"Ivan zhíkol, uprel pohľad do diaľky a zbadal nenávideného cudzinca. Ten už bol pri východe na Patriarchovu uličku a nebol sám. Stihol sa k nemu pripojiť aj ten nanajvýš pochybný regenschori. To však nebolo všetko. Tretím v tej partičke bol kocúr, ktorý sa zjavil nevedno odkiaľ - obrovský ako brav a čierny ako sadze alebo havran a s divými husárskymi fúzami. Trojica zamierila do Patriarchovej uličky a kocúr šiel na zadných labách. Ivan sa vychytil za zločincami, no rýchlo zistil, že dohnať ich bude veľmi ťažké." (str. 49)Jasne definovaný štýl sa prejavuje už v úvodnej kapitole pri rozhovore básnika Ivana a redaktora Berlioza, ktorý vyvrcholí príchodom záhadného cudzinca. Stačí pár strán a čitateľ sa stáva súčasťou pestrého sveta, kde sa prelína fantázia a realitou a ktorého pevnou súčasťou sú všemožné nuansy ľudského ducha - umenie, náboženstvo, história, morálka a rôzne vlastnosti utvárajúce náš charakter. Oným tajomným neznámym je diabol Woland, vtrhol do boľševického hlavného mesta aj so svojou suitou, aby v ňom spôsobil primeraný zmätok. Mozaika udalostí a postáv ponúka naozaj plnofarebný pohľad. S úsmevom na perách sledujete sporo odetého Ivana na pochode ulicami, pomätených obyvateľov končiacich v blázinci, Margarétu snažiacu sa docieliť úspech románu jej druha či dokonca samotného Piláta Pontského, postavy z románu, na ktorého silno zapôsobilo stretnutie s Ježišom Kristom (Bulgakov využíva i prvok románu v románe). Vo svete 20. storočia, kedy viera v dobro a zlo býva nahradená túžbou po moci a peniazoch a veda pomaly vytláča náboženstvo, sa Wolandovi ani nemožno čudovať, že je znechutený a odhodlaný dokázať činmi svoju existenciu. Ani on však nie je celkom negatívny, ako by azda vyplývalo z jeho podstaty, prejavuje sa to najmä vo vzťahu k Margaréte, ktorú si vezme pod ochranné krídla. Pripomenul mi tým Goetheho Mephista, ktorý takisto ukazoval svoju odvrátenú stránku padlého anjela. Faust nie je, samozrejme, jediným odkazom, román Majster a Margaréta ich obsahuje omnoho viac a je radosť objavovať ich.
"Tenká kolmá vráska pri koreni nosa, ktorá sa zjavila vtedy v októbri, keď sa stratil majster, zmizla bez stopy. Zmizli aj žltkasté tiene pri sluchách, aj dve sotva badateľné sieťky vrások pri vonkajších kútikoch očí. Pleť na lícach zružovela, čelo bolo biele a čisté a naondulované vlasy sa rozpustili. Na tridsaťročnú Margarétu hľadela zo zrkadla dvadsaťročná žena s prirodzene kučeravými čiernymi vlasmi a samopašne sa vyškierala." (str. 224)Román Michaila Bulgakova sa dá vnímať vo viacerých rovinách - príbehovej, myšlienkovej a ako zrkadlo nastavené spoločnosti i jednotlivcovi. Na jednej strane sa zdá, že spracúva večné témy blízke ľuďom kdekoľvek a kedykoľvek, zároveň však cieli na človeka a jeho motiváciu, vlastnosti a vzťahy. Navyše to robí spôsobom príťažlivým tak po jazykovej, ako aj po symbolickej stránke. Majster a Margaréta vás pobavia, pobúria aj prinútia zamyslieť. A nielen oni, sekunduje im celá plejáda postáv, v ktorých Bulgakov zobrazil svet ničený nie diablom, ale predovšetkým nami ľuďmi. Nečudo, že sa tento autor ocitol v hľadáčiku režimu, humor na účet pohlavárov je síce vítaný ťah, i keď s nepríjemnými následkami. Slovart dodal celému románu gráciu, akú si zaslúži. Postaral sa o to nielen vynikajúci preklad spolu s ilustráciami Lucie Žatkuliakovej. Čierno-bielo-červená farebná kombinácia knihe náramne pristane. Nemenej zaujímavý je aj osud knihy, keďže majster Bulgakov ju písal 12 rokov a vyšla napokon až 25 rokov po jeho smrti. Ide o skvost, ktorý by mal mať čestné miesto v každej domácej knižnici.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára