Netušené dilemy módnej ikony

Vydavateľstvo Lindeni pokračuje vo vydávaní zbeletrizovaných životopisov známych žien a Kráľovná Paríža svojim starším knižným súrodencom rozhodne neurobí hanbu. Po stratenom období kultovej autorky detektívok (Tajomstvo Agathy Christie), odhalení bystrej mysle v manželskom područí (V tieni Einsteina) či všestrannej osobnosti zlatej éry Hollywoodu (Jediná žena v miestnosti) prichádza rad na ženu, ktorej meno je známe aj tým, ktorí nepoznajú rozdiel medzi hodvábom a polyesterom ani medzi top parfumom a veľkonočnou voňavkou. Coco Chanel je dnes svetoznámou ikonou na poli módy a vôní, no cestu k úspechu nemala vydláždenú pokojom a prajnosťou, práve naopak. Za jej miestom na odevnom Olympe stoja roky ohrozenia, morálnych križovatiek a všadeprítomnej zrady. 

"Coco zovrie kabelku. Všetko, čo na tomto stretnutí povie, musí byť prezieravé, opatrné, tak ako si to nacvičovala, keď bola sama. Každé rozhodnutie, ku ktorému dnes dospeje, bude mať isté následky. Coco Chanel bude odteraz starostlivo zvažovať všetky svoje slová a činy až do chvíle, kým jej syn nebude na slobode a v starostlivosti lekárov. Keď vstúpia do kancelárie, porozhliada sa okolo seba. Canarisova kancelária pôsobí oproti prepracovanej vnútornej výzdobe vstupu do hotela Lutetia skromne. Farby sú jemné a upokojujúce - modrosivé steny sú až na oficiálny portrét Adolfa Hitlera holé." (str. 192)

Je všeobecne známe, že mnohí známi návrhári a tvorcovia počas druhej svetovej vojny spolupracovali s nacistickým režimom. Po jeho porážke sa na kolaborantov nepozeralo s pochopením a nie každý dostal možnosť vysvetliť dôvody svojho konania. Coco Chanel tiež patrí medzi osobnosti, ktoré sa chtiac-nechtiac podvolili nemeckej mašinérii, a jej obraz narúšajú navyše aj trenice s jej židovským obchodným partnerom ohľadom jej najznámejšieho parfumu. Americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen sa rozhodla odkryť závoj tajomstiev a poloprávd a preštudovať život skúšanej podnikateľky. Na svojom konte má viacero úspešných titulov aj pochvál od kritiky a čitateľskej obce, a tento román navyše nie je prvým, ktorý napísala na základe skutočných udalostí. Iste, aj pohľad na Coco Chanel vo veľkej miere podlieha jej umeleckému stvárneniu, no pri obracaní stránok radi uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálne dianie. Autorka si dala očividne veľkú námahu s vykreslením prvej polovice štyridsiatych rokov, keď došlo k okupácii Francúzska, a nielen tej. Hoci sa príbeh odohráva predovšetkým v spomenutom období, viackrát si odskočíme aj do minulosti, vzdialenej cca 30 rokov, aby sme spoznali Coco aj v jej ranom veku. Máme možnosť vidieť ju nielen ako zdatnú obchodníčku a šarmantnú ženu, ale aj ako zaľúbené dievča, stojace na prahu osudových rozhodnutí. Tie ju doviedli až do roku 1940 a presvedčeniu, že svoje skúsenosti a charizmu dokáže využiť aj v kontakte s nemeckými dôstojníkmi. Veľmi sa však zmýlila a vzápätí sa rúca nielen jej sloboda a rokmi budované kráľovstvo, ale aj vnímanie spoločenských udalostí. Páčilo sa mi, že Pamela nepredstavuje svoju hrdinku ako neochvejnú, silnú ženu, ktorá stojí nohami pevne na zemi a ani nezaváha, keď dôjde na priklonenie sa na stranu zla. Napriek svojej aure bola Coco človek z mäsa a kostí a ako taká prežívala svoje trápenia a sklamania. Jej uvedomenie si nebezpečenstva a postavenia francúzskeho ľudu je postupné, no keď si zloží z nosa ružové okuliare, prejaví sa jej skutočný charakter. No a keďže Coco za desaťročia nadviazala aj bohaté osobné i obchodné vzťahy, musí priebežne riešiť aj ďalšie vážne problémy. A niektoré sú úzko prepletené s chápadlami zničujúcej ideológie, čím na seba privoláva ešte viac neželanej pozornosti...

Pamela Binnings Ewen (zdroj: Goodreads)

"Konečne sa Pierrovi postaví. Po takmer deviatich mesiacoch od krádeže receptu na No. 5 - času dostatočne dlhého na vynosenie dieťaťa. Louis de Vaufreland súhlasil, že jej pomôže získať kontrolu nad Sociéte Mademoiselle a parfumom pomocou protižidovských zákonov platných vo Francúzsku. Jej rozhodnutie žalovať Pierra práve na základe týchto zákonov je definitívne, hoci predtým sa nad jeho pôvodom nikdy nezamýšľala - pred vojnou. Keď vstupujú do budovy, zdvihne bradu. Pierre si za všetko môže sám. Tieto zákony sú jedinými nástrojmi, ktoré má k dispozícii, a nadišiel čas na spravodlivosť." (str. 272)

Svet módnych návrhárov ma nikdy extra nezaujímal, ale keď sa vyskytne určitý seriál či kniha, ktoré o nich pojednávajú, vždy im dám šancu. Kráľovná Paríža určite stojí za prečítanie, pretože cez osud Coco Chanel sa autorka mnohých ďalších tém a predstavuje dobú plnú náročných dilem. Vezme vás nielen do hlavného mesta, ale aj na Francúzsku Riviéru či do Španielska a dôležitým dejiskom je aj známy hotel Ritz. Pamela Binnings Ewen disponuje štýlom, ktorý vás ihneď vtiahne a celkovému dojmu napomáha aj samotné slovenské vydanie. Som rád, že Lindeni zachovalo pôvodnú obálku a že románu doprialo väčší rozmer. Veľký osud si ho zaslúži. Rovnako ako množstvo čitateľov, ktorí sa oboznámia s netušenými súvislosťami a spoznajú, čo všetko sa skrýva za nablýskaným menom nadanej ikony.

Originálny názov:  The Queen of Paris: A Novel of Coco Chanel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Strhujúci príbeh skrytý za menom starej mamy

Pri čítaní anotácie Fridy sa mi vybavilo hneď niekoľko titulov z dielne vydavateľstva Lindeni, zobrazujúcich neľahkú realitu na našom území, presahujúcu z minulých čias až do súčasnosti. Na základe toho som vedel, že kniha ma určite zaujme, a nemýlil som sa. Je poučné dozvedať sa o nevšedných osudoch ľudí, ktorí na prvý pohľad nemusia vzbudiť veľký záujem, no pritom si v sebe nesú bohaté udalosti, za aké by ich hollywoodski scenáristi vyvážili zlatom. Nina F. Grünfeld je nórska spisovateľka a sledovanie cesty jej predkov z územia Rakúsko-Uhorska na chladný sever nie je zďaleka jediným pútavým motívom. Autorka si dala očividne nesmierne množstvo práce s pátraním po pravde o svojej starej mame, pričom návrat do minulosti sa netýka iba jej osoby, ale aj dobových súvislostí. 

"Katolícky komentátor Ján Richter využil strach ľudu zo sovietskeho komunizmu a tvrdil, že právo na potrat by oslabilo osobnú slobodu žien a viedlo by k socialistickým režimom, v ktorých by totalitné vlády rozhodovali, kedy a či môže mať žena dieťa. V tomto prostredí bolo neželané tehotenstvo veľkou príťažou pre ktorúkoľvek ženu, ale mimoriadne stigmatizujúce to bolo pre nevydaté ženy ako Frida. V ranom štádiu tehotenstva sa rozhodla odísť z Košíc, miesta, kde ju sledovali, do Užhorodu. Možno tam odcestovala v nádeji, že sa zbaví nepríjemnej spravodajskej služby, ale možno tiež preto, aby vyhľadala pomoc." (str. 53)

Ninin otec Berthold nemal záujem oživovať minulosť, pričom za jeho odmietaním sa mohol ľahko skrývať strach, aké odhalenia by so sebou priniesla. Nechýbalo totiž veľa, aby sa ako malý chlapček stal obeťou besniacej nacistickej mašinérie. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí zachránili okrem neho i množstvo ďalších židovských detí a našli im nový domov. Berthold sa tak ocitol v Nórsku, hoci svoj pôvod odvíja od mamy narodenej v slovensko-maďarskom prostredí. Frida Grünfeld dlhé roky ostávala opradená rúškom tajomstva, preto sa jej vnučka rozhodla vniesť trochu svetla do temnoty pohnutej rodinnej histórie. Na začiatku svojej cesty zrejme ani sama netušila, aký strhujúci príbeh na ňu bude číhať z nesúrodých zápiskov, článkov, úradných dokumentov i rozprávania pamätníkov. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že osud starej mamy sa nedá sprostredkovať bez jeho zasadenia do doby, ktorá výrazne prispela k jej charakteru a činom. Pripravte sa teda na to, že súčasťou knihy je aj exkurz do reálií prvej polovice dvadsiateho storočia. Niekomu môžu dané pasáže pripadať nadbytočné či zdĺhavé, iní zas môžu tvrdiť, že faktografické vsuvky štýlovo celkom nepasujú k rozprávaniu o Fridinom živote. Je síce pravda, že miestami som si želal, aby boli kratšie, ale keďže som fanúšikom dejín, dozvedel som sa veľa zaujímavého, najmä čo sa týka vplyvu vtedajších politických rozhodnutí na obyčajných ľudí a rovnoprávnosti žien. V súvislosti s autorkiným štýlom sa mi pre istotu žiada upozorniť, že Frida sa pohybuje na pomedzí beletrie, životopisu a literatúry faktu, takže cieľom prvkov jednotlivých žánrov nie je rozvíjať sa na úkor ostatných, ale doplniť celkový kolorit. Kniha nesie podtitul Vojna mojej slovenskej starej mamy, takže nie je žiadnym prekvapením, že podstatnú časť deja zaberie obdobie druhej svetovej vojny, ktorá celoživotne poznačila aj spomínaného Bertholda. Patrí k najsilnejším, najemotívnejším aj najsugestívnejším kapitolám a znovu sa prostredníctvom nich presvedčíte, akých krutostí sú ľudia schopní, ak im na to systém poskytne príležitosť... Zverstvá páchané pod záštitou vyšších princípov sú zdrojom bolesti, krutosti a strachu, preto sa vôbec nečudujem, že Nina F. Grünfeld vraj v istom momente zapochybovala, či je správne ísť s knihou na trh. Napokon sa však rozhodla dobre, pretože hoci sa rozprávaním o vojnových hrôzach oživujú drastické spomienky, zároveň sa ním vystríha pred nebezpečenstvom ich opakovania. 

N. F. Grünfeld (zdroj: Nordic Women in Film)

"Ženy trestali za mnoho vecí: za to, že nepochodovali správne, že nezopakovali svoje číslo dosť rýchlo a nahlas, keď stáli na apeli, že si z letiska vzali zemiak alebo repu alebo orechy, čo našli v lese. Za trest väčšinou dostávali údery. Na priebeh trestov v uspôsobenej trestnici v pivnici pod kuchyňou dohliadala sadistka Hertha s pištoľou za opaskom. Trest často nútene vykonávala iná zajatkyňa. Ak nebičovala dosť silno, začalo sa počítať odznova. 25 úderov bičom mohlo pokojne znamenať smrť." (str. 238)

Autorka počas odkrývania minulosti svojej rodiny zavítala, samozrejme, aj na Slovensko, pričom miestne úrady ju neprivítali práve vrúcne. Typická neochota ma zamrzela, ale nech! Aj to o čomsi svedčí. Nina sa našťastie nenechala odradiť a jej pátranie napokon viedlo aj k množstvu pozitív a príjemných odhalení, napríklad k nájdeniu nových príbuzných. Rozprávanie o starej mame je doplnené početnými fotografiami či dobovými záznamami, slúžiacimi na lepšiu ilustráciu aj vžitie sa do pocitov... hrdinky? Hlavnej postavy? Protagonistky? Frida bola osoba z mäsa a kostí, mala i svoje chyby, ale dôležité je, ako sa zachovala tvárou v tvár praktikám režimov. Keby tušila, akú poctu jej o desiatky rokov neskôr vzdá jej vnučka, bola by na ňu právom pyšná...

Originálny názov: Frida: min ukjente farmors krig
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Švedová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zdokonaľovanie schopností na ceste k cieľu

Kniha Vojak sa tvári ako životopis člena britskej špeciálnej jednotky SAS, a preto spočiatku nevzbudila u mňa veľký záujem. Radšej dávam v tomto smere prednosť beletrii... No keď sa mi dostala do rúk, hneď ma vyviedla z omylu. Jay Morton síce vychádza zo svojich štrnásťročných vojenských skúseností nadobudnutých na viacerých misiách i mimo nich, ale tie sú iba základným kameňom pre budovanie širších súvislostí. Armáda poskytuje priestor rôznym typom osobností, či už vykonávateľom rozkazov zosobňujúcim poriadok a disciplínu, alebo, naopak, veliteľom tiahnucim jednotky vpred. Nie každý veliteľ je však zároveň aj prirodzeným lídrom a tento rozdiel môže v hraničnej situácii predstavovať rozdiel medzi životom a smrťou.  

"Ja mám našťastie povahu, ktorá ma priam nabáda k skúšaniu nových vecí. Som skôr chaos ako poriadok. Mám rád spontánnosť a flexibilitu. Ak máte radi poriadok a niečo ho ohrozuje, ťažšie sa prispôsobíte novej situácii. Lenže ak prijmete chaos ako súčasť života, oveľa ľahšie sa zmeníte. Nikdy som sa nebál nových zážitkov a vždy som sa do nich púšťal s otvorenou mysľou a usiloval sa z nich vyťažiť maximum. Niekedy mi zmenili život, niekedy to bola iba sranda bez vážnejších následkov, inokedy som sa sklamal. Keby som to však neskúsil, nič by som nezistil." (str. 51)

Úvodné dramatické udalosti na najvyššom pohorí sveta poskytujú autorovi skvelé východisko zamyslieť sa nad svojím životom aj nutnosťou hýbať sa, aj keď sú okolnosti kruto nastavené sťažiť mu postup. Osobne nemám rád takéto do očí bijúce udičky pre čitateľa, ale v tomto prípade nejde o nič prvoplánové. Osamelosť v kontexte nespútaných veľhôr má svoje opodstatnenie, no Jay Morton vám ho neprezradí ihneď. Aby ste porozumeli jeho na pohľad šialenému rozhodnutiu, musíte ho spoznať o niečo bližšie. Našťastie nás ušetril príliš detailného predstavenia svojej celoživotnej púte a z ranej mladosti vyberá stručné fakty, adekvátne jeho charakterovým črtám. Neposedný žiak s bohatým vnútorným svetom mal odmala chuť roztiahnuť krídla, a preto neobsedel v žiadnej škole. Vízia univerzity sa nestretla s úspechom práve pre jeho chuť žiť naplno a na prahu dvadsiatky vstúpil do armády. Prienik do výcviku špeciálnych zložiek považujem za veľmi zaujímavý a obdivuhodný. Mnohí v ňom zlyhali, no Jay sám vraví, že miluje náročné úlohy, ktoré ho môžu kamsi posunúť najviac. Na každej pozícii, v každom turnuse aj v každej oblasti spoznal ľudí, ktorí ho buď inšpirovali, alebo mu poskytli negatívny príklad, ako sa veci robiť nemajú. Keďže Jay Morton sa nielen prezentuje ako líder, ale z jeho slov aj vyplýva, že ním skutočne je, dokáže si zo všetkého vziať ponaučenie a okrem seba si dobre všíma i napredovanie ľudí naokolo. Ak nesúhlasíme s postojmi nadriadených, nájdime si vlastnú cestu. Nie je totiž nič horšie ako ustrnúť pod vplyvom niekoho cudzieho. Mnohé motivačné knihy zlyhávajú na prázdnych, otrepaných frázach. Vojak je dielo podobné svojmu autorovi - praktické, dynamické a úderné. Neplytvá slovami, ponúka príklady z praxe a mieri na podstatu človeka, či už v súvislosti s prírodnými silami, alebo sociálnymi kontaktmi, ktoré sú občas ešte divokejšou džungľou plnou predátorov. Jay upriamuje pozornosť na naše vrodené inštinkty, schopnosť učiť sa a vytrénovať si určité schopnosti (nielen fyzického charakteru) či spôsoby myslenia vedúce nás rôznymi smermi. Autor nie je vyštudovaný psychológ, terapeut ani pedagóg, napriek tomu svojimi riadkami preniká do vášho vedomia a pomôže vám uvedomiť si fakty, nad ktorými ste sa možno dosiaľ ani nezamýšľali. 

zdroj: Amazon.uk

"Človek sa rozvíja len vtedy, ak sa zámerne vystavuje alebo ocitá v nepríjemných situáciách, lebo až vtedy zistí, čo v ňom naozaj je. Ako sa hovorí, klenoty hruda kryje a treba ich z nej vydolovať. Ako zo seba dostanete klenot? Pod tlakom. Prispôsobivosť je tlak, inak by sa nebolo čomu prispôsobovať. Majte otvorenú myseľ, pozerajte sa na svet skúmavými očami a hľadajte príležitosti. Majte otvorené srdce a dívajte sa očami iných. Majte otvoreného ducha, aby ste vedeli prijať dočasnú nepohodu neznáma." (str. 168)

Podtitul knihy znie Úctu si musíš zaslúžiť a v týchto štyroch slovách sa skrýva veľký kus pravdy. Autorovi sa rozhodne nedá uprieť veľké ego, ale ak chce byť človek dobrým lídrom, zdravé sebavedomie je jedným zo základných predpokladov. Čo je pritom podstatné, nevyznieva nadradene či arogantne, takže sa radi necháte unášať jeho sugestívnym rozprávaním. Istej skupine čitateľov však môže prekážať občasná nevyváženosť textu, keď sa mieša motivácia s biografiou a príkladmi z rôznych oblastí, prípadne Mortonov "mačizmus". Pričasto poukazuje na potrebu byť v pohybe, nezotrvávať na mieste a skúšať nové veci, čo je nepochybne nutné, ale v drvivej väčšine prípadov z radov čitateľov v bežných podmienkach nereálne. Minimálne však Vojak dokáže podnietiť k zamysleniu a preniesť jeho posolstvo aspoň do niektorých sfér každodennosti a spestriť zaužívaný stereotyp. 

Originálny názov: Soldier: Respect Is Earned 
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Djovčoš
Počet strán: 244

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje čitateľov silnými príbehmi, ktoré si v ich srdciach nachádzajú čestné miesto. Románom Hamnet však dokázalo posunúť latku ešte vyššie, keďže hlboký prienik do smútku jednej na pohľad obyčajnej rodiny je spojený s azda najznámejším menom klasickej literatúry. Beletria spojená s umeleckými velikánmi býva občas zavádzajúca. Niekedy čitatelia ľahko podľahnú predstavám autorov a nerozlišujú, kde sa končí realita a začína fantázia. Priveľké sústredenie sa na slávnych spisovateľov tak môže byť dvojsečnou zbraňou. Maggie O´Farrellová si zjavne dobre uvedomuje tento fakt a nedovolila, aby najslávnejší dramatik odvrátil pozornosť od príbehu, ktorý chcela vypovedať v prvom rade. Ide o šikovný a zároveň nečakane ľudský prístup. 

"Doktor sa k nej obráti, jeho príšerný zobák poskočí smerom k nim. Hamnet sa primkne k maminmu boku. Nechce, aby sa naňho ten človek pozeral. Nechce mu padnúť do oka. Posadne ho predstava, že ak mu padne do oka, ak si ho ten človek všimne, vezme ho na vedomie, bude to strašne zlé znamenie, postihne ho dajaký hrôzostrašný osud. Chce ujsť, odtiahnuť mamu preč, pevne zavrieť dvere a okienko, aby sa ten muž nedostal dnu, aby jeho pohľad nedopadol na nikoho z nich. No jeho mama nie je vyľakaná, ani najmenej." (str. 108)

Tragédiu Hamlet, odohrávajú sa na dánskom hrade Elsinor, pozná každý stredoškolák a pre svoj pútavý dej a myšlienky sa udrží v pamätí mnohých až do dospelosti. William Shakespeare je meno, ktoré poznajú aj tí, ktorí v živote neprečítali ani jednu knihu, a preto tento anglický autor priťahuje pozornosť literárnych teoretikov, historikov a spisovateľov aj štyristo rokov po svojej smrti. Väčšina sa zaoberá jeho životom, pôsobením v divadle The Globe či vzťahom s Alžbetou II. a ďalšími dramatikmi. Nedá sa pritom obísť ani jeho zázemie a rodina, pretože práve jeho syn Hamnet stál pri zrode notoricky známej postavy. Presnejšie, jeho smrť. Shakespeare zvečnil svojho potomka, postavil ho na piedestál svetovej literatúry a divadelných dosiek, no svojím spôsobom išlo o vyrovnanie sa s obrovskou osobnou stratou. A práve pomery v rodine poznačenej dobou a jej nástrahami sú jadrom románu Maggie O´Farrellovej. V podstate ide o drámu založenú na zobrazení života žien v renesancii na konci 16. storočia. Ústrednou postavou je Agnes (známejšia ako Anne Hathawayová), Willova manželka, ktorej vývoj a osudy sledujeme cez dve časové línie. Okrem udalostí okolo morovej rany máme totiž možnosť nahliadnuť aj do vzťahu Agnes a jej muža, ktorého meno, paradoxne, nezaznie v celom texte ani jediný raz. Všetci vedia, o koho ide, no autorka vie, že Will ako básnik a dramatik by na seba strhol priveľkú pozornosť, a Hamnet je predovšetkým príbehom o jeho rodine. Agnes naňho nehľadela so zbožnou úctou jeho obdivovateľov ani kriticky ako jeho neprajníci. Pre ňu bol manželom, otcom, najbližším človek, s ktorým mala prežívať všetky radosti a starosti. O Hamnetovom úmrtí som vedel aj predtým, ale vďaka zobrazeniu všemožných okolností a rokov spoločného nažívania som sa dozvedel mnoho zaujímavých faktov. Samozrejme, aj napriek uveriteľnému štýlu ide o fikciu, a tak ma autorka podnietila vyhľadať si dodatočné informácie. Shakespeare už pre mňa asi nikdy nebude iba menom z učebnice literatúry. Maggie O´Farrellová ho poľudštila, spravila z neho osobu z mäsa a kostí, zbavenú pozlátky a nánosu neprekonateľného talentu. Ale pozor! Nijako tým neznižuje jeho hodnotu, práve naopak. Iba to zdôrazňuje jeho dôkladnú znalosť charakteru, ktorú preniesol aj do svojich večných postáv. 

Maggie O´Farrellová (zdroj: The Guardian)

"Prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky? Pri bráne ju muž vezme za ruku. Obráti sa k nemu a hľadí naňho, akoby ho ešte nikdy nevidela, taký čudný, zúbožený a starý sa jej zdá. Má to na svedomí dlhé odlúčenie, žiaľ, tie slzy? kladie si otázku pri pohľad naňho. Kto je ten človek vedľa nej, ktorá si nárokuje jej ruku, drží si ju pri sebe? V tvári, v lícnych kostiach, v obočí mu vidí mŕtveho syna, ale inak nič. Iba život, iba krv, dôkaz pumpujúceho, pružného srdca, oko lesknúce sa slzami, líca zrumenené žiaľom." (str. 193)

Román ťaží zo Shakespearovho mena, ktorého v texte vôbec nezaznie, má názov podľa jeho syna, ktorý je skôr prostriedkom rozvíjania deja než protagonistom, a hlavnou postavou je žena-matka, ktorá žije akoby v tieni. Žeby išlo o poukázanie na nižšie postavenie žien vtedajšej spoločnosti? Nemyslím si... Hamneta totiž vnímam ako univerzálny symbol emócií poodhaľujúcich dianie za zatvorenými dverami. Rodina poznačená úmrtím dieťaťa už nemôže byť rovnaká ako predtým a na mnohé veci nazerá inak. V tomto zmysle je Hamnet dosť depresívnym čítaním, no nedá sa povedať, že by sa Maggie utápala v smútku. Skôr vás privedie k zamysleniu, empatii a užívaniu si neraz až veľmi lyrického jazyka. Preklad Otakara Kořínka je ako zvyčajne vynikajúci a len zvyšuje poctu pôvodnému textu a Williamovej rodine, bez ktorej by ani on nebol tým, čím je dodnes. 

Originálny názov: Hamnet
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Aj bútľavá vŕba sa občas potrebuje vyrozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

Lori Gottlieb (zdroj: lorigottlieb.com)

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Originálny názov: Maybe You Should Talk to Someone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Svetlana Žuchová
Počet strán: 432

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Hra svetla a tieňa v živote i tvorbe

Som veľkým fanúšikom knižných sérií, či už kvôli možnosti rozvetvovať osudy postáv, alebo preto, že sa jednotlivé knihy pekne vynímajú vedľa seba na poličke 😊. Po tvorbe Matta Reesa som pokukoval už istý čas, pretože ma zaujal sériou s detektívom Omarom Yussefom. Preto som sa potešil, keď som mal príležitosť prečítať si jeho román Meno písané krvou. Ten je síce samostatným dielom, no myslím si, že napriek tomu v sebe nesie typický rukopis autora. Odohráva sa v minulosti (konkrétne na začiatku 17. storočia), súčasťou príbehu sú reálne postavy a atmosféru definujú záhady a napätie. Hlavným hrdinom je známy maliar Caravaggio. Síce som tušil, že nepôjde o žiadny životopis, no dynamika a pestrosť deja ma napriek tomu veľmi milo prekvapila. 

"Predtým sa nazdával, že jeho diela pretrvajú veky, až keď sa dotkol Prudenze, pochopil, že ktokoľvek môže kedykoľvek pristúpiť k obrazu a rozrezať plátno dýkou. Len čo vyschne, nosiči ho odnesú do paláca signory Olimpie a tá ho vystaví vo svojej galérii, aby ho mohlo obdivovať urodzené publikum. Každý si bude osobovať právo posudzovať ho a zasypávať posmeškami. Počul, ako to robia pri jeho ostatných obrazoch. Hocikto si môže zmyslieť, že ho treba zničiť." (str. 70)

Meno z učebníc dejín umenia získava ostré kontúry a stáva sa z neho človek z mäsa a kostí, čo ani zďaleka nezodpovedá predstave umierneného, pokojného maliara so štetcom v ruke a zasneným výrazom v tvári. Práve naopak, Caravaggio prechádza z jedného problému do druhého, je účastníkom bitiek a rôznych ďalších výtržností, až kým vďaka svojmu talentu neprenikne medzi Borgiovcov, mocnú pápežskú rodinu. Krásne sa tu ukazuje, aká krehká bola náklonnosť vysokopostavených osôb (a tiež ich pokrytectvo ohľadom morálky). Caravaggio totiž pomerne rýchlo príde o priazeň mocných a po tragickom dueli kvôli láske je nútený opustiť Rím a dostane sa medzi rytierov maltézskeho rádu. Caravaggia vnímam v prvom rade ako maliara, v druhom ako postavu, ktorú často využívajú autori kníh či filmov (okamžite mi v spojitosti s ním napadnú Juraj Jakubisko či Daniel Silva). V každom príbehu, kde sa vyskytol, dokázal poriadne zamotať dej, preto sa ani nečudujem, že mu Matt Rees venoval celý román. A urobil dobre. Meno písané krvou je skôr napínavé dobrodružné čítanie než historický román, hoci niekdajšie reálie tvoria neoddeliteľnú súčasť textu. Autor sa však aj tu prejavuje ako zručný rozprávač, pretože okolnosti či osobnosti minulosti sú predostierané ľahko a nenútene, tvoria rozmanité kulisy, nie sú žiadnou prehliadkou znalostí či faktov. Skôr môže dôjsť k tomu, že Caravaggio prebudí v čitateľovi zvedavosť, aby si sám vyhľadal dodatočné informácie o dobe, v ktorej žil a tvoril. Na druhej strane Caravaggio nevyznieva len ako ľahkovážny muž, predsa len – jeho talent je priveľký, aby sa naň zabudlo. Text vysvetľuje jeho zanietenie, vášeň pre maľovanie, až doslova cítite vôňu farieb. Kniha vás pobaví, ale popri tom aj poučí, pretože sa zdá, že Caravaggio všetko, čo sa mu prihodilo, zužitkoval v maliarskom umení. Napokon, kdesi museli vzniknúť predobrazy jeho postáv na plátne. Priznám sa, netušil som, že tento taliansky velikán sa dočkal takého dramatického konca, navyše dodnes obostretého záhadou. Matt Rees sa venuje aj možnému vysvetleniu maliarovho náhleho zmiznutia a pravdepodobného úmrtia, ktoré vyznieva v jeho podaní celkom uveriteľne.

Matt Rees (zdroj: The Times of Israel)

"Ranuccio sa prehol vo dvoje a prekotúľal na bok. Caravaggio doslova cítil, ako ostrie preseklo kožu a svaly, sťaby sa mu ruka zaborila do živého mäsa. Ranucciov brat vykríkol, priskočil, vytrhol meč z pošvy a vrhol sa na Caravaggia. Už to nebol súboj, ale bitka, Giovan Francesco sa premenil na udatného vojaka na bojisku. Caravaggio sa zahnal mečom na útočníka, no ten zareagoval najjednoduchším a najúčinnejším spôsobom. Jediným plynulým pohybom vykryl úder a pokúsil sa o ripostu zhora, z vnútornej strany sokovho rapiera. Caravaggio začul škrípavý náraz dvoch čepelí, milión drobných kontaktov trhajúcich uši, keď sa meč Giovana Francesca zošmykol po ostrí jeho rapiera. Hneď nato ho hrot súperovej čepele zasiahol pod ucho." (str. 160)

Meno písané krvou sa číta rýchlo, nielen pre autorov štýl, ale aj kvôli zvedavosti, čo v čitateľovi vyvolá. Páči sa mi, že nejde o rozsiahly román, hoci v rukách niekoho iného by sa jednotlivé udalosti určite rozšírili aj o niekoľko desiatok strán. Matt Rees však, našťastie, dbá viac na epické motívy ako statické opisy či vysvetlenia. To robí z jeho románu zaujímavý pôžitok, schopný osloviť širokú skupinu čitateľov.

Originálny názov: A Name of Blood
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Jusková
Počet strán: 279

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Univerzálny, a pritom jedinečný príbeh lásky

Kniha Ako som sa stala pani Lewisovou sa na prvý pohľad tvári ako klasický ľúbostný príbeh z anglického intelektuálneho prostredia, no priaznivci vydavateľstva i527.net vedia, že povrchnosť či klišé je to posledné, čo by prezentovalo. Spisovateľa C. S. Lewisa pozná svet hlavne ako autora kultovej Narnie, ríše fantázie, kde sa prelínajú dobro a zlo a všeobjímajúca viera v šťastné konce v spojení s množstvom symbolov. Román Patti Callahanovej síce nie je až taký obrazný, ale zato nie je o nič menej farebný, pútavý či disponujúci silnými charaktermi. Rozprávačkou je Joy Davidmanová, ktorá síce nemala taký silný literárny hlas ako Jack, no to neznamená, že by nemala čo povedať...

"Niektorí ľudia mali denníky, ja som mala sonety. Písala som ich dlhé roky - nešlo o nový spôsob, ako zo seba dostať nahromadené emócie. V priebehu tých rokov sa tváre "lásky" menili - sonety neboli určené jednému konkrétnemu mužovi, ale pre onen neurčitý pocit, že som milovaná a na oplátku milujem; pre tú intímnu chvíľu, keď sa duše spoja. Aj tak však v tú noc vo Victoriinej izbe začali sonety ako akýsi zrýchlený pulz plynúť smerom k Jackovi." (str. 125)

Ako všetky príbehy inšpirované skutočnými osobnosťami, aj tento podlieha autorkinej fantázii a nie všetko sa dá považovať za reálne. V hrubých rysoch je však možné overiť si, že znalosť doby a vzťahu medzi protagonistami nie sú Callahanovej cudzie. Joy si veľmi rýchlo obľúbite a cez jej optiku aj ostatné postavy, hoci nie každá vyznieva sympaticky. To sa týka predovšetkým jej prvého amerického manžela Billa, neverného a násilného alkoholika, ktorý svoju ženu podceňoval a dávaj jej to aj patrične najavo. Zamrzelo ma, že ani Joyini rodičia neboli v tomto smere lepším príkladom, no ona sa nevzdal a naďalej žila svoj sen o dokonalej žene, matke či spisovateľke. Jedným z najvýraznejších prvkov, ktoré majú pôvod v autorkinej predstavivosti, ale nezakladajú sa na pravde, je listová korešpondencia medzi Joy a C. S. Lewisom. Už z nich bolo cítiť, že Jack je Billovým opakom, hoci sa spočiatku bránil vznikajúcim citom i vzájomnej fyzickej príťažlivosti, ktorá nastúpila po Joyinej návšteve Anglicka. Dve mužské postavy sú zjavnými protikladmi, preto nečudo, že Jackov charakter bol pre Joy ako oázou pokoja a podpory. Myslíte si, že po rozvode už nebude nič brániť Joy, aby sa stala pani Lewisovou? Nepochybne by bolo všetko oveľa jednoduchšie, ale príbeh poskytne ešte mnoho zvratov...

Patti Callahanová (zdroj: Goodreads)

"Museli sme sa snažiť, ja som si však napriek tomu veľmi dobre uvedomovala, že naša láska bola ako hmla alebo vietor. Bolo ju skôr cítiť než vidieť, objavovala sa a zase mizla v prasklinách Jackových kategórií, ktoré boli bez výnimky nazvané gréckymi slovami. Nedala sa uchopiť, a ak by sa mi ho podarilo prinútiť, aby ju zadefinoval alebo aby zadefinoval nás, mala som strach, že všetko čaro by sa úplne stratilo. Užívala som si jej priebeh, ale zároveň som si chránila srdce." (str. 296)

Forma ja-rozprávania nijako neobmedzuje Patti Callahanovú v tom, aby sa veľkou mierou nevenovala aj životu a tvorbe C. S. Lewisa. Dozvieme sa, prečo sa bál vystupovať pred deťmi, ako vznikla Narnia a aké vzťahy pestoval s inými autormi. Neoddeliteľnou - a veľmi významnou - súčasťou príbehu je i otázka viery. Či skôr náboženstva, pretože Joy lavíruje medzi vyznaniami a podrobuje skúške svoje vlastné presvedčenie. Napokon dospeje k pevnému rozhodnutiu nespoliehať sa iba na pozemské dianie, ale zveriť sa vyšším princípom. Román Ako som sa stala pani Lewisovou má síce priliehavý názov, ale ani zďaleka nevystihuje všetko, čo čitateľ nájde na jeho stránkach. Nie je určený iba romantickým dušiam či záujemcom o dejiny svetovej literatúry, na svoje si príde každý fanúšik pohodového čítanie, ktoré zabaví i poučí.

Originálny názov: Becoming Mrs. Lewis
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Samuel Marec
Počet strán: 440

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com. 

   

Nostalgická spomienka na literárnu ikonu

Božena Slančíková-Timrava je všeobecne známa ako jedna z najkritickejších spisovateliek  v slovenskej literatúre, meno z učebnice v celku o druhej vlne realizmu, autorka diel ako Ťapákovci, Hrdinovia či Skon Paľa Ročku. Čas i odklon od niekdajších rozprávačských postupov a tém však spôsobuje, že súčasníci získavajú odstup od literátov ako od osobností a nevnímajú ich ako skutočné osoby z mäsa a kostí, ktoré takisto mali svoje sny, záľuby a nažívali vo vlastnej všednej každodennosti. Ábelovský dom je krátkym, ale zato veľmi účinným rozprávaním o životnej skúsenosti spisovateľky Hany Ponickej, ktorá ako mladé dievča plné ideálov nadviazala s Timravou blízky vzťah. A z jej riadkov vanie neskutočná pohoda, úcta k tradíciám i ľuďom, nádych zašlých čias aj nenásilný odkaz pre ďalšie generácie. 

"V zadnej časti poštovej budovy, kde bývala Timrava, sa svietilo. Zmocnili sa ma rozpaky a pochybnosti, či mám vojsť. Predstava Timravy stojacej pred matkiným hrobom vzbudzovala vo mne úctu, čo ma odzbrojovala. Aby som si dodala odvahu, usilovala som sa predstaviť si mladú Timravu - plachú, a predsa vzdorovitú Vieru z poviedky Všetko za národ -, no nedarilo sa mi to. Mala som ju pred očami už len takú, akú som ju videla pred chvíľou, s tou nehybnou tvárou preteplenou zvláštnym jasom i s tou trpkou vráskou pri kútiku úst. A ísť k nej zdalo sa mi teraz ako natískanie, vyrušovanie, z ktorého nebude nič, iba ak rozpaky, prípadne sklamanie." (str. 33)

Hana Ponická je nemenej významnou spisovateľkou, hlásajúcou potrebu správnych rozhodnutí a slobodnej vôle. No zatiaľ čo v Timraviných dielach sa to prejavuje skôr na pozadí vžitých pravidiel spoločenských vrstiev, protivníkom Ponickej bol režim a jeho potláčanie základných práv. Preto nečudo, že sa ocitla na zozname zakázaných autorov a autoriek a prešla do samizdatu. Prirodzene, jej svetonázor sa začal formovať už v ranom veku, a to tak vďaka rodinnému prostrediu, ako aj kontaktom s intelektuálnymi osobnosťami a novohradskému rodisku. I to ju spájalo s Boženou Slančíkovou, ktorú spoznala na prahu dospelosti, kedy si určovala ďalší smer svojho života aj literárnych aktivít. Ako naznačuje prvý úryvok, počiatky ich vzťahu boli rozpačité, keďže Timrava bola pojem a ako taká vzbudzovala v ľuďoch bázeň. Hana však veľmi rýchlo zistila, že kišasonka, ako ju v Ábelovej volali, je nesmierne pohostinná, prajná a zachováva si mladého ducha. Musím povedať, že vďaka tomu sa zmenil aj môj osobný názor na velikánku realizmu, pretože podľa dostupných informácií som ju považoval za trochu odmeranejšiu osobu. Jej prístup, láska k domovu a pomoc každému, kto to potreboval, však môže byť vzorom i dnes. Pri čítaní som mal pocit, akoby som sa preniesol do minulosti, a občas som pozabudol, že daný skok sa týkal iba niekoľkých desaťročí. Nebyť niektorých technických výdobytkov či dopravných prostriedkov, dej sa pokojen mohol odohrávať aj v 19. storočí. Zo stránok vanie nádherná vidiecka atmosféra, zvýraznená rečou postáv a využívaním rôznych nárečových slov. Okrem toho sa štýl Hany Ponickej vyznačuje aj istými lyrizačnými tendenciami, hlavne pri opisoch prírody či vykresľovaní nálady. Dá sa povedať, že tým autorka vo svojej knihe skĺbila to najlepšie, čo vtedajšia literatúra ponúkala, a vtisla jej svoju vlastnú osobitú pečať. A hoci sa toho v rámci príbehu až tak veľa neudeje, text je nesmierne bohatý a dokonca veľmi funkčne pracuje s retrospektívou. Do Ábelovského domu sa totiž Hana vracia v spomienkach s odstupom pätnástich rokov, pričom prechody medzi dvoma obdobiami sa uskutočňujú pomocou konkrétnych dojmov, predmetov či miest.

Hana Ponická (zdroj: Denník N)

"Tetin zošitok ešte neraz rozpálil moju zvedavosť. Bolo to zvyčajne vtedy, keď si doň zapisovala, a zapisovala si doň obyčajne, keď za ňou prišli ľudia z dediny doniesť jej čo-to do domácnosti. Mohla sa síce celkom spoľahnúť na učiteľovcov, odovzdať sa celkom do ich starostlivosti, ale taká stará sa ani vo svojich sedemdesiatich rokoch ešte necítila ani nechcela cítiť: prijímala i dávala, no keď mala prijať viac, než mohla vrátiť, privádzalo ju to do rozpakov. Najradšej by si všetko sama obstarala." (str. 71)

Hana Ponická navštívila Timravu v čase, keď spisovateľka už nebola literárne činná, no stále mala trefné a pravdivé vnímanie sveta a ľudí vôkol seba. Ábelovský dom je poctou niekoľkým dňom, počas ktorých sa zrodilo silné priateľstvo, čo pretrvalo aj dlho potom. Súčasťou knihy sú aj dobové fotografie, pohľadnice a listy, ktoré Timrava písala Hane aj v neskoršom období, keď už tá žila v Bratislave a založila si vlastnú rodinu. Ak by vám náhodou nebolo celkom jasné geografické či umelecké prepojenie autoriek, nemusíte sa báť. Štefan Žáry (tiež známy a uznávaný autor), manžel Hany Ponickej, napísal ku knihe predslov, kde sa dozviete všetko podstatné a navnadí vás na manželkine spomienky. Som veľmi rád, že sa mi táto kniha dostala do rúk, určite ju využijem aj v školskej praxi a verím, že sprístupním Timravu študentom tak, ako mi ju sprístupnila svojím textom Hana Ponická. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Inšpiratívna cesta na vedecký vrchol

Biografie nepatria medzi žánre, po ktorých zvyčajne siaham. Občas si však rád prečítam o skúsenostiach zaujímavej osobnosti, hlavne ak má jej život presah do širších sfér. Keď sa mi vďaka vydavateľstvu Artis Omnis dostala do rúk kniha Žena z Marsu, vedel som, že sa zaradí práve do tejto kategórie. Odhaľovanie záhad vesmíru je pre mňa - odchovanca humanitných vied - španielska dedina. Napriek tomu - respektíve práve preto - som sa dokázal do cesty Michaely Musilovej medzi svetovú odbornú elitu pohrúžiť ako do ktoréhokoľvek beletristického diela. Môžu za to nielen udalosti bohaté na dramatickosť či pestré prejavy charakteru, ale vo veľkej miere aj rozprávačský talent Lucie Lackovičovej. Táto šarmantná dáma, ktorá sa na poli domácej i svetovej fantastiky pohybuje ako ryba vo vode, vtisla knihe nezameniteľnú pečať výnimočnosti a ústretovosti voči čitateľom. 

"... typický vedec žije stále pod stresom. Má nízky plat, neustále je nútený publikovať, aby mohol žiadať o granty, pracuje pod neprestajným tlakom, kde získa financie na svoj výskum, a keď sa na túto časť sústredí príliš, nezostane mu čas a energia na nevyhnutnú výskumnú činnosť. Je to neustály a veľmi intenzívny kolobeh. Aj ja som v živote mala málo času a málo dovolenky, a tam som si to uvedomila naplno. Dospela som k presvedčeniu, že takto žiť nemôžem. Že zopár krátkych dní počas konferencie nemôže byť jedinou príležitosťou, ako viesť plnohodnotný život a uvoľniť sa." (str. 166)

Akonáhle som sa začítal do knihy, otvorili sa predo mnou netušené obzory. Žena z Marsu totiž nie je vôbec ohraničená jednou oblasťou ani určená čisto záujemcom o veci vesmírne. Ide v prvom rade o príbeh neobyčajne obyčajného človeka, ktorého vlastné zanietenie a odhodlanie nevzdávať sa napriek prekážkam môže byť inšpiráciou pre kohokoľvek. A nie je to len fráza, Michaela Musilová je nesmierne pozitívnym vzorom, čo sa týka dosahovania stanovených cieľov, viery vo vlastné sily a prekračovania hraníc. A to nielen v pomyselnom, ale aj reálnom zmysle. Ako by aj nie, keď našej šikovnej hrdinke nestačí na realizáciu ani len samotná planéta! Schválne som zvolil pojem hrdinka, pretože Michaela ňou v mojich očiach skutočne je. Jednak preto, že jej osudy sa čítajú ako epický príbeh, jednak pre úspechy, ktoré dosiahla a ktoré má nepochybne ešte pred sebou veľa. Astrobiológia so zameraním na výskum života v extrémnych podmienkach znie pre našinca takmer exoticky, ako čosi, čo pozná zo sci-fi filmov (dokonca tak cudzo, že mi to kontrola pravopisu podčiarkuje ako neznáme slovo 😀). Je priam neuveriteľné, čo všetko stihla počas svojich tridsiatich dvoch rokov, až má človek pri čítaní výčitky, akým spôsobom mrhá vlastným časom. Michaela má za sebou náročné štúdium na prestížnych školách v Londýne či Bristole, zúčastnila sa mnohých prednášok s poprednými osobnosťami vo svete vedy a techniky a má za sebou niekoľko pamätných expedícií. Ak si však niekto myslí, že talent, nadšenie a akademická pôda sú dostatočným základom na prienik do výšin, je na omyle. Každý veľký úspech má i svoju odvrátenú stranu - v prípade Michaely Musilovej obrovské odriekanie, zákulisné intrigy, znevažovanie zo strany mužských kolegov či mrhanie energie na žabomyšie vojny. Najhorší pocit som mal z praktík slovenskej vedy, respektíve udeľovania grantov, kde sa krásne ukazuje, akí sme vo svojej podstate skostnatení, konzervatívni a málo súci skutočne podporiť talenty, čo si to zaslúžia viac než ľudia, ktorí o nich rozhodujú. Dúfam, že si uvedomujú svoje konanie, a ak nie, azda sa im otvoria oči vďaka tejto knihe. Ešte šťastie, že sa Michaela nedala znechutiť - pretože pri jej pomerne trpkom návrate na Slovensku zohrávalo rolu viacero faktorov v pracovnom i osobnom živote - a každé poleno pod svojimi nohami spracovala a poučila sa z neho. 

Michaela Musilová (zdroj: LEAF.sk)

"SSP program na Vesmírnej univerzite je zaujímavý projekt, ktorý môže účastníkovi poskytnúť množstvo nových vedomostí, zážitkov a kontaktov. Trvá deväť týždňov a dostať sa na ňu môžu experti a študenti z oblastí, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú vesmíru. O tejto možnosti som sa dozvedela počas prvej simulovanej misie na Mars a odvtedy som sa zamýšľala nad tým (a neskôr som aj horlivo pracovala na tom), aby som sa jej mohla zúčastniť. Poplatok nie je nízky, 18 000 eur za letné štúdium nepatrí k zanedbateľným položkám, avšak benefity, ktoré táto forma vzdelávania prinesie, sú na nezaplatenie." (str. 269)

Na facebookovej stránke vydavateľstva Artis Omnis mi padlo do oka video, kde sa čitateľom prihovára Michaela Musilová osobne. Môžete si ho pozrieť na tomto odkaze. Sami uvidíte, že jedna z našich najvýznamnejších vedeckých kapacít je veľmi sympatická osoba a nezaháľa ani v čase, keď mnohí sedíme pri sviatočnom stole. Okrem informačne hodnotných slov vás v knihe Žena z Marsu čaká aj množstvo fotografií - či už čiernobielych dopĺňajúcich text, alebo v rámci plnofarebnej prílohy. Kniha Lucie Lackovičovej vznikala v náročnej dobe prevládajúcej virtuálnej komunikácie, navyše v podmienkach, keď sa "stvoriteľky" publikácie nachádzali v rôznych časových pásmach. Azda aj to svojou troškou prispelo k vzniku výnimočného diela, ktoré je poctou všetkým šikovným vedcom a vedkyniam, ktorí pristupujú k svojej sfére pôsobenia s láskou a s nadšením ju zdieľajú v snahe informovať, poučiť i povzbudiť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Hollywoodska romantika na pozadí škandálov a lesku

Krásna obálka knihy Sedem manželov Evelyn Hugovej nie je len pozlátkou ako v prípade mnohých hollywoodskych rýchlokvasných vzťahov, ale verne odráža pútavý, nevšedný príbeh. Už len samotný námet znie zaujímavo, a keď je navyše aj remeselne spracovaný, hit je na svete. Ide totiž o rozprávanie (nerád by som v tejto súvislosti použil slovo životopis) starnúcej hereckej legendy, ktorá si vyberie mladú a neskúsenú reportérku, aby ju previedla svojimi manželskými peripetiami. Spočiatku sa zdá, že Evelyn Hugová chce iba vyťažiť čo najviac zo svojej upadajúcej slávy a aspoň na moment si pripomenúť lesk prestíže z troch desaťročí, no na odhalenie čaká omnoho viac tajomstiev.

"Záujem mužov priťahovali moje prsia. A ženy obdivovali moju tvár. Ani neviem, kedy presne som prišla na ten správny výraz, ale v istom okamihu úmorného niekoľkotýždňového fotenia, akoby ma osvietilo. Imidž, ktorý odo mňa chceli, bol protirečivý - ťažko analyzovateľný, no pôsobivý. Mala som byť neskúsená, naivná a zároveň eroticky podmanivá. Dievča príliš cnostné, aby pochopilo necnostné myšlienky, ktoré prebúdzalo. Čistý blud, pravdaže, ale zahrať ho bola hračka. Občas si myslím, že rozdiel medzi herečkou a hviezdou je v tom, že hviezda sa stotožní s predstavou, akú o nej chce mať svet." (str. 59)

Evelyn Hugová je odrazom éry filmu, keď boli  hviezdy aj osobnosťami, ikonami a vzormi pre ostatných, nie iba výplňou titulných stránok časopisov a ozdobou večierkov. Reportérka Monique Grantová nerozumie, prečo si herečka vybrala pre svoje pamäti práve ju, rovnako ako jej kolegovia. Je to však zároveň príležitosť spraviť si meno a už len preto nemôže odolať. Evelyn jej postupne rozpovie o svojich  začiatok v päťdesiatych rokoch, o časoch najväčšej slávy, aj o dobrovoľnom stiahnutí sa do ústrania v rokoch osemdesiatych. A nimi sa tiahne ako hlavná línia rozprávanie o jej siedmich manželstvách, hoci len jeden muž predstavuje tú najväčšiu životnú lásku. Manželstvá Evelyn boli poznamenané rôznymi radosťami i starosťami, zažila chvíle krízové i dojemné, a to všetko tvorí spletitý príbeh, ktorý autorka zavše čímsi okorení. Taylor Jenkins Reid sa okrem písaniu kníh venuje aj tvorbe scenárov a z textu to riadne cítiť. Či už vďaka relatívne krátkym kapitolám, alebo úryvkom z novinových článkov. Napriek rozsiahlemu časovému obdobiu dej plynie rýchlo, čo možno nesadne každému. Istá skupina čitateľov by azda uvítala detailnejší prienik do jednotlivých situácií či vzťahov, ale mne osobne takéto dynamické spracovanie vyhovuje oveľa viac.

Taylor Jenkins Reid

"Ak chcete, aby s vami muž ušiel a vzal si vás, prvá a najdôležitejšia vec je nahovoriť ho na cestu do Las Vegas. Urobíte to takto: vyjdete s ním do niektorého klubu v L.A. a dáte si niekoľko drinkov. Zatvárite sa, že nevidíte, ako veľmi chce, aby ho s vami odfotili, a nebudete prevracať oči, keď si uvedomíte, že vy aj on to na seba iba hráte. Vlastne je to fér: ak vy hráte niečo naňho, prečo by nemal on hrať na vás? Ešte šťastie, že to, čo chcete jeden od druhého, sa navzájom dopĺňa. Vy potrebujete škandál. On chce, aby sa celý svet dozvedel, že vás pretiahol. A to sú dve strany jednej a tej istej mince." (str. 190)

Pohnútky k toľkým manželstvám boli zo strany Evelyn tiež rôznorodé, ale pochopiteľné. Romantické duše v každom z nich určite nájdu niečo pekné, i keď nejde o ľúbostný príbeh ako taký. Sedem manželov Evelyn Hugovej v sebe mieša viacero žánrov, robí to však nenápadne a šarmantne. Páčilo sa mi, ako sa vyvíjal aj vzťah medzi Evelyn a Monique. Je zrejmé, že hviezda si novinárku nevybrala náhodou a pri čítaní budete hádať, čo je za tým. Odhalenie ma potešilo aj prekvapilo, Taylor Jenkins Reid zvládla tento motív na výbornú. Hollywood je pre bežného smrteľníka čímsi bájnym, žiariacim a neopakovateľným, ale ako ukazuje tento román, odvrátená stránka môže byť neraz zničujúca. Očakávania, nároky, neprestajný záujem verejnosti a faloš sú len zlomkom dane, ktorú musia celebrity zaplatiť. Román Sedem manželov Evelyn Hugovej ukazuje oba prúdy, no hlavným námetom ostáva ľudskosť a snaha o zblíženie v každom období a prostredí.

Originálny názov: The Seven Husbands of Evelyn Hugo
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zdenka Buntová
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.