Nie každý experiment prinesie želaný výsledok

Americká spisovateľka Colleen Hoover urobila dieru do sveta predovšetkým románmi o láske medzi ľuďmi s komplikovanou povahou či minulosťou, určenými jednak pre dospelých, jednak pre dospievajúcu mládež. V poslednom čase sa však rozhodla zamútiť vody aj ďalších žánrov, a tak nám vydavateľstvo Lindeni po pomerne vydarenom psychotrileri Verity prináša v slovenskom preklade jej nový mysteriózny príbeh Layla. Chápem Colleeninu potrebu experimentovať a vyskúšať si aj iné rozprávačské polohy, no nie som si istý, či sa tentoraz ubrala správnym smerom. Ak však uplatňuje metódu pokusu a omylu, možno sa poučí a nabudúce sa radšej opäť pohrúži do bezpečnejších námetov. Jej novinka totiž patrí medzi diela, ktoré rozdelia čitateľov na viacero skupín, a to rovnako jej fanúšikov ako nových zvedavcov. 

"Layla o kamerách nevie. Nesnažím sa pred ňou nič skrývať, ale inštaloval som ich, kým spala. Keby si niektorú všimla a opýtala by sa na ňu, povedal by som jej, že kamery tu boli, už keď sme prišli, aby sa neznepokojovala. Sledovaním nahratých videozáznamov jej zasahujem do súkromia. Nemienim jej však povedať, že k nim mám prístup, lebo nechcem, aby si zbytočne robila starosti. Zároveň však nechcem, aby si myslela, že ju špehujem. Aj keď to v istom zmysle robím. Kamery som inštaloval s cieľom pristihnúť ju pri čine." (str. 108)

Mystery je špecifický žáner, kde môže ľahko zakopnúť aj skúsená autorka. Ktovie prečo som očakával, že Colleen Hoover do svojho románu zakomponuje aj ľúbostnú líniu. Asi preto, že tá v jej tvorbe dominuje a dosiaľ sa v nej pohybovala bez problémov a veľmi prirodzene. Možno by bol môj celkový dojem omnoho pozitívnejší, nebyť najväčšieho kameňa úrazu - mužského protagonistu Leedsa. Celý čas sa prejavuje ako sebaľútostivý sebec, ktorý sa nevie vyrovnať s manželským bremenom po tom, ako jeho žena Layla takmer prišla kvôli nemu o život (respektíve kvôli jeho bývalej, ale veľká časť viny leží i na jeho pleciach). Počas zhruba tristo strán máte chuť prefackať ho, nakričať naňho, poriadne ním zatriasť, jednoducho spraviť hocičo, aby zo seba striasol tú donebavolajúcu otravnosť. Keďže sa však na obálke vyníma Colleenino meno, dá sa tušiť, že v ňom predsa len drieme - kdesi nesmierne hlboko - čosi lepšie, čo z neho robí výnimočného človeka. Taký zvrat ku koncu skutočne nastáva, no obávam sa, že dovtedy budovanú pachuť to už nijako neprekryje. Leeds sa u mňa zapísal ako najnemožnejší "hrdina" autorkiných diel. A čo samotný mysteriózny námet? Prostredie penziónu nie je obzvlášť originálne, prvá tretina knihy si však získa vašu pozornosť. Budovanie atmosféry je bezchybné, rovnako aj odhaľovanie pozadia partnerského vzťahu a sledovanie krokov vedúcich k návratu Layly do bežného života. Po traumatickom zážitku totiž trpí výpadkami pamäti a zmenou dovtedajšej žiarivej, spontánnej osobnosti. Postupne sa však nastáva zmena kurzu a autorka sa uchýli ku klišé v podobe akéhosi nezmyselného milostného trojuholníka a vaše nechápavé krútenie hlavou sa už do záveru nezastaví. Vygradované odkrytie temného tajomstva vás tiež nepostaví zo sedačky/kresla/postele a uznáte, že najlepší na celom príbehu bol jeho úvod a je škoda, že ho Colleen radšej nerozpísala podrobnejšie. Možno by som viac uveril láske medzi Laylou a Leedsom a ich interakcie, ktoré sú hnacím motorom celého deja, by získali na intenzite. Isté rozčarovanie plynie aj z faktu, že hoci je kniha o Layle, rozprávačom je Leeds. Vzhľadom na jej stav a vývoj deja je to pochopiteľné, no Laylu - aspoň v pôvodnej podobe - máme sotva šancu bližšie spoznať. 

Colleen Hoover (zdroj: Goodreads)

"Sprchujem sa dlho - niežeby som sa chcel Willow vyhýbať, ale potrebujem si prečistiť hlavu. Celá situácia vo mne vzbudzuje zlý pocit. Lenže odkiaľ mám vedieť, ako má vyzerať správna komunikácia s duchom? Nemám po ruke duchársku príručku ani radcov, ktorí by ma morálne usmerňovali. S kým by som sa mohol poradiť? Lekár by ma poslal k psychiatrovi. A psychiater by vyhlásil, že mám schizofréniu. Mama by mi povedala, že na mňa dolieha stres zo všetkého, čo sa mi prihodilo, a prosila by ma, aby som sa vrátil domov. Keby Layla zistila, čo sa dialo, kým spala, zrejme by odo mňa odišla." (str. 182)

Mám rád paranormálne príbehy aj príbehy o láske, no v tomto prípade toto spojenie celkom nefunguje. Niežeby bola Layla zle napísaná alebo nedokázala zaujať, nechcem jej zase priveľmi krivdiť. Zaúradovala však moje znalosť autorkinej tvorby, viem, že dokáže vytvoriť aj strhujúcejší dej s postavami, ktoré vám prirastú k srdcu omnoho rýchlejšie a na oveľa dlhší čas. Pozitívne však je, že sa šikovne pohráva s vašou fantáziou a vy tak môžete v priebehu čítania hádať, čo sa skrýva za naznačovanými záhadami poznačenými stratou, starostlivosťou o blízku osobu, fyzickými i duševnými zraneniami a pocitom viny. Novinka Colleen Hoover nie je strašidelná ani vám nespôsobí zlé sny, no môže si vás získať dynamickým úvodom, postavami obyčajných ľudí v ťažkej situácii a prekvapivým koncom. Napriek tomu dúfam, že ďalšia kniha z jej pera sa bude viac niesť v znamení jej talentu. 

Originálny názov: Layla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Rozbiehajúca sa detektívna kancelária rieši odložený prípad

Kate Marshallová prichádza pátrať po vrahovi už tretíkrát a aj tentoraz bude mať dočinenia s prefíkaným, sadistickým vrahom, ktorý preverí jej osobné aj profesionálne kvality. A nielen jej, pretože séria sa rozhodne nezameriava iba na jednu ústrednú postavu. Spolu s ňou zrejú a posúvajú svoje životy vpred aj ďalšie postavy, či už jej blízki príbuzní, alebo kolegovia. Každý sa znovu dočká primeraného priestoru, ale našťastie sa to nedeje na úkor vyšetrovania. To mi v aktuálnej časti pripadalo zaujímavejšie a záživnejšie než v predošlej a dokázalo si udržať moju pozornosť od začiatku až do konca. Robert Bryndza nie je na poli trilerov žiadnym nováčikom a dá sa preto očakávať, že ulahodí priaznivcom žánru nebezpečným kriminálnikom, vygradovaným dejom aj temnou atmosférou. 

"Muž bol oveľa vyšší, ale mal čo robiť, aby sa udržal na nohách. Vždy sa čudoval, ako dlho to trvá, kým sa človek zadusí. Vôľa žiť bola pre televízne filmy príliš časovo náročná. Po prvých minútach bezvýsledného hmatkania po šmykľavom plaste, ktorý jej zakrýval hlavu, sa Joanna spamätala a prešla do protiútoku. Dvakrát mu poriadne vrazila do rebier a chcela ho aj kopnúť do rozkroku, ale podarilo sa mu uhnúť. Spotený od námahy pustil jednou rukou vrecko, presunul ju dopredu, zovrel jej hrdlo a zdvihol ju z betónu, takže z vrecka sa stala slučka, ktorá urýchľovala jej smrť." (str. 11)

Z policajnej dôstojníčky k prednášajúcej na univerzite až po súkromnú detektívku. To, čo by iným tváram série trilerov trvalo podstatne dlhšie, stihla Kate Marshallová iba v priebehu troch kníh. Táto cesta bola poznamenaná skôr pádmi než vzletmi, ale práve to z nej robí takú obľúbenú hrdinku. Agentúra, ktorú rozbieha v spolupráci so svojím niekdajším asistentom Tristanom, sa ponorí do prípadu zmiznutia novinárky Joanny Duncanovej, ku ktorému došlo už pred trinástimi rokmi. Docieliť, aby sa kancelária odrazila odo dna a zaujala pevné miesto v kolose vyšetrovacieho systému, si vyžaduje priam nadľudské úsilie, ale Kate je odhodlaná nevzdať sa. Po všetkom, čo ju postretlo, je pracovné vyťaženie svojím spôsobom balzamom na jej pomaly sa uzdravujúcu dušu. Postupne sa vymaňuje z područia démona v podobe bývalého milenca/šéfa/sériového vraha, úspešne bojuje so závislosťou od alkoholu a zlepšuje sa aj jej vzťah s dospievajúcim synom. Na to, aby odhalila a chytila nebezpečného páchateľa, ktorý svoje podlé chúťky neukončil po stretnutí s Joannou v roku 2002, bude Kate potrebovať všetky sily. Napriek dlhým rokom bez odpovedí chce priniesť pokoj novinárkinej matke, ktorá sa nikdy nevyrovnala s dcérinou nezvestnosťou. Príbeh sa rozbieha trochu pomalšie, čo je v podstate prirodzené. Kate a Tristan sa musia totiž najprv pohrúžiť do starého prípadu a absolvovať nevyhnuté rozhovory s osobami z Joanninho okolia a tými, čo môžu vniesť do vyšetrovania trochu svetla. Zlom nastane, keď si Kate spojí Joannin prípad s niekoľkými zmiznutiami mladých mužov a uvedomí si, že v skutočnosti majú pravdepodobne dočinenia so sériovým vrahom. A tak polícia znovu otvára odložený prípad v snahe zabrániť ďalšej nič netušiacej obeti, aby padla do nastraženej pasce. Keď sadá súmrak, prebúdzajú sa v ľuďoch rôzne pohnútky, tma akoby schovala vo svojom objatí všetkých, bez ohľadu na ich dobré či zlé úmysly, a nikto si nemôže byť istý, čo ho čaká. Na vratkej pôde sa pohybujú aj naši hrdinovia. Nemusíte byť znalcom žánru, aby vám bolo jasné, že nepolapiteľný zabijak nebude nadšený, keď mu začne šliapať na päty dvojica novopečených detektívov. Kate a Tristan však už majú čo-to za sebou a napriek neutíchajúcej hrozbe nestrácajú zo zreteľa svoj cieľ - priniesť spravodlivosť tým, ktorí už o ňu nemôžu požiadať sami. 

Robert Bryndza (zdroj: Kultúra SME)

"Najprv si s úľavou hovoril, že nález Haydenovho tela je maličkosť, veď sa len tak mihol v miestnych správach. Dôkladne odstránil všetky stopy DNA a bol presvedčený, že bol vtedy v slatinách sám. Nikto ho nevidel. V pondelok podvečer sa však viezol po diaľnici k Exeteru s pusteným rádiom a otvorenými oknami a začul, že polícia spojila Haydenovu smrť so štyrmi ďalšími telami, ktoré sa predtým nepodarilo identifikovať." (str. 239)

Robert Bryndza strieda uhly pohľadu a okrem vyšetrovateľov sa stretneme aj so samotným vrahom. Tento krok chválim, oživuje dej i celkovú povahu diela a robí ho úplnejším. Vďaka tomu sa navyše mohol autor vybúriť aj v o niečo násilnejších pasážach. Citlivejšie povahy sa však nemusia báť, nejde o žiadne prehnané prúdy krvi, ktoré by im privodili zlé sny. Slúžia na vybudovanie napätia a zdôraznenie chladnokrvnosti páchateľa a sú šikovne zakomponované do inak klasickej detektívky založenej na dedukcii, dôslednej analýze stôp a potrebnej intuícii hrdinov. Keď sadá súmrak sa v mojom osobnom rebríčku zaraďuje na druhé miesto hneď za úvodnou časťou Deväť brestov. Kate a Tristan sú úžasná dvojica, už mi napevno prirástli k srdcu a teším sa na ich ďalšie interakcie. S čitateľmi, kriminálnikmi aj so sebou navzájom. 

Originálny názov: Darkness Falls
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Kate Marshallová)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Netušené dilemy módnej ikony

Vydavateľstvo Lindeni pokračuje vo vydávaní zbeletrizovaných životopisov známych žien a Kráľovná Paríža svojim starším knižným súrodencom rozhodne neurobí hanbu. Po stratenom období kultovej autorky detektívok (Tajomstvo Agathy Christie), odhalení bystrej mysle v manželskom područí (V tieni Einsteina) či všestrannej osobnosti zlatej éry Hollywoodu (Jediná žena v miestnosti) prichádza rad na ženu, ktorej meno je známe aj tým, ktorí nepoznajú rozdiel medzi hodvábom a polyesterom ani medzi top parfumom a veľkonočnou voňavkou. Coco Chanel je dnes svetoznámou ikonou na poli módy a vôní, no cestu k úspechu nemala vydláždenú pokojom a prajnosťou, práve naopak. Za jej miestom na odevnom Olympe stoja roky ohrozenia, morálnych križovatiek a všadeprítomnej zrady. 

"Coco zovrie kabelku. Všetko, čo na tomto stretnutí povie, musí byť prezieravé, opatrné, tak ako si to nacvičovala, keď bola sama. Každé rozhodnutie, ku ktorému dnes dospeje, bude mať isté následky. Coco Chanel bude odteraz starostlivo zvažovať všetky svoje slová a činy až do chvíle, kým jej syn nebude na slobode a v starostlivosti lekárov. Keď vstúpia do kancelárie, porozhliada sa okolo seba. Canarisova kancelária pôsobí oproti prepracovanej vnútornej výzdobe vstupu do hotela Lutetia skromne. Farby sú jemné a upokojujúce - modrosivé steny sú až na oficiálny portrét Adolfa Hitlera holé." (str. 192)

Je všeobecne známe, že mnohí známi návrhári a tvorcovia počas druhej svetovej vojny spolupracovali s nacistickým režimom. Po jeho porážke sa na kolaborantov nepozeralo s pochopením a nie každý dostal možnosť vysvetliť dôvody svojho konania. Coco Chanel tiež patrí medzi osobnosti, ktoré sa chtiac-nechtiac podvolili nemeckej mašinérii, a jej obraz narúšajú navyše aj trenice s jej židovským obchodným partnerom ohľadom jej najznámejšieho parfumu. Americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen sa rozhodla odkryť závoj tajomstiev a poloprávd a preštudovať život skúšanej podnikateľky. Na svojom konte má viacero úspešných titulov aj pochvál od kritiky a čitateľskej obce, a tento román navyše nie je prvým, ktorý napísala na základe skutočných udalostí. Iste, aj pohľad na Coco Chanel vo veľkej miere podlieha jej umeleckému stvárneniu, no pri obracaní stránok radi uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálne dianie. Autorka si dala očividne veľkú námahu s vykreslením prvej polovice štyridsiatych rokov, keď došlo k okupácii Francúzska, a nielen tej. Hoci sa príbeh odohráva predovšetkým v spomenutom období, viackrát si odskočíme aj do minulosti, vzdialenej cca 30 rokov, aby sme spoznali Coco aj v jej ranom veku. Máme možnosť vidieť ju nielen ako zdatnú obchodníčku a šarmantnú ženu, ale aj ako zaľúbené dievča, stojace na prahu osudových rozhodnutí. Tie ju doviedli až do roku 1940 a presvedčeniu, že svoje skúsenosti a charizmu dokáže využiť aj v kontakte s nemeckými dôstojníkmi. Veľmi sa však zmýlila a vzápätí sa rúca nielen jej sloboda a rokmi budované kráľovstvo, ale aj vnímanie spoločenských udalostí. Páčilo sa mi, že Pamela nepredstavuje svoju hrdinku ako neochvejnú, silnú ženu, ktorá stojí nohami pevne na zemi a ani nezaváha, keď dôjde na priklonenie sa na stranu zla. Napriek svojej aure bola Coco človek z mäsa a kostí a ako taká prežívala svoje trápenia a sklamania. Jej uvedomenie si nebezpečenstva a postavenia francúzskeho ľudu je postupné, no keď si zloží z nosa ružové okuliare, prejaví sa jej skutočný charakter. No a keďže Coco za desaťročia nadviazala aj bohaté osobné i obchodné vzťahy, musí priebežne riešiť aj ďalšie vážne problémy. A niektoré sú úzko prepletené s chápadlami zničujúcej ideológie, čím na seba privoláva ešte viac neželanej pozornosti...

Pamela Binnings Ewen (zdroj: Goodreads)

"Konečne sa Pierrovi postaví. Po takmer deviatich mesiacoch od krádeže receptu na No. 5 - času dostatočne dlhého na vynosenie dieťaťa. Louis de Vaufreland súhlasil, že jej pomôže získať kontrolu nad Sociéte Mademoiselle a parfumom pomocou protižidovských zákonov platných vo Francúzsku. Jej rozhodnutie žalovať Pierra práve na základe týchto zákonov je definitívne, hoci predtým sa nad jeho pôvodom nikdy nezamýšľala - pred vojnou. Keď vstupujú do budovy, zdvihne bradu. Pierre si za všetko môže sám. Tieto zákony sú jedinými nástrojmi, ktoré má k dispozícii, a nadišiel čas na spravodlivosť." (str. 272)

Svet módnych návrhárov ma nikdy extra nezaujímal, ale keď sa vyskytne určitý seriál či kniha, ktoré o nich pojednávajú, vždy im dám šancu. Kráľovná Paríža určite stojí za prečítanie, pretože cez osud Coco Chanel sa autorka mnohých ďalších tém a predstavuje dobú plnú náročných dilem. Vezme vás nielen do hlavného mesta, ale aj na Francúzsku Riviéru či do Španielska a dôležitým dejiskom je aj známy hotel Ritz. Pamela Binnings Ewen disponuje štýlom, ktorý vás ihneď vtiahne a celkovému dojmu napomáha aj samotné slovenské vydanie. Som rád, že Lindeni zachovalo pôvodnú obálku a že románu doprialo väčší rozmer. Veľký osud si ho zaslúži. Rovnako ako množstvo čitateľov, ktorí sa oboznámia s netušenými súvislosťami a spoznajú, čo všetko sa skrýva za nablýskaným menom nadanej ikony.

Originálny názov:  The Queen of Paris: A Novel of Coco Chanel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Aj majster tesár sa utne...

Sophie Kinsella sa na celosvetovom knižnom trhu udomácnila ako jedna z prvých spisovateliek žánru chick-lit. Svojou tvorbou redefinovala "ženskú" literatúru a priniesla do nej závan moderného ducha, humoru a hrdiniek, ktoré nie sú ani zďaleka dokonalé ako modelky z časopisov alebo odvážne a neohrozené ako z historických romancí. Nečudo, že už viackrát zaujala aj filmové štúdiá a dočkali sme sa aj adaptácií jej románov na striebornom plátne. Britský šarm v spojení s komediálnymi prvkami a ľúbostnými motívmi je skvelou kombináciou. Roky produktivity sa však môžu časom podpísať pod únavou materiálu a obávam sa, že najnovší autorkin počin doplatil práve na tento neduh. 

"Niežeby som bola čiernou ovcou rodiny. To by bolo atraktívne a zaujímavé. Lenže som len hlúpa ovca, ktorá má stále pod posteľou zásobu tmavozelených záster s vyšitým logom: Farrovci sú fakt dobrí. (Všetko ostatné som predala, ale tých záster som sa nezbavila.) A keď som v Jakeovej blízkosti, cítim sa hlúpo. Naozaj hlúpo, lebo ledva otvorím ústa, a keď ich konečne otvorím, začnem sa zajakávať. Mám predstavy, mám svoje nápady. Naozaj. Keď som v obchode sama alebo s mamou, dokážem ľuďom povedať, čo si myslím. Viem sa normálne správať." (str. 23-24)

Hlavný námet románu Máš to u mňa je krásne človečenský a slúži ako chrbtová kosť celého príbehu. Je založený na nezištnej pomoci iným ľuďom, a to aj tým úplne cudzím. Podanie pomocnej ruky v čase núdze môže pritom zmeniť chod celého života, ak sa tak udeje medzi správnymi osobami. V rámci knihy je jednou z nich mladá žena s prezývkou Fixie, ktorú získala pre svoju neustálu snahu naprávať pokazené veci a riešiť problémy. Napriek tomu, s koľkými ťažkosťami sa už stretla, je až neuveriteľne naivná, a práve v jej vykreslení vidím jeden z najväčších kameňov úrazu. Spočiatku venuje autorka jej osobnosti až príliš veľa priestoru, čo sa zákonite odzrkadľuje na dynamike deja. Napriek tomu sa daná snaha míňa účinku. Fixie má pôsobiť ako introvertka, za ktorej nízke sebavedomie môže najbližšie príbuzenstvo, no sotva s ňou môžete sympatizovať, keď ona sama pomerne často podlieha sebaľútosti, a ak aj náhodou prejaví silnejšiu vôľu, vyznie to dosť blahosklonne. Sophie Kinsella väčšinou dokáže ustriehnuť správnu mieru zvláštností svojich hrdiniek, ale v prípade Fixie sa jej to celkom nepodarilo. Našťastie to vyvažuje mužský protagonista Sebastian - v jeho prítomnosti nadobúda Fixie bizarnosť, akú od autorkiných postáv očakávame. Vzájomné láskavosti vedú k vzniku dlžného úpisu, ktorého postupné úpravy patria k najmilším častiam knihy a držia ju nad vodou. Romantické pasáže s dávkou láskavého humoru sú Sophiinou devízou, ktorá z nej robí top spisovateľku v danom žánri, a preto sa jej dajú odpustiť aj občasné zakopnutia. Hlavne keď sa dostanete do druhej polovice knihy - vtedy sa už začnú (konečne) zužitkovať všetky rozohrané línie a vzťahové peripetie získavajú potrebnú dramatickosť. Či už tie partnerské, keďže Fixie aj Sebastian sa potýkajú s nástrahami iných láskychtivých osôb, alebo aj rodinné. Fixie sa totiž musí vymaniť z područia podvodníkov, príživníkov a manipulátorov, ktorí docielili, že žena krátko pred tridsiatkou je naivnejšia (ak nie až hlúpejšia) než žiačka deviateho ročníka. Iste, niečo také sa neudeje z večera do rána, a najmä sa k tomu musí sama postaviť čelom. V tomto zmysle môže byť vzorom pre čitateľov v podobne neutešenej situácii, aj keď je nutné dodať, že zmena nastala pod vplyvom vonkajšieho stimulu. Ale predsa! 

Sophie Kinsella (zdroj: Greelane.com)

"Seba poznám už dva týždne a nenašla som v ňom nič zlé, žiadny hnev ani aroganciu, nič, čo by mi prekážalo. Jediný zádrheľ - ak sa to tak dá nazvať - je jeho brat. Jeho izba. Celá tá situácia. Niekoľkokrát som mu navrhla, že mu pomôžem roztriediť tie časopisy, ale odbil ma. Párkrát som sa zmienila o Jamesovej izbe, ale Seb zmenil tému. Raz keď bol preč, vzala som kľúč - visí na háčiku v kuchyni, nie je skrytý - a rýchlo som otvorila dvere a nazrela dnu." (str. 282-283)

Máš to u mňa je pohodové, oddychové čítanie, pri ktorom môžete zabudnúť na starosti a okolitý svet. A ak sa nebudete priveľmi zamýšľať nad osobnosťou hlavnej hrdinky, užijete si viac aj jej vnútornú premenu. Sophie Kinsella má "smolu", že má na konte množstvo úspešných, vydarených titulov, a čitatelia teda pristupujú k jej novinkám s určitými očakávaniami. Jej skalní fanúšikovia môžu preto ostať trochu rozčarovaní a z tohto dôvodu by som knihu neodporúčal tým, ktorí chcú po jej diele siahnuť prvý raz. Pre istotu... Ide síce o slušný priemer, ale Sophie máva aj lepšiu formu. 

Originálny názov: I Owe You One
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nezdolnosť ženského charakteru v skúškach doby

Americkú spisovateľku Kristin Hannah registrujem už dlhé roky, od čias, keď písala klasické ľúbostné príbehy pre notorických romantikov. Nemôžem povedať, že by ma nezaujali, ale nešlo o žiadne extra diela, ktoré by sa mi udržali v pamäti. Kristin však našťastie patrí k autorkám, ktoré postupne posúvajú svoju tvorbu na vyššiu úroveň, čoho nepriestrelným dôkazom je aj jej ospevovaný román Slávik odohrávajúci sa počas druhej svetovej vojny. Prechod od pomerne banálnych námetov k rezonujúcim spoločenským témam bol trefou do čierneho. Je viac než isté, že ak vezmete do rúk niektorý z jej aktuálnych titulov, neubránite sa silným emóciám a obdivu voči postavám, ktoré by pokojne mohli byť ľuďmi z mäsa a kostí. Ich vykreslenie je totiž nesmierne uveriteľné a autentické napriek zasadeniu do (nedávnej) minulosti.

"Každý deň počas tej dlhej mrazivej zimy sa Elsa budila s myšlienkou, že musí nakŕmiť deti. Každý deň sa jej zdalo menej isté, že prežijú. Prebúdzala sa do tmy sama, obliekla sa, ani nerozsvietila. Pohľad do zrkadla by ju určite nepotešil. Pery mala popraskané od zimy a opuchnuté, lebo keď bola utrápená, vytrvalo si ich hrýzla. A stále bola utrápená. Sužovala sa, lebo bolo mrazivo, nebolo isté, či sa niečo urodí, bála sa o zdravie svojich detí. To bolo najhoršie. Školu minulý týždeň zatvorili - v budove bolo mínus desať stupňov. Keďže kravský trus na kúrenie sa povážlivo míňal, vykurovanie školy bol prepych, ktorý si nikto nemohol dovoliť." (str. 134)

V centre je opäť silná ženská hrdinka, boriaca sa s nástrahami nevyspytateľného osudu. A práve preto verí a dúfa, že raz musia nastať aj lepšie časy. Kým sa to však udeje, čaká ju ešte veľa skúšok. Elsa Martinelliová sa totiž snaží prekonať existenčné životné problémy, pričom niekedy akoby bojovala proti veterným mlynom... Dej je situovaný do Texasu počas veľkej hospodárskej krízy. Tento pojem na bežného človeka zvyčajne číha iba v učebniciach dejepisu či článkoch venujúcich sa danej téme, no málokedy je možné natrafiť na plnohodnotné príbehy obyčajných ľudí. Iste, román Proti vetru je fikcia, ale podobných osudov, aké zažívajú jeho postavy, sa iste našlo neúrekom. O to silnejšie napokon vyznieva kontrast medzi plodnými povojnovými rokmi, keď sa svet znovuzrodil na nových základoch, a úpadkom o desaťročie neskôr. Elsa sa po zoznámení s Rafom Martinellim dočká svojho osobného rastu, ktorý už pomaly ani nepovažovala za možný. Žije v relatívnej spokojnosti na farme so svojou rodinou, keď udrie obrovské sucho, majitelia pôdy sa potýkajú so slabou úrodou a hospodárske pomery na úrovni celej krajiny neposkytujú nijakú nádej, že by sa to mohlo zlepšiť. Zem akoby sa podujala umrieť, Martinelliovci nemajú ako nakŕmiť ani seba, nieto zvieratá, od ktorých existencie takisto závisia. Elsa musí nakoniec učiniť rozhodnutie - ostať so svojimi dvoma deťmi a bojovať o udržanie farmy nad vodou, alebo ísť hľadať lepšie podmienky na západ do Kalifornie. Elsa je našťastie rodenou bojovníčkou - už odmala čelila rôznym výzvam, či už v podobe choroby, alebo nedostatku pozornosti zo strany rodičov. Jej vnútorný prerod je jedným z pilierov príbehu a priam žasnem, s akou ľahkosťou a pritom hĺbkou sa podarilo Kristin Hannah zobraziť premenu z pomerne utiahnutého a introvertného dievčaťa na odhodlanú, láskavú a silnú ženu. Na jednej strane je to úchvatné, na druhej vás mrzí, že sa to deje na pozadí náročných sociálnych podmienok. V tomto smere mi kniha silno pripomenula dnes už kultové dielo Ovocie hnevu od Johna Steinbecka, takže ak máte chuť na inteligentné čítanie, ktoré vás zároveň vtiahne svojou živelnosťou, neváhajte. Človek si pritom aspoň uvedomí banálnosť niektorých vlastných problémov...

Kristin Hannah (zdroj: The New York Times)

 "Pozrela na Jacka. Napriek všetkému, čo prekonali v tú hroznú dlhú noc, mal v sebe silu a to ju utešovalo. Na takého muža sa dá spoľahnúť, premýšľala. Ten muž nielen chrlil myšlienky, on za ne aj bojoval, a hoci ho bili, zostal na svojom mieste. Keby tak jej otec bol ako Jack. Skôr rebel, než rojko. Ocko hovoril Lorede len slová, ale dôležitejšie boli činy. To už teraz vedela. Odísť, zostať, bojovať, zmiznúť. Loreda chcela byť ako Jack, nie ako jej otec, ktorý neplnil sľuby. Chcela zastávať nejaký postoj a povedať svetu, že je lepšia než toto, že v Amerike sa malo žiť lepšie než takto." (str. 301)

Proti vetru rozohráva viacero závažných tém, ktoré však nesúvisia nutne iba s dobou okolo polovice tridsiatych rokov minulého storočia. Jednou z najvýraznejších sú medzigeneračné vzťahy. Tie sa javia ako autorkina doména, nevyhne sa im prakticky v žiadnej svojej knihe. V tomto prípade sa zameriava predovšetkým na vzťahy medzi rodičmi a deťmi, respektíve medzi matkou a dcérou. Na interakciách Elsy a Loredy Kristin pekne ukazuje, že deti majú neraz problém odosobniť sa pri vnímaní rodiča od jeho roly, vidieť ho ako človeka s minulosťou či osobitými túžbami a potrebami. Kristin Hannah zobrazila emotívny zápas o prežitie a úsilie udržať rodinu pokope napriek ťažkostiam čitateľsky príťažlivým štýlom a ja môžem opäť zodpovedne vyhlásiť, že Lindeni prinieslo jeden z najlepších románov roka 2021. 

Originálny názov: The Four Winds
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Strhujúci príbeh skrytý za menom starej mamy

Pri čítaní anotácie Fridy sa mi vybavilo hneď niekoľko titulov z dielne vydavateľstva Lindeni, zobrazujúcich neľahkú realitu na našom území, presahujúcu z minulých čias až do súčasnosti. Na základe toho som vedel, že kniha ma určite zaujme, a nemýlil som sa. Je poučné dozvedať sa o nevšedných osudoch ľudí, ktorí na prvý pohľad nemusia vzbudiť veľký záujem, no pritom si v sebe nesú bohaté udalosti, za aké by ich hollywoodski scenáristi vyvážili zlatom. Nina F. Grünfeld je nórska spisovateľka a sledovanie cesty jej predkov z územia Rakúsko-Uhorska na chladný sever nie je zďaleka jediným pútavým motívom. Autorka si dala očividne nesmierne množstvo práce s pátraním po pravde o svojej starej mame, pričom návrat do minulosti sa netýka iba jej osoby, ale aj dobových súvislostí. 

"Katolícky komentátor Ján Richter využil strach ľudu zo sovietskeho komunizmu a tvrdil, že právo na potrat by oslabilo osobnú slobodu žien a viedlo by k socialistickým režimom, v ktorých by totalitné vlády rozhodovali, kedy a či môže mať žena dieťa. V tomto prostredí bolo neželané tehotenstvo veľkou príťažou pre ktorúkoľvek ženu, ale mimoriadne stigmatizujúce to bolo pre nevydaté ženy ako Frida. V ranom štádiu tehotenstva sa rozhodla odísť z Košíc, miesta, kde ju sledovali, do Užhorodu. Možno tam odcestovala v nádeji, že sa zbaví nepríjemnej spravodajskej služby, ale možno tiež preto, aby vyhľadala pomoc." (str. 53)

