Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Potláčať zlé spomienky sa nevypláca

Pri najbližšej návšteve kníhkupectva či prehľadávaní stránok internetových predajcov by nemala ujsť vašej pozornosti novinka z pera americkej spisovateľky Niny LaCour. Vo vydavateľstve CooBoo vyšiel preklad už tretej knihy, pod ktorou je podpísaná, a znovu na vás zaútočí svojím sugestívnym rozprávačským štýlom. V prípade jej tvorby ide o samostatné príbehy bez príslušnosti k sérii, takže sa nebojte siahnuť po ktoromkoľvek z nich. Rozpoznáte ich podľa famóznych kreslených obálok, verne vystihujúcich podstatu deja i jeho atmosféru, a neveľkého rozsahu. Je pritom zaujímavé, že napriek pomerne malému počtu strán sa dočkáte výraznejších myšlienok a dojmov než pri dlhších románoch. Nina totiž nič nezahmlieva, odhaľuje problémy a skryté pocity až na kosť, čím sa stáva aj vašou tichou terapeutkou. 

"Akoby zima a hrobová tíš po celý čas striehli pod lavicou a trpezlivo vyčkávali, kým sa prestanem sústrediť na upratovanie a začnem im venovať pozornosť. Po stene prebehol tieň. Znehybnela som, v duchu som sa pripravovala, že ma zaplaví ďalšia spomienka. Ktovie, ktorý čriepok minulosti sa mi pripomenie tentoraz. No nijaký sa nepripomenul. Vybavila som si Leeho vystrašenú tvár v deň, keď sme sa spolu učili po prvý raz. Na jeho pedantný rukopis a príklady, ktoré konečne dávali zmysel. Ako sme v bezpečí školy prekonali jeho panický záchvat. Možno sa mi ten tieň iba zdal. Určite sa mi iba zdal." (str. 54)

Autorkini fanúšikovia vedia, že jej hrdinky sú väčšinou smutné, zaťažené negatívnymi skúsenosťami a spočiatku tápuce v bežnom živote, z ktorého sa vytratili veselé farby. O to uveriteľnejšie však napokon vyznie ich zmena vo vnímaní sveta i seba samých. Nina LaCour je majsterkou v umeleckom stvárnení trápenia mladých ľudí, preniká cez ich rokmi budovaný pancier, podávajúc im pomocnú ruku pri prekonávaní vlastných bariér. Niet sa čomu čudovať, pochádza z učiteľskej rodiny, sama vedie rôzne kurzy a tvorivému písaniu a podpore talentov sa venuje i vo svojom podcaste. Veľmi sa mi páči jej zdôrazňovanie potreby nájdenia dôležitých slov, nie ich počtu. Sama sa tým totiž neustále riadi, hoci kniha Daj na mňa pozor sa predsa len čímsi odlišuje od tých predošlých. Okrem drsnej skutočnosti v nej objavíte aj prvky nadprirodzena, či skôr ľahšej verzie magického realizmu. Príbeh pritom začína celkom prozaicky - Mila prichádza na farmu neďaleko oceánu, aby sa stala učiteľkou detí bez domova, ktorých sa ujali majitelia farmy Terry a Julia. Odľahlosť prostredia síce nepôsobí ako balzam na jej osamelú dušu, no krása okolitej prírody a vrúcnosť, s akou ju na farmu privítajú, majú v sebe nepopierateľné čaro. Mila však stále bojuje s pocitom, že nezapadá, a jej dojem sa zvýši vo chvíli, keď sa jej začnú zjavovať miestni duchovia a vybavovať spomienky, na ktoré by najradšej zabudla... Ide o motív, ktorý by sa mohol ľahko ubrať hororovým smerom, no Nina nevyužíva takéto prvoplánové šance. Všetko vždy istým spôsobom vedie k uvedomeniu hlavnej postavy, v tomto prípade ide o vyrovnanie sa s ťaživou minulosťou a schopnosťou čeliť nepríjemnej pravde. Zrejme nie je náhoda, že sa na farme stretli jedinci s narušenou dušou, túžiaci po pochopení a náprave. Spoliehať sa však iba na mystiku by bolo málo, a tak sa Mila "lieči" aj prostredníctvom svojej práce a blízkych kontaktov s chovancami pestúnskej rodiny. Každý si nesie svoj kríž, a práve vzájomná podpora a postupne získavaná dôvera im pomôžu poraziť číhajúcich démonov. Samozrejme, tých vnútorných.  

Nina LaCour (zdroj: Text Publishing)

"Vstala som z postele a odšuchtala som sa k oknu. Na poli som uvidela siluety - nežiarili, patrili ľuďom. Nad nimi visel mesiac v splne, takže som ich spoznala. Liz a Terry, medzi nimi Lee. Všetci traja nehybne stáli, akoby na niečo čakali. Chcela som ísť za nimi, no cítila som, že tá chvíľa je zvláštna, intenzívna a jedinečná, preto som ich naďalej sledovala len cez okno. Onedlho som v diaľke zaznamenala pohyb. Prichádzali ďalšie dve postavy, a keď sa priblížili, uvedomila som si, že to je Billy a jeden detský duch." (str. 117)

Duchovia ako symbol našej minulosti je skvelý nápad a autorka ho využíva na maximum. Robí tak našťastie bez zbytočnej dramatizácie, hoci verím, že niektorí čitatelia by uvítali čosi... strhujúcejšie. Priaznivci autorkinej tvorby už sú ale zvyknutí, že napätie vyplýva z iných zdrojov ako z akcie. Ak si dovolíte naplno sa pohrúžiť do príbehu, určite vás emocionálne zasiahne a zamyslíte sa i nad vlastnými životnými skúsenosťami. Nádej ako svetlo na konci tunela vám pritom bude svietiť na cestu a podobne ako Mila si uvedomíte, že nič je lepšie než sa konečne pohnúť ďalej. A že vôbec nie je hanbou požiadať o pomoc niekoho iného, prípadne sa aspoň vyrozprávať. Útly, ale obsahovo bohatý román Daj na mňa pozor je vhodným spoločníkom pre čitateľov rôzneho veku, nie iba pre dospievajúcich, a ja ho môžem len a len odporúčať.

Originálny názov: Watch Over Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán:175

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rozbiehajúca sa detektívna kancelária rieši odložený prípad

Kate Marshallová prichádza pátrať po vrahovi už tretíkrát a aj tentoraz bude mať dočinenia s prefíkaným, sadistickým vrahom, ktorý preverí jej osobné aj profesionálne kvality. A nielen jej, pretože séria sa rozhodne nezameriava iba na jednu ústrednú postavu. Spolu s ňou zrejú a posúvajú svoje životy vpred aj ďalšie postavy, či už jej blízki príbuzní, alebo kolegovia. Každý sa znovu dočká primeraného priestoru, ale našťastie sa to nedeje na úkor vyšetrovania. To mi v aktuálnej časti pripadalo zaujímavejšie a záživnejšie než v predošlej a dokázalo si udržať moju pozornosť od začiatku až do konca. Robert Bryndza nie je na poli trilerov žiadnym nováčikom a dá sa preto očakávať, že ulahodí priaznivcom žánru nebezpečným kriminálnikom, vygradovaným dejom aj temnou atmosférou. 

"Muž bol oveľa vyšší, ale mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vždy sa čudoval, ako dlho to trvá, kým sa človek zadusí. Vôľa žiť bola pre televízne filmy príliš časovo náročná. Po prvých minútach bezvýsledného hmatkania po šmykľavom plaste, ktorý jej zakrýval hlavu, sa Joanna spamätala a prešla do protiútoku. Dvakrát mu poriadne vrazila do rebier a chcela ho aj kopnúť do rozkroku, ale podarilo sa mu uhnúť. Spotený od námahy pustil jednou rukou vrecko, presunul ju dopredu, zovrel jej hrdlo a zdvihol ju z betónu, takže z vrecka sa stala slučka, ktorá urýchľovala jej smrť." (str. 11)

Z policajnej dôstojníčky k prednášajúcej na univerzite až po súkromnú detektívku. To, čo by iným tváram série trilerov trvalo podstatne dlhšie, stihla Kate Marshallová iba v priebehu troch kníh. Táto cesta bola poznamenaná skôr pádmi než vzletmi, ale práve to z nej robí takú obľúbenú hrdinku. Agentúra, ktorú rozbieha v spolupráci so svojím niekdajším asistentom Tristanom, sa ponorí do prípadu zmiznutia novinárky Joanny Duncanovej, ku ktorému došlo už pred trinástimi rokmi. Docieliť, aby sa kancelária odrazila odo dna a zaujala pevné miesto v kolose vyšetrovacieho systému, si vyžaduje priam nadľudské úsilie, ale Kate je odhodlaná nevzdať sa. Po všetkom, čo ju postretlo, je pracovné vyťaženie svojím spôsobom balzamom na jej pomaly sa uzdravujúcu dušu. Postupne sa vymaňuje z područia démona v podobe bývalého milenca/šéfa/sériového vraha, úspešne bojuje so závislosťou od alkoholu a zlepšuje sa aj jej vzťah s dospievajúcim synom. Na to, aby odhalila a chytila nebezpečného páchateľa, ktorý svoje podlé chúťky neukončil po stretnutí s Joannou v roku 2002, bude Kate potrebovať všetky sily. Napriek dlhým rokom bez odpovedí chce priniesť pokoj novinárkinej matke, ktorá sa nikdy nevyrovnala s dcérinou nezvestnosťou. Príbeh sa rozbieha trochu pomalšie, čo je v podstate prirodzené. Kate a Tristan sa musia totiž najprv pohrúžiť do starého prípadu a absolvovať nevyhnuté rozhovory s osobami z Joanninho okolia a tými, čo môžu vniesť do vyšetrovania trochu svetla. Zlom nastane, keď si Kate spojí Joannin prípad s niekoľkými zmiznutiami mladých mužov a uvedomí si, že v skutočnosti majú pravdepodobne dočinenia so sériovým vrahom. A tak polícia znovu otvára odložený prípad v snahe zabrániť ďalšej nič netušiacej obeti, aby padla do nastraženej pasce. Keď sadá súmrak, prebúdzajú sa v ľuďoch rôzne pohnútky, tma akoby schovala vo svojom objatí všetkých, bez ohľadu na ich dobré či zlé úmysly, a nikto si nemôže byť istý, čo ho čaká. Na vratkej pôde sa pohybujú aj naši hrdinovia. Nemusíte byť znalcom žánru, aby vám bolo jasné, že nepolapiteľný zabijak nebude nadšený, keď mu začne šliapať na päty dvojica novopečených detektívov. Kate a Tristan však už majú čo-to za sebou a napriek neutíchajúcej hrozbe nestrácajú zo zreteľa svoj cieľ - priniesť spravodlivosť tým, ktorí už o ňu nemôžu požiadať sami. 

Robert Bryndza (zdroj: Kultúra SME)

"Najprv si s úľavou hovoril, že nález Haydenovho tela je maličkosť, veď sa len tak mihol v miestnych správach. Dôkladne odstránil všetky stopy DNA a bol presvedčený, že bol vtedy v slatinách sám. Nikto ho nevidel. V pondelok podvečer sa však viezol po diaľnici k Exeteru s pusteným rádiom a otvorenými oknami a začul, že polícia spojila Haydenovu smrť so štyrmi ďalšími telami, ktoré sa predtým nepodarilo identifikovať." (str. 239)

Robert Bryndza strieda uhly pohľadu a okrem vyšetrovateľov sa stretneme aj so samotným vrahom. Tento krok chválim, oživuje dej i celkovú povahu diela a robí ho úplnejším. Vďaka tomu sa navyše mohol autor vybúriť aj v o niečo násilnejších pasážach. Citlivejšie povahy sa však nemusia báť, nejde o žiadne prehnané prúdy krvi, ktoré by im privodili zlé sny. Slúžia na vybudovanie napätia a zdôraznenie chladnokrvnosti páchateľa a sú šikovne zakomponované do inak klasickej detektívky založenej na dedukcii, dôslednej analýze stôp a potrebnej intuícii hrdinov. Keď sadá súmrak sa v mojom osobnom rebríčku zaraďuje na druhé miesto hneď za úvodnou časťou Deväť brestov. Kate a Tristan sú úžasná dvojica, už mi napevno prirástli k srdcu a teším sa na ich ďalšie interakcie. S čitateľmi, kriminálnikmi aj so sebou navzájom. 

Originálny názov: Darkness Falls
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Láska, sny a sebaurčenie v tieni povinností a etikety

Spisovateľka Katharine McGee koncom roka 2020 rozvírila vody literatúry pre mladých, keď priniesla nový pohľad nielen na medziľudské vzťahy ako také, ale hlavne na prostredie, v ktorom sa odvíjajú príbehy plné lásky, zrady a nenaplnených túžob. Fanúšikovia young adult sú zvyknutí buď na príbehy z nášho sveta, alebo z fantazijného univerza, no séria American Royals priniesla o čosi originálnejší koncept. Je totiž zasadená do našej reality, len s tým rozdielom, že George Washington sa nestal prvým prezidentom USA, ale zakladateľom kráľovskej dynastie. A práve o jeho potomkoch na prahoch dospelosti a ich priateľoch (a nielen o nich) rozprávajú knihy, ktoré v slovenskom preklade vychádzajú pod hlavičkou vydavateľstva CooBoo. Už to samo osebe je znakom čitateľskej príťažlivosti, séria sa však beztak vyznačuje mnohými kvalitami. 

"Ľudia sa jej neustále dačo pýtali: či sa môže zúčastniť na ich charitatívnej akcii, či by sa inak natočila do objektívu alebo či by sa vedela prihovoriť za ich bratranca, ktorý sa uchádza o pozíciu v paláci. V podstate sa nemohla nikam ani pohnúť bez toho, aby ju nezasypávali tony žiadostí. Ale nikto sa jej nikdy nespýtal, čo chce ona, čo potrebuje ona sama. Akoby v momente, keď sa stala kráľovnou, prestali mať jej túžby akúkoľvek váhu. Beatrice musela previnilo priznať, že spravila úplne to isté Teddymu." (str. 74)

Americká kráľovná pokračuje tam, kde skončila Americká princezná. Jednotlivé knihy je teda nutné čítať v určenom poradí, nejde o samostatné príbehy. Dej by ste síce ako-tak pochopili, ale ani zďaleka by ste si ho neužili v plnej miere. Aktuálna novinka našťastie netrpí neduhom druhých dielov, nie je iba nudnou výplňou, ale pevnou súčasťou kolotoča oficialít, pozlátky a potláčaných túžob. Ako naznačuje názov, ústredná hrdinka Beatrice postúpila v hierarchii a z následníčky trónu sa pod vplyvom smutných udalostí stala vedúcou osobnosťou krajiny. Hoci Katharine McGee nás presvedčila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, naďalej dodáva svojim riadkom iskru rozprávkovosti. Bez nej by to však už nebolo ono, samotné dejisko priam zvádza k oživeniu detských predstáv o oslnivých panovníckych dvoroch, krásnych princeznách a odvážnych princoch. Príbeh však rozhodne nezaváňa jednoduchosťou ani zovšeobecňovaním. Autorka šikovne využíva základy položené v prvej časti série a buduje motívy, ktoré odkazujú na predošlé dianie a pritom ponúkajú čosi nové. Rovnako ako predtým, aj teraz sledujeme dej z pohľadu viacerých dievčenských postáv. Beatrice je síce podstatným, ale nie je jediným želiezkom v ohni, a o slovo sa hlásia aj jej sestra a kamarátky. Spolu s ďalšími postavami tvoria pestrý kolorit ľudí pohybujúcich sa v zákulisí života kráľovskej rodiny. A hoci ide o fikciu, radi by ste podľahli dojmu, že ide o osoby z mäsa a kostí. Už len pre ich skvele vykreslené charaktery a posun, aký ich v rámci série sprevádza. Každá významná postava sa pomaly mení, utužuje svoje silné stránky a bojuje s nepriazňou... nielen osudu, ale často aj neprajníkov, závistlivcov a zaslepencov, ktorí radšej dávajú prednosť klebetám pred pravdou. Jediná postava, ktorá sa mi z tohto smeru vymyká, je Jeff, mladý americký princ. Ten je ako jeden z mála skôr naivnejší a nerozvážnejší (a dostáva menej priestoru), čo je škoda, pretože mal väčší potenciál. Snáď sa naplní v ďalšom dieli... A aké by to bolo prostredie vysokej hry, nebyť ctižiadostivej Daphne, ktorá už dávno predviedla, čoho je schopná v záujme stať sa členkou slávnej rodiny. Pevne verím, že autorka neskĺzne nakoniec k jej polepšeniu a napraveniu, intrigujúca šľachtičná by si zaslúžila primeranejší koniec :D 

Katharine McGee (zdroj: TresA)

"Padla späť do vankúšov a snažila sa prekonať záchvat paniky, ktorý sa jej zmocňoval. Daphne rozhodne nebola v bezpečí. Jasné, s Jeffom veci napredovali, ako mali, ale ak sa Himari rozhodne splniť svoje hrozby, všetko to môže stroskotať. Jej niekdajšia najlepšia kamoška ju zničí - jedine, že by Daphne prišla na spôsob, ako zničiť ju. Pozrela naspäť na telefón a veľmi si priala, aby mohla napísať Ethanovi. Teraz by jej jeho bystré a sarkastické komentáre padli neskutočne vhod. Ale od tej hádky spolu neprehovorili, a hoci mu Daphne už miliónkrát chcela volať, pretože bol jedinou osobou, s ktorou sa o tomto mohla porozprávať, vždy ju zadržala vlastná tvrdohlavosť." (str. 229)

Katharine McGee patrí k autorkám, ktoré vedia poriadne vyburcovať vašu zvedavosť a vygradovať dej. Záver je znovu krásnou ukážkou logického vyvrcholenia a zároveň navnadenia na ďalšiu - poslednú - časť trilógie. Som veľmi rád, že ju pre nás CooBoo objavilo, no nevyhnem sa malej výčitke... Prečo je jej meno na obálke tak slabo viditeľné? Daný odtieň modrej je veľmi nevýrazný a určite by si zaslúžila väčšiu pozornosť. Modrá, červená a biela sú vzhľadom na americkú vlajku zvolené vhodne a jednotlivé knihy sa budú vedľa seba pekne vynímať. Americká kráľovná je pútavý román, ktorý neznižuje latku série, zodpovie niekoľko nastolených otázok a otvorí nové pre - ako pevne dúfam - strhujúci záver. 

Originálny názov: Majesty
Príslušnosť k sérii: 2. diel (American Royals)
Preklad: Zuzana Smolinská
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Netušené dilemy módnej ikony

Vydavateľstvo Lindeni pokračuje vo vydávaní zbeletrizovaných životopisov známych žien a Kráľovná Paríža svojim starším knižným súrodencom rozhodne neurobí hanbu. Po stratenom období kultovej autorky detektívok (Tajomstvo Agathy Christie), odhalení bystrej mysle v manželskom područí (V tieni Einsteina) či všestrannej osobnosti zlatej éry Hollywoodu (Jediná žena v miestnosti) prichádza rad na ženu, ktorej meno je známe aj tým, ktorí nepoznajú rozdiel medzi hodvábom a polyesterom ani medzi top parfumom a veľkonočnou voňavkou. Coco Chanel je dnes svetoznámou ikonou na poli módy a vôní, no cestu k úspechu nemala vydláždenú pokojom a prajnosťou, práve naopak. Za jej miestom na odevnom Olympe stoja roky ohrozenia, morálnych križovatiek a všadeprítomnej zrady. 

"Coco zovrie kabelku. Všetko, čo na tomto stretnutí povie, musí byť prezieravé, opatrné, tak ako si to nacvičovala, keď bola sama. Každé rozhodnutie, ku ktorému dnes dospeje, bude mať isté následky. Coco Chanel bude odteraz starostlivo zvažovať všetky svoje slová a činy až do chvíle, kým jej syn nebude na slobode a v starostlivosti lekárov. Keď vstúpia do kancelárie, porozhliada sa okolo seba. Canarisova kancelária pôsobí oproti prepracovanej vnútornej výzdobe vstupu do hotela Lutetia skromne. Farby sú jemné a upokojujúce - modrosivé steny sú až na oficiálny portrét Adolfa Hitlera holé." (str. 192)

Je všeobecne známe, že mnohí známi návrhári a tvorcovia počas druhej svetovej vojny spolupracovali s nacistickým režimom. Po jeho porážke sa na kolaborantov nepozeralo s pochopením a nie každý dostal možnosť vysvetliť dôvody svojho konania. Coco Chanel tiež patrí medzi osobnosti, ktoré sa chtiac-nechtiac podvolili nemeckej mašinérii, a jej obraz narúšajú navyše aj trenice s jej židovským obchodným partnerom ohľadom jej najznámejšieho parfumu. Americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen sa rozhodla odkryť závoj tajomstiev a poloprávd a preštudovať život skúšanej podnikateľky. Na svojom konte má viacero úspešných titulov aj pochvál od kritiky a čitateľskej obce, a tento román navyše nie je prvým, ktorý napísala na základe skutočných udalostí. Iste, aj pohľad na Coco Chanel vo veľkej miere podlieha jej umeleckému stvárneniu, no pri obracaní stránok radi uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálne dianie. Autorka si dala očividne veľkú námahu s vykreslením prvej polovice štyridsiatych rokov, keď došlo k okupácii Francúzska, a nielen tej. Hoci sa príbeh odohráva predovšetkým v spomenutom období, viackrát si odskočíme aj do minulosti, vzdialenej cca 30 rokov, aby sme spoznali Coco aj v jej ranom veku. Máme možnosť vidieť ju nielen ako zdatnú obchodníčku a šarmantnú ženu, ale aj ako zaľúbené dievča, stojace na prahu osudových rozhodnutí. Tie ju doviedli až do roku 1940 a presvedčeniu, že svoje skúsenosti a charizmu dokáže využiť aj v kontakte s nemeckými dôstojníkmi. Veľmi sa však zmýlila a vzápätí sa rúca nielen jej sloboda a rokmi budované kráľovstvo, ale aj vnímanie spoločenských udalostí. Páčilo sa mi, že Pamela nepredstavuje svoju hrdinku ako neochvejnú, silnú ženu, ktorá stojí nohami pevne na zemi a ani nezaváha, keď dôjde na priklonenie sa na stranu zla. Napriek svojej aure bola Coco človek z mäsa a kostí a ako taká prežívala svoje trápenia a sklamania. Jej uvedomenie si nebezpečenstva a postavenia francúzskeho ľudu je postupné, no keď si zloží z nosa ružové okuliare, prejaví sa jej skutočný charakter. No a keďže Coco za desaťročia nadviazala aj bohaté osobné i obchodné vzťahy, musí priebežne riešiť aj ďalšie vážne problémy. A niektoré sú úzko prepletené s chápadlami zničujúcej ideológie, čím na seba privoláva ešte viac neželanej pozornosti...

Pamela Binnings Ewen (zdroj: Goodreads)

"Konečne sa Pierrovi postaví. Po takmer deviatich mesiacoch od krádeže receptu na No. 5 - času dostatočne dlhého na vynosenie dieťaťa. Louis de Vaufreland súhlasil, že jej pomôže získať kontrolu nad Sociéte Mademoiselle a parfumom pomocou protižidovských zákonov platných vo Francúzsku. Jej rozhodnutie žalovať Pierra práve na základe týchto zákonov je definitívne, hoci predtým sa nad jeho pôvodom nikdy nezamýšľala - pred vojnou. Keď vstupujú do budovy, zdvihne bradu. Pierre si za všetko môže sám. Tieto zákony sú jedinými nástrojmi, ktoré má k dispozícii, a nadišiel čas na spravodlivosť." (str. 272)

Svet módnych návrhárov ma nikdy extra nezaujímal, ale keď sa vyskytne určitý seriál či kniha, ktoré o nich pojednávajú, vždy im dám šancu. Kráľovná Paríža určite stojí za prečítanie, pretože cez osud Coco Chanel sa autorka mnohých ďalších tém a predstavuje dobú plnú náročných dilem. Vezme vás nielen do hlavného mesta, ale aj na Francúzsku Riviéru či do Španielska a dôležitým dejiskom je aj známy hotel Ritz. Pamela Binnings Ewen disponuje štýlom, ktorý vás ihneď vtiahne a celkovému dojmu napomáha aj samotné slovenské vydanie. Som rád, že Lindeni zachovalo pôvodnú obálku a že románu doprialo väčší rozmer. Veľký osud si ho zaslúži. Rovnako ako množstvo čitateľov, ktorí sa oboznámia s netušenými súvislosťami a spoznajú, čo všetko sa skrýva za nablýskaným menom nadanej ikony.

Originálny názov:  The Queen of Paris: A Novel of Coco Chanel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nezdolnosť ženského charakteru v skúškach doby

Americkú spisovateľku Kristin Hannah registrujem už dlhé roky, od čias, keď písala klasické ľúbostné príbehy pre notorických romantikov. Nemôžem povedať, že by ma nezaujali, ale nešlo o žiadne extra diela, ktoré by sa mi udržali v pamäti. Kristin však našťastie patrí k autorkám, ktoré postupne posúvajú svoju tvorbu na vyššiu úroveň, čoho nepriestrelným dôkazom je aj jej ospevovaný román Slávik odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny. Prechod od pomerne banálnych námetov k rezonujúcim spoločenským témam bol trefou do čierneho. Je viac než isté, že ak vezmete do rúk niektorý z jej aktuálnych titulov, neubránite sa silným emóciám a obdivu voči postavám, ktoré by pokojne mohli byť ľuďmi z mäsa a kostí. Ich vykreslenie je totiž nesmierne uveriteľné a autentické napriek zasadeniu do (nedávnej) minulosti.

"Každý deň počas tej dlhej mrazivej zimy sa Elsa budila s myšlienkou, že musí nakŕmiť deti. Každý deň sa jej zdalo menej isté, že prežijú. Prebúdzala sa do tmy sama, obliekla sa, ani nerozsvietila. Pohľad do zrkadla by ju určite nepotešil. Pery mala popraskané od zimy a opuchnuté, lebo keď bola utrápená, vytrvalo si ich hrýzla. A stále bola utrápená. Sužovala sa, lebo bolo mrazivo, nebolo isté, či sa niečo urodí, bála sa o zdravie svojich detí. To bolo najhoršie. Školu minulý týždeň zatvorili - v budove bolo mínus desať stupňov. Keďže kravský trus na kúrenie sa povážlivo míňal, vykurovanie školy bol prepych, ktorý si nikto nemohol dovoliť." (str. 134)

V centre je opäť silná ženská hrdinka, boriaca sa s nástrahami nevyspytateľného osudu. A práve preto verí a dúfa, že raz musia nastať aj lepšie časy. Kým sa to však udeje, čaká ju ešte veľa skúšok. Elsa Martinelliová sa totiž snaží prekonať existenčné životné problémy, pričom niekedy akoby bojovala proti veterným mlynom... Dej je situovaný do Texasu počas veľkej hospodárskej krízy. Tento pojem na bežného človeka zvyčajne číha iba v učebniciach dejepisu či článkoch venujúcich sa danej téme, no málokedy je možné natrafiť na plnohodnotné príbehy obyčajných ľudí. Iste, román Proti vetru je fikcia, ale podobných osudov, aké zažívajú jeho postavy, sa iste našlo neúrekom. O to silnejšie napokon vyznieva kontrast medzi plodnými povojnovými rokmi, keď sa svet znovuzrodil na nových základoch, a úpadkom o desaťročie neskôr. Elsa sa po zoznámení s Rafom Martinellim dočká svojho osobného rastu, ktorý už pomaly ani nepovažovala za možný. Žije v relatívnej spokojnosti na farme so svojou rodinou, keď udrie obrovské sucho, majitelia pôdy sa potýkajú so slabou úrodou a hospodárske pomery na úrovni celej krajiny neposkytujú nijakú nádej, že by sa to mohlo zlepšiť. Zem akoby sa podujala umrieť, Martinelliovci nemajú ako nakŕmiť ani seba, nieto zvieratá, od ktorých existencie takisto závisia. Elsa musí nakoniec učiniť rozhodnutie - ostať so svojimi dvoma deťmi a bojovať o udržanie farmy nad vodou, alebo ísť hľadať lepšie podmienky na západ do Kalifornie. Elsa je našťastie rodenou bojovníčkou - už odmala čelila rôznym výzvam, či už v podobe choroby, alebo nedostatku pozornosti zo strany rodičov. Jej vnútorný prerod je jedným z pilierov príbehu a priam žasnem, s akou ľahkosťou a pritom hĺbkou sa podarilo Kristin Hannah zobraziť premenu z pomerne utiahnutého a introvertného dievčaťa na odhodlanú, láskavú a silnú ženu. Na jednej strane je to úchvatné, na druhej vás mrzí, že sa to deje na pozadí náročných sociálnych podmienok. V tomto smere mi kniha silno pripomenula dnes už kultové dielo Ovocie hnevu od Johna Steinbecka, takže ak máte chuť na inteligentné čítanie, ktoré vás zároveň vtiahne svojou živelnosťou, neváhajte. Človek si pritom aspoň uvedomí banálnosť niektorých vlastných problémov...

Kristin Hannah (zdroj: The New York Times)

 "Pozrela na Jacka. Napriek všetkému, čo prekonali v tú hroznú dlhú noc, mal v sebe silu a to ju utešovalo. Na takého muža sa dá spoľahnúť, premýšľala. Ten muž nielen chrlil myšlienky, on za ne aj bojoval, a hoci ho bili, zostal na svojom mieste. Keby tak jej otec bol ako Jack. Skôr rebel, než rojko. Ocko hovoril Lorede len slová, ale dôležitejšie boli činy. To už teraz vedela. Odísť, zostať, bojovať, zmiznúť. Loreda chcela byť ako Jack, nie ako jej otec, ktorý neplnil sľuby. Chcela zastávať nejaký postoj a povedať svetu, že je lepšia než toto, že v Amerike sa malo žiť lepšie než takto." (str. 301)

Proti vetru rozohráva viacero závažných tém, ktoré však nesúvisia nutne iba s dobou okolo polovice tridsiatych rokov minulého storočia. Jednou z najvýraznejších sú medzigeneračné vzťahy. Tie sa javia ako autorkina doména, nevyhne sa im prakticky v žiadnej svojej knihe. V tomto prípade sa zameriava predovšetkým na vzťahy medzi rodičmi a deťmi, respektíve medzi matkou a dcérou. Na interakciách Elsy a Loredy Kristin pekne ukazuje, že deti majú neraz problém odosobniť sa pri vnímaní rodiča od jeho roly, vidieť ho ako človeka s minulosťou či osobitými túžbami a potrebami. Kristin Hannah zobrazila emotívny zápas o prežitie a úsilie udržať rodinu pokope napriek ťažkostiam čitateľsky príťažlivým štýlom a ja môžem opäť zodpovedne vyhlásiť, že Lindeni prinieslo jeden z najlepších románov roka 2021. 

Originálny názov: The Four Winds
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj lojalita si vyžaduje svoju daň

Prvý diel série Krvavá dedička rozvíril vody young adult a znova potvrdil, že v tomto žánri je ešte stále možné priniesť niečo nové. Amélie Wen Zhao vytvorila vo svojom debute originálny, hoci dosť krutý svet, kde nie je miesto pre slabosť a dôvera je nedostatkovým tovarom. Zrada môže číhať na každom kroku, dokonca aj tam, kde by ste to nečakali. Hlavná hrdinka Ana sa o tom presvedčila na vlastnej koži a teraz sa musí vyrovnať so šokujúcimi odhaleniami a zabojovať (nielen) o svoju budúcnosť. Séria je postavená na jednom komplexnom príbehu, preto treba čítať jednotlivé časti v stanovenom poradí. Väčšinou sa mi stáva, že s odstupom času zabudnem na niektoré súvislosti, no v tomto prípade ma moja pamäť až tak nezradila. Dôvod vidím v tom, že ide o naozaj vydarené dielo s výraznými motívmi i postavami.  

"Ana zdvihla ruku. Svet sa jej pred očami zlieval, jej spriaznenosť sa zaostrovala a rozmazávala, keď šmátrala po krvi, ktorá sa jej v zamrznutých špirálach lepila k palcu a zápästiu. Nebude jej dosť na to, aby z nej vyrobila niečo podobné zbrani, s ktorou by mohla bojovať. A došiel jej čas. Ľadovlk vyskočil. Ana vykríkla. A noc vybuchla v ohni. Po snehu sa prehnali plamene, žiarivočervené a spaľujúco oranžové, ktoré sa víťazoslávne dvíhali proti tieňom zmrznutých borovíc všade naokolo. Ana zatvorila pred tou prenikavou žiarou oči, pritlačila tvár k zemi, keď sa cez ňu prevalili silné vlny tepla. Hory sa pri tej zrážke zatriasli." (str. 105)

Druhé časti sérií sú väčšinou o čosi slabšie. Stavajú na obľúbenosti svojej predchodkyne a neraz tvoria len akési premostenie medzi úvodom a vygradovaným záverom. Som preto nesmierne rád, že Červená tigrica narúša toto nepríjemné klišé a je rovnako vydarená ako Krvavá dedička. Ak nie aj viac, pretože okrem toho, že využíva všetky fungujúce prvky, posúva ich zároveň na novú úroveň. Ana už pozná svoju úhlavnú nepriateľku a je potrebné využiť proti nej každý tromf. Ešteže má po svojom boku Ramsona Prešibanca. Na jednej strane je škoda, že dosť trvá, kým sa protagonisti stretnú v spoločnej scéne, no na druhej strane musím povedať, že sú rovnocennými partnermi a ani jeden si nekradne pasáže na úkor druhého. Ramson patrí medzi mojich obľúbencov a spomedzi mužských hrdinov početných kníh v žánri mi imponuje asi najviac. Nie je totiž prvoplánový, problémy, s ktorými vstúpil do deja, sú uveriteľné a nejde o typického "klaďasa". Spočiatku som bol i ja na pochybách, aké sú jeho úmysly, a či sa v osudovej chvíli predsa len neobráti Ane chrbtom. Tá si, mimochodom, naďalej uchováva slobodného ducha, poznačeného zakázanou a obávanou mágiou. O to viac, že došlo k odhaleniu jej identity ako jedinej preživšej príslušníčky cisárskej rodiny. Nástup na trón však nebude taký ľahký, keďže ho obsadila jej šialená teta Morganya. Okrem toho, že sa chce Any zbaviť, túži vyhladiť aj protivníkov krvavej mágie. Ana si je vedomá svojej predurčenosti, musí zastaviť obávanú príbuznú, ktorá postupuje z jedného extrému do druhého. Svoje tajomstvá si však nesie aj sám Ransom a patričnou mierou zasahujú do jeho vzťahu s Anou. Romantická línia nie je síce tou najpodstatnejšou, ale vhodne dopĺňa celkový dej a bez nej by interakcie medzi Anou a Prešibancom a ich motivácie neboli zďaleka také emotívne. To sa týka aj vedľajších postáv, ktoré však zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu. Za všetky spomeniem najmä Linn a yaegera, keďže dodávajú príbehu balans a šmrnc. Červená tigrica je plná napätia, zvratov a nikto z tých, ktorých očaril úvod série, nebude sklamaný. Čítanie tejto knihy je návykové, čomu napomáhajú nielen prepracované charaktery a stupňujúca sa atmosféra, ale aj šikovne spracované cliffhangery na konci kapitol. 

Amélie Wen Zhao (zdroj: Goodreads)

"Ramson sa zaprisahal, že nikdy nedopraje Kerlanovi potešenie, aby ho počul kričať. No keď ho ťahali k okraju lode, k čiernym a nepreniknuteľným vodám, uvedomil si, že jeho odhodlanie sa rozpadá, že sa celé jeho telo trasie proti jeho vôli. Ale horúčkovito sa pohybujúcimi sa prstami nenahmatal nič, len hladký kov jeho okov, a závažia, ktoré mal k sebe pripevnené, boli tvrdé a nepoddajné." (str. 292)

Amélie Wen Zhao sa podarilo nájsť vzácnu rovnováhu medzi budovaním univerza, prehlbovaním postáv a ich vzťahov, kombináciou napätia a pokojnejších scén a vyburcovaním zvedavosti pred záverečným tretím dielom. Už teraz viem, že ma bude koniec Krvavej dedičky mrzieť. Rozhodnutie sériu umelo nepredlžovať je však určite múdre a ostane vďaka tomu na piedestáli mnohých priaznivcov young adult. Samozrejme, ak sa naplnia moje predpoklady a Karmínová cisárovná nepodlezie latku nastavenú staršími knižnými súrodencami. Vzhľadom na autorkin talent si však sklamanie nepripúšťam...

Originálny názov: Red Tigress
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Krvavá dedička)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

 

Bezradne jedinečná cesta za poznaním seba samého

Absolútne nerozumiem, ako mi mohla v čase vydania (v roku 2018) ujsť táto kniha. Má všetko, čo od daného typu príbehu očakávam - špecifického a pritom celkom obyčajného hrdinu, motív vykročenia z dlhoročnej komfortnej zóny a hlavne priehrštie humoru v rôznych polohách. Zároveň ide o príjemné vybočenie z línie kriminálok, ktoré sa mi v poslednom čase dostávajú do rúk. Ani som si neuvedomil, ako mi chýba odľahčený román, otvárajúci i závažnejšie témy. Tie sa však týkajú človeka ako takého - našich osobností, emócií, akceptácie a užívania si života naplno. Dej je síce prešpikovaný slnkom a teplom, no je ako stvorený na vianočné obdobie. Svojím zameraním na ľudskosť je ideálnym partnerom na dlhé zimné večery, nehovoriac o vhodnom darčeku pre každého, kto potrebuje na chvíľu spomaliť a zamyslieť sa nad vlastným smerovaním. 

"Bronfman sa obrátil a pobral sa preč od stola, kde predtým sedela Sheila McNabbová. Bol stratený v neznámych pocitoch, zmätený neznámym výrazom hra piati proti jednému. Mal zapnutého autopilota, pravdepodobne smeroval k svojmu autu. Vnútri cítil napätie, akoby mal vnútornosti zviazané do uzlov, čoraz tesnejšie a tesnejšie. Prepásol ju. Bez nej sa cítil trochu osamelý. Ale prečo? Veď pred dnešným dňom sa s ňou nikdy nerozprával. Ten pocit mu nedával zmysel. No v tme jeho osamelej duše sa zažala iskierka, z ktorej mohol byť oheň." (str. 49)

Daniel Wallace vytvoril postavu, s akou sa podľa mňa dokážu mnohí stotožniť, hoci na prvý pohľad môže pôsobiť bizarne, ba až podivne. Edsel Bronfman (už len samotné meno je dosť nezvyčajné) je tridsiatnik, žijúci v jasne vymedzených mantineloch. Pracuje, stará sa o mamu postihnutú demenciou a ženám sa vyhýba, pretože sa bojí, že vzťah by mu výrazne narušil stereotyp. Z ničoho nič však príde stimul, ktorý ho vytrhne z letargie a prebudí predstavy, o akých ani netušil, že v ňom driemu. Telefonát od operátorky oznamujúcej, že vyhral víkendový pobyt na Floride pre dve osoby, ho podnieti nájsť si v priebehu troch mesiacov partnerku. Do novej úlohy sa vrhne ako do všetkých ostatných vo svojej práci - s vervou a náležitou zodpovednosťou. Vďaka vidine luxusnej dovolenky je konečne ochotný prekročiť svoj tieň, čo sa odrazí vo viacerých oblastiach. Začne chodiť do posilňovne, nadväzuje rozhovory so susedmi aj recepčnou v práci. Čo môže niekomu pripadať ako bežný jav, iný vníma ako herkulovskú úlohu. V súčasnej dobe bohatej na úzkosť, introvertnosť a strach z neznámeho je kontrast so žoviálnosťou okolia jedným zo základných prvkov diela. Názov Neobyčajné dobrodružstvá môže vzhľadom na situácie, v akých sa Edsel ocitá, vyznieť mierne ironicky, no preňho ako človeka ide o nesmierne významný posun vpred. Autor však v nijakom prípade nemoralizuje, hodnotenie necháva na čitateľa. S Bronfmanom sa zrejme ľahšie stotožnia introverti, pre ktorých môže byť vzorom, čo sa týka vykročenia zo zaužívaných ciest, a extroverti zas snáď lepšie pochopia, čo prežívajú inak vnútorne nastavení ľudia. Príbeh síce nie je extra vygradovaný, ale nebudete sa pri ňom nudiť. Sledovanie Edselových peripetií je zábavné a držíte mu palce, aj keď by ste ním občas najradšej zatriasli. Napokon vám však ulahodí, pretože sám začne konať proti svojej prirodzenosti... hm, azda by bolo presnejšie povedať, že zisťuje, čo v skutočnosti potrebuje, a je ochotný dosiahnuť to aj za určitú obetu. Premena jeho osobnosti nie je žiadny zázrak, ale výsledok jeho vlastného úsilia. Aj preto mu ako protagonistovi všetko uveríte, rovnako ako ďalším postavám, z ktorých ma najviac bavili Bronfmanova matka, zosobnená otvorenosť, a Sheila s jej zvieracím svetom. 

Daniel Wallace (zdroj: Tuesday Agency)

"Bronfmana šokovalo, aké to bolo ľahké. Nebolo na to treba nijaký kumšt. Stačilo zdvihnúť telefón, dostaviť sa na nejaké miesto v nejakom čase, sadnúť si na sedadlo spolujazdca, nechať Sheilu riadiť, doslova aj prenesene. Keď sedel za volantom on, bolo jej nevoľno (zle brzdil), a jej auto bolo krajšie a o dekádu mladšie než jeho - a celkom mu to vyhovovalo. Keby bol vedel, že mať vzťah so ženou je také ľahké, možno by sa bol viac snažil mať nejaký už skôr, ale keby sa bol viac snažil, nebolo by to také ľahké, ako to bolo so Sheilou." (str. 203)

Z anotácie sa môže zdať, že dovolenkový pobyt na Floride je hlavným motívom, no hoci je veľmi dôležitý, tvorí skôr akýsi pomyselný hnací motor. Daniel Wallace totiž predostiera myšlienku, že cesta je neraz významnejšia ako sám cieľ. Jednotlivé kapitoly približujú jeho úsilie nájsť si vhodnú partnerku, rovnako sa dozviete mnoho podrobností o Bronfmanovom živote. Záver je pekne vyšperkovaný, dejovo aj ideovo dômyselne uzatvára hrdinovu misiu a zanechá vo vás príjemný pocit uspokojenia. Neobyčajné dobrodružstvá som si užil, pretože majú čo ponúknuť a originálnym spôsobom spracúvajú témy blízke mnohým čitateľom. Som rád, že stále vznikajú ústretové romány o ľuďoch a pre ľudí :-)

Originálny názov: Extraordinary Adventures
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Adriana Oravcová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.