piatok 15. novembra 2019

Temnota ukrytá v bežnej realite

Knihu Prachový mužíček som dočítal deň predtým, ako som absolvoval besedu s jej autorom Petrom Gajdošíkom na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bolo zaujímavé prepojiť jeho rozprávanie s vlastnou čitateľskou skúsenosťou, mnohé veci mi dali iný rozmer a lepšie som pochopil autorovu inšpiráciu. Za zmienku stojí vznik samotného prachového mužíčka, ktorý môže poďakovať za svoj zrod synovi Petra Gajdošíka a jeho miernemu neporiadku v izbe. Zbierka poviedok obsahuje celkovo dvanásť príbehov a každý z nich je dôkazom, že aj spisovateľ pre deti môže namiešať pestrý a osviežujúci koktejl pre dospelých.
"Bezmyšlienkovite si omotal okolo dlane elektrickú šnúru vedúcu z prístroja a potom ním z celej sily udrel manželku do tváre. Žena ani nehlesla, urobila dva kroky dozadu, vareška stále v ruke. Po druhom údere hriankovačom narazila hlavou do steny. Kolená sa jej podlomili, vareška jej vypadla z prstov a zo zlomeného nosa jej vytreskol prúd teplej krvi. Zosunula sa na dlážku a ústa sa jej otvorili v pokuse o výkrik." (str. 30)
A to so všetkým, čo k tomu patrí, pretože poviedky sú skrz-naskrz hororové. Je obdivuhodné, že Peter Gajdošík dokáže vyvolať pocit mrazivého napätia aj na malom priestore, navyše za pomoci bežných situácií, ktoré denne stretávajú každého z nás. Prvok strachu buduje aj fantastickejšími motívmi, ale stále platí, že najväčšie obavy vyplývajú z možnosti narušenia vžitých istôt. Jeho texty neobsahujú prakticky žiaden balast, ide o dynamické čítanie s naplno využitými námetmi. Či už navštívite dom s neprimeraným množstvom úmrtí, zažijete záhadné zmiznutie tínedžera, alebo stretnete zviera postihnuté jadrovou katastrofou či kanibalov, zakaždým vo vás ostane pocit, že chcete viac. Každá poviedka by totiž vystačila aj na rozsiahlejšiu prózu, viem si ich predstaviť v epickejšom spracovaní. A možno je to takto aj lepšie, Peter Gajdošík zbytočne neplytvá slovami ani priestorom. Na mňa ako učiteľa výraznou mierou zapôsobila hlavne poviedka z môjho pracovného prostredia Škola života (nedajte sa pomýliť triviálnym názvom, je v ňom ukrytý krásny paradox). Dúfam, že sa nikdy nestanem očitým svedkom zobrazených udalostí...
Peter Gajdošík

"Dvojica vkĺzla späť do bytu rýchlo, aby hmyz nezamoril vonkajšie priestory. V prítmí, mihote a šeleste tisícok krídiel sa pohybovali s opatrnosťou, pretože museli obchádzať rozličné nádoby porozkladané po dlážke. Obývačka bola prázdna, rovnako aj tmavá, od živého i mŕtveho hmyzu sčernetá kúpeľňa, ktorej prenikavý zápach vďaka dýchacím prístrojom našťastie necítili." (str. 84)
Okrem spomínanej poviedky mi najviac utkveli v pamäti príbehy Moja krv a Skriňa. Prvá preto, lebo neznášam hmyz, a druhá kvôli humoru a absurdite, čo nás prenesie za múry kasární. Na svoje si prídu hororoví fanúšikovia rôznych subžánrov, no musia sa prekopať každou poviedkou, ak chcú natrafiť práve na tú správnu. Rôznorodosť je však v tomto prípade plus, hoci občas narazíte aj na trochu predvídateľný text alebo minimálne menej originálny. Peter Gajdošík je ale zručný rozprávač, čo sa prejavuje vo výbornej štylistike a práci s čitateľovými očakávaniami. K tomu sa pridávajú aj dobrá redaktorská práca a skvelo zvolená obálka. Stopy v prachu spolu s krvou sú jednoduché a pritom trefné, schopné zaujať na prvý pohľad. Prachový mužíček je ako stvorený na večerné čítanie, pretože tým sa len zvýši temná atmosféra a - čo je veľkým bonusom - prinúti vás častejšie upratovať. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára