Vyšperkované legendy krásne drsného Fínska

Mytológia zažíva v poslednom čase renesanciu. Samozrejme, najčastejšie sa spisovatelia vracajú do antiky, keďže grécke báje sú najznámejšie a možnosť zaodieť ich do nových šiat je vždy trefa do čierneho. Občas sa však nájdu lastovičky zvestujúce aj celkom nový smer spracovania danej témy a medzi ne môžeme hrdo zaradiť domácu autorku Dominiku Madro. Na poli fantasy pritom nejde o žiadneho nováčika, v literárnych vodách sa pohybuje už niekoľko rokov a na svojom konte má aj výrazné úspechy v poviedkových súťažiach (predovšetkým v notoricky známej Martinus Cene Fantázie). Práve víťazný text z roku 2019 poslúžil ako východisko pre pomerne odvážny román. Ignoruje totiž všetky súčasné trendy a razí si vlastnú cestu. 

"Louhi snorila v Tapiovom najhustejšom lese. Bola rýchla ako mladé oko a zvedavá ako prvý šedivý vlas. Svojimi pätami vtláčala spadnutým listom pichľavú inovať. No akoby ich o nič neoberala, ani len o farbu. Stromy ju spozorovali, odkedy ešte v Pohjole, svojej ríši, pomyslela na vpád do Tapiovej Metsoly. Šepkali si celkom nenápadne, nakláňali sa jeden k druhému, zaplietali si konáre do seba a praskali zmätené otázky: Vpustiť bohyňu Louhi na to miesto, ktoré splodilo nové dejiny zelene? Nezastaviť ju? Myšlienky sa im do toho zlomeného dňa len vznášali pri koreňoch, neboli nútené lapiť ich." (str. 50)

Nielenže predstavuje našincovi prakticky neznámu fínsku mytológiu, ale navyše sa od väčšinovej beletrie odlišuje aj celkovým štýlom a jazykom. Povrchnejší čitatelia by sa mali mať na pozore, pretože text Dedičov posmrtnej ríše sa rozhodne nedá čítať s mysľou na prechádzke ani popri vykonávaní ďalších činností. Autorka využíva bohatú slovnú zásobu, ktorá nielenže svedčí o jej širokom rozhľade, ale navyše efektívne dopĺňa košatý obsah. Sami uvidíte, že menej kvetnaté vyjadrovanie by knihe v konečnom dôsledku ublížilo. Na druhej strane však môže hroziť, že mainstreamovejšia časť čitateľov nebude mať trpezlivosť s náročnejším prevedením a svoju snahu pohrúžiť sa do príbehu vzdá. V úvode vás môže zneistiť aj veľké množstvo mien a názvov, ktorých zapamätanie svojím spôsobom komplikuje aj ich škandinávsky pôvod. Neskôr sa síce dostanete do obrazu, ale potrvá to niekoľko desiatok strán. Stretol som sa už aj s názormi, aby ste počiatočnú genealógiu preskočili a vrátili sa k nej neskôr, ale keďže s týmto prístupom nemám osobnú skúsenosť, rozhodnutie ostáva na vašich pleciach. Zato však patrím k tým, ktorým robilo trochu problém začítať sa. Väčšinou totiž siaham po dynamickejších textoch s množstvom dialógov, minimom opisov a obsahom, ku ktorému sa môžem bez obáv vrátiť aj po dlhšej pauze. Dominike Madro sa na rozdiel od pomocnej ruky pri orientácii v postavách darí budovať primeranú atmosféru zápasu vodcov ľudských ríš proti bytostiam z podsvetia. Posmrtné ríše tiež nie sú práve ukážkou pokojnej existencie a dej je tak pretkaný pestrou paletou charakterov s pomerne uveriteľnou motiváciou. To však neznamená, že by vás nemali čím prekvapiť, zrada a klamstvá číhajú na každom kroku, nehovoriac o dozvukoch minulosti v podobe božských i menej vznešených potomkov. Definovať hlavnú líniu je v tomto prípade nemožné, autorka jednoducho ponúka čitateľovi dôkladný prienik do všemožných kútov svojho sveta, ich histórie či panovníkov a nesústredí sa vyslovene na celistvosť deja. Početné zápletky sa občas kde-tu prepoja, no ide skôr o malé nadviazanie na predošlé dianie a komplexný príbeh ostáva kdesi na polceste. Tým mi román pripomína knihy staršieho dáta, keď sa dbalo viac na dojem a formu než na obsah. 

Dominika Madro (zdroj: Facebook)

"Šestica jazdcov vyrazila medzerou v línii kopijníkov k Dlhosrstému lesu. Zmizla v ňom a vtom sa nad pobitými vidmami vzpriamila postava nádhernej ženy. Vyzerala ako znamenie dobrých bohov, ktorí sa chystajú očistiť znesvätené bojisko. Zdvihla obe ruky nad hlavu a vydala nechutný škrekotavý výskot. Beztvará masa padnutých vidiem sa zašklbala a vyrástla ako pleseň na zle pochovaných kostiach. Ich telá sa trhali na dve tam, kde nimi prenikli zbrane. Z každej polovice vyrástla druhá, ešte skrivenejšia a pokrútenejšia." (str. 206)

Dominika Madro má nevšedný rozprávačský talent, ktorý k tematike severskej mytológie skvele sedí. Ide totiž o tému, kde je nevyhnutá istá dávka pátosu a nadnesenosti. Ak máte chuť uniknúť z reality a pohrúžiť sa do neprebádaného sveta s nádychom prastarej mystiky, Dediči posmrtnej ríše vám v tom môžu ľahko pomôcť. Už len snaha porozumieť bohatému prostrediu a postavám vám spoľahlivo zamestná myseľ. Nejde síce o knihu, ktorá sa dočká vrúcneho prijatia tisícok čitateľov, ale je žiarivým príkladom svedomitej autorskej práce a dôkladnej znalosti zobrazenej problematiky. A nepochybne sa trafí do vkusu každého priaznivca klasických fantasy príbehov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Pozor na to, s kým sa zahrávate!

Jedna z koncoročných noviniek vydavateľstva Artis Omnis mi svojím spracovaním aj obálkou pripomenula jeho fanúšikom dobre známeho Kladiváka, ale Štvanec si razí vlastnú cestu. A že bude poriadne krvavá a posiata mŕtvolami, je zrejmé už z prvých kapitol. Autorom plnohodnotnej urban fantasy je pravidelný účastník literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie Martin Benkovič a úspechy rinúce sa z radov porôt aj verejnosti sú zárukou, že pôjde o nevšedný čitateľský zážitok. Sám som bol zvedavý, ako sa Martinovi podarí presadiť na románovom poli, očakávajúc primerane zaujímavý výsledok. Jeho knižná prvotina robí česť domovskému vydavateľstvu aj jemu samotnému, Ajriš je hrdina, akých máme ako šafranu, no len málokto by ho chcel pritom stretnúť osobne. 

"Nemal sa kam skryť, a aj tak ho už zazreli, ale nestrieľali. Ajriš neváhal. Pokľakol, namieril a vypálil. Bol si istý, že starého mága trafí, ale z pulzujúcej gule vyletel za ohlušujúceho plesknutia elektrostatický výboj a zničil strelu skôr, než sa k nemu čo i len priblížila. Ajriš znova potiahol spúšť, ale len míňal muníciu. Ten starý hajzel ich chránil, no vyzeralo to tak, že ani oni nemôžu strieľať, inak by to už spravili. Po pravej strane postrehol pohyb a namieril tam. Zbadal Michala, ako sa zakráda k dodávke. Držal sa za bok a kríval. Vystrelil, aby od neho odlákal pozornosť, ale už bolo neskoro." (str. 81)

Ajriš vzbudzuje rešpekt už na prvý pohľad a ako vyhadzovač dokáže v krčme U bielej Lujzy bez problémov udržať poriadok. Vedie ho k tomu skôr osobný záujem než pracovná morálka, Lujza je totiž jedna z mála osôb, ktoré dokázali preniknúť cez jeho tvrdý pancier. Mimochodom, názov lokálu ukrytého v bežnom rodinnom dome sa nesie presne v takom význame, aký si predstavujete. V znôške štamgastov, ktorí noc čo noc navštevuj svoj obľúbený podnik, by ste sotva našli liberálov, slniečkárov či inak pokrokovo zmýšľajúcich jedincov. Postavy neradi prijímajú čosi nové, a to sa odráža aj v ich vnímaní mágov, bojujúcich o svoje práva. Mágovia rozdeľujú spoločnosť na niekoľko frakcií, ich výskyt a zapojenie do bežného života je témou dňa, no to neznamená, že ich všade vítajú s nadšením. Ajriš (svoju prezývku získal vďaka výrazným červeným vlasom a záľubou v írskych piesňach) sa nijako netají odporom voči osobám obdareným čarovnou mocou, no keď sa skupina nadradených jedincov objaví u Lujzy a ohrozuje Ajrišov životný priestor, rozbehne sa kolotoč dramatických udalostí a nezastaví sa až do poslednej strany. Ajriš na seba strhne priveľa neželanej pozornosti a dobre si uvedomuje, že jeho výčiny neostanú zo strany ľudí na vyššom evolučnom stupni nepovšimnuté. Štvanec našťastie nie je prvoplánová rúbanica. Šikovne reflektuje súčasné dianie a nálady, poukazuje nielen na rasizmus a xenofóbiu, ale i ďalšie rozšírené neduhy. Aj sám Ajriš je nakoniec nútený pozrieť sa pravde priamo do očí, čo nebude ľahké, ale nepochybne nevyhnutné. Udalosti naberajú príliš rýchly a nekompromisný spád na to, aby ignoroval zjavné súvislosti. Ako je možné, že odoláva magickým útokom? Nebodaj má aj on v sebe kúsok ich moci? Záhadné zoskupenie mu ide po krku a popritom musí náš hrdina prekonať aj bariéry v sebe samom. Páčilo sa mi, že Ajriš dokázal postupne akceptovať inakosť, ale zase sa nedá povedať, že by príbeh končil rozjasaným happyendom. Niektorí zotrvávajú vo svojom názore pevní ako skala, aj keď im odlišná realita ťuká po čele. V myšlienkovej rovine román autenticky zobrazuje pomery v našej pokrivenej spoločnosti, len škoda, že tí, ktorým dielo nastavuje zrkadlo, v ňom vždy uvidia radšej niekoho iného... 

Martin Benkovič (zdroj: Martinus Cena Fantázie)

"Niekde pred Svätým Jurom zabočili, autobus prešiel cez železničné priecestie a ponorili sa do tmy mimo osvetlenej trasy. Za oknami sa mihali obrysy stromov, cesta bola zanedbaná a postupne zišli aj mimo nej. To už Ajriš skutočne znervóznel. Nielen z toho, že takéto staré autobusy neboli stavané na podobný terén, ale niečo kurevsky nesedelo. Kam nás to, kurva, berú? Z histórie vedel, čo všetko môže postihnúť menšiny v čase krízy. Málokedy to bolo dobré." (str. 192-193)

Vytriezvenie hlavnej postavy je drsné a bolestivé, ale potrebné... a hlavne uveriteľné. Vhodenie do jamy levovej a spoznanie odvrátenej strany kolektívnej nenávisti môže skončiť hocijako a nepredvídateľný záver je jednou z devíz príbehu. Hoci osobne sa nebránim pokračovaniu, Martin Benkovič má určite čo povedať. Príjemné bolo aj nahliadnutie do rôznych zákutí Bratislavy, ktorá je nielen kulisou, ale neoddeliteľnou súčasťou deja. Štvanec však nie je nič pre slabé či citlivé povahy, či už pre explicitné zobrazenie násilia, alebo pre šťavnaté, expresívne vyjadrovanie. V tomto prípade mi to však vôbec nevadilo, vulgarizmy skvele dotvárajú celkovú atmosféru a v podobných situáciách by nerozprával inak ani najväčší svätec. Pokojne teda aj vy siahnite po tejto obsahovo bohatej knižke s výrečnou obálkou z dielne Martina Cuca Luciaka a presvedčte sa o jej kvalitách. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Mágia, jej záhadný pôvod a krvavé dôsledky

Vydavateľstvo Artis Omnis, špecializujúce sa na podporu slovenskej tvorby v žánroch vedeckej fantastiky, fantasy a hororu, svojim priaznivcom pred koncom roka nadelilo poriadnu dávku kvalitného čítania. Jedným z titulov je aj prvý román Jána Gálika. Fanúšikom poviedkových súťaží je jeho meno dobre známe, na konte má už viacero literárnych úspechov a bolo zrejme iba otázkou času, kedy svoje nápady pretaví do rozsiahlejšieho textu. Je pritom vidieť, že autor je zvyknutý povedať veľa aj na malom priestore, jeho štýl vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť. Nemusíte sa však báť, nejde o druh knihy, kde by ste museli eliminovať všetky rušivé elementy, aby ste sa mohli sústrediť, no ani o povrchné čítanie, pri ktorom by vám odleteli myšlienky späť do všednej reality. 

"Randor cítil, že konečne žije. Dračia horda zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. A hlavne tá jedna - Lorna. Mladík nevedel, aké je jeho kúzlo. Spoločenstvo, z ktorého pochádzal, kúzla ignorovalo a zakazovalo. Na tomto mieste sa ho však zmocnil pocit, že našiel všetku mágiu sveta - akési dračie puto. Lorna bolo to najúžasnejšie a najinteligentnejšie zviera, aké kedy stretol. Mohol sa k nej priblížiť na dotyk a cítil, že si rozumejú aj bez slov. Čím viac bojovala o samostatnosť s inými dračími samcami, tým bolo ich prepojenie silnejšie. Čo u iných samíc bola iba rituálna obrana, u nej bol zúrivý boj, z ktorého doposiaľ vždy vyviazla víťazne, hoci s čoraz väčšími šrámami." (str. 23)

Hlavnou devízou románu je totiž dôsledné vykreslenie sveta, kde má dôležité slovo mágia - a práve tá je akoby jednou z pomyselných hlavných postáv. Jej význam, respektíve pôvod je však odhaľovaný postupne ako v dobre prepracovanej detektívke. A svojím spôsobom Odvrhnutí disponujú aj znakmi tohto žánru. Dej totiž začína prekvapivým vyvraždením sedemdesiatich troch drakov v dosiaľ pokojnej rezervácii. Objavené stopy nasvedčujú tomu, že do Kráľovstva čarodejníkov po dlhých rokoch vstúpili cez zasnežené končiare Štítov ľudia a ich úmysly nie sú ani zďaleka čisté. Teda... ak pod čistotou nerozumiete zbavenie sa všetkého, čo súvisí s mágiou. Ľudia, vyzbrojení kameňmi s nevšednou mocou a drastickými plánmi, prichádzajú očistiť svet od kúziel, a to za akúkoľvek cenu. Na cestu za pravdou - a pomstou za mŕtvych drakov - sa vydáva mladý Randor, pomocník správcu rezervácie. Už od začiatku je jasné, že sa v ňom skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá, a nepôjde iba o pozitívne črty. Navonok nevýrazný chlapec má totiž aj odvrátenú, temnú stránku, a málokto by s ňou chcel mať dočinenia. Azda s výnimkou rytiera Morenheima, jediného samozvaného člena rádu pomstiteľov, ktorý naňho natrafí počas boja so skupinou ľudí... Obaja sa usilujú prísť veci na koreň a zamedziť krvilačným plánom nepozvaných hostí. Randor (ktovie prečo mi pri jeho mene vždy napadne Nandor z komediálneho upírskeho seriálu What we do in the shadows😀) je rozporuplná postava, ku ktorej je pomerne ťažké nájsť si kladný vzťah. Síce s ním putujete a sledujete ho pri snahe potrestať vinníkov a nájsť dračicu Lornu, no je náročné vnímať ako hrdinu v pravom slova zmysle. V súvislosti s dejom, so skúškami, ktorými musí Randor prejsť, a s jeho interakciami s ostatnými postavami však jeho charakter vyznieva absolútne uveriteľne. A to napriek tomu, že by ste naňho v našom svete sotva natrafili. A práve autentické vykreslenie Kráľovstva a všetkých jeho reálií je najväčším dôkazom nadania Jána Gálika. Stačí pár strán a dokonale vás uvedie do nového fantazijného prostredia s vlastnými zákonitosťami a náboženskými prvkami.

"Zahučali trúby a stovky hrdiel vydali hlasný rev. Útočníci okrem rebríkov tlačili tri vysoké obliehacie veže. Obrancovia vypustili salvu šípov. Vojaci sa kryli za štítmi, no mnoho ich ostalo ležať po presných zásahoch. Nahrádzali ich ďalší. Opreli rebríky k päte múru a dvíhali ich kovovými zobákmi. Vtom na nich obrancovia zosypali kamene a hlinené krčahy plné oleja. Potom dolu zhodili aj smolné pochodne." (str. 151)

Poviedkové rysy autorovej tvorby sa prejavujú aj v kompozícii textu a celkovej stavbe deja. Nielenže je každá kapitola definovaná namiesto poradového čísla osobitným názvom, dá sa navyše vnímať ako samostatný minipríbeh. Okrem toho oceňujem aj množstvo vedľajších línií či nenápadných zmienok o minulosti postáv alebo charakteristikách prostredia, zakomponovaných do bežného dialógu či pásma rozprávača. Štýl Jána Gálika mi sadol, a to nie som extra fanúšikom fantasy. Odvrhnutí sú však príjemným spestrením dovolenkového čítania a priaznivci žánru si určite prídu na svoje. Nazdávam sa, že román je exemplárnym príkladom fantazijného príbehu a potvrdením, že aj naša malá krajina disponuje veľkými talentmi. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho. 

Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)

IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 

"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Nostalgické zamyslenia nad (nielen vlastným) životom

Keď som bol ešte žiakom základnej školy, Igor Adamec mi spríjemňoval víkendové rána v Kakau, keď som bol starší, vídal som ho v Mafstory. A teraz, keď sa môj pracovný život v rôznych smeroch točí okolo literatúry, sa mi dostala do rúk jeho kniha. A aj keď sa v nej spomínajú miesta i ľudia späté predovšetkým s autorom, vôbec mi to nevadilo. Má totiž dar preniesť na čitateľa atmosféru starších i novších čias, až máte pocit, že ide aj o vašich známych. Hneď sa však musím priznať, že som neposlúchol Igorovu radu (žiadalo sa mi napísať nariadenie, ale to je iný Igor...) a jeho minipoviedky som prečítal na niekoľko posedení. Ako totiž hlási obálka knihy, ide o čítanie k rannej káve, a ak poslúchnete toto odporúčanie, vydrží vám na 50 dní. 

"Na Pošni sme mávali ojedinelú atrakciu, starého pána, ktorý vyskakoval z okna. Pochopiteľne, z okna na prízemí. Ten človek bol úkaz. Vykrikoval po nás deťoch, keď sme hrali na trávniku futbal, a zrazu mu preskočilo v hlave, vyskočil a bol nás schopný naháňať až niekam do Prievozu. Skvelý výkon na to, že pán Smejkal bol dôchodca a mal určite viac ako šesťdesiat rokov. Vlastne mal skvelú kondíciu v skvelom veku. To len nám deťom pripadal strašne starý." (str. 24)

Ak máte pocit, že kniha sa pre svoje čierno-biele sfarbenie nesie v temných tónoch, rád vás vyvediem z omylu. Prozaické miniatúry hýria všetkými možnými odtieňmi, pričom ich spája ľudskosť ako určujúci faktor pri vnímaní sveta. Igor Adamec sa totiž nesústredí len na vlastné prežívanie, ale zaznamenáva aj dianie vôkol seba. Zoznámite sa tak s pestrou mozaikou charakterov, pričom - dovolím si tvrdiť - mnohé z nich poznáte aj vy sami. Ako hlása i motto románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu, nikto z nás nie je ostrovom. Igor Adamec má navyše skvelý pozorovací talent (nehovoriac o pamäti), a tak sa spolu s ním môžete vydať na cestu, kde nikdy netušíte, na koho natrafíte. Autor odhaľuje svoje súkromie i vnútorné pochody a robí to príjemnou, nenásilnou formou. Krátke texty sú ako stvorené, aby ste si knihu so sebou vzali kamkoľvek a pohrúžili sa do nej vždy, keď máte chvíľu čas (ospravedlňujem sa, že zase narúšam "návod na čítanie"). Poviedky reflektujú dobu od 70. rokov až dodnes, Igor Adamec spomína na všetko, čo ho istým spôsobom formovalo a zanechalo v ňom stopu. Z jeho riadkov cítiť lásku k téme, miestam spojeným s jeho životom i k osobám, ktoré ho sprevádzali a zaslúžili si zmienku v knihe. Nejde pritom o žiadne denníkové zápisky, kde by si autor vylieval svoje pocity. Niežeby nedokázal vyvolať v čitateľovi patričnú náladu, deje sa to však prirodzene, bez kalkulácie a zvažovania. Väčšina poviedok je trefne vypointovaná, posledná veta zavše mieri do čierneho a pekne uzavrie každú spomienku. Iné vás prinútia k zamysleniu svojou otvorenosťou a a iba málo z nich vám nevylúdi na tvári úsmev. Okrem osobnej perspektívy si autor berie na mušku aj aktuálne spoločenské dianie, čo oceňujem, pretože by bola škoda, ak by nevyužil svoj talent hodnotenia aj v tomto smere. Presah do širších súvislostí je rovnako zaujímavý a občas dokonca získava v porovnaní so spomienkami prevahu. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Za volantom má človek čas. More času. Môže s ním naložiť podľa chuti. A schopností. Niektorí vodiči pri riadení motorového vozidla myslia. Je to síce luxus, ale ak si to niekto môže dovoliť, tak prečo nie. Myslím, teda som, povedal René Descartes, ale určite pritom nešoféroval. Skúste odvrknúť policajtovi, keď vás zastaví pre prekročenú rýchlosť, že, prepáčte, zamyslel som sa. Myslím, že vás to myslenie za volantom vyjde draho." (str. 134)

Keď vonku prší, má to určite nezameniteľnú atmosféru pre uvelebenie sa s dobrou knihou, no zbierku Igora Adamca môže čítať, aj keď sneží... alebo prakticky v každom počasí. Tak či tak vás naladí na vlastnú nôtu, len sa nechajte vlákať do jeho sveta. Ak prijmete pozvanie zoznámiť sa s drobnými i väčšími radosťami a starosťami vnímavého človeka, nebudete ľutovať. Kniha síce nie je určená pre väčšinového čitateľa (či už žánrovo, alebo obsahom), ale ostane vo vás pozitívny dojem ako po stretnutí s dobrým priateľom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Buď zabiješ, alebo zomrieš!

Debut Lívie Hlavačkovej vychádza po siedmich rokoch v novom kabáte a musím povedať, že mu pristane. Vydavateľstvo Artis Omnis vie, ako priblížiť fantasy aj tým čitateľom, pre ktorých nie je primárne vyhľadávaným žánrom. Pútavá obálka a avizovanie rozsiahlejšej série je to, čo u neskôr narodených v súčasnosti rezonuje, hoci Gwind určite zaujme aj staršie ročníky. Napokon, domácich fantazijných príbehov porovnateľných so zahraničnou produkciou nie je zas až tak veľa. Iste, z textu občas cítiť, že ide o prvotinu - i keď upravenú pre potrebu druhého vydania -, ale prvá časť s názvom Nezabiješ? dokáže zaujať hlavne prostredím a hrdinkou, ktorá sa musí k svojej heroickej podstate doslova prebojovať. 

"Chrezz sa v duchu spokojne usmiala a namierila svoje vedomie na princa a jeho manželku. Chcela ich zabiť rovnako ako kráľa, nech si aspoň na chvíľu myslia, že hrozba prichádza z vína. Musela však konať rýchlo. Sústrediť sa na dvoch ľudí naraz pri toľkom zmätku ju vyčerpávalo. Na jemnôstky nemala čas. Predstavila si, ako z ich tiel odchádza všetok vzduch. Predstavila si, ako sa snažia nadýchnuť a v panike otvárajú ústa ako ryby na suchu. Čierny mesačný kameň dokázal usmerniť energiu takmer akokoľvek..." (str. 126)

Príbeh začína in medias res, študentka Anna sa ocitá v neznámom svete, pričom má sotva čas a možnosť spamätať sa zo šoku a už je vtiahnutá do mocenských hier plných zrady a krvi. To oceňujem, pretože mnohé podobne ladené diela majú pomalší rozbeh a vo väčšej miere sa venujú mytológii nového prostredia. V tomto prípade sa to deje pozvoľna a skrz Annu - Gwind ako postavu. Čo zisťuje ona, zisťuje aj čitateľ. Je to vhodné najmä pre mladších čitateľov, ktorých treba zaujať epickými motívmi, nie vysvetľovaním pravidiel sveta. Hoci, na druhej strane, Lívia Hlavačková sa tým veľmi nezdržiava ani neskôr, najmä čo sa týka fungovania mágie. Tá tu zohráva dôležitú rolu, no jej princípy sú pomerne jednoduché, čím stráca punc jedinečnosti. Ďalším prvkom, ktorý vnímam pozitívne pri väčšine diel, sú kontrasty. Anna sa dostáva do protikladov (fyzických, myšlienkových i morálnych) predovšetkým so Spoločenstvom vrahov. Ako naznačuje názov, nejde o žiadne citlivky, ale o zabijakov vykonávajúcich svoju prácu za peniaze. Je teda diskutabilné, či ich možno považovať za záporákov, svojím spôsobom len vykonávajú zákazky po smrti túžiacich klientov... Pri kom však nebudete mať pochybnosti o zaradení medzi antagonistov, je krvilačná Chrezz, ktorej celkové vyznenie ešte dotvárajú jej červené vlasy. Ako čitateľ som k nej pristupoval dosť rozpoltene. Na jednej strane mi jej pasáže imponovali, pretože vždy išlo do tuhého a kradla si ich pre seba ako máloktorá postava. Zároveň však jej počínanie vyznievalo neodôvodnene, autorka si dáva priveľmi načas s odhalením jej pohnútok a neskôr už Chrezzino konanie nemá taký silný efekt. Popritom však graduje Annina dejová línia, takže sa tieto dva elementy ako-tak vyrovnávajú a nekazia výsledný dojem. Apropo, Anna. Nedá mi nespomenúť jej skvostné vykreslenie. Už ma totiž unavujú hrdinky, ktoré chytia prvýkrát v živote do rúk meč a odrazu sekajú nepriateľov hlava-nehlava. Anna je normálna baba, trochu naivná a primerane zdesená neraz brutálnymi praktikami. Smrť nie je pre ňu ničím bežným a konečne tu máme aj prvok obáv o rodinu, ktorú Anna zanechala v našom svete. Neohrozené amazonky totiž akoby zabúdali na svoje korene... 

Lívia Hlavačková (zdroj: Fandom.sk)

"Rýchlo otočila hlavu a zbadala hrot meča, ako sa blíži priamo k nej. Nezmohla sa na jediný pohyb. Až bolesť v paži ju prebrala z divného tranzu. Pozrela sa najskôr na hlbokú ranu vo svojom ramene a potom na útočníka. Jeho meč hľadal nový cieľ. Nechcem zomrieť! Zarevala ako divé zviera a vrhla sa naňho. Útočník sa na chvíľu zarazil, vytrhnutý zo sústredenia zvukom, čo zo seba vydala, vďaka čomu stratil náskok a vzápätí i život. Chcem žiť! Zbadala ďalšieho útočníka. Už nezastavovala, nepremýšľala. Každé zaváhanie ju mohlo stáť život." (str. 248)

Najzaujímavejším prvkom príbehu sú nepochybne vrahovia, ktorí sa však občas narážajú na príliš kŕčovitú snahu vtesnať ich do určitých štruktúr. Pravidlá á la školský poriadok, ktoré musí ich spoločenstvo dodržiavať, vyznieva neuveriteľne a s ohľadom na ich činnosť aj zbytočne. Chápem, že ich chcela autorka trochu poľudštiť a nevykresliť ich iba ako bezcharakterných hrdlorezov, ale sú aj vhodnejšie spôsoby... Nič to však nemení na fakt, že Nezabiješ? dokáže zaujať rôzne vekové skupiny a tiež navnadiť na pokračovanie. A to je na debut (i keď v novom vydaní) v žánri, ktorý má u nás stále prívlastok menšinový, veľký úspech.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Zábavne desivá cesta rodičov za pomstou

Richard Brenkuš knižne debutoval v roku 2016 Sabotážou na okraji vesmíru. Prejavil sa ako originálny autor a hoci osobne nevyhľadávam žáner vedeckej fantastiky často, dokázal ma zaujať. Preto som bol zvedavý, čo prinesie čitateľom svojou aktuálnou novinkou. Zvláštny názov ponúka viac otázok než odpovedí, a tak vám neostáva iné, iba sa pohrúžiť do textu ignorujúceho hranice žánrov. Satamaranga sa totiž nepohybuje v rámci zaužívaných prvkov, ide o špecifický útvar kdesi medzi fantastikou, akčným trilerom, spoločenskou satirou a tragikomédiou. Mnohí spisovatelia by si na podobnom mixe vylámali zuby, Brenkuš však dávkuje jednotlivé motívy funkčne, neskáče z jedného do druhého, ale spoločne vytvárajú jeden kompaktný celok. 

"Manželia boli opatrní, no behom týždňa sme ich zatkli. Hoci v tej chvíli na tom už skoro nezáležalo. Štát sa rozpadal. Uvažoval som, že sa potichu vytratím a prenechám moc jednému z generálov, no nemohol som pustiť uzdu z ruky, keď sa kone splašili. Vojakom som nedôveroval. Ani generálovi Majovi. Poznal som ho. Bol by schopný poslať za mnou strelcov na hociktorý ostrov. Legálne-nelegálne, to nehralo rolu. Zabili by ma alebo uniesli a nazvali by to "vydanie za mimoriadnych okolností". Prevrat by striedal prevrat a namiesto prosperity vyvolených by sa vyvraždili navzájom." (str. 52)

Názov recenzie nie je celkom presný, uznávam. No keby rodičia vplyvom deravého zdravotníctva neprišli o syna, príbeh by išiel veľmi rýchlo do stratena. Pretože ide o dôležitý stimul úsilia pomstiť sa nemožnému systému a nastoliť spravodlivosť. Spôsoby, ako to docieliť, sa však môžu občas vymknúť spod kontroly  a niekedy zas odhaliť ďalšie netušené zákutia politiky a charaktery. Špičky štátu sa viac než o blaho obyvateľstva zaujímajú o vlastné vrecká, moc a konexie, a tak nečudo, že sa prejaví efekt motýlích krídel a počiatočná aktivita na internete sa rýchlo mení na vlnu odporu. A to so všetkým, čo o tomu patrí, niektoré pasáže akoby si vzal pod patronát Michael Bay. Čakal som čosi v štýle špionážneho trileru šmrncnutého technickými súvislosťami, no dočkal som sa dynamického akčného príbehu, ktorý sa s tým jednoducho nebabre, nasadne do tanku a rozstrieľa každú prekážku, čo mu príde do cesty. Richard Brenkuš má navyše dosť úderný štýl, neplytvá slovami, text sa číta rýchlo, bez zbytočných odbočiek, úvah a opisov. Možno za to vďačiť aj jasne daným postavám a kompozícii. Čitateľ sa nestráca napriek tomu, že románu chýba priamočiary, súvislý dej. Je to zrejme dané i tým, že text je členený na krátke úseky, čo mne osobne vyhovuje viac než rozsiahlejšie bloky. Je to však nebezpečné, keď ľahko podľahnete ilúzii "rýchlosti" - poviete si, že si prečítate zopár menších úsekov, a zrazu máte za sebou pár desiatok strán. Knihu však preto možno čítť kdekoľvek - v autobuse, počas čakania, pri posedení na káve... no, síce... vzhľadom na momentálnu situáciu sú možnosti obmedzené, ale pointa je, myslím, jasná.

R. Brenkuš (zdroj: Denník N)

"Ako som sa dostal do vojny? Pochádzal som z predprevratovej Klaunie, tak ako všetci, no nikdy som nešiel za ich vecou. Ráno som vstával skôr než ostatní a pracoval som dlhšie, aby som sa posunul vpred. Darilo sa mi. Keď sa v správach začal objavovať najprv manželský pár, ich atentát na Kvádra, potom Doktorova smrť a ďalšie udalosti, vnímal som to len okrajovo. Nato klauni prevzali moc a vyrátali mi dva voličské body: za IQ a za to, že som platil dane." (str. 136)

Autora registrujem dlhšie aj vďaka súťaži Martinus Cena Fantázie a teší ma, že ostáva verný svojmu spomínanému štýlu aj zameraniu. Satamaranga sa odohráva v blízkej budúcnosti a aj keď je daná krajina nešpecifikovaná, nie je ťažké nájsť viac či menej zjavné paralely. Páči sa mi aj myšlienka Klaunie, jej nastolených praktík a varovný prst ohľadom prevratu - nie každá zmena je nevyhnutne pozitívna. Využitie klaunov neprospeje tým, čo z nich majú fóbiu, ale ako symbol plnia svoju funkciu na maximum. Napokon, klaunom je občas... niekedy... zavše... každý z nás. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Tragikomické svedectvo o zástupcoch ľudu

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis má na konte už niekoľko zaujímavých titulov, reflektujúcich politické a spoločenské dianie uplynulých dekád. Je to chvályhodný krok, pretože ľudská pamäť je zradná, dôverčivá a občas aj prispôsobivá. Pripomínať si dobré i zlé skutky či slová nikdy nie je na škodu, iba vďaka tomu sa môžeme poučiť a napredovať lepším smerom. Pamäť však nebrnká len na vážnu nôtu, čoho dôkazom je aj zbierka výrokov Kapitána Danka, ktorá vyšla vlani a vyvolala pomerne kontroverzné reakcie. Ja sa prikláňam k myšlienke, že podobné publikácie náš trh potrebuje ako soľ. Nejde totiž o bizarné zvyšovanie prestíže daných ľudí ani o ich zosmiešňovanie, to predsa veľmi dobre zvládajú aj sami. Ide o pripomienku, že sú na svojich miestach vďaka nám, pre nás, a ak sa začnú mocensky viac pozerať na vlastný prospech, máme spokojne sedieť so založenými rukami?

"Vážení, vám drblo, skutok sa nestal. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť, ostatní sú gágaji, táraji a pre mňa prďúsi. Za osem rokov neboli dôkazy. Ako si záchodoví povaľači dovoľujú dneska povedať, že také dôkazy majú?"   

Vladimír Mečiar (NR SR, reakcia na návrh KDH zrušiť Mečiarove amnestie na únos Michala Kováča mladšieho, 2006)

Kniha zahŕňa volebné obdobia od novembra 1989 až po súčasnosť - od pádu komunizmu až po pád akýchkoľvek morálnych hodnôt. Výroky politikov a političiek zozbieral Ján Kamenistý, o ilustrácie sa postaral famózny Shooty a komentáre k jednotlivým častiam textu napísal Samo Marec. Svojimi slovami im vtlačil pečať čierneho humoru, satiry a trefných hodnotení, s ktorými sa nedá inak, len stotožniť. Vážne, ale pritom hrýzavo poukazuje na prešľapy našich vládnych zástupcov, ich nedostatok sebakritiky, ale pritom nezabúda ani na to dobré. Zbierka tak nevyznieva iba ako čisté "kopnutie" si do postáv na vrchole republiky, ponúka i priestor na vlastné zamyslenie a v mnohom vám otvorí oči. Ja osobne som bol v nultých rokoch mladý chalan a o politiku som sa ešte veľmi nezaujímal. Spätný pohľad na určité udalosti mi pomohol usporiadať si ich, pochopiť niektoré súvislosti a vytiahnuť zo spomienok mená, ktoré časom zapadli prachom. V tomto zmysle kniha Gágaji, táraji a prďúsi viac než optimálne splnila svoju neľahkú funkciu. Mimochodom, lepší názov tvorcovia ani nemohli zvoliť. Nič presnejšie nevystihuje pestrosť politickej scény ako slová jedného z jej najvýraznejších predstaviteľov.

"Keď sa Robert Fico po parlamentných voľbách v roku 2010 objavil v televízii, vytiahol slovo zlepenec a, bohužiaľ, mal pravdu. Vládu, ktorá z nich nečakane vzišla, tvorilo toľko strán, hnutí a zoskupení, že je vlastne rýchlejšie napísať túto vetu, než ich vymenovať. A ešte v niečom sa Robert Fico, bohužiaľ, nemýlil: táto vláda dlho nevydržala. Bola to jazda, teda ak si pod jazdou predstavíme, že to celý čas škrípalo, hádzalo a nakoniec sme sa nedostali do cieľa. Ak zvolíme budhistický postoj a povieme si, že cesta bola cieľ, potom to svoj účel splnilo." (str. 86)

Verím, že po knihe siahnu aj tí, ktorých sa týka, aby zvážili svoje výroky, činy či ďalšie pôsobenie. Je to však zrejme len utopická predstava, i keď príjemná. Najmä v nadchádzajúcich februárových voľbách nech je mementom, že ich prítomnosť vo vláde je v našich rukách, my rozhodujeme o tom, kto bude za nás orodovať... Žiada sa mi napísať, že aj o tom, kto nás bude klamať, okrádať a zneužívať, ale nejaká nádej, hoci mizivá, predsa len jestvuje. Aby Artis Omnis nemuselo pristúpiť k druhej časti tejto zbierky, aj keď by určite išlo znovu o zaujímavé čítanie. Gágaji, táraji a prďúsi to boli, sú aj budú, no to neznamená, že sa musia za každú cenu aj verejne prezentovať...

"Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia."  Ivan Gašparovič (O hospodárskej kríze, 2008) 

"Nie je možné, aby na základných školách naše deti učili dvaja homosexuáli, čo je v rozpore s ústavou."   Štefan Harabin (Výrok, za ktorý získal cenu Homofób roka, 2018)

"Vidieť túto zónu bol pre mňa neopísateľný zážitok, priznám sa, že to vo mne vyvolalo veľký pocit nostalgie, keď sa aj na Slovensku nachádzal ostnatý drôt a izoloval našu krajinu."  Andrej Danko (O ostnatých drôtoch na hranici so Severnou Kóreou, jún 2017)

 A ja už len dodám, že fanúšikovia výrokov Andreja Danka, Jána Slotu či trochu pikantnejších výrazov si prídu takisto na svoje, v závere knihy sa totiž nachádzajú aj kratšie tematické kapitoly.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Temnota ukrytá v bežnej realite

Knihu Prachový mužíček som dočítal deň predtým, ako som absolvoval besedu s jej autorom Petrom Gajdošíkom na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bolo zaujímavé prepojiť jeho rozprávanie s vlastnou čitateľskou skúsenosťou, mnohé veci mi dali iný rozmer a lepšie som pochopil autorovu inšpiráciu. Za zmienku stojí vznik samotného prachového mužíčka, ktorý môže poďakovať za svoj zrod synovi Petra Gajdošíka a jeho miernemu neporiadku v izbe. Zbierka poviedok obsahuje celkovo dvanásť príbehov a každý z nich je dôkazom, že aj spisovateľ pre deti môže namiešať pestrý a osviežujúci koktejl pre dospelých.

"Bezmyšlienkovite si omotal okolo dlane elektrickú šnúru vedúcu z prístroja a potom ním z celej sily udrel manželku do tváre. Žena ani nehlesla, urobila dva kroky dozadu, vareška stále v ruke. Po druhom údere hriankovačom narazila hlavou do steny. Kolená sa jej podlomili, vareška jej vypadla z prstov a zo zlomeného nosa jej vytreskol prúd teplej krvi. Zosunula sa na dlážku a ústa sa jej otvorili v pokuse o výkrik." (str. 30)

A to so všetkým, čo k tomu patrí, pretože poviedky sú skrz-naskrz hororové. Je obdivuhodné, že Peter Gajdošík dokáže vyvolať pocit mrazivého napätia aj na malom priestore, navyše za pomoci bežných situácií, ktoré denne stretávajú každého z nás. Prvok strachu buduje aj fantastickejšími motívmi, ale stále platí, že najväčšie obavy vyplývajú z možnosti narušenia vžitých istôt. Jeho texty neobsahujú prakticky žiaden balast, ide o dynamické čítanie s naplno využitými námetmi. Či už navštívite dom s neprimeraným množstvom úmrtí, zažijete záhadné zmiznutie tínedžera, alebo stretnete zviera postihnuté jadrovou katastrofou či kanibalov, zakaždým vo vás ostane pocit, že chcete viac. Každá poviedka by totiž vystačila aj na rozsiahlejšiu prózu, viem si ich predstaviť v epickejšom spracovaní. A možno je to takto aj lepšie, Peter Gajdošík zbytočne neplytvá slovami ani priestorom. Na mňa ako učiteľa výraznou mierou zapôsobila hlavne poviedka z môjho pracovného prostredia Škola života (nedajte sa pomýliť triviálnym názvom, je v ňom ukrytý krásny paradox). Dúfam, že sa nikdy nestanem očitým svedkom zobrazených udalostí...

Peter Gajdošík

"Dvojica vkĺzla späť do bytu rýchlo, aby hmyz nezamoril vonkajšie priestory. V prítmí, mihote a šeleste tisícok krídiel sa pohybovali s opatrnosťou, pretože museli obchádzať rozličné nádoby porozkladané po dlážke. Obývačka bola prázdna, rovnako aj tmavá, od živého i mŕtveho hmyzu sčernetá kúpeľňa, ktorej prenikavý zápach vďaka dýchacím prístrojom našťastie necítili." (str. 84)

Okrem spomínanej poviedky mi najviac utkveli v pamäti príbehy Moja krv a Skriňa. Prvá preto, lebo neznášam hmyz, a druhá kvôli humoru a absurdite, čo nás prenesie za múry kasární. Na svoje si prídu hororoví fanúšikovia rôznych subžánrov, no musia sa prekopať každou poviedkou, ak chcú natrafiť práve na tú správnu. Rôznorodosť je však v tomto prípade plus, hoci občas narazíte aj na trochu predvídateľný text alebo minimálne menej originálny. Peter Gajdošík je ale zručný rozprávač, čo sa prejavuje vo výbornej štylistike a práci s čitateľovými očakávaniami. K tomu sa pridávajú aj dobrá redaktorská práca a skvelo zvolená obálka. Stopy v prachu spolu s krvou sú jednoduché a pritom trefné, schopné zaujať na prvý pohľad. Prachový mužíček je ako stvorený na večerné čítanie, pretože tým sa len zvýši temná atmosféra a - čo je veľkým bonusom - prinúti vás častejšie upratovať. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Čas hrdinov - autorov i postáv

Vydavateľstvo Artis Omnis potvrdzuje svoj status podporovateľa domácej fantastiky už druhou časťou antológie Čas hrdinov, kde sa predstavuje trinásť autorov a autoriek tohto žánru. Na ďalšiu várku originálnych poviedok si museli priaznivci mýtov, legiend a imaginácie počkať sedem rokov, ale oplatilo sa. Zostavovatelia Alexandra Pavelková a Martin Králik si dali skutočne záležať, popri ostrieľaných harcovníkoch sa v zbierke objavujú aj nováčikovia ako dôkaz, že fantastika prekvitá a ani zďaleka netrpí únavou materiálu. Magická sedmička čakania priniesla magickú trinástku čítania, predstavujúcu pestrú plejádu postáv, bytostí a osudov.

"Cesareo sa pozviechal. Chvíľu hľadel na mŕtvolu svojho kumpána. Potom ho obišiel a sklonil sa k batohu s kosťami. Vtedy naň dopadol tieň. Reo schmatol uzlík a v kotúli sa vrhol nabok. Okamih zaváhania a bol by už bez hlavy. Takže Luca klamal. Život, o ktorý práve prišiel, nebol posledný. Oživený žoldnier držal stále svoj meč, v druhej ruke dýku, ktorú si vytiahol zo srdca. Reo rozmotal balík a vytiahol z neho stehennú kosť." (I. Molnárová Dubcová: Vae Victis, s. 113)

Jednotlivé príbehy tvoria spolu naozaj zaujímavú mozaiku. Na svoje si príde azda každý fanúšik fantastiky. Ešte aby nie, v antológii nájdete napätie, mágiu, bájne tvory, humor, nevšedné zápletky, prekvapivé zvraty aj nepredvídateľné konce. Rôzne autorské štýly nepôsobia rušivo, práve naopak, vhodne sa dopĺňajú, na čom má určite zásluhu dvojica zostavovateľov. Poviedky sú zoradené tak, že jedna neprevažuje nad druhou, vypĺňajú zbierku v symbióze a s ohľadom na čo najväčší čitateľský zážitok. Väčšina z nich sa pohybuje v rozmedzí okolo 20-30 strán, takže sa čítajú rýchlo a dajú sa dávkovať kedykoľvek a kdekoľvek. Ale pozor, sú vysoko nákazlivé, takže hrozí nutkanie čítať ďalej! Niet sa čomu čudovať, už úvodná poviedka z pera Ďura Červenáka nastolí vysokú kvalitatívnu latku a navodí príjemne temno-nostalgickú atmosféru vďaka jeho kultovej postave. A na čie riadky sa ešte môžete tešiť? Po štiavnickom majstrovi si podávajú štafetu Lenona Štiblaríková, Lívia Hlavačková, Ivana Molnárová Dubcová, Monika Kandríková, Robert Hric, Anna Olejárová, Ján Gálik, Marja Holecyová, Zdeno Jašek, Katarína Soyka, Jozef Girovský a Alexandra Pavelková.

"Bolo to zvláštne, ako som všetkým zrazu robil radosť. Ostrý lakeť ma obdivoval, Púpava bola ku mne milá a plietla so mnou veniec a ja som nemusel cvičiť. Prial som si, aby to takto zostalo navždy. Keď som kládol venček na Bľabotaninu hlavu, úprimne som sa usmieval. Vyzerala, že by mi v tej chvíli najradšej darovala celý jablkový strom. Alebo ker či čo." (M. Holecyová: O tom, čo mal zabijak za lubom a ako to nakoniec dopadlo, s. 221)

S tvorbou niektorých autorov z Času hrdinov II som sa stretol po prvýkrát, niekoľkých poznám osobne, iných ako stálice súťaže Cena Fantázie. Na konci každej poviedky je o autorovi či autorke krátka charakteristika, čo hodnotím ako príjemný krok. Iste je veľa čitateľov, ktorí si s autormi radi porovnajú svoj vkus alebo vďaka tomu zistia, že už s nimi vlastne mali dočinenia aj predtým. Čo by však bol výborný obsah bez zodpovedajúcej obálky? O tú sa postaral Michal Ivan a tradične ide o skvelú prácu, ktorá zaujme už na prvý pohľad. Rovnako mi nedá nepochváliť formát knihy a kvalitný papier, čo je u vydavateľstva zvykom. Každý čitateľ môže byť právom hrdý, že drží v rukách antológiu vydarenú po všetkých stránkach. A len pre doplnenie, tých knižných je dokopy 349.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Boje o mier na Planéte pokračujú

Valentína Sedileková je žiarivým príkladom "zlatej mládeže", vzorom pre mnohých, ktorí hľadajú miesto v živote alebo cestu von z problémov. Trilógia Pokrvní určená v prvom rade pre tínedžerov je toho dôkazom. Na pozadí vymysleného sveta možno vybadať viacero analógií s tým naším, jej hrdinovia sa navyše potýkajú aj s ťažkosťami podobnými bežným dospievajúcim. Druhý diel Biely havran nás opäť zavedie na planétu Venile, kde sa hlavná postava Kathrin musí vysporiadať so svojím novým postavením a so všetkými náležitými okolnosťami. Nedôvera v jej vodcovské schopnosti spojená s nízkym vekom a faktom, že je žena, je pritom len špičkou ľadovca.

"Zdá sa, akoby rodičia videli do budúcnosti. To však dokáže iba Amnarych. Zhodou okolností ho spomína aj otec. Tušil, že ho vyhľadám? Že ma bezútešná situácia prinúti, aby som za ním bezmocne vycestovala so žiadosťou o pomoc? A stretol ho niekedy aj on?" (str. 85)

Kathrin stojí na čele Dediny, ale získaná pozícia jej ani zďaleka nepriniesla vytúžený pokoj. Práve naopak, daná funkcia jej otvorila cestu k ďalším početným problémom. Premenou neprechádza len hlavná hrdinka, ale povedal by som, že spolu s ňou aj celá séria. A je to viac než vítané. Venile vyznieval miestami ako jednoduché rozprávanie určené skôr čerstvým tínedžerom než dospievajúcim dospelým, s viacerými klišé a nedotiahnutými motívmi. Biely havran poskytuje autorke väčší priestor ukázať jej talent a využíva ho v plnej miere. Ide o vyzretejší dej, ktorý poskytuje aj vytúžené odpovede a pritom ponecháva priestor na nové otázky. Cieľová skupina knihy bude podľa môjho názoru spokojná, pretože v nej nájde všetko, čo v žánri young adult hľadá - silnú hrdinku, romantickú líniu, boj dobra a zla, motív vzbury, využívanie mágie... No čo je na jednej strane dobré pre jednu škálu čitateľov, nemusí vyhovovať inej, o niečo náročnejšej.

"Okamžite sa rozbehnem k ďalšiemu stojacemu tisobijcovi. Prvý úder zospodu, druhý zboku... Čepeľou mu zarežem do ramena, nohou kopnem do slabín a kým kľačí, zotnem ho ako na popravisku. Ani si poriadne neuvedomujem, akých zverstiev sa dopúšťam. Mozog mi nereaguje, slová ako humánny stratili význam." (str. 162)

Je škoda, že Valentína nevyužila možnosť prezentovať Kathrin ako hrdinku, ktorá sa viac štíti zabíjania alebo aspoň pociťuje kvôli tomu väčší dopad na svoju psychiku. Mám totiž dojem, že postavy žánru vo všeobecnosti napriek svojmu veku a postaveniu švihajú mečmi hlava-nehlava a ešte majú radosť z toho, ako šikovne porážajú bezmenných nepriateľov. S niečím takým by mali problém aj ostrieľaní vojaci, nieto "deti" na prahu dospelosti. Malú výčitku smerujem aj k nedostatočnému zobrazeniu okolností bojov, taktiky či fungovania mágie. Odporúčam tiež pohrať sa viac s dialógmi a rečou postáv, ktorá by mala väčšmi odrážať ich charaktery, aby sa čitateľovi nezlievali do jedného a jediné, čo ich bude odlišovať, budú ich mená... Napriek týmto chybičkám krásy je očividná zvyšujúca sa kvalita série a ak to takto pôjde ďalej, z Valentíny Sedilekovej vyrastie určite uznávaná autorka. Na jej vek je to však nepochybne úspech, ktorý si zaslúži pozornosť, a ako som spomenul vyššie, čitateľov s primeraným vekom si séria Pokrvní zaiste nájde. Bol by v tom čert, keby to bolo inak, navyše s takou parádnou obálkou!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Leo Legen v kolobehu zmiznutých dievčat (Dom na kopci)

Juraj Thal nastúpil na cestu so správnym smerovaním. Krimitrilery z domáceho prostredia mu sedia a ja dúfam, že s jeho ústredným hrdinom Leom Legenom sa budeme stretávať ešte dlho. To by síce znamenalo, že "Mesto pod viničným vrchom" budú aj naďalej sužovať ťažké zločiny, ale s takým odhodlaným policajným vyšetrovateľom sa niet čoho báť. Dom na kopci kráča v stopách svojho predchodcu - Nenávisti - a ponúka aj čosi navyše. Juraj Thal je pekným príkladom autora, ktorý sa zlepšuje každou knihou. Ide o jeho tretí román (debutoval titulom Nôž), a keďže som čítal každý z nich, môžem povedať, že svojou tvorbou vzdáva hold danému žánru.

"Po bezduchom tele lozili desiatky drobných červov a múch. Naprieč hrudníkom si svoju púť krátil veľký hnedý slizniak. Cestičku k mŕtvole si našla aj početná skupina lesných mravcov, pochodujúc v jednej línii smerom ku krku. Tam sa bojový útvar rozvetvoval na dva rady, do úst a ľavého ucha. Koža v lakťových jamkách bola začervenaná a obžratá, s množstvom drobných raniek." (str. 18)

Juraj Thal si neberie servítku pred ústa, jazyk rozprávača i postáv je živý, otvorený a explicitný. Nič nezakrýva, nič neprikrášľuje. Okolnosti prípadu by však Leovi pokojne dovolili byť aj omnoho expresívnejším. Potýka sa totiž so zmiznutím vlastnej dcéry, ktoré sa primieša do pátrania po vrahovi mladého dievčaťa. Nastolenú situáciu využil autor v plnej miere, aby poukázal na Legenovu vnútornú dilemu. Hoci nájdenie zabijaka, čo znetvoril svoju obeť, je jeho pracovnou prioritou, snaha dostať svoju dcéru v bezpečí domov je predsa len o niečo naliehavejšie. Jeho myšlienkové pochody a emócie sa Jurajovi Tahlovi podarilo vykresliť uveriteľne a zo stránok na vás okrem mrazivej atmosféry pripomínajúcej severskú literatúru dýcha aj hrdinova frustrácia. Veru, nikto z čitateľov by sa nechcel ocitnúť v jeho neľahkej pozícii a hoci dúfate (a veríte), že všetko dobre dopadne, kdesi vo vás predsa len hlodá červík pochybností. Autor svoje postavy nešetrí a ani šťastný koniec nie je teda vopred zaručený.

"Nezvestnosť, v horšom prípade únos dcéry, nemôže vyšetrovať rodinný príslušník obete, tobôž nie jej najbližší. V tomto smere to Halász Leovi vysvetlil. Akoby nevedel, že je to zbytočné. Leo si plne uvedomoval toto zákonné a interné ustanovenie, ale otvorene mu povedal, že zvysoka kašle na dáke stupídne zákazy a rodina preňho znamená všetko na svete." (str. 118)

Už dlho som fanúšik sérií, mám rád postupný vývoj postáv, ich motivácie či osobného života. A okrem toho sa jednotlivé diely pekne vynímajú v domácej knižnici :-) Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis majú romány Juraja Thala skvelé obálky, na ktoré je radosť sa pozrieť. Vhodne reflektujú dej aj celkovú atmosféru. Keď sa spojí autorov rozprávačský talent s ústretovým a schopným vydavateľom, hit je na svete. Nepochybujem, že Dom na kopci si nájde množstvo čitateľov. Má na to, aby si udržal tých, čo čítali Nenávisť, a zároveň aj oslovil nových. Neváhajte a nechajte sa príjemne zmraziť, slovenský triler je na vzostupe!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.