Zločin ako dôsledok sociálnej frustrácie

Dodnes si živo pamätám, ako som prvú časť série s Martinom Servazom Mráz čítal počas horúcich júnových dní na konci školského roka na Donovaloch. Preto vždy, keď sa púšťam do ďalšej knihy Bernarda Miniera, zasiahne ma mierna dávka nostalgie. Znie mi až neuveriteľne, že séria sa rozrástla už na sedem dielov. Ale keďže zločin nikdy nespí, niet sa čomu čudovať. Francúzsky triler navyše patrí medzi výrazných zástupcov žánru na európskej pôde a mená ako Minier, Thilliez či Beuglet sa stali synonymom kvalitného čítania. Trilery z krajiny galského kohúta majú totiž špecifický rukopis. Spája sa v nich zvláštna atmosféra jednotlivých regiónov so sociálnou kritikou a zobrazené zločiny nesúvisia iba s morálnym poklesom kriminálnikov, ale majú širší spoločenský či dokonca vedecký rozsah. 

"Potiahol si z cigarety, započúval sa do toulouskej noci. Bolo v nej plno hlukov, čo nepripomínali savanu, a predsa tam všade navôkol blúdili šelmy: leopardy, gepardy, hyeny, levy... Aký druh šeliem poľoval na Moussu Sarra? Aký cieľ sledovali? A bol Moussa Sarr šelmou, na ktorú poľovali predátori väčší ako on, alebo bol len nevinným bylinožravcom? Jedna vec nedala Servazovi pokoj. Čo ak tie šelmy pochádzajú z ich vlastných radov? Čo ak sú niekde vnútri? Ako by reagovali, keby sa k nim Servaz priblížil?" (str. 93)

Lov je román, pri ktorom by ste pokojne mohli uveriť, že rúca fiktívnu stenu a inšpiruje sa skutočnosťou. A to napriek mysterióznym prvkom, typickým pre autorovu tvorbu. Fanúšikovia však dobre vedia, že Bernard Minier málokedy reálne pracuje s nadprirodzenom, všetky záhady sú napokon racionálne vysvetlené, a práve to ich robí ešte pútavejšími. V pondelok uprostred jesene je v temných lesoch Ariége objavené ľudské telo s hlavou jeleňa. Záhadný, priam rituálny úkaz privedie k vyšetrovaniu kriminalistu Martina Servaza, ktorý hneď tuší, že nepôjde o jednorazovú záležitosť a že na políciu čaká poriadne náročný týždeň. A, žiaľ, nemýli sa, pretože neľudské zverstvá - či skôr ľudia vo zvieracej koži? - pomaly pribúdajú. Trilery majú neopakovateľnú schopnosť vniesť do našich pokojných životov kúsok napätia, umožňujú nám nahliadnuť za oponu morálnych pokleskov a tie lepšie aj zamyslieť sa nad rôznymi problémami spoločnosti. Minier vo svojej novinke reaguje aj na aktuálnu situáciu ohľadom svetovej pandémie, čím mierne pichá do osieho hniezda. Správny autor neobchádza realitu a reflektovanie kovidu je podľa mňa prirodzeným literárnym vývojom. Už som sa však viackrát stretol s otvorenou - ba dokonca nenávistnou - kritikou spisovateľov, ktorí sa opovážili natiahnuť svojim hrdinom rúško alebo ich nebodaj nechať očkovať... Servaz má moju plnú podporu, vždy sa predsa snažil pristupovať k problémom rozumne a zodpovedne. No, ale aby som veľmi neodbiehal... Zápletka Lovu dokazuje, že Minier má stále na čom pracovať a že nesmie ani trochu poľaviť. Po šiestich predchádzajúcich prípadoch mi pripadá ako starý známy a je skvelé, že autor mu každou knihou dodáva potrebnú hĺbku. Vôbec sa pritom nečudujem, že postupne nadobúda väčšiu mieru cynickosti či rozčarovania. Hlavne po predošlej knihe, kde sa viac rozvinul aj motív ťahajúci sa celou sériou ohľadom Martinovej nezvestnej bývalej priateľky. Nemenej zaužívanou témou je aj nenávisť k policajným zložkám. Servaz opätovne čelí odporu verejnosti a je tak nútený bojovať hneď na niekoľkých frontoch. Páčilo sa mi, ako autor zapracoval do deja porovnanie reakcií politikov či užívateľov sociálnych sietí na vyšetrovaný prípad a postoje voči polícii. Je smutným faktom, že ľudí viac vyburcuje kolektívny hnev než drastické vyčíňanie sériových vrahov...

Bernard Minier (zdroj: The Latest News)

"Dve autá zaparkované v tejto uličke oproti veľkému nádvoriu boli zámerne podpálené, a keď tam prišlo hasičské auto sprevádzané posádkou z protiteroristickej brigády, z horných terás sa na nich zosypala spŕška striel. Rýchlo pochopili, že to je ďalšia pasca. Posádku tvoril jeden policajt a jedna policajtka. Bol to nevyskúšaný a neosvedčený krok. Hneď po prvých strelách sa pokúšali cúvnuť, aby sa dostali z pasce, ale na rohu Avenue de la Reynerie sa vynorili útočníci a začali do nich hádzať dlažobné kocky a vzápätí aj zápalné fľaše." (str. 202)

Lov je vydarený triler, celkovým vyznením pripomínajúci minulú knihu Údolie. Tiež sme sa v nej ocitli obklopení lesmi, kde si nikto nemôže byť istý, komu sa dá veriť a či nemá náhodou na chrbte namaľovaný pomyselný terč. Nepredvídateľnosť je ďalším kladom tohto románu, ktorý pracuje s množstvom postáv. Zakaždým som zvedavý, koho zo Servazovej minulosti Bernard Minier privedie, aby sme sa dozvedeli, čo má po čase nové. Dynamickému deju napomáhajú aj krátke kapitoly, ako zvyčajne končiace v tom najlepšom. Z Martina už po takmer tridsiatich rokoch obetavej práce občas cítiť únavu, ale jeho zmysel pre spravodlivosť je neochvejný a pevný. Preto dúfam, že sa ešte nechystá do dôchodku a vyšetrí pre nás ešte niekoľko zamotaných prípadov. 

Originálny názov: La Chasse
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Martin Servaz)
Preklad: Mária Gálová
Počet strán: 392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Údolie smrti odrezané od sveta

Séria Bernarda Miniera pokračuje šiestou časťou a ústredný hrdina Martin Servaz sa znovu ocitne v spleti záhad, nebezpečenstva a otázok vystupujúcich z jeho minulosti. Francúzsky autor úvodným dielom Mráz nielenže predviedol razantný nástup kvalitného európskeho trileru, ale otvoril cestu aj ďalším dnes už známym menám, ako napríklad Franck Thilliez, Nicolas Beuglet či Niko Tackian. Údolie kráča v šľapajach svojich starších knižných súrodencov a fanúšikovia Minierovej tvorby tak dostanú presne to, na čo sú zvyknutí - starostlivo vybudovanú temnú atmosféru, podporenú záhadným prostredím, a kruté prejavy narušenej psychiky. Vyšetrovanie brutálnych vrážd s rituálnymi prvkami je navyše spojené aj so Servazovou dávnou láskou, čím príbeh získava na sugestívnosti. 

"Pokoj panujúci v údolí a tmavá noc, do ktorej prenikali len krátke záblesky lampášov, mu dráždili nervy na nevydržanie. Kde je? Servaz cítil, že sa ho zmocňuje úzkosť. Jeho myseľ, pohltená tmou a tým lesom, sa obnažila až tak, že táto myšlienka sa v ňom usídlila. Prenasledovala ho predstava, že Marianne je celkom blízko, možno na niekoľko metrov od neho, možno v bezvedomí - a on prejde popri nej a nezbadá ju. Minúty plynuli, panika rástla. Musí ju nájsť. Teraz. Nemôže dopustiť, aby ju stratil po druhý raz. Tá nekonečná noc bola jedna z najdesivejších, aké zažil." (str. 59)

Mariannin záhadný telefonát uprostred noci prinúti Servaza vydať sa do mestečka v Pyrenejach, kde dochádza k rituálnym vraždám. Vzhľadom na to, že je Martin momentálne suspendovaný, musí sa pustiť do pátrania na vlastnú päsť. O to tiesnivejšie pôsobí celková atmosféra hlbokých lesov a výskytu bizarne pestrých postáv. Zoznámite sa s mníchmi ako vystrihnutými zo stredoveku, s náruživou psychiatričkou či gynekológom nenávidiacim ženy. Významnou súčasťou deja sú aj miestne zvyky a tradície, ktoré slúžia zároveň aj ako isté nápovedy pre pozorných čitateľov. Kláštor odrezaný od sveta je ako stvorený pre rozohratie hry plnej záhad, skrytých tajomstiev a neviditeľných nepriateľov. Tým mi Údolie pripomenulo slávne Meno ruže, no inak ide o moderný triler využívajúci všetky súčasné trendy. Potešilo ma, že do série znova po krátkej pauze zavítala aj kapitánka Irene Zieglerová. So Servazom tvoria zohratú dvojicu a aj teraz sa ukáže ako výnimočná vyšetrovateľka. Talent oboch aktérov rozpoznať pravdu v klbku lží a intríg pôjde až na doraz, pretože relatívne uzavretá komunita nemá rada prišelcov, čo im chcú nazerať do tanierov. Izolovanosť mestečka je ako voda na mlyn súčasnej situácii, keď i my sami máme obmedzené kontakty, o to lepšie sa dokáže čitateľ vcítiť do vnútra a konania postáv. Hlavnú zásluhu má na tom však samotný Servaz, zocelený skúškami a predošlými prípadmi. Miestami nájdeme o nich zmienku, čím si fanúšikovia série môžu nostalgicky pripomenúť Servazovu cestu až do pyrenejského údolia. Vzhľadom na to sa stal odborníkom na ľudskú psychiku aj vlastné skúsenosti a dobre si uvedomuje pominuteľnosť všetkého - dobrého i zlého. Aj preto sa s takou vervou usiluje zachrániť svoju lásku z mladosti a aspoň čiastočne napraviť minulosť. Bernard Minier volí pre svoje romány jednoslovné a pritom trefné názvy, čím mi pripomína napríklad Johna Grishama. Údolie prvýkrát odkazuje na prostredie, kde sa príbeh odohráva, a nie je to náhoda. V texte sa vyskytuje množstvo opisov majestátnych hôr a okolitých lesov, čím sa Pyreneje občas až personifikujú. A napriek hrôzam, čo sa v Aiguesvives dejú, máte chuť vydať sa po Servazových stopách a užiť si tamojšiu atmosféru na vlastnej koži. 

Bernard Minier (zdroj: Wikipedia)

"Vidím ho, aj jeho. Neodlišuje sa od ostatných. Pokladá sa za spravodlivejšieho, bezúhonnejšieho, menej skorumpovaného. Za lepšieho. Myslí si, že jeho pochybnosti, jeho otázky sú dôkazom jeho správnosti, jeho ľudskosti. Pokladá sa za hlboko, úprimne ľudského. Mýli sa. Je rovnako slabý a nehodný odpustenia ako ostatní. A tak ako oni neunikne trestu. Jeho city, osobná morálka, pokusy byť niekým dobrým ho nezachránia. Nestačí pokúšať sa. Prečo by mal uniknúť odplate?" (str. 361)

Ako zvyčajne využíva autor priestor aj na vyjadrenie rôznych postojov k aktuálnym spoločenským problémom. Iste si spomínate na obdobie "žltých viest", protestného hnutia, ktoré sa prehnalo Francúzskom v roku 2018 a ako vlna vyvolaná hodením kameňa do vody sa dostala aj do odľahlých končín krajiny. Údolie je nadpriemerný krimitriler, no v rámci série by som ho zaradil kdesi do stredu. Na popredných priečkach môjho osobného rebríčka tak naďalej zotrvávajú romány Mráz a Noc. Bernard Minier prišiel so svojou novinkou v správnom čase. Nielenže vo vás príbeh v zime vyvolá adekvátne mrazenie, bestsellerový autor navyše môže zdvihnúť záujem o literatúru v tejto náročnej dobe. 

Originálny názov: La Vallée

Príslušnosť k sérii: 6. diel (Martin Servaz)

Preklad: Mária Gálová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.