Prechádzka v spoločnosti knižných hrdinov

Po Zemi chodí asi veľmi málo knihomoľov, ktorí by nemali radi romány o tom najlepšom, najobľúbenejšom a najvýznamnejšom, čo tvorí ich svet - o literatúre ako takej. Napísať kvalitný príbeh, ktorý by nevyznel ako priživovanie sa na slávnych textoch a priniesol by pridanú hodnotu v podobe ešte vydarenejšieho diela, je nesmierne náročné. Nemecký spisovateľ Carsten Sebastian Henn patrí medzi všestranných umelcov a svoje poznatky sa rozhodol zužitkovať v knihe so snahou spojiť generácie láskou k písanému slovu. Svetoznáme postavy a mená z obálok prýštia z každej strany, no našťastie nemusíte byť učiteľ slovenského jazyka, aby ste rozpoznali všemožné odkazy. Zároveň je však nutné dodať, že túto knihu si užije asi naozaj iba prvotriedny priaznivec literatúry. 

"Nájomné sa už niekoľko desaťročí nezvýšilo, asi naň pozabudli. Býval tu so svojou papierovou rodinou vo vitrínach s mliečnym sklom, takto ju chránil pred svetlom a prachom. Knihy od neho vyžadovali, aby ich čítal stále dokola. Tak ako perly túžia, aby ich ženy nosili, ba možno väčšmi - ako zvieratá, ktoré čakajú na pohladenie, lebo potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Carlovi sa zdalo, akoby slová v nich pozostávali z jeho vlastných buniek, i keď vedel, že to je skôr naopak, že za tých mnoho rokov sa slová v nich stali jeho neoddeliteľnou súčasťou, pretože ich takpovediac včítal do seba." (str. 32)

Ústredným hrdinom - ale nie jediným - je starý kníhkupec Carl, ktorý strávil celý život v spoločnosti svojich verných papierových priateľov. Prihovára sa im doma, sprevádzali ho v práci a venuje sa im aj po odchode do dôchodku. Čas je neúprosný a ani jeho niekdajší šéf už nesedí na svojej stoličke, ale prenechal ju svojej dcére. Tá si uvedomuje, že doba ide vpred, a snaží sa rodinný obchod pomaly, ale isto zbaviť starých návykov. Ujo Carl však patrí takpovediac k inventáru kníhkupectva Pri mestskej bráne a nemá srdce zbaviť sa ho ako nepotrebného nábytku. Carl tak každý deň prichádza do svojho známeho pôsobiska, pobalí si do batôžka knihy a vydáva sa na cestu po okolí, aby ich rozniesol čítaniachtivým obyvateľom. Má rád svoju rutinu - vychodené chodníčky, známe tváre, ktorým prisudzuje identity knižných hrdinov, i mačku s (ne)príznačným menom Pes, čo sa mu zavše obšmieta okolo nôh. Zlom nastane, keď sa mu do roznášania kníh nanominuje dievča s nekonečnou zásobou otázok a s ohromným nadaním vytrhnúť ho z konceptu. Deväťročná Saša má nielen bujnú fantáziu, ale i tendenciu nebrať nie ako odpoveď. Preto si nič nerobí z Carlovho odmietania a stane sa jeho vernou spoločníčkou na potulkách, ktoré sa razom menia na pestré rozhovory, vzájomné spoznávanie a odovzdávanie si medzigeneračných skúseností. V tomto smere je knižka Starec a more príbehov naozaj vydarená, no osobne mi v príbehu prešpikovanom odkazmi na literárne klenoty predsa len čosi chýbalo, akoby nemal potrebnú iskru. Boli tu síce náznaky humoru, plynúceho najmä z vekového rozdielu protagonistov, ale občas mi pripadali silené. Rovnako to bolo aj v prípade jednotlivých adresátov kníh, ktorí mali byť zaujímaví pre svoju bizarnosť, ale pôsobili na mňa nechcene parodicky. A samotný Carl? Ak bolo autorovou snahou spraviť z neho nový kult, akým je napr. storočný starček, muž menom Ove či ďalší, žiaľ, nepodarilo sa. Carl totiž vyznieva smutne, až tragicky, namiesto pochopenia vo vás vyvolá skôr ľútosť a dojem z knihy je v závere preto dosť rozpačitý... 

Carsten Henn (zdroj: Amazon)

"Keď si bral kabát z vešiaka, zrak mu padol na kôpku kníh ležiacich na skrinke v predsieni, ktoré musí vrátiť do knižnice. Všetko samé detské knihy, v ktorých hľadal Sašu. Tak veľmi túžila po nejakom mene, no on ho stále nemohol nájsť. Žiadne dievča z knihy sa na ňu nepodobalo. Možno je v jej prípade na meno už neskoro, lebo Sašu príliš dobre pozná. Prezývka podľa literárnej postavy jej totiž ako korzet, ak sa osobnosť človeka vyvíja, tak ako má, v istej chvíli z neho jeho nositeľ vyrastie. Ako motýľ, ani toho nemožno napchať do zámotku." (str. 138)

Nechcem však, aby moje riadky vyzneli priveľmi kriticky. Carsten Henn využíva samé skvelé nápady, motívy zo sveta klasických diel sú samy osebe pútavé a originálne, len mi nesadol štýl a atmosféra knihy, čo sa v rukách iného čitateľa môže diametrálne zmeniť. Veď kníh ako Starec a more príbehov nie je na pultoch veľa a každý podobný pokus vítam. Výhodou románu je napriek spomenutým pokrivkávaniam nesporný fakt, že vás inšpiruje siahnuť aj po starších kúskoch, oživí náklonnosť k titulom, ktoré mnohí poznajú len zo stránok učebníc, a rozšíri vaše poznatky. A okrem toho, zbližovanie starca a dievčatka je ako stvorené na utuženie vzťahov v nadchádzajúcom sviatočnom období :-)

Originálny názov: Der Buchspazierer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Petrikovičová
Počet strán: 232

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Mocenské hry v medzivojnovom období

Mokrá ryba nemohla u nás vyjsť v lepšom čase. Druhá séria nemeckého seriálu Babylon Berlin je totiž na spadnutie a je viac než vhodné pripomenúť si postavy a dianie z jeho začiatkov. Samozrejme, románová predloha sa v niektorých motívoch, postavách či v ich zázemí odlišuje, ale stále ide o dielo, ktoré vás dokáže nadchnúť a zaujať. Zasadenie deja do Berlína koncom 20. rokov minulého storočia si od autora Volkera Kutschera vyžadovalo množstvo poznatkov, keďže ide o dobu, keď sa o moc bili početné skupiny, či už v rámci vysokej politiky, alebo v okrajových štvrtiach. Tiež to boli časy, čo priali kultúre, umeniu, slobode prejavu... azda aj preto došlo k vzniku toľkých rozličných frakcií.

"V kasárňach poriadkovej polície panovala atmosféra ako za občianskej vojny. Komunistický polovojenský spolok Červený front mal zbrane a mnohí sa obávali, že ich použije. Vyšetrovanie oddelenia E zrazu stratilo na dôležitosti. Ak mali cely na Alexe zaplniť komunisti, kumpáni z pornografickej skupiny im museli uvoľniť miesto. Woltera dokonca požiadali, aby prípadné ďalšie zatknutia odložil. To trochu skalilo Rathovu radosť z úspechu. Napriek prelomu nemohli pokračovať a nezostávalo im iné, len hľadieť pánubohu do okien. Chvíľa ako stvorená na to, aby svojim kolegom predviedol, čo dokáže." (str. 48)

Niekdajší kolínsky vyšetrovateľ z oddelenia vrážd Gereon Rath prichádza do Berlína ako posila na mravnostné. Je to síce posun o kariérny stupeň nadol, no jeho situácia v Kolíne mu nepriala a zmena prostredia je viac než nutná. Tak sa zoznamuje s novým kolektívom aj pomermi, čo v ňom vládnu, a zisťuje, že hlavné mesto je ako rozbuška. O svoju pozíciu bojuje viacero skupín - sociálni demokrati, komunisti, ľudia z podsvetia, umelci zakrývajúci svojou tvorbou nízke pudy... Pestrá zmes je síce komplikovaná, no Rath sa dokáže rýchlo prispôsobiť a orientovať sa v nej. Túži po mieste na oddelení vrážd a čoskoro sa mu naskytne príležitosť ukázať, čo dokáže. Keď sa na pitevnom stole objaví mŕtvola neznámeho muža, ktorého identitu vďaka náhode Rath pozná ako jediný, je odhodlaný prísť veci na koreň. To ho privedie do prostredia ruských emigrantov a prepašovaného zlata šľachtického rodu Sorokinovcov, o ktoré má záujem samotný Stalin. Gereon sa tak stáva súčasťou spletitých udalostí, čím na seba privábi neželanú (a nebezpečnú) pozornosť, ale tiež sa ocitne v pavučine vzťahov. Najmä s kolegyňou - stenografkou z oddelenia vrážd Charlotte Ritterovou. Do prípadu sa Rathovi miešajú politické nepokoje, nedôvera voči kolegom i smrť, pričom jeho vlastné svedomie prejde zaťažkávajúcou skúškou... Názov Mokrá ryba znie netradične a jej význam je vysvetlený až časom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že ide o označenie odloženého prípadu - aj ten sa vyskytne až neskôr, Volker Kutscher sa nikam neponáhľa, ale napriek tomu plynie dej rýchlo, na každej strane sa ocitne zaujímavý poznatok či dobový prvok. Vyznať sa v nich je vďaka autorovmu štýlu ľahké a vy si len užívate skvelú románovú atmosféru.

"Rath tam stál a držal si boľavé pravé ucho, v ktorom mu pískalo... Bola to kombinácia alkoholu, kokaínu a adrenalínu, vďaka ktorej mu celá scéna pripadala akosi neskutočne? No ona sa skutočne odohrala. Nohou mohol zavadiť o mŕtve telo... Až teraz si uvedomil, že stojí vedľa mŕtvoly. Akoby niekto rozkopol sklenenú tabuľu a za ňou sa otvorila skutočnosť. Stál vedľa človeka, ktorého zabila guľka z jeho mauzerky." (str. 190)

Väčšinou mám najprv prečítanú knihu a až potom si pozriem jej filmovú či seriálovú verziu, Mokrá ryba bola po dlhom čase v tomto smere výnimkou. Zároveň to považujem za jeden z mála príkladov, keď je nakrútená podoba lepšia než predloha. Mám dojem, že televízni tvorcovia išli viac do hĺbky, čo sa postáv a ich vzťahov týka, zatiaľ čo román sa väčšmi sústreďuje na vykreslenie doby. A robí to naozaj dôkladne! Oblečenie, ruch ulíc, reálie na polícii a v podsvetí, hudba, rôzne kluby... Zo stránok sa na vás valia pestré chute, vône aj zvuky. Je obdivuhodné, že sa to autorovi podarilo aj za pomoci menšieho počtu opisov. Volker Kutscher má vybrúsený štýl a všetkého dávkuje dostatok. Vyváženosť je slovo, ktoré ho azda vystihuje najlepšie. Mokrá ryba je určená každému priaznivcovi detektívok aj histórie a rovnako aj tým, ktorí uprednostňujú papierovú verziu pred hranou. Tú totiž nemusíte vôbec poznať, aspoň nebudete ovplyvnení ako ja a román si užijete bez akýchkoľvek očakávaní.

Originálny názov: Der nasse Fisch
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Gereon Rath)
Preklad: Silvia Ivanidesová
Počet strán: 478

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.