Vzkriesenie bohémskej kaviarne

Príbehy ľudí z obdobia druhej svetovej vojny zažívajú už niekoľkoročný boom. Je ich pomaly toľko, že je priam nemožné dostať sa k všetkým a je potrebné filtrovať. Mnohé z nich sú, pochopiteľne, zamerané na nevinné obete a Nemci sú vykreslení ako krutí, bezcitní a sadistickí jedinci. Anne Jacobsová, píšuca pod pseudonymom Marie Lamballe, sa podujala priblížiť osudy nemeckej rodiny po skončení vojny s využitím viacerých dobových súvislostí a myšlienok. Séria Kaviareň U anjela ponúka spoločenskú tematiku, rodinnú ságu i romantiku, prostredie útulného podniku v kúpeľnom meste je navyše skvelým prostriedkom na vybudovanie mnohých kontrastov aj zdôraznenie potreby vrátiť svet do správnych koľají. Na obraze zápasu príbuzenstva o prežitie v povojnových časoch sa rozohráva množstvo väčších i menších ľudských drám...

"Nadšenie ustúpi starosti, že vytúžený návrat domov bude vyzerať celkom inak, ako dúfali. Ležia s otvorenými očami a civejú na klenutý strop nad hlavou, kde nočný hmyz predvádza bláznivý tanec okolo visiacej lampy. Vo fantázii vidia tisíce strašidiel. Aj Heinz v duchu vidí horiacu kaviareň, počuje rachot pivničného stropu, čo sa zrútil na obyvateľov. Krik a stonanie zasypaných pomaly utícha, až napokon celkom zanikne. Keby to malo byť tak, ani sa mu nechce ísť domov. Už vôbec nie ako mrzák, ktorý potrebuje pomoc. Načo tá námaha? Aby sedel na troskách vlastného domu?" (str. 128-129)

Ústrednou členkou rodiny Kochovcov je mladá Hilda, ktorá po skončení vojny zažíva radostnú nádej, že sa opäť dočkajú lepších zajtrajškov a najmä oživenia kaviarne U anjela. Tá bola pred vypuknutím bojov jedným zo stredobodov kultúrneho života Wiesbadenu, navštevovali ju operní speváci, herci i spisovatelia, dotvárajúci harmonickú atmosféru a pohodu. Hilda vyrastala vo veselom a príjemnom prostredí, preto nečudo, že chce obnoviť jeho zašlú slávu, najmä keď budova, kde sa podnik nachádza, ostala ako zázrakom neporušená. Lenže doba sa zmenila a porazená krajina sa zmieta v politickom, hospodárskom a sociálnom chaose. Mnohé potraviny sa dajú získať len na čiernom trhu, oblasť, kde sa nachádza Wiesbaden, je pod dohľadom Američanov a do mesta prichádzajú okrem vojakov aj mnohé iné národnosti - obete ozbrojeného konfliktu. Rodina sa navyše nevie zhodnúť v otázke prístupu k rozličným hosťom, jablkom sváru je okrem toho aj príchod novopečenej príbuznej. Základ deja, postavený na troskách roka 1945, je skvelým východiskom pre vykreslenie pestrých charakterov. Každá postava je čímsi špecifická, zasadenie do neistej doby je zdrojom odlišných názorov aj v úzkej komunite ľudí a ich opodstatnenie sa podarilo Marie Lamballe opísať veľmi trefne. Hoci ako čitateľ nemusíte s niekým súhlasiť, dokážete porozumieť jeho motivácii. Rovnako je na tom samotná Hilda, zdôrazňujúca ideu vzájomnej pomoci a podpory bez ohľadu na štátnu či náboženskú príslušnosť. Vzhľadom na národnostnú koláž sa príbeh neodohráva iba v spomenutom meste, ale aj vo Francúzsku, v zajateckom tábore či na cestách s utečencami. Autorka sa (úspešne) snaží dotiahnuť do konca naznačené motívy, dej však nie je prehnane nabitý, plynie ustáleným tempom, pričom obsahuje minimum hluchých miest. Nové časy sú dielom o nádeji, návratoch, znovuobjavení seba samého a nachádzaní odpovedí na existenčné otázky. Cieľ - dosiahnutie vnútorného pokoja a spokojnosti - však majú niektorí ešte ďaleko pred sebou a dopracovanie sa k nemu môže byť sprevádzané bolesťou a smútkom... 

A. Jacobs/M. Lamballe (zdroj: faz.net)

"Vážne záujmy sa jej teraz nehodia. Chce flirtovať, baviť sa v týchto pochmúrnych časoch - a možno si chce niečo dokázať. Nie je povzbudzujúce, keď niekoho pustí k vode životná láska. Zúfalo to bolí a ostáva pocit, že ste úbohá popoluška, ktorú nikto nechce. Uvítala by roztúženého ctiteľa, aby jej zdvihol nalomené sebavedomie, ale nikoho s vážnymi úmyslami." (str. 269)

Jednotlivé kapitoly sú zamerané vždy na inú postavu, čo je pri tomto type knihy viac než vítané. Vďaka tomu sa nenudíte a ak by vás aj niektorá postava v porovnaní s inými nezaujala, viete, že čoskoro sa vrátite k inej. Marie Lamballe sa pustila do skutočne odvážneho projektu a teším sa, že v rámci série Kaviareň U anjela nás čakajú ešte ďalšie dva diely. O to viac, že každý preskočí niekoľko rokov (druhá časť sa odohráva v roku 1951 a tretia v roku 1959). Som zvedavý, akým smerom sa uberú osudy početných hrdinov. Možností je neúrekom a verím, že autorka ich využije naplno. Jej rozprávačský talent tomu nasvedčuje.

Originálny názov: Eine neue Zeit
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kaviareň U anjela)
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Dokonalá zimná romantika

Romantika z dielne Aktuellu? Tomu sa nedá odolať. Toto vydavateľstvo sa totiž u mňa zapísalo mnohými kvalitnými kúskami a hneď, ako ohlási preklad určitej novinky, zbystrím pozornosť. A je pritom jedno, či ide o krimi, spoločenský román alebo historickú detektívku. Zasnežený Notting Hill je prvou časťou série odohrávajúcej sa počas zimného obdobia a na svoje si príde každý fanúšik ľúbostných príbehov. Nejde však pritom o zaznávanú červenú knižnicu, kniha ponúka úsmevný, dojemný príbeh, občas okorenený štipkou drámy plynúcej hlavne z narušených medziľudských vzťahov. Názov mi evokoval známy film s Juliou Roberts a Hughom Grantom, no slávna londýnska štvrť je dejiskom i mnohých iných emotívnych stretnutí. 

"Možno ho už nikdy neuvidím. Zrýchlila som. Som šialená, ak sa naháňam za úplne cudzím človekom? Preboha, veď ho nepoznám. Pravdepodobne je ženatý. Ak nie, tak musí mať priateľku. Ako sa mi podarilo prejsť od úsmevu v metre a zopár koketných žartíkov až na územie romantických komédií a k presvedčeniu, že by mohol byť ten pravý? Som bláznivá alebo iba zúfalá? Zabočila som za roh rýchlym klusom, prehnala som sa popri ňom a prudko som zabrzdila, no pošmykla som sa a zamávala som rukami ako veterný mlyn, len aby som udržala rovnováhu." (str. 24)

Jules Wakeová vytvorila veľmi príjemnú romantickú komédiu, aká vás v tomto sviatočnom čase určite rozohreje. Rozprávačkou príbehu je Viola hrajúca v orchestri na violu (nomen omen ako vyšité), ktorej popri starostlivosti o príbuzenstvo neostáva veľa času na osobný život. To však neznamená, že by netúžila po svojom pánovi Božskom. Ten by bol pre ňu zároveň istým vykúpením z rodinného stereotypu a zajatia v podobe samaritánskeho komplexu, pretože jednoducho nedokáže niekomu odmietnuť pomoc. To sa prejaví aj pri príprave školského vianočného predstavenia, kde sa nečakane stretne s dokonalým adeptom na toho pravého. Na Natea už pritom natrafila v metre, kde medzi nimi preskočila iskra, no má to hneď niekoľko háčikov. Tým najväčším je, že je ženatý. Čo na tom, že jeho manželka žije v zahraničí a dáva prednosť kariére pred teplom domáceho kozuba? Dôležitým spojivom medzi osamelými dušami sa stane Nateova dcérka Grace. Dalo by sa povedať, že vzťah Violy a Grace je v istom ohľade ešte významnejší než s jej otcom. Dievčatko, ktoré už na vlastnej koži zažilo trpkú príchuť sklamania, nechce nič iné, iba byť milované. Prostredníctvom Violy si aj Nate uvedomí, ako môže zapracovať na svojej výchove, a tento prvok je napokon jedným z viacerých, na základe ktorých si vybudujú vzájomný rešpekt, sympatie a lásku. Celý proces je však sprevádzaný rôznymi situáciami, pri ktorých sa nezdržíte smiechu, no občas budete i nechápavo krútiť hlavou. Autorka totiž miestami vypĺňa dej hluchými pasážami, do príbehu vstupujú zbytočné vedľajšie postavy a ústredné duo dokonca niekedy nevyhráva cenu za najpríjemnejšie osoby. Mne z profesionálnej deformácie prekážali aj gramatické či pravopisné chyby v texte - zaslúžil by si pozornejšie oko. Tie však našťastie nijako neznížia vašu chuť pustiť sa po dočítaní knihy do stavania snehuliaka, ísť sa prejsť zasneženými ulicami či dopriať si pestrú paletu koláčikov. Román neprináša originálne myšlienky, ale svoje poslanie klasickej zimnej rozprávky plní na výbornú. Je to vítaná zmena oproti eroticky nabitým príbehom a skrotení zlého chlapca slušným dievčaťom. 

Jules Wakeová (zdroj: Hemel Today)

"Z času na čas som sa ukradomky pozrela na jeho príťažlivý profil a takmer som mu neodolala. A vždy keď som to urobila, v mysli sa mi opäť vynorila dotieravo neodbytná spomienka na náš bozk. Takmer som cítila jeho nežné pery a jemné strnisko na pokožke. Uľavilo sa mi, že vyzerá úplne pohltený prácou a že si nevšíma moje časté pohľady. Sme iba kamaráti, nahovárala som si v duchu. Nate nič viac nechce a ja na to nesmiem zabúdať a nedovoľovať svojim vzdorovitým hormónom, aby nado mnou prevzali moc." (str. 194)

Zasnežený Notting Hill vás síce neprekvapí, ale oddýchnete si pri ňom a skvele vás naladí na nadchádzajúcu zimu. Nenútená atmosféra ticho padajúceho snehu, nádeje v ľudské dobro a silu blízkych sú balzamom pre človeka túžiaceho po upokojujúcich slovách. Vzhľadom na žáner a jeho ciele sa dajú odpustiť aj niektoré chybičky krásy. Bol by hriech čítať tento román mimo aktuálnej sezóny, a ak sa vám zapáči, mám pre vás dobrú správu - vonku je už aj druhý diel série s názvom Zasnežená Covent Garden. Takže sa správne nalaďte a užívajte si lásku na pozadí vianočného chaosu. 

Originálny názov: Notting Hill in the Snow
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Smrť v podobe umeleckých diel

Chris Carter sa ako autor psychotrilerov etabloval už aj u slovenských čitateľov a rovnako ako predošlé knihy, aj Sochár smrti vychádza pod taktovkou vydavateľstva Aktuell. Chris má za sebou pestrú kariéru v umeleckej i súdno-psychologickej sfére a svoje bohaté skúsenosti naplno využíva aj pri písaní svojich napínavých románov. Slovo napätie pritom získava nový rozmer, pretože každou knihou akoby sa stupňovala brutalita páchateľov. Na svoje si však prídu aj slabšie povahy, autor je znalcom ľudskej psychiky a náhľad do mysle širokej škály postáv je jednou z najväčších devíz celej série. Ústrednú dvojicu tvoria detektívi Robert Hunter a Carlos Garcia, ktorí už mali viackrát namále (najmä o mladšom Carlosovi som občas pochyboval, či sa dožije ďalšieho dielu) a ani tentoraz to nebudú mať vôbec ľahké. 

"Doktorka Hoveová si čupla k prvej kaluži hneď pri vchode (...) Silný kovový zápach ju štípal v nose, ale nepohla ani brvou. Postavila sa a prešla po okraji kajuty k zohavenému bezhlavému telu. Hunter sa presunul k stolíku, kde ležala hlava. V tvári obete sa zračil znepokojivý strach, krvavé šmuhy pripomínali bojové maskovanie. Hunter sa k nej sklonil a prezrel si ústa. Nashorn nemal vyrezaný jazyk ako prvá obeť. Mal ho vrazený hlboko do krku, špičkou sa takmer dotýkal mandlí, ale stále tam bol. Ľavú stranu tváre mal značne poškodenú. Zo zlomenej čeľuste trčala asi pol centimetrová zakrvavená kosť." (str. 110)

Pri sérii založenej na procedurálnom pátraní po sériových vrahoch sa autori, prirodzene, nevyhnú určitým opakovacím postupom či motívom. Chris Carter nie je výnimkou, no na druhej strane sa mu nedá uprieť snaha odlíšiť jednotlivé diely čo najvýraznejším páchateľom. Navyše, predchádzajúca kniha - Nočný lovec - sa mi zdala o trochu slabšia a v porovnaní s ňou vychádza Sochár smrti ako jasný víťaz. Je temnejší, napínavejší a premyslenejší. Niektorým čitateľom môže síce vadiť prílišná prekombinovanosť, občas pôsobiaca ako pritiahnutá za vlasy, či veľké množstvo postáv, ale ja som to uvítal. Čítanie nie je totiž iba povrchným prevracaním stránok, ide o skutočné pohrúženie sa do vydareného príbehu. Už po objavení prvej obete je losangelskému oddeleniu vrážd nad slnko jasnejšie, že majú znova dočinenia s brutálnym vrahom a že starý muž pravdepodobne nebol jeho posledným výčinom. Prečo by niekto zabíjal starca, ktorému do konca života ostávalo prakticky len zopár dní? Išlo o pomstu, výstrahu alebo vyjadrenie hlbšieho významu? Ak by to boli jediné otázky, zamestnávajúce myseľ Huntera a Garciu, azda by ich to až tak nerozhodilo. Lenže ak by išlo o bežný prípad vraždy, neboli by povolaní na miesto činu... Vrah totiž svojej obeti amputoval končatiny a vytvoril z nich podivnú skulptúru. Jej zmysel môže napomôcť odhaleniu vrahovej identity či aspoň motívu, ale jeden náznak je pomerne málo. Kriminalisti sa okrem dolapenia zločincov potýkajú aj so skutočnosťou, že "potrebujú" ďalšiu obeť, aby mohli vypracovať smerodajnejší profil či odhaliť určité vzorce. Keď Los Angeles začnú zaplavovať ďalšie znetvorené telá, Hunter na základe spojitosti medzi nimi usudzuje, že ide o vyrovnávanie účtov z minulosti. Tento námet sme už v Carterovej tvorbe tiež zažili, no je spracovaný novým spôsobom. Je pritom zaujímavé, že do istej miery sa dá frustrácia páchateľa pochopiť, v čom sa prejavuje práve autorova znalosť ľudského vnútra, pohnútok a myšlienkových pochodov. Násilie popisované v knihe tak nie je prvoplánovou snahou šokovať čitateľa, ale úsilím zdôrazniť, kam až môže zájsť nedostatočné spracovanie negatívnych udalostí v živote človeka. Tentoraz sa Carter vo väčšej miere vyhral aj s odhalením vraha. Jeho praktiky sú totiž spoľahlivejšie, ako to bolo v predchádzajúcich knihách, a prekvapenie v závere je tým pádom zaručené.

zdroj: Bibliophile Book Club

"Popoludní Hunter s Garciom a kapitánkou Blakeovou museli čeliť médiám na tlačovej konferencii, pripadali si tam ako odsúdenci pred popravnou čatou. Novinári už stihli vyspovedať každého, kto pracoval v budove, kde sídlila psychologická poradňa Nathana Littlewooda, a informácie, ktoré získali, siahali od rozštvrtenia a dekapitácie cez rituálnu smrť pomocou čiernej mágie až po kanibalizmus. Jedna žena dokonca použila slovo upír. Všetci traja robili, čo mohli, aby tie nezmysly vyvrátili a presvedčili senzáciechtivých novinárov, že nič z toho, čo sa dozvedeli, nie je pravda." (str. 300)

U každého Carterovho románu vyzdvihujem krátke kapitoly a ani Sochár smrti nebude výnimkou. Dynamický dej, založený na rýchlom striedaní lokácií či uhlov postáv, si ani nič iné nezaslúži. A čitateľ, užívajúci si napínavý príbeh, tiež nie. Stránky sa obracajú rýchlo, zvedavosť vás poháňa vpred a Hunter s Garciom si ako zvyčajne uzurpujú všetku vašu pozornosť. Aktuálna novinka sa v mojom osobnom rebríčku autorových kníh zaraďuje na popredné priečky spolu s úvodným Dvojitým krížom. Vzdáva hold detektívnej dvojici naháňajúcej sériových vrahov a skvele navnadí na pokračovanie série. 

Originálny názov: The Death Sculptor
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Vyšetrovanie vrážd v tudorovskom Anglicku

Žáner trileru, krimi či detektívky je v súčasnosti azda tým najobľúbenejším. Potrestanie zla, víťazstvo spravodlivosti a popri tom vyriešenie osobných problémov hrdinov sa dá vnímať ako moderné prevedenie rozprávok pre dospelých. A keď sa k tomu pridá náučný rozmer, úspech je zaručený. To je aj prípad britského autora Christophera Johna Sansoma, ktorý zasadil svoje napínavé príbehy do prvej polovice 16. storočia. Dynastia Tudorovcov je už sama osebe vábivým prvkom, a keď sa k tomu pridá klasické pátranie po nebezpečnom vrahovi, máloktorý fanúšik kvalitných románov dokáže odolať takémuto lákadlu. Zánik je navyše len prvou časťou dobre rozbehnutej série, a tak sa môžete pohodlne usadiť a začítať s vedomím, že váš nový obľúbenec Matthew Shardlake tu s vami ostane ešte nejaký čas. 

"Pri výkone služby som už zažil všeličo. Mal som dočinenia s bezočivými klamármi a vierolomnými chrapúňmi. Musím sa priznať, že vypočúvať takýchto ľudí bol skutočný pôžitok. Sledovať, ako sa tvária, keď im po odhalení spadne hrebienok, keď šikovne odomknem trinástu komnatu plnú lží a oni sú bezradní a oči im kmitajú ako splašené. Brat Gabriel bol iný. Stačilo udrieť na jeho citlivú strunu a staré nechutné hriechy súkal ako z rukáva. Podkopať jeho krehkú dôstojnosť bola úplná hračka, ale radosť som z toho určite nemal." (str. 142)

Práca pre generálneho vikára Henricha VIII., mocného a obávaného Thomasa Cromwella, by bola pre niekoho splnením snov, no právnik Matthew Shardlake je už unavený a zbavený ilúzií o praktikách vplyvných mužov na dvore aj o férovosti zákulisných ťahov. No práve v čase, keď zvažuje utiahnutie sa do pokojnejšieho ústrania, dôjde k vražde kráľovského komisára, vyšetrujúceho istý kláštor pre výrazné neprístojnosti. Cromwell neberie vrahov odkaz na ľahkú váhu, predsa len akékoľvek zlyhanie sa môže odraziť nielen na jeho kariére, ale aj živote. Kráľ Henrich má veľmi podozrievavé oko a určite nezabúda, že Thomas bol svojho času horlivým spojencom jeho druhej manželky Anny Boleynovej, ktorá nedávno prišla o hlavu. Matthew sa tak pripletie do diania ohľadom rušenia kláštorov, ktorým si chce Cromwell pod sebou zabezpečiť pevnejší konár. Spolu so svojím mladým chránencom prichádza do kláštora obohnaného chladnými múrmi, tajomstvami a odporom voči náboženskej reforme. Preniknúť medzi odmeraných mužov a nájsť odpoveď na otázku, kto a prečo otrávil mnícha, bude poriadne náročná úloha. Najmä keď sa ukáže, že záhada súvisí s ďalšími miestnymi úmrtiami, ktorými besnenie ani zďaleka nekončí.

Tudorovská éra je plná zmien, intríg a občas neprehľadných zákutí, no C. J. Sansomovi sa darí previesť nimi čitateľa ľahko a zrozumiteľne. Vyberá si motívy podstatné pre dej a nezahlcuje text zbytočnými odbočkami a informáciami, hoci neraz má na to príležitosť. Napriek tomu sa o zobrazenom období dozviete nepreberné množstvo faktov, mená z učebníc dejepisu ožívajú na stránkach kníh a ste ochotní uveriť, že dotyčné pasáže sa skutočne odohrali. Zánik rozohráva skvelú hru na pátranie po vrahovi, mníšsky kláštor je výbornou kulisou na budovanie tajomnej atmosféry, rovnako ako pestrosť charakterov. Autor sa snaží čímsi odlíšiť aj vedľajšie postavy, o ústrednom hrdinovi ani nehovoriac. Matthew Shardlake ani náhodou nezapadá do šablóny dokonalého záchrancu, telesné postihnutie je preňho prekážkou a ešte viac terčom posmechu a predsudkov. Vyvažuje to však bystrým umom, silným zmyslom pre spravodlivosť a trefnými postrehmi v rôznych oblastiach spoločnosti. Vaše sympatie si získa, už keď kráča v úvode na stretnutie s Cromwellom, a počas vyšetrovania brutálnych vrážd ešte vzrastú. Nečudo, že autorovi sa darí udržiavať ho pri živote už v siedmich knihách. 

C. J. Sansom (zdroj: The Times)

"... vtom sa obrátil ku mne a skôr než som sa nazdal, vykríkol a s predpaženými rukami sa na mňa vrhol. Nasledujúce udalosti sa mi do duše zapísali večným atramentom, dodnes to mám pred očami, až sa mi z toho pri písaní trasie ruka. Predpaženými rukami mi vrazil do hrude a odsotil ma. Skončil som na chrbte a náraz na kamennú dlažbu mi vyrazil dych. Najprv som si myslel, že sa pomiatol a chce ma zabiť, no pri pohľade naňho som si všimol, že nado mnou stojí so smrťou v očiach. Vzápätí sa mi pred očami mihlo čosi nové - prišlo to zhora a rezalo to vzduch. Kamenná postava." (str. 299)

Zánik v sebe veľmi šikovne mieša historický román s brilantnou anglickou detektívkou. Shardlake občas pôsobí sucho ako správny strohý predstaviteľ svojej vrstvy, no vynahrádza to spomínanými osobnostnými kvalitami. Mnohí čitatelia sa zrejme nevyhnúť porovnávaniu románu so svetovo známou knihou Meno ruže, ale bolo by krátkozraké spájať každý príbeh inšpirovaný vraždami v kláštore s touto svetovou klasikou. Sansom si razí vlastnú cestu a ja pevne verím, že Aktuell nás poteší aj prekladom ďalších kníh z tejto vydarenej série.

Originálny názov: Dissolution
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Matthew Shardlake)
Preklad: Martin Kubuš
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

 

Hunter na love ďalšieho sériového vraha

Chris Carter patrí k autorom, ktorí na poli psychotrilerov ponúkajú to najlepšie zo súčasnej americkej tvorby. Nájdeme v nich hrdinu ako vystrihnutého z noirových filmov, dôslednú prácu kriminialistov, prefíkaného páchateľa a hlavne fungujúcu ťaživú atmosféru. Robert Hunter sa svojou temnou minulosťou a zanietenou túžbou po spravodlivosti ľahko vyrovná trendovým severským náprotivkom, no na rozdiel od nich si stále dokáže zachovať určitý šmrnc, ktorý ho robí charizmatickejším a bližším čitateľovi.  Po Dvojitom kríži a Katovi prichádza tretí prípad s názvom Nočný lovec. Samozrejme, jednotlivé diely sa dajú čítať aj samostatne, ale vždy je lepšie pohrúžiť sa do nich postupne, hlavne preto, že tak môžeme sledovať vývoj ústrednej postavy. Hneď v úvode knihy totiž bude musieť Hunter čeliť šoku, ktorý naštartuje celé vyšetrovanie.

"Oči ho pálili, akoby mu do nich niekto hodil hrsť piesku, a pálčivá bolesť, ktorá začala v  zadnej časti hlavy, sa rýchlo šírila. Snažil sa prestať myslieť na ženinu tvár zachytenú na fotografiách z miesta činu, ale márne. Oči vypleštené od hrôzy, spuchnuté pery zošité hrubou niťou. Prebrala sa opustená v prázdnom mäsiarstve a pokúšala sa krikom privolať pomoc? Preto sa jej niť okolo pier zarezala tak hlboko? Driapala si ju v panike z úst? Bola pri vedomí, keď jej vrah vložil do tela bombu a zašil ju tam? Otázky sa naňho valili ako príbojové vlny." (str. 39)

Carter sa ani tentoraz nebojí zájsť do krajnosti a znovu predstavuje vraha so zvrátenou túžbou kruto ublížiť nevinným obetiam. Lovec sa navyše vyžíva v strachu plynúcom z vedomia, že dotyčná osoba nemá najmenšiu šancu na útek a dokonca sama prispeje k tomu, že sa jej pobyt na tomto svete čoskoro skončí. Občas preto natrafíte na scény s pomerne explicitným násilím, ale sú využité funkčne a zvýrazňujú naliehavosť vyšetrovateľov dolapiť páchateľa skôr, než mu padne do rúk ďalšia žena. Práve na tie sa Nočný lovec zameriava, aj keď je nutné dodať, že nepriamou obeťou jeho vyčíňania sa stane aj dobre známa postava. Román začína zhurta a motivácia detektívov je o to väčšia. Novou posilou sa stáva súkromná detektívka Whitney Myersová, sebavedomá, odhodlaná profesionálka, ktorú priviedli na stopu vrahovi vlastné pohnútky. Zároveň sa potýka s osobnými problémami, poznačenými nevydareným koncom prípadu, čo ju pripravil o miesto v zbore. Myersová je skvele vykreslenou postavou, medzi ňou a Hunterom to prirodzene iskrí. Priznám sa, podvedome som očakával, že autor sa konečne nad svojím hrdinom zmiluje a dopraje mu v ľúbostnom živote aspoň trochu šťastia, ale zároveň som bol pripravený na to, že je ešte asi priskoro čakať podobné vyústenie. Ako to dopadne, vám neprezradím, poviem len toľko, že spracovanie tohto motívu bolo adekvátne stavbe celého prípadu. Nemenej dôležitou ženskou postavou je aj Hunterova nová nadriadená. Obaja si musia zvykať na spôsob práce toho druhého, nápomocný sa ukáže spoločný cieľ - snaha dopomôcť víťazstvu dobra. Každý dobrý triler stojí a padá na nepriateľovi, pričom tentoraz ide o chlapa, ktorý narúša osobný priestor svojich obetí a vyznieva o to nebezpečnejšie. Samotné vyšetrovanie a jeho hľadanie však oproti predošlým dielom série pôsobí o čosi jednoduchšie. Každá stopa totiž vyjde naprázdno a nebyť určitého vrahovho kroku, zrejme by ho Hunter ešte dlho nechytil. Samozrejme, nielen Hunter. Ako zvyčajne mu sekunduje parťák Garcia, jeho opak, čo sa týka rodinného života a istých hodnôt. Počiatočné rozpaky a nesúlad už prekonali a teraz dokážu spolu fungovať ako dobre naolejovaný stroj. Oceňujem, že v Nočnom lovcovi sa už Garcia nedostal do priameho ohrozenia páchateľa - stalo by sa z toho klišé -, ale to zas neznamená, že sa v nebezpečenstve neocitne iný člen tímu...

Chris Carter (zdroj: Goodreads)

"Vrátila sa do spálne a rozhliadla sa ešte raz po miestnosti, až potom oprela pálku o nočný stolík a vliezla späť do postele. Zhasla lampu a zachumlala sa pod prikrývku. Sotva zatvorila oči, zježili sa jej všetky chĺpky na tele. Akýsi hlboko skrytý inštinkt k nej vyslal náhle varovanie - ako senzor signalizujúci hroziace nebezpečenstvo. Cítila, že v miestnosti nie je sama. Bol tam ešte niekto. A vtedy ho začula. Nie to cvakanie za dverami, čo ju vytrhlo zo spánku, ale chrapľavý šepot, ktorý sa ozval z jediného miesta, ktoré neskontrolovala. "Zabudla si sa pozrieť pod posteľ." (str. 199)

Chris Carter mal ako kriminálny psychológ priamy kontakt so sériovými vrahmi, aj preto sú jeho texty autentické a uveriteľné. V súčasnosti je spisovateľom na plný úväzok, ale svoje skúsenosti zúročuje aj s odstupom času. Temné ľudské pudy sú napokon nevysychajúcou studňou námetov, a tak sa ešte v rámci série s Robertom Hunterom máme na čo tešiť.  Nočný lovec sa ľahko číta, krátke kapitoly dynamizujú dej, nehovoriac o vizuále slovenského vydania. Páči sa mi layout série, knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, a určite sa k nim budem opakovane vracať.

Originálny názov: The Night Stalker
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Sonda do hlbín manželky sériového vraha

Tam, kde väčšina psychotrilerov končí, sa Jazero Stillhouse iba začína. Ide o zaujímavý koncept, ktorý poskytuje Rachel Caineovej veľa možností, ako pracovať s dejom. Ústrednou hrdinkou jej knihy je totiž žena usvedčeného vraha, snažiaca sa nielen utiecť pred sliedivými a obviňujúcimi očami verejnosti, ale tiež čeliaca ďalšej nebezpečnej nočnej more. Nemyslite si však, že ide o čistú psychologizáciu, hoci by postačovala i sama osebe. To, že jeden úchylný kriminálnik je za mrežami, ešte totiž neznamená, že niekde vonku nečíha iný narušený páchateľ. Avšak tým, že Gina ako nenápadná žena v domácnosti a nič netušiaca matka je odrazu vhodená do kalných vôd zločinu, sa čitateľ dokáže oveľa lepšie stotožniť s jej pocitmi, ako to býva v prípade klasického vyšetrovania policajnými zložkami. Tie majú predsa len viac možností, ako sa postaviť protivníkovi, než obyčajný človek, navyše poznačený biľagom možnej spolupáchateľky.

"Jedna časť nášho života bola až krikľavo nenormálna, ale to bolo moje osobné, súkromné peklo, ktoré som si napokon musela pri policajných výsluchoch pripomenúť a prežiť ešte raz. Bolo to násilie? Iste, ale sexuálne násilie medzi manželmi je prinajlepšom zamotaná téma. Hranice sú nejasné. Melova obľúbená zábava sa nazývala hra s dychom. Rád mi okolo krku navliekal lanko a škrtil ma. Dával si pozor, aby používal lanko s mäkkou výstužou, ktoré nezanechávalo stopy, a vedel to robiť veľmi šikovne. Mne sa to protivilo a často som mu to vyhovárala, ale ten jediný raz, čo som na rovinu odmietla, som v ňom uvidela záblesk... niečoho temnejšieho." (str. 82)

Pred štyrmi rokmi opitý vodič narazil do garáže Royalovcov a odhalil pritom dobre strážené tajomstvo hlavy rodiny. Melvin je odhalený ako sériový vrah a jeho manželka Gina aj s deťmi sú vrhnutí do kolotoča razantných zmien identity, miesta pobytu a celkového životného štýlu. Momentálne meno hlavnej hrdinky znie Gwen a podobne ako jej syn a dcéra aj ona je unavená z neustáleho skrývania a klamania. Deti potrebujú stabilitu, domov a kamarátov. Žeby jazero Stillhouse bolo konečne tým správnym miestom, kde zapustia nové korene a zabudnú na ťaživú minulosť? Sotva. V oblasti totiž dôjde k vražde mladej ženy a znaky zločinu sú nápadne podobné tým, ktoré má na rováši Mel Royal. Je otázkou času, kedy sa i tu prevalí Gwenina skutočná identita a vrhnú sa na ňu predĺžené aj kratšie ruky spravodlivosti. Nemôže byť predsa náhoda, že inak pokojné miesto naruší krvavá smrť krátko po príchode ženy sériového vraha! Gwen si to uvedomuje tiež a rada by prišla veciam na koreň. Zároveň vie, že samej sa to zrejme nepodarí, ale ako by mohla niekomu dôverovať po skúsenostiach s vlastným manželom? Nie je náhodou aj sympatický a ústretový Sam Cade nakoniec niekým iným, ako jej tvrdí? Novinár, pozostalý niektorej z obetí túžiaci po pomste, alebo nebodaj samotný vrah...? Hlavná devíza románu Rachel Caineovej nespočíva ani tak v kriminálnom motíve, ako skôr vo vykreslení postáv. Stretnete sa s plejádou pestrých charakterov, od silných jedincov cez priemerné osobnosti až po vyšinutých pacientov. Niektoré sú jasne dané, iné prejdú výraznou zmenou. Najviac sa to pritom dotkne samotnej Gwen. Kedysi slabá a submisívna žena sa pod vplyvom okolností mení na silnú a pochopiteľne paranoidnú osobu, ktorú znepokojí aj obyčajné zvonenie telefónu. No a keďže autorka zvolila priameho rozprávača, máme možnosť dôkladne nazrieť do myšlienkových pochodov a pocitov protagonistky a ešte väčšmi prežiť všetko spolu s ňou. Na druhej strane sa text neraz stane trochu dlhším monológom, dialógy v tomto prípade ťahajú za kratší koniec, čo mi ako priaznivcovi väčšej dynamiky občas narúšalo pozornosť. Ruka v ruke s tým ale kráča skvele vybudovaná temná atmosféra, takže ide o vyvážený štýl a Jazero Stillhouse si dokáže udržať status žánrového nadpriemeru. 

Rachel Caine (zdroj: Facebook)

"Jeden z opilcov sa oddelí od skupiny a zamieri mojím smerom. Vôbec ma neprekvapí, že je to ten zo strelnice - Carl. Niečo na mňa kričí, ale nepočúvam ho. Sústreďujem sa len na to, či m strelnú zbraň. Ak áno, som nahratá - nielenže ma môže zabiť priamo z miesta, kde stojí, ale môže tvrdiť, že som ho napadla pákou a on konal v sebaobrane. Poznám Norton dosť dobre a viem, ako by to dopadlo. Bez váhania by ho oslobodili, aj keby proti nemu svedčili moje deti. Bál som sa o život, odprisahá. Klasická obhajoba vraždiacich zbabelcov. Problém je, takýmito slovami sa obhajujú aj skutočne vystrašení ľudia. Ako napríklad ja." (str. 184)

Dlho som uvažoval, odkiaľ je mi meno Rachel Caineová povedomé. Odpoveď mi dal až internet a konečne mi došlo, že ju poznám ako autorku skvelej série Veľká knižnica určenej pre mladých dospelých (mimochodom, dodnes márne čakám na záverečnú časť). O to viac ma upútal jej talent, Rachelin autorský rozptyl je skutočne obdivuhodný. Verím, že Jazero Stillhouse zožne u slovenských čitateľov úspech a bude len prvým z mnohých románov s menom Caineová na obálke, ktorých sa v preklade dočkáme. Základ je postavený a je čo budovať. Tento román je totiž prvým z (momentálne) päťdielnej série a Gwen ešte nepovedala posledné slovo. 

Originálny názov: Stillhouse Lake
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jazero Stillhouse)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 272

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Popoluška je v skutočnosti kyborg z budúcnosti!

Do tvorby Marissy Meyerovej som sa zamiloval vďaka sérii Renegáti, kde spojila tému superhrdinov so vzťahmi medzi dospievajúcimi. Preto som bol zvedavý, ako sa popasuje s modernou adaptáciou klasickej rozprávky. Ide síce o pomerne bežné východisko, ale tušil som, že v autorkinom poňatí sa z toho môže stať originálne a zaujímavé čítanie. A musím povedať, že Marissa nesklamala. Cinder (odkaz na anglickú verziu Popolušky Cinderella) obsahuje všetky atribúty známeho príbehu o nechcenej nevlastnej dcére a jej peripetiách, no nahliada na ne cez nevšednú sci-fi optiku. Prvky fantasy a vedeckej fantastiky sú pre jej štýl typické, aj tak ma však zakaždým prekvapí ľahkosť, s akou ich dokáže zapracovať tak, aby dávali dokonalý zmysel aj technickému laikovi, ako som ja. Očakávania od knihy som mal teda nastavené a nič mi nebránilo vstúpiť do sveta budúcnosti. 

"Neľutovala, že odmietla princovo pozvanie, lebo vedela, že by to nedopadlo dobre. Mohlo sa toľko pokaziť - mohla by sa potknúť na schodoch a odhaliť sexi kovové stehno pred princom, mohla by natrafiť na Pearl alebo Adri či niekoho z trhoviska. Ľudia by si o nej šepkali. Nakoniec by niekto začal sliediť po jej minulosti a odhalil by celému svetu, že princ na korunovačný bál pozval kyborga. Ponížilo by ho to. Aj ju. (...) A čo keby to princovi Kaiovi neprekážalo? Čo keby bol svet iný a nikomu by nezáležalo na tom, že je kyborg... a navyše aj Mesiačanka?" (str. 145-146)

Cinder prišla ako malé dievča pri autonehode o rodičov a ona sama utŕžila ťažké zranenia, ktoré viedli k náhrade poškodených častí tela umelými elektronickými súčiastkami. Kombináciou ľudského organizmu a stroja sa z nej stal kyborg, čo jej na jednej strane umožňuje opraviť takmer čokoľvek, na druhej strane však na ňu spoločnosť pozerá cez prsty. Cinder sa totiž ocitla na pomedzí dvoch svetov a má problém niekam zapadnúť. Veľmi tomu nepomáha ani jej domáce prostredie, kde čelí odmeranej macoche a nekonečným výčitkám, že spôsobila ochorenie svojej sestry. Šírenie nákazlivej nebezpečnej choroby je dnes viac než aktuálne, preto je aj oveľa ľahšie pochopiť postoje jednotlivých postáv voči nej, zatiaľ čo v normálnych časoch by sa väčšina čitateľov automaticky postavila na stranu Cinder. Aj v tom tkvie čitateľská skúsenosť a Marissa Meyerová pri písaní iste ani netušila, že jej fantázia nie je až tak ďaleko od pravdy... Ale späť ku knihe. Nielenže sa ukáže, že Cinder je voči chorobe s názvom letumóza imúnna, ale navyše padne do oka aj následníkovi cisárskeho trónu, princovi Kaiovi. Akoby to nestačilo, do Nového Pekingu prichádza aj krutá mesačná kráľovná a naša hrdinka sa dozvedá šokujúce tajomstvo o svojom pôvode, ktoré dovtedy ostávalo pred ňou ukryté. Autorka využíva viacero motívov, ktoré sa krásne prelínajú a tvoria fungujúci celok. Nedá sa pritom povedať, že kopíruje ustálený dej Popolušky. Iste, je ľahké nájsť medzi príbehmi paralely, občas sa z toho stáva aj zábava, keď čakáte, kedy sa ktorý zvrat objaví, ale sú spracované nanovo, obohatené o moderný nádych a účelne zasadené do vytvoreného univerza. To je uveriteľné práve preto, že vychádza z našej verzie skutočnosti, Nový Peking predstavuje - ako je každému jasné - Čínu, pútavo doplnenú o ľudí z Mesiaca. Prepojenie Zeme s vesmírom sa vyplatilo, žáner sci-fi je tým naplnený o čosi viac a autorke to poskytuje väčší priestor na manévrovanie, keďže všetko ohľadom tamojšej komunity je založené na jej predstavivosti.  Všetko sa, prirodzene, deje v medziach cieľovej skupiny, a tak nečakajte žiadne zložité detaily, ale zrozumiteľné vysvetlenia dotvárajúce celkovú atmosféru.

Marissa Meyerová (zdroj: Twitter)

"Mávol skalpelom a jeho špička sa zaryla Cinder do rukavice. Kov zazvonil o kov. Cinder sa prekvapene zatackala. Čepeľ zostala zabodnutá v hrubej vrstve látky jej pracovných rukavíc. Zaškrípala zubami, vypáčila si skalpel z rukavice a vrazila ho androidovi do senzora. Sklo sa roztrieštilo. Žlté svetlo zhaslo. Android cúvol, mával kovovými rukami a zo skrytých reproduktorov sa mu ozývalo hlasné pípanie a hlásenia o chybe. Cinder sa prevalila cez posteľ a udrela androida päsťou do hlavy. Spadol na zem, stíchol, len rukami mu stále šklbalo." (str. 198)

Mesačné kroniky predviedli naozaj ohromný nástup. Ešte je pre mňa skoro zhodnotiť, či sa mi páčia viac než Renegáti, ale nábeh na to rozhodne majú. Príťažlivo v sebe spájajú napätie, romantiku, rozprávkovosť, sci-fi a vieru v šťastné konce. Určite siahnem aj po pokračovaniach série, som zvedavý na ďalšie adaptácie. Základný kameň drží pevne, preto verím, že Marrisa Meyerová nepodlezie vysoko nastavenú latku a znova nám prinesie príjemný čitateľský zážitok.

Originálny názov: Cinder
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Mesačné kroniky)
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Dokonalá fasáda môže skrývať mnohé pochybenia

Od anglickej autorky B. A. Parisovej som vlani čítal knihu Kolaps. Zapáčila sa mi, pretože bola zameraná na udalosti, ktoré sa môžu prihodiť komukoľvek, a preto bola uveriteľná a autentická. Podobne "bežný" námet sa vyskytuje aj v románe Za zatvorenými dverami. Ten je možno o niečo predvídateľnejší, zato však ponúka väčší prienik do vnútra postáv, čo je vzhľadom na tému manželského života žiaduce. Poukazuje na starý známy fakt, že dojem môže často klamať a nikdy sa nedá tušiť, aký je človek, ktorého poznáme len navonok, v skutočnosti vo svojom súkromí. A občas to môže byť pre jeho blízkych aj dosť nebezpečné...

"Panej za pultom vysvetlil, že sme sa práve vzali, no svadba dopadla príšerne, pretože družička s Downovým syndrómom spadla zo schodov a zlomila si nohu. Pani nás nato preradila do prvej triedy. Mňa však neohúril - znechutilo ma, že Millin zdravotný stav zneužíva, aby vzbudil v druhých ľútosť. Jack, ktorého som poznala pred svadbou, by sa k tomu nikdy neznížil, no predstava, že s týmto chlapom, ktorého prakticky nepoznám, strávim dva týždne, ma desila, no rovnako ma desila aj druhá možnosť, teda povedať mu, že s ním nikam nejdem. Keď sme prechádzali colnou kontrolou, nemohla som sa zbaviť pocitu, že sa dopúšťam osudovej chyby." (str. 81-82)

B. A. Parisová zvolila vhodnú kompozíciu, príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. Manželov Jacka a Grace spoznávame v súčasnosti a zároveň sa dozvedáme aj o počiatkoch a následnom vývoji ich vzťahu. Zdá sa, že tvoria dokonalý pár, ani na chvíľu sa od seba neoddelia, sú príťažliví a zohratí. Lenže pravda býva omnoho komplikovanejšia a aj medzi nimi sú trhliny. A to dosť vážne, pretože Jack je šikovný manipulátor, ktorý dokáže svoje okolie hravo o čomkoľvek presvedčiť, a Grace žije nielen v jeho tieni, ale aj šikanujúcom područí. Čitateľ vie prakticky už od samého začiatku, o čo ide, ale autorka napriek tomu dookola predkladá situácie, ktoré to len zdôrazňujú, no dej ako taký nikam neposúvajú. Škoda, že nevyužila plný potenciál a zo psychologickej drámy, akú sa pokúsila vytvoriť, nespravila radšej napínavý triler, kedy by čitateľ nevedel, čo môže od jednotlivých postáv čakať. Musím tiež poznamenať, že ani úsilie vyvolať nejaké pocity nepadá na úrodnú pôdu. A keď, tak by ste Grace najradšej zatriasli. Áno, obete domáceho násilia často podľahnúť jeho pôvodcovi, sú s ním späté a nevedia sa vymaniť, avšak v tomto románe i tá zmena prišla zo strany na stranu, ako šibnutím čarovného prútika. Aj Jack pohorel na nedostatočnom vykreslení, žiadalo sa viac povenovať napríklad jeho detstvu, príčinám správania a podobne. Keďže som sa už predtým stretol s tvorbou B. A. Parisovej, čakal som čosi navyše, ale márne. Obávam sa, že podobných románov je na našom trhu kvantum a tento patrí prinajlepšom k priemeru.

B. A. Parisová

"Nasledujúci mesiac sme opäť leteli do Thajska, no o útek som sa už nepokúšala. Jack je schopný všetkého, a mne bolo jasné, že ak skúsim ujsť, mohol by sa nahnevať a zinscenovať moju samovraždu... Dni som trávila ako vždy, zamknutá buď na balkóne alebo v izbe. Von ma púšťal, len keď sme sa mali fotiť. Druhý pobyt bol pre mňa ešte horší. Vedela som totiž, že keď som sama, Jack si ktoviekde vychutnáva niečí strach. Nevedela som presne, čomu holduje, no iste išlo o niečo, čo doma v Anglicku nemal. Pri spomienke na jeho mamu mi napadlo, či sem nelieta len preto, aby mohol mlátiť ženy." (str. 184)

Nechcem však, aby román Za zatvorenými dverami vyznel negatívne. Autorka má svoju základňu fanúšikov, ktorí dostanú presne to, po čom túžia. Súčasné trendy nahrávajú skôr drsnejším dielam s bizarným páchateľom, ťažko skúšanými vyšetrovateľmi a neraz i hektolitrami krvi. B. A. Parisová kladie dôraz na problémy v každodennosti a hrdinami, ktorí môžu byť pokojne vašimi susedmi. Dej má pomalšie tempo a je postavený skôr na budovaní atmosféry stiesnenosti ako na dynamike. Jednoducho, má istý britský nádych, spočívajúci viac na elegancii ako explicitnosti. Pri čítaní som mal dojem, že autorka chcela napísať príbeh, aby podnietila čitateľov k zamysleniu či lepšiemu vnímaniu svojho okolia, a epickosť išla trochu bokom. V tomto smere román Za zatvorenými dverami splnil svoj účel. Pretože naozaj nikdy neviete, čo sa deje len kúsok od vás...

Originálny názov: Behind Closed Doors
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Kubuš
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Vzrušujúce predstavy premenené na skutočnosť

Román Nabijak sa dá už len podľa názvu ľahko zaradiť do príslušných kategórií, pričom bude nevyhnutne čeliť dvom vlnám čitateľov. Prvá ho automaticky odsúdi ako čítanie pre znudené domáce paničky, druhá - bez predsudkov - ho vezme do rúk s úmyslom zabaviť sa, prípadne pocítiť jemné vzrušenie pri horúcich erotických scénach. Rovnaké zameranie mal aj Zapletený, takže komu sa páčil, nemal by obísť ani knihu Alice Claytonovej. Tá sa totiž pohybuje po rovnakom žánrovom poli ako Emma Chaseová či Jennifer Probstová. Obe autorky sú slovenským čitateľom (či skôr čitateľkám) dobre známe, a tak je možné, že k nim vďaka vydavateľstvu Aktuell pribudne ďalšia stálica.

"Sladké sny a tenké steny... Zaplavila ma vlna poníženia, keď som si spomenula na slová, ktorými sa so mnou rozlúčil. Ešte hlbšie som zaliezla pod perinu. Srdce mi bilo rýchlejšie, keď som uvažovala, ako veľmi som sa strápnila. Srdce, kašli na dievča pod perinou. Minulú noc sa mi určite nič nesnívalo, ale aby som sa uistila, že ma nikto (Simon) nebude počuť kričať od vzrušenia, spala som so zapnutým televízorom. Zistenie, že Simon počul, ako sa mi o ňom sníva, ma uvrhlo do takého šoku, že som nekonečne dlho prepínala kanály a snažila som sa nájsť niečo, čo by neznelo ako ja, keď mám erotické sny so Simonom." (str. 72)

Samozrejme, erotika by v knižnom spracovaní nebola ničím zaujímavým bez príbehu, ktorý je tým hlavným. A Nabijak pritom vychádza z pomerne triviálnej situácie, vďaka čomu sa doňho dá veľmi ľahko vžiť. Hrdinkou je Caroline, ktorá sa nasťahuje do nového bytu. Radosť jej však kazia zvuky od suseda, jasne naznačujúce, čo sa deje v jeho spálni. Keď sa to už nedá vydržať, odhodlane mu ide zabúchať na dvere, aby mu vytmavila, čo si myslí o jeho egoizme. Keď však Simon otvorí, Caroline zažije pohľad, aký rozhodne nečakala... A vtedy sa rozkrúti kolotoč vtipných situácií, trefných dialógov a iskrenia, ktoré dokáže Alice Claytonová preniesť zo stránok aj na čitateľa. V roku 2013 bol Nabijak na svetoznámom knižnom webe Goodreads vyhlásený za jeden z najzábavnejších titulov, takže ak váhate nad kúpou, toto by vás mohlo presvedčiť. Hlasovanie ľudu predsa hovorí za všetko. Román je naozaj pomerne vtipný, a to predovšetkým zásluhou postáv. Tie síce nie sú vykreslené nejako extra do hĺbky, ale s ohľadom na žáner to absolútne neprekáža. V jednoduchosti je krása, a tak si len užívate ich trampoty a vášnivo sa rozvíjajúci vzťah smerujúci, samozrejme, k šťastnému koncu. Ten sa v prípade Caroline rovná aj dosiahnutiu O, s ktorým sa rozlúčila už pred nejakým časom a stal sa natoľko imaginárnym, že sa mu občas prihovára ako vymyslenému kamarátovi.

Alice Clayton

"Nahla som sa k nemu a jemne som sa mu zahryzla do spodnej pery, potom som ho nešetrne pritiahla bližšie. Ochotne sa nechal stiahnuť a nebránil sa, keď som ho chcela viesť. Prstami som ho potiahla za vlasy a jazyk som mu vrazila do úst, zastonal. Celý môj svet sa v tej chvíli zúžil do pocitu, že držím tohto muža, tohto úžasného muža v rukách, že ho zvieram medzi nohami a bozkávam ho, akoby mal nastať koniec sveta. Nebolo to nežné ani váhavé, bola to čistá sexuálna frustrácia, vyostrená žiadostivosťou a zvinutá do obrovskej prosby - bože, nechaj ma dlhodobo žiť v ústach tohto muža. Moja ústa ho viedli v tanci starom ako hory okolo nás, ktoré nás súhlasne sledovali, jazyky, zuby a pery do seba narážali a búšili, až kým nepodľahli príjemnému napätiu..." (str. 185)

Caroline je rozprávačkou príbehu, ale to neznamená, že je jednostranný. Súčasťou textu sú totiž aj esemesky rôznych postáv, z ktorých sa môžeme dozvedieť viac o ich myšlienkach a pocitoch. Nehovoriac o tom, že je to občas príjemné spestrenie textu, rovnako ako pasáž cesty autom, založená čisto na uvažovaní konkrétnych postáv. Krúženie Caroline a Simona okolo seba je šarmantné, i keď po čase začne byť trochu zdĺhavé a najradšej by ste ich už sami poslali do postele. Na druhej strane, dej na vás neútočí prvoplánovou snahou vyvolať túžbu a podnietiť vášeň a k slovu sa dostáva aj romantika. Horúcejších scén sa totiž dočkáte až v druhej polovici knihy, po občasných hluchých miestach a pátose. Viac ma oslovili Carolinine priateľstvá, kamarátstvo je totiž jednou z najprezentovanejších hodnôt. Vyznievajú prirodzene a milo. Nabijak patrí medzi knihy, od ktorých veľa nečakáte, ale dostanete zaujímavý balík plný romantiky, humoru, sympatických postáv a malebného prostredia. Azda sa Alice Claytonovej podarí udržať jej charakter aj v ďalších častiach série.

Originálny názov: Wallbanger
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Cocktail)
Preklad: Dana Petrigáčová
Počet strán: 328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Temná atmosféra nie je len doménou severu

Román Hrob mojej sestry sa na prvý pohľad tvári ako príslušník severskej literatúry - temnou obálkou, názvom a celkovou atmosférou. Nedajte sa však pomýliť, autor Robert Dugoni je Američan a dej jeho knihy sa odohráva v lesoch nad mestečkom Cedar Grove. Ako vidno, aj meno dejiska je blízko spojené s "hrobom", čo len dotvára ponurú náladu. Názov naznačuje, že budeme mať dočinenia s priamym rozprávačom, ale Tracy ako hlavná hrdinka sa nevyznačuje touto úlohou. Rozprávač je objektívny, hoci vzťah Tracy a jej sestry tvorí podstatnú súčasť deja, a tak je istá miera zainteresovania celkom príznačná.

"Teraz mala Tracy v ruke forenzný dôkaz z hrobu, ktorý hovoril v prospech jej desaťročnej teórie. Tá tvrdila, že House bol neprávom obvinený, zatiaľ čo Sarin vrah si stále behá po slobode. Táto teória jej však veľmi neposlúži - kým nedostane dôkaz až pred sudcu a neprivedie svedkov späť na lavicu svedkov, pod prísahou pripravených na krížový výsluch. A jediná možnosť, ako to docieliť, je zariadiť Edmundovi Houseovi výsluch vo veci znovuotvorenia procesu, čo bude predzvesť nového súdu. Lenže bez Houseovej spolupráce to nepôjde." (str. 115)

Mám rád príbehy, ktoré prepájajú minulosť s prítomnosťou. Autorom to poskytuje možnosť spraviť ho komplexnejším a čitateľ je viac zaujatý rozvojom postáv a ich rozsiahlejšími osudmi. V tomto prípade ide o vraždu mladého dievčaťa z roku 1993, ktorú sa rozhodne nanovo preskúmať Tracy, čerstvá členka tímu detektívov z oddelenia vrážd a zároveň sestra zavraždenej. Ako je v podobných príbehoch zvykom, jej snaha sa nestretáva s nadšením okolia, či už preto, lebo prípad je oficiálne uzavretý a vrah odsúdený, alebo preto, že niektorým ľuďom tým Tracy stúpa na otlak. Tracy pritom motivuje nielen samozrejmá túžba po pravde a spravodlivosti, ale aj vlastný pocit viny, keďže v osudný večer dala prednosť priateľovi pred Sarou. To viedlo k odcudzeniu s rodičmi a napokon aj jej odchodu z mesta, no množstvo nezodpovedaných otázok ju napokon privedie naspäť. Úvod knihy sa významnou mierou venuje práve vnútornému svetu hlavnej hrdinky, jej citovým poryvom a prieniku do minulosti, aby sme dôsledne pochopili jej motiváciu aj súčasný stav. Nech vás to neodradí, pretože neskôr sa dej rozbehne želaným smerom a nastáva pravý psychotriler.

Robert Dugoni

"Ozval sa výbuch a predné okno zarinčalo. Tracy odklopila svoju stoličku a podarilo sa jej napoly skočiť na Dana a napoly ho strhnúť k zemi. Držala ho a čakala ďalšiu streľbu. Nič také sa však nestalo. Vonku ktosi naštartoval motor nákladiaka. Zaškrípali pneumatiky. Tracy sa odkotúľala z Dana, vytrhla z puzdra svoj glock, rozrazila dvere a vybehla na trávnik. Auto však už fičalo na koniec ulice, takže ho nemohla dobehnúť, a na tú diaľku sa nedalo rozoznať poznávaciu značku... Vletela späť do domu. Tam už kľačal Dan a horúčkovito sa snažil pomocou uterákov zastaviť Rexovi krvácanie. Srsť veľkého psa bola zlepená krvou." (str. 183)

Hrob mojej sestry patrí v rámci žánru do kategórie kníh, kde netečú litre krvi a ktoré sa nepredháňajú v senzačnosti a brutalite, ale zato vás upúta analýzou medziľudských vzťahov a ich neraz zhubným vplyvom na dianie v spoločnosti. Napriek týmto žánrovým presahom vám utkvie v pamäti, či už vďaka mrazivej atmosfére, alebo dôkladne vykresleným postavám. To sa týka, samozrejme, tých ústredných, mnohé vedľajšie majú len malú funkciu. Tracy si určite obľúbite, čo bola zrejme aj snaha Roberta Dugoniho. Každá séria predsa stojí a padá na hrdinoch a musia mať čo ponúknuť aj naďalej. Ak mám správne informácie,  zatiaľ je v pláne sedem kníh, no ktovie, možno sa Hrob mojej sestry dočká aj viacerých literárnych súrodencov. Ja by som rozhodne nebol proti.

Originálny názov: My Sister´s Grave
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Tracy Crosswhiteová)
Preklad: Jozef Klinga
Počet strán: 356

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Iskrivá romanca na zimné večery

Zopár rokov badať v románoch určených primárne ženám nový trend. Po historických romanciach a príbehoch zo súčasnosti, kde sa vytvorili akési dva tematické archetypy (nevera a ženská emancipovanosť), prišla na rad erotika. Nejde však o žiadne nechutnosti, ale o umelecké stvárnenie fyzickej stánky vzťahov, šteklivé príbehy okorenené humorom a podnecujúce fantáziu čitateľov. Ako sa zdá, ide o trefu do čierneho, romanticko-erotické romány sa pravidelne umiestňujú v rebríčkoch bestsellerov. Vydavateľstvo Aktuell nie je výnimkou a dobre si uvedomuje, čo verejnosť chce. Siahlo po americkej autorke Emme Chaseovej a v preklade ponúka jej román Zapletený.

"Bozkával som stovky dievčat. Možno aj tisícky, ale pamätám si z nich len niekoľko. A čo tento bozk? Na ten tak ľahko nezabudnem. Chutí... Bože, nikdy som nebral drogy, ale viem si predstaviť, že takto nejako chutí prvý šnup kokaínu. Je to návykové. Naše vlhké pery sa spoja. Nedokážem sa jej prestať dotýkať. Mám ruky všade - na jej tvári, vlasoch, na chrbte aj na zadku. Ťahám ju bližšie k sebe v zúfalej potrebe čo najviac ju cítiť. Chcem, aby vedela, čo to so mnou robí." (str. 65)

Je zaujímavé, že autorka si zvolila za rozprávača muža, nie je to častý jav a príbehu to náramne prospelo. Hoci spočiatku som sa obával, ako sa s tým popasuje, pretože Drew Evans nepôsobí práve ako rytier na bielom koni. Áno, je neskutočne driečny, príťažlivý, bohatý a vyžaruje autoritu v kombinácii s charizmou, ale zároveň je aj notorický sukničkár, ktorý povýšil dobývanie žien na šport. Jeho ďalšiu trofejou má byť aj Kate, no nečakane natrafí na viacero problémov. Kate je totiž nielen jeho kolegyňa, navyše je zasnúbená a okrem toho mu akosi neschádza z mysle... Emma Chaseová sa svojej úlohy zhostila znamenite, čoho dôkazom je Drewov vnútorný svet. Spočiatku mi nebol veľmi sympatický, ale postupne z neho vykresala "človeka" a jeho myšlienkové pochody boli neraz vtipné a trefné. Čo sa mi tiež páčilo, bola snaha "preraziť" stránky knihy a komunikovať s čitateľom. Drew sa nám totiž priamo prihovára, kladie nám otázky, čím sa stáva autentickejším a ešte výraznejšie vás vtiahne do deja. Ja osobne v knihách vítam akékoľvek popkultúrne narážky, a tak ma potešili i Drewove odkazy na rôzne filmy. Keďže ide o otvoreného, úprimného hrdinu, občas padne aj nejaké to expresívne slovo, ale nemusíte sa obávať, nie je ich veľa a sú využívané funkčne.

Emma Chaseová

"Hm, to mi celkom nevyšlo. Máte pravdu, bola to úplná katastrofa. Myslíte si, že som mal ísť za ňou? Mýlite sa. Čítali ste Umenie vojny od Sun C´? Ja áno. Je to kniha o vojenskej stratégii. Dobrý generál vie, kedy má zaútočiť. Výborný generál pozná, kedy má ustúpiť a preskupiť sily. Povedal som Kate, čo som mal. Teraz jej to musím dokázať. Vojny vyhrávajú činy. A tie dokážu vyliečiť aj rany. Slová nie, tie sú lacné. Najmä tie moje majú v tejto chvíli asi takú váhu ako zvyšky papierových vreckoviek zabudnuté vo vrecku." (str. 183)

Zapletený je prvou časťou série, ktorá rozhodne má ešte čo povedať. Niekto by si mohol podľa obálky myslieť, že pôjde o tuctové, gýčové či vulgárne dielo, ale mýlil by sa. V texte sa síce vyskytnú pasáže, ktoré citlivejšie povahy prinútia začervenať sa, no to len podčiarkuje celkovú atmosféru románu. Na knižnom trhu je momentálne veľké množstvo kníh daného žánru, a niektoré skutočne podliezajú kvalitatívnu latku. Román Emmy Chaseovej patrí k vydareným titulom, a preto by nemal ujsť vašej pozornosti. Je pravda, že dejovo neprináša nič nové, ale číta sa ľahko, je zábavný a jeho hrdinov si zamilujete. A okrem toho sa určite - ako aj ja - budete tešiť na ďalšie diely série.

Originálny názov: Tangled
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 254

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Ľudská temnota ešte nikdy nebola taká desivá

Psychotrilerov o sériových vrahoch je na našom trhu ako maku. Ľudia radi prenikajú za oponu svojho pokojného života, strach z nepoznaného nás drží v strehu a vyvoláva príjemné zimomriavky. V čom sa Chris Carter odlišuje od iných autorov na poli daného žánru? Už len tým, že jeho príbehy nie sú čistým produktom jeho fantázie. Carter totiž vyštudoval psychológiu a kriminálne správanie a istý čas sa pracovne venoval práve sériovým vrahom a zločincom odsúdeným na doživotie. Svoje skúsenosti teraz využíva pri písaní mrazivých trilerov, ktoré si rozhodne neberú servítku pred ústa. Nie sú určené citlivým povahám, no napriek tomu - alebo práve preto - patria k tomu najlepšiemu. 

"Nedokázal pustiť z hlavy tú ženu bez tváre. Vždy, keď zatvoril oči, uvidel vyrezaný symbol na jej zátylku a cítil prenikavý zápach, ktorý sa z nej šíril. Deje sa to znovu? Je to ten istý vrah? A ak áno, prečo zase začal zabíjať? Otázky sa rojili ako na bežiacom páse, Hunter však vedel, že odpovede zďaleka nebudú nasledovať takým rýchlym tempom." (Dvojitý kríž, str. 65)

Prostredie Los Angeles, v ktorom sa séria odohráva, tvorí pekný kontrast temným zákutiam ľudskej duše. Hlavný hrdina, detektív Robert Hunter, je osamelým vlkom, v čom mi pripomína Harryho Boscha (rovnako ako dejiskom). Dvojitý kríž, úvodný diel série, vás vtiahne od samého začiatku. Chris Carter totiž stavia svoj román na epickosti a vystačí si aj bez nadbytočných opisov či vnútorných monológov. Som rád, že sa dozvieme niečo aj o Hunterovej predchádzajúcej činnosti, čo je nevyhnutné vzhľadom na prepojenie s jeho starším prípadom. Brutálne zavraždená žena má totiž na tele vyrezaný znak nápadne podobný tomu, ktorý po sebe zanechával iný zabijak. Hunter mal pred časom pochybnosti o identite obžalovaného a teraz ešte vzrástli. Prirodzene inklinuje k myšlienke, že páchateľa vedú náboženské motívy, čo mi zas pripomenulo niektoré filmové kúsky, ako napr. triler Sedem. Dvojitý kríž navodzuje atmosféru, ktorá vás miestami prinúti zdvihnúť zrak od knihy, ak kdesi v dome či byte začujete nečakaný zvuk. Triler prechádza až do hororu, najmä v scénach mučenia. Ale aj to je devíza románu - nenahliadnete iba do mysle detektíva, ako to býva prakticky v každej kriminálke, ale aj do tej vrahovej. Napokon, keby Chris Carter nevyužil všetky svoje znalosti, bolo by to na škodu veci.

"Majiteľ obchodu využil príležitosť, keď sa obaja lupiči na okamih nesústredili naňho, a pohotovo vypálil na toho, ktorý stál bližšie k dverám. Strela z brokovnice zasiahla muža rovno do hlavy a vymrštila ho do vzduchu. Črepy skla zo zdemolovaných dverí sa rozleteli ako ľadové krúpy. Keď druhý maskovaný muž videl, ako bezhlavé telo jeho parťáka dopadá na zem, prepadol panike. Dvakrát vystrelil na majiteľa, skôr než ten stihol obrátiť zbraň proti nemu, obe guľky trafili cieľ do brucha. Majiteľ obchodu sa zapotácal, ale stále mal dosť času aj sily stisnúť ešte raz spúšť." (Dvojitý kríž, str. 247)

Hunter nerieši krvavý prípad, samozrejme, sám, ale má partnera v podobe nováčika Carlosa Garciu, ktorý predstavuje akýsi protiklad voči hlavnému detektívovi. Garcia je mladý, zapálený, ženatý a odhodlaný dokázať svoje kvality napriek prvotnému odmietaniu zo strany ostrieľaného vyšetrovateľa. Dvojica sa predstavuje aj v druhej časti pod názvom Kat - tá pokračuje v nastolenej atmosfére i kvalite a je rovnako pútavým čítaním. I tu sa vyskytuje motív súvisiaci s náboženstvom, ba v ešte väčšej miere. Ide totiž o prípad kňaza, ktorého ktosi pripravil o hlavu (doslova, nie obrazne) a namiesto nej umiestnil hlavu psa. Spočiatku nasvedčuje všetko tomu, že ide o zvrátený rituál, kým sa na scéne neobjaví ďalšia podivná mŕtvola, ktorú s prvým prípadom spájajú len krvavé čísla... Dvojici detektívov sa hľadá motív dosť ťažko, pretože každou vraždou sa mení páchateľov modus operandi. Na pohľad obete nespíja nič okrem bolestivej brutality. Až keď im dôjde, že vrah využíva ich najväčší strach, odhalí sa pred nimi krutosť celého prípadu. Nenávisť Kata, ktorý využije vašu dôveru a strach, aby vám pripravil najhorší možný odchod z tohto sveta, je hnacím motorom príbehu, čo graduje každou jednou kapitolou.

"Sídžej s Martinom mali pravdu. Zápach bol silnejší a odpornejší s každým krokom. Došli k posledným dverám a vstúpili do toho najhoršieho sna. Obrovská miestnosť bola zariadená pohodlnými pohovkami a moderným nábytkom. Mike Brindle a ďalší traja forenzní technici sa v nej sústredene venovali svojej práci. Huntera začalo páliť v očiach. Nebol si istý, či to spôsobil ten odporný zápach, z ktorého napínalo, alebo to, na čo sa práve díval. Garcia sa kŕčovito trhal, snažil sa potlačiť nevoľnosť, ale príšerný smrad v kombinácii s ohavnou scénou, ktorá sa mu v tej chvíli naskytla, boli naňho príliš. Rýchlo sa vytackal z miestnosti a vyvracal sa hneď za dverami." (Kat, str. 133)

Vydavateľstvo Aktuell vie pracovať s kvalitou, čo sa odráža v celkovom prístupe k daným knihám - od obálky cez preklad až po technickú stránku. Obálky sú primerane "psycho", románom pristane aj väčší formát. Text je rozdelený do kratších kapitol, čo mu dodáva dynamiku, ja osobne navyše preferujem práve takúto kompozíciu, pretože po knihe môžem siahnuť, aj keď mám na čítanie menej času. Ako som už spomenul, Chris Carter dbá na stupňovanie deja a napätia a strhujúce finálne je v obidvoch prípadoch čerešničkou na torte. Chuť im dodávajú najmä ústredné postavy, ktoré sú jadrom každej série, v tomto smere nie je autorovi čo vytknúť. Hunter a Garcia si získajú vaše sympatie, pretože na jednej strane sa ovplyvnení krutosťou sveta, no na druhej si dokážu zachovať ľudskosť a empatiu. Garcia ako nováčik, prirodzene, trochu za Hunterom zaostáva, ale verím, že v ďalších častiach sa jeho schopnosti prejavia v čoraz väčšej miere. A nad nimi kraľuje nová veliteľka s ostrými lakťami - síce nemá až toľko priestoru, ale dokáže si pre seba ukradnúť každú scénu. Aj tu sa prejavuje Carterov talent, žiadna postava nie je len do počtu, každá má v deji svoju nezastupiteľnú úlohu. Séria s Robertom Hunterom zaznamenala kolosálny nástup a dúfam, že nastolenú latku len tak ľahko nepodlezie.

Originálne názvy: The Crucifix Killer, The Executioner
Príslušnosť k sérii: Robert Huunter (1. a 2. diel)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 376 + 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

 

Neľútostný boj na pôde nepriateľa

Vždy keď si myslím, že v žánri fantasy určenom nielen pre mladých čitateľov sa už nedá prísť s ničím novým, dostane sa mi do rúk kniha, ktorá ma presvedčí o opaku. Medzi také patrí aj Červený úsvit, prvá časť série odohrávajúcej sa na Marse. Síce tu badať spojitosť s jeho označením "červená planéta", ale pôvod názvu treba hľadať inde, konkrétne v kaste, do ktorej patrí hlavný hrdina Darrow. Informácie na obálke hovoria o románe ako o Hunger Games pre dospelých, no porovnávať dielo Pierca Browna sa mi nezdá vhodné. Prečo? Pretože je natoľko sebavedomé, originálne a inšpirujúce, že si zaslúži vlastný piedestál.

"Kvôli Eo nereagujem. Spaľuje ma hnev. Nenávisť. Všetko. Ale stále sa jej pozerám do očí, keď ju odvádzajú a okolo krku uväzujú slučku. Pozriem sa na Bridgea a ten mi potichu uvoľní ústa. Moje zuby už nikdy nebudú ako predtým. Plecháč má v očiach slzy. Nechám ho tam stáť a ochromene sa dopotácam pod šibenicu, aby sa na mňa Eo mohla pozerať, keď bude zomierať. Rozhodla sa sama. A ja s ňou vydržím až do konca." (str. 47)

Hlavná postava Darrow má síce šestnásť rokov, čo by dielo mohlo radiť medzi young adult tituly, ale zmýšľaním je omnoho ďalej než väčšina jeho bežných rovesníkov. Veľmi rýchlo musel dospieť, aby dokázal prežiť v neľútostnom svete, čo ho robí nielen odolnejším, ale aj akceptovateľnejším i pre dospelého čitateľa. Na jednej strane síce pôsobí zodpovedne, ale zároveň sa dokáže vrhať do nových situácií s mladíckou vervou. Preto nejde o typickú žánrovku pre mladých, ale o plnohodnotnú dystopiu s množstvom nečakaných zvratov, zaujímavých postáv a odkazov na našu spoločenskú situáciu. Oceniť musím aj autorov rozprávačský štýl zbavený akéhokoľvek balastu. To, čo nájdete v Červenom úsvite, by iní autori bez problémov roztiahli aj na tri knihy. Nemusíte sa však báť, že si Pierce Brown rýchlo vystrieľa všetky náboje, jeho séria má päť častí a je sa rozhodne na čo tešiť. Svet, ktorý vytvoril, ponúka toľko možností, že v úvode pôsobia priam neobmedzene. Akonáhle Darrow prenikne z Červených medzi Zlatých, príbeh vám nedá vydýchnuť. Krásne graduje a po otočení poslednej strany dúfate, že pokračovanie budete držať v rukách čo najskôr.

Pierce Brown

"Súboj netrvá dlho. Trénoval som s ním celé mesiace, ale on trénoval celý svoj život. Nad riekou rinčia naše čepele. Padá sneh. Sme celí od blata. Lapáme po dychu. V chladnom vzduchu sa nám zráža dych. V ramenách mi brní, keď sa naše meče stretávajú a zrážajú. Som rýchlejší ako on. Ohybnejší. Takmer ho zasiahnem do stehna, ale on túto hru ovláda dokonale. Jemným pohybom zápästia mi odhodí meč, priskočí ku mne a cez brnenie mi vrazí iónový meč rovno do brucha." (str. 250)

Darrow nie je nadarmo prirovnávaný ku kultovej postave Katnis Everdeenovej. V príbehu natrafíte na viacero podobní so svetom Panemu, ale nijako mu to neškodí. Priaznivci žánru budú nadšení z Darowovho prenikania medzi nepriateľskú farbu, epických súbojov, komplexnosti novej spoločnosti aj využitím mytológie. Pierce Brown berie pritom ohľad na čitateľov a všetko, čo súvisí s daným prostredím, mu dávkuje postupne. V početných pojmoch, názvoch a reáliách sa teda len tak ľahko nestratíte a v polovici knihy si už budete pripadať ako expert na život na Marse. Červený úsvit sa vezie na vlne pretrvávajúceho záujmu o vymyslené svety, kde sa denno-denne bojuje o prežitie, pracuje s odskúšanými motívmi, ale spracúva ich svižným, dynamickým spôsobom. Mňa úvod série nadchol, preto verím, že sa dočkáme prekladu aj jeho pokračovaní.

Originálny názov: Red Rising
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Lucia Hitková Hrabětová
Počet strán: 365

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.