"Bol na svoju prácu taký hrdý: záhyby odevu, prísny pohľad osloboditeľa, ktorý vyviedol ľud izraelský z Egypta, dlhá brada, takmer taká ako tá jeho. Michelangelo sa díval na sochu a zatúžil byť ako Mojžiš: mať morálny kredit, vnútornú silu, dôveru ľudu vo svojich rukách. Ibaže vedel, že zradil svoje ideály ešte predtým, než zradil priateľov. V týchto dňoch mu Vittoria dala príležitosť ospravedlniť sa, zachrániť si vlastnú dušu ponúknutím svojho umenia do služieb Božích, a to iným spôsobom ako doteraz, a on to teraz mienil robiť z celého srdca." (str. 49-50)Michelangelo Buonarroti je dnes známy predovšetkým vďaka Sixtínskej kaplnke a soche Dávida, no to je len zlomok jeho diel. V románe Kacír Michelangelo ho stretávame vo vyššom veku, keď už jeho sláva dosiahla vrchol, no napriek tomu nepociťuje uspokojenie. Umenie, ktoré vložil do rúk cirkvi v úmysle sláviť Boha a jeho veľkosť, sa stáva produktom mocenských hier, prostriedkom, ktorým hodnostári poukazujú na vlastnú osobitosť. Rím a sídlo pápeža sa zmietajú v chamtivosti, závisti a zápasoch medzi šedými eminenciami. Petrov stolec sa navyše musí potýkať s rozmachom protestantizmu a vzostupom lóže na čele s anglickým kardinálom Reginaldom Poleom. Práve tá sa stane pre Michelangela miestom, kde môže slobodne vyjadriť svoje obavy z vývoja náboženstva, politiky i svojho umenia. Pochybnosti sú však živnou pôdou aj pre unáhlené rozhodnutia, a tak sa situácia nevyvíja práve priaznivo pre nikoho zo zúčastnených. Samotný taliansky velikán je v rámci príbehu len východiskom, celý dej je zameraný hlavne na obraz neistoty Ríma v boji proti kritikom cirkvi a jej praktík. Ani o živote Michelangela sa toho veľa nedozvieme. Priznám sa, mal som určité očakávania, hlavne po Strukulovej štvordielnej sérii o Mediciovcoch, no tie sa nenaplnili. Kacír Michelangelo ostáva za ňou v závese. Paradoxne, Buonarroti ako postava je najmenej zaujímavá, viac pozornosti na seba strháva napríklad veliteľ stráže svätej inkvizície, vplyvná kurtizána so sieťou špehov a predovšetkým mladá zlodejka a špiónka Malasorte (Nešťastnica/Smoliarka). Práve tá sa stáva ťahúňom deja a prejde najväčším vývojom. Nebyť tejto nevšednej postavy, román by ani zďaleka neposkytol toľko rôznych emócií.
"Malasorte okamžite pochopila, že toto je jej posledná šanca. Nestrácala čas a pustila sa ku kôlni. Za chrbtom začula zavytie. Chcela sa obrátiť, ale vedela, že Ringovi pomôže oveľa viac, ak sa jej podarí dostať do rúk to, čo chcela. Odsunula polená a schmatla kapsu zo zajačej kože, vsunula do nej ruku a našla to, čo hľadala. V tej chvíli ju muž opäť schytil za nohu a stiahol dozadu. Lenže teraz sa situácia zmenila. Malasorte bola rýchla. Mocným kopancom sa zbavila jeho zovretia, vzápätí sa obrátila a vrhla sa naňho. Ostria oboch dýk vyskočili do vzduchu." (str. 107)Čo mi tentoraz udrelo do očí vo väčšej miere, je slabšia redakčná úprava. Text je plný chýbajúcich písmen v slovách, preklepov, občas pokrivkáva štylistika, opakovanie slov... Narúša to celkový dojem, hoci uznávam, že nie všetci čitatelia sú deformovaní ako ja a zrejme si to ani nevšimnú :) Každopádne, treba uznať, že Matteo Strukul má históriu svojej krajiny v malíčku. Nielenže má za sebou náročný výskum, ale zároveň dokáže verne a pritom ľudsky oprášiť aj menej známe mená dejín. Väčšina postáv, ktoré v románe vystupujú, má totiž reálny základ. Záujemcovia o tému Michelangelovho osudu či pomerov v Ríme na pozadí cirkevných rozkolov sa môžu inšpirovať pripojeným zoznamom. Zapojenie rôznych štruktúr do vzostupu protestantizmu ponúka pestrý pohľad na obdobie rokov 1542 - 1547. Kacír Michelangelo sa síce u mňa nezaradí medzi autorove najlepšie diela, no jeho prínos k zobrazenej tematike a k obohateniu žánru historického románu je nesporný.
Originálny názov: Inquisizione Michelangelo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Mária Štefánková
Počet strán: 295
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára