Motýliky, otázniky a utešená náklonnosť

Anglickú spisovateľku a ilustrátorku Alice Oseman registrujem už od slovenského prekladu jej debute Solitaire. Priznám sa však, že som ho ešte nečítal, hoci ho už mám dlhšie na zozname. Keď som siahol po grafickom románe Motýliky, netušil som, že ide o jeho voľné pokračovanie. Nijako to však nenarušilo vnímanie deja, ide o celkom samostatný príbeh, priamou príčinou tohto faktu je skôr moja chuť siahnuť po spomínanej knihe v dohľadnom čase a viac tento krok neodkladať. Pretože ak je aj v klasickej próze taká srdečná, citlivá a sugestívna, bola by škoda odriekať si ďalší skvelý čitateľský zážitok. 

V grafickej sérii zo stredoškolského prostredia siahla po aktuálnej téme homosexuality a s ňou spojenými motívmi. Venuje sa jej z mnohých uhlov a poukazuje na rôzne príkoria, predsudky a obavy, s ktorými musia bojovať tí, ktorí nie sú iní ani odlišní, ale sú jednoducho tiež iba sami sebou. V centre sú dve postavy - Charlie a Nick, na prvý pohľad absolútne rozdielni tínedžeri potvrdzujúci staré známe úslovie o priťahujúcich sa protikladoch. Postupne však vypláva na povrch, že toho majú spoločného viac než dosť. Ako prvého protagonistu spoznávame Charlieho, obyčajného chalana, jediného verejne známeho gaya na strednej škole. Keďže je preňho ťažké nájsť si spriaznenú dušu, podlieha toxickému vzťahu s Benom, hoci cíti, že mu neprináša nič pozitívne. Stále je to však lepšie než riskovať zamilovanie sa do heterosexuála. A práve to sa mu pritrafí, keď na spojenej triednickej hodine spozná športovca Nicka. Okamžite medzi nimi preskočí iskra porozumenia a z Charlieho strany aj čohosi viac. Aj keď sa spočiatku bráni prebúdzajúcim sa citom, pretože vie, že to povedie iba k trápeniu, nedokáže si pomôcť. Nick totiž oplýva veľkým šarmom a množstvom kladných vlastností, navyše mu otvorí cestu do školského ragbyového družstva. 

Vznikajúca náklonnosť medzi nimi je uveriteľná, ľahká a veľmi... roztomilá. Skutočne, nie v ironickom či zosmiešňujúcom zmysle. Môže za to ich celkové vykreslenie a hlavne neustále prejavy ich osobností. Charlie je človek, akého by chcel mať každý za najlepšieho kamaráta. Je chápavý, láskavý, ohľaduplný a vždy ochotný pomôcť a vypočuť. Nick je zas neistý, ale zato odhodlaný brániť svojich blízkych, je lojálny a nebojí sa dať najavo, čo si myslí a cíti. Priznám sa, k srdcu mi viac prirástol Charlie, asi preto, ako Nicka všemožne podporoval v jeho ceste za sebauvedomením. A v závere prvej knihy mi bolo veru smutno spolu s ním...

Motýliky treba jednoznačne čítať v určenej postupnosti, ide o priame pokračovanie príbehu, čo sa dokonca prejavuje aj v číslovaní strán. Prvýkrát som sa stretol s tým, že druhá časť série začína na strane 264. Pôsobí to však celistvo a ak si prečítate Prvú lásku, jednoznačne budete ihneď chcieť siahnuť aj po komikse Lietajú v tom spolu. Alice Oseman je naozaj všestranným talentom, nielenže rozpovedala príbeh vanúci realitou, ale grafickým spracovaním mu dodala potrebnú hĺbku a postavám vdýchla život. Mrzí ma jedine to, že v knihe nenájdeme okrem čiernej a bielej žiadne iné farby, pretože príbeh ako tak disponuje celým farebným spektrom. Nijako to však nezmenšuje dojem z čítania, ktorý je výsostne pozitívny. Pripravte sa na pekne širokú škálu emócií - od jemného pobavenia cez ľútosť a súcit až po nadšenú radosť. 

Je veľmi málo kníh tohto typu, ktoré pobavia, poučia a zároveň vás podnietia k zamysleniu. Odporúčam ju každému ľudomilovi s otvorenou dušou, ba dokonca ešte viac tým, ktorí v sebe stále živia nezmyselné predsudky. Smerovanie deja ocenia aj všetci, čo sa potýkajú s témou coming outu. Tá je tu spracovaná azda až príliš romantizujúco a idealisticky, ale v kontexte iných udalostí a vzťahu Charlieho a Nicka je tento prvok pomerne vítaný. Verím, že tretí diel Motýlikov bude rovnako trefný a kvalitný ako prvé dva. Chlapci ešte majú čo riešiť, reakcie okolia na ich prekvitajúcu lásku na seba zrejme nenechajú dlho čakať a kým nastane šťastný koniec, budú musieť ešte prekonať zopár prekážok. Som rád, že som mal možnosť začítať sa do tejto skvostnej série. Už teraz má u mňa čestné miesto a budem šíriť jej dobré meno, kde sa len bude dať. 

Originálne názvy: Heartstopper: Volume One + Heartstopper: Volume Two

Preklad: Ivana Cingelová

Počet strán: 263/558

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Oslobodzujúce postavenie sa minulosti

Nina LaCour by si podľa mňa zaslúžila oveľa viac pozornosti, ako sa jej dostáva. Nielen pre to famózne, bohémsky znejúce meno, ale hlavne pre témy, ktoré vo svojich dielach otvára. Tne totiž priamo do živého, svojich hrdinov absolútne nešetrí a núti ich postaviť sa zoči-voči svojim vnútorným démonom. Tie sú pritom ako šité na mieru dospievajúcim chlapcom a dievčatám, týkajú sa predovšetkým vzťahov, straty a hľadania si miesta v na pohľad cudzom, neprajnom svete. Už po prečítaní knihy Pôjdem tam, kam pôjdeš ty som bol presvedčený o autorkinej všestrannosti a teraz som si svoj názor iba potvrdil. Ak náhodou ešte nepoznáte Nininu tvorbu, mal by som vás upozorniť, že na vás čaká poriadne emotívna jazda. V žiadnom prípade nejde o povrchné čítanie, pri ktorom vám myseľ nesústredene odletí k úvahám, čo si musíte ešte pripísať na nákupný zoznam. 

"Mabel ma pozná lepšie ako ktokoľvek iný na svete, hoci posledné štyri mesiace sme sa vôbec nerozprávali. Na väčšinu esemesiek som jej neodpísala, preto mi ich napokon prestala posielať. Netuším, ako sa jej darí v Los Angeles. Ona zasa nevie, ako sa volá moja spolubývajúca, na aké prednášky chodím, ani či dobre spím. No postačí jej jeden pohľad na moju tvár a hneď pochopí, ako mi je. Z nástenky všetky papiere odopnem a zanesiem ich do kúpeľne v opačnom krídle budovy, kde ich vyhodím do koša. Nikdy sa mi ju nepodarí oklamať." (str. 14)

Hrdinkou a rozprávačkou príbehu je Marin, dievča na prahu dospelosti, ktoré sa rozhodlo zanechať minulosť a odísť na vysokú školu do New Yorku. Hneď sa musím pristaviť pri kontraste dvoch dejísk a ročných období, v ktorých sa príbeh odohráva. Sledujeme totiž dve časové línie - prvá je zasadená do leta pred Mariným odchodom za štúdiom, nachádzame sa v slnečnom San Franciscu, hoci teplé lúče nemajú vplyv na mrazivé ľudské činy... A druhá predstavuje Marine súčasné opätovné stretnutie s priateľkou Mabel. Deje sa tak počas vianočných sviatkov, piesočné pláže sú nahradené zasneženými ulicami a v tejto atmosfére by azda mohlo dôjsť k prelomeniu ľadov. K tomu však povedie ešte dlhá cesta, ktorá musí začať v Marinom súkromnom pekle... Dve časové roviny príbehu nesmierne prospievajú. Nielen pre nutnosť ozrejmiť únik hrdinky na druhý koniec krajiny, ale aj pre komplexnejší pohľad na jej osobnosť a vzťahy. Marin to v domácom prostredí nemala ľahké, jej najbližšou osobou bol starý otec, ktorý ju vo veľkej miere ovplyvnil. Vyrastanie bez prítomnosti milujúcej matky bolo pre Marin v mnohých ohľadoch náročné, no je to napokon len jeden zo zádrhelov, s ktorými sa musí vyrovnať. Román Všetko je tak, ako má byť je síce útly, ale analýzou vnútra mladej ženy symbolicky narastá do väčších rozmerov. Autorka znovu triafa do čierneho a predstavuje protagonistku v náročnej životnej situácii. Jej počiatočný útek pred problémami pôsobí najprv trochu zbabelo, čo sa prejavuje aj v jej reakcii na Mabelinu ohlásenú návštevu, ale postupne čoraz lepšie chápete jej rozhodnutie. Pri toľkom citovom vypätí, akému vo svojom mladom veku čelila, sa nachádzala iba krôčik od úplného zrútenia, preto sa odchod javil ako najvhodnejšie riešenie. Nemyslite si však, že sa dočkáte iba čistej psychologickej drámy. Nina LaCour si pre čitateľa pripravila aj zopár prekvapivých odhalení, ktorými ulahodí aj priaznivcom vyhrotenejšieho deja. Marin sa v priebehu troch dní musí postaviť minulosti, je nútená spracovať svoje najtemnejšie emócie a hlavne sa prijať vo svojej najpravdivejšej podobe. Zjavenie Mabel na prahu jej internátnej izby jej v tom buď môže pomôcť, alebo ju vženie do ešte černejších zákutí duše. 

Nina LaCour (zdroj: Popsugar)

"Nerozprávali sme sa o tom, že Mabel odchádza o mesiac a pol skôr ako ja. Nerozprávali sme sa o zakrvavených vreckovkách ani o dedovom kašli, ktorý sa ozýval zo zadnej časti domu. Nepovedala som jej o dokumentoch z výšky ani o novej platobnej karte a sotva som na ne myslela - len keď som sa ocitla bez Mabel, iba v najtemnejších a najtichších hodinách -, a keď som si náhodou spomenula, tie myšlienky som sa ihneď usilovala zapudiť. Napokon sa však ukázalo, že ani život v najúpornejšom sebaklame nedokáže zastaviť čas." (str. 128)

Autorka síce píše pre mladších čitateľov, ale po jej knihách môžu pokojne siahnuť aj skôr narodení. Spracúva totiž témy, ktoré nie sú viazané na určité životné obdobie, ale sú zaujímavé pre každého bez rozdielu veku.  V istom zmysle fungujú aj ako terapia v papierovej forme. Netvrdím, že postavy so svojimi myšlienkami vám pomôžu vyriešiť všetky starosti, minimálne vás však podnietia k rôznym úvahám. Nina LaCour má osobitý štýl, ktorý mi celkom sadol. V texte je možné naraziť na viacero podnetných výrokov, i keď si uvedomujem, že zameranie na náročné motívy nemusí vyhovovať každému. Ja som si však stopercentne istý, že hoci je román Všetko je tak, ako má byť len druhým titulom, ktorý som si od Niny prečítal, nebude ani zďaleka posledným...

Originálny názov: We are okay
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Veronika Lašová
Počet strán: 192

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Zbavili by ste sa svojich zlých spomienok?

Knihy o knihách sú balzamom pre dušu každého priaznivca písaného slova. Spočiatku som sa nazdával, že román Bridget Collins bude práve z tohto súdka - že istým spôsobom vzdá poctu klasickým príbehom a prenesie čitateľa hlbšie do tajov literatúry. Preto som bol pomerne prekvapený, že ide skôr o spracovanie námetu zakázanej lásky na báze mystiky. Rozhodne však nie som sklamaný, práve naopak! Autorka sa pohráva s nesmierne zaujímavou ideou, ktorá podnieti k zamysleniu nejedného z nás. Na debut je to naozaj vydarené dielo, nehovoriac o tom, že funguje aj ako papierový psychológ. Niežeby vám román pomohol vyriešiť vaše vnútorné problémy, no svojím jazykom, zameraním a otváraním rôznych tém vás nabáda akceptovať svoje trápenia. A robí to prostredníctvom postáv, ktoré vám rýchlo prirastú k srdcu.

"Dokázal som si predstaviť strach, z ktorého sa vám dvíha žalúdok, hrôzu pri predstave, že tu navždy zanecháte človeka, ktorým ste kedysi bývali... Ale čo tá konkrétna chvíľa? Moment, keď vytrhnú niečo z vášho najhlbšieho vnútra - aký to bol pocit? A čo potom, keď už máte v sebe dieru... Spomenul som si na Millin prázdny pohľad a zaťal som zuby. Čo bolo horšie? Nič necítiť alebo smútiť za niečím, čo si už viac nepamätáte? Keď zabudnete, určite sa vytratí aj smútok, aký by to inak malo zmysel? No napriek tomu vás tá otupenosť pripraví o časť vás samých, akoby ste navždy v duši cítili mravčenie..." (str. 86)

Emmett je obyčajný farmár a neočakáva žiadne výrazné životné zmeny. Svoj postoj však musí prehodnotiť, keď dostane list s oznámením o nástupe do učňovskej kníhviazačskej dielne. Samo osebe to znie nesporne pútavo a výnimočne, no Emmett práve nekypí nadšením. Dané povolanie je totiž opradené množstvom predsudkov a povier, ľudia majú z kníh aj ich viazačov strach. V týchto zväzkoch by ste márne hľadali vymyslené príbehy talentovaných rozprávačov. Knihy slúžia predovšetkým na uchovávanie skutočných spomienok, takže ak vás niečo trápi a chcete sa zbaviť duševnej záťaže, Emmett vám ochotne vyhovie. Záhadná atmosféra naberie plné obrátky, keď Emmett objaví v trezore plnom vzácnych kníh jednu, ktorá nesie jeho meno. Toto zistenie mu obráti vnútro naruby, pretože nikto, kto sa zbaví svojich spomienok, už nebude ako predtým. Každá emócia a skúsenosť formuje charakter, a ak o ne človek príde, čo z neho ostane? Bol aj Emmett iný ako predtým? A čo zo svojej minulosti považoval za také dramatické, že chcel na to radšej zabudnúť? Rozpor hlavného hrdinu je podmienený aj ďalším nečakaným prekvapením - láskou k Darnayovi/Lucianovi, mierne arogantnému príslušníkovi vyššej triedy. Potešilo ma, že Bridget Collins siahla po motíve homosexuality. Predsudky spoločnosti sú vďaka tomu ešte výraznejšie a prekonávanie prekážok zo strany protagonistov získava mnoho ďalších rozmerov. Príbeh disponuje skôr napätím vyplývajúcim z vnútorných poryvov, no pritom sa nemáte šancu nudiť. Niektoré scény by si možno zaslúžili kratší rozsah, ale každá má svoje pevné miesto a slúži buď na posun dej, alebo dôslednejšie vykreslenie postáv. Tomu napomáha aj forma priameho rozprávača. Takmer žiadny mysteriózny román sa nezaobíde bez poriadneho záporáka. Jeden sa tu vyskytne tiež, ale nevyznieva extra nebezpečne, väčšia hrozba plynie prakticky zo samotnej mytológie diela a spomínaných stereotypov v myslení. Kníhviazač je o hľadaní seba samého, strateného kúska vlastnej mysle a srdca a o druhej šanci na opätovné zblíženie s milovanou osobou. Úvodná podstata nevšedného remesla sa síce postupne akosi vytráca, no ako celok pôsobí príbeh konzistentne a nie je mu čo vytknúť. 

Bridget Collins (zdroj: The Idle Woman)

"Prázdne miesto po Lucianovi bolo ako otvorená rana. Cítil som jej vonkajšiu časť, zúfalú pálčivú bolesť, ktorá mi začínala niekde pri hrudnej kosti a končila sa pri slabinách. Ak som sa pohol, prehovoril alebo sa zhlboka nadýchol, bolela ešte viac. Nikdy mi ani nenapadlo, že budem chcieť umrieť: no mal som pocit, že sa topím, až na to, že vyslobodzujúca ničota nikdy neprišla. Lucian odišiel. Bol by som dal čokoľvek za to, aby som sa na neho mohol čo i len pozrieť alebo počuť jeho hlas, a on tu nebol." (str. 271)

Nedajte sa odradiť, ak sa vám náhodou prvých sto strán bude javiť ako málo dynamických. Autorka si len pripravuje pôdu a príbeh sa pekne rozbehne. Za daný dojem môže nepochybne aj pomerne poetický jazyk, ktorý však skvele pasuje do celkovej atmosféry a omnoho lepšie definuje Emmetta s Lucianom aj svet, v ktorom sa pohybujú. Verím, že Kníhviazač môže osloviť širokú škálu čitateľov bez ohľadu na vek. Patrí k dielam, ku ktorým sa zrejme ešte vrátim, a takých nie je veľa. Navyše je ako stvorený na sviatočné dni, takže neváhajte a siahnite po ňom :-)

Originálny názov: The Binding
Príslušnosť k sérii: Nie, hoci autorka vydala aj román The Betrayals z rovnakého univerza
Preklad: Tereza Štubniaková
Počet strán: 430

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Skúška vernosti v hlbinách nebezpečenstva

Vzhľadom na niekoľkoročnú vlnu young adult a fantasy je naozaj čoraz ťažšie prísť s originálnym, neopozeraným námetom. Natalie C. Parker predstavuje povestnú výnimku z pravidla a svojou sériou Sestry mora si okamžite získala pozornosť čitateľov po celom svete. Mňa nevynímajúc, a to nie som práve cieľovou skupinou 😀. Pracuje však s takými motívmi a charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Už len samotné prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, poskytuje nepreberné množstvo inšpiratívnych nápadov a podľa môjho skromného názoru ich autorka využíva v dostatočnej miere. Pre potreby deja a rozvoja postáv to rozhodne stačí, hoci náročnejší čitatelia môžu občas zatúžiť po väčšom prieniku do mytológie a reálií Morí Brokov. Stačí sa však adaptovať na Nataliin štýl a užívať si dramatickú plavbu.

"Chytili ich. Tie slová boli ako bomba v Caledoniinej hrudi. Jej posádku odviedli do väzenia Brokov. Slipmark, Aricova najsevernejšia pevnosť - prvé miesto, ktoré videli odvedenci, a to posledné, čo videli rebeli. Bolo to väzenie. Posádky, ako bola tá jej, tam čakala istá smrť. No nepopravia ich hneď. Budú ich vypočúvať, mučiť a až potom ich krutým a brutálnym spôsobom  zabijú. Caledonia sa držala jedinen nádejnej informácie, ktorú im Brok poskytol: dva dni. Jej posádka je zatiaľ nažive. A ak sa k nim rýchlo dostane, aj to tak zostane." (str. 85)

Vlna vzdoru sa mi zdá oproti úvodnému Ohnivému príboju o čosi zrelšia. Zámerne sa vyhýbam pojmu dospelejšia, pretože hrdinovia stále neprekročili pomyselnú vekovú hranicu a kniha je určená rovnako "starým" čitateľom. Ide skôr o celkové vyznenie, autorka šikovne zbiera úrodu, ktorú zasiala, a myslím, že celkom obstojne uspokojuje smäd fanúšikov po ďalšom dobrodružstve. Obával som sa, že druhá časť série bude poznačená útlmom, ako to neraz býva zvykom, ale našťastie sa ukázalo, že neoprávnene. Kapitánka Caledonia Styxová sa starala o každú členku svojej posádky a ich ochrana bola pre ňu na prvom mieste, no pomsta sa ukázala ako príliš silné lákadlo. Veľmi sa mi páči, že situácia sa obracia celkom opačným smerom ako predtým. Kým naposledy Caledonia velila lodi plnej dievčat, medzi ktorými sa objavil nedôveryhodný (?) Brok, teraz je to práve Caledonia, kto sa ocitne na palube ako protiklad k členom posádky bývalých chlapčenských vojakov. Tým sa podarilo utiecť od krutého, manipulatívneho Arica aj od jeho zhubného vplyvu, no Caledonia nemá ani pomyslenie na ich kočovný život. Musí totiž zachrániť z väzenia svoju posádku skôr, než sa stanú potravou pre ryby a výstrahou pre každého rebela, ktorý sa postaví obávanému Aricovi. Nové spojenectvo poskytuje vynikajúci priestor pre Caledoniin vývoj, ktorý započal už vďaka Oranovi. Ďalšie veľké plus patrí vzťahovej rovine. Priznám sa, čakal som, kedy sa rozletia iskry medzi Caledoniou a jej zarytým nepriateľom, ale Natalie C. Parker nepatrí k spisovateľkám, ktoré si vystačia s obyčajným klišé. Prostredie rodovo vyhranených posádok priam navádza k spracovaniu tematiky homosexuality. Nie je však autorkinou snahou zaujať ňou ani ju tlačiť do popredia, ide o normálnu súčasť deja a vyznieva celkom prirodzene. Napokon, tak ako i má. Sestry mora sa odohrávajú v netypickom svete nekonečnej vodnej plochy a na svoje si príde každý fanúšik pirátskych príbehov. Je skvelé, že máme možnosť dôkladnejšie prebádať hlbiny morí aj ďalšie zákutia nevšedného dejiska. Ak si čitateľ dokáže predstaviť celkom odlišné prostredie a do bodky uveriť, že funguje tak, ako je mu predostreté, je to znakom veľkého rozprávačského talentu.

Natalie C. Parker (zdroj: Fierce Rieds)

"Sledge zdvihol ruky najprv najprv k Pinovým, potom nimi prechádzal po jeho sánke a pritiahol ho k sebe. Bozk bol krátky, ale mocný a Caledonia pri pohľade naň pocítila pichnutie závisti, že dokázali tak jednoducho nájsť jeden v druhom útechu. Jej sa zdali hranice medzi úlohou priateľky a veliteľky neprekonateľné. Pisces jej mnohokrát povedala, že kapitánka môže mať so svojou posádkou dôverný vzťah, ak si to želá. Ale Caledonia si nedokázala predstaviť, že v jeden deň niekoho z nich vezme do svojej postele a druhý deň ho pošle do nebezpečenstva." (str. 233)

Vlna vzdoru je dobre fungujúcou postapokalyptickou sci-fi dobrodružnou romantikou. Žánrový mix nenudí, nestrácate sa v ňom a ani jeden prvok nevyčnieva na úkor iného. Postavy si určite zamilujete, dostávajú väčší priestor i hĺbku ako v prvej časti, dostávajú sa do situácií, ktoré preveria ich charakter a je fajn vidieť, že nie sú dokonalé, ale majú chyby a pochybnosti ako každý z nás. Napriek tomu - alebo práve preto - predstavujú výborný vzor pre súčasnú mládež, ktorá hľadá vnútornú silu, nádej a chuť boriť sa hoci aj s každodennými prekážkami. Booklab touto sériou triafa do čierneho a ja dúfam, že Natalie C. Parker bude mať v merku ešte dlho.

Originálny názov: Steel Tide
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Sestry mora)
Preklad: Katarína Figová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Koniec boja proti démonom je v nedohľadne

Ktovie, či Cassandra Clare niekedy vyčerpá námety zo sveta Tieňolovcov, ktorým sa preslávila po celom svete? Začalo to Nástrojmi smrteľníkov, pokračovalo Pekelnými strojmi, na tieto série nadviazala Tajomná temnota a teraz tu máme Najstaršie kliatby, ktoré sú akýmsi doplnkom k hlavným líniám. Zameriavajú sa totiž na postavy, ktoré sú čitateľom dobre známe už od počiatkov celého univerza. a to tieňolovca Aleca Lightwooda a bosoráka Magnusa Banea. Tento pár patrí k najobľúbenejším, a niet sa čomu čudovať. Obaja prešli dlhú cestu a zažili aj veľa príkoria a smútku. Prím však hrá predsa len Magnus, stovky rokov starý Dolnosveťan a pevná súčasť každej série. Bez neho by sa svet, ako ho poznáme, už dávno rozpadol.

"Záhadná žena využila, že sa dal trocha rozptýliť. Zvrtla meč nad hlavou, vykríkla slová v jazyku, ktorému Alec nerozumel, a namierila ho naňho. Z hrotu vystrelilo oranžové špirálové svetlo a zem pod jeho nohami vybuchla, až takmer stratil rovnováhu. Alec odskočil, vytiahol z tulca ďalší šíp a vložil ho do tetivy. Zamieril na miesto, kde stála naposledy, ale žena medzitým zmizla. S namiereným šípom prečesal začiatok uličky, no svoj cieľ zazrel skrčený na rímse budovy. Vystrelil a vybehol z uličky takmer rovnako rýchlo, ako letel šíp. Žena znova zmizla a zjavila sa na vyššej rímse." (str. 80)

Červené zvitky mágie nie sú ani zďaleka také rozsiahle ako predošlé knihy (len pre zaujímavosť - Kráľovná vetra a tmy má vyše 700 strán), ale nie sú o nič menej pútavé a zábavné. Najmä keď krásne zapadnú do súvislostí s predošlými príbehmi. Nazdávam sa, že séria Najstaršie kliatby sa dá čítať aj samostatne, ale nič sa nevyrovná znalosti sveta, v ktorom sa celý dej odohráva. V priebehu rokov sme sa ako čitatelia okrem tieňoloveckého Idrisu nachádzali v New Yorku, Londýne a Los Angeles, tentoraz sa presúvame do rôznych miest v Európe (Paríž, Benátky, Rím...). Práve tam totiž mieria Alec a Magnus, aby si konečne oddýchli od všemožných hrozieb. Keďže však nepriatelia nikdy nespia a stále prichádzajú s novými peripetiami, problémy na seba nenechajú dlho čakať. A ako sa ukáže, ich pôvodcom je sám Magnus. Kedysi vraj založil kult Karmínová ruka, ktorý chce vyvolať chaos, ale vôbec si na to nespomína. Vyvolávanie a uctievanie démonov je treba čím skôr zaraziť, no ako to už býva, veci sa razom skomplikujú... Táto hlavná dejová línia je výrazne doplnená aj o prienik do vzťahu dvoch hrdinov. Alec a Magnus sa dosť často uisťujú o vzájomnej láske, pretože neustále hrozby vyvolávajú občasné pochybnosti. Pre nových čitateľov ide o podstatné zdôvodnenia, no pre nás, stálych fanúšikov, je to pomerne zbytočná vata. Nikto z nás už snáď nepochybuje, že ide o jeden z najsilnejších párov z tieňoloveckej ságy. Preto niekedy akcia ustrnie a postavy si môžu na krátky čas vydýchnuť. A dynamika deja tiež... V porovnaní s ostatnými sériami tu teda zaznamenávam určitý pokles. Zmena rozprávačského štýlu je spôsobená zrejme aj tým, že pod Najstaršími kliatbami je spolu s Cassandrou Clare podpísaný aj autor Wesley Chu. Nie je to prvýkrát, čo Cassandra spolupracuje s iným spisovateľom, spomeňte si napríklad na Holly Black, ktorá je sama osebe známym menom na poli young adult a s ktorou nám priniesli sériu Magistérium. Červené zvitky mágie vnímam ako menej dospelé, určené i mladším čitateľom, hoci miestami natrafíte aj na trochu šteklivejšie scény,.Nie je to však nič, pri čom by vám vypadli oči z jamiek.

Autori knihy (zdroj: BookPeople)

"Keď sa budova začala rúcať, zopár vlkolakov spanikárilo. Podľa Aleca to bolo pochopiteľné, ale dosť nešťastné. V takom prípade totiž väčšinou lietala srsť. Aj krv, zuby a vnútornosti. Traja vlkolaci sa s vrčaním približovali k niekoľkým vystrašeným pixie. Alec sa k nim rozbehol, aby im vlastným telom zastal cestu. To stropu sa na nich ako dážď sypalo murivo, ktoré ich oslepovalo a dusilo. Alec sa v poslednej chvíli vyhol úderu laby s pazúrmi, no potom ho odhodilo nabok." (str. 177)

Vzhľadom na to, že ťahúňom príbehu je Magnus Bane, môžete si byť istí, že vás čaká naozaj štýlová jazda. Európske metropoly ešte nikdy neboli také okázalé, pestrofarebné a živelné. Určite okamžite zatúžite vybrať sa po stopách hrdinov a spoznať zákutia ich stretnutí s upírmi, vlkolkami, čarodejníkmi a ďalšími bytosťami. Vďaka Magnusovi disponuje kniha aj väčšou dávkou humoru a nadhľadu, jeho niekoľkostoročné skúsenosti s ľuďmi (a nielen s nimi) sú dostatočným dôvodom, aby nebral všetko priveľmi vážne. Červené zvitky mágie sú vydareným doplnkom tieňoloveckého univerza a povinným čítaním pre jeho fanúšikov. Stretnete sa v nich aj s ďalšími početnými známymi postavami, ktoré inde nedostali väčší priestor. Cassandre Clare a Wesleymu Chuovi preto dajte šancu, séria sa pekne rozbieha.

Originálny názov: The Red Scrolls of Magic
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Najstaršie kliatby)
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 374

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Letné lásky sú tie najdlhšie

Keď sa spoja dva výrazné talenty na poli literatúry pre mladých, nemôže to skončiť inak ako úspechom. Becky Albertalli stvorila kult v podobe Simona a jeho hľadania vlastnej identity aj identity neznámeho pisateľa. Adam Silvera do svojich vzťahoviek primiešava aj prvky fantázie, čoho dôkazom je zatiaľ jediná jeho do slovenčiny preložená kniha Na konci naozaj obaja umrú. Becky má síce na môj vkus trochu jednoduchý rozprávačský štýl, no v spojení s Adamom vytvorili čitateľný a návykový príbeh o rozchode, novej láske, hudbe a hlavne s dôležitou myšlienkou, že šťastie sa často ukrýva v maličkostiach.

"Sledovať, ako sa mu pred očami rozpadá láska, v ktorú vážne veril, nenahralo nášmu vzťahu do karát. Absolútne nám to neladilo. Raz nechcel, aby som bol s ním a utešoval ho, inokedy sme spolu boli vonku a on mal fakt debilné poznámky o láske. Údery do srdca som však nedokázal znášať večne a nakoniec som musel spraviť krok vzad... Skrátka som nestačil, aby som mu dokázal, že láska môže byť dobrá vec." (str. 36)

Páči sa mi, ako sa Becky a Adam pohrali s malými odkazmi, ako sú napríklad mená hlavných postáv začínajúce na rovnaké písmená ako tie ich (Ben a Arthur). Spoločné písanie si očividne obaja užívali, pretože dva odlišné uhly pohľadu vôbec nepôsobia roztrieštene, nesúrodo, ale vhodne sa dopĺňajú a je ťažké povedať, ktorá z postáv ma očarila viac. Ben aj Arthur majú iskru a patria medzi tie "živé" postavy, s ktorými by ste radi zašli na karaoke. Prečo práve karaoke? Lebo hudba a spev sú tiež súčasťou deja, čo vnímam ako ďalšie plus. Vždy sa teším, ak sa v knihách vyskytuje v určitej forme umenie - či už ide o hudbu, herectvo, alebo vášeň k literatúre. Samotná romanca medzi chlapcami je vtipná, prirodzene romantická, miestami bizarná, no ani na chvíľu nepocítite medzi nimi nedostatok záujmu či chémie. Kniha Čo ak sme to my rúca jeden stereotyp za druhým a je potrebnou fackou pre každého človeka žijúceho v obmedzenej bubline. Kým spomínaný Simon žil v azda až príliš ružovom svete, Ben a Arthur sa musia potýkať s omnoho reálnejšími problémami, plynúcimi z ich pôvodu či interakcií s okolím.

"Pobozká ma. Len tak. Položil mi dlane na líca a bozkáva ma. Doriti. Akože, nikdy som si neuvedomil, ako blízko sa k vám druhý človek pri bozkávaní priblíži. Má hlavu hneď pri mne. Sklonenú dole, aby sa dotkol mojej. Má zatvorené oči a prechádza perami po mojich a VAU, neviem, či je vhodné, ak sa vám v takejto situácii postaví, ale - oh." (str. 194)

Arthut je Žid s ADHD a Ben má portorikánske korene. Okrem homofóbnych prejavov tak čelia aj ďalším nepríjemnostiam, čím je potreba tolerancie ešte výraznejšia. Obaja hrdinovia si vás vo svojej milej nedokonalosti okamžite získajú, či už zaujímavým prvým stretnutím, alebo tým, že budete spolu s nimi prežívať každý emocionálny poryv. A hoci ide o love story s mierne predvídateľným dejom, predsa natrafíte na prekvapenia, čo sa nedajú očakávať. Text je rozdelený na tri časti a už názov druhej prezradí odpoveď na otázku v názve. Čo ak sme to my sa u mňa zaradí na čestné miesto, pretože kniha ma bavila, sem-tam donútila zdvihnúť obočie či pousmiať sa nad činmi alebo myšlienkami postáv. Letné obdobie a prostredie New Yorku sú už len príjemné bonusy. Autorská dvojica Albertalli - Silvera trafila do čierneho a ja budem len rád (a iste nielen ja), ak to nebude ich posledná spolupráca.

Originálny názov: What If It´s Us
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 382

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.