Politický triler z prvej ruky

Bývalý politik a prezident Slovenskej republiky v role spisovateľa? Na rovinu priznám, že som k jeho knihe pristupoval so značným skepticizmom, ale aj veľkou dávkou zvedavosti. Ide len o premyslený marketingový ťah alebo naozaj disponuje rozprávačskými kvalitami? Ponúkne čitateľom nefalšovaný pohľad do zákulisia najvyššieho panského huncútstva alebo bude iba kĺzať po povrchu? Odhliadnuc od všetkých románových atribútov, Andrej Kiska jednoducho bude čeliť vytváraniu názorov a predpokladov čitateľov ešte predtým, ako knihu otvoria. Preto je dobre, že Prezident už od prvej strany pôsobí silne autenticky a dokáže vás vtiahnuť. Najmä preto, že si viete živo predstaviť mnohé reálne predobrazy postáv... 

"Zvažoval, ako má postupovať. Predvolebná kampaň premiéra bola plná nechutných osobných útokov voči Patrikovi. Stovky bilbordov, milióny letákov. Aj v osobných diskusiách musel odolávať ohováraniu a zákerným výpadom. Dnes sa s ním mal osobne stretnúť prvýkrát od posledného súboja v televízii pred dvoma mesiacmi. Barbora navrhovala začať odmerane a dať premiérovi pocítiť, že jeho správanie bolo neprístojné. Pán Závodský navrhoval diplomatický postup a ukázať ochotu na spoluprácu, ale ísť vlastnou cestou. Patrik sa rozhodol, že spraví hrubú čiaru. Vyskúša vzťah s premiérom vybudovať nanovo." (str. 71)

Podtitul Dvadsať dní na prežitie dáva jasne najavo, aký nádych bude mať príbeh, a autor sa ho snaží naplniť. Nejde však cestou zahraničných špionážno-politických románov, čo je na jednej strane výhoda, pretože je bližší domácemu prostrediu, no zároveň akoby sa hral na niečo, čím nie je. Je prirodzené, že Andrej Kiska siahol po prostredí a námetoch, ktoré dôverne pozná, a z jeho textu cítiť, že sa v ňom pohybuje bez problémov a nepadne mu zaťažko vykresliť aj množstvo zaujímavých detailov. Práve tento prvok považujem za najväčší prínos knihy, bežný človek sa nemá ako dozvedieť o zákulisných praktikách vládnych činiteľov, jemných nuansách etikety či jazyku diplomacie. Autor má k téme čo povedať a osobne považujem voľbu beletrie za lepší krok ako prípadné memoáre. Fantázia nepozná hraníc a poskytuje nepreberné možnosti ďalšej sebarealizácie. Nehovoriac o tom, že pamäti by mohli pohoršiť mnohých ľudí, čo sa vo vymyslenom príbehu ľahko schová za umeleckú licenciu. Pri čítaní sa totiž, ako som už spomenul, nevyhnete hľadaniu súvislostí medzi postavami a skutočnými osobami. Kontakt so stránkami knihy je tak svojsky obohatený o bizarné hľadanie podobností, hoci by aj boli neplánované. Príbeh začína inauguráciou novej hlavy štátu a čerstvý prezident Patrik bude mať čo robiť, aby nasledujúce tri týždne ustál ako politik aj ako človek. Búrlivé vody domáceho i medzinárodného významu veľmi rýchlo preveria jeho charakter a budú mať, samozrejme, vplyv aj na jeho osobný život. Dej je tvorený viacerými motívmi, za všetky spomeniem napríklad napätý vzťah medzi Patrikom a premiérom Erikom Vargom, vojnovú krízu na Ukrajine či lavírovanie medzi svetovými vodcami a ich megalomanskými plánmi. Patrik ako ústredný hrdina mi bol sympatický už od začiatku, je vykreslený uveriteľne a nemáte dojem, že by si chcel autor cez neho nejakým spôsobom namaľovať obraz seba samého. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť spoznať aj prezidentovo zázemie a vzťahy nielen na báze politiky, ale i v rámci pracovného tímu. Napokon, tie sa pre Patrika ukážu ako prekvapivo hlboké... 

Andrej Kiska (zdroj: Wikipedia)

"V konferenčnej sále počas Patrikovho prejavu bolo už len zopár prezidentov. Poloprázdnu miestnosť zapĺňali väčšinou profesionálni diplomati a ich asistenti, z ktorých iba niekoľko venovalo pozornosť Patrikovým slovám (...) Čo je vlastne jeho úlohou, úlohou prezidenta? Hovoriť pravdu či dávať klamlivú nádej? Rozsievať optimizmus v už aj tak pochmúrnych správach či pripravovať krajinu na všetky následky vojny u susedov? Má vysvetľovať, ako sa asi cítia muži, ženy, otcovia, matky vzdialení pár hodín cesty z Bratislavy, o ktorých osude a slobode rozhodujú iné, veľké krajiny? Čo odkázať Vargovi a mnohým ďalším?" (str. 191) 

Patrik síce navonok vystupuje ako suverén, no vnútri často bojuje s neistotou a pochybnosťami. Tie občas prepadnú aj čitateľa, najmä v častiach, kde sa Andrej Kiska nechá uniesť opisom "prezidentovania" na úkor dynamiky deja. Našťastie ide väčšinou o nevšedné kamienky celkovej mozaiky, a tak mu to s prižmúrenými očami odpustíte, pretože v závere číha nejeden vygradovaný zvrat. Prezident je pútavé čítanie, pri ktorom je ťažké nevnímať v pozadí osobnosť autora, no keď sa necháte unášať príbehom, dostanete vydarený spoločenský román v kombinácii s trilerom, akých je na domácej knižnej scéne ako šafranu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Boje sa počas vojny neodohrávali len na fronte

Občas dám rád pred beletriou prednosť literatúre faktu, hlavne histórii alebo životopisom spisovateľov či iných umeleckých alebo kultúrnych dejateľov. Hneď ako som vo vydavateľstve Slovart natrafil na novinku s názvom Veľký sen dvoch malých národov, vedel som, že to bude tá správna kniha pre mňa. Obdobie konca prvej svetovej vojny, poznamenané obrovskými zmenami na medzinárodnej úrovni, dodnes fascinuje odbornú i laickú verejnosť, no napriek tomu je ešte veľa slepých miest, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť. A jedným z nich je vznik samostatnej Československej republiky, skrátene označovanej ako 1. ČSR. K dispozícii je, samozrejme, množstvo materiálov, mnoho z nich aj dobových, ale buď sú príliš strohé, alebo zamerané len na určitú oblasť pôsobenia jednotlivcov či skupín. Americký výskumník Kevin J. McNamara prináša vo svojej publikácii pohľad na dva aspekty predchádzajúce vzniku ČSR a poskytuje tým o niečo ucelenejší obraz na rozhodujúci okamih našich dejín.

"V máji 1917 bolo na hraničnom priechode pri odľahlom severošvédskom mestečku Haparanda ešte chladno, keď istý "Thomas George Marsden" predložil ruskej kontrole svoj falošný britský pas, aby mohol pokračovať v ceste vlakom do ruského Fínska. Tým sa začala Masarykova výprava do Ruska, pre ktorú sa rozhodol, keď sa dopočul o ruskej revolúcii. Zatiaľ čo revolúcia posunula Wilsona bližšie k vojne, Masaryka zvábila priamo do svojho víru. Táto cesta bola kľúčovým obratom v úsilí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, ktorým bolo vybudovanie nezávislej česko-slovenskej armády a jej nasadenie na strane Spojencov." (str. 144)

Počas vypuknutia prvej svetovej vojny boli Česi a Slováci stále súčasťou Rakúsko-Uhorska. A napriek svojmu odmietavému postoju voči vládnym nariadeniam museli narukovať do habsburskej armády. Tých, ktorí sa ocitli cez vojnu v Rusku, nebolo veľa, väčšinou išlo buď o zajatcov, alebo dezertérov, no aj tak sa im podarilo stať členmi takzvanej Českej družiny. Toto zoskupenie slúžilo záujmom cárskeho Ruska a predstavovalo akýsi základný kameň formujúcich sa česko-slovenských légií. Zhodou náhod a pomerne svojských okolností sa pod ich kontrolu dostala i rozsiahla sibírska oblasť, čo bola pre mňa nová a veľmi zaujímavá informácia. Samozrejme, tých bolo nespočetne veľa, až ma mrzí, že moja pamäť nemá takú kapacitu obsiahnuť všetky. Je teda viac než pravdepodobné, že k Veľkému snu dvoch malých národov sa ešte neraz vrátim. Ale späť k obsahu. Légie sa v Rusku veľmi osvedčili a ich sen o dosiahnutí vlastného nezávislého štátu bol o ďalší krok bližšie. Plánom bolo presunúť sa do Francúzska na západný front cez prístav vo Vladivostoku, no spojenecké vlády sa rozhodli využiť časť ich síl v boji proti boľševikom. A tak mnohí odvážni Česi a Slováci zotrvali na Sibíri až do začiatku dvadsiatych rokov. Nečudo, že svoju nespokojnosť dali nahlas a razantne najavo. Iste netreba pripomínať, že zásluhou vytrvalých osobností na čele s Tomášom G. Masarykom, Edvardom Benešom a Milanom Rastislavom Štefánikom sme v tom čase už existovali v hraniciach novej, samostatnej krajiny. Občas to mali ťažké aj so spojencami, ktorí videli v česko-slovenských légiách prostriedok, ako získať jednotky pre boje, do ktorých nechceli zapojiť vlastné vojská. McNamara dáva do kontrastu spojenecké "vyššie dobro" s úsilím légií vrátiť sa domov. Masaryk a jeho priatelia sa nachádzali v neľahkej situácii, keď lavírovali medzi silnými politickými a vojenskými partnermi a získavaním podpory medzi česko-slovenskými emigrantmi v USA či Veľkej Británii. Masaryk vystupuje v tomto "príbehu" ako protagonista a jeho činy nemajú ďaleko od najväčších literárnych hrdinov. 

Kevin J. McNamara (zdroj: unl.edu)

"Vzbura legionárov mala pre Masaryka a Beneša tak kladné, ako aj záporné dôsledky. Na jednej strane strhla pozornosť svetovej tlače k legionárom a ich hnutiu za nezávislosť, čím pritiahla aj záujem predstaviteľov spojeneckých mocností. Z tohto ťažila i Česko-slovenská národná rada a jej predstavitelia. Na druhej strane, hoci Masaryk a Beneš získali možnosť komunikovať s vedúcimi činiteľmi Spojencov, tí istí činitelia ich neveľmi počúvali a často ich upozornenia ignorovali." (str. 276)

Autor ako Američan mohol ľahšie skĺznuť k jednostrannému pohľadu na vec, a aj keď občas v texte badať istú zaujatosť, nedá sa mu uprieť snaha o objektívnosť. Možno by mal niekto iný názor, no mne sa kniha čítala veľmi ľahko, Kevin J. McNamara má ústretový štýl, a hoci jeho text obsahuje množstvo faktov, nestrácate sa v nich. Skôr len zvýšia vašu zvedavosť a ak sa budete chcieť o určitom čiastkovom probléme dozvedieť viac, napomôže vám k tomu aj bohatá bibliografia. Veľký sen dvoch malých národov je skvelým sprievodcom našich dejín a zároveň napínavým i dojemným svedectvom o neveľkej skupine ľudí, pre ktorých bolo blaho národa podstatnejšie ako vlastný komfort. A o časoch, keď bolo vlastenectvo niečím reálnym, nie iba heslom pre zneužívanie a zakrývanie vlastných morálnych pokleskov. 

Originálny názov: Dreams of a Great Small Nation

Príslušnosť k sérii: Nie

Preklad: Peter Fridner

Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.

Originálny názov: Three Sisters, Three Queens

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)

Preklad: Otakař Kořínek

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)

IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 

"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Emotívny pohľad na utečeneckú krízu

Situácia ohľadom utečencov v posledných mesiacoch ustúpila vplyvom koronavírusu do úzadia, ale zato nie je o nič menej naliehavá či aktuálna. Román Christy Lefteri tak vychádza v pravom čase, aby nám nielen pripomenul potrebu riešenia problému, ale zároveň priblížil dané okolnosti na príbehu konkrétnej rodiny. Vágne mediálne titulky sa tak menia na skutočné osoby z mäsa a kostí a majú väčšiu moc osloviť širokú škálu čitateľov. Včelár z Aleppa je totiž silným dielom o rodine, lojalite, túžbe po domove a pokojnej budúcnosti. Čiže o veciach, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmosť, a pritom predstavujú to najdôležitejšie v živote.

"Svetlo baterky našlo mužské tváre. Ponoril som sa do čierneho ticha, ale ani s baterkou som skoro nič nevidel. Ostal som pod hladinou, koľko som vydržal, a hmatkal som rukami, či nezachytím nohu alebo ruku, ale keď mi už v pľúcach dochádzal vzduch, keď som zacítil tlak smrti, zase som sa vynoril a v temnom vetre som lapal po vzduchu. Zase som sa chcel zhlboka nadýchnuť a ponoriť, ale zbadal som, že akýsi muž Mohammeda vyťahuje do člna. Ženy brali kašlajúceho a prskajúceho chlapca do náručia, skladali si z hláv šatky a balili ho do nich." (str. 90)

