Skutočný poklad sa nikdy neskrýva na povrchu

Kde sú tie časy, keď historické romance hrali prím na knižných pultoch a rozpútali revolúciu v príbehoch plných lásky, intríg a dobrodružstva? V súčasnosti sa objavia už len raz za čas, aj to väčšinou menej známe mená namiesto tých, ktorých diela spočívajú v poličkách mnohých domácností. Práve vydavateľstvo Ikar nám prinieslo najväčšie žánrové skvosty a v marci prekvapilo návratom k jednej z najospevovanejších autoriek Georgette Heyer. Za svoj bohatý tvorivý život napísala desiatky kníh, inšpirovala nimi nespočet ďalších talentov a predstavovala pomyselný most medzi klasickou romantikou v podobe Jane Austenovej a modernou prózou. Najbližšie k jej štýlu má azda Mary Baloghová, no každá z nich má predsa len ľahko rozpoznateľný rukopis. 

"Frederica možno nepoznala zvyky na večierkoch smotánky, zato vedela, že keď ich markíz pozval na večeru v dome Alverstokovcov, ktorá sa konala pred bálom, prejavil im veľkú česť. Tých pár riadkov, ktoré napísal úhľadným rukopisom na zadnú stranu kartičky so zlatým okrajom jeho tajomník, jej prezrádzal jeho motív, a to predstaviť ich svojej staršej sestre a zopár ľuďom, ktorí by mohli byť podľa neho užitoční. To slovo podčiarkol, určite zo zlomyseľnosti, a uzavrel pozvánku žiadosťou (hoci znela skôr ako rozkaz), aby prišli do jeho domu pred začiatkom bálu." (str. 118)

Frederica má dvadsaťštyri rokov a na sobášnom trhu nepredstavuje žiarivý diamant, za ktorým by sa otočili výhodné mužské partie. V danom období života sa už zmierila so svojou samotou, ale našťastie nestráca nič zo svojej prirodzenosti a hlavne odhodlania postarať sa o budúcnosť svojich mladších súrodencov. Spomedzi nich vyčnieva predovšetkým Charis, ktorú by rada videla vydatú za slušného mladíka z dobrej rodiny. Keďže jej leží na srdci viac blaho príbuzných než jej vlastné, s vervou sa púšťa do splnenia stanovenej úlohy. Svoj údel neberie v negatívnom zmysle, Charisine vyhliadky na vydaj nie sú vodou na mlyn jej frustrácii, je celkom spokojná so svojou vlastnou domácnosťou aj smerovaním osudu. Na prvý pohľad môže síce Frederica pôsobiť ako strohá, utiahnutá staršia sestra, ale postupne spoznávate jej bystrý um a zmysel pre humor. Vernon, markíz Alverstoke, v porovnaní s ňou vyzerá ako jej úplný protiklad. K svojim sestrám nemá vôbec vrúcny vzťah - k jednej prechováva neurčitú náklonnosť, na druhú si nevie vytvoriť pevný názor a voči tretej je absolútne ľahostajný. V spoločnosti je známy ako znudený sebec a pôžitkár. Za nudnú považuje väčšinu osadenstva, s ktorým prichádza do kontaktu, a patria tam nielen jeho známi, ale i príbuzní. Frederica napĺňa starú známu pravdu o priťahujúcich sa protikladoch, no cesta k naplneniu bude, samozrejme, kľukatá a plná nástrah. Autorka vytvorila očarujúci príbeh ako stvorený pre každého nenapraviteľného romantika. Jeho súčasťou sú iskrivé dialógy, komplikované postavy a pomaly sa rodiaca láska, ktorá nie je založená na prvoplánovej, povrchnej príťažlivosti, ale na hlbokých dojmoch, osobnostnom obdive a oddanosti. Niektoré situácie vás pobavia, iné pobúria, všetky však zohrávajú v deji dôležitú rolu. Je vidieť, že Georgette Heyer písanie milovala, pretože jej pohoda a úcta k čitateľovi sa prejavujú aj vo výslednej podobe textu. Na rozdiel od niektorých súčasných romancí sa táto nikam neponáhľa, kladie dôraz na každú pasáž, žiadna nevyčnieva nad ostatné ani nie je iba zbytočnou výplňou. 

Georgette Heyer (zdroj: The Times)

"Spomenul si, ako jej raz pobozkal ruku a aj to stačilo, aby sa odtiahla. Takmer okamžite odstúpil, ale hoci k nemu mala srdečný vzťah, nikdy nenaznačila, že túži po niečom viac ako priateľstve. Toto bola nová skúsenosť. Nastražili mu toľko pascí, hodili mu do cesty toľko vreckoviek, teda mu ani na um nezišlo, že jeho dvorenie nemusí byť prijateľné pre každú dámu, ktorú poctí svojou žiadosťou. Ale Frederica sa ho nepokúšala uloviť, bol si istý, že by sa nevydala zaňho ani za iného muža len pre jeho postavenie či bohatstvo. Nebol si vôbec istý, že sa jej natoľko páči kvôli nemu samému, aby prijala jeho žiadosť." (str. 217)

Román je prešpikovaný aj rôznymi dobovými reáliami, ktoré však nepôsobia spomaľujúco či príliš poučujúco, skôr naopak - dopĺňajú príbeh a neraz slúžia ako zaujímavý motív. Frederica ani Vernon nie sú vzoroví hrdinovia, a práve v tom tkvie ich dokonalosť. Napriek svojim odlišnostiam k sebe skvele pasujú. Odkrývanie ich kvalít - najmä u lorda Alverstoka - je jedným z pilierov úsmevného i hlboko precíteného príbehu. Frederica je skvostom klasickej historickej romance. Ostáva už len dúfať, že Ikar má v rukáve pripravených aj ďalšie podobné prekvapenia. 

Originálny názov: Frederica
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Zápas o dieťa, identitu i vlastný život

Britský spisovateľ J. P. Delaney má na konte štyri tituly, hoci ich napísal omnoho viac. Pre psychologické trilery spojené s bežnými ľuďmi v neobvyklých situáciách si totiž zvolil nový pseudonym, a aj keď nechrlí jednu knihu za druhou, ako by množstvo jeho fanúšikov dúfalo, vždy ide o čitateľskú lahôdku, na ktorú sa oplatí čakať. Skúsené pero - či klávesnica? - dokáže vyčarovať skutočne originálny príbeh a nie je to inak ani v prípade samostatného románu Cudzie dieťa. Osobne síce často nesiaham po dielach, v ktorých hrajú deti nosnú úlohu, ale vzhľadom na meno na obálke som spravil výnimku. Našťastie. Išlo o stávku na istotu, sugestívny príbeh o rodičovskej nočnej more je ukážkovým zástupcom svojho žánru. 

"Trvalo mi takmer rok, kým som sa zaľúbila do Petra - žartovali sme, že on vlastne so mnou nerandí, ale oblieha ma. Prečo by som sa mala zamilovať do cudzieho decka v plastovej škatuli, do niekoho, kto pravdepodobne iba prechádzal mojím životom niekoľko krátkych týždňov? Ak som v sebe mala nejaký materinský reflex, tak ten, čo mi vravel, aby som neriskovala a citovo sa neviazala. Musela som naňho počkať, kým sa dostane z nebezpečenstva, stane sa osobou s budúcnosťou, až potom som si mohla dovoliť luxus zamilovať sa doňho." (str. 55)

A tou rodičovskou morou nemyslím neposedné, neposlušné dieťa, aké majú doma Pete a Maggie Rileyovci. Aj to je však nepochybne veľká skúška nervov a trpezlivosti, najmä keď sa Theo už ako dvojročný nie je schopný nerušene hrať a nevychádza ani so svojimi rovesníkmi. To, prirodzene, vedie k sťažnostiam rodičov ostatných detí v škôlke, čo spôsobuje oddaným rodičom ďalšie vrásky. Ani vo sne by im pritom nenapadlo, že situácia môže byť ešte omnoho horšia. Na vlastnej koži sa o tom presvedčia, keď sa na prahu ich domu zjaví Miles Lambert a tvrdí, že Theo bol v nemocnici po pôrode zamenený s jeho synom Davidom. Keďže dané vyhlásenie potvrdzujú aj dôkazy, dve rodiny musia prísť na spôsob, ako napraviť kolosálnu chybu a prispôsobiť sa novým okolnostiam. Samozrejme, ideálne by bolo, ak by Rileyovci a Lambertovci mali priateľský vzťah a zmena prostredia pre ich deti prebehla pokiaľ možno bezbolestne a s čo najmenším dopadom na obe rodiny. Nebude to ľahké, najmä keď vezmeme do úvahy zdravotný stav detí. Kvôli Theovej absencii akéhokoľvek súcitu s ním Pete ostával doma, David zas trpí fyzickými aj duševnými komplikáciami v dôsledku predčasného pôrodu. Lambertovci však majú dostatok finančných prostriedkov na hradenie jeho liečby, hoci Rileyovcom pripadá ich domov akýsi príliš chladný a sterilný... Počiatočné snahy však veľmi rýchlo dostanú vážne trhliny. Miles sa začne prejavovať ako náročný človek, voči Petovi a Maggie tasí rôzne požiadavky a dokonca ich núti stráviť s jeho rodinou dovolenku, aby sa lepšie spoznali. A keď odmietnu, spustia tým neželanú reakciu... Život Rileyovcov sa mení na morálny aj právny chaos, navyše sa na svetlo sveta prederie podozrenie, že bábätká boli kedysi vymenené úmyselne. Udalosti začínajú naberať obludné rozmery a priamo úmerne stúpa aj pocit nebezpečenstva. Pete a Maggie otvárajú oči a nestíhajú sa čudovať, keď sa do už beztak zložitého príbehu pridávajú desivé detaily v podobe zranení, ba dokonca vraždy. Napokon budú obaja radi, ak sa sami dočkajú pokoja a ak vôbec ešte niekedy uvidia aspoň jedného z chlapcov...

JP Delaney (zdroj: Facebook)

"Vidí sa mi teraz nevyhnutné, aby sa vykonalo dôkladné vyšetrovanie, v neposlednom rade preto, lebo všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo. Za všetkým je Miles Lambert, ten riadi udalosti, tam pritlačí, tu pritaká, cítim jeho neviditeľnú silu a viem, že kým nezíska syna, pred ničím sa nezastaví. Možno keby sme sa boli správali lepšie alebo inak, nemal by toľko záchytných bodov, s ktorými môže pracovať. Ale práve to drobné klamstvo, čo Pete uviedol, že videl bezpečnostnú visačku na Theovej nohe, predstavuje puklinu tenkú ako vlas. Stačí na ňu silnejšie pritlačiť a našu rodinu rozbije na kúsky." (str. 259-260)

Cudzie dieťa spočiatku pôsobí ako rodinná dráma, trilerové prvky sú do nej vnášané iba postupne, ale s premyslenou gradáciou. Námet s vymenenými deťmi nie je ničím novým, no táto kniha ho posúva na novú úroveň mnohými vedľajšími motívmi. Román J. P. Delaneyho je totiž zároveň príbehom o duševných chorobách, závislosti, zneužívaní, zabíjaní, klamstve, zrade a predovšetkým odhodlaní rodičov chrániť svoje deti aj za cenu najvyšších strát. Dynamiku deja podporujú aj krátke kapitoly a striedanie uhlov pohľadu, vďaka čomu máme možnosť dôslednejšie spoznať vzťah Peta a Maggie. Páčilo sa mi, že nejde o dokonalých rodičov, ale o ľudí z mäsa a kostí, ktorí majú svoje chyby, ale dokážu sa spojiť v záujme potomka. Cudzie dieťa zaujme každého, kto dáva prednosť trilerom zameraným na obyčajných ľudí s pokojne, ale zato sofistikovane plynúcim dejom a neistým koncom. 

Originálny názov: Playing Nice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Alojz Keníž
Počet strán: 408

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Romantická klasika v novom šate

Jane Austenová je meno, ktoré poznajú aj ľudia, čo nevidia rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou. V rodnom Anglicku rezonuje, samozrejme, najvýraznejšie, o čom svedčia mnohé odkazy na jej diela v súčasnej filmovej, seriálovej i literárnej tvorbe. Som rád, že vydavateľstvo Ikar sa podujalo obliecť do nového vydania jej azda najznámejší román. Pýcha a predsudok je nehynúcim príbehom o láske zasadeným do regentského obdobia na začiatku 19. storočia. Ústredný pár v podobe Elizabeth Bennetovej a pána Darcyho vytvoril archetyp hrdinov, akých môžeme nájsť i v moderných historických romanciach. Len s tým rozdielom, že Austenovej protagonisti sú, prirodzene, omnoho autentickejší a realistickejší. 

"Matka naďalej hlasno vyjadrovala svoje názory a Elizabeth sa čoraz prudšie červenala od hanby a hnevu. Neubránila sa občasnému pohľadu na pána Darcyho, ktorý len potvrdil to, čoho sa obávala. Aj keď sa nedalo povedať, že by nespustil oči z jej matky, bola presvedčená, že na ňu sústredil všetku pozornosť. Jeho výraz sa postupne menil z pohŕdavého na nepreniknuteľne vážny. Napokon sa prúd reči pani Bennetovej vyčerpal a pani Lucasová, ktorá už hodnú chvíľu zívala nad siahodlhým zoznamom pôžitkov, aké jej nikdy nebudú dopriate, sa konečne mohla pustiť do studenej šunky a kurčaťa." (str. 115)

Diela klasickej literatúry sa hodnotia pomerne ťažko. Časový odstup, odlišný pohľad a hodnotový rebríček čitateľa či vnímanie textu cez optiku jeho nadobudnutého významu sú faktory, ktoré mierne narúšajú snahu o objektivitu. Pýcha a predsudok našťastie spracúva nesmrteľnú tému iskrivého vzťahu poznačeného spoločenskými konvenciami a očakávaniami plynúcimi z príslušnosti k vyššej triede. Ak by ste však tento román vnímali iba prostredníctvom ľúbostnej línie, zrejme by ste mu nepripísali vysokú mieru originality.  Napokon, podobných príbehov je skutočne veľa. Čo ho ale odlišuje od ostatných, je špecifický štýl Jane Austenovej. Pokiaľ to môžem posúdiť z hravosti jej textu, písanie si zjavne užívala a jej láskavý nadhľad a jemný humor sa pretavil aj do života postáv. Knihe prospel aj nový preklad, pretože aj keď má pôvodné vydanie už vyše dvesto rokov a bezpochyby patrí do histórie, jazyk je živý systém a každá generácia by mala mať svoj adekvátny variant. To však neznamená, že by si aktuálna novinka nezachovala gráciu zašlých čias, práve naopak. Zo stránok vanie romantická nostalgia zmiešaná s dôkladnou znalosťou doby a hlavne ľudského charakteru. A vôbec pritom nevadí, že Elizabeth a pán Darcy nie sú ani zďaleka dokonalí. Elizabeth je na pomery vidieckeho dievčaťa azda až príliš smelá, zvedavá a sebavedomá, zatiaľ čo pán Darcy si zas musí poopraviť svoje stereotypy vo vnímaní iných ľudí a v konečnom dôsledku i samého seba. Okrem nich v príbehu, samozrejme, vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, z ktorých každá je čímsi špecifická, a hoci nemusí hneď vo veľkom ovplyvniť vývoj deja, dokáže zaujať a utkvieť vám v pamäti. Príbeh plynie pokojne ako rieka a v nemennom rytme dôjde až do zdarného konca. Autorka sa nikam neponáhľa, niť deja odvíja bez rušivých momentov, náhlych skokov a nelogických zvratov. Pýchu a predsudok som čítal už pomerne dávno a bolo príjemné po rokoch sa k románu vrátiť. Mám pocit, že aj pre na prvý pohľad menej sympatické postavy mám dnes, keď som starší a múdrejší 😀, viac pochopenia. Za všetky spomeniem napríklad Elizabethinu sestru Lydiu, resp. jednu zo sestier, keďže Bennetova família je pekne zábavný babinec. 

Jane Austenová (zdroj: Biograhpy)

"Keď Elizabeth prijala list od pána Darcyho, nečakala, že by v ňom zopakoval ponuku na sobáš, no vôbec netušila, čo by mohlo byť jeho obsahom. Nie je ťažké predstaviť si, s akým zápalom sa vrhla do čítania a aké protichodné pocity pri tom zažívala, no sotva by ich dokázala opísať slovami. Žasla nad tým, že sa pisateľ vôbec pokúša o ospravedlnenie a zrejme dokonca verí, že by mohlo byť prijaté. Bola skalopevne presvedčená, že niet vysvetlenia, pri ktorom by sa nemusel prepadať od hanby. Plná predsudkov k všetkému, čo sa list mohol obsahovať, sa pustila do čítania Darcyho verzie udalostí..." (str. 224)

Osobne mám dojem, že láska medzi Elizabeth a Fitzom nie je taká hlboká a búrlivá ako povedzme vzťah hrdinov v románe Láska Anny Elliotovej, no rozhodne napokon vyznieva najpohodovejšie. Azda aj preto sa k Pýche a predsudku vracajú čitatelia po celom svete. Šťastný koniec napriek prekážkam - či už spoločenským, alebo vnútorným - si predsa musí užiť každý. A navyše môže stále slúžiť ako vzor pre súčasných autorov, ako má vyzerať zaujímavo, ľudsky a zábavne spracovaná romantika na pozadí dobových reálií.

Originálny názov: Pride and Prejudice
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Danka Jacečková
Počet strán:416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Debutová romanca zaváňajúca neskúsenosťou

... a to nielen, čo sa týka panenskej čistoty hrdinky. Nevestin bozk je prvou knihou z pera americkej spisovateľky, ktorej séria o rodine Penhallowcov sa od jej vydania v roku 2017 stihla rozrásť už na úctyhodných šesť dielov. Keď sa naskytla možnosť prečítať si ju, neváhal som. Občas je príjemnou zmenou siahnuť popri trileroch, historických či spoločenských románoch aj po odľahčenejšom žánri. Historické romance sú rozprávkami pre romantické duše veriace v šťastné konce a lojálnych, charakterných partnerov. Už sú však dávno preč časy, keď sa čitatelia uspokojili s plochými postavami a do očí bijúcimi klišé. Doba ide vpred a spolu s ňou aj očakávania fanúšikov. Lisa Berne siahla po osvedčených motívoch, nedá sa teda povedať, že by ponúkala čosi špeciálne. Ako debutujúca autorka išla na istotu, či sa jej to však vyplatilo, je otázne... 

"Nebola to vhodná vzdialenosť medzi dámou a džentlmenom. Vedela to. Livia sa naňho pozrela. Tváril sa vzdialene, chladne, z jeho tela však vyžarovala omamná, hrejivá energia, ktorá ju pohlcovala tak ako včera v noci, preháňala sa jej údmi, až jej príjemne oťažievali - vyvolávala v nej žeravý pocit, opojný a vzrušujúci. Priťahoval ju k sebe ako magnet, bral ju do neviditeľného objatia, prenikal do nej a neúprosne sa jej zmocňoval. Livia mimovoľne pootvorila pery a napoly v mdlobách sa k nemu naklonila v túžbe po tom, čo môže prísť." (str. 69)

Lise sa však nedá uprieť ľahký, a pritom pútavý rozprávačský štýl. Dokáže vás vtiahnuť, hoci sa nemusí práve odohrávať nič dramatické. Príbeh je totiž postavený skôr na reťazových udalostiach, než na pokope držiacom klasickom dejovom oblúku. Autorka vás vďaka tomu neustále prekvapuje stále novými zvratmi, zároveň to však ako celok pôsobí dosť nesúrodo, akoby sa za pochodu rozhodovala, čo sa udeje s jej postavami. Ústredný pár Gabriel a Livia by si zaslúžili pevnejšiu ruku, pretože majú čo ponúknuť, hoci ich potenciál nie je celkom naplnený. Z ich vzájomného porovnania vychádza napokon lepšie Livia - svojhlavá sirota, ktorá sa zhodou náhod ocitne v náručí príťažlivého Gabriela Penhallowa a táto krátka, ale intenzívna chvíľa vedie k nečakanej eskalácii. Nie však napätia, to by ste v Nevestinom bozku hľadali márne. Komplikácie vyplývajú skôr zo spoločenských konvencií, prehnaných očakávaní a nedorozumení, ktoré by razom vyriešil jeden poriadne úprimný rozhovor. Aj utužovanie vzťahu medzi protagonistami je akési... vágne. Chýbal mi určitý spoločný nepriateľ, cieľ, ktorý by mali dosiahnuť a ktorý by preveril ich charaktery. Zdalo sa mi, že jediné, čo ich spája, je ich fyzická túžba... Nehovoriac o tom, že sa správajú pomerne... hlúpo. Gabriel nevie, čo chce, a Livia - napriek tomu, že odsudzuje pokrytecké zlatokopky - sa v konečnom dôsledku správa rovnako ako ony. V súvislosti s týmto prístupom mi padlo naozaj zaťažko uveriť, že Gabriel si nevšimol do očí bijúce náznaky využívania jeho bohatstva. Jeho následné vytriezvenie tak napokon nie je zdrojom krízy, ale skôr pobavenia čitateľa. Najviac ma zaujala časť, keď Livia utečie od Gabriela pracovať do hostinca, len aby sa zaňho nemusela vydať. Skvelý motív, ktorý ponúkal množstvo možností, ako rozbehnúť či zauzliť dej. Skončil však skôr, než sa poriadne začal. Škoda. Rovnako nevyužitá ostáva aj minulosť hlavných postáv - či už osirelej Livie, potýkajúcej sa s cestou z Indie do Anglicka a nechutným susedom, alebo Gabriela v službách diplomatického zboru, kde mu išlo viackrát o život. Nielenže tieto zmienky boli v podstate zaujímavejšie než hlavná dejová línia, ale navyše nemali na ňu prakticky žiadny vplyv, akoby sa ani neudiali a Livie s Gabrielom sa nijako nedotkli. 

Lisa Berne (zdroj: Goodreads)

"Kedy pošle Liviu do Hallu? Ako ju tam odvezie bez toho, aby vyvolal škandál? Ako to vysvetlí starej mame? Mal by mladému Hughovi Penhallowovi oznámiť, že sa - konečne - stane dedičom? Znova sa pozrel na Liviu. Šokovalo ho, že ho k nej nepriťahuje iba fyzická túžba. Ale jej osobnosť. Hnevala ho, trápila, privádzala do zúrivosti. Zaujímala ho; fascinovala. Nútila ho myslieť, usmievať sa, smiať sa." (str. 167)

Lisu Berne očividne písanie baví, z jej riadkov cítiť záujem pobaviť čitateľa a vniesť do jeho všedných dní trochu romantiky a ideálne predstavy o nehynúcej láske. Deje sa to však neskúsenou rukou, čo nie je, na druhej strane, také zlé. Aspoň je tu priestor na zlepšenie a mňa napríklad zaujíma, či budú jej ďalšie knihy o niečo lepšie spracované. Penhallowci sú početná rodina s množstvom známych, a takéto príbuzenstvo poskytuje zdroj pestrých príbehov. Dúfam však, že sa dočkáme hlbšieho prieniku do vnútra postáv, uveriteľnejšej romantickej línie a komplexnejšieho deja. 

Originálny názov: You May Kiss The Bride
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Penhallowci)
Preklad: Andrea Vargovčíková
Počet strán: 320

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Romantická oddychovka na zimné večery

Séria Znova nemeckej spisovateľky Mony Kasten je také moje guilty pleasure. Knihy podobného typu extra nevyhľadávam, keďže mi pripadajú až príliš podobné a povrchné. Je síce pravda, že aj Monine príbehy sú plné zaužívaných klišé, ale dokázala ma zaujať výraznými postavami a akousi iskrou. Možno je to jej európskym pôvodom... Chápem, že zasadenie do prostredia amerických adolescentov je čitateľsky príťažlivejšie a zrejme jej to prinieslo väčší úspech, no osobne by som sa nebránil ani reáliám z nemeckých univerzít. Kým prvý diel Začať znova predstavil dvojicu osudom spojených spolubývajúcich a druhý diel Veriť znova potrebu vyrovnať sa so svojou minulosťou, aktuálna tretia časť pracuje s na pohľad celkom odlišnými protagonistami.  

"Chcela som sa tešiť zo sestrinho šťastia. Naozaj. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa mala dobre a bola šťastná. Lenže predstava, že ju už nebudem mať po svojom boku a stratím ju, lebo bude s niekým iným, jednoducho bolela. Mali sme hrozné detstvo aj dospievanie. Vždy som bola presvedčená, že všetko, čo sa nám stalo, nás viac spojilo. Preto sme si rozumeli lepšie než ostatní. Odrazu som však mala pocit, akoby sa medzi nami vytvorila priepasť, ktorú už neprekročím, pretože jej život sa z jedného dňa na druhý úplne zmenil. Ja nikdy nedospejem do bodu, v ktorom bola ona." (str. 57)

Román Cítiť znova je síce pevnou súčasťou série, ale ponúka samostatný príbeh, tentoraz zameraný na pár, dosiaľ fungujúci na báze vydareného priateľstva. So Sawyer aj s Isaacom sme mali možnosť zoznámiť sa už skôr a ako väčšina vedľajších postáv, z ktorých sa neskôr stanú hlavní hrdinovia, pôsobili sympaticky a schopne utiahnuť vlastnú ľúbostnú líniu. A v čom spočíva ich spomenutá odlišnosť? Isaac je hanblivý, milý a inteligentný chlapec s nízkym sebavedomím, ukrývajúci svoj príťažlivý vzhľad za svojským oblečením, Sawyer si rada užíva a cielene sa vyhýba partnerským vzťahom a skutočným citom. Spomedzi trojice kamarátok vyznieva najostrejšie, no zato sa vie pevne postaviť za ľudí, na ktorých jej záleží. Veľmi sa páčila scéna v bare, keď Isaac čelil posmechu od skupiny dievčat a vyburcovaná Sawyer im názorne ukázala, akej chyby v úsudku sa dopustili, čo sa týka Isaacovej zaujímavosti. Prejav lojality napokon vedie k prvému bozku a emocionálnemu tornádu. To besnie hlavne v Sawyerinom vnútri, ale ani Isaac neostáva ľahostajný voči nečakaným pocitom. Je to však Sawyer, z ktorej pohľadu sledujeme dej, a tak je prirodzené, že sa oboznámime vo väčšej miere práve s jej myšlienkami a dojmami. Jej averzia voči monogamii a dlhotrvácnemu vzťahu má pôvod v minulosti jej rodiny a postupné odhaľovanie súvislostí sa odohráva súbežne s prehlbovaním jej citov voči Isaacovi. Ten sa stane akýmsi jej projektom - vezme si totiž do hlavy, že ho premení zo zakríknutého slušniačika na leva salónov. A už pri počiatočných zmenách jeho vizuálu si uvedomí, akým fešákom v skutočnosti je, a o to viac ju to k nemu začne priťahovať. Fyzická krása a s ňou spojená túžba je hnacou silou celej série a aj v tejto časti sa dočkáte viacerých horúcich pasáží. Sú však využívané funkčne a primerane cieľovej skupine. Na svoje si prídu aj priaznivci fotografovania, pretože ide o jednu so Sawyeriných vášní. Páčilo sa mi, že cez objektív vnímala svet inak - v závislosti od nálady, objektu či atmosféry. Mona Kasten sa snaží dopriať svojim postavám určitý vnútorný vývoj, no objektívne vzaté prakticky iba kĺže po povrchu. Väčšinou ide o vyrovnanie sa so staršími problémami a stačí jeden väčší stimul, aby sa všetko vrátilo do správnych koľají. Ako prvok zbližovania sa protagonistov to však funguje a dokonale potvrdzuje starú známu pravdu o priťahovaní sa protikladov. 

Mona Kasten (zdroj: Andrea Lang Photography)

"Nemohla som byť v jeho blízkosti ani sekundu, kým vo mne vzbudzoval toľko rôznych emócií. Moje zrútenie na narodeninách jeho dedka bolo dostatočnou katastrofou. Niečo také sa mi už nesmie stať, postarám sa o to. Nebola som nijaké urevané dievča. Ani žiarlivka, ak sa chalan pozrie na inú ženu. Netušila som, čo so mnou spravil Isaac Grant, no stačilo. Mala som toho dosť. Chcela som byť znovu sama sebou." (str. 232)

Predošlý diel ma bavil menej než prvý, preto som rád, že tentoraz sa kvalita opäť vyšvihla smerom nahor. Môže za to hlavne ústredné duo, hoci musím povedať, že aj keď je rozprávačkou Sawyer, sympatickejší mi bol Isaac. Oslovil ma svojím charakterom, pokojom a obetavosťou. Cítiť znova je jednoduchá, ale pritom pútavá oddychovka, ktorej koniec je síce predvídateľný, no v danom žánri ide skôr o postavy a dej než o vypointovaný záver. Dôležité je, že si pri nej krásne odpočiniete a spoznáte hrdinov, ktorých by ste chceli mať za kamarátov. A práve v tom tkvie najväčšie čaro Mony Kasten a musím priznať, že už teraz sa teším na zbližovanie ďalších členov partie.

Originálny názov: Feel Again
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Nie každý most spája ľudí...

V časoch boomu Glukhovskeho trilógie Metro som patril k menšine tých, ktorí nenastúpili na jej dnes už kultovú vlnu. Dmitryho štýl mi pripadal pomalý, rozvláčny, akoby sa sústredil skôr na vykreslenie novej podoby sveta na úkor deja. Keď však nedávno vyšla v slovenskom preklade jeho novinka s názvom Stanovište 1, rozhodol som sa dať mu ďalšiu šancu. Najmä preto, že názory na ňu ohlasovali odlišnosť od predošlých diel. Východisko príbehu mi síce pripadalo pomerne rovnaké - opäť tu máme určité miesto prežívajúce pod náporom dôsledkov apokalypsy -, no musím uznať, že celkové vyznenie je skutočné iné. Ak som správne pochopil, dej je postavený na základoch Metra, čím autorovi odpadla povinnosť znovu uvádzať čitateľa do súvislostí novodobého Ruska. Hoci slovo novodobé nie je úplne vhodné, keďže spoločnosť spravila niekoľko krokov vzad... 

"V jednej ruke sa mu hojdá stará plynová maska so špinavými priezormi. To vďaka nej dýchal po ceste cez most. Vďaka nej sa dostal na druhú stranu. Keď spieval cez chobot masky, znelo to ako kvílenie divokého zvieraťa. Tvár mal dosekanú, ruky tiež a hruď doškriabanú. Biele oči vypliešťa do priestoru, hľadí, ani nemrkne. Na nohách má vyčaptané tenisky hnedé od zaschnutej krvi. Na nerovnomerne zarastenej tvári okrem ochlpenia nič viac nevidieť, pretože je pokrytá vrstvou špiny a krvi. "Hej! Kto si? Odkiaľ si?" Chlapík neodpovedá." (str. 31)

Rusko, ako ho poznáme dnes, skončilo po občianskej vojne v prachu dejín, napriek snahe niekoľkých individualít (či skôr indivíduí?) rozbehnúť jeho novú éru. Pri nefunkčnej infraštruktúre a zničenej telekomunikácii je to však nesmierne náročné a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť k lepšiemu. Moskva sa navyše vyžíva v návrate k prvkom cárskeho režimu a okliešteným zvyškom kedysi mocnej krajiny opäť vládne cársky imperátor. Stanovište Jaroslavľ, strážiace jediný most cez rieku Volgu, prirodzenú hranicu Moskovskej ríše, sa v aktuálnych podmienkach javí ako koniec sveta. A istým spôsobom ním aj je. Na druhej strane mosta sa vraj totiž nenachádza nič okrem temnoty, prázdnoty a smrti, pričom tento dojem umocňuje aj rádioaktívny spad v tečúcej vode. Tak to aspoň povedal Polkan svojmu nevlastnému synovi Jegorovi, hrdinovi Stanovišťa 1. Mladého strážcu však kvária pochybnosti. Ak sa za mostom nič nenachádza, prečo potom zotrvávajú v bezpredmetnom stanovišti? Prečo ich vyľaká každý netradičný zvuk prichádzajúci zo zelenej hmly? Žeby predsa len očakávali akési zjavenie? K tomu napokon aj dôjde, a našťastie pomerne skoro. Jegor, prirodzene, uvažuje, či ide o hrozbu, alebo vykúpenie, no na danú otázku odpovie iba čas. A dramatické udalosti, ku ktorým sa pomaly, ale isto schyľuje... Príbeh má silný potenciál, ale ťažko sa mi hodnotí miera jeho využitia. Ide o špecifický žáner, s ktorým nemám veľa skúseností. Čo sa však týka atmosféry a postáv, tie na mňa zapôsobili už od prvých strán. Dmitry Glukhovsky vás rýchlo a ľahko prenesie do zničeného prostredia, kde (ne)platia zvláštne pravidlá, a prostredníctvom skvele vykreslených charakterov dôsledne precítite ich strach, nádej aj opatrnú lásku. V tomto smere vystupujú do popredia predovšetkým Jegor a Michelle, ktorí vďaka svojej naivite a rojčeniu nie sú hrdinami v pravom zmysle slova, ale práve preto si získajú vaše sympatie. Odchovanci rôznych hororov budú zrejme očakávať príchod zmutovaných monštier, ale bola by to príliš lacná verzia deja. Autor sa ubral inou, o čosi uveriteľnejšou cestou. Nemyslím si, že by niekto ostal z postupných odhalení sklamaný, zodpovedajú vytvorenému svetu, príčinám jeho vzniku aj následkom použitia zakázaných zbraní. 

Dmitry Glukhovsky (zdroj: Forum24)

"Na zvažujúcom sa brehu pokrytom riasami sa čosi mrví. Chodia po ňom ľudské postavy. Vychádzajú z lesíka nad špinavou plážou, kráčajú k vode, k tej zelenej otrávenej vode, akoby sa jej nebáli, akoby ich to vôbec nevyrušovalo, akoby necítili ten smrad, akoby sa im netočila z toho hlava, ani nezaváhajú, nevyskúšajú ju nohou, postupne do nej vchádzajú, ponárajú sa čoraz hlbšie a hlbšie, najskôr po pás, potom po prsia, po krk a vôbec sa nesnažia plávať, nevidieť na nich ani známku bolesti, aj keď tá zelená tekutina musí rozožierať pokožku už pri prvom kontakte." (str. 216)

Ako som spomenul, spočiatku som sa obával, či ma Dmitry opäť nesklame. a po prečítaní knihy rád konštatujem, že sa tak nestalo. Presun na zemský povrch kvitujem, rovnako ako krásne využitú gradáciu. Pomalší rozbeh je iba šetrením energie na skúšky, ktoré hrdinov čakajú v čoraz väčšej intenzite. A ak bude príbeh vystupňovaný aj v rámci celej série, je sa určite na čo tešiť. Stanovište 1 je vydarený postapokalyptický triler, a hoci by sa našlo aj pár malých mušiek, pozitíva ich hravo prevážia.

Originálny názov: Эпизод 1
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Most)
Preklad: Martin Sliz
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Keď jednu chybu strieda ďalšia

Klas Ekman je nový švédsky spisovateľ, a to nielen na Slovensku, ale aj v domovskej krajine. Mám dojem, že sa k nám dostávajú skôr zabehnutí autori a autorky, ktorí už majú na konte viacero úspešných titulov a sú istým spôsobom zárukou, že urobia dieru do sveta aj u nás. Klas je výnimkou, keďže sa pýši zatiaľ iba svojím debutom, hoci nemenej výrazným. Od minulého roka zaň stihol získať viacero významných ocenení, preto nečudo, že hneď upútal aj za hranicami. Veď uznajte - ak sa podarí začínajúcemu literátovi preraziť v záplave kvalitných severských diel, musí mať čosi do seba. Osobne vidím veľké pozitívum jeho románu v tom, že sa nezameriava na vyšetrovanie vrážd policajným tímom, ale vydal sa cestou tzv. domestic thrileru - v centre sú obyčajní ľudia, snažiaci sa vymotať z komplikovanej situácie. 

"V tele cítil príjemnú únavu. Hudba poľavila v tempe - bolo počuť iba pár občasných tónov klavíra. Rickard pri nich zakaždým vyrazil prstami do vzduchu, akoby dúfal, že tóny môže skutočne uchopiť a vystreliť ich cez celú izbu. Johan chcel iba ležať, pozerať sa na peknú tvár a hľadať útechu. Každým hlbokým nádychom sa cítil uvoľnenejšie. Nebol zlý človek. Bol iba človek s chybami a nedostatkami. Nesledoval niečo zlé, keď ťahal zrazenú ženu v lese a nechal ju pod prikrývkou z haluzia. Johan si uvedomoval, že by mohol odpustiť sám sebe." (str. 136)

Klas Ekman pôsobil ako redaktor v rôznych médiách a jeho schopnosť vzbudiť u čitateľa zvedavosť sa prejavuje aj v rozsiahlejšom texte. Ten je tvorený krátkymi kapitolami, podporujúcimi dojem rýchleho diania a napredovania. Striedanie uhlov pohľadu dodáva príbehu nielen grády, ale aj komplexnosť a lepšie pochopíte motiváciu jednotlivých postáv. Páčilo sa mi, ako sa pôvodne pomerne komorný dej postupne rozrastá a nadobúda širšie súvislosti. Zmena však nastáva aj v konaní protagonistov a očakávaniach, ktoré od nich máte. Pripravte sa na niekoľko zvratov - niektoré vás neprekvapia, pri iných si poviete, že vyznievajú skôr pre efekt, no každopádne funkčne dotvárajú dej. V centre je milenecký pár Anna a Johan. Spočiatku som sa obával, že súčasťou knihy bude moralizovanie ohľadom nevery, ale vzťahový prvok je našťastie spracovaný zaujímavo a nenútene. Obaja "účastníci" totiž pristupujú k pomeru odlišne. Kým Johan je ochotný kvôli Anne opustiť manželku, ona uvažuje nad ukončením ich stretávania, keďže si uvedomuje, že chvíle rozkoše nevynahradia trvácny pokoj v rodine. Keby však čo len tušila, že nadchádzajúci rozchod nebude jediný tlak, ktorému bude v malomestskom hoteli čeliť, zrejme by sa Johanovi vyhla obrovským oblúkom už skôr. Nečakané dramatické udalosti preveria charaktery ich oboch, rovnako ako schopnosť riešiť problémy, čo dokážu raketovo rýchlo prerásť cez hlavu. Jedno zlé rozhodnutie spustí dominový efekt a odrazu len sledujeme následky úsilia zachovať si navonok bezstarostný život. Kniha Schopní všetkého však nie je iba o akomsi karmickom treste pre neverníkov. Nenásilne kladie pred hrdinov aj čitateľa rôzne morálne dilemy, poukazuje na osudový úpadok bežného človeka, dotvorený vítaným čiernym humorom. Práve ten povyšuje román o priečku vyššie a odlišuje ho od iných titulov v rovnakom žánri. Vyšperkované situácie, sprevádzané bizarnosťou a trefnými poznámkami, patria k tomu najlepšiemu, čo Ekmanov debut ponúka. Napriek tomu je dosť ťažké stotožniť sa s hlavnými postavami. Nazdávam sa však, že to ani nie je autorov zámer. Voľba pokrivených pováh nie je síce novinkou, no oceňujem Klasov talent priblížiť sa aj k takémuto typu ľudí. 

Klas Ekman (zdroj: Salomonsson Agency)

"Johan vytiahol veslo a pokúšal sa zatlačiť telo pod mólo. Bolo to beznádejné. Vyzliekol si bundu, vyzul topánky, ponožky a nohavice a skočil do jazera. Stál v ľadovej vode po pás, bolo mu treskúco mrazivo a nemohol potlačiť zavytie. Sklonil sa a tlačil telo nadol silou, o ktorej ani netušil, že ju ešte má. Bolo príšerné dotýkať sa tela a cítiť tukové vrstvy, ktoré si ... ukladal, odkedy prestal pracovať. Konečne boli všetky časti tela pod mostíkom a on sa vytiahol hore. Bolo hrozitánsky chladno, preto sa snažil vyžmýkať vodu z mokrého svetra, ani si ho nevyzliekol." (str. 214)

Schopní všetkého je naozaj priliehavý názov. Človek netuší, čo sa v ňom skrýva, až kým sa neocitne v situácii, ktorá dôkladne preverí jeho vlastnosti. Anna a Johan sa o tom presvedčia na vlastnej koži, a hoci im vyslovene nefandíte, chcete vedieť, ako ich peripetie dopadnú. Román je napínavý, zábavný a inteligentný. Ide o kombináciu trileru a vzťahovej drámy, pričom tieto dva žánre si ani trochu neodporujú a vhodne sa dopĺňajú. Klas Ekman sa prejavil ako zručný rozprávač, rozhodne ma zaujal, a ak sa na našom trhu objaví preklad aj jeho ďalších kníh, rád po nich siahnem. 

Originálny názov: De kapabla
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Obertová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Politický triler z prvej ruky

Bývalý politik a prezident Slovenskej republiky v role spisovateľa? Na rovinu priznám, že som k jeho knihe pristupoval so značným skepticizmom, ale aj veľkou dávkou zvedavosti. Ide len o premyslený marketingový ťah alebo naozaj disponuje rozprávačskými kvalitami? Ponúkne čitateľom nefalšovaný pohľad do zákulisia najvyššieho panského huncútstva alebo bude iba kĺzať po povrchu? Odhliadnuc od všetkých románových atribútov, Andrej Kiska jednoducho bude čeliť vytváraniu názorov a predpokladov čitateľov ešte predtým, ako knihu otvoria. Preto je dobre, že Prezident už od prvej strany pôsobí silne autenticky a dokáže vás vtiahnuť. Najmä preto, že si viete živo predstaviť mnohé reálne predobrazy postáv... 

"Zvažoval, ako má postupovať. Predvolebná kampaň premiéra bola plná nechutných osobných útokov voči Patrikovi. Stovky bilbordov, milióny letákov. Aj v osobných diskusiách musel odolávať ohováraniu a zákerným výpadom. Dnes sa s ním mal osobne stretnúť prvýkrát od posledného súboja v televízii pred dvoma mesiacmi. Barbora navrhovala začať odmerane a dať premiérovi pocítiť, že jeho správanie bolo neprístojné. Pán Závodský navrhoval diplomatický postup a ukázať ochotu na spoluprácu, ale ísť vlastnou cestou. Patrik sa rozhodol, že spraví hrubú čiaru. Vyskúša vzťah s premiérom vybudovať nanovo." (str. 71)

Podtitul Dvadsať dní na prežitie dáva jasne najavo, aký nádych bude mať príbeh, a autor sa ho snaží naplniť. Nejde však cestou zahraničných špionážno-politických románov, čo je na jednej strane výhoda, pretože je bližší domácemu prostrediu, no zároveň akoby sa hral na niečo, čím nie je. Je prirodzené, že Andrej Kiska siahol po prostredí a námetoch, ktoré dôverne pozná, a z jeho textu cítiť, že sa v ňom pohybuje bez problémov a nepadne mu zaťažko vykresliť aj množstvo zaujímavých detailov. Práve tento prvok považujem za najväčší prínos knihy, bežný človek sa nemá ako dozvedieť o zákulisných praktikách vládnych činiteľov, jemných nuansách etikety či jazyku diplomacie. Autor má k téme čo povedať a osobne považujem voľbu beletrie za lepší krok ako prípadné memoáre. Fantázia nepozná hraníc a poskytuje nepreberné možnosti ďalšej sebarealizácie. Nehovoriac o tom, že pamäti by mohli pohoršiť mnohých ľudí, čo sa vo vymyslenom príbehu ľahko schová za umeleckú licenciu. Pri čítaní sa totiž, ako som už spomenul, nevyhnete hľadaniu súvislostí medzi postavami a skutočnými osobami. Kontakt so stránkami knihy je tak svojsky obohatený o bizarné hľadanie podobností, hoci by aj boli neplánované. Príbeh začína inauguráciou novej hlavy štátu a čerstvý prezident Patrik bude mať čo robiť, aby nasledujúce tri týždne ustál ako politik aj ako človek. Búrlivé vody domáceho i medzinárodného významu veľmi rýchlo preveria jeho charakter a budú mať, samozrejme, vplyv aj na jeho osobný život. Dej je tvorený viacerými motívmi, za všetky spomeniem napríklad napätý vzťah medzi Patrikom a premiérom Erikom Vargom, vojnovú krízu na Ukrajine či lavírovanie medzi svetovými vodcami a ich megalomanskými plánmi. Patrik ako ústredný hrdina mi bol sympatický už od začiatku, je vykreslený uveriteľne a nemáte dojem, že by si chcel autor cez neho nejakým spôsobom namaľovať obraz seba samého. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť spoznať aj prezidentovo zázemie a vzťahy nielen na báze politiky, ale i v rámci pracovného tímu. Napokon, tie sa pre Patrika ukážu ako prekvapivo hlboké... 

Andrej Kiska (zdroj: Wikipedia)

"V konferenčnej sále počas Patrikovho prejavu bolo už len zopár prezidentov. Poloprázdnu miestnosť zapĺňali väčšinou profesionálni diplomati a ich asistenti, z ktorých iba niekoľko venovalo pozornosť Patrikovým slovám (...) Čo je vlastne jeho úlohou, úlohou prezidenta? Hovoriť pravdu či dávať klamlivú nádej? Rozsievať optimizmus v už aj tak pochmúrnych správach či pripravovať krajinu na všetky následky vojny u susedov? Má vysvetľovať, ako sa asi cítia muži, ženy, otcovia, matky vzdialení pár hodín cesty z Bratislavy, o ktorých osude a slobode rozhodujú iné, veľké krajiny? Čo odkázať Vargovi a mnohým ďalším?" (str. 191) 

Patrik síce navonok vystupuje ako suverén, no vnútri často bojuje s neistotou a pochybnosťami. Tie občas prepadnú aj čitateľa, najmä v častiach, kde sa Andrej Kiska nechá uniesť opisom "prezidentovania" na úkor dynamiky deja. Našťastie ide väčšinou o nevšedné kamienky celkovej mozaiky, a tak mu to s prižmúrenými očami odpustíte, pretože v závere číha nejeden vygradovaný zvrat. Prezident je pútavé čítanie, pri ktorom je ťažké nevnímať v pozadí osobnosť autora, no keď sa necháte unášať príbehom, dostanete vydarený spoločenský román v kombinácii s trilerom, akých je na domácej knižnej scéne ako šafranu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Pomaly zrejúce romantické new adult

Anna Toddová sa stala veľmi rýchlo pojmom, ktorý poznajú nielen mladí dospelí, ale aj iní, skôr či neskôr narodení čitatelia. Jej séria After nanovo definovala ľúbostné príbehy pre vysokoškolákov na prahu životných zmien a očakávania od ďalších kníh boli, prirodzene, vybičované na maximum. Osobne poznám príbeh Tessy a Hardina len z filmového spracovania, preto som rád siahol po prvej časti novej série Karina a Kael, dúfajúc, že tiež prepadnem čaru Anninho rozprávačského talentu. Už po sto stranách mi však bolo jasné - hoci som sa tomu ešte snažil ako-tak ubrániť -, že jej štýl nebude mojou šálkou kávy. Ťažko povedať, či za to mohol pomaly plynúci dej, spočiatku nezáživné postavy alebo pre našinca neznáme armádne prostredie. 

"Civela som na Kaela a on na mňa. Keď som si neskôr spomenula na tento okamih, jeho prvú návštevu v mojom malom bielom dome, striedavo sa mi vybavovala pálčivá bolesť a čisté blaho. V skutočnosti to však prebehlo oveľa rýchlejšie. Než sa mi stal čímkoľvek, než bol mojím všetkým, bol to len tichý cudzinec s neutrálnym výrazom tváre a prázdnym pohľadom. Mal v sebe niečo tajomné, niečo uzavreté, že som si nevedela predstaviť, ako žije. Neznášal mentolový olej a nechcel, aby som sa dotýkala jeho nohy, to boli jediné stopy." (str. 44)

Takzvané slow burn romance sú bežným subžánrom young adult, no napísať ich zaujímavo a pútavo si vyžaduje veľkú dávku zručnosti. Inak sa môže veľmi ľahko stať, že sa čitateľ začne nudiť a kniha poputuje na kôpku nedočítaných titulov. Anna Toddová sa nikam neponáhľa, je si vedomá, že príbeh roztiahne do niekoľkých častí, a toto vedomie sa očividne stalo kameňom úrazu. V porovnaní napríklad s Monou Kasten, ktorá má podobný štýl, ale zvolila vždy iný pár pre jednotlivé diely série, ťahá za kratší koniec. Karina a Kael ako hrdinovia spočiatku nedokážu zaujať, ba dokonca vyznievajú na naše pomery trochu neuveriteľne. Čerstvá dvadsiatnička s vlastným domom, ktorý si kúpila z našetrených peňazí, a jej rovesník, seržant, ktorý má za sebou dva turnusy na vojenských misiách. Chlapcov ako Kael je určite veľa, no napriek tomu  sa mi v mysli stále zjavoval ako starší muž. To je však môj problém vnímania, americkí čitatelia s tým iste nemajú toľko ťažkostí. Prostredie mestečka s vojenskou základňou je jedným z najvýraznejších prvkov knihy i jeho základným kameňom. Oceňujem autorkin počin zamerať sa na mladých ľudí poznačených vojnou, pretože v rámci žánru sa táto téma nevyskytuje často. A fantazijné príbehy sa navyše vyznačujú zabíjaním a smrťou natoľko bežne, že sa z toho stáva podivný trend. Toddová sa drží pri zemi a zohľadňuje všetky aspekty odtrhnutia od domova a vohnania do nebezpečného diania. Presnejšie ich dôsledky - na život, rodinu a hlavne vnútorné stavy. Kým sa však dostanú na pretras, chvíľu to, žiaľ, trvá. Úvodné desiatky strán by si zaslúžili väčšiu dynamiku. Tú sa snažia navodiť aspoň krátke kapitoly, ale ani tie nie sú funkčné. Nejde pri nich o zmenu dejiska či perspektívy, často je na niekoľko kapitol zbytočne rozkúskovaná jediná pasáž a mnohé z nich príbeh nikam neposúvajú. Kael je ako postava nečitateľný, čo síce prospieva postupnému odhaľovaniu jeho charakteru, ale zároveň je o to ťažšie uveriť chémii medzi ním a Karinou. Tá bola pomerne mizivá a ak sa aj vyskytla situácia, kedy by mohli emócie vybuchnúť a preniesť sa aj na čitateľa, je odbitá prirýchlo a zase sa dočkáme len nudných omáčok. Vyzerá to tak, akoby autorka nemala premyslený koncept a vymýšľala príbeh za pochodu. To je, samozrejme, celkom bežný postup, no je škoda, ak sa to deje na úkor deja a hrdinov, ktorí by mali byť schopní utiahnuť niekoľko častí série.   

Anna Toddová (zdroj: Corriere della Sera)

"Súmrak sa postupne striedal s nocou. Obloha tmavla a plnila sa nádhernými hviezdami. Viem, že všetci ich považovali za magické diamanty visiace na oblohe, ale mne pripadali smutné. Hviezdy mi pripadali divoké a jasné, ale kým sa k nám dostalo ich svetlo, umierali, až zmizli. A tie najväčšie hviezdy? Horeli najrýchlejšie, akoby ich intenzívna žiara bola pre ne prisilná. Dočerta. Začínala som byť sentimentálna. Zavše som premýšľala, aké je všetko krehké, keď pijem." (str. 146)

Aby som však nevyznel príliš kriticky, zhruba od polovice začína príbeh naberať správne grády, najmä zásluhou príchodu Karininho brata Austina, ktorého považujem za najzaujímavejšiu postavu. Každý dobrý príbeh potrebuje darebáka, ktorý ho oživí a ukradne si pre seba väčšinu scén. So svojím dvojčaťom Karinou sú ako oheň a voda a tento súrodenecký vzťah sa mi javil pre rozvoj hrdinky podstatnejší ako ten ľúbostný. Kael je síce fajn, ale ako som spomenul, rozhodnutie spraviť ho tajomného sa ukázalo ako kontraproduktívne a minulo sa účinku. Najjasnejšie hviezdy môžu aj veľmi rýchlo zhasnúť, o čom hovorí aj druhý úryvok, a trochu sa obávam, že sa to týka aj samotnej série. Karina a Kael pravdepodobne nenarobia taký prievan ako After, no nepochybne si nájdu svojich skalných fanúšikov. Anna Toddová má priveľkú základňu, aby ju nechali v štichu. Osobne však zrejme po ďalších častiach nesiahnem a ostanem radšej pri filmových adaptáciách. 

Originálny názov: The Brightest Stars
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Karina a Kael)
Preklad: Anna Kolčiterová
Počet strán: 288

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Oddychové čítanie o láske a nástrahách života

Séria nemeckej autorky zasadená do prostredia amerických vysokoškolských študentov sa rozbehla knihou Začať znova a len tri mesiace od jej vydania sme sa dočkali pokračovania. Pri prevracaní stránok máte silný dojem, že ste to už čítali, že príbeh o komplikovanom vzťahu dvoch mladých ľudí (ktorý by vyriešilo pár hlbokých, úprimných rozhovorov) neprináša nič nové. Mona Kasten má našťastie talent podať aj triviálny motív tak, že si udrží vašu pozornosť a zvedavosť vám nedovolí odložiť knihu bokom. A tak, hoci je jej séria plná klišé a predvídateľnosti, radi sa podujmete zistiť, ako sa s každodennými problémami vyrovná ďalšia dvojica. To je, mimochodom, jedno z veľkých pozitív - autorka nerozťahuje umelo a zbytočne príbeh jedného páru do niekoľkých kníh, ale každá sa venuje iným postavám. 

"Od kamarátov som sa držala bokom celú večnosť. Lepšie povedané od náhodného stretnutia so Spencerom. Allie som volávala k sebe na internát, no do bytu som k nim vkročila zriedka. Za každú cenu som sa potrebovala vyhnúť Spencerovi. Usilovala som sa naňho nemyslieť a neuvažovať ani o noci, keď som spoznala jeho novú, zraniteľnú stránku. Nechcela som si oňho robiť starosti, no až tak dobre sa mi to nedarilo. A už vôbec som sa nepotrebovala vŕtať v tej katastrofe, čo sa udiala medzi nami." (str. 106)

Veriť znova je klasicky naivný príbeh o "obyčajnom" dievčati, ktoré sa zahľadí do príťažlivého, úžasného, vtipného chalana, ale ich vzťah nemá budúcnosť, lebo... môžete si do rovnice dosadiť čokoľvek a v podstate sa trafíte. Mona Kasten si nerobí ťažkú hlavu z toho, že jej román je ako obohratá platňa. Písanie ju však očividne bavilo a tento pocit sa jej darí preniesť aj na čitateľa. Hoci námet neprináša veľa nového, postavy dýchajú životom, a práve Dawn a Spencer sú tým základným kameňom, ktorý dodáva knihe grády. Ako pár sa mi veľmi páčili, ich vzájomné interakcie sú iskrivé, emotívne a uveriteľné. Najväčší problém medzi nimi spočíva v tom, že ani jeden z nich nevie presne definovať, čo vlastne chce. Niekomu to môže pripadať trochu hlúpe, ale súčasnosť ponúka mladým ľuďom toľko možností, že môže byť naozaj ťažké vybrať sa správnou cestou. Medziľudské vzťahy nevynímajúc, Dawn sa snaží udržiavať si odstup, ale nepodľahnúť Spencerovmu čaru je fakt náročné. To, že to bola Dawn, kto sa bránil záväzkom, patrí určite k plusom. Veriť znova ako román o láske by mohol byť určený pre rôzne vekové kategórie, ale vzhľadom na správanie (či vek) hrdinov a pomaly plynúci dej je lepšie ponúknuť ho mladým dospelým. Nečakajte žiadnu horúcu romancu (aj keď narazíte aj na šteklivejšie scény), city sa tu javia hlboké a trvácne. Ešte ani počas písania tejto recenzie sa nedokážem rozhodnúť, či sa mi kniha páčila alebo nie 😀. Má mnoho kladov - sympatické postavy, zaujímavé prostredie americkej univerzity, nastoľuje rôzne témy... no zároveň sa potkýna o množstvo neoriginality a samotný rozprávačský štýl. Text, našťastie, nie je prešpikovaný zbytočnými opismi či úvahami, no zato natrafíte na viacero pasáží, bez ktorých by sa príbeh pokojne zaobišiel. Najmä úvod mi pripadal zdĺhavý a chvíľu trvalo, kým sa situácia zlepšila. Knihe by určite prospel menší počet strán, ale cieľová skupina si zaručene príde na svoje, o tom zase vôbec nepochybujem. 

Mona Kasten (zdroj: Planeta de Libros)

"Chcel vzťah, niečo vážne. Lenže pre mňa to bola tá najhoršia predstava na svete. Nebola som duševne pripravená na zaspávanie v jeho náručí, spoločne strávené noci, ranné vstávanie. Vyznelo to ako túžba po niečom viac a ten tlak som jednoducho nezniesla. Klamala som sama seba. Bez ohľadu na to, aká nádherná bola naša prvá noc, nemohla som sa s nikým dať vážne dokopy. Už nikdy nebudem mať vzťah. Strach z bolesti bol jednoducho silnejší. Už sa nikdy nedám tak očariť, že nebudem schopná existovať sama, a nikomu nedám do rúk moc, aby ma zranil." (str. 186-187)

Kniha Veriť znova patrí medzi priemerné kúsky, ktoré vás nakrátko zabavia, ale nezanechajú vo vás hlbší dojem a po čase na ne zabudnete. Azda však môže prospieť čitateľom, ktorí riešia podobné problémy ako Dawn so Spencerom. Mona Kasten rozoberá napr. neveru, vyrovnávanie sa s trvalými následkami úrazov či trochu obligátnejšie zlomené srdce. V mnohých smeroch sa mi príbeh ponášal na predošlý diel, preto dúfam, že tie nasledujúce sa už ponesú v novšom duchu. Inak sa obávam, že táto autorka pôjde u mňa na čiernu listinu.

Originálny názov: Trust Again
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Znova)
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Ozveny krvavej minulosti

Čudujem sa, že švédska spisovateľka Emelie Schepp sa v našich končinách neobjavila už skôr. V rokoch 2016, 2017 a 2018 totiž získala titul za najlepšiu autorku detektívok, čo je pre zahraničné vydavateľstvá veľkým lákadlom, najmä keď vezmeme do úvahy silnú konkurenciu. Po preklade Emeliných diel napokon siahol Ikar a rozšírením svojho portfólia urobil správny krok. Bohovia smrti sú prvou časťou trilógie a zaujali ma viac než romány niektorých zabehnutých mien. Okrem toho, že majú všetky obľúbené prvky severskej literatúry, pracujú aj so znakmi bližšími západu, napríklad s dynamickejším rozprávaním či "šialenejším" prípadom. Čitateľom zvyknutým na istý škandinávsky štandard však môžu prekážať málo rozvinuté postavy či slabší presah do aktuálnych spoločenských tém.

"Bolelo to. Vedela, že to bude bolieť. Počula to cez steny. No nevedela, že to bude až tak veľmi bolieť. Jeden z dospelých jej prikázal, aby s ním šla do tmavej komory. Tam jej zviazal ruky za chrbtom a hlavu vystrčil dopredu. Potom jej kúskom ostrej sklenenej črepiny vyrezal na šiju jej nové meno. Stálo tam Kér. Odteraz sa tak volá, bude Kér, odteraz až navždy. Zatiaľ čo jej muž so škaredou jazvou pichal do ruky injekciu, presviedčal ju, že jej nikto neublíži, že sa jej nič nestane. Zároveň s tým, ako sa lož šírila jej telom, vzrastala v nej aj sila. Už sa viac nebála." (str. 88)

Ústrednou hrdinkou knihy i celej série je prokurátorka Jana Berzeliusová. To, že nejde o detektívku s celým vyšetrovateľským tímom, je osviežujúca zmena, hoci princíp pátrania ostáva prakticky rovnaký. Nenadarmo skončila Jana na tomto právnickom poste. Dalo by sa povedať, že ho má v krvi, hoci je adoptovaná. Jej otec ju však naučil všetko ohľadom remesla, a tak sa snaží byť najlepšia v tom, čo robí. Bohovia smrti nechodia okolo horúcej kaše. Už od prvých strán môžete čakať rýchly sled udalostí, ktoré sa pred vašimi očami odvíjajú ako scény z filmu. Úvodný telefonát na záchrannú linku spustí vyšetrovanie záhadnej vraždy, ktoré získava priam mysteriózny nádych. Obeťou je riaditeľ azylového oddelenia migračného úradu, čo má prirodzene za následok rozvíjanie teórií o prepojení na globálny problém prisťahovalcov. Oceňujem, že skupina, ktorú okrem Jany tvoria komisár Henrik a inšpektorka Mia, neprešľapuje na mieste, ale vydáva sa rôznymi smermi. Inak to v podstate ani nejde, pretože veľmi rýchlo pribudne ďalšia mŕtvola a verejnosť v Norrköpingu je razom pripravená o pokojný spánok. Nehovoriac o samotnej Jane, ktorá si je čoraz istejšia, že vraždy nejako súvisia s jej minulosťou. A práve táto línia tvorí druhú podstatnú časť deja. Pravidelne sa totiž v texte objavujú pasáže s deväťročným dievčatkom a jej krutým údelom. Iba nadmieru nepozorný čitateľ by okamžite neprišiel na to, že ide o Janu, takže verím, že týmto neprezradím nič prekvapivé. Každopádne hodnotím pozitívne, že Emelie Schepp siahla aj po tomto motíve. Postava Jany tak získava väčšiu hĺbku, i keď jedným dychom musím dodať, že napriek tomu ostáva akousi... chladnou. A nie je to spôsobené iba škandinávskym prostredím. Obidve protagonistky - Jana i Mia - majú na prvý pohľad málo spoločného a navyše si k nim čitateľ ťažko nachádza cestu. Neviem posúdiť, či je to autorkin zámer a neskôr nám ponúkne ich lepšie verzie, no dúfam, že ešte dostanú možnosť prejaviť aj pozitívnejšie vlastnosti. Ďalší klad, ktorý by som rád vyzdvihol, je neodbiehanie od témy a neskúšanie sústredenosti čitateľa. Fanúšikovia severskej literatúry vedia, že občas natrafíme na kapitoly, ktoré z ničoho nič privedú do príbehu nič nehovoriace postavy. Bohovia smrti sú priami, nič nezatajujú ani zbytočne nezavádzajú.

Emelie Schepp (zdroj: Nordin Agency)

"Oči, krk, rozkrok. Bach, bach, bach. A potom kopanec. Zadnú nohu dopredu, otočiť, kopnúť. Tvrdo. Trafila rovno do spánku. Padol a ležal pred ňou. Bez života. V tej chvíli jej došlo, čo sa stalo. Príval adrenalínu sa okamžite zmenil na zdesenie. Priložila ruky k ústam a o krok ustúpila. Čo to spravila? Držala ruky pred sebou. Ako...? Potom si uvedomila, kde je. Čo keď ju niekto videl? Dvakrát sa otočila, aby zabezpečila miesto. Nevidela nikoho. Sklad zíval prázdnotou. Čo má urobiť?" (str. 172)

Román je silným začiatkom série a dokáže navnadiť aj na zvyšné dve časti. Trochu náročnejšie napojenie sa na jej hrdinov a slabšie spracovanie spoločenskej problematiky, na aké sme u severanov zvyknutí, sú malými chybičkami krásy, ale vyvažuje ich strhujúci dej, prepojenie s minulosťou a hutná, tajomná atmosféra. Nepochybujem, že Emelie sa zaradí ku kolegom a kolegyniam, ktorí si našli priaznivcov i u nás. Stále je tu predsa priestor pre nováčikov a Jana Berzeliusová ešte musí ukázať, čo sa v nej skrýva. 

Originálny názov: Märkta för livet
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Jana Berzeliusová)
Preklad: Jana Melichárková
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Aj bútľavá vŕba sa občas potrebuje vyrozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

Lori Gottlieb (zdroj: lorigottlieb.com)

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Originálny názov: Maybe You Should Talk to Someone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Svetlana Žuchová
Počet strán: 432

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Leto na temný severský spôsob

Švédsky všestranne zameraný umelec Hans Rosenfeldt je u nás známy dosiaľ ako polovica autorského dua, ktoré vytvoril s Michaelom Hjorthom. Pod hlavičkou vydavateľstva Ikar u nás vyšlo šesť kníh ich série. Spojili v nej svoje skúsenosti z filmovej a televíznej brandže a pri čítaní skutočne máte pocit, akoby sa pred vami odvíjal príbeh na striebornom plátne. Osobitý kompozičný štýl uplatňuje Rosenfeldt aj vo svojej samostatnej sérii krimitrilerov Haparanda. Ide o pokojné, pomerne ospalé mestečko, ktoré však pod povrchom skrýva viacero temných pudov, čo len číhajú na príležitosť predrať sa na povrch a zmeniť zaužívané poriadky. Hneď na úvod ale musím upozorniť na jednu podstatnú vec - Hansovo sólo sa prejavuje v mierne odlišnom spôsobe rozprávania, čitatelia zvyknutí na Sebastiana Bergmana by sa radšej mali zoznámiť s novou hrdinkou s čistým štítom.  

"Telo nepochovali. Ležalo sčasti zakryté ihličím, machom a konármi. Navrch položil ktosi menšie kamene, aby sa provizórny hrob hneď nerozpadol. Mŕtvy ležal na chrbte, s rukou vystrčenou spod ihličia. Ostal mu na nej len palec, veľkú časť odhaleného tela roztrhala zver, zrejme vlky. O čosi vyššie na pleci, krku a bočnej stene trupu objavila niekoľko menších rán po ďobnutí vtáčích zobákov. Nad telom poletovali tučné muchy. Sladká, ťažká vôňa im vyrážala dych. Vedeli, že sa nemajú ničoho dotýkať, tento človek bol bezpochyby mŕtvy..." (str. 28)

Opraty prípadu i celej série drží v rukách policajtka Hannah Westerová. Rosenfeldt sa odkláňa od svojho prvého svetoznámeho protagonistu a ešte je skoro hodnotiť, či je to správny krok. Rozhodne áno v tom zmysle, že ponúka iný príbeh, na aký sme zvyknutí, no celkové vyznenie nie je až také razantné. Vlčie leto je totiž oveľa opisnejšie, autor sa usiluje viac preniknúť do vnútra postáv a predstaviť ich čitateľovi v celej ich kráse. Hoci, prirodzene, u niektorých je tá krása značne pokrivená... Nič nie je čierno-biele a v dielach škandinávskej literatúry už vôbec nie. Každá postava si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, ktoré ju viac či menej ovplyvňujú a motivujú k určitým činom. I tu je príbeh uveriteľný, konanie postáv je pochopiteľné, otázne však je, do akej miery je za svoje správanie zodpovedný sám človek a nakoľko ho formuje prostredie, kde sa pohybuje. Hannah Westerová so svojimi kolegami majú dočinenia so svetom drog, peňazí a pomsty a rozmotať klbko klamstiev a poloprávd bude heroická úloha. Nemenej zložitý proces čaká spočiatku aj na samotných čitateľov. Nepozornejší z nich sa môžu ľahko stratiť v záplave švédskych a ruských mien, postupne sa však začínajú odhaľovať rôzne súvislosti a ich zapojenia dávajú väčší zmysel. Niekto môže tvrdiť, že je to zbytočne chaotické, aj v tom vidím autorovu premyslenosť deja. Vie, kam chce svoj príbeh viesť, a využíva na to početné chodníčky a okľuky. Páči sa mi, že Hannah nie je mladá policajtka, ktorá musí dokazovať svoje schopnosti. S týmto motívom sa stretávame tak často, až sa z neho stáva klišé. Hannah je žena v strednom veku, potýka sa s menopauzou, nie je tak fyzicky zdatná ako mladší kolegovia ani nevyniká v streľbe. Všetko však vyrovnáva svojou odhodlanosťou a túžbou po spravodlivosti... a istým spôsobom aj pomerom so svojím mladším nadriadeným Gordonom. Okrem vyšetrovateľského tímu je neoddeliteľnou súčasťou deja - a zároveň jedným z najväčších ťahúňov - ruská zabijačka Kaťa. Kapitoly venované práve jej patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo kniha ponúka. Či už pre jej minulosť, dôsledné plnenie úloh alebo schopnosť rozviazať ľuďom jazyk.

Hans Rosenfeldt (zdroj: Saj.se)

"Kaťa sa postavila, ponaťahovala si telo meravé po hodinách strávených pod autom. Mala dosť času premyslieť si ďalší postup. Musí sa zbaviť tiel. Stopy krvi ju netrápili. Keby niekto objavil, že sa tu odohrala nejaká dráma, aj tak nezistí, o čo išlo, a nenájde obete. Najjednoduchšie by bolo naložiť ich všetkých do auta, vyraziť, zbaviť sa auta aj tiel. Potom nájsť spôsob, ako sa vrátiť do mesta, a vrhnúť sa na úlohu, kvôli ktorej sem vlastne prišla. Premrhala s nimi celý deň. A k drogám či k peniazom sa nepriblížila ani o chlp." (str. 177)

To, že Hans Rosenfeldt dokonale pozná svoje zápletky, sa prejavuje aj v navnaďovaní čitateľa. Občas vytušíte, kam príbeh smeruje, inokedy sa vaše predpoklady ukážu ako mylné a uvedomíte si, že ste autorovi sadli na lep. Väčšina motívov sa v závere pekne uzavrie, no ako to býva zvykom, nejaké tie dvierka ostanú otvorené. Hannah má už čo-to za sebou, o čom napovedajú aj retrospektívne kapitoly, a bude ešte z čoho čerpať. Mnohé námety poskytuje nepochybne aj samotná Haparanda, mestečko na pomedzí Švédska a Fínska so svojou bohatou históriou. Vlčie leto predviedlo silný nástup série s výraznými postavami, temnou atmosférou a tieňovými motívmi, ktoré ešte len čakajú na spracovanie. Stále tu však ostáva priestor na zlepšenie, minimálne v dynamike rozprávania. Rosenfeldt je však skúsený autor a svojich fanúšikov určite nikdy nesklame.

Originálny názov: Vargasommar
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Hannah Westerová)
Preklad: Jozef Zelizňák
Počet strán:  368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Neistota vedúca k brutálnym vraždám

Vydavateľstvo Ikar tentoraz nenechalo fanúšikov nového švédskeho spisovateľa dlho čakať a po vydarenej Ohňovej zemi máme možnosť začítať sa do druhej časti série s názvom Kráľ potkanov. Severská literatúra je špecifická svojou atmosférou, prepracovanými zločinmi a pochopiteľnou motiváciou páchateľov, ktorí nevyznievajú prvoplánovo, ale poskytujú priestor na zamyslenie. Inak to nie je ani v prípade tejto novinky. Ústredná hrdinka trilógie, inšpektorka Vanessa Franková, bude mať opäť dočinenia s kriminálnikmi presahujúcimi bežný rámec zločinnosti. Pascal Engman v úvodnej časti nastavil pomerne vysokú latku, pričom kvalita nekolíše a znova na vás čaká pútavé čítanie, ktoré vás zavedie do temných hlbín internetu s frustrovanými jedincami.

"Nicolas pochopil, že ide o vyrovnávanie účtov medzi zločincami. Strelec dokonči svoju prácu, zabije druhého muža, opustí podnik a naskočí na moped. Drogy. Ženy. Nedostatok rešpektu. Mohlo ich sem priviesť čokoľvek. Nicolas nemohol urobiť nič. Keby zasiahol, polícia by si naňho mohla posvietiť a pri troche smoly by si ho spojila s minuloročnými únosmi. Nemohol riskovať, že uňho urobia domovú prehliadku. V byte mal tašku a v nej posledných päťdesiattisíc korún a revolver... Pár v boxe zdvihol ruky. Strelec sa k nim blížil so zdvihnutou zbraňou, neponáhľal sa. Vo vzduchu visel zápach strelného prachu." (str. 85)

Autor má skúsenosti s písaným slovom vďaka pôsobeniu v médiách ako publicista. V jeho textoch sa to prejavuje minimom hluchých miest, ktoré by slúžili iba ako výplň, a schopnosťou zaujať a udržať si pozornosť čitateľa. Severskí spisovatelia vo všeobecnosti vedia, že súčasný človek je nestály a ak ho čosi nebaví, rýchlo sa zameria na niečo iné. U Kráľa potkanov vám to ale nehrozí. Už od začiatku nastolí dynamické tempo a udržuje si ho až do pekne vygradovaného finále. Pre tých, ktorí nečítali predošlú knihu, bude lepšie najprv sa s ňou zoznámiť, predovšetkým kvôli ústrednému duu, ich vzťahu a udalostiam, ktoré ovplyvňujú ich ďalšie napredovanie. Okrem spomínanej inšpektorky Vanessy Frankovej je stálym hrdinom bývalý elitný vojak Nicolas, ktorý by sa najradšej vystríhal problémov, ale vždy si ho nejakým spôsobom nájdu. Navyše sa nedokáže nečinne prizerať, keď sa deje nespravodlivosť, a tak nemôže odmietnuť, keď ho Vanessa požiada o pomoc pri riešení novej vlny štokholmských vrážd. Dej je nabitý rôznymi motívmi a množstvom postáv, spočiatku sa vám môže javiť mierne chaoticky, ale postupne do seba všetko zapadá. Mne osobne Engmanov štýl sadol, uprednostňujem krátke kapitoly so striedaním lokácií a uhlov pohľadu. Inak by azda ani nebol schopný spracovať toľko námetov. Tým hlavným sú, samozrejme, tragické úmrtia žien, ktoré majú na svedomí tzv. inceli. Sami osebe nie sú ničím novým, no mám dojem, že spoločnosť pristúpila k ich demýtizácii až nedávno. Ide o mužov, ktorí nenávidia ženy (nedá sa pritom nespomenúť na kultový román od Stiega Larssona), pretože ich odmietajú a oni sa potom cítia ohrdnuto a zatrpknuto. Fórum na internete im však neposkytne len priestor, kde si môžu lízať rany a navzájom sa hecovať v neznášanlivosti, ale aj možnosť reálnej pomsty. Autor k tejto téme pristupuje citlivo, nečakajte žiadne úsilie o bombastickosť. Páči sa mi, že ju spracoval zo všetkých strán, nájdete aj zdôvodnenie pocitov incelov, ich príčinu a možnú nápravu. 

Pascal Engman (zdroj: Facebook)

"Tom striasol spomienky a pozrel sa z okna. Nechcel ženy nenávidieť, ale bolo to čoraz náročnejšie. Spoločnosť im poskytla toľko výhod, privilégií, o ktorých on ako muž mohol iba snívať. Ženy boli nevyhnutné pre spoločnosť, prežitie ľudstva. Muž bol potrebný iba na samo splodenie. Potom mohol pokojne aj skapať. Keby aspoň jedna žena chcela Toma! Odovzdala by sa mu a on by sa cítil ako ľudská bytosť, nie ako genetická chyba. Pred pár rokmi mal Tom ďalekosiahly plán: zaplatí nejakému mužovi za to, že napadne ženu... Muž sa na ňu vrhne a ona pochopí, že sa dostala do hroznej situácie. Zrazu jej príde na pomoc. Premôže muža a zachráni ju." (str. 239-240)

Názov Kráľ potkanov nie je iba metaforickým vyjadrením záškodníctva páchateľa a jeho manipulácie s frustrovanými jedincami. V príbehu sa stretnete aj s húfom skutočných štvornohých hlodavcov, takže ak nemáte radi potkany, majte sa miestami na pozore. Pascal Engman si získal môj čitateľský obdiv a vôbec sa nečudujem, že sa mu podarilo preraziť medzi toľkými zvučnými škandinávskymi menami, ktoré rok čo rok zaplavujú pulty kníhkupectiev. A pritom mu na to stačilo len pár kníh. Spojenie kriminálky, psychológie a spoločensky príťažlivých tém je prisilná kombinácia, aby sa jej dalo odolať.

Originálny názov: Rattkunge

Príslušnosť k sérii: 2. diel (Vanessa Franková)

Preklad: Anna Chelemendiková

Počet strán: 424

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.