Muži v rokoch, pred rokmi i s nárokmi

Umelecký talent Igora Adamca sa neobmedzuje iba na herecké majstrovstvo, svoju všestrannosť dokázal už vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrí aj literárna tvorba. Vďaka vydavateľstvu Artis Omnis sme sa o tom mohli presvedčiť na základe knihy Keď vonku prší, kde zhrnul svoje spomienky a životné postrehy. Svoju aktuálnu novinku koncipoval podobne, tiež ide o krátke texty reflektujúce rôzne dianie, osoby i sféry. Z môjho pohľadu sa však tentoraz výrazne zvýšili jeho šance zaujať širšiu čitateľskú obec. Značne sa totiž zväčšil rozptyl tém, od osobných motívov sa dostáva k spoločenským, kultúrnym aj historickým, čo vnímam nielen ako prirodzený krok v jeho autorskom napredovaní, ale aj ako prejav všeobecného rozhľadu. 

"Platónov učiteľ Sokrates skončil neslávne. Veľa rečnil, za čo ho súdili, robil si nevhodnú prču zo súdu, za čo ho odsúdili. Podľa paragrafu toho a toho musel vypiť fľaštičku bolehlavu a umrieť. Zrejme skonal na bolesť hlavy. Pozoruhodné. V tých časoch zjavne nepoznali ibalgin. Taký bolehlav vie znepríjemniť život. Spomeňte si na lacné krabicové vína. Rána po žúroch bývali na umretie. Aj bez súdu. Platón chodieval rečniť na aténske námestia. Ale len tak placho, aby nedopadol ako jeho pedagóg." (str. 15)

Ktovie, podľa akého kľúča si autor vyberal jednotlivé osobnosti. Utkveli mu v pamäti ešte zo školských čias? Považuje ich za výrazné symboly ich doby? Alebo sa jednoducho stali takými populárnymi, že si vyslúžili ďalšie "teplé miestečko" na stránkach knihy? Nech už je dôvod akýkoľvek, Igorovi Adamcovi sa podarilo vybrať pestrú plejádu známych mien z rôznych oblastí. Zvolil pritom zaujímavý prístup. Vyberá si určitý motív zo života či pôsobenia pánov a hľadí naň svojou optikou, vyznačujúcou sa nadhľadom, satirou i trefnou hyperbolizáciou. Občas prepojí minulosť so súčasnosťou, inokedy sa pohybuje v hraniciach vymedzeného časopriestoru, no vždy na vás čaká nevšedná, originálna myšlienka. Mená z učebníc dejepisu (a nielen toho) získavajú nádych ľudskosti, mnohí velikáni sa dostávajú do celkom obyčajných situácií, pričom to ani trochu neznižuje ich význam. Skôr naopak, z viacerých textov sa dokážete i čomusi priučiť. Autor však nijakým spôsobom nepodceňuje svojich čitateľov, ba dokonca predpokladá, že disponujú dostatočnými vedomosťami, aby vedeli čítať aj medzi riadkami a pochopili všetky väčšie i menšie náznaky. Knihu by som preto odporučil najmä tým, ktorí majú aspoň minimálne poňatie o svetových dejinách, literatúre a kultúre. Text je rozdelený na štyri časti (Starodávne legendy, Páni stredovekí, Borci v cylindroch, Hviezdy nových čias). Delenie podľa historických období je pomerne očividné, hoci nerozumiem, ako sa Tycho Brahe a Napoleon ocitli medzi stredovekými pánmi... Ide našťastie len o malú nezrovnalosť, ktorá nepokazí celkový dojem. Čo však vidím ako isté mínus, je obálka. Kombinácia farieb a grafika ako taká, obávam sa, na pultoch medzi žiarivými novinkami nepritiahnu dostatočnú pozornosť. Obsah by si v tomto smere zaslúžil s vonkajšou úpravou korešpondovať omnoho viac. 

Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk)

"Na ostrove Feydau uprostred Loiry žil chlapec Žil. On sa teda písal Jules, ale čítal sa Žil. Malý, kučeravý a zvedavý. Pýtal sa všetkých na všetko. Otravoval dospelých svojimi otázkami, na ktoré mu väčšinou nevedeli odpovedať. Sníval o dobrodružstve a jeho strýko, ktorý bol maliarom krajiniek a portrétov a aktov, jeho chlapčenské sny podporoval. Rozprával mu neuveriteľné príbehy o veciach, o ktorých nikdy nikto nepočul a ktoré sa dovtedy nikde vo svete nestali." (str. 68)

Muži v rokoch nie sú určení len mužom a už vôbec nie iba tým v rokoch. Svojím širokým záberom môžu osloviť každého človeka s otvorenou mysľou, bystrým úsudkom a znalcom kvalitného rozhovoru. Pretože práve ten prebieha medzi Igorom Adamcom a čitateľom, spokojne sa usmievajúcim pri spoznávaní autorovho zámeru. Knižka príjemným a neviazaným spôsobom rozširuje zbierky krátkych textov a vyvolá i zvedavosť, čím nás Igor poteší nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis. 

Akademický svet mágie čelí nutným zmenám

Na ďalšiu knihu zo svetoznámej série Úžasná Plochozem sme si tentoraz museli počkať o niečo dlhšie, ale pri dobrých tituloch je odmena o to sladšia. Po Vetroplašových dobrodružstvách a úskaliach mestských strážnikov máme možnosť zoznámiť sa s výučbou čarodejníkov na pôde Neviditeľnej univerzity. Vzdelávací systém má mnoho podôb s tým pozemským, najmä čo sa týka istých konzervatívnych prežitkov z minulých čias. Terry Pratchett však nikdy neholdoval stereotypu, a tak je viac než jasné, že aj magická škola bude čeliť zmenám vo svojom fungovaní. Postará sa o to ústredná hrdinka tejto línie pestrých príbehov - čarodejnica Eskarina, ktorá si veľmi rýchlo získala moje sympatie. Napokon, ako takmer každá postava bohatého univerza. 

"Babka Paprčivá neisto zastala na kamennej dlažbe uprostred davu, ktorý víril okolo nich, a kŕčovito zovrela Eksino plece. Už počula, že vidiečankám, ktoré dorazia do veľkomiest, sa môžu pritrafiť nemravné veci, a tak stískala kabelku, až jej zbeleli hánky. Keby na ňu bol nejaký cudzí chlap čo i len kývol hlavou, bolo by sa mu veľmi zle povodilo. Zato Esk radostne iskrili oči. Námestie bolo mozaikou hluku, farieb a vôní. Na jednej strane sa týčili kostoly náročnejších plochozemských božstiev a z nich sa tiahli čudesné parfumy a splývali s pachmi obchodu do jedného zložitého handrového koberca aróm." (str. 79-80)

Čarovné práva sú treťou knihou v poradí série a okrem niekoľkých známych postáv, ktoré sa v deji mihnú, predstavuje celkom nových protagonistov. Či skôr protagonistky, predovšetkým už spomenutú Eskarinu a babku Paprčivú, ktorá si s prehľadom kradne pre seba väčšinu scén, kde sa vyskytne. Okrem bizarných postáv text disponuje aj pratchettovským štýlom písania s typickými slovnými hračkami, zaujímavo podanými opismi a schopnosťou vyburcovať zvedavosť čitateľa. To sa Terrymu darí aj vďaka talentu striedať humorné pasáže s dramatickými, a občas ich dokonca aj zmieša dokopy, čím vznikne špecifická atmosféra, akú nájdete jedine na Plochozemi. Úvod knihy je priam poetický, postupne však naberá dej na obrátkach a v závere sa nestíhate čudovať, že už je koniec, a pokojne by ste si dopriali pár desiatok strán navyše. Mladá Esk poskytuje autorovi široký priestor na rozohratie rôznych motívov a on ich využíva v plnej miere. Príchod dievčiny z vidieka do veľkomesta, aby sa venovala štúdiu mágie, je sprevádzaný i jej vnútorným očarením. V tomto zmysle je krásnym vyjadrením úžasu, ktorý by mal zažívať každý - nielen mladý - človek, keď má pred sebou nové možnosti, prostredie a výzvy. Veľkým bonusom je, samozrejme, osobné kúzlo. Štýl Terryho Pratchetta sa vyznačuje láskavým humorom a nadhľadom, ale zato nechýba ani poriadna dávka škodoradosti či sarkazmu. Na svoje si však prídu aj náročnejší čitatelia, schopní rozpoznať v náznakoch aj hlbšiu filozofiu a presah do množstva oblastí spoločenského života. Ja sa radím k pragmatickejšiemu krídlu čitateľov a užívam si hlavne jednoduchšiu formu zábavy. To ale neznamená, že by som neocenil väčší rozmer textu, iba sa snažím viesť na vlne fantázie, ľahkosti a trefného poznania ľudskej povahy. Esk a Babka sú skvele napísané postavy, ktoré vás svojím postojom k životu a iným osobám presvedčia o jeho správnosti a okamžite sa z nich stanú vaše obľúbenkyne. Neustále prichádzajú do styku so širokou škálou charakterov, úmyslov (dobrých i zlých) a udalostí a vy nestačíte žasnúť nad autorovou bezhraničnou imagináciou. 

Terry Pratchett (zdroj: The Guardian)

"Prečo vlastne vždy, keď počula Babkine prednášky o čarodejniciach, zatúžila po silnej mágii čarodejníkov, ale vždy, keď počula Trotlochov piskľavý hlas, bola by sa do krvi pobila za čarodejnice? Buď z nej bude jedno i druhé, alebo radšej nič! A čím odhodlanejšie jej v tom bránili, tým väčšmi po tom túžila. Áno, bude čarodejnica aj čarodejník. A všetkým ukáže! Esk si sadla pod nízke rozložité borievčie, ktoré rástlo na úpätí strmej holej skaly. Hlava jej bzučala, plná plánov a hnevu. Cítila, že jej pred nosom zabuchli dvere, ktoré sotva pootvorila. Trotloch mal pravdu: na pôdu univerzity jej nedovolia ani vkročiť." (str. 129)

Čarovné práva predstavujú rôzne podoby mágie, táto sféra nie je ani zďaleka taká jednoduchá a priamočiara, ako by si niekto azda myslel. A nie je to spôsobené len konzervatívcami v radoch čarodejníkov. Terry Pratchett šikovne, nenásilne a zábavne poukazuje na neduhy súčasnosti (resp. doby, keď kniha vyšla; je pritom smutné, že od roku 1987 sa toho v určitých smeroch až tak veľa nezmenilo). Oproti Vetroplašovi som mal dojem, že tento román má pevnejšiu štruktúru, menej odbieha od hlavnej dejovej línie a sústredí sa predovšetkým na putovanie Esk a Babky Paprčivej na Neviditeľnú univerzitu. Nechýba ani záverečný súboj, ktorý je dôstojným vyústením početných motívov. Tiež musím pochváliť preklad, Vladislav Gális je prvotriedny profesionál a slovenské mená a názvy svojimi významami v ničom nezaostávajú nad originálom. Úžasná Plochozem tak pokračuje vo svojom úspešnom ťažení naprieč domácou produkciou a ostáva nám dúfať, že ďalšie diely prídu už s menším časovým odstupom.

Originálny názov: Equal Rites
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Úžasná Plochozem) / 1. diel (Čarodejnice)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vitajte v povedomej Krajine-Nekrajine

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis rozširuje svoje rady ďalším satirickým titulom. Doteraz si dobre spomínam na zbierky výrokov Andreja Danka (Kapitán) a skupiny politikov (Gágaji, táraji a prďúsi), ktoré sú síce zábavným, ale tiež smutným a výstražným mementom doby a celkovej spoločenskej situácie. Súčasnosť je navyše dokonalou živnou pôdou pre najrôznejšie extrémy (snažím sa vyhýbať tomuto slovu, no v tomto prípade spravím výnimku), a to nielen vo vedení štátu. Politická vrchnosť na čele s premiérom je však denno-denne na očiach verejnosti, čomu vo veľkom napomáhajú sociálne siete, a tak je takmer každý oboznámený s aktuálnymi problémami, osobnými urážkami a väčšími či menšími zbytočnými svármi. Kniha Petra Adameckého preto rýchlo nájde adresáta, keďže v jeho minipríbehoch je realita veľmi ľahko rozpoznateľná.

"Dlho už v krajine bujnelo hnutie mladých ľudí, ktorí odmietali ctiť si hodnoty rodičov či starých rodičov. Úrady aj radcovia ich nazývali Vyznávači slnka, pretože na svojich odevoch často nosili žlté kruhy s bielymi vycerenými zubami. Vraveli im aj inak: pravdoláskari, dobroseri či zapredanci, avšak v kartotékach vrchného veliteľa zvedov sa zapisoval ich oficiálny názov - Vyznávači. Igor sa k nim nestaval úplne nepriateľsky, hoci občas na nich nadával a veľký posmech si z nich robil. Zato jeho hlavný radca Boris prskal od zlosti, len čo sa o každom ďalšom ich vyčíňaní dopočul." (str. 51)

IGOR sa ťažko radí ku konkrétnemu žánru, razí si vlastnú cestu a všeobecne známe kauzy a pretriasané udalosti minulého roka spracúva originálnym spôsobom. Je ideálne mať aspoň základný prehľad, no nie všetky poviedočky sú založené na reálnom základe. Hoci človek nikdy nevie, čo sa deje za zatvorenými dverami, alebo kam to všetko celé napokon povedie. Niektoré miniatúry sú úsmevné, iné predstavujú výstražný prst, pri niektorých sa pristavíte a zamyslíte. Tvária sa totiž ako parodujúce hyperboly, no občas vám pozmenia pohľad na určité osobnosti, resp. vám ich ukážu z rôznych uhlov. Igor ako postava je prototypom človeka z ľudu, ovplyvneného veľkou mocou, s ktorou ale prichádza aj veľká zodpovednosť. Je to síce klišé, no v tomto prípade sedí ako r.ť na šerbeľ. Igor si, žiaľ, neuvedomuje, že vládca má svojich radcov z praktických dôvodov, a nie iba na doplnenie kabinetu. Štýl vlády "one man show" so sebou nesie značné riziká, a práve na také situácie Igorovi slúžia temnice, verejné popravy a praktiky šéfa zvedov. Ani jeho najbližší radca Boris nie je vzorom cnosti a využíva (či skôr zneužíva) svoje postavenie na ďalšie obohacovanie sa a rozvíjanie svojich talentov (ehm). Peter Adamecký zvolil naozaj trefný spôsob, ako poukázať na súčasnú vládu. Podtitul IGORA síce znie Neuveriteľné príbehy chrabrého vládcu a jeho družiny, ale východiská sú až príliš reálne. Pripomeňte si s rozprávkovou optikou sľuby v predvolebnej kampani, rokovania o zložení koalície, Igorove výstupy, jeho komunikáciu na sociálnych sieťach, Borisove pletky s "milostnicami" či konflikty s opozíciou. A aj keď majú niektoré osoby pozmenené mená, vďaka jasným konotáciám nebudete mať problém ich rozpoznať. Za všetkých spomeniem aspoň Figa, Jamkatého Hlásnika, Holohlavca či Mikáda Guľatého. Ich vystupovanie a vyjadrovanie nenechá nikoho na pochybách o ich skutočnej identite. 

"Jedného dňa sa múdrosráči v krajine spojili a chceli zistiť, ako sa skutočne Boris stal magistrom - učencom. Už predtým odhalili, že aj jedna z jeho milostníc prišla podozrivo k učenosti, ale tá bola taká bezvýznamná, že si ju ďalej nevšímali. Lež tá to všetko zapríčinila, pretože ženskými zbraňami uprosila Borisa, aby ju dal pre honor vymenovať za tribúnku ľudu, ochrankyňu slabých a bezmocných." (str. 70)

Odklon Petra Adameckého od špionážnych trilerov k politickej satire sa ukázal ako trefa do čierneho. Hoci aj niektoré z minipoviedok mali napínavý námet a aj tu sa prejavujú maniere vysokopostavených činiteľov a ich (väčšinou) nepriaznivý vplyv na obyčajný ľud. IGOR je vo výsledku zábavným mementom a dúfam, že sa dostane do rúk aj jeho prota- a antagonistom. Nastavuje totiž zrkadlo, aj keď uvedomenie si vlastných chýb je druhá - a omnoho náročnejšia - vec. Text je doplnený o ilustrácie Martina Luciaka. Ako zvyčajne verne odrážajú ducha  príbehu a nesmierne účinne zobrazujú dianie a jednotlivé postavy. Ľahko si viem predstaviť aj ďalšie pokračovania tejto útlej, ale príjemnej knihy. Materiálu by mal autor určite dostatok. Je síce možné, že nenájde širokú cieľovú skupinu, ale obsahom a zmyslom si nájde svojich fanúšikov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Zábavne desivá cesta rodičov za pomstou

Richard Brenkuš knižne debutoval v roku 2016 Sabotážou na okraji vesmíru. Prejavil sa ako originálny autor a hoci osobne nevyhľadávam žáner vedeckej fantastiky často, dokázal ma zaujať. Preto som bol zvedavý, čo prinesie čitateľom svojou aktuálnou novinkou. Zvláštny názov ponúka viac otázok než odpovedí, a tak vám neostáva iné, iba sa pohrúžiť do textu ignorujúceho hranice žánrov. Satamaranga sa totiž nepohybuje v rámci zaužívaných prvkov, ide o špecifický útvar kdesi medzi fantastikou, akčným trilerom, spoločenskou satirou a tragikomédiou. Mnohí spisovatelia by si na podobnom mixe vylámali zuby, Brenkuš však dávkuje jednotlivé motívy funkčne, neskáče z jedného do druhého, ale spoločne vytvárajú jeden kompaktný celok. 

"Manželia boli opatrní, no behom týždňa sme ich zatkli. Hoci v tej chvíli na tom už skoro nezáležalo. Štát sa rozpadal. Uvažoval som, že sa potichu vytratím a prenechám moc jednému z generálov, no nemohol som pustiť uzdu z ruky, keď sa kone splašili. Vojakom som nedôveroval. Ani generálovi Majovi. Poznal som ho. Bol by schopný poslať za mnou strelcov na hociktorý ostrov. Legálne-nelegálne, to nehralo rolu. Zabili by ma alebo uniesli a nazvali by to "vydanie za mimoriadnych okolností". Prevrat by striedal prevrat a namiesto prosperity vyvolených by sa vyvraždili navzájom." (str. 52)

Názov recenzie nie je celkom presný, uznávam. No keby rodičia vplyvom deravého zdravotníctva neprišli o syna, príbeh by išiel veľmi rýchlo do stratena. Pretože ide o dôležitý stimul úsilia pomstiť sa nemožnému systému a nastoliť spravodlivosť. Spôsoby, ako to docieliť, sa však môžu občas vymknúť spod kontroly  a niekedy zas odhaliť ďalšie netušené zákutia politiky a charaktery. Špičky štátu sa viac než o blaho obyvateľstva zaujímajú o vlastné vrecká, moc a konexie, a tak nečudo, že sa prejaví efekt motýlích krídel a počiatočná aktivita na internete sa rýchlo mení na vlnu odporu. A to so všetkým, čo o tomu patrí, niektoré pasáže akoby si vzal pod patronát Michael Bay. Čakal som čosi v štýle špionážneho trileru šmrncnutého technickými súvislosťami, no dočkal som sa dynamického akčného príbehu, ktorý sa s tým jednoducho nebabre, nasadne do tanku a rozstrieľa každú prekážku, čo mu príde do cesty. Richard Brenkuš má navyše dosť úderný štýl, neplytvá slovami, text sa číta rýchlo, bez zbytočných odbočiek, úvah a opisov. Možno za to vďačiť aj jasne daným postavám a kompozícii. Čitateľ sa nestráca napriek tomu, že románu chýba priamočiary, súvislý dej. Je to zrejme dané i tým, že text je členený na krátke úseky, čo mne osobne vyhovuje viac než rozsiahlejšie bloky. Je to však nebezpečné, keď ľahko podľahnete ilúzii "rýchlosti" - poviete si, že si prečítate zopár menších úsekov, a zrazu máte za sebou pár desiatok strán. Knihu však preto možno čítť kdekoľvek - v autobuse, počas čakania, pri posedení na káve... no, síce... vzhľadom na momentálnu situáciu sú možnosti obmedzené, ale pointa je, myslím, jasná.

R. Brenkuš (zdroj: Denník N)

"Ako som sa dostal do vojny? Pochádzal som z predprevratovej Klaunie, tak ako všetci, no nikdy som nešiel za ich vecou. Ráno som vstával skôr než ostatní a pracoval som dlhšie, aby som sa posunul vpred. Darilo sa mi. Keď sa v správach začal objavovať najprv manželský pár, ich atentát na Kvádra, potom Doktorova smrť a ďalšie udalosti, vnímal som to len okrajovo. Nato klauni prevzali moc a vyrátali mi dva voličské body: za IQ a za to, že som platil dane." (str. 136)

Autora registrujem dlhšie aj vďaka súťaži Martinus Cena Fantázie a teší ma, že ostáva verný svojmu spomínanému štýlu aj zameraniu. Satamaranga sa odohráva v blízkej budúcnosti a aj keď je daná krajina nešpecifikovaná, nie je ťažké nájsť viac či menej zjavné paralely. Páči sa mi aj myšlienka Klaunie, jej nastolených praktík a varovný prst ohľadom prevratu - nie každá zmena je nevyhnutne pozitívna. Využitie klaunov neprospeje tým, čo z nich majú fóbiu, ale ako symbol plnia svoju funkciu na maximum. Napokon, klaunom je občas... niekedy... zavše... každý z nás. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Mágia nebola ešte nikdy taká bizarná!

Len nedávno nám vydavateľstvo Slovart ponúklo druhú časť série Mestská stráž a už nás potešilo tretím pokračovaním Vetroplašových dobrodružstiev. Tento nedoštudovaný mág, magnet na problémy a tŕň v oku mnohých členov Neviditeľnej univerzity si rýchlo dokázal získať srdcia čitateľov svojou bezprostrednosťou a nadhľadom. Napokon, silná dávka humoru a spoločenskej satiry je typickým znakom štýlu Terryho Pratchetta. Plochozem je miesto, kde nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, a aj tentoraz sa Vetroplaš bude musieť mať na pozore pred mocibažnými záškodníkmi. Ako zvyčajne sa totiž ocitne uprostred diania, i keď nie vždy, samozrejme, vlastným pričinením. Náhody a nečakané situácie sú však to, čo máme na jeho peripetiách tak radi. 

"Ten, ktorého prebodla nožnicami, mal napokon asi viac šťastia ako druhý, ktorému zorala tvár oceľovým hrebeňom. Potom sa zohla, chytila meč, ktorý vypadol jednému z prepadnutých, a vrhla sa na dvoch ďalších. Vodca sa zvrtol, len čo začul výkriky, a v poslednej chvíli za sebou zbadal rozďavený vrchnák Batožiny. Presne v tej istej chvíli mu do chrbta ako delová guľa vletel Vetroplaš a sotil ho do bezmenných priepastí, ktoré sa ukrývali v mnohorozmerných útrobách truhlice." (str. 93)

Už sme si zvykli, že mesto Ankh-Morpork je epicentrom všemožných zoskupení, cechov a sprisahancov, ktorí dotvárajú jeho pestrý charakter. Čaroborci tento prvok doťahujú na maximum, keďže v centre deja je vojna mágov, hroziaca apokalypsa a trojica nesúrodých hrdinov, čo má navrátiť svetu na chrbte korytnačky poriadok. Vetroplaš by sa ako zvyčajne najradšej uchýlil na tiché, pokojné miesto, bokom od všetkých problémov, no vytúžený mier nenachádza, odkedy sa jeho súčasťou stalo prastaré a mocné zaklínadlo. Vďaka nemu síce už párkrát unikol aj obávanému Smrťovi, ktorý si naňho robí už dlho zálusk, ale v konečnom dôsledku mu priniesol viac starostí než osohu. Niki Ničiteľ je novou postavou, no je pevne rozhodnutý vybojovať si svoje pevné miesto medzi slávnymi hrdinami, a to za pomoci príručky. Je to zábavný motív, rady v knihe, podľa ktorých postupuje, parodujú bojové techniky i heroické správanie. Treťou členkou novovytvorenej partie je bojovníčka Conina, tvoriaca istý protiklad k Nikimu, pretože bojovnosť má v krvi, hoci jej túžba naplniť svoj potenciál spočíva kdesi celkom inde - v snahe stať sa uznávanou kaderníčkou. Fanúšikovia iste ocenia prepojenia medzi knihami, pretože Conina je navyše dcérou barbara Cohena... Na konci predošlej časti Ľahká fantastika ma zamrzelo, že sme sa rozlúčili s Vetroplašovým parťákom turistom Dvojkvietkom, ale nová skupina hrdinov v ničom nezaostáva, skôr poskytuje autorovi možnosť ešte viac zvýrazniť bizarnosti Plochozeme. Pri rastúcich počtoch dielov určitej série sa nevyhneme porovnávaniu... Čaroborci sa mi oproti ostatným častiam zdali nabitejší, čo sa rôznych motívov týka, zároveň však preto pôsobili akosti roztrieštenejšie. Vynahrádza to však vždy aktuálna téma (nerád používam slovo nadčasová) - čo dokáže s ľuďmi urobiť neobmedzená moc. Je priam neuveriteľné, ako Terry Pratchett dokázal zaobaliť spoločenské neduhy a charakterové vady do naoko zábavného a "rozprávkového" fantasy príbehu. 

"Takže stav je kritický. Tradičné čarodejníctvo sa lúči. Zbohom, univerzita, zbohom, stupne a rády. Každý čarodejník v srdci tušil, že základnou a prirodzenou jednotkou čarodejníctva a je jeden čarodejník... Celá štruktúra, ktorá slúžila na udržanie mágie v rovnováhe, sa práve rozpadala. Vetroplaš za ňou trpko ľutoval. Mágia mu nikdy ktovieako nešla, ale to bolo fuk. Vedel, kam patrí. Patril na samé dno, to áno, ale aspoň mal svoje miesto. Mohol zdvihnúť hlavu a vidieť, ako celá tá jemne vyladená mašinéria tiká a vyvažuje prirodzenú mágiu vytváranú točivým pohybom Plochozeme." (str. 218)

Príbeh ako zvyčajne disponuje aj veľkým množstvom vedľajších postáv. Niektoré fungujú iba ako doplnok, iné putujú z knihy do knihy a je len otázkou času, kedy dostanú väčší priestor. Zo širokého spektra bytostí mi najviac zaimponovali štyria jazdci apokalypsy a ich peripetie spôsobené nadmerným požívaním alkoholu. Tradične som sa tešil aj na Smrťa, ktorý nás v Čaroborcoch vovádza do deja. Táto časť Plochozeme síce nepatrí medzi najlepšie hodnotené, ale aj tak si udržuje vysokú kvalitu humoru, kultúrnych a politických odkazov i zaujímavého príbehu. V úvode knihy natrafíte na zmienku o chýbajúcej mape, ale vraj si ju môžete nakresliť sami. Ja osobne si mapy v románoch obzerám iba málokedy, preto ma to náramne pobavilo. Vetroplaš má teda za sebou ďalšie magické dobrodružstvo plné intríg a zla, ale i priateľstva a dobrých úmyslov. Jeho cesta však ešte zďaleka nie je na konci...

Originálny názov: Sourcery
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Vetroplaš), 5. diel (Plochozem)
Preklad: Vladislav Gális
Počet strán: 287

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Výsmech zaostalosti a naivity aktuálny i dnes

Nikolaj Vasilievič Gogoľ patrí medzi autorov realizmu, ktorí zadefinovali nové videnie spoločnosti. Objektivita vo vnímaní ľudí a jednotlivých vrstiev sa uňho mieša s trefnou satirou, a tak nečudo, že sa jeho tvorba dočkala označenia "smiech cez slzy". Umne dokázal skĺbiť poklesky človeka spojené s využívaním dier nedostatočného systému. V istom zmysle tak čitateľ obdivuje šikovnosť ústredných podvodníčkov, hoci si stále podprahovo uvedomuje, že je to v konečnom dôsledku smutný obraz doby. Ešte horšie napokon vyznie uvedomenie si, že sa odvtedy zase až tak veľa nezmenilo a spoločnosť naďalej plodí osoby obohacujúce sa na úkor iných. No, žiaľ, nielen tých, čo si to azda i zaslúžia.

"Čitateľ si už akiste všimol, že Čičikov, aj keď bol prívetivý, jednako sa s paňou zhováral oveľa voľnejšie ako s Manilovom a ani sa trochu sa neokúňal. Tu musím podotknúť, že my v Rusku, hoci sme sa vo všeličom ešte nevyrovnali cudzincom, určite sme ich poriadne predbehli v spoločenskom správaní. Nedá sa porátať, koľko odtienkov a fajnovosti poznáme. Francúzi alebo Nemci do smrti nepochopia a neprídu na všetky tie zvláštnosti a rozdiely." (str. 54)

Hlavná postava Čičikov má zdravý sedliacky rozum a naplno využíva svoj potenciál, i keď z morálneho hľadiska je diskutabilným faktorom. Skupuje zoznamy mŕtvych nevoľníkov od naivných statkárov, presvedčených o vlastnej múdrosti, a na základe nich si šikovne plní vrecká. Na pomerne jednoduchej zápletke však Gogoľ vystaval mozaiku celej ruskej spoločnosti so všetkými jej nuansami - od politiky cez kultúru až po sociálne rozvrstvenie. Vzhľadom na podrobný realistický obraz sa čitateľ musí vysporiadať s množstvom opisov, čomu síce súčasné trendy veľmi neholdujú, ale ako štúdia človeka danej doby je to veľké plus. Najmä úvod vám môže pripadať trochu zdĺhavý, no vytrvajte - neskôr sa príbeh rozbehne a okrem stupňovania získava aj výrazný humor plynúci hlavne z miestneho folklóru - družnosť, opití mužíci, konzervatívnosť, falošné dojmy a poklonkovanie - to všetko tvorí skutočne nezameniteľný kolorit. Je škoda, že Mŕtve duše ostali nedokončené, pretože Čičikove osudy majú ešte čo ponúknuť, či už v rámci jeho pobytu vo väzení alebo plánov s predmetnými zoznamami. A možno je to aj dobre, pretože čitateľ si domyslí koniec podľa ľubovôle. Nikolaj Vasilievič Gogoľ má úžasný prehľad v spoločenskom dianí a v sledovaní ľudských charakterov. Dejom sa mihne pestrá plejáda postáv, ale nemusíte sa báť, že by ste v nich strácali. Lepšiemu rozpoznávaniu dopomáhajú aj pestré mená, takže je ľahšie si ich zapamätať.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ

"Všetci hovorili drsne a takým tónom, akoby sa chystali niekoho zbiť, a okrem toho veľmi často obetovali Bakchovi, čím jasne dokazovali, že v slovanskej povahe sa zachovali mnohé pohanské prvky; neraz aj do práce prišli, ako sa povie, podnapití, preto aj celý úrad nepôsobil dobre a povetrie veru nijako neprevoniavalo. Medzi takýmito úradníkmi Čičikov musel vyniknúť a na seba upozorniť, lebo vo všetkom bol ich pravý opak, aj príjemnou tvárou, aj prívetivým hlasom, aj tým, že nevzal do úst nijaký alkoholický nápoj." (str. 274)

Podľa prvého úryvku môžete vidieť, že autor má svojský rozprávačský štýl. Prihovára sa čitateľovi, rúca bariéru medzi sebou a nami, sám vstupuje do diania, aby čosi povedal či vysvetlil. Napriek spomínaným opisom a úvahám tak napokon text vyznieva omnoho živšie ako u nezainteresovaného rozprávača. Ku koncu síce občas Gogoľ prechádza do prílišného moralizovania, ale vzhľadom na možnosť poučiť obyvateľov cez svoje riadky sa mu nemožno čudovať. A takisto ani pre tzv. typické postavy vystupujúce v realistických dielach. Aj Mŕtve duše sú príkladom istých stereotypov, čo sa týka jednotlivých vrstiev, no autor zároveň naznačuje, akým spôsobom by sa mohli vymaniť z vlastných okov a posunúť sa vpred. Tento román patrí medzi diela, na ktoré je potrebné sa naladiť, poznať jeho zámery či aspoň mať poňatie o jeho charaktere. Inak hrozí, že vyše očakávania nebudú naplnené, a to by bola škoda. Pretože faktom ostáva, že ide o jedno z vrcholných diel ruskej literatúry a jeho kvality overil sám čas.

Originálny názov: Miortvyje duši
Preklad: Dana Lehutová
Počet strán: 454

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Tragikomické svedectvo o zástupcoch ľudu

Edícia Pamäť vydavateľstva Artis Omnis má na konte už niekoľko zaujímavých titulov, reflektujúcich politické a spoločenské dianie uplynulých dekád. Je to chvályhodný krok, pretože ľudská pamäť je zradná, dôverčivá a občas aj prispôsobivá. Pripomínať si dobré i zlé skutky či slová nikdy nie je na škodu, iba vďaka tomu sa môžeme poučiť a napredovať lepším smerom. Pamäť však nebrnká len na vážnu nôtu, čoho dôkazom je aj zbierka výrokov Kapitána Danka, ktorá vyšla vlani a vyvolala pomerne kontroverzné reakcie. Ja sa prikláňam k myšlienke, že podobné publikácie náš trh potrebuje ako soľ. Nejde totiž o bizarné zvyšovanie prestíže daných ľudí ani o ich zosmiešňovanie, to predsa veľmi dobre zvládajú aj sami. Ide o pripomienku, že sú na svojich miestach vďaka nám, pre nás, a ak sa začnú mocensky viac pozerať na vlastný prospech, máme spokojne sedieť so založenými rukami?

"Vážení, vám drblo, skutok sa nestal. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť, ostatní sú gágaji, táraji a pre mňa prďúsi. Za osem rokov neboli dôkazy. Ako si záchodoví povaľači dovoľujú dneska povedať, že také dôkazy majú?"   

Vladimír Mečiar (NR SR, reakcia na návrh KDH zrušiť Mečiarove amnestie na únos Michala Kováča mladšieho, 2006)

Kniha zahŕňa volebné obdobia od novembra 1989 až po súčasnosť - od pádu komunizmu až po pád akýchkoľvek morálnych hodnôt. Výroky politikov a političiek zozbieral Ján Kamenistý, o ilustrácie sa postaral famózny Shooty a komentáre k jednotlivým častiam textu napísal Samo Marec. Svojimi slovami im vtlačil pečať čierneho humoru, satiry a trefných hodnotení, s ktorými sa nedá inak, len stotožniť. Vážne, ale pritom hrýzavo poukazuje na prešľapy našich vládnych zástupcov, ich nedostatok sebakritiky, ale pritom nezabúda ani na to dobré. Zbierka tak nevyznieva iba ako čisté "kopnutie" si do postáv na vrchole republiky, ponúka i priestor na vlastné zamyslenie a v mnohom vám otvorí oči. Ja osobne som bol v nultých rokoch mladý chalan a o politiku som sa ešte veľmi nezaujímal. Spätný pohľad na určité udalosti mi pomohol usporiadať si ich, pochopiť niektoré súvislosti a vytiahnuť zo spomienok mená, ktoré časom zapadli prachom. V tomto zmysle kniha Gágaji, táraji a prďúsi viac než optimálne splnila svoju neľahkú funkciu. Mimochodom, lepší názov tvorcovia ani nemohli zvoliť. Nič presnejšie nevystihuje pestrosť politickej scény ako slová jedného z jej najvýraznejších predstaviteľov.

"Keď sa Robert Fico po parlamentných voľbách v roku 2010 objavil v televízii, vytiahol slovo zlepenec a, bohužiaľ, mal pravdu. Vládu, ktorá z nich nečakane vzišla, tvorilo toľko strán, hnutí a zoskupení, že je vlastne rýchlejšie napísať túto vetu, než ich vymenovať. A ešte v niečom sa Robert Fico, bohužiaľ, nemýlil: táto vláda dlho nevydržala. Bola to jazda, teda ak si pod jazdou predstavíme, že to celý čas škrípalo, hádzalo a nakoniec sme sa nedostali do cieľa. Ak zvolíme budhistický postoj a povieme si, že cesta bola cieľ, potom to svoj účel splnilo." (str. 86)

Verím, že po knihe siahnu aj tí, ktorých sa týka, aby zvážili svoje výroky, činy či ďalšie pôsobenie. Je to však zrejme len utopická predstava, i keď príjemná. Najmä v nadchádzajúcich februárových voľbách nech je mementom, že ich prítomnosť vo vláde je v našich rukách, my rozhodujeme o tom, kto bude za nás orodovať... Žiada sa mi napísať, že aj o tom, kto nás bude klamať, okrádať a zneužívať, ale nejaká nádej, hoci mizivá, predsa len jestvuje. Aby Artis Omnis nemuselo pristúpiť k druhej časti tejto zbierky, aj keď by určite išlo znovu o zaujímavé čítanie. Gágaji, táraji a prďúsi to boli, sú aj budú, no to neznamená, že sa musia za každú cenu aj verejne prezentovať...

"Na druhej strane si myslím, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia."  Ivan Gašparovič (O hospodárskej kríze, 2008) 

"Nie je možné, aby na základných školách naše deti učili dvaja homosexuáli, čo je v rozpore s ústavou."   Štefan Harabin (Výrok, za ktorý získal cenu Homofób roka, 2018)

"Vidieť túto zónu bol pre mňa neopísateľný zážitok, priznám sa, že to vo mne vyvolalo veľký pocit nostalgie, keď sa aj na Slovensku nachádzal ostnatý drôt a izoloval našu krajinu."  Andrej Danko (O ostnatých drôtoch na hranici so Severnou Kóreou, jún 2017)

 A ja už len dodám, že fanúšikovia výrokov Andreja Danka, Jána Slotu či trochu pikantnejších výrazov si prídu takisto na svoje, v závere knihy sa totiž nachádzajú aj kratšie tematické kapitoly.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.