Už dlhšie mi chýba na slovenskom trhu prekladový autor typu Khaleda Hoseiniho. Vydavateľstvo Lindeni sa podujalo priniesť na naše pulty román spisovateľky Nazanine Hozar a už podľa anotácie som vedel, že zívajúca diera v mojom čitateľskom vnútri bude konečne zaplnená. Historické i súčasné dianie v Iráne je pre našinca občas veľkou neznámou a akýkoľvek náhľad do tejto krajiny je vítaný. Najmä keď je zaobalený do pútavého príbehu, s akým je ľahké sa stotožniť a pochopiť vnútro postáv aj napriek kultúrnej odlišnosti. Ústredná hrdinka si vás získa svojím nevšedným osudom, poznačeným pečaťou odloženého dieťaťa. Ide o skvele zvolenú analógiu k hľadaniu si miesta vo svete, ktorý nie je zhovievavý k slabým, ale zároveň poskytuje priestor na sebarealizáciu a sebauvedomenie.
"Zahra sa rozbehla po ulici ako jastrab, keď zavetrí korisť. Po chvíli sa Behrúz vydal hľadať do mesta Ariu, dúfal, že ju nájde prvý. A našiel. Spala schúlená vedľa Kamrána na schodoch starej mešity, ruku skrútenú okolo dreveného vedra so špinavou bielizňou. Chlapca poslal napred a Ariu vzal na ruky, vedro mu viselo na končekoch prstov. Cestou premýšľal o Ahmedovi, Zahrinom synovi. Aj k nemu sa tak správala? Kedy už konečne Boh zasiahne, otrasie zemou a rozdelí ju vo dvoje, tak aby Zahra ostala na jednom brehu a on na druhom?" (str. 101)
Spočiatku som si musel zvykať na autorkin štýl, ale hneď ako som sa naladil na jej vlnu, dočkal som sa pestrého, farebného a dojemného príbehu, ako naznačuje aj samotná obálka. Názov napovedá, že dej sa bude zameriavať predovšetkým na Ariu, ktorá dostala meno podľa hudobnej skladby. A hoci je jej životný údel hnacou epickou silou, vytvára sa okolo nej plejáda rôznych charakterov, čo Ariu sprevádzajú na takmer tridsaťročnej púti. Kompozícia románu dáva do popredia hlavne tri ženy, no nebyť šoféra Behrúza, ktorý jednej noci v roku 1953 začul detský plač, novonarodené dievčatko mohlo dopadnúť veľmi zle. Behrúzova žena Zahra nie je vôbec nadšená z nečakaného prišelca a ďalší hladný krk v rodine považuje za nechcenú príťaž. Svoje antipatie sa ani nesnaží ukrývať a k Arii sa správa ako typická negatívne založená macocha. Samozrejme, najmä vo chvíľach, keď nie je nablízku jej manžel... Ďalšou ženou, ktorá ovplyvní Ariin osud, je bohatá vdova Ferešte. Ani od nej sa Aria nedočká vrúcneho citu, no poskytne dievčatku útočisko, čo predznamená jej ďalšie kroky. Napokon Aria stretáva chudobnú Mehrí, ktorú považujem za jednu z najlepších postáv románu. Akoby všetko smerovalo k tejto záhadnej žene, skrývajúcej v sebe viac, než sa zdá na prvý pohľad. Vo všeobecnosti Nazanine Hozar stavia na zdanlivo jasných či zrozumiteľných motívoch, ale vzhľadom na tému je možné čítať medzi riadkami a objaviť tak ďalšie príbehové i myšlienkové vrstvy. Do jednej knihy sa, prirodzene, nemôžu vmestiť všetky reálie, najmä v širšom časovom rozmedzí. Napriek tomu sa čitateľ dozvie mnoho informácií o iránskej politickej situácii, bojoch o moc, náboženských konfliktoch, postavení žien, sociálnych či vzdelávacích problémoch alebo o jednoduchých a pritom komplikovaných medziľudských vzťahoch. Autorka sa nesnaží tlačiť na pílu, ale darí sa jej vyvolať v čitateľovi pestrú škálu emócií, spôsobenú hlavne kultúrnymi rozdielmi a hraničnými situáciami, keď smrť dýcha postavám na krk, zatiaľ čo sa snažia ochrániť svojich blízkych.
 |
| Nazanine Hozar (zdroj: The Walrus) |
"Vpíjali sa očami do zrnitého obrazu, Aria žmúrila, či na povrchu Mesiaca rozozná tvár Proroka. Celý život jej ľudia tvrdili, že tam je. Nevedela, že Ferešte vedľa nej robí presne to isté. Hľadala tvár boha, akéhokoľvek boha, boha islamu alebo židov, Ježiša alebo Ahura Mazdu, a keď nič také nenašla, modlila sa, aby jeho tvár zostala navždy skrytá pod mesačným prachom a nikdy sa nezjavila." (str. 303)
Román Aria sa vymyká súčasným dynamickým rozprávačským trendom a plynie vlastným tempom. Občas spomalí, zameria sa na opis postáv, ich činností alebo miestnych zvykov, inokedy šprintuje a zdá sa, že len prebehne udalosťami, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť. Viac sa mi pozdávali časti, keď bola Aria staršia, hoci ani ako dieťa nebola práve nevšímavá. Občas sa mi dokonca zdalo, že na cca päťročnú má až pridospelé zmýšľanie. Kniha pôvodom iránskej spisovateľky Nazanine Hozar mi však určite rozšírila obzory a bude mať na mojej poličke čestné miesto.
Originálny názov: Aria
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 416
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára