Zlo prichádza nenápadne

Už dlho si hovorím, že obmedzím čítanie young adult, ale opak je realitou - tento žáner stále tvorí podstatnú časť mnou prečítaných kníh. Je totiž ťažké odolať zobrazeniu človeka v jeho neokrášlenej podobe, zaobalenému do príťažlivých tém a prostredí. Rok čo rok nám vydavateľstvá prinášajú preklady nových autorov a autoriek, čo rúcajú stereotypy a vždy prinesú čosi neopozerané. Do tejto skupiny určite patrí aj Kat Ellis, ktorá opúšťa vody romantiky, rodinnej drámy či fantasy a ponúka hororový príbeh. Na svoje si prídu predovšetkým fanúšikovia strachu a klasických hororov, pretože Hrôza v Harrow Lake je svojím spôsobom poctou kultovým dielam. Autorka sa nijako netají pozitívnym vzťahom k známym prvkom a svoje nadšenie pretavila aj do príbehu o dievčati na prahu dospelosti, ktoré sa bude musieť popasovať so všadeprítomným zlom.

"Zem je suchá. Zanecháva na mojich prstoch povlak prášku, pokrýva ich ako popol. V tej diere všetko pravdepodobne lozí a krúti sa, ale ja tie tvory nevidím, tak tam možno ani nie sú. Strčím dnu ruku až po rameno. Kde v riti je ten telefón? Ľahnem si bruchom na zem, aby som lepšie dočiahla. Vtedy čosi začujem. Šuchot, len menej rytmický a slabý. Drása mi to nervy. Znie to, ako keď niekto otvára dvere uprostred noci, pomaly a hrozivo - Spíš? - alebo keď drkocú zuby. Zmeraviem. Ten zvuk sa mi podobá na ten, čo vydávali chrobáky v Loreleinej izbe poobede, stovky ich malých nožičiek puk-puk-pukali v orechových škrupinách." (str. 117)

Kniha sa nehrá na nič, čím nie je. Ak k nej budete pristupovať so všetkou vážnosťou a očakávať nálož strachu a originality, mohli by ste byť sklamaní. Ja som si čítanie užíval už len preto, že som hororový fanúšik a text je prešpikovaný množstvom popkultúrnych odkazov. Hlavná hrdinka Lola je dcérou slávneho filmového režiséra, s ktorým nemá práve vrúcny vzťah, a keďže matka ich opustila už pred dlhými rokmi, stal sa z nej samorast. Občas púta pozornosť, inokedy je ľahostajná, no keď niekto na jej otca brutálne zaútočí, nenechá ju to chladnou. Práve naopak, iba vtedy začne ísť do tuhého. Lola sa totiž počas jeho zotavovania presúva do mestečka Harrow Lake, odkiaľ pochádza jej matka. Odľahlé miesta, ktoré akoby zamrzli v čase, kde by ste sotva chytili wi-fi signál a obyvatelia sa na každého prišelca podozrievavo dívajú cez prsty, sú vždy dobrým základom pre budovanie temnej atmosféry. A tú Kat Ellis zvláda na výbornú. Práve v celkovom vyznení tkvie najväčšie čaro románu. Už od začiatku autorka dbá na náladu, ktorá nekolíše, ba dokonca sa pomaly, ale isto stupňuje. Nedá sa povedať, že by ste sa ako čitatelia báli, sem-tam však natrafíte na pasáž, kde znechutene skrivíte pery alebo budete krútiť hlavou nad Lolinými rozhodnutiami. Keďže sa vekovo nachádza iba na prahu dospelosti, je logické a prirodzené, že nie vždy koná s rozvahou. Páčilo sa mi však jej vykreslenie. Je naivná, zvedavá, ale aj pragmatická a dokáže preniknúť k podstate. Hrôza v Harrow Lake spočíva hlavne v tom, že na okolí miznú ľudia. Tajomné prostredie a nádych minulého storočia je dokonalým zdrojom na šírenie legendy o záhadnom pánovi Praskotovi, aj keď pravda bude zrejme o niečo realistickejšia. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe, všetko teda sledujeme skrz Lolinu optiku, no, samozrejme, nie je jedinou dôležitou postavou. Spomeniem napríklad jej starú mamu, bizarnú obyvateľku mestečka, ktorá sa netrápi spoločenskými pravidlami, ďalej sympatickú Coru či Cartera, symbolický maják v tme. Kat vystavala dej na množstve malých motívov, pričom niektoré ostali nedotiahnuté a zaslúžili by si väčší priestor, či už ide o miestne zosuvy pôdy alebo stratených ľudí. Pôsobia tak trochu prvoplánovo, ale v ponímaní celého diela ide skôr o drobné nedostatky. 

Kat Ellis (zdroj: SHEmazing!)

"O krok ustúpim a zem sa mi trúsi pod bosými nohami, uvoľňuje sa a láme. Spravím ďalší krok a praskanie znie tentoraz ešte intenzívnejšie. Prásk-prásk-prásk-prásk-PRÁSK. Ozýva sa čoraz hlasnejšie alebo sa priestor okolo mňa zmršťuje, až kým moje oči nepokrútia tmu do drkotajúcich úst bez zubov. Pán Praskot. Jeho studený dotyk mi prechádza po líci. Hladí ma po pokožke tváre, po pleci, napokon zastane na zranenom zápästí." (str. 191)

Stretol som sa s názormi od iných čitateľov, že pochybujú o tom, že Hrôza v Harrow Lake je naozaj založená na skutočných udalostiach. Pritom ide iba o ďalší žánrový prvok, typickú snahu vyvolať u čitateľa/diváka pocit, že zlo je bližšie, než sa zdá. Kat Ellis sa v horore pohybuje ladne a skúsene a usiluje sa nezničiť jeho "čistotu" nadbytočnou romantickou líniou, hoci vzťahy sú pre dej takisto dôležité. Young adult hororov u nás vychádza málo, preto som vďačný za tento kúsok, bola to príjemná zmena. Autorka má na svojom konte viacero kníh, azda sa dočkáme ich prekladu. Ja po nich určite siahnem rád. 

Originálny názov: Harrow Lake
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Kvoriaková
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Spojte svoje sily v boji proti temnote a systému

V poslednom čase sú knihy Stephena Kinga častým zdrojom filmárov a seriálových tvorcov. Najviac zarezonovalo dvojdielne filmové spracovanie rozsiahleho románu To a desaťdielny seriál Outsider z produkcie HBO. Priznám sa, že som trochu zlenivel a dávnejšie som nesiahol po Kingovom originálnom diele. Keď však vydavateľstvo Ikar ohlásilo vydanie jeho novinky Inštitúcia, rozhodol som sa prelomiť túto hradbu a prečítať si ju. Úctyhodných 606 strán mi ubehlo ako voda, najmä vďaka autorovmu rozprávačskému štýlu, ktorý tvorí podstatnú časť jeho širokej obľúbenosti. A to som sa spočiatku obával, či ma príbeh, kde hrajú dôležitú úlohu deti, zaujme. Našťastie, mladší hrdinovia nepôsobia v Kingovom podaní otravne ani naivne, čo napokon dokazuje aj spomínaný román To. 

"Bol testovací subjekt, možno nimi boli všetci, ale TP a TK nižšej úrovne - ružoví - podstupovali testy navyše. Prečo? Lebo boli menej vzácni? Ľahšie nahraditeľní, ak niečo nevyšlo? Luke to nemal ako vedieť, ale pripadalo mu to pravdepodobné. Lekári sa domnievali, že experiment s kartami sa nepodaril. To bolo dobre. Boli to zlí ľudia a mať tajomstvá pred zlými ľuďmi je určite správne, nie?" (str. 190)

Hlavným hrdinom je na pohľad obyčajný dvanásťročný chlapec Luke, ktorý však má k bežnému dieťaťu ďaleko. Je obdarený vysokou inteligenciou a telekinetickými schopnosťami. Jeho nadanie sa ale ukáže ako zdroj problémov, keď ju unesený tajomnou organizáciou číhajúcou práve na deti ako on, aby ich podrobila náročným testom. So zavraždeným rodičmi, vytrhnutý z domova a obklopený smrťou sa musí Luke rozhodnúť, čo ďalej. Má zmysel bojovať proti Inštitúcii? A bude vôbec jeho vzdor správny? Stephen King sa znovu prejavuje ako znalec ľudskej psychiky. Prejavuje sa to vo vykreslení postáv aj vo vtiahnutí čitateľov do deja. Napriek značnej odlišnosti hrdinov od nás neobdarených sa dokážeme vcítiť do ich rozpoloženia, obáv aj nádejí. Potreba vytvoriť silné spojenectvo a dostať sa z pazúrov necitlivých únoscov a vedátorov je motivácia, ktorá sa vinie celým dejom. Základný námet obsahuje síce nesporné fantazijné i hororové prvky, ale v kontexte príbehu je to skôr iba východisko pre psychologickú hru na báze vedy a toho, čo je človek pre ňu ochotný obetovať. To so sebou prináša aj utrpenie, či už duševné, alebo fyzické. A nebol by to Stephen King, keby nám ho nedoprial v plnej, pomerne detailnej miere. Je však využívané funkčne, vždy má v deji pevné miesto a neslúži len pre efekt. Napokon, nejde o autora, ktorý by sa musel k čomusi takému uchyľovať... Inštitúcia je špecifická jedným veľmi výrazným faktorom. Vzhľadom na vek hlavných hrdinov by sa príbeh Luka, obdareného nevšednými schopnosťami, v rukách iného autora či autorky mohol ľahko zmeniť na ďalší z radu young adult titulov. S láskou, mágiou a podobne... Stephen King si však dekády razí vlastnú cestu a nedopustí, aby ho ovplyvnili súčasné trendy (aspoň nie v tomto smere). 

"Urob to rýchlo, povedal si. Predstavuj si, že krájaš stejk. A nekrič, aj keby to strašne bolelo. Nesmieš kričať. Luke si priložil hornú časť čepele na vrch lalôčika z vonkajšej strany a zostal tak zopár sekúnd, ktoré mu pripadali ako večnosť. Potom spustil nôž. Nemôžem. Musíš. Nemôžem. Bože, musím. Znovu priložil okraj noža na citlivé miesto, odrazu zaťal, skôr než stihol urobiť viac, než sa pomodliť, aby bol nôž natoľko ostrý, že to spraví na jeden šup." (str. 281)

Text knihy je tvorený niekoľkými časťami, rozdelenými na krátke kapitoly. Napriek širšiemu rozsahu sa teda číta rýchlo. Skalní fanúšikovia autora si zaručene prídu na svoje, a ak niekto uvažuje, že dá Kingovi šancu prvýkrát, Inštitúcia bude preňho takisto správna voľba. Aj ja osobne som rád, že som po čase znovu siahol po jeho románe, vôbec to neľutujem a je vysoko pravdepodobné, že ďalšiu pauzu si už nedám. Mimochodom, na stránke bux.sk momentálne nájdete skvelú akciu na komplet troch kníh Stephena Kinga - Cyntoryn zvieratiek, To a Pod kupolou. Takže neváhajte! 

Originálny názov: The Institute
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marína Gálisová
Počet strán: 606

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Temnota ukrytá v bežnej realite

Knihu Prachový mužíček som dočítal deň predtým, ako som absolvoval besedu s jej autorom Petrom Gajdošíkom na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bolo zaujímavé prepojiť jeho rozprávanie s vlastnou čitateľskou skúsenosťou, mnohé veci mi dali iný rozmer a lepšie som pochopil autorovu inšpiráciu. Za zmienku stojí vznik samotného prachového mužíčka, ktorý môže poďakovať za svoj zrod synovi Petra Gajdošíka a jeho miernemu neporiadku v izbe. Zbierka poviedok obsahuje celkovo dvanásť príbehov a každý z nich je dôkazom, že aj spisovateľ pre deti môže namiešať pestrý a osviežujúci koktejl pre dospelých.

"Bezmyšlienkovite si omotal okolo dlane elektrickú šnúru vedúcu z prístroja a potom ním z celej sily udrel manželku do tváre. Žena ani nehlesla, urobila dva kroky dozadu, vareška stále v ruke. Po druhom údere hriankovačom narazila hlavou do steny. Kolená sa jej podlomili, vareška jej vypadla z prstov a zo zlomeného nosa jej vytreskol prúd teplej krvi. Zosunula sa na dlážku a ústa sa jej otvorili v pokuse o výkrik." (str. 30)

A to so všetkým, čo k tomu patrí, pretože poviedky sú skrz-naskrz hororové. Je obdivuhodné, že Peter Gajdošík dokáže vyvolať pocit mrazivého napätia aj na malom priestore, navyše za pomoci bežných situácií, ktoré denne stretávajú každého z nás. Prvok strachu buduje aj fantastickejšími motívmi, ale stále platí, že najväčšie obavy vyplývajú z možnosti narušenia vžitých istôt. Jeho texty neobsahujú prakticky žiaden balast, ide o dynamické čítanie s naplno využitými námetmi. Či už navštívite dom s neprimeraným množstvom úmrtí, zažijete záhadné zmiznutie tínedžera, alebo stretnete zviera postihnuté jadrovou katastrofou či kanibalov, zakaždým vo vás ostane pocit, že chcete viac. Každá poviedka by totiž vystačila aj na rozsiahlejšiu prózu, viem si ich predstaviť v epickejšom spracovaní. A možno je to takto aj lepšie, Peter Gajdošík zbytočne neplytvá slovami ani priestorom. Na mňa ako učiteľa výraznou mierou zapôsobila hlavne poviedka z môjho pracovného prostredia Škola života (nedajte sa pomýliť triviálnym názvom, je v ňom ukrytý krásny paradox). Dúfam, že sa nikdy nestanem očitým svedkom zobrazených udalostí...

Peter Gajdošík

"Dvojica vkĺzla späť do bytu rýchlo, aby hmyz nezamoril vonkajšie priestory. V prítmí, mihote a šeleste tisícok krídiel sa pohybovali s opatrnosťou, pretože museli obchádzať rozličné nádoby porozkladané po dlážke. Obývačka bola prázdna, rovnako aj tmavá, od živého i mŕtveho hmyzu sčernetá kúpeľňa, ktorej prenikavý zápach vďaka dýchacím prístrojom našťastie necítili." (str. 84)

Okrem spomínanej poviedky mi najviac utkveli v pamäti príbehy Moja krv a Skriňa. Prvá preto, lebo neznášam hmyz, a druhá kvôli humoru a absurdite, čo nás prenesie za múry kasární. Na svoje si prídu hororoví fanúšikovia rôznych subžánrov, no musia sa prekopať každou poviedkou, ak chcú natrafiť práve na tú správnu. Rôznorodosť je však v tomto prípade plus, hoci občas narazíte aj na trochu predvídateľný text alebo minimálne menej originálny. Peter Gajdošík je ale zručný rozprávač, čo sa prejavuje vo výbornej štylistike a práci s čitateľovými očakávaniami. K tomu sa pridávajú aj dobrá redaktorská práca a skvelo zvolená obálka. Stopy v prachu spolu s krvou sú jednoduché a pritom trefné, schopné zaujať na prvý pohľad. Prachový mužíček je ako stvorený na večerné čítanie, pretože tým sa len zvýši temná atmosféra a - čo je veľkým bonusom - prinúti vás častejšie upratovať. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.