Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)

"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Odvaha a hrdosť Grékov v boji proti Peržanom

Moje čitateľské srdce zaplesalo radosťou, keď vydavateľstvo Tatran siahlo po jednom z najlepších autorov historických románov. Conn Iggulden má konečne možnosť zapustiť pevné korene aj na Slovensku, nepochybujem totiž o tom, že si u nás nájde množstvo verných fanúšikov. Mal som možnosť spoznať jeho tetralógiu Vojna ruží a rovnako kvalitný zážitok zo spoznávania pestrých dejín som očakával aj od prvej časti dvojdielnej série zameranej na ďalší vojnový konflikt, tentoraz však zasadený do antiky. Grécko-perzské vojny sú dodnes opradené mnohými legendami a hrdinstvami s priam mytologickým nádychom, čo samo osebe zaručuje dostatok pútavých motívov. Šikovný spisovateľ z nich ľahko vydoluje maximum a vy si už len užívate pohnuto-krásny obraz dávnych čias. 

"Temistokles viedol fýly v strede vpred, aby zničili zostávajúcich prakovníkov a lukostrelcov. Boli to drsní chlapi, Etiópčania a Egypťania s nožmi a palicami. A predsa zoči-voči hoplitom v bronzovom brnení hynuli ako podrezané ovce. Zabíjanie pokračovalo až do tmy, keď Aristeides podpálil poslednú loď na pláži. Nezanechajú tu po sebe nažive ani jediného Peržana, ktorý by mohol kradnúť, znásilňovať a vraždiť nevinných. More sa upokojovalo a mŕtve telá narážali do seba ako jablká na vode. Napokon bolo po boji, keď vysoko na letnú oblohu vystúpil mesiac." (str. 68)

História v podaní Conna Igguldena nie je iba suchopárnym výpočtom jedincov zapojených do udalostí definujúcich svojím spôsobom i podobu súčasného sveta. Na stránkach románu Brány do Atén ožívajú osoby z mäsa a kostí, reálne i vymyslené, aby spoločne čelili silnému nepriateľovi. A je pritom úplne jedno, že dejín znalí čitatelia poznajú výsledok vojny i jednotlivých bitiek. Azda o to viac budú prežívať zápolenie s časom, taktikou protivníka i (ne)priazňou bohov. Do hry vstupujú mnohé postavy, pričom každá je čímsi špecifická a utkvie vám v pamäti. Nemusíte sa obávať, že by ste v nich stratili prehľad, autor je šikovný rozprávač a ich osudy dávkuje rozumne a pritom stále dynamicky. Ak by sa však zameral iba na najväčšie zvraty grécko-perzského konfliktu, bolo by to kontraproduktívne. Preto sa môžete tešiť aj na menšie, osobnejšie príbehy, ktoré nielenže funkčne dotvárajú dej, ale zároveň poskytujú omnoho celistvejší pohľad na život a zmýšľanie v období 5. storočia pred Kristom. Ďalším zaujímavým faktorom je, že na základe postupného spoznávania postáv napokon fandíte aj tým, čo na vás spočiatku nepôsobili práve sympatickým dojmom. Aj to je však obraz doby - v čase ohrozenia idú osobné sváry bokom v prospech zjednotenia sa proti mocnej ríši. Hoci by bolo, samozrejme, naivné myslieť si, že všetci Gréci sa zachovali hrdinsky a odložili bokom svoje sebecké pohnútky... V centre deja je však trojica mužov, ktorí by pokojne obstáli ako vzor ideálov a odvahy i dnes - Temistokles, Xantippos a Aristeides. Každý z nich je iný, a práve preto sa zrejme tak dokonale dopĺňajú. Predstavujú hybnú silu a motiváciu, akú im môžu závidieť aj početne silnejší Peržania. Helénska kultúra fascinuje odborníkov, laikov i umelcov aj po tisícročiach, mňa nevynímajúc. Brány do Atén poskytujú úchvatný pohľad na vtedajšie reálie aj prienik do myslí a pocitov ľudí z rôznych vrstiev. Iste, román nedokáže nahradiť vedecké texty, no v tomto prípade ste schopní ľahko uveriť každému slovu. Zobrazené bitky nepodliehajú romantizácii, hrdinovia krvácajú a umierajú a bohovia, ako ich poznáme z mýtov a legiend, sa len prizerajú a snáď aj bavia na svojvôli obyčajných smrteľníkov... 

Conn Iggulden (zdroj: Facebook)

"Temistoklovi pulzovalo v prste, prvotná bolesť odznela a vyčerpala ho. Poznal flotilu najlepšie z nich všetkých. Bola zdrojom jeho autority v Aténach, predstavovala tridsaťtisíc zamestnaných a zaplatených veslárov. Na lodiach tak alebo onak pracovalo celé mesto, rozhodne väčšina snemu. Ďakovali Temistoklovi za plácu a boli na svoju prácu hrdí. V ten deň mali pocit, že zapredal ich dielo Sparte, že ich odhodil ako opozeranú milenku. Samozrejme, nebude im vešať na nos, že nemieni poslúchať zlé spartské velenie." (str. 225)

Vzhľadom na to, že Brány do Atén sú len prvým dielom dilógie, koniec je krásne vystupňovaný a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť výdatného čítania, ktoré si však pýta ďalšiu dávku. Mnohé dejové línie sú uzavreté, no pokračovanie má ešte rozhodne čo ponúknuť. Temistoklov osud rozpovie román Ochranca a ja sa už teraz neviem dočkať, kedy ho budem držať v rukách. Skvelý dej, verné historické reálie, ukážková gradácia a budovanie charakterov robia z Conna Igguldena čelného predstaviteľa žánru a jeho novinka v slovenskom jazyku to len potvrdzuje.

Originálny názov: The Gates of Athens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Aténčania)
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Priekopnícky príbeh plný vôní a spoločenských zmien

Vydavateľstvo Tatran pokračuje v preklade úspešnej - a predovšetkým kvalitnej - európskej tvorby, konkrétne nemeckého pôvodu. Medzi najnovšie prírastky v tomto smere patrí historický román Charlotte Jacobi. Pod týmto pseudonymom sa skrýva autorská dvojica Eva-Maria Bastová a Jorn Precht a ich spolupráca očividne prináša ovocie. Využili svoje bohaté zručnosti s písaním kriminálok a televíznych scenárov a namiešali strhujúci príbeh, čo vás razom prenesie do začiatku 20. storočia a do prostredia rozrastajúceho sa Hamburgu, ktorý nie je iba kulisou, ale plnohodnotnou súčasťou deja. Práve tu totiž zapustila korene slávna franšíza Douglas spojená s parfumami a kozmetikou. Cesta k úspechu je však málokedy vydláždená, skôr prináša veľa prekážok a výziev...

"Marie si položila rovnakú otázku, ako keď bola malé dievča: Má každá krajina svoju typickú vôňu? Ak áno, aká by bola nemecká? Bola by to zmes korenia skladovaného vo veľkých kontoroch? Nie, pretože aj tie pochádzali z ďalekých krajín. Typická nemecká - teda aspoň severonemecká - vôňa by bola rybí zápach, pomyslela si Marie a v duchu sa usmiala. O to dôležitejšie je priniesť do Nemecka svetové vône. Čo vedia v Nemecku o kráse a bohatstve exotických krajín? Sklonila sa, aby nasala vôňu kvetov, a zatvorila oči. Vône v nej vyvolali obrazy a zvuky." (str. 124)

Dej sa odohráva v rokoch 1909 až 1920 a poskytuje tým ucelený pohľad na rozbeh a stabilizáciu známej značky. Autorské duo si dalo námahu nielen s verným zobrazením reálií, ale aj s ďalšími zaujímavosťami doby, napríklad panikou spôsobenou preletom Halleyho kométy. Text je popretkávaný množstvom ďalších pútavých faktov aj príbehov spojených s dejiskom. Je to obdivuhodné o to viac, že historické pramene sa nevyskytujú práve v hojnej miere, no fantázia Charlotte Jacobi sa našťastie neobmedzuje a pracuje na plné obrátky. Hlavné postavy Marie a Anna Carstensové boli priekopníčkami v mnohých smeroch - ženy s vlastným podnikaním, bojujúce nielen za svoje šťastie, ale aj za úspech iných žien, poznačených útrapami stereotypného zmýšľania. Svojím zanietením, prirodzene, stúpili na otlak mužom hľadiacich na ne cez prsty a ich interakcie v oblasti obchodu sú občas zábavné, inokedy zas priam kontroverzné či vyslovene poburujúce. Sestry Douglasové (názov predajní je odvodený od škótskeho mydla) by však ostali na polceste, nebyť výraznej osobnej línie protagonistiek. Kto by si myslel, že mali povedzme podporu blízkych príbuzných, zásadne by sa mýlil. Anna a Marie sú v tomto smere ako princezné z rozprávky - takisto čelili neprajnej macoche. I tu je ťažké povedať, či ide o skutočné vyobrazenie rodinných vzťahov, ale do príbehu skvele zapadá. Našťastie ani tu zlo nezvíťazí (i keď o rozprávku rozhodne nejde) a okolnosti sa vyvíjajú všemožnými spôsobmi. Do deja vstupuje pomerne veľké množstvo postáv, ktoré ho ovplyvnia vo väčšej či menšej miere, ale všetky vhodne dopĺňajú pestrú mozaiku. Román zasiahne nielen vašu predstavivosť, ale i viacero zmyslov a nepochybne vás navnadí zahaliť sa do oblaku príjemnej vône. Podobne ako plejáda reálnych osobností, ktoré svojho času neodolali lákavej kozmetike. K nadšeným odberateľom sestier patrila okrem iných cárska rodina, Coco Chanel či Ernest Hemingway. Výskyt známych mien dodáva knihe správny šmrnc a prepája ich nevšedné osudy. Trochu ma mrzelo, že vojnové roky boli odbité až neprimerane stručne. Na jednej strane chápem, že kniha sa sústredí na iné témy než je mašinéria prvej svetovej vojny, no určite by bolo zaujímavé dozvedieť sa aj čosi z tohto súdka. Ostáva dúfať, že sa k tomu ešte aspoň spätne spisovateľské duo vráti v ďalších častiach série... 

Autorské duo Charlotte Jacobi (zdroj: Facebook)

"Do miestnosti vošiel ďalší muž: Julius Karstadt! V ruke držal veľkú panvicu, na ktorej im pripravoval zemiakové placky. Skôr než si stihla vysvetliť jeho príchod, zahnal sa, udrel panvicou zlodeja do hlavy a ten s výkrikom spadol. Z ruky mu vypadla pištoľ a kĺzala sa po zemi. Zlodej bol omráčený menej, ako Anna dúfala, zdvihol sa na kolená a načiahol sa za zbraňou. Nerátal s tým, že zo skrine vyskočí mladá žena a duchaprítomne zdvihne zbraň tesne predtým, ako sa jej dotkol prstami. Potom sotila ohromeného Juliusa do prednej časti obchodu a zamkla dvere kancelárie." (str. 201)

Dej Sestier Douglasových plynie pokojne, nikam sa neponáhľa. Autori sú si očividne vedomí, že na rozohratie všetkých línií majú ešte dosť času, a užívajú si aktuálne dianie. Strhujúce zvraty a napätie si tu veľmi neprídu na svoje, ale vzhľadom na žáner a cieľ knihy to vôbec neprekáža. Charlotte Jacobi nepotrebuje nečakané prekvapenia, žiadny motív príliš nevytŕča ani sa nerozvíja na úkor druhého. Dôležitú úlohu popri rozvoji značky zohráva i láska a osobný život Anny a Marie. Romantika je podčiarknutá aj istou nostalgiou začiatku 20. storočia a prostredím Hamburgu a Paríža. V závere ide teda o pútavý román založený na skutočných udalostiach, obohatený o dávku bezbrehej fantázie a myšlienku, aké je dôležité nasledovať svoje sny. 

Originálny názov: Die Douglas Schwestern
Príslušnosť k sérii: 1. diel
Preklad: Zuzana Kováčiková
Počet strán: 359

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Akademická obeta v prospech ľudstva

Marie Benedict (vlastným menom Heather Terrell) sa už aj na slovenskej knižnej scéne etablovala ako spisovateľka, ktorá si vyberá pomerne náročné témy v snahe vniesť trochu svetla do tmavších zákutí reálnych osobností. Zo žien známych z kultúry, vedy či spoločenského života sa opäť stávajú bytosti z mäsa a kostí a pri čítaní ľahko získate dojem, že každá scéna je vystrihnutá zo skutočnosti. Samozrejme, napriek dôkladnému výskumu a inšpirácii realitou ide stále o umelecké stvárnenie, hoci ktovie, ako blízko pravde sa autorke podarilo priblížiť? Vydavateľstvo Lindeni nám už prinieslo v preklade tituly Jediná žena v miestnosti o herečke Hede Lamarrovej a Tajomstvo Agathy Christie o záhade spojenej s kráľovnou britskej detektívky. Teraz máme možnosť dozvedieť sa viac o tom, aké bolo žiť v tieni vedeckého revolucionára. 

"Pán Einstein prešiel sláčikom po strunách svojich huslí. Bol to pomalý pohyb, takmer lenivý, ale hudba zaznela hlasno a naplnila celú miestnosť. Keď som zatvorila oči, takmer som si dokázala predstaviť silné, neviditeľné vlny šíriace zvuk po salóne. Pripomínali nedávno objavené röntgenové lúče. A okrem toho som si predstavovala, ako po mne noty kĺžu ako nežné pohladenie. Líca mi očerveneli. Predstavovala som si, že ma hladká hudba alebo ruky pána Einsteina? Odvrátila som sa od neho a jeho huslí a pohodlnejšie som sa usadila na stoličke pred klavírom, čelom ku klávesom. Hoci som už nevidela, ako pestuje svoje husle, jeho hudba ma dojímala." (str. 108)

V tieni Einsteina je názov, ktorý rozhodne nič nezakrýva. Hlavným námetom je Albertovo prvé manželstvo s Milevou Maričovou. Zoznámili sa už počas študentských rokov vo Švajčiarsku, obaja fascinovaní teoretickou fyzikou a príležitosťou diskutovať o jej nekonečných možnostiach. Vedecké zanietenie rýchlo prerástlo do citového vzplanutia, no Albert a Mileva už od počiatkov svojho vzťahu nemali rovnakú štartovaciu pozíciu. Mileva totiž čelila mnohým predsudkom - nielen ako žena pohybujúca sa vo výsostne mužskom akademickom svete, ale aj ako telesne postihnutá osoba. Jej stav síce nemal žiadny vplyv na jej inteligenciu a vedomosti, no stereotypné prostredie v tomto smere neprialo zmenám vo vnímaní iných ľudí. Vyznieva to pomerne paradoxne, keď uvážime, že práve univerzitná pôda by mala byť zdrojom rúcania konvencií. Tie sú však jedným z ťažiskových motívov diela, a hoci ma pomery na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia občas vytáčali, verne odrážajú frustráciu hlavnej postavy. Čo však nebolo Mileve dopriate od spoločnosti, snažila sa prežiť aspoň prostredníctvom svojho manžela. Miestami sa zdá, že mu obetovala svoj život a zabudla na svoj, ale podprahovo tušíte, že takéto zjednodušenie by bolo veľmi krátkozraké. Mileva sa totiž napriek všetkým príkoriam javí ako odhodlaná osoba, vedomá si svojich kvalít. Prejavujú sa najmä v súvislosti s vývojom jej manželstva. Albertovi sa nedajú uprieť zásluhy na vedeckom poli, no v domácom prostredí už také úspechy nedosahoval. Spočiatku idylický vzťah sa postupne mení a Mileva čelí rôznym zaťažkávajúcim skúškam. O to viac jej fandíte a dúfate aspoň v minimálne uznanie jej zásluh. Spočiatku som sa obával, že román bude prešpikovaný vedeckými pojmami, no Marie Benedict ustriehla správnu mieru autentickosti a čitateľskej príťažlivosti. Vzhľadom na charakter príbehu sa síce nevyhnete stretnutiu s fyzikálnymi zákonitosťami, ale nemusíte im rozumieť, aby ste pochopili to hlavné - myšlienková rovina spočíva, našťastie, kdesi inde. Text je rozdelený na tri časti. Prvá zobrazuje roky 1896-1897, druhá 1898-1913 a tretia 1913-1914. Prvá polovica knihy je hutnejšia, udalosti nasledujú za sebou v tesnejšom slede, druhá polovica obsahuje väčšie časové skoky, no zato poskytujú celistvejší pohľad na Milevin osud. A nielen na jej - autorka neobchádza ani politický či ideologický vývoj doby a poukazuje i na prebúdzajúce sa názory na rasovú nadradenosť. 

Marie Benedict (zdroj: Sourcebooks)

"... nasledovala prosba, nech sa vrátim do Bernu. Tri týždne sú pre správnu manželku pridlhý čas na to, aby ho strávila odlúčená od manžela, podotýkal, takže by som sa k nemu mala opäť pripojiť. Ako si Albert dovoľuje karhať ma za to, že si nespĺňam manželské povinnosti? Zaujíma ho vôbec, ako sa má Lieserl? Vyzeralo to, že sa viac stará o svoje pohodlie a kladie viac otázok ohľadom jej rodného listu než jej zdravia. Prečo sa na to vôbec pýta?" (str. 194-195)

Mileva Maričová ako jedna z mála žien svojej doby študovala na technickej univerzite, bola cieľavedomá, múdra, snaživá a citlivá. Autorke sa podarilo zobraziť ju uveriteľne a zasadiť jej osobnosť do kontextu významných spoločenských zmien aj intimity komplikovaného vzťahu. Na druhej strane Albert nevyznieva práve pozitívne, azda je čosi pravdy na tom, že genialita človeka sa musí prejaviť na úkor iných schopností. Nevera, nedocenenie, egoizmus... Román V tieni Einsteina sa dá vnímať aj ako analýza nefunkčného manželstva, pričom príčiny jeho rozpadu sú viac než jasné. Dočítať sa o nich je možné aj v korešpondencii medzi manželmi, ktorú Marie Benedict využila pri písaní knihy. Ako právnička v civilných sporoch má cit pre nuansy ľudskej povahy a Mileva sa vďaka nej dočkala uznania aspoň v tejto vydarenej literárnej forme. 

Originálny názov: The Other Einstein
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 296

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Netušené dilemy módnej ikony

Vydavateľstvo Lindeni pokračuje vo vydávaní zbeletrizovaných životopisov známych žien a Kráľovná Paríža svojim starším knižným súrodencom rozhodne neurobí hanbu. Po stratenom období kultovej autorky detektívok (Tajomstvo Agathy Christie), odhalení bystrej mysle v manželskom područí (V tieni Einsteina) či všestrannej osobnosti zlatej éry Hollywoodu (Jediná žena v miestnosti) prichádza rad na ženu, ktorej meno je známe aj tým, ktorí nepoznajú rozdiel medzi hodvábom a polyesterom ani medzi top parfumom a veľkonočnou voňavkou. Coco Chanel je dnes svetoznámou ikonou na poli módy a vôní, no cestu k úspechu nemala vydláždenú pokojom a prajnosťou, práve naopak. Za jej miestom na odevnom Olympe stoja roky ohrozenia, morálnych križovatiek a všadeprítomnej zrady. 

"Coco zovrie kabelku. Všetko, čo na tomto stretnutí povie, musí byť prezieravé, opatrné, tak ako si to nacvičovala, keď bola sama. Každé rozhodnutie, ku ktorému dnes dospeje, bude mať isté následky. Coco Chanel bude odteraz starostlivo zvažovať všetky svoje slová a činy až do chvíle, kým jej syn nebude na slobode a v starostlivosti lekárov. Keď vstúpia do kancelárie, porozhliada sa okolo seba. Canarisova kancelária pôsobí oproti prepracovanej vnútornej výzdobe vstupu do hotela Lutetia skromne. Farby sú jemné a upokojujúce - modrosivé steny sú až na oficiálny portrét Adolfa Hitlera holé." (str. 192)

Je všeobecne známe, že mnohí známi návrhári a tvorcovia počas druhej svetovej vojny spolupracovali s nacistickým režimom. Po jeho porážke sa na kolaborantov nepozeralo s pochopením a nie každý dostal možnosť vysvetliť dôvody svojho konania. Coco Chanel tiež patrí medzi osobnosti, ktoré sa chtiac-nechtiac podvolili nemeckej mašinérii, a jej obraz narúšajú navyše aj trenice s jej židovským obchodným partnerom ohľadom jej najznámejšieho parfumu. Americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen sa rozhodla odkryť závoj tajomstiev a poloprávd a preštudovať život skúšanej podnikateľky. Na svojom konte má viacero úspešných titulov aj pochvál od kritiky a čitateľskej obce, a tento román navyše nie je prvým, ktorý napísala na základe skutočných udalostí. Iste, aj pohľad na Coco Chanel vo veľkej miere podlieha jej umeleckému stvárneniu, no pri obracaní stránok radi uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálne dianie. Autorka si dala očividne veľkú námahu s vykreslením prvej polovice štyridsiatych rokov, keď došlo k okupácii Francúzska, a nielen tej. Hoci sa príbeh odohráva predovšetkým v spomenutom období, viackrát si odskočíme aj do minulosti, vzdialenej cca 30 rokov, aby sme spoznali Coco aj v jej ranom veku. Máme možnosť vidieť ju nielen ako zdatnú obchodníčku a šarmantnú ženu, ale aj ako zaľúbené dievča, stojace na prahu osudových rozhodnutí. Tie ju doviedli až do roku 1940 a presvedčeniu, že svoje skúsenosti a charizmu dokáže využiť aj v kontakte s nemeckými dôstojníkmi. Veľmi sa však zmýlila a vzápätí sa rúca nielen jej sloboda a rokmi budované kráľovstvo, ale aj vnímanie spoločenských udalostí. Páčilo sa mi, že Pamela nepredstavuje svoju hrdinku ako neochvejnú, silnú ženu, ktorá stojí nohami pevne na zemi a ani nezaváha, keď dôjde na priklonenie sa na stranu zla. Napriek svojej aure bola Coco človek z mäsa a kostí a ako taká prežívala svoje trápenia a sklamania. Jej uvedomenie si nebezpečenstva a postavenia francúzskeho ľudu je postupné, no keď si zloží z nosa ružové okuliare, prejaví sa jej skutočný charakter. No a keďže Coco za desaťročia nadviazala aj bohaté osobné i obchodné vzťahy, musí priebežne riešiť aj ďalšie vážne problémy. A niektoré sú úzko prepletené s chápadlami zničujúcej ideológie, čím na seba privoláva ešte viac neželanej pozornosti...

Pamela Binnings Ewen (zdroj: Goodreads)

"Konečne sa Pierrovi postaví. Po takmer deviatich mesiacoch od krádeže receptu na No. 5 - času dostatočne dlhého na vynosenie dieťaťa. Louis de Vaufreland súhlasil, že jej pomôže získať kontrolu nad Sociéte Mademoiselle a parfumom pomocou protižidovských zákonov platných vo Francúzsku. Jej rozhodnutie žalovať Pierra práve na základe týchto zákonov je definitívne, hoci predtým sa nad jeho pôvodom nikdy nezamýšľala - pred vojnou. Keď vstupujú do budovy, zdvihne bradu. Pierre si za všetko môže sám. Tieto zákony sú jedinými nástrojmi, ktoré má k dispozícii, a nadišiel čas na spravodlivosť." (str. 272)

Svet módnych návrhárov ma nikdy extra nezaujímal, ale keď sa vyskytne určitý seriál či kniha, ktoré o nich pojednávajú, vždy im dám šancu. Kráľovná Paríža určite stojí za prečítanie, pretože cez osud Coco Chanel sa autorka mnohých ďalších tém a predstavuje dobú plnú náročných dilem. Vezme vás nielen do hlavného mesta, ale aj na Francúzsku Riviéru či do Španielska a dôležitým dejiskom je aj známy hotel Ritz. Pamela Binnings Ewen disponuje štýlom, ktorý vás ihneď vtiahne a celkovému dojmu napomáha aj samotné slovenské vydanie. Som rád, že Lindeni zachovalo pôvodnú obálku a že románu doprialo väčší rozmer. Veľký osud si ho zaslúži. Rovnako ako množstvo čitateľov, ktorí sa oboznámia s netušenými súvislosťami a spoznajú, čo všetko sa skrýva za nablýskaným menom nadanej ikony.

Originálny názov:  The Queen of Paris: A Novel of Coco Chanel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Viktoriánske obdobie dejiskom legendárneho zločinu

Michael Crichton je autor, po ktorého tituloch siahnem rád, no, žiaľ, nie tak často, ako by som si prial. S o to väčšou chuťou som však vzal do rúk najnovší preklad z dielne vydavateľstva Lindeni. Veľká vlaková lúpež zobrazuje jeden z najväčších zločinov v dejinách a pod autorovou taktovkou sa mení na nespomaľujúci kolotoč akcie, drámy a zábavy. Ľudí oddávna fascinuje tajomný a istým spôsobom vzrušujúci svet kriminálnikov. Z pohodlia domova vnímame všadeprítomné nebezpečenstvo so skresľujúcim odstupom, často si neuvedomujúc všetky okolnosti. Crichton sa vo svojom románe zameriava na skutočný prípad z roku 1855, ktorý dodnes fascinuje ľudí na oboch stranách zákona. Dôvodov je hneď niekoľko - na čele so záhadou strateného zlata a takmer dokonalým vyústením lúpeže. 

"Celkom stratil pojem o čase a zvuky davu po poprave už vôbec nevnímal. Po obvode väzenského nádvoria došiel až k južnému múru. Tam zastal a čakal, kým popodeň prejde hliadkujúci strážnik. Strážnik sa nepozrel hore, no Willy neskôr spomínal, že niekoľko kvapiek krvi mu dopadlo na čiapku a plecia. Keď strážnik odišiel, Willy preliezol ponad hroty, ktoré ho pri tom porezali na hrudi, kolenách aj nohách, takže bol už takmer celý od krvi, a zoskočil na strechu najbližšej budovy za múrmi väznice o pätnásť stôp nižšie. Lomoz, ktorý spôsobil, keď na ňu dopadol, nikto nepočul, lebo v okolí nikoho nebolo. Všetci sa pozerali na popravu." (str. 100)

Michael Crichton ostáva aj trinásť rokov po svojej smrti pojmom spájaným s kultovými príbehmi z televíznych obrazoviek i filmového plátna, ako sú Pohotovosť či Jurský park, no mne stále zotrváva v pamäti hlavne román z prostredia divokých karibských korzárov (a nielen ich) Pirátska odysea. Michael mal skvelý cit pre stavbu deja a výrazné postavy, ktorých interakcie vás nútia listovať ďalej a ďalej. Veľká vlaková lúpež vyšla prvýkrát v roku 1975 a jej filmová podoba dorazila do kín o tri roky neskôr, priamo pod Crichtonovou režisérskou taktovkou. Keďže som ju videl už dávno, románový originál som si užil ako relatívne nový príbeh. Ústrednou postavou je švihák Edward Pierce, pripravujúci svoj zločinecký opus - krádež takmer sto kilogramov zlata z vlaku mieriaceho z Londýna do Folkestonu. Mám rád knihy, kde chtiac-nechtiac fandíte záporákovi, pretože sú nielen príjemným spestrením, ale navyše ponúkajú celkom iný pohľad na kriminálnu činnosť. Pierca je navyše nemožné nevnímať ako lupiča-džentlmena, darebáka zo starej školy, ktorý si rovnakou mierou vyslúžil odsúdenie spoločnosti i jej obdiv. Pohyboval sa ladne vo vysokých vrstvách aj v londýnskom podsvetí, čitateľ nahliadne za oponu ročných príprav zločinu, vyznačujúcich sa početnými ťažkosťami i náhodami. Obával som sa, že pasáže predchádzajúce predmetnej udalosti budú spomaľovať dej, ale vôbec to tak nebolo. Rozbor jednej z najslávnejších lúpeží v dejinách je detailný, ale pritom zaujímavý. Jeho prepracovanosť a dôslednosť musela dať autorovi zabrať, no výsledok stojí za to. Občas vás síce prepadne dojem, že niektoré časti textu sú mierne suchopárne, na ďalšej strane sa však stane niečo, čo ho ihneď zaplaší. Crichton je skúsený rozprávač a vie, že musí čitateľa udržať v strehu, alebo aspoň neunaviť jeho zvedavosť. Celkový zážitok by však nebol ani zďaleka taký pozitívny, nebyť výborného prekladu. Zo stránok vanie dobová atmosféra so všetkými vtedajšími pachmi či zvukmi, slová na papieri vás ľahko prenesú do 19. storočia. A to aj napriek tomu, že rozprávač si je vedomý svojej existencie v storočí dvadsiatom a je "iba" sprostredkovateľom diania. Aj to však prispieva k väčšiemu prepojeniu s čitateľom. 

Michael Crichton (zdroj: Wired)

"Viktoriánska spoločnosť sa tiež stala svedkom ďalšieho súperenia, ktoré sa sústredilo okolo novej inštitúcie - organizovaného policajného zboru. Policajné zložky si takmer okamžite začali budovať vzťahy so svojimi úhlavnými nepriateľmi zo zločineckých kruhov. O týchto vzťahoch sa v priebehu devätnásteho storočia veľa diskutovalo a táto diskusia pokračuje dodnes. Mysliteľom tej doby pravdaže neuniklo, ako veľmi sa metódy polície a páchateľov trestných činov podobajú..." (str. 198-199)

Oceňujem takisto ukážkovú gradáciu, udalosti naberajú postupne rýchly spád, až sa čudujete nad niektorými z nich a pochybujete o tom, či mohli mať skutočne reálny základ. Zasadenie do minulosti, ktorú spoznáte z rôznych uhlov a oblastí (železnice, verejné osvetlenie, fungovanie rôznych inštitúcií, sociálne problémy atď.) však pôsobí natoľko autenticky, že radi uveríte každému slovu. Šarmantné spojenie historických poznatkov s nabitým dejom funguje na výbornú a Veľká vlaková lúpež sa tak nepochybne stane vítaným doplnkom každej domácej knižnice. Michael Crichton si svoju poctu nezaslúžil len počas života, nič z nej neubúda ani s odstupom času...

Originálny názov: The Great Train Robbery
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Zdokonaľovanie schopností na ceste k cieľu

Kniha Vojak sa tvári ako životopis člena britskej špeciálnej jednotky SAS, a preto spočiatku nevzbudila u mňa veľký záujem. Radšej dávam v tomto smere prednosť beletrii... No keď sa mi dostala do rúk, hneď ma vyviedla z omylu. Jay Morton síce vychádza zo svojich štrnásťročných vojenských skúseností nadobudnutých na viacerých misiách i mimo nich, ale tie sú iba základným kameňom pre budovanie širších súvislostí. Armáda poskytuje priestor rôznym typom osobností, či už vykonávateľom rozkazov zosobňujúcim poriadok a disciplínu, alebo, naopak, veliteľom tiahnucim jednotky vpred. Nie každý veliteľ je však zároveň aj prirodzeným lídrom a tento rozdiel môže v hraničnej situácii predstavovať rozdiel medzi životom a smrťou.  

"Ja mám našťastie povahu, ktorá ma priam nabáda k skúšaniu nových vecí. Som skôr chaos ako poriadok. Mám rád spontánnosť a flexibilitu. Ak máte radi poriadok a niečo ho ohrozuje, ťažšie sa prispôsobíte novej situácii. Lenže ak prijmete chaos ako súčasť života, oveľa ľahšie sa zmeníte. Nikdy som sa nebál nových zážitkov a vždy som sa do nich púšťal s otvorenou mysľou a usiloval sa z nich vyťažiť maximum. Niekedy mi zmenili život, niekedy to bola iba sranda bez vážnejších následkov, inokedy som sa sklamal. Keby som to však neskúsil, nič by som nezistil." (str. 51)

Úvodné dramatické udalosti na najvyššom pohorí sveta poskytujú autorovi skvelé východisko zamyslieť sa nad svojím životom aj nutnosťou hýbať sa, aj keď sú okolnosti kruto nastavené sťažiť mu postup. Osobne nemám rád takéto do očí bijúce udičky pre čitateľa, ale v tomto prípade nejde o nič prvoplánové. Osamelosť v kontexte nespútaných veľhôr má svoje opodstatnenie, no Jay Morton vám ho neprezradí ihneď. Aby ste porozumeli jeho na pohľad šialenému rozhodnutiu, musíte ho spoznať o niečo bližšie. Našťastie nás ušetril príliš detailného predstavenia svojej celoživotnej púte a z ranej mladosti vyberá stručné fakty, adekvátne jeho charakterovým črtám. Neposedný žiak s bohatým vnútorným svetom mal odmala chuť roztiahnuť krídla, a preto neobsedel v žiadnej škole. Vízia univerzity sa nestretla s úspechom práve pre jeho chuť žiť naplno a na prahu dvadsiatky vstúpil do armády. Prienik do výcviku špeciálnych zložiek považujem za veľmi zaujímavý a obdivuhodný. Mnohí v ňom zlyhali, no Jay sám vraví, že miluje náročné úlohy, ktoré ho môžu kamsi posunúť najviac. Na každej pozícii, v každom turnuse aj v každej oblasti spoznal ľudí, ktorí ho buď inšpirovali, alebo mu poskytli negatívny príklad, ako sa veci robiť nemajú. Keďže Jay Morton sa nielen prezentuje ako líder, ale z jeho slov aj vyplýva, že ním skutočne je, dokáže si zo všetkého vziať ponaučenie a okrem seba si dobre všíma i napredovanie ľudí naokolo. Ak nesúhlasíme s postojmi nadriadených, nájdime si vlastnú cestu. Nie je totiž nič horšie ako ustrnúť pod vplyvom niekoho cudzieho. Mnohé motivačné knihy zlyhávajú na prázdnych, otrepaných frázach. Vojak je dielo podobné svojmu autorovi - praktické, dynamické a úderné. Neplytvá slovami, ponúka príklady z praxe a mieri na podstatu človeka, či už v súvislosti s prírodnými silami, alebo sociálnymi kontaktmi, ktoré sú občas ešte divokejšou džungľou plnou predátorov. Jay upriamuje pozornosť na naše vrodené inštinkty, schopnosť učiť sa a vytrénovať si určité schopnosti (nielen fyzického charakteru) či spôsoby myslenia vedúce nás rôznymi smermi. Autor nie je vyštudovaný psychológ, terapeut ani pedagóg, napriek tomu svojimi riadkami preniká do vášho vedomia a pomôže vám uvedomiť si fakty, nad ktorými ste sa možno dosiaľ ani nezamýšľali. 

zdroj: Amazon.uk

"Človek sa rozvíja len vtedy, ak sa zámerne vystavuje alebo ocitá v nepríjemných situáciách, lebo až vtedy zistí, čo v ňom naozaj je. Ako sa hovorí, klenoty hruda kryje a treba ich z nej vydolovať. Ako zo seba dostanete klenot? Pod tlakom. Prispôsobivosť je tlak, inak by sa nebolo čomu prispôsobovať. Majte otvorenú myseľ, pozerajte sa na svet skúmavými očami a hľadajte príležitosti. Majte otvorené srdce a dívajte sa očami iných. Majte otvoreného ducha, aby ste vedeli prijať dočasnú nepohodu neznáma." (str. 168)

Podtitul knihy znie Úctu si musíš zaslúžiť a v týchto štyroch slovách sa skrýva veľký kus pravdy. Autorovi sa rozhodne nedá uprieť veľké ego, ale ak chce byť človek dobrým lídrom, zdravé sebavedomie je jedným zo základných predpokladov. Čo je pritom podstatné, nevyznieva nadradene či arogantne, takže sa radi necháte unášať jeho sugestívnym rozprávaním. Istej skupine čitateľov však môže prekážať občasná nevyváženosť textu, keď sa mieša motivácia s biografiou a príkladmi z rôznych oblastí, prípadne Mortonov "mačizmus". Pričasto poukazuje na potrebu byť v pohybe, nezotrvávať na mieste a skúšať nové veci, čo je nepochybne nutné, ale v drvivej väčšine prípadov z radov čitateľov v bežných podmienkach nereálne. Minimálne však Vojak dokáže podnietiť k zamysleniu a preniesť jeho posolstvo aspoň do niektorých sfér každodennosti a spestriť zaužívaný stereotyp. 

Originálny názov: Soldier: Respect Is Earned 
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Djovčoš
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje čitateľov silnými príbehmi, ktoré si v ich srdciach nachádzajú čestné miesto. Románom Hamnet však dokázalo posunúť latku ešte vyššie, keďže hlboký prienik do smútku jednej na pohľad obyčajnej rodiny je spojený s azda najznámejším menom klasickej literatúry. Beletria spojená s umeleckými velikánmi býva občas zavádzajúca. Niekedy čitatelia ľahko podľahnú predstavám autorov a nerozlišujú, kde sa končí realita a začína fantázia. Priveľké sústredenie sa na slávnych spisovateľov tak môže byť dvojsečnou zbraňou. Maggie O´Farrellová si zjavne dobre uvedomuje tento fakt a nedovolila, aby najslávnejší dramatik odvrátil pozornosť od príbehu, ktorý chcela vypovedať v prvom rade. Ide o šikovný a zároveň nečakane ľudský prístup. 

"Doktor sa k nej obráti, jeho príšerný zobák poskočí smerom k nim. Hamnet sa primkne k maminmu boku. Nechce, aby sa naňho ten človek pozeral. Nechce mu padnúť do oka. Posadne ho predstava, že ak mu padne do oka, ak si ho ten človek všimne, vezme ho na vedomie, bude to strašne zlé znamenie, postihne ho dajaký hrôzostrašný osud. Chce ujsť, odtiahnuť mamu preč, pevne zavrieť dvere a okienko, aby sa ten muž nedostal dnu, aby jeho pohľad nedopadol na nikoho z nich. No jeho mama nie je vyľakaná, ani najmenej." (str. 108)

Tragédiu Hamlet, odohrávajú sa na dánskom hrade Elsinor, pozná každý stredoškolák a pre svoj pútavý dej a myšlienky sa udrží v pamätí mnohých až do dospelosti. William Shakespeare je meno, ktoré poznajú aj tí, ktorí v živote neprečítali ani jednu knihu, a preto tento anglický autor priťahuje pozornosť literárnych teoretikov, historikov a spisovateľov aj štyristo rokov po svojej smrti. Väčšina sa zaoberá jeho životom, pôsobením v divadle The Globe či vzťahom s Alžbetou II. a ďalšími dramatikmi. Nedá sa pritom obísť ani jeho zázemie a rodina, pretože práve jeho syn Hamnet stál pri zrode notoricky známej postavy. Presnejšie, jeho smrť. Shakespeare zvečnil svojho potomka, postavil ho na piedestál svetovej literatúry a divadelných dosiek, no svojím spôsobom išlo o vyrovnanie sa s obrovskou osobnou stratou. A práve pomery v rodine poznačenej dobou a jej nástrahami sú jadrom románu Maggie O´Farrellovej. V podstate ide o drámu založenú na zobrazení života žien v renesancii na konci 16. storočia. Ústrednou postavou je Agnes (známejšia ako Anne Hathawayová), Willova manželka, ktorej vývoj a osudy sledujeme cez dve časové línie. Okrem udalostí okolo morovej rany máme totiž možnosť nahliadnuť aj do vzťahu Agnes a jej muža, ktorého meno, paradoxne, nezaznie v celom texte ani jediný raz. Všetci vedia, o koho ide, no autorka vie, že Will ako básnik a dramatik by na seba strhol priveľkú pozornosť, a Hamnet je predovšetkým príbehom o jeho rodine. Agnes naňho nehľadela so zbožnou úctou jeho obdivovateľov ani kriticky ako jeho neprajníci. Pre ňu bol manželom, otcom, najbližším človek, s ktorým mala prežívať všetky radosti a starosti. O Hamnetovom úmrtí som vedel aj predtým, ale vďaka zobrazeniu všemožných okolností a rokov spoločného nažívania som sa dozvedel mnoho zaujímavých faktov. Samozrejme, aj napriek uveriteľnému štýlu ide o fikciu, a tak ma autorka podnietila vyhľadať si dodatočné informácie. Shakespeare už pre mňa asi nikdy nebude iba menom z učebnice literatúry. Maggie O´Farrellová ho poľudštila, spravila z neho osobu z mäsa a kostí, zbavenú pozlátky a nánosu neprekonateľného talentu. Ale pozor! Nijako tým neznižuje jeho hodnotu, práve naopak. Iba to zdôrazňuje jeho dôkladnú znalosť charakteru, ktorú preniesol aj do svojich večných postáv. 

Maggie O´Farrellová (zdroj: The Guardian)

"Prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky? Pri bráne ju muž vezme za ruku. Obráti sa k nemu a hľadí naňho, akoby ho ešte nikdy nevidela, taký čudný, zúbožený a starý sa jej zdá. Má to na svedomí dlhé odlúčenie, žiaľ, tie slzy? kladie si otázku pri pohľad naňho. Kto je ten človek vedľa nej, ktorá si nárokuje jej ruku, drží si ju pri sebe? V tvári, v lícnych kostiach, v obočí mu vidí mŕtveho syna, ale inak nič. Iba život, iba krv, dôkaz pumpujúceho, pružného srdca, oko lesknúce sa slzami, líca zrumenené žiaľom." (str. 193)

Román ťaží zo Shakespearovho mena, ktorého v texte vôbec nezaznie, má názov podľa jeho syna, ktorý je skôr prostriedkom rozvíjania deja než protagonistom, a hlavnou postavou je žena-matka, ktorá žije akoby v tieni. Žeby išlo o poukázanie na nižšie postavenie žien vtedajšej spoločnosti? Nemyslím si... Hamneta totiž vnímam ako univerzálny symbol emócií poodhaľujúcich dianie za zatvorenými dverami. Rodina poznačená úmrtím dieťaťa už nemôže byť rovnaká ako predtým a na mnohé veci nazerá inak. V tomto zmysle je Hamnet dosť depresívnym čítaním, no nedá sa povedať, že by sa Maggie utápala v smútku. Skôr vás privedie k zamysleniu, empatii a užívaniu si neraz až veľmi lyrického jazyka. Preklad Otakara Kořínka je ako zvyčajne vynikajúci a len zvyšuje poctu pôvodnému textu a Williamovej rodine, bez ktorej by ani on nebol tým, čím je dodnes. 

Originálny názov: Hamnet
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pocta sa môže vzdať aj bez superlatívov

Keď sa na našich pultoch objaví nový komiksový román o živote určitej významnej osobnosti, okamžite pritiahne moju pozornosť. V poslednom čase sa venovali skôr svetoznámym umelcom (David Bowie, Andy Warhol, ...), preto som, prirodzene, spozornel, keď vydavateľstvo Slovart ohlásilo vydanie diela Štefánik, pod ktorým je scenáristicky podpísaná česko-slovenská dvojica Gabriela Kyselová - Michal Baláž a o grafickú podobu sa postaral Václav Šlajch. Preklad ich komiksu z češtiny sa tvári pomerne nenápadne, ale pritom ide o jedinečný titul, schopný priblížiť osobnosť jedného z našich najvýznamnejších - a najrozporuplnejších - historických dejateľov pekne zoširoka. Milan Rastislav Štefánik aj vyše sto rokov od svojej smrti zamestnáva mysle bádateľov i laikov a vznášajú sa okolo neho mnohé teórie. Či už sú založené na pravde, alebo nie, musíte posúdiť sami... 

Záujem o život a pôsobenie Milana Rastislava Štefánika vzrástol hlavne pred dvoma rokmi, keď došlo k stému výročiu jeho tragického úmrtia. Autori komiksu však vyhlasujú, že nie je ich cieľom riadiť sa nejakými významnými dátumami, motivuje ich predovšetkým snaha preniknúť za oponu chválami i kritikou opradeného muža, ktorý položil základy našej demokracie. Spočiatku som sa nazdával, že Štefánik nás prevedie najdôležitejšími medzníkmi v živote hrdinu, no nemohol sa viac mýliť. Gabriela Kyselová a Michal Baláž zvolili naozaj skvelú stavbu príbehu založenú na striedaní rôznych časových línií. Dej tak získava na svižnosti a poskytuje omnoho ucelenejší pohľad na zobrazené udalosti. Popri Štefánikovi navyše vyčnieva ako hlavná postava sochár Bohumil Kafka, cez ktorého optiku spoznávame generála ako človeka pozbaveného pozlátky slávy. Na Kafkovi, ktorý sa s mladým Milanom stretol ešte počas svojho pôsobenia v Paríži, je vytvoriť jeho monument, aby naveky pripomínal jednotu Čechov a Slovákov. Doba rokov tridsiatych priala skôr úpadku než pevnosti charakterov, a tak sa politické špičky nazdávali, že pripomienka pilierov republiky bude tou správnou symbolikou. Kafka výzvu prijíma, ale vytesať Štefánikovu podobu znamená najprv ho dôkladne spoznať. A ako zisťuje od jeho príbuzných, kolegov, spolubojovníkov a ďalších známych, bol to človek ako každý iný, so svojimi snami a ideálmi, ale aj bolesťami a chybami. Páči sa mi, že komiks ani zďaleka Štefánika neidealizuje, poukazuje na jeho úspechy rovnako ako na jeho sporné črty a prejavy. Vyvážene reflektuje generálove zásluhy na budovaní československých légií, jeho hrdinstvá na bojovom poli a v oblasti astronómie, neváha sa však zamerať ani na jeho egoistickú túžbu po uznaní verejnosti a stúpaní po spoločenskom rebríčku, čomu podriadil aj svoje vzťahy. 

V príbehu sa mihne viacero známych osobností, niektoré mi boli dobre známe, s inými som sa stretol prvýkrát. Ak by vám občas nebolo jasné, kto sú ľudia na obrázkoch, ľahko vám pomôže zorientovať sa ich zoznam v závere knihy. Ja viem už teraz, že sa k nej budem opakovane vracať. Nielen pre osvieženie množstva informácií, ale aj pre úchvatnú grafickú stránku. Václav Šlajch má skutočne veľký talent, čo sa prejavuje najmä vo využívaní farieb, ich kontrastoch a pôsobení na vnímanie čitateľa. Podarilo sa mu vystihnúť vnútorné stavy postáv, atmosféru deja aj dramatickosť niektorých situácií. Štefánik je komiks, ktorý si zaslúži vašu pozornosť, je určený širokej vekovej skupine a svojou formou osloví aj tých, ktorí neprejavujú veľký záujem o našu históriu. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nie každá záhada sa dočká vysvetlenia

Agathu Christie určite predstavovať netreba, jej meno poznajú aj ľudia, ktorí za celý život neprečítali ani jednu knihu. Každé jej dielo je poznačené záhadným úmrtím, zločinom, s ktorým si nevedia dať rady ani tí najostrieľanejší vyšetrovatelia, a tak im musia prísť na pomoc svojrázni hrdinovia, dodnes obľúbení po celom svete. Tajomno sa však nevyhlo ani samotnej britskej spisovateľke. Je známe, že koncom roka 1926 sa stala na jedenásť dní nezvestnou. Ani takmer sto rokov od predmetných udalostí nie je celkom objasnené, kam a prečo sa vyparila. Niekto v tom vidí premyslený marketingový ťah, iní vymýšľajú rôzne konšpiračné teórie, ďalší to zas vnímajú pragmatickejšie a nazdávajú sa, že slávna autorka si jednoducho potrebovala oddýchnuť od rodiny a fanúšikov. Alebo leží pravda kdesi úplne inde?

"Archie vie, že ošiaľ reportérov nespôsobuje iba snaha predbehnúť svojich rivalov pri odhaľovaní pikantných noviniek o Agathinej nezazipsovanej kabelke alebo farbe jej kožucha. Novinári, rovnako ako čitatelia, jednoducho nedokážu odolať predstave, že jeho nezvestná manželka - idealizovaná do role nádhernej spisovateľky, šťastne vydatej za príťažlivého vojnového hrdinu - sa zmenila na obeť ako v jednej z jej vlastných záhadných kníh. Čo bude, preboha, robiť? Ako si má udržať masku znepokojeného milujúceho manžela?" (str. 129)

Marie Benedict je vyštudovaná právnička. Možno aj preto ide jej text po podstate, vyzná sa v rôznych administratívnych kľučkách aj ľudských povahách. Ako každý príbeh, aj Tajomstvo Agathy Christie spočíva na postavách, ich vzťahoch a motiváciách. V právnickej praxi sa autorka nepochybne stretla s množstvom zaujímavých prípadov, ktoré ju inšpirovali zamerať sa na osudy silných žien, založených na skutočnosti. Vo vydavateľstve Lindeni vyšiel vlani jej bestseller Jediná žena v miestnosti o herečke Hedy Lamarrovej a aktuálna novinka bude iste nasledovať jej úspech. K ikone anglickej detektívky sa predsa neustále vraciame a legenda okolo nej je skvelý základ pre pútavé čítanie. Kapitoly týkajúce sa pátrania po zmiznutej spisovateľke sa striedajú s pasážami jej života od roku 1912. V tomto smere urobila Marie správny krok, keďže predstavuje svetoznámu autorku ako osobu z mäsa a kostí, s jej snami, plánmi a túžbami. Samozrejme, ide o fikciu, hoci spracovanú natoľko zručne, až radi uveríte, že sa všetko odohralo presne tak, ako je to rozpísané na stránkach knihy. Rok 1912 nie je zvolený náhodou, práve vtedy sa totiž Agatha zoznámila so svojím manželom Archibaldom. Ten by, mimochodom, obstál v akejkoľvek detektívke či kriminálke, manželkina nezvestnosť môže spustiť vyšetrovanie aj jeho samého a bol by naozaj nerád, keby sa odhalili jeho určité skutky... Čo sa navyše jeho postavy týka, nevyznieva práve sympaticky a čítať o jeho myšlienkových pochodoch bolo občas náročné (nie v zmysle záujmu, ale stotožnenia sa s ním). Román je zároveň pohrúžením sa do Agathinej tvorby. Bez toho by síce obstál tak či tak, ale fanúšikovia kráľovnej bez koruny by ani zďaleka neboli takí spokojní. Ak poznáte Agathinu tvorbu, zaručene si prídete na svoje, a ak máte o nej ešte len matnú predstavu, tento román vás určite navnadí siahnuť po niektorých jej dielach, ktoré sú tu spomínané. Keďže v polovici dvadsiatych rokov sa prakticky ako autorka ešte len rozbiehala, nečakajte záplavu informácií o jej tvorbe, ide skôr o hľadanie paralel medzi ňou a jej osobným životom, o skúmanie jej inšpirácie a tvorivého procesu. Ťažko povedať, či ma viac zaujalo zobrazenie Agathinho života alebo dianie ohľadom jedenástich dní, keď zmizla zo zemského povrchu. Obe pasáže majú čosi do seba a jedna bez druhej by neposkytli taký komplexný pohľad na zobrazené udalosti.

Marie Benedict (zdroj: 702wi.com)

"Horúčkovito som pracovala na novej knihe s názvom Záhada Modrého vlaku. Vydavateľstvo Collins zúfalo prahlo po ďalšom diele s Herculem Poirotom a oháňalo sa našou zmluvou ako prostriedkom na vymáhanie. Nedávno vydanej knihe Vražda Rogera Ackroyda sa od kritikov nedostalo veľkej pochvaly, ale aj tak sa dobre predávala, a vo vydavateľstve dúfali, že sa zvezú na vlne úspechu ďalej, ak ihneď publikujú pokračovanie spolu so zbierkou poviedok o Herculem Poirotovi..." (str. 218)

Tajomstvo Agathy Christie ma prinútilo vyhľadať si viac informácií k spisovateľkinmu zmiznutiu. Existuje množstvo teórií a Marie Benedict sa venuje tým najznámejším. Osobne som bol pri postupujúcom čítaní čoraz presvedčenejší, že sa za tým skrýval autorkin úmysel, či už pre manželské problémy, alebo zvýšenie povedomia verejnosti o jej ťažiskovom žánri. Ako pri každej legende je však pravda iste omnoho pragmatickejšia a drvivá väčšina ľudí ju vlastne ani poznať nechce. Záhady sú predsa na to, aby vzbudili zvedavosť, predstavujú tajomné trináste komnaty. A ak bolo skutočne Agathiným zámerom vyburcovať spoločnosť k záujmu o jej tvorbu či osobu, podarilo sa to na výbornú. A román Marie Benedict za ním ani trochu nezaostáva.

Originálny názov: The Mystery of Mrs. Christie
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Odhaľovanie osudov vojnových agentiek

Knihy z druhej svetovej vojny sa nemusia týkať iba deportácie do koncentračných táborov či situácie v getách. Nemenej častým a dôležitým prvkom boli aj ďalší hrdinovia, ktorí uplatňovali svoje nadanie v boji proti neľudskému režimu a jeho krutým praktikám. Pam Jenoff sa inšpirovala silnými ženami, pôsobiacimi na poste agentiek britského Oddelenia pre zvláštne operácie (SOE). Témou a atmosférou mi pripomenula skvelú sériu Susan Elie MacNeal (doteraz ma neprestalo mrzieť, že sa ukončil preklad do češtiny). Stratené dievčatá v Paríži sa odvíjajú v dvoch líniách. Časový odstup medzi nimi býva neraz väčší, no v tomto prípade sú to iba dva roky. Napriek tomu sa svet za ten čas diametrálne zmenil. A hoci medzitým došlo k ukončeniu vojny a pomalému návratu do normálneho života, dozvuky krvavého konfliktu ešte ani zďaleka nevyšumeli. 

"Ukázalo sa, že Nemci nechodievajú tak často do kaviarne dolu. Bývali v tej istej budove, dokonca vo vedľajšom byte v podkroví a ďalší na poschodí pod ním. Keď to Marie zistila, raz keď šla v noci po chodbe na toaletu, pomyslela si, že Julian sa určite zbláznil. Alebo mu bolo jedno, či ju chytia, alebo nie. No potom prišla na to, že je to dokonalé a bezpečné útočisko, lebo Nemci nikdy nepredpokladali, že by niekto z nepriateľskej strany mohol byť tak blízko. Dokonca sa uškŕňala, že vysiela Nemcom doslova spod nosa." (str. 165-166)

V roku 1946 pracuje Grace Healyová v newyorskej kancelárii, pomáhajúcej vrátiť sa ľuďom po vojne späť do normálneho života. Aj sama Grace nesie na pleciach váhu doby, prišla totiž o manžela a spoznávaním ťažkých osudov aspoň príde na iné myšlienky. Keď na nádraží objaví zabudnutý kufor s fotografiami dvanástich neznámych žien, vezme si ich a rozhodne sa pátrať po ich identite. Išlo o agentky spomínaného oddelenia, vysielané ako radistky na nepriateľské územie, aby sa stali súčasťou domáceho odboja. Príbeh sa zameriava najmä na dve - Eleanor a Marie. Pam Jenoff sa nijako netají tým, že pri písaní siahla po skutočných predobrazoch odvážnych žien, predovšetkým Very Atkinsovej, ktorá počas vojny pracovala vo francúzskej sekcii zvláštnych operácií. Na túto tému vzniklo veľa pozoruhodných diel a Stratené dievčatá v Paríži medzi nimi určite nezapadnú. Kniha opisuje všetky okolnosti ich boja proti neslobode. Hrdinky - v tom pravom zmysle slova - museli neraz opustiť svoje rodiny, ak sa chceli vydať v ústrety nebezpečenstvu. Predtým však na ne čakal náročný výcvik v ťažkých podmienkach, pretože nepriateľ by s nimi určite nezaobchádzal v rukavičkách a odolnosť - fyzická i psychický - bola nutným predpokladom ich práce. Eleanor a Marie predstavujú okrem jadra deja aj poctu týmto úžasným a obdivuhodným ženám. Marina dejová línia sa mi síce páčila o niečo viac, keďže Eleanor vyznieva pomerne diskutabilne a jej príbeh nie je oproti ostatným taký svižný. Ide, samozrejme, o autorkin zámer, takže v tomto smere jej takisto nie je čo vytknúť. Ústredné trio hlavných postáv je špecifické a každá vás zaujme čímsi iným. Sú to práve Grace, Eleanor a Marie, na kom stojí a padá celý príbeh, a svoju úlohu zvládajú znamenite. Páni, vy sa nedajte zmiasť či oklamať, ak máte náhodou dojem, že román je určený prevažne ženskému publiku. Je významný najmä pre svoj námet, prostredie a dobu, v ktorej sa odohráva. Zároveň disponuje viacerými zaujímavými podnetmi na zamyslenie a šikovne, nevtieravo upozorňuje, že zlo nikdy nespí, a ak si nedáme pozor, história sa môže zopakovať. 

Pam Jenoff (zdroj: An Unlikely Story)

"Grace zatvorila oči a snažila sa zaspať. Pred očami mala však Eleanor a jej dievčatá - akoby ju volali, akoby jej chceli niečo povedať. Zrada, ako povedala Annie. Niekto tie dievčatá prezradil Nemcom. Mohol to byť niektorý iný agent. No nie všetky dievčatá, ktoré chytili, operovali v blízkosti Paríža pod Vesperovým vedením ani v priľahlých oblastiach. Boli roztrúsené po celom Francúzsku. A o všetkých mohol mať informácie len niekto veľmi vysoko postavený - možno sám veliteľ." (str. 247)

Stratené dievčatá v Paríži sú napínavé, romantické, emotívne aj apelujúce na základné ľudské princípy. Išlo o moje prvé literárne stretnutie s Pam Jenoff, ale pravdepodobne nie posledné. Ako som sa dozvedel, druhá svetová vojna je v jej tvorbe ťažiskovou, a ak aj jej ďalšie knihy dosahujú podobnú kvalitu, mám sa ešte na čo tešiť. Dnes si už ani nedokážeme poriadne predstaviť, aké hrôzy či nádeje prežívali vtedajší odbojári, preto som rád aspoň za takéto sprostredkované zážitky. Ich odkaz prekonal čas aj priestor a aj im vďačíme za súčasnú podobu sveta. 

Originálny názov: The Lost Girls of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Takmer neuveriteľné zbavovanie sa okov pôvodu a predsudkov

Názov knihy vo mne evokoval príbeh týkajúci sa druhej svetovej vojny, poznamenaný útrapami židovského obyvateľstva pod nadvládou krutého režimu. Priznávam, podľahol som trendu literárnych návratov k tomuto obdobiu a už vopred som si vytvoril istý predpoklad. Aké príhodné! Práve unáhlené závery, predsudky a neopodstatnené postoje sú jedným z hlavných motívov diela, ktoré vás zasiahne svojou autentickosťou, úprimnosťou a naliehavosťou. Keby nešlo o skutočný príbeh, musel by som obdivovať autorkinu fantáziu a prienik do zobrazeného prostredia. Eliska Tanzer však spísala svoje reálne zážitky a skúsenosti z cesty za vzdelaním a lepšou životnou úrovňou. Tam, kde by sa mnohí vzdali už na začiatku, prejavila obdivuhodnú vnútornú silu a odhodlanie. 

"Ako malá som svoju rómskemu pôvodu nevenovala pozornosť. Vedela som, že mama je Rómka, ale viac ma nezaujímalo. Ani keď som videla, ako policajti vlečú preč mužov a chlapcov od rodín, len aby vďaka nim uzatvorili nejaký prípad, ani vtedy mi nenapadlo, že príčina toho, prečo mi je súdené žiť s muchami a rôznymi chrobákmi, tkvie v mojom etnickom pôvode. Netušila som, že to môže byť inak. V mojich predstavách neexistoval lepší či horší život, ako som mala ja." (str. 39)

Kniha má skvelú obálku, mám rád kontrastné grafické riešenia, a tu sa podobné priam pýtalo. Sivé prostredie v protiklade s osobnosťou hrdinky a rozprávačky tvorí východisko, od ktorého sa odvíja celý príbeh. Eliška sa narodila trinásťročnej rómskej matke, ktorá sa už od detstva živia prostitúciou ako väčšina žien vo východoslovenskej osade Drovane. Jej otcom bol nemecký neonacista Franz, ktorý mal na chrbte ledva dva krížiky, ale (pomerne prekvapivo) prijal rodičovskú zodpovednosť. Išlo o jeden z prvých zlomov, ktoré napokon dopomohli Eliške vymaniť sa z "pút dedičnosti". Automaticky sa totiž od nej očakávalo, že bude pokračovať v tradícii najstaršieho remesla, no osud s ňou mal iné plány. Vďaka otcovi, boxerovi zúčastňujúcemu sa ilegálnych zápasov, pravidelne cestovala do Nemecka, čím sa aspoň na istý čas dištancovala od slabej hygieny, špiny a jedla z kontajnerov a okúsila život na primeranejšej úrovni. Eliška túžila po štúdiu, dobre si uvedomovala silu vzdelania, no, žiaľ, podmienky na Slovensku boli neprajné, a tak ju matka v trinástich rokoch poslala do Anglicka. Vzrušenie z očakávania a nových možností sa začína rozplývať už počas cesty (nečudo, spôsob, akým sa Eliška dostala za hranice, je bizarný a hrozný zároveň) a drsná realita na ňu udrie prakticky okamžite po dorazení do cieľa. Eliška sa dostáva do pazúrov obchodníkov s ľuďmi a musí začať pracovať, resp. hrdlačiť, aby naplnila ich predstavy o cene vlastného života. Celá pasáž vyznieva o to tragickejšie, že v tomto prípade nehrala rolu ani tak jej farba pleti, ako jednoduchý fakt, že bola dievča, čo sotva vyrástla z detských topánok, a tak nemala ako človek pre nich veľkú hodnotu. Pri čítaní veľmi dúfate, že sa Eliške podarí vymaniť zo začarovaného kruhu čo najskôr, hoci si tiež uvedomujete, že ju čaká ešte veľa prekážok. Zamrzelo ma, že jej domovina nebola schopná či ochotná poskytnúť priestor na sebarealizáciu, čím by zamedzila mnohým problémom, no ako hovorí Eliska Tanzer v predslove knihy, nepociťuje voči Slovensku krivdu a z celého srdca tvrdí, že "túžbou každého Slováka a Slovenky by malo byť zachovanie našich kultúr, vítanie iných kultúr a život vo vzájomnom mieri a harmónii." Hovorí mi z duše, hoci sa obávam, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí sa budú biť do pŕs v snahe zachovania "čistej kultúry", ktorá ale prakticky neexistuje. No práve diela ako Vyrástla som v gete so silným hlasom a ľudským osudom sú tým prvkom, ktorý je potrebný v boji proti hlúposti, zaslepenosti a davovej nenávisti.

"Svoje úlohy som si musela robiť navzdory šikanovaniu a ľahostajnosti učiteľov. Učiteľom to za vinu nedávam. Keď som nechápala napísané pokyny, hnevala som sa sama na seba. Keďže triedy boli vždy preplnené, ako by som mohla čakať, že učitelia budú brzdiť anglických študentov, len aby vysvetlili niečo tupani ako ja?" (str. 198)

Kniha nie je románom, zaraďuje sa skôr k memoárom a literatúre faktu, no už od začiatku máte dojem, akoby ste čítali premyslenú beletriu. Ide o dejom nabitý príbeh, ktorý vyvolá emócie, podnieti k zamysleniu a dovedie k poznaniu o ľuďoch a prostredí, ktoré napriek modernej dobe stále ostáva akoby v závetrí a vieme o ňom málo. Eliska Tanzer je obdivuhodná osoba, jej slová by sa mali šíriť ako požiar, aby zapálili záujem v čo najväčšom množstve čitateľov. Samy za seba už hovoria len jej vety z obálky knihy: Nikoho neobviňujem, nikomu sa nechcem pomstiť. Chcem sa len vyliečiť.

Originálny názov: The Girl from Nowhere
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: František Kôpka
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

19 príbehov z karantény

Denno-denne sa na nás valia nové správy, informácie a cifry týkajúce sa svetovej pandémie a rok od zavedenia karantény je väčšina z nás už unavená. Žiaľ, ani nie zdravotným stavom populácie, ako skôr banalitami a detinskými priekmi tých, ktorí by mali predstavovať pevnú skalu v časoch krízy. Nečudo, že sa popritom zabúda na príbehy obyčajných ľudí, na ktorých sa situácia podpísala v rôznych smeroch a oblastiach. Mário Gešvantner, scestovaný marketingový mág, prišiel s nápadom pretaviť príbehy ľudí v boji s koronavírusom, štátnym aparátom, byrokraciou či stupňujúcim sa zúfalstvom (ktoré však nemá šancu zvíťaziť) do knižnej podoby. Vznikla tak publikácia s názvom Celkom (ne)Obyčajné Veci Izolovanej Doby. Devätnásť osobností spísalo svoje skúsenosti s prvou vlnou pandémie, keď vírus ochromil svet a prinútil nás spomaliť a prenechať priestor vedeckým kapacitám, aby nám pomohli vrátiť sa do normálu. 

"Vírus sa k nám naozaj dostal. A potom celú Žehru odrezali od sveta. Bolo to tak. Keď uzavreli osadu, nikto o tom nevedel. Ľudia iba ráno vstali a osada bola uzavretá. Nikto im nepovedal, že osadu uzavrú, lebo je v nej toľko a toľko pozitívnych prípadov. Skrátka ráno vstali a nemohli odísť. Blížila sa Veľká noc, ľudia nemali nič nakúpené, nemali lieky. Veľmi zle to znášali. Nevedeli, čo sa deje. Vedeli, že niekto je pozitívny, ale nevedeli kto a koľko ich je. Nepovedali im to, aby z toho nebola nejaká vzbura voči tým, ktorí boli pozitívni. Bola to kritická situácia. Prvý týždeň sa niesol v znamení prekvapenia a šoku." (Alžbeta Mižigárová, str. 125)

V zbierke sa ocitla skutočne pestrá a veľmi zaujímavá skupina osobností - od umelcov cez vedcov a športovcov až po ľudí z prvej línie, pričom každý príbeh je osobitý, úprimný a dokážete sa s ním ľahko stotožniť. Spája ich totiž predovšetkým snaha vysporiadať sa s novovzniknutou situáciou čo najlepšie, pomôcť svojim blízkym a podľa pôsobnosti aj každému, kto to potrebuje. Mário Gešvantner spomína, ako rodinu zastihol covid na zájazde v Španielsku a ako vznikol a realizoval sa nápad s knihou. Spisovateľka Monika Kompaníková hovorí o tom, ako ľudia umierajú v osamelosti a rovnako ticho prebieha aj posledná rozlúčka s nimi. Lekárka Alena Koščálová ponúka silný náhľad do zákulisia medicínskeho zápasu s nastupujúcou chorobou. Poukazuje na fakt, že psychická záťaž je nemenej významná ako tá fyzická, a nedá sa pritom neobdivovať zápal lekárov, ochotných siahnuť až na dno svojich síl, aby dosiahli požadované výsledky čo najskôr. Zaujalo ma (či skôr zarazilo), že reagovanie na epidémiu prebieha ľahšie v Afrike než vo vyspelej Európe, porovnanie rôznych prístupov a ich zdôvodnenie je naozaj cennou informáciou. Odrezanie od sveta a nástup dištančnej výučby si vyžiadali svoju daň, našťastie sa našli ľudia a organizácie, ktoré nelenili a pustili sa do pomoci ľuďom postihnutým náhlymi zmenami - medzi nich patrí aj Ľudmila Kolesárová z neziskovej organizácie Dobrý anjel. Hokejista Dominik Graňák pôsobí ako skúsený muž, čo sa týka rôznych vírusov, no aj naňho a jeho rodinu mala karanténa - a najmä uzavretie hraníc - silný dopad. A, prirodzene, i na športové kluby, hráčov a rôzne súťaže. Medzi najsilnejšie príbehy patrí ten, ktorý vyrozprávala Eva Mosnáková, preživšia nemeckú okupáciu počas druhej svetovej vojny aj úskalia politických procesov komunizmu. Ako vníma súčasné obmedzenia? Riaditeľ jedného z najväčších herných štúdií v stredne Európe Šimon Šicko približuje okolnosti pôsobenia programu Kto pomôže Slovensku, nákupu desaťtisícov rúšok či rozbeh nápomocných aplikácií. Nezabúda pritom ani na významnú úlohu slovenských technológií a zvládanie situácie vo vlastnej rodine. Online kultúra ani zďaleka nenahradí komplexný zážitok so všetkými vnemami, vôňami či zvukmi, ale Paula Poštolková, programová riaditeľka centra Nová Cvernovka vás presvedčí, že kde je vôľa, je aj cesta. S veľkým zanietením som čítal slová Pavla Čekana, popredného biochemika a biotechnológa, ktorého meno bolo hlavne v prvých mesiacoch pandémie skloňované veľmi často. Pohľad do zákulisia nikdy nespiacej slovenskej vedy a vývoja testu a zdôraznenie, že aj ako malý národ sme schopní dosiahnuť čokoľvek, boli nesmierne obohacujúce. Popri neutíchajúcich správach o korone boli ostatné choroby zatlačené do úzadia, dokonca mali/majú pacienti sťažený prístup k liečbe. Katarína Olíková, čeliaca rakovine prsníka, porozprávala o skúsenostiach s terapiou - nielen medicínskou, ale aj umeleckou. Je totiž známou maliarkou a jej obrazy sú vyjadrením bohatého vnútorného citového života. 

"Databáza pomoci zdravotníkom nám narastá, voláme s inštitúciami, kolegami - chceme urobiť nielen systémovú pomoc, ale aj systémovú zmenu. Práve teraz, v kríze sa ukazuje, ako sú všetky pomáhajúce profesie dlhodobo podvyživené. A pritom také podstatné. Začíname si viac ceniť učiteľky, lekárky, psychologičky, sociálne pracovníčky... všetky tie málo zaplatené duše, ktorú sú vlastne celý čas v prvej línii pomoci." (Sylvia Ondrisová, str. 148)

Obec Žehra na východe - kde predsa len niečo je - sa stala z večera do rána mediálne známou pre niekoľkotýždňové uzavretie a Alžbeta Mižigárová, asistentka podpory zdravia pre Zdravé regióny, prináša informácie z tamojšieho diania z prvej ruky. S rešpektovaným horolezcom Petrom Hámorom sa prenesiete k nepálskej osemtisícovke Daulághirí a dočítate sa, aký je prístup k opatreniam v Káthmandú. Psychoterapeutka Sylvia Ondrisová vyzdvihuje dôležitosť pracovníkov (a vo väčšej miere pracovníčok) v prvej línii a zdôrazňuje, že psychické zdravie je rovnako dôležité ako to fyzické. Cez svoje vlastné postrehy zároveň podnieti k zamysleniu nad súčasnou situáciou i vás. Pomoc seniorom a realizácia nových projektov ohľadom zubnej hygieny aj v sťažených podmienkach sú prvky spoločnosti, ktorú marketingovo zastrešuje Lucia Rabatinová. Osobne mi vyčaroval úsmev na tvári známy učiteľ Dávid Králik, keďže sám sa pohybujem v školstve a jeho slová ma pohladili na duši. Je krásnym príkladom moderného prístupu k vzdelávaniu a tézy, že dôležitý je žiak, nie učivo. Poetka Mirka Ábelová sa v čase nástupu karantény chystala na pôrod druhého dieťaťa a svoj text poňala podľa očakávania poeticky. Vanie z neho ľudskosť, otvorenosť, trefnosť aj nádych umenia. Ľudské práva a špeciálne ochrana práv LGBTI ľudí sú témou, ktorá by nikdy nemala ísť do úzadia. Advokátka Lucia Plaváková je majákom v búrke pre ľudí potýkajúcich sa s útlakom, a aj keď z jej slov tu i tam zaznieva sklamanie z prístupu vlády, stále verí - a my s ňou - že sa raz dočkáme lepších čias. Alexandra Pónyová na vlastnej koži zažila štátnu karanténu a poriadne dlhý pobyt mimo rodiny spôsobený pozitívnym testovaním. Aj za ňu som cítil frustráciu a jej text by si mal prečítať každý random odborník na sociálnych sieťach. Devätnástku osobností uzatvára speváčka Jana Kirschner, žijúca v Británii, a vďaka nej sa môžete dozvedieť viac o tamojšom prístupe verejnosti ku korone aj o jej vlastných reakciách na množiace sa správy. 

Celkom (ne)Obyčajné Veci Izolovanej Doby si prečítajte aj v prípade, ak ste unavení z každodennej nádielky správ o pandémii. Môžete si ich porovnať so svojimi skúsenosťami, dozvedieť sa veľa nového a niektorým azda otvoria oči a privedú ich k lepšiemu pochopeniu okolitého diania.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

 

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.

Originálny názov: Three Sisters, Three Queens

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)

Preklad: Otakař Kořínek

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.