"O svojom manželovi viem všetko. Všetko! Čítam mu myšlienky. Viem predpovedať, čo urobí. Viem mu objednať jedlo. Rozprávam len v náznakoch a on sa nikdy nemusí opýtať, čo tým myslím, lebo to dobre vie. Žijeme v manželskom chomúte. Niet divu, že sa ťažko zmierujeme s nekonečnou, monotónnou spoločnou budúcnosťou. Kto by chcel žiť ďalších šesťdesiatosem rokov s človekom, ktorý si každý večer odkladá topánky na rovnaké miesto? (Niežeby som vedela, čo má s tými topánkami robiť. Určite by som nechcela, aby ich nechal niekde len tak. To asi nebude najlepší príklad, ale podstata sa nemení.)" (str. 88-89)Táto kniha má v porovnaní s inými Kinsellovej dielami trochu pomalší rozbeh. Dozvedáme sa o manželskom spolunažívaní Sylvie a Dana, dokonalého páru s dvoma utešenými deťmi, ustáleným domovom a bežnými starosťami. Keď si však uvedomia, že ich život ešte zďaleka nekončí, začnú sa na všetko pozerať z iného uhla pohľadu a postupne sa dostávajú na povrch viac i menej závažné trhliny v ich vzťahoch, práci i minulosti. Následne sledujeme ich vzájomnú snahu o čo najväčšie, najlepšie a najnečakanejšie prekvapenie. Práve táto časť je zdrojom vtipných momentov, keďže úsilie oboch protagonistov väčšinou končí úplne opačne, ako si naplánovali, a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Všetko našťastie dokážu zvládnuť, čo pôsobí sympaticky a veríte, že napokon to ich manželstvo ustojí. Medzi riadkami však čitateľ tuší, že pod povrchom buble niečo dramatickejšie. A tým je vzťah Dana s už mŕtvym svokrom. Sylviin otec umrel pred dvoma rokmi a ona si ho uchovala v pamäti ako obľúbeného, charizmatického, úspešného a bohatého muža - ideál, aký Dan nikdy nedosiahne a vždy bude v jeho tieni. Tento motív sa napokon ukáže ako jeden z hlavných, aj keď mu autorka spočiatku nevenuje až takú veľkú pozornosť.Čo by som inde vnímal ako silené hromadenie námetov pri vyčerpaní predošlých, tu vyzerá ako premyslené skladanie mozaiky z pestrých kameňov. Sophie Kinsella sa zase raz prejavila ako šikovná rozprávačka, každý motív má svoje pevné miesto a čo je hlavné - celý čas máte dojem, že nielen Dan a Sylvia, ale aj všetky vedľajšie postavy sú skutočné osoby z mäsa a kostí.
 |
| Sophie Kinsella (zdroj: Goodreads) |
"Viem, že by som bez dôkazov nemala robiť záver. Ale ja dôkaz mám. Viem, že päť dní potom, ako sme boli v tej tajomnej záhrade, stále myslel len na Mary. Potajomky, ak to mám upresniť. Keď bol sám, bezo mňa. Nie som podozrievavá žena, ale je rozumné pozrieť sa na to, čo manžel hľadá na internete. Patrí to k intímnej časti manželského života. On si všíma moje použité papierové vreckovky, ktoré hádžem do odpadkového koša, ja zasa vidím, čo mu víri v hlave, takže najlepšie bude, keď si na chvíľu požičiam jeho notebook, a nič si nebudeme vyčítať." (str. 202)Ľudskú atmosféru dotvára množstvo zaujímavých charakterov - od susedov cez príbuzných až po Sylviiných kolegov. Pracuje totiž v múzeu, ktorého majiteľka sa vehementne vyhýbala všetkému novému a modernému, až kým neprišlo na lámanie chleba. Inštitúcia musí vykazovať zisk, a ak sa tak rýchlo nestane, budova sa premení na byty. V snahe zachrániť múzeum možno vybadať krásnu paralelu s úsilím zapracovať na manželstve Sylvie a Dana. Záverečné rozuzlenie a odhalenie pravého dôvodu ich odlúčenia je pútavé a originálne. Dokonalé prekvapenie tak napokon čaká aj na čitateľa, ktorý je uspokojený, lebo každá dejová línia sa pekne uzavrie a žiadna vo vás nezanechá pocit trpkosti. Na to je Sophie Kinsella príliš skúsená a, ako vidieť, má svoje postavy rada. Je skvelé, že vydavateľstvo Lidneni sa podujalo na preklad jej románu. Dúfam, že neostane iba pri ňom, bola by škoda pustiť takú skvelú spisovateľku.
Originálny názov: Surprise Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 367
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára