Multidimenzionálny chaos

Keďže patrím k státisícom fanúšikov trilógie Žatva smrti z pera nezvyčajne nadaného Neala Shustermana, nemohla mi ujsť ani jeho aktuálna novinka. Nepochyboval som, že ma opäť čaká originálny príbeh, ktorý nepustím z rúk až do obrátenia poslednej strany. Neal má totiž neskutočný talent zapracovať do nám známeho sveta absolútne inovatívne vedecko-fantastické prvky, ktoré však pôsobia logicky a vierohodne. A keď si k tomu pripočítate dôslednú znalosť charakterov a pestrú paletu postáv, máte k dispozícii jedny z najlepších young adult kúskov. Hra so svetmi takisto pracuje s predstavením nových dejísk, no z celkom iného uhla. Tentoraz prichádzajú na scénu alternatívne vesmíry, a hoci by sa daná téma mohla v rukách menej šikovného rozprávača ľahko zvrtnúť, Shusterman drží opraty príbehu pevne a dobre vie, kam ho smerovať, aby neutrpel ani najmenšie škody. 

"Buď bolo niečo veľmi nesprávne so mnou, alebo bolo niečo veľmi nesprávne so svetom. Verte alebo nie, oveľa lepšie by som sa dokázal zmieriť s tým, keby to bolo vo mne, než aby platila druhá možnosť. A keby sa objavilo podobné vysvetlenie ako s Katiinými šatami, čo menia farbu, alebo by šlo hoc aj o vážny otras mozgu, s radosťou by som sa toho chytil. Ale obával som sa, že neexistuje jednoduché vysvetlenie. Zo všetkých síl som sa snažil umlčať vyššiu nervovú činnosť a prestať nad tým rozmýšľať." (str. 42)

Ash je hráč futbalu - nie nášho európskeho, ale amerického, kde sa rapídne zvyšuje možnosť nečakaného úrazu. A práve jedna z takých zrážok ho uvrhne do šialeného kolotoča rôznych svetov. Odrazu sa presúva do iných dimenzií či alternatívnych vesmírov, ktoré síce pôsobia povedome, ale vždy sa v nich nájdu prvky postavené na hlavu. Páčilo sa mi, že zmeny neboli šokujúce a do očí bijúce, spočiatku ide o maličkosti, no postupne Ash zisťuje, že minulosť nie je až taká vzdialená a že má nebývalú možnosť spoznať svojich blízkych aj z celkom nového uhla pohľadu. O to náročnejšie je však nezasiahnuť do diania natoľko, aby hrozilo vychýlenie časovej osi, inak by nastal kolaps astronomických rozmerov. Samozrejme, nebol by to Neal Shusterman, keby zostal len pri prvoplánovom presúvaní sa medzi svetmi. Popri nevšednom motíve rozvíja viacero závažných osobných i spoločenských tém a robí to tak šikovne, že sa naladíte na jeho vlnu a sami sa pristihnete pri uvažovaní nad sebou a svojím okolím. Občas by sa mohol každý - tak ako Ash - ocitnúť nielen v inom prostredí, ale tiež v inom tele. Ash sa raz objaví so zmenenou sexualitou, inokedy dokonca ako žena, neskôr zas čelí silným prejavom segregácie. Okrem toho, samozrejme, naňho pôsobia aj problémy iných ľudí, či už domáce násilie alebo obchodovanie s drogami. Som rád, že Slovart prináša slovenským mladým čitateľom príbehy tohto typu, keďže spracúvajú témy, o ktorých nutne treba hovoriť. Prebytok informácií valiacich sa z každej strany môže pôsobiť ubíjajúco i vyvolať opačný efekt nevšímavosti, no sugestívny román má moc podnietiť k uvažovaniu. Hra so svetmi to využíva azda až priveľmi. Mám tým na mysli, že síce otvára veľa tém, no pri pomerne rýchlom striedaní jednotlivých svetov sa nie vždy vyriešia k úplnej spokojnosti ani sa nedočkajú hlbšej analýzy. To sa týka napokon aj samotného Asha, u ktorého by som v závere čakal väčšiu zmenu voči jeho blízkemu okoliu, jeho mierne laxný postoj mi celkom nesedel k predošlému dianiu. Občas tak kniha obsahovo skôr kĺže po povrchu namiesto toho, aby plne využila svoj potenciál. Patrí k tým dielam, ktorým by prospelo viac dielov, aj keď by sa tým možno ubralo z iných kvalít. 

Neal Shusterman (zdroj: BookSparks)

"Keď som kráčal po chodbe, všimol som si ľudí, ktorých som si v predošlých životoch nikdy nevšimol. A iní, s ktorými som predtým nemal problém, mi pripadali nudní a otravní. V tomto svete som mal poväčšine rovnakých priateľov ako v tom predošlom. Súviselo to aj so zachovaním správneho dojmu. Ale mal som aj nových priateľov. Chlapcov a dievčatá, ktorých som obdivoval. Takých, ktorí si dokázali stáť za svojím a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Ľudí s vlastnosťami, ktoré som si prial mať aj ja. No niektorí priatelia jednoducho zmizli, lebo nemali správnu farbu pleti, a to bolo pre mňa najťažšie..." (str. 188)

Lenže... Neal Shusterman je priveľmi prefíkaný autor, aby sa to považoval za prehrešok. Žeby bolo jeho zámerom nedopriať Ashovi poriadne hrdinský charakter? Naznačuje tým azda, že my ľudia sme nevšímaví voči ostatným aj napriek tomu, že máme občas možnosť čosi zmeniť? Nuž, vystúpiť z komfortnej zóny nedokáže každý a spoliehať sa na to, že opraty zmien preberie niekto iný, je prakticky zbytočné. Iba dúfam, že mladší čitatelia to pochopia správne a nevezmú si z Asha nesprávny príklad 😀. Konečný verdikt? Hra so svetmi je zaujímavé, zábavné a poučné čítanie, ktoré zrejme nikdy nezostarne. Čo je smutné, lebo by bolo pekné, keby sa raz spracované témy stali minulosťou...

Originálny názov: Game Changer
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 325

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Otroci hliny a smrtonosných plánov

Sú knihy, ktoré vás vtiahnu do deja tak prudko a pevne, že ich neodložíte, až kým neprevrátite poslednú stranu. Dajú sa nájsť aj také, ktoré čítate pomaly, aby ste si čo najviac vychutnali autorov originálny štýl. A potom sú tu diela z pera Terryho Pratchetta. Nie nadarmo sa jeho séria Úžasná Plochozem považuje za kultovú. Redefinovala žáner fantasy, posunula ju na novú úroveň a inšpirovala nespočetné množstvo ďalších spisovateľov snažiacich sa napodobniť svojské rozprávanie. Jeho romány totiž nečítate len pre šikovne poprepletaný dej, ale aj pre potešenie zo slovných hračiek a bohatých obrazných vyjadrení, ktoré by mu mohli závidieť aj erudovaní poeti. V tejto súvislosti si dovolím vysloviť patričné uznanie aj prekladateľovi Vladislavovi Gálisovi. Ako laik sa nazdávam, že Terry je občas náročný oriešok, ale nemyslím si, že by bol slovenský čitateľ ukrátený čo len o kúsok jeho skvelej formy. 

"Ženy, ako raz Kolón poučil Mrkvu, keď si myslel, že mládenec potrebuje dobré rady, nerozumne lipnú na maličkostiach. Napríklad nie sú rady, keď ich niekto vidí bez mejkapu, alebo si kupujú zo zásady menšie kufre ako muži, hoci si zakaždým zbalia viac oblečenia. Angua nebola rada, keď ju niekto videl počas prechodu z ľudskej do vlčej podoby ani naopak. Mrkva ju mohol vidieť v každej z týchto dvoch podôb, ale nie v rozličných štádiách, ktoré podstupovala počas premieňania, lebo sa bála, že potom by ju už nechcel vidieť nikdy. Svet očami vlkolačky vo vlčej podobe bol iný." (str. 59)

Na hlinených nohách je dvadsiata prvá kniha v celkovej sérii a tretia, ktorá sa venuje trampotám mestskej stráže. Skupinka nesúrodých strážcov zákona mi prirástla k srdcu azda najviac z pestrej plejády obyvateľov Ankh-Morporku. Nedávno odvysielaný osemdielny seriál pod patronátom BBC, venujúci sa práve im, síce nezožal u fanúšikov veľký úspech, ale mne sa páčil, pretože dodal určitým postavám správne bizarný šmrnc. A to sa nedá bez zakomponovanie čo najväčšieho množstva politických, kultúrnych, osobnostných a mnohých ďalších odkazov. Terry Pratchett sa prejavuje ako ľudomil, vítajúci čokoľvek iné, zvláštne. A takí sú aj jeho hrdinovia, ktorí svojským spôsobom narúšajú význam tohto slova. Na prvý pohľad by ste od nich nečakali heorické skutky, skôr naopak. A vlastne by ste mali pravdu, no len do chvíle, keď sa okolnosti vzbúria a mestská stráž musí prejaviť svoje skutočné kvality. Vedúcim činiteľom stráže i príbehu je Sam Mrak, demokraticky neznášajúci každého - od škriatkov cez trolov až po upírov. Nedeje sa tak však z rasovej či inej nenávisti, ale jednoducho preto, že neverí v dobro a na každom hľadá nejaké chyby. Autor do každej knihy šikovne, nenápadne a pritom účinne zakomponuje istý spoločenský prvok, v tomto prípade je to vodcovstvo a túžba po moci. Je lepšie byť riadený a zbaviť sa tak zodpovednosti za prípadný neúspech? Je potomok panovníka predurčený vládnuť, alebo sa môže táto vlastnosť z dedičnej línie vytratiť? Nebolo by lepšie prenechať moc niekomu s lepšími predispozíciami? Alebo by sa tým riskovalo, že nečakaný vplyv zneužije vo svoj prospech? Fanúšikom Úžasnej Plochozeme je dobre známy lord Vetinari, pod ktorého vládou Ankh-Morpork ako-tak funguje, ak neberieme do úvahy permanentné problémy s mágiou, čarodejníkmi či ctibažnými jedincami. Aktuálna novinka totiž upriamuje viac pozornosti aj na túto zaujímavú postavičku, ktorá sa väčšinou skrýva v zákulisí, ale vždy, keď sa zjaví, kradne si pre seba väčšinu scén. Román však najviac skúma iné bytosti - golemov, známych aj v našich končinách. Spoznáte ich z trochu iného súdka - ako vážnych, mierumilovných tvorov odsúdených na otrockú prácu. O to zarážajúcejšie vyznievajú ich násilné úmrtia. Keď sa k tomu pridružia ďalšie podivné súvislosti, mestská stráž vie, že bude mať opäť dočinenia s nevšedným protivníkom. 

Terry Pratchett (zdroj: Cineuropa)

"Hovorilo sa, že taký golem už zaplavil celý dom, lebo mu nikto nepovedal, že má prestať nosiť vodu zo studne, alebo bol schopný umývať riady, kým taniere nestenkli na hrúbku papiera. Hlúpa guča hliny. No pod správnym dohľadom užitočná. A predsa... a predsa... začínal chápať, prečo si ich nikto dlho nenecháva. Šlo o to, ako tá prekliata dvojruká mašina stála, všetko prijímala a kam... kam to dávala? Bohovia vedeli." (str. 118)

Román Na hlinených nohách je vydareným spojením detektívky, paródie a humorného fantazijného príbehu. Niektoré motívy z predošlých kníh o mestskej hliadke sa síce opakujú, ale autor akoby si to dobre uvedomoval a zakaždým ich čímsi vyšperkuje. Aj na malom priestore dokáže vyčarovať veľké divadlo a aj keď sa práve dej neposúva dynamicky vpred, užijete si vycibrený štýl a zmysel pre detail. Terry Pratchett je naslovovzatý odborník na prienik do ľudskej psychiky, a je jedno, akú má ten človek podobu... Plochozem je síce ťažkým miestom pre pokojný život, ale zato hýri farbami a inakosťou ako máloktoré iné. 

Originálny názov: Feet of Clay
Príslušnosť k sérii: 21. diel (Úžasná Plochozem) / 3. diel (Mestská stráž)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 344

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Príbeh každého človeka stojí za zapamätanie

Victoriu Schwab registrujem už dlhšie, ale s jej tvorbou som sa osobne zoznámil ktovieprečo až teraz. Rozhodne to však stálo za to a konečne chápem, čím tak očarila množstvo priaznivcov po celom svete. Už od prvých strán ma zaujala schopnosťou preniesť čitateľa do sveta, ktorý sa síce podobá na náš, ale je presiaknutý mágiou, kliatbami, diablom či nespútanou bohémou, a robí to tak šikovne, že jej hneď uveríte každé slovo. Nemenej pútavé je miešanie rôznych žánrov - od histórie cez fantasy až po rozprávku. Nenadarmo sú niektoré klasické rozprávkové príbehy pretkané násilím a desivými motívmi. Tým nechcem povedať, že by bol Neviditeľný život Addie LaRueovej vybudovaný na krutosti začiatku 18. storočia, skôr ide o to, že napriek istej rozprávkovosti znie dospelo, premyslene a ani zďaleka nepracuje s plochými (jednoducho dobrými či zlými) postavami. 

"Rok, ktorý strávila uväznená v prizme dohody, nútená trpieť, ale nezomrieť, hladovať, ale nevyhladovať sa na smrť, strádať, ale nechradnúť. Každá chvíľa sa jej zapísala do pamäti, ale ona zmizla z pamäti ostatných už pri najmenšom podnete - zatvorením dverí, chvíľou mimo dohľadu alebo zdriemnutím. Neschopná zanechať stopu na nikom, na ničom. Ani na mužovi, ktorý drichme na dlážke. Z vrecka sukne vytiahne fľaštičku s laudanom a podrží ju proti svetlu. Stálo ju tri pokusy a dve fľaštičky vzácneho lieku, kým zistila, že nemôže naliať drogu do pohára..." (str. 116)

Vzhľadom na hroziaci nútený vydaj a všeobecné postavenie žien v spoločnosti uprostred novoveku túži mladá Addie predovšetkým po slobode. Vidina života nezaťaženého príkazmi a reťazami očakávaní ju privedie k rozhodnutiu zapredať svoju dušu Temnému. Daňou za získanie vysnívaného cieľa je nemožnosť zanechať po sebe na svete stopu. A to nielen v písomnej forme, ale najmä v pamätí ľudí. Stačí krátka nepozornosť, odchod z miestnosti či spánok a každý, kto prišiel s Addie do kontaktu, na ňu razom zabudne. To sa zmení po neuveriteľných tristo rokoch, keď v New Yorku natrafí na známu tvár. Henry si na ňu spomenie ako prvá osoba a Addie po veľmi dlhom čase pocíti nádej, že predsa len bude niekomu stáť za to, aby na ňu nezabudol... Addina bolesť je priam hmatateľná, osudový krok, ktorý ju priviedol na magické životné rázcestie, sa však nedá vziať späť. Je skvelé, že V. E. Schwab zvolila rozprávanie založené na rôznych časových líniách. Bola by naozaj škoda nespoznať cestu hrdinky, pretože v období medzi rokmi 1714 až 2014 toho mohla stihnúť požehnane. Samozrejme, do jednej sa toho nedá vtesnať priveľa, no autorka napriek tomu venovala vývoju svojej protagonistky dostatok priestoru. Prostredníctvom jej zápasu o vlastné miesto v živote (a zároveň v živote ostatných ľudí) otvára početné témy, ktoré veľmi vhodne a funkčné rozvíjajú hlavný námet. Väčšina pritom vychádza z potreby nadväzovania vzťahov. Victoria ulahodí každému liberálne - či skôr proste ľudsky - zmýšľajúcemu čitateľovi. Súčasťou príbehu sú totiž aj postavy z LGBTQ komunity, pričom ich zapojenie je prirodzené a nemáte dojem, že sa tak deje iba pre efekt (ako to občas vyznieva v iných dielach). Ďalšie výrazné poučenia prichádzajú v súvislosti s neistotou dvadsiatnikov, tápucich vo svojej budúcnosti. Páči sa mi, že Addie nie je napriek dlhoročným skúsenostiam premúdrená svetáčka, ale ukazuje sa, že pochybnosti si v sebe budeme niesť, aj keby sme žili tristo rokov. A je jedno, či plynú zo sklamania, z chamtivosti či túžbe po uznaní. Bezpodmienečná láska je častou témou v žánroch určeným čitateľom na prahu dospelosti, no Neviditeľný život Addie LaRueovej ju pozdvihol na novú úroveň. Henry je skvele napísaná postava, ktorú si zamilujete práve pre jej nedokonalosť, a ako taký určite otvorí oči mnohým autorkiným fanúšikom, ktorí sa v ňom môžu nájsť. 

Victoria E. Schwab (zdroj: The Guardian)

"Je úžasné byť žiaduci. Všade, kam sa pohne, cíti tie vlny, ako sa pozornosť upriamuje naňho. Henry sa vyžíva v pozornosti, úsmevoch, teple, svetle. Prvýkrát naozaj chápe, aké to je byť opitý mocou. Je to ako ťažký náklad, ktorý nesiete, hoci ruky už takmer nevládzu. Človek zakúsi nečakanú prenikavú ľahkosť, ako vzduch v hrudi, ako slnečné lúče po daždi. Je príjemné byť tým, kto využíva druhých, nie tým, koho využívajú. Tým, kto dostáva, nie tým, kto stráca. Je to príjemné. Vie, že to nie je správne, ale užíva si to." (str. 260)

Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je aj umenie, jeho doslova liečivá sila, význam a nadčasovosť. Tento román sa tak stáva akousi poctou životu, láske, človečine a umeniu a vyvolá vo vás túžbu vybehnúť do najbližšej galérie, na kávu s priateľmi alebo si ísť iba vychutnať čerstvý vzduch na krátkej prechádzke. Niektoré knihy vás podnietia k zamysleniu, no Neviditeľný život Addie LaRueovej bol po dlhom čase prvou, ktorá vo mne rezonuje aj po prečítaní. Dotkne sa vás nenápadne, ale pritom intenzívne, vyvolá vo vás túžbu po naplnení, čomsi viac, než je iba bežný, bezpečný stereotyp. A nezáleží na tom, či ide o blízkosť druhého človeka, pozornosť verejnosti alebo obyčajné nasýtenie. Práve pestrosť ľudí a ich snáh je živnou pôdou pre takú samozrejmú a, žiaľ paradoxne, tiež nedosiahnuteľnú vzájomnú toleranciu. Dielo V. E. Schwab síce vyšlo v slovenskom preklade ešte minulú jeseň, ale ja už teraz viem, že sa v mojom osobnom rebríčku zapíše do rebríčka TOP kníh prečítaných za rok 2022.

Originálny názov: The Invisible Life of Addie LaRue
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Fantasy vo víre farieb, vôní a napätia

Kniha Čierny leopard, červený vlk nepôsobí ako ľahké čítanie. Ide o tú podkategóriu žánru fantasy, ktorá si vyžaduje čitateľovo plné sústredenie, akékoľvek rozptýlenie by mohlo mať za následok stratenie nite, prípadne - a to by bola veľká škoda - by ste sa pripravili o plnohodnotný zmyslový zážitok. Už od úvodných stránok sa totiž na vás nalepí prach ciest, vlhkosť lesov aj neustále elektrizujúce nebezpečenstvo. Spisovateľ Marlon James pochádzajúci z Jamajky zužitkoval vo svojom diele dedičstvo afroamerických predkov, vytvoril zaujímavú mytológiu s využitím afrického folklóru a spojil ho s myslením súčasného človeka. Tým mi pripomenul sériu Odkaz Orishe od Tomi Adeyemi, no trilógia Temná hviezda je od nej značne dospelejšia a v komunikácii s čitateľom oveľa menej priamočiara. 

"Pazúrmi zakončené chodidlá sa zošmykli z konára. Počul som, ako dopadol na zem. Leopard preskakoval z konára na konár, z tenkého sa odrazil, skôr než praskol, a pristál na hrubom. Usadil sa na miesto, kde sa kmeň rozvetvoval do koruny, a uprel pohľad na telá, chvost si ovinul okolo strapca uvädnutých listov. Na človeka sa premenil ešte predtým, ako som mu stihol vykričať, čo mu to toľko trvalo. Aj tak som sa namiesto toho rozplakal. Hanbil som sa, že som taký chlapček, vlastný hlas mi povedal: Aha, aké si dieťa." (str. 87)

Autor má veľmi osobitý štýl. Nejde ani tak o to, že by ste sa strácali v záplave rôznych motívov alebo v ťažko zrozumiteľnom jazyku, skôr môžete mať spočiatku problém zvyknúť si na kombináciu reálnosti a magickosti, prípadne výskyt (nevysvetlených) cudzích slov. Preto vám odporúčam obrniť sa trpezlivosťou, Marlon James je totiž ako tvorca mozaiky skladajúci obraz kúsok po kúsku, čím sa vám pred očami vynára jeho komplexná podoba. V príbehu vystupuje impozantné množstvo postáv, v ktorých vám pomôže zorientovať sa úvodný zoznam. Niektoré sa dočkajú väčšej úlohy, iné sa vyskytnú len epizodicky a do deja nijako výrazne nezasiahnu. Ktovie, možno sa ich zmysel ukáže v ďalších častiach, no zatiaľ to vyzerá tak, že nie každá má svoje opodstatnenie. Tento svojský, nekonzistentný spôsob rozprávania sa dá pripísať na vrub rozprávačovi - Stopárovi opisujúcemu svoje peripetie, ktoré ho priviedli na miesto, kde sa práve nachádza. Popri tom spomína aj na ďalšie osoby a ďalšie osudy, ktorých význam sa vám môže zdať zanedbateľný až do chvíle, kým sa odhalí v plnej kráse. Len to chvíľu potrvá... Stopár je napriek povahe svojej pomerne osamelej práce rodený rozprávač. Svoje zrejme robí aj cela, kde sa zveruje s predchádzajúcim dianím vyšetrovateľovi. Hneď v úvode sa dozvedáme veľmi dôležitú informáciu o mŕtvom dieťati, čo vo vás vyvolá príjemné zimomriavky, a ak sa poddáte autorovmu štýlu, dopraje vám viacero WTF momentov. Isteže, niektoré budú zdrojom vašej nechápavosti, hlavne pri preskakovaní zo Stopárových spomienok do úvah o budúcnosti, no vynahradí to práve postupnými odpoveďami na mnohé otázky. Román Čierny leopard, červený vlk sa vymyká zaužívaným žánrovým prvkom a razí si vlastný smer. Odohráva sa v starostlivo vybudovanom svete inšpirovanom strednou a západnou Afrikou, skúma moderné témy rodovej rovnosti, politického zákulisia, korupcie, lásky i queer identity. Postavy vás zasiahnu svojou emocionálnou hĺbkou a širokou prepracovanosťou. Žiadna z nich nie je dokonalá, vyznievajú autenticky a ľudsky a napriek svojej temnej realistickosti si zachovávajú akúsi nezvyčajnú vznešenosť. Epický príbeh s množstvom línií a motívov je miestami náročný na vnímanie, ale odmení sa vám návalom akcie, povzbudením viacerých zmyslov (v prostredí takom bohatom na farby a pachy to ani inak nejde) a netypickou čitateľskou skúsenosťou. 

Marlon James (zdroj: The Guardian)

"Nad nami blyslo rýchle svetlo, a až keď sa šíp zapichol do veže z kníh, uvideli sme, že to svetlo je v skutočnosti plameň. Tieň v okne strelil horiaci šíp. Oheň sa zdvihol z dlážky, zakmital plamenným chvostiskom. Zvrtol sa doľava, potom doprava, potom odbehol ako jašter, ktorý zazrel priveľa chutnej koristi. Plameň vyskočil na štós a odrazu bola každá kniha v ohni, vznietili sa jedna za druhou, odspodu až nahor. Z okna doleteli ešte tri horiace šípy. Oheň ma zastavil, obalamutil ma, že som zastal a uvažoval, ako to, že odrazu je v plameňoch celá stena. Cudzia ruka chytila moju a vyslobodila ma z toho kúzla." (str. 321)

Román Marlona Jamesa je odvážny, a pritom by si človek myslel, že otvorené zobrazenie mužskej lásky je v roku 2022 úplne bežnou záležitosťou. Imponuje mi kritika zneužívania postavenia i pripisovania neoprávnenej moci patriarchátu. Pri čítaní natrafíte na rôzne bytosti či démonov, no tí najväčší sa neraz ukrývajú pod maskou obyčajných ľudí. Kniha Čierny leopard, červený vlk je nápadito nebojácna, a ak si udrží kvalitu aj v ďalších dvoch dieloch, bude patriť medzi klenoty vo vydavateľstve Slovart, ale v ktorejkoľvek domácej knižnici. Na druhej strane si dobre uvedomujem, že neulahodí každému, trendy prajú skôr jednoduchším, dynamickejším textom. Tiež im dávam prednosť, no občas nezaškodí rozšíriť si obzory a siahnuť aj po originálnejšom, nespútanejšom titule. 

Originálny názov: Black Leopard, Red Wolf
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Temná hviezda)
Preklad: Marína Gálisová, Vladislav Gális
Počet strán: 592

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Objavenie nádeje v krutom svete

Keď sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo priniesť staršie prípady Harryho Boscha v nových vydaniach, objasnilo sa mi mnoho súvislostí. Kedysi som totiž prečítal prvé štyri časti série a neskôr som naskočil na vlnu, keď už bol losangeleský veterán na dôchodku. Je skvelé, že mám možnosť doplniť si medzery. Aj preto, že som si ktovieprečo myslel, že Harry bol v mladšej verzii o čosi akčnejší než dnes, keď mu vek hádže pod nohy prirodzené polená. Spätne si však uvedomujem, že Michael Connelly ho viedol cestou plynulého vyšetrovania väčšinu času a ak aj dôjde k nejakej akcii, zakaždým je to len v prospech deja a nejde o žiadnu prvoplánovú snahu zaujať čitateľa. Nečudo, že sa mu to darí už vyše dvoch dekád. Zločiny v slnečnej Kalifornii sú uveriteľné, autentické a Harry je zárukou, že každá obeť sa dočká zaslúženej spravodlivosti.  

"Lupiči zozadu priskočili k strážnikom, prekvapili ich a bez jediného výstrelu im zobrali peniaze. Potom sa začali vracať k autu, no odrazu sa stalo čosi nevysvetliteľné. Jeden z nich, ten, čo neniesol vak s lupom, zastal, rozkročil sa a oboma rukami chytil zbraň. Nechápal som to. Čo ten chlap vidí? Kde je hrozba? Kto sa pohol? Ozbrojenec spustil paľbu a jeden z mužov v oblekoch s rukami nad hlavou, nepredstavujúci absolútne nijakú hrozbu, sa po zásahu zrútil na zem. Sekundu nato už prebiehala prestrelka ako vo filme. Strážnik v aute, ochrankári aj najatí policajti začali strieľať ako diví." (str. 31)

Stratené svetlo sa od svojich papierových predchodcov líši predovšetkým v dvoch podstatných detailoch. Prvým je priamy rozprávač. V predošlých ôsmich dieloch série sme ešte nikdy nemali možnosť pohrúžiť sa týmto spôsobom do vnútra Harryho Boscha, hoci napriek tomu bol vždy vykreslený veľmi živo a autenticky. Nielenže tým román získava ohromný nádych starších noirových diel, ale ich-forma navyše lepšie sedí k osudovej zmene, ktorá slávneho detektíva postihla. Druhou odlišnosťou je totiž jeho pracovné zaradenie, respektíve jeho absencia. Harry už totiž nepôsobí ako policajt. Po rezignovaní z dlhoročnej pozície je z neho obyčajný občan, ale to neznamená, že by zanevrel na spravodlivosť, skôr naopak. Pri odchode z kancelárie si vzal svoju zbierku nevyriešených prípadov, aby si mal čím vyplniť náhly voľný čas a zároveň mohol dopriať vytúžený pokoj obetiam aj ich blízkym. Medzi nedoriešené záhady jeho kariéry patrí aj prípad vraždy filmovej asistentky Angelly Bentonovej. Veci neprišiel na koreň aj z dôvodu prebratia vyšetrovania agentmi FBI. Tým sa nikdy nepáči, keď sa do ich práce mieša človek zvonku, a nebude to inak ani tentoraz. A ešte väčšmi v prípade, že sotva získal licenciu súkromného detektíva. Angellina smrť bola netradičná - či už preto, že v tom čase došlo na nakrúcaní k lúpeži dvoch miliónov dolárov, alebo pre polohu, v akej bola objavená. Agenti FBI nepochybovali, že oba prípady spolu súvisia, no nepodarilo sa im nájsť žiadnu relevantnú stopu. Harry sa púšťa do systematické preverovania niekdajších stôp a snaží sa nájsť aj nové línie, pričom ako zvyčajne stúpi na otlak viacerým mocným ľuďom. Keď už sme pri FBI, nedá mi nespomenúť aj Boschovu bývalú manželku Eleanor Wishovú, ktorá kedysi tiež bola súčasťou agentúry a svoju dôležitú úlohu zohráva aj v tomto príbehu. Po zanechaní kariéry v štátnych službách sa dala na profesionálny hazard, takže okrem Los Angeles sa pozrieme aj do neďalekého "mesta hriechu" - Las Vegas. Opätovné stretnutie Harryho a Eleanor vedie k ďalšiemu nečakanému zlomu v jeho živote. Skalní fanúšikovia ho dobre poznajú a ostatní sa potešia, že Harry sa popri všetkej krutosti sveta dočká aj pozitívnejších momentov. Ja patrím medzi verných priaznivcov tvorby Michaela Connellyho, ale v závere som bol dojatý rovnako ako náš obľúbený hrdina. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Agenti boli aj v mojom dome. Dalo sa to čakať, no nepredpokladal som, že to spravia až tak jemne. Neprevrátili mi všetko hore nohami a nenechali to tak, nech si to upracem sám. Očividne všetko systematicky prezreli, no väčšinu vecí vrátili presne tam, kde boli predtým. Stôl v kuchyni, na ktorom som nechal rozložené dokumenty týkajúce sa vraždy Angelly Bentonovej, bol dokonale vyčistený. Vyzeral, akoby ho nakoniec ešte preleštili Prontom. Môj spis, poznámky, správy - to všetko zmizlo, rovnako ako asi aj celý prípad. Radšej som sa nad tým veľmi nezamýšľal." (str. 145)

Reštart sérii určite pomohol a nazdávam sa, že prišiel v správnom čase. Connelly síce netrpí únavou materiálu, no hlavnou príčinou je práve posúvanie ústrednej postavy k novým výzvam a do nových prostredí. Harry v Stratenom svetle už netasí svoj odznak, ale má bohaté skúsenosti, ktoré využíva v boji proti kriminálnikom aj naďalej. Román vyšiel pôvodne v roku 2003, takže v ňom okrajovo rezonuje aj téma terorizmu a možnosť zneužitia vládnych opatrení. Ide o zaujímavý návrat do minulosti, objasňujúci niektoré (mnou) netušené politické súvislosti. Prípad ako taký je klasickou ukážkou Boschových schopností. Neúnavne postupuje krok za krokom, až kým sa nedočká cieľovej rovinky. Kým však pretrhne napnutú pásku, musí sa predrať množstvom slepých uličiek, klamstiev a neprajných protivníkov. Vôbec by ste však pritom nepovedali, že je z neho už dôchodca - je totiž v najlepšej forme!

Originálny názov: Lost Light
Príslušnosť k sérii: 9. diel (Harry Bosch)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen Ones

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)

Preklad: Kristína Balalová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Intrigy, kam sa len pozrieš

Reedície sa vo vydavateľstve Slovart dočkala ďalšia connellyovka, tentoraz Mesto kostí. Ide o ôsmu časť série s neochvejným pilierom losangeleskej spravodlivosti Harrym Boschom, hoci osobne som sa s ňou prvýkrát stretol až teraz. Na jednej strane som si vyplnil prázdne miesto v Harryho minulosti, na druhej strane na mňa z textu vanula istá nostalgia. Bosch je takmer o dvadsať rokov mladší ako jeho aktuálna verzia, v deji vystupuje množstvo niekdajších postáv a nepriatelia si na detektíva v najlepšej forme dovoľujú omnoho viac. Návrat do začiatku dvadsiateho prvého storočia znamená aj úbytok komunikačných technológií a ďalších súčasných vymožeností, bez ktorých si už ani nedokážeme predstaviť svoj deň. O to výraznejšie však vyznieva dôkladná vyšetrovateľská práca, vedúca k nečakaným odhaleniam...

"Polícia by mohla vyriešiť problém s Thorntonom bez toho, aby jej stúpali na päty novinári. Nemusela by ponižujúco priznať, že jeden jej príslušník spôsobil nezodpovedným únikom informácií smrť nevinného človeka. Zároveň by šikovne uzavrela prípad chlapca na kopci (...) Podozrenie padne na mŕtveho pedofila, polícia prípad založí a prejde na iný, pokiaľ možno s väčšou šancou na vyriešenie. Bosch tomu všetkému rozumel, no nebol ochotný akceptovať to. Počul Golliherovu litániu o jeho zraneniach. Už vtedy v pitevni sa rozhodol, že prípad uzavrie odhalením pravého páchateľa." (str. 127)

Ako by to nestačilo, ešte aj sám Harry sa pri vyšetrovaní vracia dlhé roky späť, čo sa nezaobíde bez bolestivého vyrovnávania sa s vlastnými démonmi. Fanúšikovia série vedia, že sa už od detstva potýka s nástrahami drsnej ulice, ale nikdy nedovolil, aby ho zlomili či odviedli jeho pozornosť od zvoleného cieľa. Aktuálny prípad však otvorí staré rany, a nielen preto, že obeťou je dvanásťročný chlapec... Základ vyšetrovania je pomerne krutý a citlivejšie povahy možno budú neveriacky krútiť hlavami, no nazdávam sa, že dané témy je potrebné otvárať a nezahmlievať skutočnosť. Práve naopak, nie všetky obete sú už mŕtve a aj Harry si dobre uvedomuje, že úmyselné odvracanie tváre sa niekedy vyrovná aj ťažkým zločinom. Fyzické týranie je však iba jedným z množstva motívov, ktoré Michael Connelly spracúva. Rozohráva spletitú hru plnú rôznych nástrah, a tie sa týkajú aj čitateľa. Výhodou autorovho štýlu je, že väčšinou sledujeme dianie iba cez ústredného hrdinu, a tým pádom aj pravdu odhaľujeme spolu s ním, krok za krokom. A hoci si dávate postupne do súvislostí jednotlivé stopy, na záver ste tak či tak prekvapení. Na detektívov tentoraz číha veľa slepých uličiek, čo začne byť časom trochu monotónne. Ešteže je Bosch taký sympaťák. Svojou húževnatosťou a úctou k obetiam si však neraz narobí aj veľa zbytočných problémov. Politikárčenie a snaha nadriadených nedať pred verejnosťou najavo žiadnu slabosť sa uňho míňajú účinku, čo ho sem-tam stavia do roly osamelého kovboja. To jediné mi na jeho charaktere dlhodobo prekáža. Má totiž po svojom boku aj ľudí, ktorí by zaňho položili život, verných parťákov i parťáčky. Chápem, že ich nechce ohroziť svojimi prieťahmi, no nezaškodilo by mu spoľahnúť sa aj na ostatných, ktorí myslia svoju pomoc úprimne. V tomto románe to však má aspoň svoje opodstatnenie vzhľadom na Harryho ďalšie smerovanie. Connelly očividne dobre pozná svoju postavu, jej motivácia je pochopiteľná a pre čitateľa uveriteľná. Už len dopriať Boschovi trochu pokoja v osobnom živote :D Keďže ale venuje všetku pozornosť práci, udržať si stabilný vzťah bez drám je náročné... 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Keď budú mať kosti preukázateľne identifikované, vrátia sa a znova vypočujú Arthurovu sestru. Spomínal na to, čo Golliher vravel o povahe chlapcových zranení. Podľa neho boli jasným dôkazom dlhodobého týrania. Nemohli však vzniknúť aj pri školských bitkách a vyčíňaní na skejtborde? Bolo jasné, že sa bude musieť pýtať aj na týranie, nemal však pocit, že teraz je na to vhodný čas. Nechcel priskoro prezradiť, čo vedia, aby tá žena nezačala zmätkovať a nepovedala to otcovi. Musel z toho vycúvať, aby sa k tomu mohol vrátiť neskôr, keď bude mať vo veciach jasnejšie a bude môcť postupovať podľa presného plánu." (str. 150)

Harry je ako zvyčajne systematický, dokáže schladiť svoju horúcu hlavu, aby nijako neohrozil vytýčený smer vyšetrovania. Mesto kostí sa tak stáva dôslednou prehliadkou kriminalistických postupov - od vypočúvania svedkov cez analýzu stôp až po ich podrobné vyhodnocovanie. Kto teda očakáva väčšiu dávku akcie, mal by ubrať zo svojich predpokladov. To však neznamená, že Harry nevytiahne zbraň! K slovu sa dostane, samozrejme, aj napätie, a to nie vždy so šťastným koncom. No smrť si nevyberá a pri nebezpečnej práci číha častejšie než inde. Aj vďaka tomu sú romány Michaela Connellyho také autentické a nestrácajú dych ani po vyše dvoch desiatkach prípadov. Bosch nám síce pomaly starne, ale jeho šarm a morálka sú večné. Ako samotný žáner poctivej detektívky... 

Originálny názov: City of Bones
Príslušnosť k sérii: Harry Bosch (8. diel)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Obyčajní ľudia v kolotoči svetových dejín

Robert Harris sa po nevšednom "historicko-apokalyptickom" Druhom spánku znovu vracia k tematike druhej svetovej vojny. Na tomto poli sa prejavuje ako suverén, preniká do viac i menej známych súvislostí a na dejinotvorné udalosti nahliada s pochopením a úctou k hrdinom, ktorých mená sa napriek nepopierateľným zásluhám nedostali do učebníc dejepisu. Z autorových románov inšpirovaných pohnutým obdobím prelomu 30. a 40. rokov mi najviac utkvel v pamäti Mníchov, no V2 za ním zrejme nebude v ničom zaostávať. Spracúva pre mňa pomerne neznámy vývin nemeckej zbrane, čím sa mi opäť rozšírili obzory. Tieto knihy sa nedajú čítať povrchne, či už preto, že vás okamžite vtiahnu do deja, alebo pre ich široký záber. 

"Nad horiacimi budovami sa vznášal ružovo-červený opar. Mesačný svit sa valil trhlinami v hmle. Videl záplavu hviezd, ktorým sekundovali jasné tenké lúče svetlometov križujúce oblohu. Bombardéry nevidel, zato v pauzách medzi ohlušujúcimi explóziami, ktoré otriasali zemou, zreteľne počul dunivé burácanie ťažkých motorov. Okolo neho pobehovali v panike prízračné postavy. Dobrú minútu tam stál ako prikovaný, akoby bol iba divákom v nejakej zvukovo-svetelnej šou. Spamätal sa, až keď pocítil na koži neprirodzené teplo, a zmocnil sa ho strach z ďalšieho výbuchu." (str. 147)

Ako je Robertovým zvykom, udalosti zobrazuje z viacerých uhlov a aj tentoraz sa dozvieme o rôznych okolnostiach výroby súčiastok či boja britskej rozviedky proti novej hrozbe. Hitler zamýšľal použiť strelu s názvom V2 proti Británii, čím ju plánoval zraziť na kolená a zasadiť spojeneckým silám zdrvujúci úder. Písmeno V v názve rakety odkazuje na slovo Vergeltungswaffe - zbraň pomsty. Štrnásty román Roberta Harrisa znovu zaujme plnohodnotnými dobovými reáliami, vyvolávajúcimi dojem, že sa vám odvíja pred očami skutočný príbeh. Na prvom mieste je, samozrejme, autorova živá predstavivosť a schopnosť previesť ju na čitateľa, no za napísaním knihy stálo nepochybne obrovské množstvo práce a hľadania zdrojov. Osobne nie som veľký fanúšik príbehov, ktoré sa príliš točia okolo odborných výrazov a oblastí, kam bežný smrteľník nikdy nenahliadne. Spočiatku som mal obavy, hoci som vedel, že Harris myslí na všetko a nedovolí, aby bol jeho text prešpikovaný zbytočnou terminológiou. Tá by dej spomaľovala a na čitateľa mohla pôsobiť zmätočne. Nedá sa povedať, že by mi bolo z uvedených pojmov všetko jasné, ale odborná zložka problému je, našťastie, ľahko stráviteľná. Napokon, ani ľudia vyrábajúci súčiastky strely v podzemnej továrni v Peenemünde nevedeli viac, než im bolo dovolené vedieť. Išlo totiž o väzňov, využitých pre tajnú prácu. Na opačnom brehu stoja britskí matematici ako súčasť rozviedky, ktorí verili, že s pomocou radaru mapujúceho cestu rakiet by sa im podarilo vypočítať presné miesto ich vystrelenia. Ak by boli úspešní, mohlo by ich vojenské letectvo bombardovaním zničiť nepriateľské základne skôr, než by im od nich hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. Napätie však neplynie iba z hry o čas a rýchle výpočty, boj prebieha aj priamo v teréne na území Beneluxu. Postavy ako Angličanka Kay Caton-Walshová či inžinier Rudi Graf sú peknou ukážkou spisovateľského remesla, pretože disponujú početnými vlastnosťami, z ktorých najviac vyčnieva ich cieľavedomosť. Vojna preverila skutočné charaktery a bolo pútavé sledovať, ako sa postavy vyvíjajú a smerujú k neodvratnému (?) koncu. 

Robert Harris (zdroj: Goodreads)

"Čatárka pri mape zabodla červený špendlík do miesta určeného nahlásenými súradnicami. Kay vzala logaritmické pravítko. Všetky myšlienky o tom, čo sa práve odohráva v Londýne, sa rozplynuli. Sama bola prekvapená, aký cítila pokoj. Myseľ sa jej rozdvojila - jedna časť sa sústredila na výpočet, druhá dozerala, aby postupovala správne. Priesvitný jazdec s ryskami sa kĺzal po rámiku pravítka raz na jednu, raz na druhú stranu, jeho presnosť upokojovala. Svet sa zredukoval na čísla." (str. 166)

Harris rád využíva schému dobrého človeka v zlom svete, ale ani raz pritom nestúpil vedľa. Jednou z najznámejších skutočných osôb, vystupujúcich v románe, je nemecký vedec Werner von Braun, presvedčivý člen SS a politický aktivista, ktorý sa nestratil za žiadnych okolností. Robert Harris pristupuje k nemu i ďalším reálnym osobnostiam s patričnou dávkou objektivity. Prirodzene, rozsah knihy mu nedovoľuje pojať úplne všetky aspekty ich zamerania či povahových čŕt, ale napriek tomu sa o nich dozviete mnoho zaujímavostí. V2 kráča v stopách svojich starších knižných súrodencov (Mníchov, Enigma, Vaterland) a robí im česť. Strávite s ním príjemné chvíle a zaručene si budete chcieť o celej akcii zistiť viac. Aj ja som podľahol snahe vyhľadať si dodatočné informácie o danej operácii, hoci táto časť vojnových dejín nie je práve mojou šálkou kávy. Aj v tom však tkvie autorov talent, o ktorom už nemusí nikoho presviedčať, jeho úspešné tituly hovoria jasnou rečou. 

Originálny názov: V2
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Po stopách konfliktov na našom území

Roman Mocpajchel sa podujal na skutočne záslužnú činnosť - sprostredkovať mladším čitateľom znalosti o vojnových konfliktoch, ktoré sa odohrali na území Slovenska alebo mali s naším malým, ale nezlomným národom pevnú spojitosť. Kniha však rozhodne zaujme aj skôr narodených, pretože jednoduchou, ale účinnou kompozíciou sumarizuje strety vojsk od antiky až po 20. storočie. Je samozrejmé, že do knihy sa toho nedalo vmestiť veľa, obsahovo však postačuje na priblíženie najznámejších bitiek, ktoré určitým spôsobom poznamenali ďalší historický vývoj. Stáva sa tak vhodným sprievodcom hodín dejepisu a šíriteľom poznatkov o národných i celoeurópskych dejinách. 

"K ľudskej histórii neodmysliteľne a neodvrátiteľne patria aj vojny. Dejiny nám ukazujú, že len čo jedna skupina ľudí vybudovala prvý štát, hneď sa našli iní, čo ho chceli dobyť a ovládnuť. Ani dnes, v prvej polovici 21. storočia, nepatria vojny iba do minulosti. Stále platí jedna z najznámejších definícií vojny od pruského generála Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovanie politiky inými prostriedkami, ale vďaka obrovskému technologickému vývoju v poslednom čase má stále rôznorodejšie formy." (str. 10)

Autor využíva zrozumiteľný jazyk vhodný pre cieľovú skupinu. Občas sa však, prirodzene, nedá vyhnúť odborným pojmom či historizmom, ale všetky sú náležite vysvetlené, aby sa čitateľ nestratil v kontexte doby. Chronologické radenie bitiek pekne ukazuje dôležitosť nášho územia, len asi šesť bojísk uvedených v knihe sa odohralo mimo neho. Ale zato v dostatočnej blízkosti, čo dokazuje aj mapa na vnútornej strane obálky. Pri začítaní do textu vás poteší predhovor spisovateľa Ďura Červenáka, ktorý popularizuje (nielen) slov(a)enskú históriu viac, než akýkoľvek iný úspešný autor. Ide však v podstate len o akúsi perličku, váha kvality obsahu naďalej ostáva na pleciach Romana Mocpajchela. V úvodnom slove vysvetľuje svoj zámer a nedá sa nesúhlasiť s jeho úmyslom poučiť, ale aj vystríhať. Dejiny majú vraj zvyk opakovať sa a pri bujnejúcich náladách v súčasnej spoločnosti je hrozba nezmyselného a neraz umelo vyprovokovaného násilia až príliš živá. Pri každej bitke Roman využíva rovnakú kompozíciu, vďaka čomu je orientácia v texte veľmi ľahká. Na začiatku na vás čaká súhrn, ktorý hodnotím veľmi kladne. Ide o prehľadne podané informácie o mieste a čase konania bitky, o jej hlavnom význame či dôvode a tiež o počte zúčastnených i padlých vojakov. Nasleduje stručný výklad o strete dvoch či viacerých vojsk a úlohe Slovákov či slovenského územia v ňom. Všetko je ukončené medialónikmi o osobnostiach, zbraniach, miestach, cudzích pojmoch či ďalších prvkoch súvisiacich s predstaveným bojiskom. Text je strohý, zameriava sa iba holé, neprikrášlené fakty. Verím, že nebolo ľahké vyňať len jadro diania, ktoré by sa dalo rozpísať do omnoho dlhších pasáží. Na jednej strane dostane čitateľ presnú, nezaujatú a vecnú informáciu, na druhej však chýba punc zaujímavostí. Udalosti a ľudia okresaní až "na kosť" sú zbavení legiend i pikošiek. Chápem, že to ani nie je cieľom publikácie, no vzhľadom na cieľovku som zrejme podvedome očakával viac informácií, ktoré sa nedajú len tak ľahko kdesi vyhľadať. Bitky a bojiská tak ostávajú pomerne formálnym kompilátom, približujúcim sa mládeži aspoň svojím grafickým spracovaním. 

Pod bohatými a naozaj vydarenými ilustráciami je podpísaný František Hříbal a bez nich by bola kniha poriadne ochudobnená. Spojenie s Gabikou Ruskovou, zodpovednou za celkový dizajn, sa ukázalo ako správny krok a pri väčšine obrázkov sa pristavíte aj na dlhšie, aby ste sa na ne mohli dosýta vynadívať. Záštitu nad dejinným obsahom poskytol Patrik Kunec, čím knihu aj pre osobnú skúsenosť s jeho širokými vedomosťami považujem za dôveryhodný zdroj. Autor v závere poskytuje aj prehľad použitej literatúry, ktorá snáď niekoho privedie k bližšiemu skúmaniu načatých tém. Roman Mocpajchel odviedol dobrú prácu a partia skúsených tímových hráčov azda ešte nepovedala posledné slovo.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart. 

Akademický svet mágie čelí nutným zmenám

Na ďalšiu knihu zo svetoznámej série Úžasná Plochozem sme si tentoraz museli počkať o niečo dlhšie, ale pri dobrých tituloch je odmena o to sladšia. Po Vetroplašových dobrodružstvách a úskaliach mestských strážnikov máme možnosť zoznámiť sa s výučbou čarodejníkov na pôde Neviditeľnej univerzity. Vzdelávací systém má mnoho podôb s tým pozemským, najmä čo sa týka istých konzervatívnych prežitkov z minulých čias. Terry Pratchett však nikdy neholdoval stereotypu, a tak je viac než jasné, že aj magická škola bude čeliť zmenám vo svojom fungovaní. Postará sa o to ústredná hrdinka tejto línie pestrých príbehov - čarodejnica Eskarina, ktorá si veľmi rýchlo získala moje sympatie. Napokon, ako takmer každá postava bohatého univerza. 