Ninin otec Berthold nemal záujem oživovať minulosť, pričom za jeho odmietaním sa mohol ľahko skrývať strach, aké odhalenia by so sebou priniesla. Nechýbalo totiž veľa, aby sa ako malý chlapček stal obeťou besniacej nacistickej mašinérie. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí zachránili okrem neho i množstvo ďalších židovských detí a našli im nový domov. Berthold sa tak ocitol v Nórsku, hoci svoj pôvod odvíja od mamy narodenej v slovensko-maďarskom prostredí. Frida Grünfeld dlhé roky ostávala opradená rúškom tajomstva, preto sa jej vnučka rozhodla vniesť trochu svetla do temnoty pohnutej rodinnej histórie. Na začiatku svojej cesty zrejme ani sama netušila, aký strhujúci príbeh na ňu bude číhať z nesúrodých zápiskov, článkov, úradných dokumentov i rozprávania pamätníkov. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že osud starej mamy sa nedá sprostredkovať bez jeho zasadenia do doby, ktorá výrazne prispela k jej charakteru a činom. Pripravte sa teda na to, že súčasťou knihy je aj exkurz do reálií prvej polovice dvadsiateho storočia. Niekomu môžu dané pasáže pripadať nadbytočné či zdĺhavé, iní zas môžu tvrdiť, že faktografické vsuvky štýlovo celkom nepasujú k rozprávaniu o Fridinom živote. Je síce pravda, že miestami som si želal, aby boli kratšie, ale keďže som fanúšikom dejín, dozvedel som sa veľa zaujímavého, najmä čo sa týka vplyvu vtedajších politických rozhodnutí na obyčajných ľudí a rovnoprávnosti žien. V súvislosti s autorkiným štýlom sa mi pre istotu žiada upozorniť, že Frida sa pohybuje na pomedzí beletrie, životopisu a literatúry faktu, takže cieľom prvkov jednotlivých žánrov nie je rozvíjať sa na úkor ostatných, ale doplniť celkový kolorit. Kniha nesie podtitul Vojna mojej slovenskej starej mamy, takže nie je žiadnym prekvapením, že podstatnú časť deja zaberie obdobie druhej svetovej vojny, ktorá celoživotne poznačila aj spomínaného Bertholda. Patrí k najsilnejším, najemotívnejším aj najsugestívnejším kapitolám a znovu sa prostredníctvom nich presvedčíte, akých krutostí sú ľudia schopní, ak im na to systém poskytne príležitosť... Zverstvá páchané pod záštitou vyšších princípov sú zdrojom bolesti, krutosti a strachu, preto sa vôbec nečudujem, že Nina F. Grünfeld vraj v istom momente zapochybovala, či je správne ísť s knihou na trh. Napokon sa však rozhodla dobre, pretože hoci sa rozprávaním o vojnových hrôzach oživujú drastické spomienky, zároveň sa ním vystríha pred nebezpečenstvom ich opakovania. 

N. F. Grünfeld (zdroj: Nordic Women in Film)

"Ženy trestali za mnoho vecí: za to, že nepochodovali správne, že nezopakovali svoje číslo dosť rýchlo a nahlas, keď stáli na apeli, že si z letiska vzali zemiak alebo repu alebo orechy, čo našli v lese. Za trest väčšinou dostávali údery. Na priebeh trestov v uspôsobenej trestnici v pivnici pod kuchyňou dohliadala sadistka Hertha s pištoľou za opaskom. Trest často nútene vykonávala iná zajatkyňa. Ak nebičovala dosť silno, začalo sa počítať odznova. 25 úderov bičom mohlo pokojne znamenať smrť." (str. 238)

Autorka počas odkrývania minulosti svojej rodiny zavítala, samozrejme, aj na Slovensko, pričom miestne úrady ju neprivítali práve vrúcne. Typická neochota ma zamrzela, ale nech! Aj to o čomsi svedčí. Nina sa našťastie nenechala odradiť a jej pátranie napokon viedlo aj k množstvu pozitív a príjemných odhalení, napríklad k nájdeniu nových príbuzných. Rozprávanie o starej mame je doplnené početnými fotografiami či dobovými záznamami, slúžiacimi na lepšiu ilustráciu aj vžitie sa do pocitov... hrdinky? Hlavnej postavy? Protagonistky? Frida bola osoba z mäsa a kostí, mala i svoje chyby, ale dôležité je, ako sa zachovala tvárou v tvár praktikám režimov. Keby tušila, akú poctu jej o desiatky rokov neskôr vzdá jej vnučka, bola by na ňu právom pyšná...

Originálny názov: Frida: min ukjente farmors krig
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Švedová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hra na vinu a nevinu

Julia Heaberlinová patrí k spisovateľkám, ktoré dospeli k svojmu žánru prirodzenou profesionálnou cestou. Skôr než sa pustila do beletrie, pracovala vo viacerých prestížnych printových médiách, kde editovala skutočné kriminálne príbehy, vrátane série vrážd mladých dievčat pochovaných v texaskej púšti. Zdrojov pre svoj román mala teda požehnane, skúsenosti s písaným slovom mohla takisto rozdávať plným priehrštím, a tak bolo zrejme iba otázkou času, kedy ich pretaví do strhujúcich psychotrilerov. Papieroví duchovia síce nie sú jej debutom, ale sú jej prvou knihou, ktorú som mal možnosť si prečítať. A vyzerá to tak, že nebudú poslednou. Ak sú totiž aj zvyšné Juliine diela také vydarené, bola by škoda nesiahnuť po nich. Minimálne tento román je totiž originálnym čítaním a akýkoľvek invenčný prvok v pomerne ustálenom žánri rád uvítam. 

"Okrem Rachel som si s Carlovými fotografiami spojila desať prípadov nezvestných dievčat. No kvôli uskutočneniu svojho plánu som ich zoznam skresala na tri. Bolo to ťažké, lebo ich oči akoby ma prosili a vyzývali, keď som sa pozerala na fotografie. Vybrala som si tie rodiny, ktorých žiaľ ma zasiahol najviac. Tieto dievčatá - odložené prípady - predstavujú moju jedinú nádej, ako pohnúť Carlovým svedomím. Musím sledovať ich príbehy, lebo v Rachelinom prípade žiadny príbeh nie je. Neexistuje žiadna značka na mape. Nikto si nespomína, či v to ráno videl dievča na striebornom horskom bicykli." (str. 56-57)

V prvom rade je rozdiel v tom, že v centre sú "civili" a nie vyšetrovateľský tím, čím sa nielen značne zužujú možnosti hrdinky dopátrať sa pravdy, no zároveň nie je obmedzovaná pravidlami a riadi sa iba vlastným kódexom. A ten je hnacím motorom príbehu, pretože ju privedie na cestu s nejasným koncom, odkiaľ sa možno nie všetci vrátia v plnom zdraví. A najmä živí... Autorka siahla takisto po pomerne odvážnom motíve - na roadtripe sledujeme v podstate dve postavy, ktoré nevzbudzujú veľké sympatie. Bežný čitateľ teda nemá veľa možností vcítiť sa do nich, hoci ich môže aspoň pochopiť. Teda... minimálne protagonistku, ktorá sa podujme zistiť, či je starec Carl skutočne zodpovedný za smrť jej sestry Rachel. Pod falošnou zámienkou ho vezme z ústavu pre ľudí postihnutých demenciou a vydáva sa sa s ním v aute pátrať po tragických otázkach minulosti. Nemenej zaujímavým faktom je, že rozprávačka odmieta prezradiť svoje meno, čím vo vás vyvoláva zvedavosť. Je to iba jej snaha chrániť si totožnosť, alebo na vás v závere číha nejaké nečakané prekvapenie? Takže na jednej strane tu máme odhodlanú ženu, ktorá unesie zmäteného starého muža, a na druhej kedysi významného fotografa, ktorého obvinili z niekoľkých vrážd, ale nič mu nedokázali... Paradoxne, postupne som si viac obľúbil Carla, pretože svojím občas nechceným humorom a záhadnosťou dodáva príbehu správny šmrnc. V tomto smere sa Julii Heaberlinovej podaril naozaj husársky kúsok. Mohol by byť ten naoko naivný a milý chlap v skutočnosti sadistickým sériovým vrahom mladých žien? Obalamutila ho vlastná pamäť natoľko, že si nespomína na svoje zločiny? Alebo je pravda kdesi celkom inde? Sústrediť dej len na dve postavy je náročné, ale autorke sa darí udržať mieru pútavosti. Príbeh priebežne, samozrejme, rozšíria aj vedľajšie postavy, ale väčšinou sa zdržia iba krátko a nezanechajú väčší dojem. Napomáhajú však doplneniu zložitej mozaiky, ktorú sa hrdinka usiluje poskladať. No vopred vás upozorňujem, že ak si budete zhruba v polovici knihy myslieť, že ste odhalili kriminálne súvislosti, majte sa na pozore. Je možné, že ste len sadli autorke na lep :-)

Julia Heaberlinová (zdroj: CrimeReads)

"Violet Santana mala blond vlasy a sladkú, milú tvár, ale obracal sa mi žalúdok, keď som videla jej zranenia asi pred dvoma rokmi, keď som natrafila na jej starý prípad. Na internete som si ho predtým nevšimla, lebo jej smrť vyhlásili za samovraždu. Spomenula som tú hroznú možnosť pred jej rodičmi do telefónu: Nemohla byť Violet obeťou nejakého vraha? Vôbec tom neuvažovali. Smrť ich dcéry vraj bola Božia vôľa, osud. Súčasť Božieho plánu, že vošla do vody a navždy zmizla. Bolo to napísané, skôr ako sa narodila. Keď som sa nimi porozprávala, mala som lepšiu predstavu o tom, prečo sa ich dcéra opíjala." (str. 218)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, navyše doplnené o fotografie, čím získava na autentickosti a viete si lepšie predstaviť všetky okolnosti aj porozumieť motivácii hrdinky. Vizuálnym spracovaním prekračujú Papieroví duchovia rámec knihy a majú väčšiu šancu, že si na nich spomeniete aj po dlhšom čase. Nechápem, ako mohol tento psychotriler uniknúť mojej pozornosti, keď pred troma rokmi vyšiel. Je síce otázne, či Lindeni siahne aj po preklade iných Heaberlinovej kníh, ale po prečítaní tejto by som rozhodne nebol proti!

Originálny názov: Paper Ghosts
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie každá cesta má šťastný koniec

Keďže od prekladu prvého dielu série Odložené prípady ubehlo pomerne veľa času, pomaly som sa zmieril s tým, že pokračovania sa už zrejme nedočkáme. Vydavateľstvo Lindeni ju však nestoplo, a preto som sa nesmierne potešil ohlásenému vydaniu knihy Cesta 9. Severská literatúra je pojmom, s akým sa stretol každý správny knihomoľ, ba dokonca aj tí, ktorí po knihách nesiahnu, ako je rok dlhý, čo svedčí o jej kvalitách aj všeobecnej obľúbenosti. Niet sa čomu čudovať, mrazivé napätie, hutná atmosféra a uveriteľné postavy sú stále dobre fungujúcou kombináciou, ktorej je ťažké odolať. Osobne vždy rád siahnem po nových i zabehnutých autoroch a autorkách a tvorba Tiny Frennstedt určite stojí za pozornosť. Hlavne ak máte radi zločiny spájajúce minulosť s prítomnosťou a prepracovaný dej, ktorý sa nikam neponáhľa a dôkladne pracuje s každou scénou. 

"Pohľad na mladého muža na fotografii v nej vyvolal dojatie. Čo sa ti v tú noc stalo? Nikto by v takom mladom veku nemal prísť o život. A žiadni rodičia by nemali celé roky trpieť v neistote, akoby ich bolesť a žiaľ už aj bez toho neboli dostatočné. Keby sa dal na zlé chodníčky, keby bral drogy, dobrovoľne sa vystavoval negatívnym vplyvom, alebo sa stal členom gangu, bolo by to iné. No v Maxovom prípade nezistili ani náznak toho, že by sa pohyboval v zločineckých kruhoch alebo sa venoval ilegálnej činnosti." (str. 85)

Vzhľadom na časový odstup od čítania prvej časti som si musel chvíľu vybavovať jednotlivé postavy, ale netrvalo mi to dlho. Prím hrá predovšetkým dvojica vyšetrovateliek Tess Hjalmarssonová a Marie Erlingová. Ako je zvykom, i tu tvorí neoddeliteľnú súčasť deja ich osobný život, ktorý však nenarúša hlavný motív ani nepôsobí prvoplánovo či otrepane. Práve naopak, namiesto ťaživých tráum a neschopnosti sa s nimi vyrovnať sa hrdinky potýkajú s o čosi bežnejšími starosťami, čím sa stávajú uveriteľnejšími a bližšimi čitateľovi. Podstatný je však, prirodzene, prípad, ktorý opätovne preverí nielen ich zručnosti, ale spoluprácu celého tímu. Odložené prípady rozhodne nepatria k žiarivým príkladom úspešného oddelenia, a tak sa nad ním sťahujú čierne mračná. Ak Tess a jej partneri nedokážu svoju opodstatnenosť a nedotiahnu do konca rozbehnuté vyšetrovanie, ich budúcnosť bude viac než neistá. Ide o skvelú motiváciu a zároveň vydarený motív, pretože Damoklov meč, visiaci nad hlavami postáv, je hrozbou, proti ktorej sa bojuje v podstate omnoho ťažšie než s reálnym, ľudským nepriateľom. A ten je veru poriadne prešpekulovaný. Svojim nekalým činnostiam sa totiž očividne venuje už dlhšie, presnejšie od roku 2004, keď došlo k objaveniu mŕtvoly mladého hudobníka. Maxovo telo s takmer tridsiatimi bodnými ranami bolo pohodené na Ceste 9, ktorá razom získala nelichotivú povesť. Nevyriešená vražda má očividnú spojitosť so zavraždenou ženou počas veľkonočných sviatkov. Kontroverzná umelkyňa mohla byť niekomu tŕňom v oku pre svoje nevšedné umelecké stvárnenia, ale žeby to viedlo až k takej brutalite? Tess a jej tím sa márne snažia nájsť určité spojitosti, a tak sa púšťajú do oživenia minulosti. Sledujú Maxove stopy, východiskom sa javí párty, ktorej sa zúčastnilo viacero možných páchateľov. Odkrývanie starých krívd, tajomstiev a sporov nebude vôbec ľahké, ale oddelenie závažnej kriminality má mnoho dôvodov na to, aby sa z plných síl usilovalo dopátrať pravdy a nastoliť spravodlivosť. 

Tina Frennstedt (zdroj: bibliotekfh.se)

"Ako mohla polícia spočiatku prehliadnuť telo ležiace na otvorenom priestranstve, pár metrov pred začiatkom riedkeho borovicového lesa? Veď oblasti pozdĺž pobrežia prehľadávala dokonca helikoptéra. A kto má toľko odvahy, že zasadí chlapcovi oveľa väčšie množstvo bodných rán, než je nutné, hneď vedľa relatívne frekventovanej cesty? Celý predošlý deň strávila čítaním úvodnej dokumentácie k prípadu, v ktorej boli stručne zhrnuté všetky udalosti, a už vtedy jej napadla možnosť, že Maxa páchateľ zavraždil na inom mieste a jeho telo potom umiestnil pri ceste." (str. 151)

Cesta 9 sa mi páčila o niečo viac ako Nezvestná. Pracuje so zaujímavejším prípadom a mal som dojem, akoby si autorka písanie istým spôsobom užila viac. Pohráva sa s dvoma líniami a viacerými uhlami pohľadu, odkrývanie tajomstiev je pútavé a prekvapivé a Tess ako ústredná postava je so svojimi postrehmi i osobnými problémami čerešničkou na torte. Som veľmi rád, že som dostal možnosť prečítať si knihu ešte pred jej oficiálnym vydaním. Ako fanúšik románových sérií a priaznivec škandinávskych psychotrilerov hodnotím novinku Tiny Frennstedt čisto pozitívne, a preto verím, že na ďalší diel si už počkáme o niečo kratšie. 

Originálny názov: Väg 9
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Odložené prípady)
Preklad: Katarína Uhríková
Počet strán: 440

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi. 

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)

"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Viktoriánske obdobie dejiskom legendárneho zločinu

Michael Crichton je autor, po ktorého tituloch siahnem rád, no, žiaľ, nie tak často, ako by som si prial. S o to väčšou chuťou som však vzal do rúk najnovší preklad z dielne vydavateľstva Lindeni. Veľká vlaková lúpež zobrazuje jeden z najväčších zločinov v dejinách a pod autorovou taktovkou sa mení na nespomaľujúci kolotoč akcie, drámy a zábavy. Ľudí oddávna fascinuje tajomný a istým spôsobom vzrušujúci svet kriminálnikov. Z pohodlia domova vnímame všadeprítomné nebezpečenstvo so skresľujúcim odstupom, často si neuvedomujúc všetky okolnosti. Crichton sa vo svojom románe zameriava na skutočný prípad z roku 1855, ktorý dodnes fascinuje ľudí na oboch stranách zákona. Dôvodov je hneď niekoľko - na čele so záhadou strateného zlata a takmer dokonalým vyústením lúpeže. 

"Celkom stratil pojem o čase a zvuky davu po poprave už vôbec nevnímal. Po obvode väzenského nádvoria došiel až k južnému múru. Tam zastal a čakal, kým popodeň prejde hliadkujúci strážnik. Strážnik sa nepozrel hore, no Willy neskôr spomínal, že niekoľko kvapiek krvi mu dopadlo na čiapku a plecia. Keď strážnik odišiel, Willy preliezol ponad hroty, ktoré ho pri tom porezali na hrudi, kolenách aj nohách, takže bol už takmer celý od krvi, a zoskočil na strechu najbližšej budovy za múrmi väznice o pätnásť stôp nižšie. Lomoz, ktorý spôsobil, keď na ňu dopadol, nikto nepočul, lebo v okolí nikoho nebolo. Všetci sa pozerali na popravu." (str. 100)

Michael Crichton ostáva aj trinásť rokov po svojej smrti pojmom spájaným s kultovými príbehmi z televíznych obrazoviek i filmového plátna, ako sú Pohotovosť či Jurský park, no mne stále zotrváva v pamäti hlavne román z prostredia divokých karibských korzárov (a nielen ich) Pirátska odysea. Michael mal skvelý cit pre stavbu deja a výrazné postavy, ktorých interakcie vás nútia listovať ďalej a ďalej. Veľká vlaková lúpež vyšla prvýkrát v roku 1975 a jej filmová podoba dorazila do kín o tri roky neskôr, priamo pod Crichtonovou režisérskou taktovkou. Keďže som ju videl už dávno, románový originál som si užil ako relatívne nový príbeh. Ústrednou postavou je švihák Edward Pierce, pripravujúci svoj zločinecký opus - krádež takmer sto kilogramov zlata z vlaku mieriaceho z Londýna do Folkestonu. Mám rád knihy, kde chtiac-nechtiac fandíte záporákovi, pretože sú nielen príjemným spestrením, ale navyše ponúkajú celkom iný pohľad na kriminálnu činnosť. Pierca je navyše nemožné nevnímať ako lupiča-džentlmena, darebáka zo starej školy, ktorý si rovnakou mierou vyslúžil odsúdenie spoločnosti i jej obdiv. Pohyboval sa ladne vo vysokých vrstvách aj v londýnskom podsvetí, čitateľ nahliadne za oponu ročných príprav zločinu, vyznačujúcich sa početnými ťažkosťami i náhodami. Obával som sa, že pasáže predchádzajúce predmetnej udalosti budú spomaľovať dej, ale vôbec to tak nebolo. Rozbor jednej z najslávnejších lúpeží v dejinách je detailný, ale pritom zaujímavý. Jeho prepracovanosť a dôslednosť musela dať autorovi zabrať, no výsledok stojí za to. Občas vás síce prepadne dojem, že niektoré časti textu sú mierne suchopárne, na ďalšej strane sa však stane niečo, čo ho ihneď zaplaší. Crichton je skúsený rozprávač a vie, že musí čitateľa udržať v strehu, alebo aspoň neunaviť jeho zvedavosť. Celkový zážitok by však nebol ani zďaleka taký pozitívny, nebyť výborného prekladu. Zo stránok vanie dobová atmosféra so všetkými vtedajšími pachmi či zvukmi, slová na papieri vás ľahko prenesú do 19. storočia. A to aj napriek tomu, že rozprávač si je vedomý svojej existencie v storočí dvadsiatom a je "iba" sprostredkovateľom diania. Aj to však prispieva k väčšiemu prepojeniu s čitateľom. 

Michael Crichton (zdroj: Wired)

"Viktoriánska spoločnosť sa tiež stala svedkom ďalšieho súperenia, ktoré sa sústredilo okolo novej inštitúcie - organizovaného policajného zboru. Policajné zložky si takmer okamžite začali budovať vzťahy so svojimi úhlavnými nepriateľmi zo zločineckých kruhov. O týchto vzťahoch sa v priebehu devätnásteho storočia veľa diskutovalo a táto diskusia pokračuje dodnes. Mysliteľom tej doby pravdaže neuniklo, ako veľmi sa metódy polície a páchateľov trestných činov podobajú..." (str. 198-199)

Oceňujem takisto ukážkovú gradáciu, udalosti naberajú postupne rýchly spád, až sa čudujete nad niektorými z nich a pochybujete o tom, či mohli mať skutočne reálny základ. Zasadenie do minulosti, ktorú spoznáte z rôznych uhlov a oblastí (železnice, verejné osvetlenie, fungovanie rôznych inštitúcií, sociálne problémy atď.) však pôsobí natoľko autenticky, že radi uveríte každému slovu. Šarmantné spojenie historických poznatkov s nabitým dejom funguje na výbornú a Veľká vlaková lúpež sa tak nepochybne stane vítaným doplnkom každej domácej knižnice. Michael Crichton si svoju poctu nezaslúžil len počas života, nič z nej neubúda ani s odstupom času...

Originálny názov: The Great Train Robbery
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Sociálne siete, sláva a mimozemšťania

Hank Green, brat slávneho spisovateľa Johna, si je dobre vedomý nevyhnutného porovnávania v oblasti literárnej tvorby. Dlho sa pohybuje na poli online médií, a práve znalosti sveta sociálnych sietí spojených s prchavou slávou si vzal na mušku vo svojom debute. Ide však inou cestou ako John a kritické hlasy uťal hneď v zárodku, keďže sa nijako netají ich súrodeneckým vzťahom, ba čo viac, uťahuje si z neho a istým spôsobom tak predznamenáva nádych svojho románu. Obsahom a sci-fi prvkami vtesnanými do našej reality mi pripomenul diela Patricka Nessa, Hank však disponuje väčším nadhľadom. To naznačuje už i samotný názov, ako vystrihnutý z palcových titulkov či umelo vytvorených clickbaitov. 

"Ľudia ma neskôr začali obviňovať, že som prešpekulovaná a vypočítavá marketérka, ktorá využila príležitosť zbohatnúť a stať sa slávnou. Popierala som to, tvrdila som, že je to len bizarná zhoda náhod, ale to bola lož. Lož, ktorá bola súčasťou našej prešpekulovanej a vypočítavej marketingovej stratégie. Ak vám to z pohľadu zvonka pripadalo prirodzené, no, tak sme asi odviedli dobrú prácu. Boli sme vypočítaví. Páčilo sa mi, že sa so mnou ľudia fotia na letisku, páčilo sa mi, že mi platia, páčila sa mi pozornosť a bála som sa, že sa to skončí." (str. 79)

Je to absolútne fenomenálne vás vovedie do sveta, kde nad objektivitou prevažuje snaha o šokovanie, no k slovu sa musí dostať aj pravda, ktorá je neraz ešte fascinujúcejšia. Oným fenomenálnym javom je náhle zjavenie desiatok sôch samurajov v nadživotnej veľkosti v rôznych kútoch sveta. Sú vyrobené z neznámeho materiálu a majú zvláštny vplyv na ľudské vnímanie. Dvadsiatnička April, pracujúca v startupe zameranom na aplikáciu časového manažmentu, cíti, že jej potenciál každým dňom upadá, a "transformer v samurajskom brnení", ktorého nazve Carl, sa nečakane stane jej lístkom preč zo sivej reality. Hneď ako fotografiu monumentu zavesí na sociálne siete, obletí svet a April je odrazu vytrhnutá zo svojej komfortnej zóny. Nejde však o nič, čo by ju nejakým spôsobom iritovalo, aspoň spočiatku. Užíva si pozornosť aj výhody plynúce z rýchlo získanej slávy. Ako mladá žena odchovaná v online prostredí si je však dobre vedomá prchavosti nadobudnutého záujmu a aby si ho udržala, podujme sa pátrať po podstate Carlov a ich význame. April ako rýchlokvasná celebrita, samozrejme, čelí aj nepriazni verejnosti, a hoci jej robí dobre aj zlá reklama, je pre čitateľ pomerne ťažké nájsť v sebe miesto pre súcit s ňou. April totiž nie je typická hrdinka, ku ktorej pocítite sympatie a držíte jej palce na jej ceste za vysnívaným cieľom. Skôr naopak, Hank Green ju prezentuje ako istý archetyp súčasného človeka "postihnutého" možnosťami virality a nehľadiaceho na všemožné dôsledky. Stále som čakal, kedy príde zlom, ktorý prinúti April zamyslieť sa. Či som sa dočkal alebo nie, neprezradím, musíte si to prečítať sami :-) Za spomínané očakávania viním množstvo kníh žánru young adult, ktoré mi prešli rukami, pritom autor stavia na odlišnosti a román Je to absolútne fenomenálne je i žánrovo veľmi ťažké zaradiť. Žiaľ, miestami som mal dojem, akoby sa autor strácal vo vlastnom úsilí a nevie, kam z konopí. Dej pôsobí ako celok nekompatibilne, hlavný motív sa odvíja akoby v úzadí a do toho April rieši svoju sexuálnu orientáciu (čo by bolo úplne v pohode, ide o skvelý námet, ale tu mi to pripadalo akési silené). 

Hank Green (zdroj: The Guardian)

"Niečo mi vrazilo do okna a čo spravím aj? No jasné! Zapnem svetlo a odhrniem závesy pred sklenenými dverami. POMALY! Napriek všetkým tým hrozbám som si stále tak akosi nevedela predstaviť, že by ma chcel niekto reálne zabiť. Obťažovať ma? Jasné. Vyhrážať sa mi? Tiež. Zažalovať ma? Keby len mali dôvod! Ale vražda? To sa robí vo filmoch. Ľudia sa nezabíjajú! Akože, jasné, zabíjajú, čítam noviny. Možno to čosi vypovedá aj o mojom pohľade na svet, keďže sa mi ľudia doslova vyhrážali smrťou, a mne ani len nenapadlo, že by sa ma niekto naozaj pokúsil zabiť." (str. 230)

Na April je veľa toho, nad čím môžete krútiť hlavou. Mne okrem jej donebavolajúcej povrchnosti a zaslepenosti prekážal aj spôsob jej vyjadrovania. Chápem snahu o hovorovú reč, ale všetkého veľa škodí. Tento nešvár pomerne sľubne vyvažujú iné postavy, z ktorých mi sadol napríklad jej kamarát Andy. Keď však vedome odignorujete škrípajúce prvky knihy, máte veľkú šancu užiť si ju. Tematika je moderná, žiaduca a spracovaná so všetkými kladmi i zápormi. Hank Green si na debut odhryzol azda priveľké sústo a svojho brata ani zďaleka neohrozí, no ak sa bude držať pri zemi a utrasie si priority príbehu, mohli by sme sa dočkať výraznejších dojmov. 

Originálny názov: An Absolutely Remarkable Thing
Príslušnosť k sérii: 1, diel (Carlovia)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Svetoznámy rozprávkar čelí drsnej realite

Žáner historickej detektívky je čoraz obľúbenejší a mňa osobne priťahuje ako svetlo lampy nočného motýľa. A keď sa navyše dostáva do popredia slávna osobnosť, ide o titul, ktorý jednoducho musím mať vo svojej knižnici. Takým je aj Vražda morskej panny, miešajúci všetky prvky súčasnej literatúry, ktorá si razí cestu k cieľovej skupine. Román spája typické znaky severskej tvorby s dobovými reáliami prvej polovice 19. storočia. Podobný - a veľmi úspešný - pokus k nám prišiel zo Švédska prostredníctvom spisovateľa so špecifickým menom Niklas Natt och Dag. Dánske autorské duo Thomas Rydahl a A. J. Kazinski sú síce menej temní a expresívni, ale zato istým spôsobom odvážnejší. Vziať si na mušku národného dejateľa mohlo byť obrovským riskom, no ukázalo sa ako správny krok. 

"Vtedy si uvedomí, že bol celý život sám. Sám so svojimi myšlienkami. Sám v triede, keď sa mu rektor Meisling vysmieval. Sám vo svojej izbe so škrabotom pera o papier (...) Sám v horúcich neapolských uliciach. Sám aj v dave ľudí. A i tak si ešte nikdy nepripadal taký sám ako dnes, keď sa cíti na toľkých miestach súčasne. V minulosti a súčasnosti a budúcnosti. Vo svojej izbe, na popravisku, v cele. Ak vie byť naozaj na niekoľkých miestach súčasne, ako to vedel aj starý otec, možno skutočne on zavraždil peknú Annu. Hans Christian privrie oči. A takmer cíti, ako naňho padá sekera kata." (str. 63)

Pod románom v skutočnosti nie sú podpísaní dvaja, ale hneď traja spisovatelia, keďže Kazinski je pseudonym Andersa Klarlunda a Jacoba Weinreicha. Písanie v páre nie je ničím nezvyčajným, ale trojlístok mužov už môže zbystriť pozornosť. Už len preto, že v nešikovných rukách sa môže štýl knihy ľahko rozsypať a pôsobiť nekonzistentne. Dej však nekolíše, autori majú zmysel pre udržanie priamej kriminálnej línie a popritom pracujú aj s vierohodným vnútorným vývojom postáv. Spomedzi nich, prirodzene, najviac vyčnieva Hans Christian Andersen. Dánsky velikán je v našich končinách známy predovšetkým vďaka príbehom Dievčatko so zápalkami či Malá morská víla, a práve druhý menovaný tvorí východisko spletitého diela. Nie príliš vábne kodanské ulice sa v 30. rokoch 19. storočia musia potýkať aj so záhadnou vraždou peknej mladej ženy, ktorej sestra identifikuje ako vraha neúspešného spisovateľa Hansa. On síce tvrdí, že je nevinný, ale pre súdne orgány je jednoduchšie označiť ho za páchateľa, než čeliť nespokojnosti verejnosti. Hans má preto iba tri dni na to, aby sa dopátral pravdy, očistil svoje meno a hlavne sa vyhol katovej svištiacej sekere. Je skvelé, že sa aj našinec môže dozvedieť viac o mene z učebnice literatúry, ktoré je síce preslávené, ale predsa len vzdialené nášmu regiónu. Dosiaľ som netušil, že v živote Hansa Christiana Andersena je zhruba jeden a pol roka prázdneho miesta (1834), čo mi pripomína zmiznutie Agathy Christie z povrchu zemského v roku 1926. Hans sa stiahol z tvorivého procesu po svojom návrate z Talianska a nikto nevie prečo. Nezveril sa dokonca ani svojmu denníku, ktorý si písal svedomito päťdesiat rokov. Nečudo, že Rydahl a Kazinski sa chopili príležitosti vyrozprávať, čo viedlo Andersena k mlčaniu. Ich spracovanie "fiktívnej histórie" je hravé, napínavé, zábavné i poučné. Pohľad na niekdajšie pomery v dánskom hlavnom meste je neobyčajný a vykreslený primerane očakávaniam čitateľa. Dozviete sa veľa o vtedajšej chudobe, chorobách i konfliktoch medzi vrstvami, no autori pritom nezachádzajú do priveľkých detailov, čím by len narúšali plynulosť deja. Kodaň je síce výrazným dejiskom, ale našťastie neprerastá z dejiska do nevítanej personifikácie, ako to občas v historických románov býva. 

Rydahl & Kazinski (zdroj: Berlingske)

"Ešte nikdy nebola na zámku, ako by sa tam aj dostala? No neznervózňuje ju len rozhovor. Aj všetky slová Hansa Christiana o vrahovi hnanom túžbou. Nechápe, nedáva jej to zmysel. Kto zabíja preto, že túži? No i tak mu verí. Hans Christian vidí veci, aké iní nevidia. A ak ide o vraha, ktorý zabíja ľudí pre takú či inú túžbu, nezastaví sa, kým sa nevyčerpá jeho túžba. Tá sa však nevyčerpá nikdy, to Molly vie z vlastnej skúsenosti. Celý život túžila. Najprv po láske, potom po lepšom živote, a teraz túži po spravodlivosti." (str. 200)

Výborne podaná je aj postava prostitútky Molly, pomáhajúcej Hansovi v pátraní po vrahovi. Pôsobí realisticky, rovnako aj jej sny a vyhliadky do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou deja sú, samozrejme, aj početné odkazy na Andersenova diela, jeho životné kroky, myšlienky, pocity a inšpirácie. Osobne som o ňom nevedel veľa, a hoci Vražda morskej panny nie je literatúrou faktu, poskytuje viacero zaujímavých poznatkov. Realita sa prelína s fantáziou ľahko a uveriteľne. Hans bol osoba z mäsa a kostí a Rydahl s Kazinskim mu dokázali opäť vdýchnuť život. Keby mal možnosť prečítať si ich farbistý román, snáď by bol rovnako spokojný ako my čitatelia. Ide o vydarený odklon od vyšetrovania na základe forenzných metód a iných súčasných postupov a azda aj o vysvetlenie, prečo sú rozprávky často také krvilačné. 

Originálny názov: Mordet på en havfrue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán: 400

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.