Nie každý most spája ľudí...

V časoch boomu Glukhovskeho trilógie Metro som patril k menšine tých, ktorí nenastúpili na jej dnes už kultovú vlnu. Dmitryho štýl mi pripadal pomalý, rozvláčny, akoby sa sústredil skôr na vykreslenie novej podoby sveta na úkor deja. Keď však nedávno vyšla v slovenskom preklade jeho novinka s názvom Stanovište 1, rozhodol som sa dať mu ďalšiu šancu. Najmä preto, že názory na ňu ohlasovali odlišnosť od predošlých diel. Východisko príbehu mi síce pripadalo pomerne rovnaké - opäť tu máme určité miesto prežívajúce pod náporom dôsledkov apokalypsy -, no musím uznať, že celkové vyznenie je skutočné iné. Ak som správne pochopil, dej je postavený na základoch Metra, čím autorovi odpadla povinnosť znovu uvádzať čitateľa do súvislostí novodobého Ruska. Hoci slovo novodobé nie je úplne vhodné, keďže spoločnosť spravila niekoľko krokov vzad... 

"V jednej ruke sa mu hojdá stará plynová maska so špinavými priezormi. To vďaka nej dýchal po ceste cez most. Vďaka nej sa dostal na druhú stranu. Keď spieval cez chobot masky, znelo to ako kvílenie divokého zvieraťa. Tvár mal dosekanú, ruky tiež a hruď doškriabanú. Biele oči vypliešťa do priestoru, hľadí, ani nemrkne. Na nohách má vyčaptané tenisky hnedé od zaschnutej krvi. Na nerovnomerne zarastenej tvári okrem ochlpenia nič viac nevidieť, pretože je pokrytá vrstvou špiny a krvi. "Hej! Kto si? Odkiaľ si?" Chlapík neodpovedá." (str. 31)

Rusko, ako ho poznáme dnes, skončilo po občianskej vojne v prachu dejín, napriek snahe niekoľkých individualít (či skôr indivíduí?) rozbehnúť jeho novú éru. Pri nefunkčnej infraštruktúre a zničenej telekomunikácii je to však nesmierne náročné a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť k lepšiemu. Moskva sa navyše vyžíva v návrate k prvkom cárskeho režimu a okliešteným zvyškom kedysi mocnej krajiny opäť vládne cársky imperátor. Stanovište Jaroslavľ, strážiace jediný most cez rieku Volgu, prirodzenú hranicu Moskovskej ríše, sa v aktuálnych podmienkach javí ako koniec sveta. A istým spôsobom ním aj je. Na druhej strane mosta sa vraj totiž nenachádza nič okrem temnoty, prázdnoty a smrti, pričom tento dojem umocňuje aj rádioaktívny spad v tečúcej vode. Tak to aspoň povedal Polkan svojmu nevlastnému synovi Jegorovi, hrdinovi Stanovišťa 1. Mladého strážcu však kvária pochybnosti. Ak sa za mostom nič nenachádza, prečo potom zotrvávajú v bezpredmetnom stanovišti? Prečo ich vyľaká každý netradičný zvuk prichádzajúci zo zelenej hmly? Žeby predsa len očakávali akési zjavenie? K tomu napokon aj dôjde, a našťastie pomerne skoro. Jegor, prirodzene, uvažuje, či ide o hrozbu, alebo vykúpenie, no na danú otázku odpovie iba čas. A dramatické udalosti, ku ktorým sa pomaly, ale isto schyľuje... Príbeh má silný potenciál, ale ťažko sa mi hodnotí miera jeho využitia. Ide o špecifický žáner, s ktorým nemám veľa skúseností. Čo sa však týka atmosféry a postáv, tie na mňa zapôsobili už od prvých strán. Dmitry Glukhovsky vás rýchlo a ľahko prenesie do zničeného prostredia, kde (ne)platia zvláštne pravidlá, a prostredníctvom skvele vykreslených charakterov dôsledne precítite ich strach, nádej aj opatrnú lásku. V tomto smere vystupujú do popredia predovšetkým Jegor a Michelle, ktorí vďaka svojej naivite a rojčeniu nie sú hrdinami v pravom zmysle slova, ale práve preto si získajú vaše sympatie. Odchovanci rôznych hororov budú zrejme očakávať príchod zmutovaných monštier, ale bola by to príliš lacná verzia deja. Autor sa ubral inou, o čosi uveriteľnejšou cestou. Nemyslím si, že by niekto ostal z postupných odhalení sklamaný, zodpovedajú vytvorenému svetu, príčinám jeho vzniku aj následkom použitia zakázaných zbraní. 

Dmitry Glukhovsky (zdroj: Forum24)

"Na zvažujúcom sa brehu pokrytom riasami sa čosi mrví. Chodia po ňom ľudské postavy. Vychádzajú z lesíka nad špinavou plážou, kráčajú k vode, k tej zelenej otrávenej vode, akoby sa jej nebáli, akoby ich to vôbec nevyrušovalo, akoby necítili ten smrad, akoby sa im netočila z toho hlava, ani nezaváhajú, nevyskúšajú ju nohou, postupne do nej vchádzajú, ponárajú sa čoraz hlbšie a hlbšie, najskôr po pás, potom po prsia, po krk a vôbec sa nesnažia plávať, nevidieť na nich ani známku bolesti, aj keď tá zelená tekutina musí rozožierať pokožku už pri prvom kontakte." (str. 216)

Ako som spomenul, spočiatku som sa obával, či ma Dmitry opäť nesklame. a po prečítaní knihy rád konštatujem, že sa tak nestalo. Presun na zemský povrch kvitujem, rovnako ako krásne využitú gradáciu. Pomalší rozbeh je iba šetrením energie na skúšky, ktoré hrdinov čakajú v čoraz väčšej intenzite. A ak bude príbeh vystupňovaný aj v rámci celej série, je sa určite na čo tešiť. Stanovište 1 je vydarený postapokalyptický triler, a hoci by sa našlo aj pár malých mušiek, pozitíva ich hravo prevážia.

Originálny názov: Эпизод 1
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Most)
Preklad: Martin Sliz
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)

"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.