Nuri s manželkou Afrou plánujú opustiť po vypuknutí vojny sýrske Aleppo a vydať sa na cestu do Anglicka. Nejdú naslepo, Nuri je v kontakte s dlhoročným priateľom, ktorý emigroval už skôr a dokonca ho kedysi priviedol k včelárstvu. Milovaný domov stratil svoje čaro. Slnko naň síce svieti stále rovnako, no jeho teplo nikdy neroztopí chlad v srdciach bojachtivých vojakov. V dôsledku bombového útoku navyše Nuri a Afra prišli i o svojho syna Samiho, a tak vidia v odchode za hranice jedinú šancu na nový začiatok. Cesta do Anglicka však ani zďaleka nie ľahká, čaká ich niekoľko zastávok, pričom si vôbec nemôžu byť istí, kedy dosiahnu vytúžený cieľ. Ocitnú sa v tureckom tábore, Nuri sa dostáva do stretu s pochybným gréckym obchodníkom, čelia nesmiernej bolesti iných utečencov aj darebákom schopným vyťažiť čosi pre seba z cudzieho nešťastia. Dobro i zlo dostávajú reálne kontúry, povrchnosť je preč, nastupuje krutá, obnažená skutočnosť. Dianie sledujeme z pohľadu Nuriho, čím máme možnosť preniknúť do vnútra človeka priamo zažívajúceho všetky okolnosti. Ak by niekto pochyboval, či dokáže Christy Lefteri dôkladne vykresliť charakter takejto postavy, tak márne. Ona sama je dcérou utečencov z Cypru, okrem toho pred pár rokmi pracovala ako dobrovoľníčka pre UNICEF v gréckom tábore. Skúsenosti a rôzne príbehy má teda z prvej ruky, čo sa prejavuje i v autentickosti jej románu. Ukazuje pomery v táboroch a medzi jeho obyvateľmi otvorene, bez príkras či zatajovania. Odvrátená strana vás môže občas šokovať, ale všetko negatívne je vyvážené nádejou a motiváciou popasovať sa so vzniknutou situáciou. Kontrast medzi narkomanmi s priekupníkmi a bezpečným životom Západu je živnou pôdou pre pestré námety a Nuri vás ako spoľahlivý sprievodca prevedie každým z nich.

Christy Lefteri (zdroj: The Gloss Magazine)

"Niekedy si ľudia pobalili to málo vecí a odišli, ale netušil som, kam idú. Na Lerose ľudí vyberali podľa krajiny pôvodu. Mali rebríček. Utečenci zo Sýrie mali prioritu, aspoň tak nám povedali. Utečenci z Afganistanu a afrického kontinentu museli čakať dlhšie alebo možno navždy. Lenže v tomto parku sa zdalo, že zabudli na všetkých." (str. 163)

Včely sa v knihe nevyskytujú len z dôvodu Nuriho pracovného zamerania, ale sú viacvrstvovým symbolom. Je to skvelý spôsob, ako cez ich význam, život či vzájomne prepojené vzťahy definovať ľudskú spoločnosť a jej rozmanitosť. Symbolikou mi dielo pripomenulo slovenskú klasiku - Tisícročnú včelu Petra Jaroša. To ma viedlo k neúmyselnému porovnávaniu týchto dvoch kníh a naozaj medzi nimi badať viacero spoločných prvkov. Ako vidieť, človek a jeho hľadanie miesta vo svete plnom kultúr, náboženstiev a charakterov je blízky každej dobe či umeleckému prúdu. Včelár z Aleppa príbehovou formou zmierňuje nevraživosť voči utečencom, apeluje na ignorovanie problému a jeho zľahčovanie. Pretože v prvom rade ide o jednotlivcov, ktorí potrebujú najprv vyriešiť existenčné otázky, aby mohli dať priestor svojim snom.

Originálny názov: The Beekeeper of Aleppo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marianna Bachledová
Počet strán: 255

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Kultové dielo žánru sci-fi v novom šate

Vedecká fantastika nie je oblasťou, v ktorej by som sa často a dobre pohyboval, preto po knihách z tohto žánru siahnem iba výnimočne a v prípade, že je okolo nich väčší rozruch. Typickým príkladom je aj Nadácia. Okrajovo som ju registroval, no záujem o ňu u mňa vyvolalo až nové vydanie z dielne Lindeni. Toto vydavateľstvo ma už veľakrát presvedčilo o kvalite svojich titulov, a tak som sa rozhodol skúsiť šťastie aj s Isaacom Asimovom. A musím povedať, že som ostal prekvapený originalitou jeho diela. Nielen čo sa týka témy, ale aj kompozície textu. Keďže som vedel iba to, že Nadácia je prvou časťou trilógie, čakal som klasické románové spracovanie. Viete si teda predstaviť isté rozčarovanie, keď som sa dočkal zbierky poviedok.

"Pre Anacreončanov bol veľkňazom, zástupcom Nadácie, ktorá pre nich znamenala stelesnenie mystéria a hmotné centrum náboženstva, čo si - s Hardinovou pomocou - vytvorili za posledných tridsať rokov. Pre kráľa Anacreonu - aj bývalého, aj jeho mladého vnuka, ktorý momentálne sedel na tróne - bol však jednoducho veľvyslanec mocnosti, ktorej sa boja a po ktorej tajne bažia. Celkovo to nebolo nič príjemné a jeho prvá cesta do Nadácie po troch rokoch mu pripadala ako dovolenka aj napriek znepokojivému incidentu, čo ju spôsobil." (str. 117)

V knihe sa nachádza presne päť samostatných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych obdobiach - Psychohistorici, Encyklopedisti, Starostovia, Obchodníci, Obchodní magnáti. Na jednej strane to poskytuje autorovi priestor uchopiť tému zo širokého uhlu a predstaviť Nadáciu, jej vznik, vývoj a poslanie v celej krásne, no na druhej strane je pre čitateľa náročné vytvoriť si k postavám nejaký vzťah. Stal sa pritom zo mňa akýsi nezainteresovaný pozorovateľ, čo ostával mimo diania. Napriek tomu som sa nenudil, Isaac Asimov dokázal do textu zakomponovať prepojenia s (jeho) súčasnosťou a spoločnosťou a natrafíte aj na morálne poučenia, nutné v akejkoľvek dobe. To, že knihu napísal doslova na prahu dospelosti, svedčí o jeho rozhľade, vzdelaní a otvorenej mysli. I keď ma zarazil nízky počet ženských postáv, oproti súčasným trendom je to naozaj veľká zmena. Sci-fi je žáner, ktorý nestarne, to je jedna z jeho najväčších výhod, no občas cítiť, že Nadácia vyšla prvýkrát pred osemdesiatimi rokmi. Niektoré autorove posolstvá už odvial čas a dnešným čitateľom môžu pripadať ak nie zastarané, tak aspoň úsmevné. Niet sa však čomu čudovať, text vznikal pod vplyvom druhej svetovej vojny, čo si našinec už sotva dokáže predstaviť. Každopádne si však Asimov opus zaslúži pozornosť a obdiv, pretože jeho línia vedeckej fantastiky založená na predpoklade technického vývoja, fyziky či chémie je základným kameňom a odrazovým mostíkom pre ďalšie početné subžánre. 

Isaac Asimov (zdroj: Pinterest)

"Niet sa preto čo čudovať, že mu bolestne zvieralo srdce, keď sa dozvedel, na aký strašidelný účel mala byť jeho loď slúžiť. Nechcelo sa mu veriť, keď ho Verisof presviedčal, že ju zneužijú na nepredstaviteľné zlo - že chcú jej delá obrátiť proti samotnej Nadácii. Proti tej Nadácii, kde v mladosti vyštudoval za kňaza a odkiaľ pramení všetka svätosť. Teraz už však nemohol pochybovať, lebo admirál mu to oznámil celkom jasne. Ako môže kráľ s božským požehnaním dopustiť taký ohavný zločin?" (str. 156)

Nadácia si určite nájde svojich čitateľov, už len preto, že ide o kultové dielo, ktoré sa bude krásne vynímať v každej domácej knižnici. Kvôli fanúšikom autora a jeho série tiež dúfam, že vydavateľstvo postupne vydá všetky časti. Druhá - Nadácia a impérium - má vyjsť už budúci mesiac. Stále však ostáva pravdou, že jej kúzlu prepadnú zrejme len skalní priaznivci. Ide o pomerne náročné čítanie a ak je niekto rozmaznaný súčasnou produkciou, môže mu kniha Isaaca Asimova pripadať trochu ťažkopádna či chladná, čo sa týka medziľudských vzťahov a presahu postáv smerom k čitateľovi. Nič to však nemení na jej význame. Napokon, ten preveril samotný čas, a tak môže jej dnešný úspech otvoriť cestu ďalším žánrovým chuťovkám.

Originálny názov: Foundation
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Mocenské hry v medzivojnovom období

Mokrá ryba nemohla u nás vyjsť v lepšom čase. Druhá séria nemeckého seriálu Babylon Berlin je totiž na spadnutie a je viac než vhodné pripomenúť si postavy a dianie z jeho začiatkov. Samozrejme, románová predloha sa v niektorých motívoch, postavách či v ich zázemí odlišuje, ale stále ide o dielo, ktoré vás dokáže nadchnúť a zaujať. Zasadenie deja do Berlína koncom 20. rokov minulého storočia si od autora Volkera Kutschera vyžadovalo množstvo poznatkov, keďže ide o dobu, keď sa o moc bili početné skupiny, či už v rámci vysokej politiky, alebo v okrajových štvrtiach. Tiež to boli časy, čo priali kultúre, umeniu, slobode prejavu... azda aj preto došlo k vzniku toľkých rozličných frakcií.

"V kasárňach poriadkovej polície panovala atmosféra ako za občianskej vojny. Komunistický polovojenský spolok Červený front mal zbrane a mnohí sa obávali, že ich použije. Vyšetrovanie oddelenia E zrazu stratilo na dôležitosti. Ak mali cely na Alexe zaplniť komunisti, kumpáni z pornografickej skupiny im museli uvoľniť miesto. Woltera dokonca požiadali, aby prípadné ďalšie zatknutia odložil. To trochu skalilo Rathovu radosť z úspechu. Napriek prelomu nemohli pokračovať a nezostávalo im iné, len hľadieť pánubohu do okien. Chvíľa ako stvorená na to, aby svojim kolegom predviedol, čo dokáže." (str. 48)

Niekdajší kolínsky vyšetrovateľ z oddelenia vrážd Gereon Rath prichádza do Berlína ako posila na mravnostné. Je to síce posun o kariérny stupeň nadol, no jeho situácia v Kolíne mu nepriala a zmena prostredia je viac než nutná. Tak sa zoznamuje s novým kolektívom aj pomermi, čo v ňom vládnu, a zisťuje, že hlavné mesto je ako rozbuška. O svoju pozíciu bojuje viacero skupín - sociálni demokrati, komunisti, ľudia z podsvetia, umelci zakrývajúci svojou tvorbou nízke pudy... Pestrá zmes je síce komplikovaná, no Rath sa dokáže rýchlo prispôsobiť a orientovať sa v nej. Túži po mieste na oddelení vrážd a čoskoro sa mu naskytne príležitosť ukázať, čo dokáže. Keď sa na pitevnom stole objaví mŕtvola neznámeho muža, ktorého identitu vďaka náhode Rath pozná ako jediný, je odhodlaný prísť veci na koreň. To ho privedie do prostredia ruských emigrantov a prepašovaného zlata šľachtického rodu Sorokinovcov, o ktoré má záujem samotný Stalin. Gereon sa tak stáva súčasťou spletitých udalostí, čím na seba privábi neželanú (a nebezpečnú) pozornosť, ale tiež sa ocitne v pavučine vzťahov. Najmä s kolegyňou - stenografkou z oddelenia vrážd Charlotte Ritterovou. Do prípadu sa Rathovi miešajú politické nepokoje, nedôvera voči kolegom i smrť, pričom jeho vlastné svedomie prejde zaťažkávajúcou skúškou... Názov Mokrá ryba znie netradične a jej význam je vysvetlený až časom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že ide o označenie odloženého prípadu - aj ten sa vyskytne až neskôr, Volker Kutscher sa nikam neponáhľa, ale napriek tomu plynie dej rýchlo, na každej strane sa ocitne zaujímavý poznatok či dobový prvok. Vyznať sa v nich je vďaka autorovmu štýlu ľahké a vy si len užívate skvelú románovú atmosféru.

"Rath tam stál a držal si boľavé pravé ucho, v ktorom mu pískalo... Bola to kombinácia alkoholu, kokaínu a adrenalínu, vďaka ktorej mu celá scéna pripadala akosi neskutočne? No ona sa skutočne odohrala. Nohou mohol zavadiť o mŕtve telo... Až teraz si uvedomil, že stojí vedľa mŕtvoly. Akoby niekto rozkopol sklenenú tabuľu a za ňou sa otvorila skutočnosť. Stál vedľa človeka, ktorého zabila guľka z jeho mauzerky." (str. 190)

Väčšinou mám najprv prečítanú knihu a až potom si pozriem jej filmovú či seriálovú verziu, Mokrá ryba bola po dlhom čase v tomto smere výnimkou. Zároveň to považujem za jeden z mála príkladov, keď je nakrútená podoba lepšia než predloha. Mám dojem, že televízni tvorcovia išli viac do hĺbky, čo sa postáv a ich vzťahov týka, zatiaľ čo román sa väčšmi sústreďuje na vykreslenie doby. A robí to naozaj dôkladne! Oblečenie, ruch ulíc, reálie na polícii a v podsvetí, hudba, rôzne kluby... Zo stránok sa na vás valia pestré chute, vône aj zvuky. Je obdivuhodné, že sa to autorovi podarilo aj za pomoci menšieho počtu opisov. Volker Kutscher má vybrúsený štýl a všetkého dávkuje dostatok. Vyváženosť je slovo, ktoré ho azda vystihuje najlepšie. Mokrá ryba je určená každému priaznivcovi detektívok aj histórie a rovnako aj tým, ktorí uprednostňujú papierovú verziu pred hranou. Tú totiž nemusíte vôbec poznať, aspoň nebudete ovplyvnení ako ja a román si užijete bez akýchkoľvek očakávaní.

Originálny názov: Der nasse Fisch
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Gereon Rath)
Preklad: Silvia Ivanidesová
Počet strán: 478

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Silné posolstvo zo skúšanej krajiny

Malá krajina ma na prvý pohľad upútala hneď z viacerých dôvodov. Obálkou, ktorá sa síce tvári jednoducho, ale skrýva  v sebe rôzne motívy od pestrosti prírodného prostredia cez siluetu človeka, v ktorom je obsiahnuté, až po vodnú hladinu, do ktorej skáče, pričom tá sa dá vnímať takisto v odlišnej symbolike. Ďalším dôvodom bola anotácia, sľubujúca silný čitateľský zážitok, keďže príbehy podobného rázu sú vždy útokom na podstatu ľudskosti. A napokon fakt, že prvotina Gaëla Fayea vyšla pod hlavičkou vydavateľstva Tatran, čo je tradične stávka na istotu, čo sa kvality a celkového spracovania týka. A veru, oplatilo sa. Spätne hodnotím Malú krajinu ako jednu z najlepších kníh roku 2019.

"Susedia v OCAF boli zväčša Rwanďania, ktorí ušli z krajiny pred vraždami, masakrami, vojnami, pogromami, čistkami, ničením, požiarmi, muchami tse-tse, rabovaním, apartheidom, znásilneniami, zabíjaním, vybavovaním si účtov a ktovie pred čím ešte. Utiekli pred problémami rovnako ako mamka a jej rodina a v Burundi našli nové - chudobu, vylúčenie, kvóty, xenofóbiu, odmietanie, obetných baránkov, depresie, clivotu za domovom, nostalgiu. Problémy utečencov. Keď som mal osem rokov, v Rwande vypukla vojna." (str. 56-57)

Ako sa vraví, opití a deti hovoria vždy pravdu. A na udalosti v Burundi a Rwande sa pozeráme práve optikou malého chlapca Gabriela, čím sa zlo stáva ešte krutejším a bezohľadnejším. Autor spomína na svoje detstvo, rodinné pozadie a situáciu, ktorá ho doviedla napokon až do Francúzska, kde dnes žije. Cesta to však bola dlhá a namáhavá a začala prakticky už odchodom jeho matky z Rwandy v roku 1963 kvôli prebiehajúcim masakrom. Napriek rozprávačovi v nízkom veku sa nemusíte obávať, pretože Fayeov autorský štýl je vybrúsený ako africké diamanty. Dôkaz sa nachádza už v prológu, ktorý krásne predznamená ducha knihy a zároveň poukáže na často zbytočné malichernosti, neraz vedúce k nezmieriteľnému nepriateľstvu. A práve tým sa Gabriel dostáva bližšie k čitateľovi. Nie je nutné, aby ste poznali príčiny miestnych konfliktov, v podstate sa ich ani vo veľkých súvislostiach nedozvieme. Nie je to však potrebné, cez Fayeov pohľad totiž dôsledne pocítite strach ukrajujúci z detskej nevinnosti, keď hrôzostrašné spomienky prevažujú nad snami. Je zarážajúce, že aj v dnešnej modernej dobe sa nájdu systémy, ktoré navonok fungujú, no vnútri to vrie natoľko, že je len otázkou času, kedy dôjde k výbuchu a následnému vojnovému besneniu. A to sa musí nevyhnutne vysporiadať s vnútorným nepriateľom a celé šialenstvo sa začne odznova ako v začarovanom kruhu. Pudy a boj násilím proti násiliu sú silnou motiváciou, no Gabriel je presvedčený, že mier sa musí dosiahnuť inteligenciou a toleranciou.

Gael Faye

"Jedného dňa uprostred hodiny zemepisu vonku za plotom na Bulvári nezávislosti niekomu praskla pneumatika a celá trieda vrátane učiteľa sa hodila na brucho pod lavice. Vzťahy medzi burundskými študentmi v škole sa zmenili. Odznelo množstvo záhadných narážok, dvojzmyselných rozhovorov. Keď sme mali vytvoriť skupiny na telesnej výchove alebo na prípravu referátov, rýchlo sa zjavila neochota. Takú brutálnu zmenu, také hmatateľné rozpaky som si nevedel vysvetliť." (str. 118)

Malá krajina je útly román, ale zato obsahovo bohatý. Zobrazuje drsný svet, aký si našinec dokáže len sotva predstaviť. Na jednej strane je to dobre, pretože nie sme odkázaní bojovať každý deň o život, no na druhej nám to zatvára oči pred skutočnosťou. Gaël Faye svojím debutom šíri informácie o svojej domovine a pritom sa prejavuje aj ako zručný rozprávač so zmyslom pre živý jazyk. Verím, že v jeho prípade nepôjde len o ojedinelý zjav, ale poteší nás aj ďalšími titulmi. Rovnako dúfam, že sa stále bude venovať aktuálnym horúcim problémom, ktoré dokážu cieliť tak na city, ako aj na myseľ čitateľov. Nečudo, že Malá krajina zbiera jedno ocenenie za druhým. Trefne a jasne pomenúva pálčivé udalosti, ktoré sa síce dejú v relatívnej diaľke, no ľudsky sa týkajú každého z nás.

Originálny názov: Petit pays
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Maťúšová
Počet strán: 195

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Tragikomické svedectvo o zástupcoch ľudu

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis má na konte už niekoľko zaujímavých titulov, reflektujúcich politické a spoločenské dianie uplynulých dekád. Je to chvályhodný krok, pretože ľudská pamäť je zradná, dôverčivá a občas aj prispôsobivá. Pripomínať si dobré i zlé skutky či slová nikdy nie je na škodu, iba vďaka tomu sa môžeme poučiť a napredovať lepším smerom. Pamäť však nebrnká len na vážnu nôtu, čoho dôkazom je aj zbierka výrokov Kapitána Danka, ktorá vyšla vlani a vyvolala pomerne kontroverzné reakcie. Ja sa prikláňam k myšlienke, že podobné publikácie náš trh potrebuje ako soľ. Nejde totiž o bizarné zvyšovanie prestíže daných ľudí ani o ich zosmiešňovanie, to predsa veľmi dobre zvládajú aj sami. Ide o pripomienku, že sú na svojich miestach vďaka nám, pre nás, a ak sa začnú mocensky viac pozerať na vlastný prospech, máme spokojne sedieť so založenými rukami?

