Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)

Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...

Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Pozvoľné odkrývanie dôsledkov nacizmu

Spočiatku som sa nazdával, že román Lauren Foxovej bude podobný mnohým iným s tematikou druhej svetovej vojny. V posledných rokoch sa totiž roja ako huby po daždi, čo je na jednej strane skvelé, pretože hrôzy ozbrojených konfliktov treba ľuďom pripomínať (hlavne v dnešných neistých časoch), no na druhej strane je nimi trh pomaly presýtený a je náročné vyselektovať skutočne originálne kúsky. Napokon sa však ukázalo, že je stále možné priniesť niečo nové, a to tak v rámci príbehu, ako i kompozície a rozprávačského štýlu. Kto očakáva klasický priamočiary dej, mal by sa mať na pozore, pretože autorka sa pohrala s tradičným rozprávaním a ponúka mierne odlišný pohľad na osudy postáv.  

"Annelise sa načiahne ponad okraj kočíka a silno uštipne spiace dieťa do stehna. Silno, silno, silno. Inge sa zobudí s krikom, cíti nevysvetliteľnú pulzujúcu bolesť v stehne a cez slzy sa zmätene pozerá na rozmazaný úzky chrbát matkinej najlepšej priateľky, ktorá rýchlo kráča po chodníku preč od nich. O týždeň ktosi hodí do okna Walterovej a Annelisinej jedálne tehlu, ktorá prerazí sklo, preletí oblúkom cez miestnosť, odštiepi roh ich mahagónového stola a dopadne na dlážku uprostred sklenených črepov a úlomkov dreva. Tri dni nato sa Annelise prebudí v explózii bolesti a krvi." (str. 68)

Príbeh sa rozbieha v predvojnovom Nemecku, kde Annelise, mladá žena na prahu dospelosti, začína pomaly, ale isto pociťovať stupňujúce sa protižidovské nálady. Jej rodina vlastní obľúbenú pekáreň, ktorá spája rôzne typy ľudí bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či spoločenské postavenie. Eskalujúce napätie sa však dotkne aj ich podniku, no popritom sa stihne Annelise i zamilovať a budovať si vlastné životné hodnoty. K tomu ju vedú, prirodzene, aj nepríjemné udalosti, ako keď sa s ňou vzhľadom na tlak okolia rozíde jej priateľ, a nemenej významným prvkom jej vývoja je jej vzťah s matkou. Ten považujem za jeden z najsilnejších motívov v úvode knihy. Navonok chladne rezervovaná Klara má dcéru rada, no nevie dať najavo svoju náklonnosť a spolieha sa pritom na svojho srdečného manžela. Odlišné prístupy k spracovaniu a prejaveniu emócií či k výchove detí sú jadrom príbehu tiahnuceho sa desaťročiami a ukazuje silu a odhodlanie žien skúšaných dobou a krutosťou ľudí. Annelise je pekným príkladom postavy, ktorá zažije azda najväčší a najuveriteľnejší vývin od šťastného dieťaťa cez zasnenú a skrúšenú tínedžerku až po rozvážnu dospeláčku. Román Pošli po mňa je pomerne krátky, keď vezmeme do úvahy, čo všetko skrýva jeho obsah. Strieda dejiská, časové línie aj uhly pohľadu, čo je síce zdrojom komplexnosti a fungujúceho vyjadrenia priepasti a odlúčenia medzi generáciami, zároveň však čitateľ nemá dostatok priestoru zžiť sa s hrdinkami a ich vnútorným svetom. Annelise je spojivom, ktoré sa tiahne celým dejom a v tomto zmysle akýmsi záchranným kolesom. Nielen pre kostru deja, ale najmä pre svoje príbuzenstvo. Časť, keď je nútená opustiť svoj domov aj rodičov, aby sa s vlastnou rodinou vyhla prenasledovaniu zo strany nacistického režimu, patrí k najsugestívnejším pasážam knihy. Zaznieva v nej reálny smútok s opatrnou (nechcem napísať, že priam naivnou) nádejou, že sa raz azda všetko vráti do normálu. Príbeh pracuje vo veľkom aj s motívom nového začiatku a vytvárania nového hniezda. 

Lauren Foxová (zdroj: Facebook)

"V noci, keď je oceán pokojný, loď je ako kolíska. Annelise leží a bdie v prepchatej kajute, počúva, ako dýcha jej manžel a dcéra, ich odfukovanie a tiché vzdychy sú pre ňu útechou, dôkazom. Uviazla kdesi medzi zlomenosťou a nádejou, ľútosťou a úľavou. Spokojná napriek bolesti, uvoľnená napriek strachu. Zdá sa jej, akoby naraz napredovala aj cúvala. Vtedy na železničnom nádraží silno zažmúrila oči a modlila sa, aby to bol iba sen. Rýchlo zvažuje - čo keby tak otvorila oči a prebudila sa z nočnej mory ako desaťročná vo svojej posteli? Dokázala by sa kvôli tomu vzdať Waltera aj Ruthie." (str. 142)

Nostalgické spomienky sa miešajú s frustráciou a strachom a čitateľ prežíva všetky pocity spolu s postavami. Môže za to predovšetkým štýl Lauren Foxovej, ktorý sa odlišuje od bežnej neviazanej reči. Je veľmi lyrický, plný hlbokých myšlienok a zamyslení, ktoré podnietia k uvažovaniu aj čitateľa. Prejavuje sa to aj v krátkych, trefných vetách oddeľujúcich jednotlivé kapitoly. Autorka nenapísala prvoplánový príbeh o vojne, sústredí sa skôr na jej vplyv na život a city obyčajného človeka. Pošli po mňa je silný román, ktorý sa vymyká zo zaužívaných štandardov, čo môže pre niektorých čitateľov pôsobiť rušivo, no nájdete v ňom množstvo pekných ideí, ktoré stoja za objavenie. 

Originálny názov: Send For Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Dobro a zlo sú relatívne pojmy

Sally Hepworthová bola pre mňa dosiaľ neznámym menom, no už viem, že ak sa v edičnom pláne vydavateľstva Tatran objaví aj jej ďalší titul, neujde mojej pozornosti. Vzhľadom na anotáciu som sa nazdával, že pôjde o klasický domestic triler, zameraný na temné rodinné tajomstvá, ktoré len čakajú na prebudenie. Samozrejme, Dobrá sestra disponuje aj týmto prvkom, no okrem toho ponúka aj výraznú romantickú líniu a prekvapivý humor. Nie však vyslovene situačný či konverzačný, ale ten nenápadný druh, vyplývajúci zo vzájomnej interakcie postáv a ich vpadnutia do nezvyčajných udalostí. Charakteristika románu pracuje hlavne s motívom neistoty, pohrávania sa s čitateľom, ktorý má prirodzené pochybnosti o motivácii sestier-dvojčiat a ich pravej povahe. Podobných príbehov je síce dnes už neúrekom, ale tento má akýsi špecifický "drive", ktorým si vás ihneď získa. 

"Zaspím rýchlo, ale prebudím sa s prudkým nádychom. V okamihu sa zorientujem. Nepotrebujem čas, aby som si uvedomila, kde som, nie som zmätená. Viem, kde som. Viem, že to bol sen, hoci stále cítim to chladné mokré telo pod svojimi rukami, to kopanie a zvíjanie, moje prsty, ktoré ho zvierajú tak silno, až sa trasú. Takisto viem, že to nebol sen. Bola to spomienka. Varovanie. Najmä pripomienka. Nenamýšľaj si o sebe nič, Fern! Pamätaj si, čoho si schopná! Akoby som mohla zabudnúť!" (str. 62)

Za odlišné vyznenie môžu predovšetkým postavy. Ak by ste ako ja čakali chladných a vypočítavých pokrytcov, boli by ste na veľkom omyle. Fern a Rocco/Wally sú jeden z najzvláštnejších a pritom najpôvabnejších párov, s akými som sa na stránkach kníh stretol. Fern je zároveň hlavnou rozprávačkou, čo by automaticky malo zvyšovať jej dôveryhodnosť, ale fanúšikovia psychotrilerov dobre vedia, ako môže zdanie klamať. Napriek tomu Fern vo vás dokáže vyvolať súcit, pretože má zásadný problém s kontaktom s vonkajším svetom a radšej dáva prednosť tichu, tlmenému osvetleniu a samote pred davmi ľudí. Outsiderka žijúca v určitej škatuľke nie je síce v posledných rokoch v danom žánri ničím novým, no Sally Hepworthová je dôkazom, že tento motív má ešte stále čo ponúknuť, ak je spracovaný originálne a uveriteľne. Páčilo sa mi, že práve Fern je z dvojičiek popisovaná ako tá krajšia a vyššia, keďže od šedej, utiahnutej myšky by ste očakávali skôr pravý opak. Rose svoju sestru ochraňuje už odmala, kryla ju pred prejavmi despotickej matky aj pred nástrahami reality, no niektoré chyby sa nedajú zamiesť pod koberec tak ľahko. A práve jedna z nich čaká, aby sa znovu prebrala k životu a poznamenala roky budované múry okolo pravdy. Na budovanie napätia slúžia okrem Ferninho rozprávania aj Rosine denníkové zápisky, ktoré zmenou uhla pohľadu dodávajú deju šmrnc a prvok záhadnosti. Spočiatku sa každopádne zdá, že sestry sa môžu vo všetkom spoľahnúť jedna na druhú, a to dokonca i vo veci vynosenia dieťaťa. Fern je ochotná pomôcť Rose s manželskými problémami, ale osud ukáže svoju zákernú, škodoradostnú tvár a (ne)pekne sa zahrá so všetkými zúčastnenými. Keďže mám načítanú drvivú väčšinu trilerov, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran, dovoľujem si tvrdiť, že Dobrá sestra skvele doplní ich početnú zbierku. Či už obsahom, atmosférou, umeleckým spracovaním alebo celkovým vyznením. Vzhľadom na zaujímavý príbeh ma však trochu mrzel mierne unáhlený záver. Pekne gradujúci dej tým však nijako neutrpí, takže ide v podstate len o detail závisiaci od vkusu čitateľa. 

Sally Hepworthová (zdroj: Dymocks)

"Po prvom raze v bazéne sa ma Gary už dotýkal stále. Povedal, že ak to prezradím mame, ona bude obviňovať mňa, čo som vedela aj sama. Mama sa na mňa už dosť hnevala a nemienila som jej poskytnúť ďalší dôvod, aby ma nenávidela. Bolo desivé, koľko príležitostí si Gary našiel. Oficiálne s nami nebýval, ale netušili by ste, koľko času trávil v našom dome. Často tam bol aj vtedy, keď tam mama nebola. A tak som sa večne lepila na Fern. Povedala som si, že spolu sme v bezpečí." (str. 129)

Sally Hepworthová otvára rôzne témy, a to vďaka ozrejmovaniu prítomnosti udalosťami z nelichotivej rodinnej minulosti. Podarilo sa jej dôkladne vykresliť obidve sestry, i keď prím hrá Fern. A otázka, ktoré z dvojčiat je skutočne dobré, napokon nie je až taká podstatná. Závisí totiž iba od okolností, či v ľuďoch preváži kladná alebo záporná stránka osobnosti. A tie rozhodne neboli voči dievčatám vždy len prajné. Dobrá sestra je šikovný príbeh o rodinnej dysfunkcii, manipulácii, komplikovaných vzťahoch a tajomstvách, pohybujúci sa na hranici viacerých žánrov, a tak môže ulahodiť aj tým, ktorí po temnejších románoch siahnu iba sporadicky. 

Originálny názov: The Good Sister
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 280

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Realistický boj za lepší život

Michala Ries zaútočila na našu knižnú scénu ako hurikán. Prevetrala často strohé a stereotypné ľúbostné príbehy a osviežila ich realistickým vyobrazením erotickej príťažlivosti, emocionálnej neistoty a hlavne chybujúcimi postavami. Práve vo vykreslení uveriteľných osôb spočíva jej najväčší talent, už po pár stranách máte dojem, akoby išlo ľudí z mäsa a kostí, ktorých môžete hocikedy stretnúť na ulici. Počas čítania sa stávajú vašimi kamarátmi a fandíte im, aby sa napokon dočkali šťastného konca. A nielen počas neho, Miškini hrdinovia totiž majú tendenciu zotrvať s vami aj po odložení románu. Už svojou prvou dilógiou (Na úteku, Na love) z prostredia drsných motorkárov si získala početnú základňu fanúšikov a zdá sa, že aktuálnou novinkou sa ich rady rozšíria ešte výraznejšie. 

"Prepadne ho túžba obvolať starých známych a zistiť o nej všetko, čo sa dá. Rozbiť obraz, ktorý o nej má, a poskladať tú skladačku nanovo. Ale vie, že to neurobí. Nedokáže jej takým spôsobom zasiahnuť do súkromia. Viac už nie. A ona mu nepovie nič. Zostane v posratej nevedomosti. Kto tá žena vlastne je? Čo má teraz robiť on? A čo sa jej, preboha, stalo? Potichu zanadáva, dvíha sa v ňom frustrácia a zlosť. V záplave silných emócií si nevšimne tú jednu krehkú, jemnú a spočiatku takú nenápadnú, ktorú podupal už ako mladík." (str. 83)

Marína je nesmierne silná žena, na akú natrafíte v domácej produkcii len zriedka. Román Zadrž dych nie je ľahké čítanie, nečakajte žiadny veselý príbeh s predvídateľným koncom. To však neznamená, že by vám autorka miestami nevylúdila na tvári úsmev. Svojím rozprávačským štýlom sa ladne pohybuje na pomedzí psychologickej drámy, romantiky a spoločenských tém, čo si vyžaduje tak znalosť ľudského charakteru, ako aj očakávania čitateľov. V živote nič nie je čierno-biele a ani Miška nepristupuje k zobrazeniu románových udalostí takto povrchne. Práve naopak, sú pestré a rozmanité, napriek tomu, že tentoraz ponúka o niečo temnejší príbeh. Marína by najradšej zabudla na svoju minulosť, ale, žiaľ, neustále si ju so sebou nesieme všade, kam vkročíme. Jediné, o čo sa môžeme pričiniť, je zmierniť jej dôsledky, a to spravila aj Marína. Presťahovala sa, našla si nových priateľov i prácu. Lenže všetko, čo si v priebehu rokov vytvorila, môže razom spľasnúť ako bublina, keď sa Marína znovu ocitne zoči-voči Marcelovi... Spočiatku som nevedel, čo od neho očakávať, ale postupne si takisto získal moje sympatie. Je pomyselným zrkadlom každého, kto podľahne predsudkom, nesprávnym hodnoteniam iných a neschopnosti priznať si chybu. V jeho prípade však našťastie dôjde k zmene, hoci sa tak neudeje ako šibnutím čarovného prútika. Aj tento motív má svoje pevné opodstatnenie, ako napokon každý v Miškinej knihe. Práve to ju robí jedinečnou a autentickou. Osobne nepatrím k čitateľom, ktorí by prežívali trápenia i radosti hrdinov srdcervúco, no verím, že mnohí - či skôr mnohé - budú mať problém udržať slzy na uzde. Autorka pritom nijako netlačí na pílu, všetky hlboké dojmy vyplývajú z Maríninej traumy a jej úsilia znovu sa postaviť na vlastné nohy. Myšlienkovo bohatý obsah vás podnieti k zamysleniu nad vlastnými postojmi či prístupom k ostatným. Sebareflexia a analýza správania sa deje podprahovo, Michala Ries nešetrí svoje postavy, ide až na kosť, nič nezahmlieva ani zbytočne neprikrášľuje. Máloktorá postava ostáva na konci rovnaká, ako bola na začiatku. Najmä ústredná dvojica musí prejsť osobným peklom, aby napokon vyšla z boja víťazne, hoci za cenu strát. Ako sa však hovorí, ak sa niečo získa príliš ľahko, pravdepodobne to nemá veľkú hodnotu... 

Michala Ries (zdroj: Facebook)

"Zrazu mám silnú potrebu dívať sa na neho, skutočne ho vidieť a dovoliť mu, aby videl mňa. Bez otázok prikývne a prisadne si bližšie, vedľa mňa. Je blízko, no nedotýkame sa. Obrátim k nemu tvár. Naše oči sa stretnú. Prvé minúty cítim len mierne rozpaky, občas sa zahanbene usmejem a občas sa musím premáhať, aby som neodvrátila pohľad. On je pokojný, oči má nežné a zdá sa, že nič neskrýva. Na perách mu pohráva slabý úsmev. Z úst nám nevychádzajú žiadne slová, no aj tak vedieme rozhovor. Naše duše sa rozprávajú. Ako čas postupuje, začínam mať pocit, že sa pomaly pred ním vyzliekam. Vrstvu po vrstve." (str. 218)

Titulom Zadrž dych autorka dokázala, že má skutočne čo povedať a že jej úspešný debut nebol iba náhoda. Niektoré pasáže budete naozaj čítať ako bez dychu. Vzhľadom na dej a Marínine peripetie je názov nadmieru trefný a pútavý, podobne ako obálka. Kniha je súčtom vydarených prvkov, okrem už spomenutých faktorov sú to aj živé, hovorové dialógy, také potrebné - a pritom problematické - v súčasnej tvorbe. Aj to prispieva k údernosti textu, nevynímajúc ani množstvo zapamätateľných situácií a vedľajších postáv. Náročky nechcem prezrádzať nič konkrétne, pretože román Michaly Ries je ako haló efekt - čím viac sa o ňom dozviete, tým budete presvedčenejší, že viete, čo je zač. A on si pritom zaslúži, aby ste jeho čaro objavili sami, kúsok po kúsku.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Veľkolepé pátranie bez istoty odpovedí

Tak ako milióny ďalších fanúšikov rozsiahlej rodinnej ságy Lucindy Rileyovej aj ja som netrpezlivo čakal na osud poslednej zo Siedmich sestier. Séria, ktorá je ukážkovým spojením romantiky, histórie, umenia a rôznorodých spoločenských tém, sa vďaka vydavateľstvu Tatran stala fenoménom aj u nás. Nielenže jednotlivé knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, navyše patria k tým, ku ktorým sa bude rád vracať nejeden čitateľ. Ani siedmy diel nenarúša zaužívanú kompozíciu a znova sa nám pred očami odvíja spletitý príbeh v dvoch časových rovinách. Oproti predošlým románom však navštívime oveľa viac miest a okrem toho sa opätovne stretneme s každou sestrou. Je totiž nutné, aby spojili sily v pátraní po ďalšej žene, ktorú kedysi tatko Slaný vzal pod svoje ochranné krídla. 

"Nuala si už zvykla zastaviť sa pri svojom dube - takmer akoby tých niekoľko minút potrebovala na premenu z Nualy ošetrovateľky vo Veľkom dome na Nualu Murphyovú, dcéru vášnivých republikánskych rodičov a členku Cumann na mBan. Aj teraz klesla ku kmeňu, pokrčila nohy a objala si ich. Samozrejme, nikomu, ani živej duši nemôže prezradiť, že tie dve popoludnia strávené vo Philipovej spoločnosti sa jej v skutočnosti páčili (...) Dnes večer sa cítila uvoľnenejšia, ako kedy bola od krvavého Veľkonočného povstania v roku 1916, teda pred štyrmi rokmi. Tá udalosť sa pre ňu stala míľnikom a znamenala začiatok sústredeného úsilia Írov o oslobodenie z područia..." (str. 139)

Siedmy príbeh inšpirovaný hviezdnymi Plejádami nás zavedie predovšetkým do pohnutej minulosti Írska, odkiaľ pochádza Nuala, jedna z dvoch klasických ústredných hrdiniek. Boj za národnú slobodu neprebiehal potichu ani mierumilovne, Nuala ako dcéra republikánskych rodičov vyrastá v prostredí poznačenom politikou aj jej krvavými dôsledkami. Situácia ohľadom daných udalostí je zložitá a občas neprehľadná, preto som rád, že Lucindy Rileyová nám ju približuje očami obyčajného človeka. Má (resp. mala) skvelý talent na citlivé vykreslenie mnohých traumatizujúcich dejinných zvratov a nie je to inak ani tentoraz. V porovnaní s neskrotnou Afrikou či nehostinným vnútrozemím Austrálie síce nejde o veľkú exotiku, ale Nualin osud nie je preto pohnutý o nič menej. V istom zmysle vyznieva dokonca ešte barbarskejšie - pretože zatiaľ čo v divočine vládne právo silnejšieho, v civilizácii sa ľudia neraz správajú horšie ako zvery. Kým sa však Nualin život začne odvíjať dostatočne pútavo, predsa len prevrátite až priveľa strán. Po šiestich románoch máte od (takmer) poslednej časti série prirodzené očakávania, ktoré sa však nemusia naplniť, ak je tretina knihy iba akýmsi nesúvislým rozprávaním. Niežeby sa dej rozpadal autorke pod rukami, na to je priveľmi premyslený, no pôsobí nesúrodo, akoby sa Lucinda nevedela rozbehnúť... Šesť sestier sa púšťa do hľadania posledného kúska ich poskladanej rodiny, a hoci ich úsilie občas kolíše a dalo by poukázať na pár zakopnutí, priaznivci série budú nadšení. Bolo veľmi príjemné vrátiť sa k známym postavám, zistiť, čo majú nové, kam sa posunuli ich životy a akým nápadom prispejú, aby bolo pátranie po ich sestre úspešné. Okolo "sedmičky" sa šíri veľa záhad, a ak nespoja sily, pravda im môže prekĺznuť pomedzi prsty. V priebehu kníh sme mali možnosť zistiť, že nie všetky sestry mali idylický vzťah, niektoré sa priam vyhýbali jedna druhej, čo je pri toľkej pestrosti charakterov a pováh pochopiteľné. O to krajšie bolo vidieť ich ťahať za jeden povraz, ako si to vždy želal ich tatko. Stratená sestra rozhodne nie je žiadnou detektívkou, ale prvok dedukcie a sledovania stôp sa jej uprieť nedá. Niektorí čitatelia môžu na záver ostať prekvapení, pretože skočia autorke na lep, iní budú obozretnejší, no všetci iste uznajú, že Lucinda znova dokázala šikovne prepojiť viaceré línie do jednotného fungujúceho celku. Ale pozor! To automaticky neznamená, že sa dočkáte odpovedí na každú otázku. Už dávnejšie bolo avizované, že sériu uzavrie ôsma kniha venovaná tatkovi Slanému. Zdá sa, že pôjde o poriadnu bombu, prešpikovanú početnými odkazmi na minulé diania a prepájajúcu jednotlivé éry a krajiny. 

Lucinda Riley (zdroj: Alchetron)

"S Tiggy sme odpovedali úsečne a obe - každá ponorená do vlastných myšlienok - sme sa snažili zo všetkého vysomáriť. Teda aspoň ja, najmä po tom, čo som sa dnes dozvedela od Ambrosa... Od dievčaťa, ktoré sedelo oproti mne, som nevedela odtrhnúť pohľad. Cítila som, že ma s ňou spája akési puto, a hoci bola očividne oveľa mladšia, mala v sebe múdrosť, nezvyčajnú hĺbku, ktorú som nevedela presne pomenovať - akoby nejako poznala všetky odpovede, ale nechávala si ich pre seba." (str. 419)

Slnečná a Stratená sestra sa mi v spoločnosti starších knižných súrodencov páčili o niečo menej, ale autorka si za to môže sama, keďže nastavila takú vysokú latku. Napriek istej zostupnej tendencii predpokladám, že vyvrcholenie dlhoročného úsilia, ktoré musí, žiaľ, po Lucindinom úmrtí prevziať jej syn, bude primerane vydarené a uspokojivé. Aktuálny siedmy diel mohol byť prekvapivejší či dramatickejší, no stále ponúka nevšedný čitateľský zážitok. Číha na vás realistická romantika, história, zápas o krajinu aj blízkych ľudí. Zabavíte sa aj sa veľa dozviete. Potúlate sa po viacerých svetadieloch, pochopíte komplikované vzťahy medzi Írmi a Angličanmi a ktovie, možno prídete na chuť aj temperamentným írskym tancom 😀.

Originálny názov: The Missing Sister
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 628

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Láska a sny v područí rodinných povinností

Barbora Šedíková vydala síce len svoju druhú knihu s historickou tematikou (v roku 2019 jej vo vydavateľstve Motýľ vyšiel titul Hrobár z Paríža), ale napriek tomu sa z nich dajú vydedukovať určité spoločné rysy. Tým najevidentnejším, ktorý vám hneď udrie do oka, je autorkina schopnosť v mihu sekundy vás preniesť do minulosti, či už ide o obdobie Veľkej francúzskej revolúcie, alebo obchodné súperenie miest na Apeninskom polostrove. Niektorí spisovatelia či spisovateľky využívajú históriu iba ako kulisu pre svoj príbeh, no tu máme dočinenia s pevnou súčasťou deja. Termín historický román je naplnený vrchovatou mierou, a to v rôznych smeroch. Pri zobrazených reáliách ani na chvíľu nezapochybujete, že sú autentické a adekvátne 16. storočiu.  

"Otvorila oči. Nikto oproti  nej nestál. Bola tu celkom sama. Túžila znova cítiť ten dotyk, ktorý by rozpálil aj neživý kameň. Žulový stĺp jej však tentoraz nedal to životodarné teplo tajných milencov tak ako pred rokmi. Teraz chladil, akoby bol z ľadu. Odtiahla sa. Bolo to trpké precitnutie. Pripomenulo jej, že už ubehlo pätnásť rokov a muž, ktorý jej v tú noc sľuboval večnú lásku a manželstvo, si ju stále nevzal. Vyparil sa ako ranný opar dvíhajúci sa z hladiny benátskej lagúny za studených jarných a jesenných rán." (str. 55)

Ďalším výrazným prvkom rozprávačského štýlu je množstvo postáv. Niektoré sa v deji iba mihnú, nijako mimoriadne ho neovplyvnia a tým pádom sú prakticky zbytočné. Dá sa však pritom prižmúriť oko, keďže väčšinou aspoň poslúžia na interakciu s podstatnejšími postavami, na základe čoho sa dá lepšie pochopiť ich motivácia či osobnosť. No nedeje sa tak vždy a menej sústredení čitatelia môžu mať občas zmätok v záplave mien. Tento faktor je spôsobený hlavne tým, že tu máme až tri hlavné postavy - súrodencov Stornovcov, ktorí sa usilujú nájsť si po smrti svojho patriarchu miesto v príbuzenstve i vo svete. Novou hlavou rodiny sa stáva Gabriele, renesančný mladý muž, ktorý musí obstáť v silnej konkurencii obchodníkov, nehrajúcich vždy s čistými kartami. A to navyše nielen na poli financií, ale i manželskej politiky. Dve stornovské dcéry sú totiž súce na vydaj a žena, narodená do bohatej, prosperujúcej rodiny, má predovšetkým povinnosť dobre sa vydať a priniesť svojím zväzkom rodu isté výhody. Tu zvolila Barbora Šedíková šikovný kontrast medzi poslušnosťou a odhodlaním nepodvoliť sa dobovým konvenciám. Mladšia Sára si uvedomuje svoju rolu a vyhovie bratovmu návrhu spojiť sa s rodinou rivala v Ancone. Staršia Sibyla je tvrdší oriešok, pretože Stornovci prikladali výchove dievčat rovnakú dôležitosť, ako výchove chlapcov, a tak, keďže disponuje mnohými znalosťami a cieľmi, nemieni sa stať prostriedkom sobášneho kalkulu. To však neznamená, že by netúžila po láske... Prostredie Benátok priam zvádza k romantickým ideálom, hoci, samozrejme, novovek mal nepochybne aj svoju odvrátenú stranu v podobe špiny, zápachu a zloprajných indivíduí. Dodnes mám v živej pamäti svetoznámy karneval, ktorého som sa zúčastnil pred niekoľkými rokmi, a román Na krídlach škorca mi túto spomienku pripomenul ešte väčšmi. Nemal síce taký nádych tajomnosti a vášne ako u protagonistov, ale ktovie, možno raz... 😀. Keďže v jadre ide o rodinnú drámu, som rád, že dej zahŕňa dlhšie časové obdobie. Záverečný skok síce nie je rozsiahly, ale veľmi pekne uzatvára jednotlivé línie, bohaté na udalosti. Všetko do seba zapadne, no či sa hrdinovia a hrdinky dočkajú uspokojivého konca, to si už budete musieť prečítať sami. História totiž prekypuje nenaplnenými túžbami a nedá sa povedať, že by práve táto kniha patrila k predvídateľným... 

Barbora Šedíková (zdroj: Instacks.sk)

"S každou minútou, ktorá v presýpacích hodinách približovala okamih jeho odjazdu, sa cítil horšie a sklesnutejšie. V tomto meste bol taký slobodný. Odbremenený od všetkých povinností obchodníka, ktoré na neho v Ancone aj Benátkach čakali. V spoločnosti ženy, ktorá hladila jeho dušu. S ťažkým srdcom sa díval na rodový prsteň s vyobrazením škorca. Pripomínal mu, aký bol v skutočnosti spútaný a zotročený. Chcel azda tak veľa? Veď túžil len po osobnom šťastí. Bol to azda zločin? To nie. Ale tieň rodového prekliatia nad ním začínal znova rozprestierať svoje krídla." (str. 163)

Na svoje si prídu všetci priaznivci pohnutých dejín, rozporuplných osudov a osobitej atmosféry. Barbora Šedíková sa nikam neponáhľa, nenecháva sa obmedzovať trendom kratších textov a ponúka svojim fanúšikom úctyhodných štyristo strán. Ak by však došlo k redukcii opisov prostredia, nadbytočných prienikov do vnútra postáv a občasného zdôrazňovania dostatočne jasných súvislostí, kniha by mohla mať pokojne aj o pár desiatok strán menej. Ale nazdávam sa, že ide o ďalší znak autorkinho rukopisu, preto sa s tým musím ako netrpezlivý čitateľ jednoducho zmieriť 😀. Dielo Na krídlach škorca by si zaslúžilo viac pozornosti, pretože v rámci žánru je nadpriemernou ukážkou nášho domáceho talentu. A spomenuté chybičky krásy vyplývajú iba z môjho subjektívneho hodnotenia... 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Dôvera iba na vlastné riziko

Vydavateľstvo Tatran pokračuje vo vydávaní úspešných svetových trilerov a mňa ako čitateľa si už vycvičilo natoľko, že je priam nemožné nesiahnuť po každom novom kúsku v danom žánri. Najmä keď sa na našich pultoch objaví kniha, ktorá vlani hviezdila aj v rebríčku Goodreads Choice Awards, čo vnímam ako memento kvality a širokej obľúbenosti. Laura Daveová je americká spisovateľka, oceňovaná čitateľmi aj kritikmi, keďže jej diela miešajú napätie s tajomnosťou a výsledkom sú príbehy plné temnej atmosféry. Samozrejme, ani to by nestačilo, nebyť aj nečakaných zvratov a nepredvídateľných koncov. Okrem psychotrilerov sa Laura venuje aj ľahším ľúbostným románom a prvok medziľudských/partnerských vzťahov je hnacím motorom aj v knihe Posledná vec, čo mi povedal. 

"Owen by neutiekol, pretože je vinný. Neodišiel by, aby sa zachránil. Neodišiel by, aby sa vyhol väzeniu alebo aby sa mi nemusel pozrieť do očí a priznať, čo urobil. Neopustil by Bailey. Nikdy by neopustil dcéru, keby to nebolo absolútne nevyhnutné. Ako si tým môžem byť taká istá? Ako si môžem veriť, že si budem niečím istá, keď som očividne zaujatá a vidím len to, čo chcem? Čiastočne je to preto, že som celý život potrebovala vedieť. Celý život som si dávala neuveriteľný pozor. Keď navždy odišla moja matka, neočakávala som to. Uniklo mi to. Unikla mi definitívnosť toho odchodu. To sa nemalo stať." (str. 44)

Mám dojem, že sa čoraz viac vyskytujú trilery zamerané na osudy obyčajných ľudí, ktorí môžu byť pokojne našimi susedmi či dobrými známymi. Odklon od pátrania po sériových vrahoch a zákulisia policajnej práce k domácemu prostrediu a "všednejším" charakterom poskytuje čitateľom lepšiu možnosť vcítiť sa do hrdinov a ich trápenia. Hannah Hallová je práve takouto protagonistkou. Jej život sa obráti o stoosemdesiat stupňov z ničoho nič, a ak sa nepodujme vziať veci do vlastných rúk, môže na to doplatiť jej najbližšia rodina. Hannah totiž obdrží odkaz od svojho novomanžela v znení "Ochráň ju!" Požiadavka dohliadnuť na nevlastnú dcéru Bailey však nie je jediná zvláštnosť, ktorej sa od milovaného Owena dočká. Odkaz jej totiž prišiel v čase, keď jeho šéfa vyšetruje polícia pre podvod, a tieň podozrenia sa vznáša aj nad Owenom. Hannah odrazu čelí pochybnostiam o manželovom charaktere, a nielen o ňom. Zdá sa, že svojho partnera vôbec nepoznala, no nemá veľa času či priestoru podliehať sebaľútosti. Na obzore sa črtajú ďalšie problémy a ona musí v prvom rade dozrieť na Bailey, čo nebude vôbec ľahké. Ich vzťah síce nie je ako vystrihnutý z rozprávky o zlej macoche, no nevlastná dcéra Hannah nedôveruje, neprijala ju a sotva by si od nej nechala čosi diktovať. Spoločná motivácia ich však napokon donúti spolupracovať a ako sa dá čakať, pomaly sa začnú zbližovať. Deje sa to, našťastie, zaujímavo a uveriteľne. Hlavne preto, že Hanna nekoná vždy podľa predpokladov čitateľa, no vždy má na zreteli iba Bailyino dobro, za čo jej patria plusové body. Čo sa Bailey týka, Laura Daveová ustriehla tenkú hranicu medzi tínedžerským vzdorom a otravnosťou. Správanie dospievajúceho dievčaťa je vzhľadom na otcovo zmiznutie a jeho záhadnú minulosť pochopiteľné a zvláda to napodiv ešte celkom dobre. Pátranie po Owenovej skutočnej identite a okolnostiach vedúcich k vzniknutému zmätku akoby prinášalo iba čoraz viac otázok, s obrátením poslednej strany však dôjde k ich uspokojivému uzavretiu. Hm, hoci... niektorí čitatelia môžu ostať na konci mierne rozčarovaní, ale mne sa takýto záver páčil. Nie je celkom zvyčajný, no je o to výraznejší. 

Laura Daveová (zdroj: Scarsdale Inquirer)

"V hlave mi zaznievajú Jakeove slová. Owen Michaels neexistuje. Owen nie je Owen. Klamal mi o najdôležitejších detailoch svojho života. Svoju dcéru klamal o najdôležitejších detailoch jej života. Ako je to možné? Zdá sa mi to úplne absurdné, ak vezmeme do úvahy muža, o ktorom som si myslela, že ho poznám. Poznám ho. Stále tomu verím, napriek dôkazom o opaku. A táto viera v neho (v nás) buď ukáže, že som verná partnerka, alebo úplná hlupaňa. Dúfam, že to nevyjde narovnako." (str. 129)

Triler Posledná vec, čo mi povedal patrí k tým, ktoré sa nikam neponáhľajú. Autorka má osobitý rozprávačský štýl, ktorý prepožičala i hlasu svojej hrdinky, a tak sa pripravte na konštantne plynúci dej bez náhlych zrýchlení. Na svoje si prídu najmä tí, ktorí nemajú radi hektolitre krvi a dávajú prednosť napätiu pochádzajúcemu skôr z neistoty konca než z akčných scén. Laura Daveová ukazuje, že aj rodinná dráma môže mať strhujúcu atmosféru, čomu dopomáhajú kratšie kapitoly, striedanie časových línií a budovanie vzťahu hrdinky s nevlastnou dcérou, ktorý sa v kontexte deja javí napokon dôležitejšie než jej manželstvo... spolu s myšlienkou, že najlepšie miesto pre život je také, aké si vybudujeme sami, nie z popudu iných.

Originálny názov: The Last Thing He Told Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Linda Magáthová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vzkriesenie bohémskej kaviarne

Príbehy ľudí z obdobia druhej svetovej vojny zažívajú už niekoľkoročný boom. Je ich pomaly toľko, že je priam nemožné dostať sa k všetkým a je potrebné filtrovať. Mnohé z nich sú, pochopiteľne, zamerané na nevinné obete a Nemci sú vykreslení ako krutí, bezcitní a sadistickí jedinci. Anne Jacobsová, píšuca pod pseudonymom Marie Lamballe, sa podujala priblížiť osudy nemeckej rodiny po skončení vojny s využitím viacerých dobových súvislostí a myšlienok. Séria Kaviareň U anjela ponúka spoločenskú tematiku, rodinnú ságu i romantiku, prostredie útulného podniku v kúpeľnom meste je navyše skvelým prostriedkom na vybudovanie mnohých kontrastov aj zdôraznenie potreby vrátiť svet do správnych koľají. Na obraze zápasu príbuzenstva o prežitie v povojnových časoch sa rozohráva množstvo väčších i menších ľudských drám...

"Nadšenie ustúpi starosti, že vytúžený návrat domov bude vyzerať celkom inak, ako dúfali. Ležia s otvorenými očami a civejú na klenutý strop nad hlavou, kde nočný hmyz predvádza bláznivý tanec okolo visiacej lampy. Vo fantázii vidia tisíce strašidiel. Aj Heinz v duchu vidí horiacu kaviareň, počuje rachot pivničného stropu, čo sa zrútil na obyvateľov. Krik a stonanie zasypaných pomaly utícha, až napokon celkom zanikne. Keby to malo byť tak, ani sa mu nechce ísť domov. Už vôbec nie ako mrzák, ktorý potrebuje pomoc. Načo tá námaha? Aby sedel na troskách vlastného domu?" (str. 128-129)

Ústrednou členkou rodiny Kochovcov je mladá Hilda, ktorá po skončení vojny zažíva radostnú nádej, že sa opäť dočkajú lepších zajtrajškov a najmä oživenia kaviarne U anjela. Tá bola pred vypuknutím bojov jedným zo stredobodov kultúrneho života Wiesbadenu, navštevovali ju operní speváci, herci i spisovatelia, dotvárajúci harmonickú atmosféru a pohodu. Hilda vyrastala vo veselom a príjemnom prostredí, preto nečudo, že chce obnoviť jeho zašlú slávu, najmä keď budova, kde sa podnik nachádza, ostala ako zázrakom neporušená. Lenže doba sa zmenila a porazená krajina sa zmieta v politickom, hospodárskom a sociálnom chaose. Mnohé potraviny sa dajú získať len na čiernom trhu, oblasť, kde sa nachádza Wiesbaden, je pod dohľadom Američanov a do mesta prichádzajú okrem vojakov aj mnohé iné národnosti - obete ozbrojeného konfliktu. Rodina sa navyše nevie zhodnúť v otázke prístupu k rozličným hosťom, jablkom sváru je okrem toho aj príchod novopečenej príbuznej. Základ deja, postavený na troskách roka 1945, je skvelým východiskom pre vykreslenie pestrých charakterov. Každá postava je čímsi špecifická, zasadenie do neistej doby je zdrojom odlišných názorov aj v úzkej komunite ľudí a ich opodstatnenie sa podarilo Marie Lamballe opísať veľmi trefne. Hoci ako čitateľ nemusíte s niekým súhlasiť, dokážete porozumieť jeho motivácii. Rovnako je na tom samotná Hilda, zdôrazňujúca ideu vzájomnej pomoci a podpory bez ohľadu na štátnu či náboženskú príslušnosť. Vzhľadom na národnostnú koláž sa príbeh neodohráva iba v spomenutom meste, ale aj vo Francúzsku, v zajateckom tábore či na cestách s utečencami. Autorka sa (úspešne) snaží dotiahnuť do konca naznačené motívy, dej však nie je prehnane nabitý, plynie ustáleným tempom, pričom obsahuje minimum hluchých miest. Nové časy sú dielom o nádeji, návratoch, znovuobjavení seba samého a nachádzaní odpovedí na existenčné otázky. Cieľ - dosiahnutie vnútorného pokoja a spokojnosti - však majú niektorí ešte ďaleko pred sebou a dopracovanie sa k nemu môže byť sprevádzané bolesťou a smútkom... 

A. Jacobs/M. Lamballe (zdroj: faz.net)

"Vážne záujmy sa jej teraz nehodia. Chce flirtovať, baviť sa v týchto pochmúrnych časoch - a možno si chce niečo dokázať. Nie je povzbudzujúce, keď niekoho pustí k vode životná láska. Zúfalo to bolí a ostáva pocit, že ste úbohá popoluška, ktorú nikto nechce. Uvítala by roztúženého ctiteľa, aby jej zdvihol nalomené sebavedomie, ale nikoho s vážnymi úmyslami." (str. 269)

Jednotlivé kapitoly sú zamerané vždy na inú postavu, čo je pri tomto type knihy viac než vítané. Vďaka tomu sa nenudíte a ak by vás aj niektorá postava v porovnaní s inými nezaujala, viete, že čoskoro sa vrátite k inej. Marie Lamballe sa pustila do skutočne odvážneho projektu a teším sa, že v rámci série Kaviareň U anjela nás čakajú ešte ďalšie dva diely. O to viac, že každý preskočí niekoľko rokov (druhá časť sa odohráva v roku 1951 a tretia v roku 1959). Som zvedavý, akým smerom sa uberú osudy početných hrdinov. Možností je neúrekom a verím, že autorka ich využije naplno. Jej rozprávačský talent tomu nasvedčuje.

Originálny názov: Eine neue Zeit
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kaviareň U anjela)
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Nezdolnosť ženského charakteru v skúškach doby

Americkú spisovateľku Kristin Hannah registrujem už dlhé roky, od čias, keď písala klasické ľúbostné príbehy pre notorických romantikov. Nemôžem povedať, že by ma nezaujali, ale nešlo o žiadne extra diela, ktoré by sa mi udržali v pamäti. Kristin však našťastie patrí k autorkám, ktoré postupne posúvajú svoju tvorbu na vyššiu úroveň, čoho nepriestrelným dôkazom je aj jej ospevovaný román Slávik odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny. Prechod od pomerne banálnych námetov k rezonujúcim spoločenským témam bol trefou do čierneho. Je viac než isté, že ak vezmete do rúk niektorý z jej aktuálnych titulov, neubránite sa silným emóciám a obdivu voči postavám, ktoré by pokojne mohli byť ľuďmi z mäsa a kostí. Ich vykreslenie je totiž nesmierne uveriteľné a autentické napriek zasadeniu do (nedávnej) minulosti.

"Každý deň počas tej dlhej mrazivej zimy sa Elsa budila s myšlienkou, že musí nakŕmiť deti. Každý deň sa jej zdalo menej isté, že prežijú. Prebúdzala sa do tmy sama, obliekla sa, ani nerozsvietila. Pohľad do zrkadla by ju určite nepotešil. Pery mala popraskané od zimy a opuchnuté, lebo keď bola utrápená, vytrvalo si ich hrýzla. A stále bola utrápená. Sužovala sa, lebo bolo mrazivo, nebolo isté, či sa niečo urodí, bála sa o zdravie svojich detí. To bolo najhoršie. Školu minulý týždeň zatvorili - v budove bolo mínus desať stupňov. Keďže kravský trus na kúrenie sa povážlivo míňal, vykurovanie školy bol prepych, ktorý si nikto nemohol dovoliť." (str. 134)

V centre je opäť silná ženská hrdinka, boriaca sa s nástrahami nevyspytateľného osudu. A práve preto verí a dúfa, že raz musia nastať aj lepšie časy. Kým sa to však udeje, čaká ju ešte veľa skúšok. Elsa Martinelliová sa totiž snaží prekonať existenčné životné problémy, pričom niekedy akoby bojovala proti veterným mlynom... Dej je situovaný do Texasu počas veľkej hospodárskej krízy. Tento pojem na bežného človeka zvyčajne číha iba v učebniciach dejepisu či článkoch venujúcich sa danej téme, no málokedy je možné natrafiť na plnohodnotné príbehy obyčajných ľudí. Iste, román Proti vetru je fikcia, ale podobných osudov, aké zažívajú jeho postavy, sa iste našlo neúrekom. O to silnejšie napokon vyznieva kontrast medzi plodnými povojnovými rokmi, keď sa svet znovuzrodil na nových základoch, a úpadkom o desaťročie neskôr. Elsa sa po zoznámení s Rafom Martinellim dočká svojho osobného rastu, ktorý už pomaly ani nepovažovala za možný. Žije v relatívnej spokojnosti na farme so svojou rodinou, keď udrie obrovské sucho, majitelia pôdy sa potýkajú so slabou úrodou a hospodárske pomery na úrovni celej krajiny neposkytujú nijakú nádej, že by sa to mohlo zlepšiť. Zem akoby sa podujala umrieť, Martinelliovci nemajú ako nakŕmiť ani seba, nieto zvieratá, od ktorých existencie takisto závisia. Elsa musí nakoniec učiniť rozhodnutie - ostať so svojimi dvoma deťmi a bojovať o udržanie farmy nad vodou, alebo ísť hľadať lepšie podmienky na západ do Kalifornie. Elsa je našťastie rodenou bojovníčkou - už odmala čelila rôznym výzvam, či už v podobe choroby, alebo nedostatku pozornosti zo strany rodičov. Jej vnútorný prerod je jedným z pilierov príbehu a priam žasnem, s akou ľahkosťou a pritom hĺbkou sa podarilo Kristin Hannah zobraziť premenu z pomerne utiahnutého a introvertného dievčaťa na odhodlanú, láskavú a silnú ženu. Na jednej strane je to úchvatné, na druhej vás mrzí, že sa to deje na pozadí náročných sociálnych podmienok. V tomto smere mi kniha silno pripomenula dnes už kultové dielo Ovocie hnevu od Johna Steinbecka, takže ak máte chuť na inteligentné čítanie, ktoré vás zároveň vtiahne svojou živelnosťou, neváhajte. Človek si pritom aspoň uvedomí banálnosť niektorých vlastných problémov...

Kristin Hannah (zdroj: The New York Times)

 "Pozrela na Jacka. Napriek všetkému, čo prekonali v tú hroznú dlhú noc, mal v sebe silu a to ju utešovalo. Na takého muža sa dá spoľahnúť, premýšľala. Ten muž nielen chrlil myšlienky, on za ne aj bojoval, a hoci ho bili, zostal na svojom mieste. Keby tak jej otec bol ako Jack. Skôr rebel, než rojko. Ocko hovoril Lorede len slová, ale dôležitejšie boli činy. To už teraz vedela. Odísť, zostať, bojovať, zmiznúť. Loreda chcela byť ako Jack, nie ako jej otec, ktorý neplnil sľuby. Chcela zastávať nejaký postoj a povedať svetu, že je lepšia než toto, že v Amerike sa malo žiť lepšie než takto." (str. 301)

Proti vetru rozohráva viacero závažných tém, ktoré však nesúvisia nutne iba s dobou okolo polovice tridsiatych rokov minulého storočia. Jednou z najvýraznejších sú medzigeneračné vzťahy. Tie sa javia ako autorkina doména, nevyhne sa im prakticky v žiadnej svojej knihe. V tomto prípade sa zameriava predovšetkým na vzťahy medzi rodičmi a deťmi, respektíve medzi matkou a dcérou. Na interakciách Elsy a Loredy Kristin pekne ukazuje, že deti majú neraz problém odosobniť sa pri vnímaní rodiča od jeho roly, vidieť ho ako človeka s minulosťou či osobitými túžbami a potrebami. Kristin Hannah zobrazila emotívny zápas o prežitie a úsilie udržať rodinu pokope napriek ťažkostiam čitateľsky príťažlivým štýlom a ja môžem opäť zodpovedne vyhlásiť, že Lindeni prinieslo jeden z najlepších románov roka 2021. 

Originálny názov: The Four Winds
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rodinný odkaz silných, morálnych žien

Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.

"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)

Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.

Fiona Valpyová (zdroj: Amazon)

"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)

Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.

Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.