Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Nostalgické zamyslenia nad (nielen vlastným) životom

Keď som bol ešte žiakom základnej školy, Igor Adamec mi spríjemňoval víkendové rána v Kakau, keď som bol starší, vídal som ho v Mafstory. A teraz, keď sa môj pracovný život v rôznych smeroch točí okolo literatúry, sa mi dostala do rúk jeho kniha. A aj keď sa v nej spomínajú miesta i ľudia späté predovšetkým s autorom, vôbec mi to nevadilo. Má totiž dar preniesť na čitateľa atmosféru starších i novších čias, až máte pocit, že ide aj o vašich známych. Hneď sa však musím priznať, že som neposlúchol Igorovu radu (žiadalo sa mi napísať nariadenie, ale to je iný Igor...) a jeho minipoviedky som prečítal na niekoľko posedení. Ako totiž hlási obálka knihy, ide o čítanie k rannej káve, a ak poslúchnete toto odporúčanie, vydrží vám na 50 dní. 

"Na Pošni sme mávali ojedinelú atrakciu, starého pána, ktorý vyskakoval z okna. Pochopiteľne, z okna na prízemí. Ten človek bol úkaz. Vykrikoval po nás deťoch, keď sme hrali na trávniku futbal, a zrazu mu preskočilo v hlave, vyskočil a bol nás schopný naháňať až niekam do Prievozu. Skvelý výkon na to, že pán Smejkal bol dôchodca a mal určite viac ako šesťdesiat rokov. Vlastne mal skvelú kondíciu v skvelom veku. To len nám deťom pripadal strašne starý." (str. 24)

Ak máte pocit, že kniha sa pre svoje čierno-biele sfarbenie nesie v temných tónoch, rád vás vyvediem z omylu. Prozaické miniatúry hýria všetkými možnými odtieňmi, pričom ich spája ľudskosť ako určujúci faktor pri vnímaní sveta. Igor Adamec sa totiž nesústredí len na vlastné prežívanie, ale zaznamenáva aj dianie vôkol seba. Zoznámite sa tak s pestrou mozaikou charakterov, pričom - dovolím si tvrdiť - mnohé z nich poznáte aj vy sami. Ako hlása i motto románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu, nikto z nás nie je ostrovom. Igor Adamec má navyše skvelý pozorovací talent (nehovoriac o pamäti), a tak sa spolu s ním môžete vydať na cestu, kde nikdy netušíte, na koho natrafíte. Autor odhaľuje svoje súkromie i vnútorné pochody a robí to príjemnou, nenásilnou formou. Krátke texty sú ako stvorené, aby ste si knihu so sebou vzali kamkoľvek a pohrúžili sa do nej vždy, keď máte chvíľu čas (ospravedlňujem sa, že zase narúšam "návod na čítanie"). Poviedky reflektujú dobu od 70. rokov až dodnes, Igor Adamec spomína na všetko, čo ho istým spôsobom formovalo a zanechalo v ňom stopu. Z jeho riadkov cítiť lásku k téme, miestam spojeným s jeho životom i k osobám, ktoré ho sprevádzali a zaslúžili si zmienku v knihe. Nejde pritom o žiadne denníkové zápisky, kde by si autor vylieval svoje pocity. Niežeby nedokázal vyvolať v čitateľovi patričnú náladu, deje sa to však prirodzene, bez kalkulácie a zvažovania. Väčšina poviedok je trefne vypointovaná, posledná veta zavše mieri do čierneho a pekne uzavrie každú spomienku. Iné vás prinútia k zamysleniu svojou otvorenosťou a a iba málo z nich vám nevylúdi na tvári úsmev. Okrem osobnej perspektívy si autor berie na mušku aj aktuálne spoločenské dianie, čo oceňujem, pretože by bola škoda, ak by nevyužil svoj talent hodnotenia aj v tomto smere. Presah do širších súvislostí je rovnako zaujímavý a občas dokonca získava v porovnaní so spomienkami prevahu. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Za volantom má človek čas. More času. Môže s ním naložiť podľa chuti. A schopností. Niektorí vodiči pri riadení motorového vozidla myslia. Je to síce luxus, ale ak si to niekto môže dovoliť, tak prečo nie. Myslím, teda som, povedal René Descartes, ale určite pritom nešoféroval. Skúste odvrknúť policajtovi, keď vás zastaví pre prekročenú rýchlosť, že, prepáčte, zamyslel som sa. Myslím, že vás to myslenie za volantom vyjde draho." (str. 134)

Keď vonku prší, má to určite nezameniteľnú atmosféru pre uvelebenie sa s dobrou knihou, no zbierku Igora Adamca môže čítať, aj keď sneží... alebo prakticky v každom počasí. Tak či tak vás naladí na vlastnú nôtu, len sa nechajte vlákať do jeho sveta. Ak prijmete pozvanie zoznámiť sa s drobnými i väčšími radosťami a starosťami vnímavého človeka, nebudete ľutovať. Kniha síce nie je určená pre väčšinového čitateľa (či už žánrovo, alebo obsahom), ale ostane vo vás pozitívny dojem ako po stretnutí s dobrým priateľom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Temnota ukrytá v bežnej realite

Knihu Prachový mužíček som dočítal deň predtým, ako som absolvoval besedu s jej autorom Petrom Gajdošíkom na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bolo zaujímavé prepojiť jeho rozprávanie s vlastnou čitateľskou skúsenosťou, mnohé veci mi dali iný rozmer a lepšie som pochopil autorovu inšpiráciu. Za zmienku stojí vznik samotného prachového mužíčka, ktorý môže poďakovať za svoj zrod synovi Petra Gajdošíka a jeho miernemu neporiadku v izbe. Zbierka poviedok obsahuje celkovo dvanásť príbehov a každý z nich je dôkazom, že aj spisovateľ pre deti môže namiešať pestrý a osviežujúci koktejl pre dospelých.

"Bezmyšlienkovite si omotal okolo dlane elektrickú šnúru vedúcu z prístroja a potom ním z celej sily udrel manželku do tváre. Žena ani nehlesla, urobila dva kroky dozadu, vareška stále v ruke. Po druhom údere hriankovačom narazila hlavou do steny. Kolená sa jej podlomili, vareška jej vypadla z prstov a zo zlomeného nosa jej vytreskol prúd teplej krvi. Zosunula sa na dlážku a ústa sa jej otvorili v pokuse o výkrik." (str. 30)

A to so všetkým, čo k tomu patrí, pretože poviedky sú skrz-naskrz hororové. Je obdivuhodné, že Peter Gajdošík dokáže vyvolať pocit mrazivého napätia aj na malom priestore, navyše za pomoci bežných situácií, ktoré denne stretávajú každého z nás. Prvok strachu buduje aj fantastickejšími motívmi, ale stále platí, že najväčšie obavy vyplývajú z možnosti narušenia vžitých istôt. Jeho texty neobsahujú prakticky žiaden balast, ide o dynamické čítanie s naplno využitými námetmi. Či už navštívite dom s neprimeraným množstvom úmrtí, zažijete záhadné zmiznutie tínedžera, alebo stretnete zviera postihnuté jadrovou katastrofou či kanibalov, zakaždým vo vás ostane pocit, že chcete viac. Každá poviedka by totiž vystačila aj na rozsiahlejšiu prózu, viem si ich predstaviť v epickejšom spracovaní. A možno je to takto aj lepšie, Peter Gajdošík zbytočne neplytvá slovami ani priestorom. Na mňa ako učiteľa výraznou mierou zapôsobila hlavne poviedka z môjho pracovného prostredia Škola života (nedajte sa pomýliť triviálnym názvom, je v ňom ukrytý krásny paradox). Dúfam, že sa nikdy nestanem očitým svedkom zobrazených udalostí...

Peter Gajdošík

"Dvojica vkĺzla späť do bytu rýchlo, aby hmyz nezamoril vonkajšie priestory. V prítmí, mihote a šeleste tisícok krídiel sa pohybovali s opatrnosťou, pretože museli obchádzať rozličné nádoby porozkladané po dlážke. Obývačka bola prázdna, rovnako aj tmavá, od živého i mŕtveho hmyzu sčernetá kúpeľňa, ktorej prenikavý zápach vďaka dýchacím prístrojom našťastie necítili." (str. 84)

Okrem spomínanej poviedky mi najviac utkveli v pamäti príbehy Moja krv a Skriňa. Prvá preto, lebo neznášam hmyz, a druhá kvôli humoru a absurdite, čo nás prenesie za múry kasární. Na svoje si prídu hororoví fanúšikovia rôznych subžánrov, no musia sa prekopať každou poviedkou, ak chcú natrafiť práve na tú správnu. Rôznorodosť je však v tomto prípade plus, hoci občas narazíte aj na trochu predvídateľný text alebo minimálne menej originálny. Peter Gajdošík je ale zručný rozprávač, čo sa prejavuje vo výbornej štylistike a práci s čitateľovými očakávaniami. K tomu sa pridávajú aj dobrá redaktorská práca a skvelo zvolená obálka. Stopy v prachu spolu s krvou sú jednoduché a pritom trefné, schopné zaujať na prvý pohľad. Prachový mužíček je ako stvorený na večerné čítanie, pretože tým sa len zvýši temná atmosféra a - čo je veľkým bonusom - prinúti vás častejšie upratovať. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.