nedeľa 3. januára 2021

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)
IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 
"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 


Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára