Keď som dostal ponuku začítať sa do trileru debutujúceho autora Petra Derňára, neváhal som ani sekundu. Dôvodov bolo viacero. Kniha vychádza vo vydavateľstve Lindeni, ktoré sa veľmi rýchlo stihlo udomácniť na domácom trhu kvalitnými titulmi a oceňujem jeho podporu slovenskej tvorby. Ďalším presvedčivým prvkom bolo, že Škrabot obsahuje výrazné mysteriózne prvky, čo je pre mňa vždy silným lákadlom, a obálka mi pripomenula knihy Alexa Northa. Automaticky som predpokladal, že obaja autori budú mať spoločné znaky, ale Peter Derňár si razí vlastnú cestu. A tá je pre čitateľa plná napätia, nepredvídateľnosti a skvele vykreslených postáv. Napokon, práve hrdinovia (a ich protivníci) sú tí, na ktorých trilery stoja a padajú. Hoci v tomto prípade je trochu diskutabilné, kto, respektíve čo je tým povestným nepriateľom, vynárajúcim sa z hlbín temnoty a minulosti...
"Čo by dal za to, keby sa mu pred oči vrátili všetky tie milo lenivé plávajúce obrazy! Toto sa už nedalo vydržať. Každá z mŕtvol teraz akoby chcela čo najlepšie predať svoj tragický príbeh. Prekrikovali sa ako predavači na tureckom trhu. Ja, ja, ja, pozri sa na mňa! Pozri, ako mi parádne strieka krv z hrdla! Vidíš, mám sekeru, podrezal som sa ňou! Aj to sa dá! Nie, nie, na mňa pozri, dobili ma na smrť, nemám v tele jednu celú kostičku! A na dôvažok sa mŕtvy zavlnil, akoby bol z gumy, až Petra naplo na vracanie. Snažil sa zapchať si uši a zavrieť oči, ale všetko akoby dokázal vnímať nejakými inými zmyslami." (str. 159)
Text je rozdelený na tri časti, pričom každá je zameraná na inú mužskú postavu. Vzhľadom na to, že tretia časť je oproti predošlým výrazne kratšia, ústrednými postavami sú hlavne Peter a Tomáš. Novinár Peter trpí spánkovými problémami, narušenými vzťahmi a aj to je dôvod, prečo hneď v úvode odmieta bratovu ponuku stráviť pár dní v zimnom stredisku. Aj on sám už má dosť svojej nevyrovnanej existencie, a tak sa rozhodne podstúpiť terapiu tmou. Pobyt, kde má človek zaručený pokoj, ticho a prítomnosť len vlastných myšlienok, aby s nimi mohol splynúť, zmieriť sa s nimi a posunúť sa konečne vpred, znie lákavo. Vzhľadom na to je ochotný dokonca zabudnúť aj na prirodzený strach z temnoty, kde sa toho môže skrývať viac než len vysnená nádej. Netrvá dlho a Peter skutočne čelí veľmi nepríjemným vidinám, zvukom a pocitom, čo naňho číhajú v spleti na pohľad nesúvisiacich motívov. Autor však zjavne vie, že v trileroch sa nesmie nič ponechať na náhodu a zamotané klbko postupne rozpletá bez toho, aby pripravil čitateľa o zážitok z napätia či odhadovania, kam dej vlastne smeruje. Atmosféra je v Škrabote vystavaná tak skvele, že mi dokonca ani neprekážali dlhšie pasáže bez dialógov. Osobne totiž dávam prednosť dynamickejším textom a prehovorom postáv pred súvislou autorskou rečou, no musím znať, že tu by to bolo skôr na škodu než na úžitok. Ešteže som knihu čítal väčšinou za denného svetla, i keď v noci len pri slabom svetle nočnej lampy by to malo určite iné grády. Nie som však taký odvážny 😀. Druhou postavou je Tomáš, neúspešný filmár, podliehajúci frustrácii z brandže, kde sú dôležitejšie kontakty ako talent. Podobne ako Peter potrebuje nutný reštart, aby dal svojej kariére nový smer. Oproti Petrovi, ktorého viaže novinárska etika, Tomáš neváha občas posunúť hranice svojej morálky, ak je presvedčený o opodstatnenosti takého kroku. Medzi oboma postavami však možno nájsť viacero paralel. Nechcem o nich prezrádzať priveľa, veď si napokon o všetkom prečítate sami, no páčilo sa mi, ako Peter Derňár narába s motívom samoty. Poukazuje na to, že je veľký rozdiel medzi samotou a osamelosťou a tým, ak si ju niekto volí dobrovoľne, alebo sa v danom stave ocitne bez vlastného pričinenia. Príčin je neúrekom - nepochopenie, neprajnosť doby, smola v práci, dôsledky minulosti...
"Než sa zrútil na zem, sledujúc šialený tanec milovaného vnuka, predsa len k nemu zaletela myšlienka, ktorá mu zvlnila pery do kŕčovitého úsmevu. Druhý vnuk, loptoš Janko, sa tak ako stokrát predtým vykašľal na pomoc dedovi a niekde behal s kamarátmi. To ho zachránilo... Ešte dlho po tom, ako starec vydýchol naposledy, desaťročný Ondrej bojoval o to najcennejšie - o nádych, o život. Na večnosť ho odprevádzalo nervózne bzučanie včiel..." (str. 225)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára