolu s Maxom rastie aj čitateľ. Odvíja sa pred ním príbeh o utrpení, bolesti, ale i nádeji a vôli, pričom aj názov naznačuje, že neraz v otázke prežitia zohrávala rolu náhoda a šťastie. Oproti iným titulom venujúcim sa spomienkam na prežité hrôzy holokaustu sa táto nekončí vytúženým oslobodením. Pretože úskalia doby a režimov sa pre Maxa Eisena, bohužiaľ, neskončili ani odoznením vojnového besnenia. Návratu do bežného života sa venuje zhruba tretina knihy a nestačíte sa čudovať, čo ešte hrdinu vlastného príbehu postretlo. Komunistický prevrat bol začiatkom ďalšej ťaživej kapitoly a opätovného uväznenia, po ktorom nasledovalo pochopiteľné zbohom starému kontinentu a emigrácia do Kanady. Spracovanie prežitých udalostí by niekoho priviedli na pokraj únosnosti, no Max Eisen sa rozhodol nebojovať so svojou minulosťou, ale šíriť ju medzi ľudí, aby sa nezabudlo na nedávnu históriu.

Max Eisen (zdroj: motl.org)

"Ležiac na zemi som počul, ako po ceste prichádzajú ťažké vojenské nákladiaky. Prešli cez bránu a priviezli tucty vojakov. Reakcie vojakov boli zaujímavé - chceli nám pomôcť, ale pritom sa nás nechceli dotknúť. Hanbil som sa, že ma niekto vidí takého špinavého, bezmocného a poníženého. Cítil som sa zraniteľne a obnažene." (str. 177)

Napriek tomu, že nejde o beletrizovaný životopis, ale skôr literatúru faktu, osud Maxa Eisena budete vnímať ako dynamický, epický príbeh. Je potrebné hovoriť o udalostiach minulého storočia, je totiž veľmi smutné, že sa nájdu jedinci ignorujúci daný stav a propagujúci nenávistné heslá. Kniha Nemusel som prežiť je exemplárnym zástupcom žánru a témy, ktorý vznikol nielen vďaka rozprávačovi, ale i jeho otcovi. Bol to práve pán Eisen, kto synovi v tábore prízvukoval, aby prežil a rozpovedal svetu, čo sa im stalo. Už len pre toľko zmarených životov by sme mali mať v úcte každé jedno slovo.

Originálny názov: By Chance Alone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Michal Zidor
Počet strán: 270

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Výročie úsilia o dobytie nekonečna

Málokomu nedávno ušli informácie o 50. výročí vstupu človeka na Mesiac. Tisícky rokov pozorovania a výskumu vesmíru priniesli ovocie v podobe "malého kroku pre človeka, ale veľkého pre ľudstvo". Táto okrídlená veta však nie je jediná spojená s programom Apollo. "Houston, máme problém." Jasná a stručná formulácia je dodnes synonymom náhleho zneistenia a nutnosti nájsť rýchle riešenie. Hoci medzi najznámejšie časti vesmírneho programu patria nepochybne Apollo 11 a Apollo 13, cesta k nim bola nemenej zaujímavá, rovnako ako ich pokračovanie. Publikácia z pera (a hlavne fotiek) Tomáša Přibyla je nádhernou dokumentáciou daného obdobia, plného nádejí, technického pokroku a prekonávania očakávaní.

"Je jasné, že príprava na prvú cestu na Mesiac bola extrémne náročná: technika aj ľudia sa mali vydať tam, kde zatiaľ neboli. Mohlo sa teda zdať, že pri menovaní posádky až začiatkom januára bolo na prípravu na takú náročnú misiu málo času. V skutočnosti ho bolo ešte menej." (str. 103)

Po literatúre faktu siaham iba zriedka, aj to hlavne po tituloch zaoberajúcich sa históriou či dejinami literatúry. Dobytie Mesiaca je však natoľko pútavou knihou, že som nedokázal odolať. Už len listovanie v nej je potešením. Na každej strane na vás čaká plejáda krásnych fotografií, doplnených o sprievodný text. Nejde však čisto o obrazovú publikáciou, rovnako dôležito súčasťou je aj opis jednotlivých fáz programu Apollo. Dozviete sa všetko podstatné ohľadom priebehu, posádky aj technických detailov. Nemusíte sa však báť ich množstva, kniha je určená pre širokú verejnosť, takže Tomáš Přibyl pristupoval k obsahu s ohľadom na túto skutočnosť. A hoci je text primerane vecný, občas natrafíte na zaujímavosti a pikošky, ktoré pôsobenie astronautov neuveriteľne poľudštia a vylúdia vám úsmev na tvári. Snaha o priblíženie doby čitateľovi je zrejmá už z prológu. Tam, kde by iní autori využili priestor na vlastné objasnenie vtedajších okolností či osobnej motivácie pri písaní knihy, Tomáš Přibyl si vypomohol slovami prezidenta USA Johna F. Kennedyho. Stačí teda pár riadkov a je jasné, že vás čaká zaujímavá cesta. Možno nie práve na Mesiac, ale rozhodne sa mu priblížite najviac, ako sa bude dať.

"Astronauti zaregistrovali ranu, potom divoké manévre lode, nestabilitu elektrickej siete a okienkami pozorovali, že im "niečo" uniká zo servisného modulu. S týmito obmedzenými informáciami museli pracovať ako oni, tak aj riadiace stredisko. Explózia v každom prípade uzatvorila ventily kyslíka..." (str. 169)

Takmer 500 fotiek vás bude sprevádzať na púti za poznatkami ohľadom dobývania vesmíru. Poznať z nich zanietenie autora, ktorý sám navštívil miesta spomínané v knihe, o čom svedčia aj mnohé fotografie z jeho súkromného archívu. Vyobrazenia Mesiaca patria k tomu najlepšiemu, čo publikácia ponúka. Akoby ste priam cítili mesačný prach, obklopovala vás nekonečná temnota vesmíru a videli Zem z uhla, aký sa naskytne len mizivému percentu smrteľníkov. Zároveň sa dozviete veľa aj o samotnom prípravnom procese a výcviku astronautov, rozhodne by s nimi menilo len málo ľudí. Náročný fyzický aj psychický tréning, technické zručnosti, schopnosť rýchlo a správne reagovať v krízových situáciách - to je len zlomok podmienok, ktoré museli adepti na let do vesmíru spĺňať.

"Charles Duke pri lete Apollo 16 zanechal na Mesiaci fotografiu svojej rodiny: je na nej so synmi Charlesom a Tomom a s manželkou Dorothy. Na zadnú stranu potom vlastnoručne pripísal (ešte pred výstupom v lunárnom module): "Toto je rodina astronauta Charlieho Dukea z planéty Zem, ktorý pristál na Mesiaci 20. apríla 1972." (str. 225)

Je pomerne zarážajúce, že hoci ubehlo polstoročia, pokroky vo vesmírnych dobrodružstvách akoby zamrzli. Občas sa do správ dostanú informácie o sondách a družiciach, ale tam to končí. Ide, prirodzene, o nákladnú záležitosť, no s ohľadom na vtedajšie a dnešné technické vymoženosti by som očakával výraznejší progres. Hoci ktovie, možno je v istom smere lepšie, že ľudia ostanú na svojej planéte a nebudú ťahať svoje problémy inam...

Preklad: Martina Antošová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media a vydavateľstvom Lindeni.