"Vážení, vám drblo, skutok sa nestal. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť, ostatní sú gágaji, táraji a pre mňa prďúsi. Za osem rokov neboli dôkazy. Ako si záchodoví povaľači dovoľujú dneska povedať, že také dôkazy majú?"   

Vladimír Mečiar (NR SR, reakcia na návrh KDH zrušiť Mečiarove amnestie na únos Michala Kováča mladšieho, 2006)

Kniha zahŕňa volebné obdobia od novembra 1989 až po súčasnosť - od pádu komunizmu až po pád akýchkoľvek morálnych hodnôt. Výroky politikov a političiek zozbieral Ján Kamenistý, o ilustrácie sa postaral famózny Shooty a komentáre k jednotlivým častiam textu napísal Samo Marec. Svojimi slovami im vtlačil pečať čierneho humoru, satiry a trefných hodnotení, s ktorými sa nedá inak, len stotožniť. Vážne, ale pritom hrýzavo poukazuje na prešľapy našich vládnych zástupcov, ich nedostatok sebakritiky, ale pritom nezabúda ani na to dobré. Zbierka tak nevyznieva iba ako čisté "kopnutie" si do postáv na vrchole republiky, ponúka i priestor na vlastné zamyslenie a v mnohom vám otvorí oči. Ja osobne som bol v nultých rokoch mladý chalan a o politiku som sa ešte veľmi nezaujímal. Spätný pohľad na určité udalosti mi pomohol usporiadať si ich, pochopiť niektoré súvislosti a vytiahnuť zo spomienok mená, ktoré časom zapadli prachom. V tomto zmysle kniha Gágaji, táraji a prďúsi viac než optimálne splnila svoju neľahkú funkciu. Mimochodom, lepší názov tvorcovia ani nemohli zvoliť. Nič presnejšie nevystihuje pestrosť politickej scény ako slová jedného z jej najvýraznejších predstaviteľov.

"Keď sa Robert Fico po parlamentných voľbách v roku 2010 objavil v televízii, vytiahol slovo zlepenec a, bohužiaľ, mal pravdu. Vládu, ktorá z nich nečakane vzišla, tvorilo toľko strán, hnutí a zoskupení, že je vlastne rýchlejšie napísať túto vetu, než ich vymenovať. A ešte v niečom sa Robert Fico, bohužiaľ, nemýlil: táto vláda dlho nevydržala. Bola to jazda, teda ak si pod jazdou predstavíme, že to celý čas škrípalo, hádzalo a nakoniec sme sa nedostali do cieľa. Ak zvolíme budhistický postoj a povieme si, že cesta bola cieľ, potom to svoj účel splnilo." (str. 86)

Verím, že po knihe siahnu aj tí, ktorých sa týka, aby zvážili svoje výroky, činy či ďalšie pôsobenie. Je to však zrejme len utopická predstava, i keď príjemná. Najmä v nadchádzajúcich februárových voľbách nech je mementom, že ich prítomnosť vo vláde je v našich rukách, my rozhodujeme o tom, kto bude za nás orodovať... Žiada sa mi napísať, že aj o tom, kto nás bude klamať, okrádať a zneužívať, ale nejaká nádej, hoci mizivá, predsa len jestvuje. Aby Artis Omnis nemuselo pristúpiť k druhej časti tejto zbierky, aj keď by určite išlo znovu o zaujímavé čítanie. Gágaji, táraji a prďúsi to boli, sú aj budú, no to neznamená, že sa musia za každú cenu aj verejne prezentovať...

"Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia."  Ivan Gašparovič (O hospodárskej kríze, 2008) 

"Nie je možné, aby na základných školách naše deti učili dvaja homosexuáli, čo je v rozpore s ústavou."   Štefan Harabin (Výrok, za ktorý získal cenu Homofób roka, 2018)

"Vidieť túto zónu bol pre mňa neopísateľný zážitok, priznám sa, že to vo mne vyvolalo veľký pocit nostalgie, keď sa aj na Slovensku nachádzal ostnatý drôt a izoloval našu krajinu."  Andrej Danko (O ostnatých drôtoch na hranici so Severnou Kóreou, jún 2017)

 A ja už len dodám, že fanúšikovia výrokov Andreja Danka, Jána Slotu či trochu pikantnejších výrazov si prídu takisto na svoje, v závere knihy sa totiž nachádzajú aj kratšie tematické kapitoly.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.