"Babka Paprčivá neisto zastala na kamennej dlažbe uprostred davu, ktorý víril okolo nich, a kŕčovito zovrela Eksino plece. Už počula, že vidiečankám, ktoré dorazia do veľkomiest, sa môžu pritrafiť nemravné veci, a tak stískala kabelku, až jej zbeleli hánky. Keby na ňu bol nejaký cudzí chlap čo i len kývol hlavou, bolo by sa mu veľmi zle povodilo. Zato Esk radostne iskrili oči. Námestie bolo mozaikou hluku, farieb a vôní. Na jednej strane sa týčili kostoly náročnejších plochozemských božstiev a z nich sa tiahli čudesné parfumy a splývali s pachmi obchodu do jedného zložitého handrového koberca aróm." (str. 79-80)

Čarovné práva sú treťou knihou v poradí série a okrem niekoľkých známych postáv, ktoré sa v deji mihnú, predstavuje celkom nových protagonistov. Či skôr protagonistky, predovšetkým už spomenutú Eskarinu a babku Paprčivú, ktorá si s prehľadom kradne pre seba väčšinu scén, kde sa vyskytne. Okrem bizarných postáv text disponuje aj pratchettovským štýlom písania s typickými slovnými hračkami, zaujímavo podanými opismi a schopnosťou vyburcovať zvedavosť čitateľa. To sa Terrymu darí aj vďaka talentu striedať humorné pasáže s dramatickými, a občas ich dokonca aj zmieša dokopy, čím vznikne špecifická atmosféra, akú nájdete jedine na Plochozemi. Úvod knihy je priam poetický, postupne však naberá dej na obrátkach a v závere sa nestíhate čudovať, že už je koniec, a pokojne by ste si dopriali pár desiatok strán navyše. Mladá Esk poskytuje autorovi široký priestor na rozohratie rôznych motívov a on ich využíva v plnej miere. Príchod dievčiny z vidieka do veľkomesta, aby sa venovala štúdiu mágie, je sprevádzaný i jej vnútorným očarením. V tomto zmysle je krásnym vyjadrením úžasu, ktorý by mal zažívať každý - nielen mladý - človek, keď má pred sebou nové možnosti, prostredie a výzvy. Veľkým bonusom je, samozrejme, osobné kúzlo. Štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje láskavým humorom a nadhľadom, ale zato nechýba ani poriadna dávka škodoradosti či sarkazmu. Na svoje si však prídu aj náročnejší čitatelia, schopní rozpoznať v náznakoch aj hlbšiu filozofiu a presah do množstva oblastí spoločenského života. Ja sa radím k pragmatickejšiemu krídlu čitateľov a užívam si hlavne jednoduchšiu formu zábavy. To ale neznamená, že by som neocenil väčší rozmer textu, iba sa snažím viesť na vlne fantázie, ľahkosti a trefného poznania ľudskej povahy. Esk a Babka sú skvele napísané postavy, ktoré vás svojím postojom k životu a iným osobám presvedčia o jeho správnosti a okamžite sa z nich stanú vaše obľúbenkyne. Neustále prichádzajú do styku so širokou škálou charakterov, úmyslov (dobrých i zlých) a udalostí a vy nestačíte žasnúť nad autorovou bezhraničnou imagináciou. 

Terry Pratchett (zdroj: The Guardian)

"Prečo vlastne vždy, keď počula Babkine prednášky o čarodejniciach, zatúžila po silnej mágii čarodejníkov, ale vždy, keď počula Trotlochov piskľavý hlas, bola by sa do krvi pobila za čarodejnice? Buď z nej bude jedno i druhé, alebo radšej nič! A čím odhodlanejšie jej v tom bránili, tým väčšmi po tom túžila. Áno, bude čarodejnica aj čarodejník. A všetkým ukáže! Esk si sadla pod nízke rozložité borievčie, ktoré rástlo na úpätí strmej holej skaly. Hlava jej bzučala, plná plánov a hnevu. Cítila, že jej pred nosom zabuchli dvere, ktoré sotva pootvorila. Trotloch mal pravdu: na pôdu univerzity jej nedovolia ani vkročiť." (str. 129)

Čarovné práva predstavujú rôzne podoby mágie, táto sféra nie je ani zďaleka taká jednoduchá a priamočiara, ako by si niekto azda myslel. A nie je to spôsobené len konzervatívcami v radoch čarodejníkov. Terry Pratchett šikovne, nenásilne a zábavne poukazuje na neduhy súčasnosti (resp. doby, keď kniha vyšla; je pritom smutné, že od roku 1987 sa toho v určitých smeroch až tak veľa nezmenilo). Oproti Vetroplašovi som mal dojem, že tento román má pevnejšiu štruktúru, menej odbieha od hlavnej dejovej línie a sústredí sa predovšetkým na putovanie Esk a Babky Paprčivej na Neviditeľnú univerzitu. Nechýba ani záverečný súboj, ktorý je dôstojným vyústením početných motívov. Tiež musím pochváliť preklad, Vladislav Gális je prvotriedny profesionál a slovenské mená a názvy svojimi významami v ničom nezaostávajú nad originálom. Úžasná Plochozem tak pokračuje vo svojom úspešnom ťažení naprieč domácou produkciou a ostáva nám dúfať, že ďalšie diely prídu už s menším časovým odstupom.

Originálny názov: Equal Rites
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Úžasná Plochozem) / 1. diel (Čarodejnice)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Kráľovnou proti svojej vôli

Zásluhou vydavateľstva Slovart dorazil na naše pulty ďalší diel skvostnej série z pera Philippy Gregory, venujúcej sa silným ženským osobnostiam tudorovského Anglicka. Mám pocit, že posledná - šiesta - manželka neslávne známeho Henricha VIII. patrí medzi najmenej známe ženy po jeho boku a bol som naozaj zvedavý na jej životný osud. Britská spisovateľka opäť nesklamala a dokazuje, že Henrichova manželka nemusí prísť o hlavu ani byť zdrojom donebavolajúcich škandálov, aby bola zdrojom zaujímavého príbehu. Pre tých, ktorí poznajú autorkine romány, bude príjemným zážitkom porovnať život Kataríny Parrovej s jej predchodkyňami, a noví čitatelia sa vďaka nej iste stanú ďalšími Philippinými vernými fanúšikmi.  

"Pozdĺž cesty z Londýna sú rozostavané stráže, aby dvor nikto nenasledoval, a brány každého paláca sa zatvoria na závoru, len čo vojdeme dnu. V roku, keď sa mor vyskytol na mojom panstve Snape, som nariadila, aby sa v dedine starali o chorých, posielala som tam liečivé odvary a bylinky, aby sa choroba nešírila, a platila som pohreby bedárom. Osirelé deti jedávali v hradnej kuchyni a zakázala som návštevy pocestných. Pripadá mi čudné, že teraz, keď som anglická kráľovná a všetci ľudia sú moji poddaní, sa správam, akoby mi na nich nezáležalo. Dokonca ani nemôžu žobrať o jedlo pri kuchynských dverách." (str. 76)

Východiskom deja je protiklad medzi dvoma svetmi ústredných hrdinov. Kráľ Henrich je skúsený politický matador, vek sa podpísal na jeho kedysi príťažlivom vzhľade aj na postojoch voči dvoru a blízkym. Katarína žije v pokojnom ústraní, udržuje tajný vzťah a nemá poňatie o intrigách a zákulisných ťahoch. Panovník si uvedomuje svoju prevahu nad menej priebojnou, mladšou ženou a jej udomácnenie v novom prostredí považuje istým spôsobom za výzvu. Katarína totiž nemá prakticky na výber, čo sa týka ponuky manželstva, a vstupuje doň s odporom. A tu sa začne rozvíjať jeden z najvýraznejších motívov. Obe postavy prechádzajú vývojom a ani jedna z nich nie je neskôr rovnaká ako na začiatku. Katarína postupne zisťuje, že Henrich má podlomené zdravie, čím v nej vyvolá súcit, navyše sa ukáže ako veľká opora pri jej túžbe po vzdelávaní. Posledné obdobie života teda obávaný kráľ strávi v spoločnosti rozhľadenej, uvedomelej partnerky, pričom ona sama bojuje s dobovými predsudkami v podobe mužskej nadradenosti. Jej manžel sa obklopuje radcami bažiacimi po moci, ktorých záujmy stoja pred potrebami Anglicka a jeho obyvateľov, a Katarína v ich dôsledku pochybuje o Henrichových citoch. Veľmi rýchlo sa však naučí rozpoznať jemné - i menej jemné - nuansy v mužovom správaní, podmienenom bolesťou a horúčkami... Philippa Gregory zobrazila panovnícky dvor vo všetkej jeho opulentnosti, lesku i skazenosti. Bohaté hostiny, sivé eminencie, zákernosť i potláčané emócie - to všetko tvorí pestrú zmes okorenenú iskrivými scénami. Stretol som sa s názormi, že autorka sa niekedy príliš pohrúži do romantiky a sexu na úkor historických súvislostí, ale osobne s tým nesúhlasím. Pre mňa ostáva stále jednou z najtalentovanejších rozprávačiek dejín, pretože jej texty ma vždy dokážu preniesť do minulosti naplno a bez príkras. To sa týka širokého spektra reálií - odievania, stolovania, spoločenských zvyklostí, početných nepísaných pravidiel vysokej vrstvy i náboženstva, ktoré zažívalo počas danej éry veľké turbulencie. Román sa venuje vo väčšej miere aj tejto téme, čo občas pôsobí spomaľujúco, ale je to pochopiteľné. 

Philippa Gregory (zdroj: Twitter)

"Kráľ začal reformu, ale už je starý a ustráchaný a reformu zastavil. Túžim, aby v nej pokračoval. Nové myslenie akiste marí vplyv Stephena Gardinera, hoci na diaľku. Vieru anglických mužov a žien by nemala diktovať moc Španielska. Kráľ dúfa, že vytvorí vlastné náboženstvo, výstredným pospájaním všetkých možných názorov na kresťanstvo, povyberaním častí, ktoré sa mu páčia, rituálov, ktoré ho dojímajú, modlitieb, ktoré ho oslovia. Ale to nemôže byť cesta, ako uctievať Boha. Nemôže sa zo sentimentality pridržiavať prázdnych gest zo svojho detstva, nemôže uchovávať nákladné rituály, ktoré sa páčia starej cirkvi." (str. 242)

Som rád, že príbeh začína už zásnubami, vyhol sa tým zdĺhavému úvodu a skočil na to podstatné. Skrotenie kráľovnej má okrem značne estetickej hodnoty aj tú náučnú. Doteraz som netušil, že Katarína Parrová bola prvou ženou v Anglicku, ktorej vyšla kniha pod vlastným menom, ani že to bola práve ona, kto sa zaslúžil o to, že Henrichove dcéry Mária (z manželstva s Katarínou Aragónskou) a Alžbeta (z manželstva s Annou Boleynovou) sa stali oficiálne následníčkami trónu. Román je už jedenástou časťou rozsiahlej série o dynastiách Plantagenetovcov a Tudorovcov, no každá časť sa dá čítať samostatne. Aj preto, že ani sama Philippa Gregory ich nepíše chronologicky. Napriek tomu je zábavné nachádzať v nich prepojenia na ostatné príbehy, tvoriace spolu krásne jednotný celok.

Originálny názov: The Taming of the Queen
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Odvrátená strana spravodlivosti

Michael Connelly je nielen stávkou na istotu, čo sa týka kvalitného čitateľského zážitku, ale aj príjemným osviežením inak do popredia sa derúcej severskej literatúry. Ja som tiež fanúšik škandinávskej temnoty, no občas sú diela danej proveniencie príliš vykalkulované a strácajú na uveriteľnosti. Connelly si už desaťročia udržiava svoj štýl klasickej detektívky s hrdinami bližšími obyčajným ľuďom. Trpia, ponárajú sa do špiny sveta, ale zachovávajú si morálku, snažia sa držať hlavu vztýčenú, aj keď ich zakaždým niekto zráža k zemi, a hlavne sa nevyžívajú vo svojich traumách, ale dokážu sa zamerať aj na pozitíva. Zákon neviny je mnou dlho očakávaná chuťovka, pretože sa v nej autor vracia k svojej druhej najkultovejšej postave. Naposledy "oživil" novinára Jacka McEvoya, čo mi nesmierne ulahodilo, a teraz sa vďaka Mickeymu Hallerovi opäť ocitáme v súdnej sieni. 

"O svojej nevine som si nerobil ilúzie. Vedel som, že som jediný, kto si ňou môže byť istý. Vedel som aj, že nepredstavuje dokonalú obranu proti nespravodlivosti. V skutočnosti nezaručuje vôbec nič. Nebo sa neroztvorí a na zem neprenikne žiadne svetlo nadpozemského zásahu. Som v tom sám. Nevina nie je to, o čo sa právnici hádajú. Na súd sa nechodí po jej potvrdenie či zamietnutie, ale po rozsudok. Porota nikoho dokonale neočistí - vie len rozhodnúť, či podľa nej daný skutok spáchal, alebo nie. Nič viac a nič menej." (str. 95)

Nevlastný brat legendárneho losangeleského detektíva Harryho Boscha sa už viackrát ocitol na hrane zákona, oháňajúc sa prezumpciou neviny, no odrazu je to on, kto sa nachádza v pozícii obžalovaného. Na krku mu visí vražda bývalého klienta a niet sa čomu čudovať. Mickey je zastavený bežnou policajnou hliadkou a pri kontrole auta je objavená mŕtvola nepolepšiteľného podvodníka Sama Scalesa. Skôr než sa nazdá, je umiestnený v cele pod stálou hrozbou útoku zo strany odsúdených väzňov, pričom niektorých tam poslal on sám. Našťastie má k dispozícii svoj neúnavný tím, ktorý sa okamžite púšťa do práce na jeho oslobodení. Do deja tak vstupujú známe postavy, ako napríklad jeho bývalá manželka Maggie, vyšetrovateľ Cisco či Hallerova zástupkyňa Jennifer, ale aj Harry Bosch. Páči sa mi, že Connelly ho nezapracúva do bratových osudov nasilu, aby potešil fanúšikov alebo zvýšil prestíž paralelnej série, ale vždy je využitý funkčne a s ohľadom na dej. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, a túto starú pravdu pocíti Haller na vlastnej koži. Až keď sa ocitne v núdzi, zistí, koľkí ľudia sú mu ochotní podať pomocnú ruku či dokonca zaplatiť účty. Je to pekný protiklad k špinavému a nebezpečnému prostrediu, v ktorom sa odrazu nachádza. Haller vždy pôsobil v súdnej sieni ako showman, svojím šarmom a prístupom si dokázal získať porotu i verejnosť, ale sudcom niekedy ležal v žalúdku, čo sa mu môže teraz, žiaľ, vypomstiť. Napriek hrozivej situácii a Damoklovmu meču, čo mu visí nad hlavou ako pripomienka potenciálne temnej budúcnosti, sa nevzdáva a musí využiť všetky svoje znalosti a schopnosti. Je jasné, že na čitateľa čaká skvelé čítanie, keďže odrazu má Mickey na výsledku procesu eminentný osobný záujem. Pobyt na odvrátenej strane spravodlivosti je preňho však aj veľmi poučný a Michael Connelly tým len dokazuje svoj talent pracovať s charakterom hrdinu. Mickey sa neustále vyvíja a je pravdepodobné, že vám prirastie k srdcu ešte väčšmi než dosiaľ. Príbeh skvele predostiera myšlienku naznačenú v úryvku. Nie je totiž dôležité iba dosiahnuť verdikt o nevine, ale reálne očistiť svoje meno, pretože obvinenie je ako nálepka, ktorej sa dotyčný nemusí už nikdy zbaviť. Aj v tom tkvie sila románu, disponuje pridanou hodnotou, posúvajúcou ho kvalitatívne na popredné priečky právnických trilerov. 

Michael Connelly (zdroj: Twitter)

"Celkovo som bol spokojný. V porote neboli žiadni zjavní fanúšikovia obžaloby a o troch som si dokonca myslel, že sú naklonení našej strane. Vo väčšine prípadov máte šťastie, ak zoženiete aspoň jedného. Dobrý pocit z poroty však vyvažoval nepekne zovretý žalúdok. Z útoku v autobuse som sa už celkom zotavil, no napätie z bezsennej noci sa prenieslo aj do dňa. Bol som skrátka nervózny. Na súdoch som v živote strávil dosť času, aby som vedel, že na procese sa môže stať čokoľvek. Nebol to príjemný pocit. Bol som plne pripravený dať do tohto boja všetko, no vedel som, že v ňom budú aj obete a nič nezaručuje, že sa medzi ne nezaradí aj pravda." (str. 238)

Na knihách s Mickeym Hallerom sú najlepšie scény zo súdnej siene. Autor má úžasnú schopnosť preniesť na vás napätú atmosféru, neistotu zúčastnených aj obavy z konečného verdiktu. Nešlo by to bez dôkladnej znalosti systému. Detaily z právnickej oblasti, o akých sa dočítate v Connellyho dielach, sú občas šokujúce, inokedy poburujúce, no vždy zaujímavé. Zákon neviny patrí k najlepším románom v sérii a mám pocit, že je prvým trilerom, v ktorom som sa stretol s reakciou na svetovú pandémiu. Téma covidu je spracovaná realisticky a s nadhľadom a získal tým u mňa ďalšie plusové body. Je obdivuhodné, že Michael dokáže aj po pár desiatkach titulov prísť vždy s niečím novým. Všetky série má krásne rozbehnuté, nežne iba plody svojej práce, ale posúva ich na vyššiu úroveň a ja som zvedavý, čím (kým) nás poteší nabudúce.

Originálny názov: The Law of Innocence
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Mickey Haller)
Preklad: Patrick Frank
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.