Záhada Ďatlovovej výpravy

Erika Jarkovská sa už dávno etablovala na domácom knižnom trhu ako autorka historicko-spoločenských románov založených na skutočných udalostiach. Kto pozná jej tvorbu, vie, že sa vyznačuje dôkladnou znalosťou zobrazených reálií, citom pre detail a pestrou paletou postáv. Svojich fanúšikov horúcou novinkou rozhodne nesklame a vzhľadom na pútavú tému má veľkú šancu získať aj množstvo nových priaznivcov. Erika tentoraz rozšírila žánrové špecifiká a dejiny so spoločenským presahom obohatila o mysteriózne prvky. A bodaj by nie! Námet dosiaľ nevysvetlenej záhadnej výpravy na Ural si priam žiada, aby sa k nemu pristúpilo s istou dávkou tajomnosti. Tam, kde by iní ľahko skĺzli k hyperbolizácii či prvoplánovým konšpiračným teóriám, si však autorka našťastie udržiava racionálny, uveriteľný prístup.

"V myšlienkach nad ďalšími vetami sa zadívam do diaľky. A vtedy opäť medzi brezami zachytím ten pohyb - mihnutie, ako keď sa deti hrajú na schovávačku a zo zvedavosti vystrčia hlavu, aby skontrolovali, či ten, kto žmúri, už nejde ich smerom. Hrá sa s nami niekto na schovávačku? Zaostrím zrak. Vidím však len kmene briez, kde-tu rastúce smreky a trsy vysokej trávy, vykúkajúce spod snehu, ale nikde ani živú dušu. Odložím denník do batohu. Keď sa znovu pohneme na pochod, ešte sa obzriem do brezového hája. Nikto tam nie je, zahvízda mi okolo uší vietor, čo sa zniesol z korún stromov a postrapatil mi šticu." (str. 118-119)

Názov románu je vo svojej jednoduchosti priam geniálny. Číslo Deväť sa totiž prelína celým dejom a jeho rôznorodá symbolika je rozpoznateľná vo viacerých rovinách. Nerád by som v tomto smere prezrádzal viac, objavovanie jeho významov je jedným z lákadiel knihy, podporujúcich celkové mysteriózne vyznenie. To sa prejavuje už od prvých riadkov prostredníctvom rozprávača Rustema a jeho spánkovej paralýzy. Ťažko vysvetliteľné muky, ktoré v ňom oživujú vieru v nadprirodzené sily, ho oberajú o zdravý odpočinok a narúšajú logické myslenie. Páči sa mi kontrast medzi technickým vzdelaním členov expedície a ich stretom s prvkami mimo racionálneho sveta. Prirodzene, niektorí jednotlivci majú problém uveriť, že majú dočinenia s čímsi podobným, no o to autentickejšie napokon pôsobia ich postoje. Pretože rovnako ako oni musí uveriť aj čitateľ, hlavne ak ide o tému, ktorej sa venujú mnohí "záhadológovia". Ako laik však predpokladám, že aj najväčší expert na danú výpravu bude spokojný s autorkiným umeleckým spracovaním. Erika ju totiž predstavuje v celej kráse - od príprav cez presúvanie sa k hore Otorten až po samotný tragický záver. Ak niekto uprednostňuje okamžité vpadnutie do dramatických udalostí, mal by pozmeniť svoje očakávania. Dej plynie spočiatku pokojne, nikam sa neponáhľa, graduje pomaly, ale zato isto. Zvolený spôsob rozprávania je adekvátny počtu ústredných postáv. Aby ste si k nim vytvorili vzťah, musíte ich spoznať, a to sa bez dôkladnej expozície uskutočniť nedá. Autorka je našťastie skúsená v budovaní charakterov, a tak nebudete mať najmenší problém odlíšiť Judina od Sašu či Igora od Jurija. Priestor na lepšie pochopenie ľudí a udalostí poskytuje aj ďalší uhol pohľadu vďaka druhej rozprávačke Zine. Šikovné a citlivé dievča je srdcom výpravy, pričom do chladného prostredia vnáša i kúsok nevyriešených citov. S Rustemom sa skvele dopĺňajú, a hoci viete, ako napokon dopadnú, predsa len im držíte palce a dúfate v šťastnejší koniec. 

Erika Jarkovská

"V snahe odpútať sa od ľútosti si premietnem tváre chalanov, odfukujúcich v stane. Čo sa to s nami v posledné dni deje? Každý je akýsi... iný. Iný, než v škole alebo na začiatku túry, a každý svojím spôsobom. Akoby na nich, len čo prešli do divočiny, čosi doľahlo. Niečo neviditeľné, no o to mocnejšie. Sama som to pocítila v lese. Zosunulo sa to na nás z korún stromov a ovládlo naše mysle aj správanie? Niekto je podráždenejší, iný zlomyseľnejší alebo chápavejší. Ja som oveľa citlivejšia. Akoby sme svoje minulé ja nechali v opustenej geologickej osade a stávali sa protikladom samých seba." (str. 143)

Tvrdiť, že román Deväť je iba o osude Ďatlovovej výpravy, by však bolo nadmieru nedostačujúce. Jej členova totiž počas cesty natrafia na pestrú zmes postáv a ocitnú sa na niekoľkých miestach, vďaka čomu sa stretnú s ľuďmi z rôznych spoločenských a sociálnych sfér. Keďže príbeh sa odohráva na konci 50. rokov 20. storočia, v Sovietskom zväze bolo ešte stále cítiť dozvuky stalinizmu, politických procesov a vlády strachu. Nedôvera sa votrie aj do skupiny mladých dobrodruhov v podobe nečakaného člena s pochybnou minulosťou a preverí ich postoje voči aktuálnej situácii. A zároveň poodhalí čitateľovi zákulisie už beztak zaujímavého deja. Erika Jarkovská svojím najnovším literárnym počinom potvrdila svoj talent prinášať príbehy založené na reálnych udalostiach a oživovať mená (ne)dávnej histórie. Rastie každou knihou, preto je na mieste očakávanie, čím poteší svojich fanúšikov nabudúce 😊.

Minotaurus je iba začiatok...

Vydavateľstvo Tatran našťastie nepoľavuje v prekladoch beletristických spracovaní známych gréckych mýtov, a tak máme možnosť začítať sa do ďalšieho príbehu odetého do nového šatu. Americká spisovateľka Jennifer Saintová sa však neobmedzuje iba na prerozprávanie slávneho hrdinstva, do svojho románu zakomponovala mnoho iných - trúfam si povedať nadčasových - motívov. Minotaurus, bludisko, Ariadnina niť, Teseus... Nech už poznáte daný mýtus z ktoréhokoľvek uhla, jednoznačne z neho vychádza ako víťaz odvážny mladík. A hoci je pomoc krétskej princeznej pri porážke nebezpečnej bytosti nepopierateľná, v konečnom dôsledku sa jej nedostáva až tak veľa priestoru. Neoprávnene, pretože ako zistíte, Ariadna vyznieva napokon omnoho zaujímavejšie...

"Prezradila som mu, ako sa dostať z labyrintu. Pomohla som mu zachrániť trinásť nevinných Aténčanov a zabiť svojho brata a on mi za to doprial týždeň života vo vyhnanstve na opustenom ostrove. Sadla som si na päty, bezmocne som sa knísala sem a tam a z boľavého hrdla sa mi drali nezadržateľné vzlyky. V hlave mi búšilo a nevdojak sa mi zazdalo, že počujem staré známe dunenie kopýt na kamennej podlahe. Obklopili ma nekonečné zatuchnuté chodby a neúprosne ma vťahovali do hlbín podzemia." (str. 97)

Mylne som sa nazdával, že román bude zameraný čisto na porážku bytosti žijúcej v hlbinách podzemného bludiska. V skutočnosti ide iba o základ omnoho bohatšieho deja, ktorý vám rozšíri obzory a zároveň poopraví názor na to, kto je hrdina a kto iba samoľúby jedinec vyhrievajúci sa v žiare vlastnej arogancie. Text románu je rozdelený na štyri časti, pričom každá zobrazuje Ariadnu v inej životnej fáze - spoznávame ju ako nevinné dievča, oklamanú a sklamanú ženu, manželku boha a napokon ako bojovníčku (nielen) za svoje práva. Ale pekne po poriadku... Ariadna a jej mladšia sestra Faidra žijú pod jarmom krutého otca, vládcu ostrova Kréta, ktorý nič nezabúda ani neodpúšťa a vyžíva sa v týraní svojich protivníkov, aj keby malo ísť o jeho blízkych. Dôsledkom jeho prefíkanosti a je napokon aj Minotaurus, človek s býčou hlavou, bytosť naháňajúca strach široko-ďaleko. Predovšetkým v Aténach, ktoré majú každý rok poslať na Krétu trinásť mladých chlapcov a dievčat, aby sa stali pokrmom pre krvilačného väzňa labyrintu. Keď sa medzi nimi ocitne aj švárny mladík, aténsky princ Teseus, okamžite padne do oka Ariadne, odhodlanej nedopustiť, aby obetavý chlapec dopadol ako mnohí pred ním. Povestné klbko nite pomôže Teseovi nájsť správny smer, no hoci krétskej princeznej sľúbil lásku a možnosť odplávať s ním do Atén, Ariadna sa veľmi rýchlo namiesto krásneho sna ocitá v nočnej more. Ostáva sama na pustom ostrove, ponechaná prírode, času a... bohu Dionýzovi. Nevšedný vzťah olympana a smrteľníčky otvára Ariadne ďalšie nečakané dvere, za ktorými však môže číhať nielen nepredstaviteľné rodinné šťastie, ale aj zrada a nespútanosť božstva, na ktorú nie je pripravený žiadny obyčajný človek. Nehovoriac o tom, že Ariadna nemá ani potuchy, čo sa medzitým odohráva mimo ich čarovného ostrova... Ariadna je síce hlavnou rozprávačkou príbehu, ale od druhej časti románu preberá žezlo príbehu aj Faidra. Tá sa súhrou náhod (či skôr osudu v rukách sudičiek) dostala priamo do Atén a vzala do rúk ich politické smerovanie. Práve vďaka nej máme dôkladnú možnosť spoznať bližšie "hrdinského" Tesea a spraviť si o ňom presnejší obraz. Priznám sa, bol som sklamaný. Samozrejme, ide o fikciu bohato dotvorenú autorkinou predstavivosťou, no napriek tomu máte dojem, že grécke mýty ešte nikdy neboli také reálne. Jennifer Saintová prináša príbeh, ktorý sa vám vryje do pamäti aj do srdca, a to najmä vďaka silným ženským postavám, ich viere v dobro a uvedomeniu si vlastnej dôležitosti. 

Jennifer Saintová (zdroj: uitgeverijorlando)

"Prižmúrila som oči, aby som lepšie videla na najvyšší vrch, kde sa črtala akási postava. Len čo slnko zašlo za mraky, zbadala som ju v celej jej kráse. Belostné ramená sa ligotali, akoby boli vytesané z mramoru, a veľké okrúhle oči lemované hustými mihalnicami jej dodávali groteskne nevinný výzor. Neúprosne na mňa upierala temné zrenice a jej nenávisť mi kĺzala po hrdle ako chladná oceľová čepeľ. Héra. Zmietala som sa ako ryba na suchu. Zdalo sa mi, že som uviazla v šmykľavej sieti, a hádzala som sa na jej okraje v zúfalej snahe vyslobodiť sa." (str. 165)

Ariadna nie je prvoplánovým prerozprávaním známeho príbehu. Autorka doň votkala toľko zaujímavých motívov, že by nad nimi žasol aj chýrny umelec, vedec a architekt Daidalos. Napokon, aj on tvorí neoddeliteľnú súčasť príbehu, až kým sa so svojím synom Ikarom nepokúsi ujsť z područia krétskeho kráľa... Žiadny antický mýtus neexistuje osamotene, všetky báje sú istým spôsobom prepojené a román Ariadna je toho dôkazom. Muselo byť náročné oklieštiť dej tak, aby neskĺzol k iným, vedľajším líniám, napriek tomu sa však Jennifer podarilo napísať hutné, smelé a pútavé dielo. Zabavíte sa, poučíte aj zamyslíte. A nedajte sa odradiť miernym spomalením v druhej časti - je významná z hľadiska Ariadninho vývoja, skvele vygradovaného v strhujúcom závere. Ako fanúšik gréckej mytológie - a odteraz aj Jennifer Saintovej - verím, že Tatran nám dopraje preklad aj jej ďalšej tvorby...

Originálny názov: Ariadne
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Pernišová
Počet strán: 302

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Odvaha a hrdosť Grékov v boji proti Peržanom

Moje čitateľské srdce zaplesalo radosťou, keď vydavateľstvo Tatran siahlo po jednom z najlepších autorov historických románov. Conn Iggulden má konečne možnosť zapustiť pevné korene aj na Slovensku, nepochybujem totiž o tom, že si u nás nájde množstvo verných fanúšikov. Mal som možnosť spoznať jeho tetralógiu Vojna ruží a rovnako kvalitný zážitok zo spoznávania pestrých dejín som očakával aj od prvej časti dvojdielnej série zameranej na ďalší vojnový konflikt, tentoraz však zasadený do antiky. Grécko-perzské vojny sú dodnes opradené mnohými legendami a hrdinstvami s priam mytologickým nádychom, čo samo osebe zaručuje dostatok pútavých motívov. Šikovný spisovateľ z nich ľahko vydoluje maximum a vy si už len užívate pohnuto-krásny obraz dávnych čias. 

"Temistokles viedol fýly v strede vpred, aby zničili zostávajúcich prakovníkov a lukostrelcov. Boli to drsní chlapi, Etiópčania a Egypťania s nožmi a palicami. A predsa zoči-voči hoplitom v bronzovom brnení hynuli ako podrezané ovce. Zabíjanie pokračovalo až do tmy, keď Aristeides podpálil poslednú loď na pláži. Nezanechajú tu po sebe nažive ani jediného Peržana, ktorý by mohol kradnúť, znásilňovať a vraždiť nevinných. More sa upokojovalo a mŕtve telá narážali do seba ako jablká na vode. Napokon bolo po boji, keď vysoko na letnú oblohu vystúpil mesiac." (str. 68)

História v podaní Conna Igguldena nie je iba suchopárnym výpočtom jedincov zapojených do udalostí definujúcich svojím spôsobom i podobu súčasného sveta. Na stránkach románu Brány do Atén ožívajú osoby z mäsa a kostí, reálne i vymyslené, aby spoločne čelili silnému nepriateľovi. A je pritom úplne jedno, že dejín znalí čitatelia poznajú výsledok vojny i jednotlivých bitiek. Azda o to viac budú prežívať zápolenie s časom, taktikou protivníka i (ne)priazňou bohov. Do hry vstupujú mnohé postavy, pričom každá je čímsi špecifická a utkvie vám v pamäti. Nemusíte sa obávať, že by ste v nich stratili prehľad, autor je šikovný rozprávač a ich osudy dávkuje rozumne a pritom stále dynamicky. Ak by sa však zameral iba na najväčšie zvraty grécko-perzského konfliktu, bolo by to kontraproduktívne. Preto sa môžete tešiť aj na menšie, osobnejšie príbehy, ktoré nielenže funkčne dotvárajú dej, ale zároveň poskytujú omnoho celistvejší pohľad na život a zmýšľanie v období 5. storočia pred Kristom. Ďalším zaujímavým faktorom je, že na základe postupného spoznávania postáv napokon fandíte aj tým, čo na vás spočiatku nepôsobili práve sympatickým dojmom. Aj to je však obraz doby - v čase ohrozenia idú osobné sváry bokom v prospech zjednotenia sa proti mocnej ríši. Hoci by bolo, samozrejme, naivné myslieť si, že všetci Gréci sa zachovali hrdinsky a odložili bokom svoje sebecké pohnútky... V centre deja je však trojica mužov, ktorí by pokojne obstáli ako vzor ideálov a odvahy i dnes - Temistokles, Xantippos a Aristeides. Každý z nich je iný, a práve preto sa zrejme tak dokonale dopĺňajú. Predstavujú hybnú silu a motiváciu, akú im môžu závidieť aj početne silnejší Peržania. Helénska kultúra fascinuje odborníkov, laikov i umelcov aj po tisícročiach, mňa nevynímajúc. Brány do Atén poskytujú úchvatný pohľad na vtedajšie reálie aj prienik do myslí a pocitov ľudí z rôznych vrstiev. Iste, román nedokáže nahradiť vedecké texty, no v tomto prípade ste schopní ľahko uveriť každému slovu. Zobrazené bitky nepodliehajú romantizácii, hrdinovia krvácajú a umierajú a bohovia, ako ich poznáme z mýtov a legiend, sa len prizerajú a snáď aj bavia na svojvôli obyčajných smrteľníkov... 

Conn Iggulden (zdroj: Facebook)

"Temistoklovi pulzovalo v prste, prvotná bolesť odznela a vyčerpala ho. Poznal flotilu najlepšie z nich všetkých. Bola zdrojom jeho autority v Aténach, predstavovala tridsaťtisíc zamestnaných a zaplatených veslárov. Na lodiach tak alebo onak pracovalo celé mesto, rozhodne väčšina snemu. Ďakovali Temistoklovi za plácu a boli na svoju prácu hrdí. V ten deň mali pocit, že zapredal ich dielo Sparte, že ich odhodil ako opozeranú milenku. Samozrejme, nebude im vešať na nos, že nemieni poslúchať zlé spartské velenie." (str. 225)

Vzhľadom na to, že Brány do Atén sú len prvým dielom dilógie, koniec je krásne vystupňovaný a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť výdatného čítania, ktoré si však pýta ďalšiu dávku. Mnohé dejové línie sú uzavreté, no pokračovanie má ešte rozhodne čo ponúknuť. Temistoklov osud rozpovie román Ochranca a ja sa už teraz neviem dočkať, kedy ho budem držať v rukách. Skvelý dej, verné historické reálie, ukážková gradácia a budovanie charakterov robia z Conna Igguldena čelného predstaviteľa žánru a jeho novinka v slovenskom jazyku to len potvrdzuje.

Originálny názov: The Gates of Athens
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Aténčania)
Preklad: Lucia Halová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Záchrana lásky na pozadí úpadku

Tretí diel pentalógie Mágia živlov priamo nadväzuje na svojho predchodcu, preto som bol mierne obozretný. Pád ohnivého princa totiž doplatil na kliatbu pokračovaní, keď namiesto znásobenia dynamiky klesnú na úroveň výplne a neprinesú veľa nového. Napriek tomu som dúfal, že sa príbeh pozdvihne alebo aspoň vráti do koľají úvodnej časti, pretože má potenciál zaradiť sa medzi tie, na ktoré si spomeniete aj po dlhšom čase. Po jeho prečítaní rád konštatujem, že kríza je zažehnaná a Elise Kova dokazuje svoj rozprávačský talent. Americká spisovateľka vás prostredníctvom svojej bohatej fantázie prenesie do sveta plného mágie, vzdoru, kráľovských intríg a hlavne lásky. Práve tá je základným kameňom série, na svoje si teda prídu najmä romantické duše. 

"Kdesi na hranici jej vnímania ju ovanul horúci vietor. Za ním nasledoval oheň, ktorý pohltil svet okolo: jeho mentálna obrana. Už stačilo! zvolala. Nedovolila, aby ju detinské protesty rozcítili. Nebojuj so mnou. Bol tu. Vhallino srdce - ich srdce - sa rozbúšilo a jej metafyzické nohy sa rozbehli. Bežala cez plamene, ktoré ju nepálili. Cez temnotu, ktorá sa menila na teplo. V tých plameňoch videla mihotajúce sa siluety. Videla muža, ktorého dobre poznala, a chlapca, z ktorého vyrástol. Tiene Aldrikovej minulosti tancovali mimo jej dosahu, príliš hmlisté, aby ich rozoznala." (str. 85)

Hlavná postava Vhalla Yarlová, po dlhých rokoch prvá veterná - a veľmi mocná - čarodejka, toho zakúsila už poriadne veľa. A hoci utrpela aj nevyhnutné straty, z každého boja vyšla svojím spôsobom zocelená, či už fyzicky, alebo psychicky. Popritom sa zaoberá otázkou, kým vlastne je, kam smeruje jej cesta a aký je jej účel. S tým súvisí aj problém, či má právo dať prednosť osobným citom pred potrebami kráľovstva a jeho bezpečia. Najmä ak je jeho najsilnejšou a najničivejšou zbraňou. Sever čaká na dobytie, megalomanské plány manipulatívneho Imperátora Vhalle nedovoľujú nasledovať volanie šťastia a slobody, čo sa ešte znásobí po tom, ako sa vládcov syn Aldrik, jej milovaný, ocitne v ohrození života. Mám dojem, že Elise Kova sa oproti predošlým častiam viac pohrúžila do vnútra svojej hrdinky, ale nerobí to prvoplánovo. Koniec Zemského kráľovstva je o čosi dospelejšie čítanie, som rád, že séria nadobudla kvalitatívne stúpajúcu tendenciu, a netýka sa to len stavby príbehu. Vhalla pôsobí zodpovednejšie, uvedomelejšie, už to nie je tápajúca tínedžerka, ale pomerne vyformovaná mladá žena, ktorá vie, čo sa od nej očakáva, ale konečne je odhodlaná dbať aj na vlastné dobro. Na druhej strane však autorka až pričasto poukazuje na jej jedinečnosť a heroickosť. Menej je niekedy viac... Postavy Mágie živlov nie sú dokonalé, ani rytieri nie sú nablýskaní vojaci v žiarivom brnení, Aldrik ako Vhallin protiklad je špinavý, poškvrnený na tele i na duší, dlho márne hľadajúci kúsok svetla vo svojom temnom svete. Páči sa mi, že nie vždy sa zachová správne, podľa všeobecných morálnych kritérií, azda aj preto mi zo všetkých postáv sadol najviac. Niekedy naruší vaše čitateľské očakávania, hoci zároveň dobre viete, že napokon v ňom musí zvíťaziť pozitívna stránka. Na tento konečný moment si však ešte budeme musieť počkať... Dej dopĺňajú nemenej dôležité vedľajšie postavy, či už princ - lámač sŕdc, nenávidený panovník Solaris, Vhallini spolubojovníci alebo Daniel, ktorý vám síce bude liezť pekne na nervy, ale zároveň si pre seba ukradne takmer každú scénu. Ak sa necháte voľne unášať rozvitým príbehom a odmyslíte si niektoré logické zakopnutia, môžete očakávať pestrú búrku emócií. Ľahko sa totiž pobavíte, zamyslíte nad úlohou osudu v našich životoch aj rozčúlite pre cisárove kruté praktiky. 

Elise Kova (zdroj: Twitter)

"Aldrik sa okamžite pohol, aby ju opäť chytil, no Vhalla ho zastavila varovným pohľadom. Rozhodla sa. No v rozpore s jej slovami a so všetkým, čo kedy o tejto situácii povie na verejnosti, to rozhodnutie neurobila z túžby vyhovieť Cisárovi. Práve naopak. Keď už získala podporu veliteľov, upevní si pozíciu poslušnej vojačky. Vedome zo seba urobí skromnú služobníčku, zneužívanú jej mocibažným pánom. Aspoň v to dúfala, keď vystrela zápästia. Cisár konečne dostal, čo chcel. Nasadil jej studené železné okovy a zacvakol ich." (str. 239)

Ako býva u Elise Kova zvykom, najväčšie prekvapenia si necháva na záver. Ten je klasicky otvorený a dokáže navnadiť na pokračovanie. Musím ale podotknúť, že postavy sa začnú odrazu správať skôr podľa autorkinho zámeru než podľa vnútornej logiky príbehu, snáď len s výnimkou cisára, ktorého negatívne činy už asi nikoho nezarazia. No chápem, že je potrebné nejako skomplikovať vzťah Vhally a Aldrika, rovnako netreba strácať zo zreteľa ani cieľovú skupinu, a tak je Koniec Zemského kráľovstva predsa len obstojným čítaním. Síce som naďalej presvedčený, že sérii by prospelo výrazné skrátenie a vyškrtanie balastu, ale už teraz viem, že s ňou ostanem až do konca. Napokon, bola by škoda zastať na polceste, keď už po Vhallinom boku bojujem tretí raz...

Originálny názov: Earth's End
Príslušnosť k sérii: 3. diel (Mágia živlov)
Preklad: Gabriela Patkolová
Počet strán: 360

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nesúrodá skupina v boji o osud sveta

Keď vydavateľstvo Motýľ ohlásilo preklad ďalšej série z pera Victorie Aveyard, bol som mierne obozretný. Z tej predošlej som mal totiž dojem, že kvalitatívne klesá s každou časťou. Som však typ čitateľa, ktorý dáva spisovateľom a spisovateľkám druhé šance, Ničiteľ ríše navyše prišiel s konceptom blízkym môjmu srdcu - so spojením pestrých charakterov v záujme spoločného cieľa. Trilógia o záchrane sveta pred zničením síce neznie ako niečo nové, ale musím uznať, že autorke sa podarilo vniesť do pomerne bežného námetu viacero originálnych prvkov a zaslúži si pozornosť. V podobne ladených príbehoch je rovnako ako hrdinovia dôležitý samotný záporák, ktorý však môže ľahko skĺznuť k nechcenej paródii. Som rád, že Taristan vyznieva skutočne nebezpečne a poraziť ho nebude vôbec jednoduché. 

"Starší zapískal, mocne a prenikavo. Kôň vybehol do cvalu, rútiac sa dolu kopcom. Nie do boja, ale okolo neho, okolo netvorov, tiel, padlých a mŕtvych Spoločníkov. S rýchlosťou, akú môže dosiahnuť iba nesmrteľný, sa Dom vrhol na Cortaelov meč, urobil kotrmelec, aby vytiahol čepeľ z blata. Vrhol ho, keď sa znovu narovnal, a s využitím celej svojej sily hodil čepeľ ako oštep hore nad zjazvené hlavy Vretennej armády. Meč plachtil vzduchom ako šíp vystrelený z tetivy. Ako posledný vzdych víťazstva pri celkovej porážke. Taristan zreval, čepeľ a žrebec sa k sebe blížili." (str. 29)

Zloduch série používa magické Vretená na otváranie portálov do iných ríš, aby rozpútal zlo a zničil svet. O jeho zámeroch a krutej povahe vás presvedčí už akciou nabitý prológ, ktorý šikovne nastaví latku a vyburcuje vo vás zvedavosť. Následne sa dej trochu spomalí, ale to neznamená, že bude stagnovať. Čaká na vás totiž nevyhnutné predstavenie ústredných postáv. Expozícia hrdinov prebieha dynamicky hlavne pre ich rôznorodosť a čitateľskú príťažlivosť. Victoria Aveyard nie je žiadna zelenáčka a dobre vie, že základom úspešného príbehu sú výrazné charaktery s odlišnou motiváciou, ktoré si čitatelia rýchlo obľúbia. Každému z nich je venovaný dostatočný priestor, zabezpečený predovšetkým striedaním uhla pohľadu, no i tak najviac spomedzi nich vyčnieva pirátska dcéra Corayne. Jej osud sa diametrálne zmení, keď ju navštívi nesmrteľný vojak Domacridhan s vrahyňou Sorasou a informujú ju, že je poslednou zo starodávnej pokrvnej línie a jedinou, kto môže zastaviť nezastaviteľného protivníka. To vedie k vyhľadaniu ďalších členov výpravy - panoša Andryho, pre ktorého je česť dôležitá rovnako ako domov, prastarú čarodejnicu s nejasným vyjadrovaním, tajomného falšovateľa Charltona a lovkyňu odmien Sigil. Medzi početné postavy patrí aj Erida, ambiciózna kráľovná Gallandu, a nesmrteľná následníčka trónu Ridha. Nemusíte sa však báť zmätku v ich menách, vzťahoch či konaní, autorka si ich dokáže ustriehnuť a nitky ich životov prepletá ľahko a zaujímavo. Ničiteľ ríše disponuje neutíchajúcou akciou, čo sa mi náramne pozdávalo. Zhutnenie deja do troch kníh sérii zjavne prospieva, rovnako ako menší dôraz na ľúbostnú líniu. Niežeby v nej chýbala romantika, bez tej sa zaobíde máloktorý román daného žánru, no nečakajte žiadny otrepaný milostný trojuholník ani naťahovanú slow burn romance. Postavy si vytvárajú putá skôr na opatrnom, ale čoraz pevnejšom priateľstve, vzájomnom rešpekte, humore a ochrane. Ich dynamika dodáva knihe správny šmrnc a nebudete sa nudiť ani pri mierne spomalenom gradovaní. Victoria pritom vytvorila celkom nový svet, a aby ste doň prenikli skutočne naplno, musíte sa zmieriť aj s početnými opismi. Tie potešia každého priaznivca dôkladnej prípravy, no priznám sa, že občas som ich preskočil v záujme rýchlejšieho napredovania. Predsa len, nejde o žiadnu jednohubku, ktorú zhltnete na krátke posedenie, a užil som si ju aj bez nich.

Victoria Aveyard (zdroj: MassLive.com)

"Čarodejník utekal cez vyvýšený stupienok, ústa sa mu horúčkovito pohybovali a kričal buď modlitbu, alebo zaklínadlo, alebo oboje. Sorasa nič z toho nepočula, svet sa jej v očiach zúžil. Bol čas konať. Brnenie strážcu Levej stráže sa sfarbilo načerveno. Krčah vína ho tvrdo zasiahol do hrude. Víno sa rozlialo a ona sa tvárila ako nemotorná slúžka. Jej náhla, zámerná strata bremena spôsobila, že zakopol a ona bola zrazu pri ňom, čepeľ držala blízko, zameraná na rytiera stojaceho nad Corayne." (str. 230)

Niektoré série majú podobne raketový nástup ako Ničiteľ ríše, no postupne strácajú dych. Dúfam, že sa to nestane aj v tomto prípade, pretože by ma to veľmi mrzelo. Prvý diel poskytol dvom ďalším veľký potenciál, snáď ma Victoria Aveyard nesklame a udrží si moju priazeň. Už teraz som zvedavý, akým smerom sa budú uberať jednotlivé postavy a kam sa posunú ich vzťahy. Nepravdepodobní hrdinovia sú vždy skvelým základom pre rozvíjanie rôznych námetov, takisto ako mocný, odhodlaný nepriateľ s pochopiteľnou motiváciou. A predovšetkým v ťaživej súčasnosti, keď je vízia víťazstva dobra a spravodlivosti potrebná ako soľ.

Originálny názov: Realm Breaker
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Ničiteľ ríše)
Preklad: Romana Korenková
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

More, piráti a rodina

Napísať príbeh z prostredia pirátov je odvážny počin, pretože výsledok je značne nepredvídateľný. Buď z toho môže vzniknúť strhujúce dobrodružstvo, alebo môže vyznieť ako paródia plná klišé a stereotypných námetov. Spisovateľka Adrienne Young si zjavne dobre uvedomuje peripetie dejiska - nevyhne sa, samozrejme, aj známym motívom, bez ktorých si príbeh námorníkov, zlodejov a kupcov ani nevieme predstaviť, no zároveň ich dopĺňa originálnymi situáciami a predovšetkým výraznými, živými postavami. Nejde pritom iba o prvoplánovú snahu zaujať, neutíchajúce dianie je popretkávané rôznymi myšlienkami. Aj čitateľ si predsa občas musí vydýchnuť, nehovoriac o ústrednej postave dvojdielnej série Fable, pre ktorú je chvíľa pokoja na prvý pohľad čosi nedosiahnuteľné. 

"Na chrbte a na ramene ma poškriabal koral. Prúd ma ešte stihol poprehadzovať ponad brázdy, kým som sa napokon čohosi chytila. Popri mne sa valila studená voda a odviala mi vlasy preč z tváre. Zdvihla som sa, svaly mi kričali od bolesti a slabosť v končatinách sa zhoršovala. Ako som sa držala, ruky sa mi triasli. Pokožka ma začala páliť, pretože jed z koralu mi už presakoval do krvi. Vytiahla som sa ku stene, aby som sa dostala z jeho dosahu, a pritisla som sa ku šelfu. Snažila som sa prinútiť srdce, aby sa upokojilo, skôr než mi dôjde vzduch. Spodný prúd ma odvliekol najmenej tridsať metrov a ja som sa rýchlo potrebovala vynoriť." (str. 68)

Dievča mora vábi predovšetkým spomenutým prostredím, ale v jadre ide o príbeh vnútornej sily obyčajného človeka a najtriviálnejšej a zároveň najdôležitejšej súčasti nášho bytia - lásky. Autorka namixovala koktejl z napätia, túžby po prežití, hľadania rodiny a zo zmyslu domova a bezpečia. Je však veľmi náročné dosiahnuť stanovené ciele, keď hrozí, že každý záchvev náklonnosti môže rýchlo klesnúť na dno zradného mora. Fable je hrdinka, ktorá veľmi skoro musí dokázať prežiť v obklopení silnejších a krutejších ľudí. Po tom, ako prišla o matku a otec ju nechal na neslávne známom ostrove hrdlorezov bojovať o každý nový úsvit, sa zocelila a naučila dôverovať svojim nezvyčajným schopnostiam. Svet, v ktorom sa pohybujeme, nepraje slabým jedincom, a mladým dievčatám na prahu dospelosti už vôbec nie. Ak si chcú zadovážiť svoje miesto pod slnkom, musia sa poriadne obracať, a aj sa vždy nájdu muži spochybňujúci ich kvality. Postavy sa deň čo deň boria s nespravodlivosťou a násilím, čeliac stále novým výzvam a rozhodnutiam, pričom nie vždy smerujú k lepším podmienkam. Výber menšieho zla, pomsta a intrigy sú bežnou výbavou námorníkov i kupcov, ale pomedzi temné pohnútky duše občas prebleskne aj lúč dobra, hoci nie v úplne najčistejšej forme. Mužský protagonista West je pekným príkladom postavy ovplyvnenej prostredím, v ktorom žije. Nemrhá slovami, vie byť bezohľadný, netrpezlivý a neochvejne si stráži svoje tajomstvá, no keď na to príde, prejaví sa aj jeho ochota odhodiť masku neprístupnosti a ochrániť ľudí, na ktorých mu záleží. Podobne ako Fable má čo ponúknuť, je výborne napísaný a už teraz sa teším, ako sa jeho charakter prehĺbi v pokračovaní knihy. Ich romantická línia však nie je zďaleka jedinou a povedal by som, že ani tou najemotívnejšou. Nechcem prezrádzať priveľa, ale niektoré páry si ukradnú vaše srdce a budete im fandiť viac než ústrednej dvojici. Najmä v oceáne plnom lží a poloprávd, keďže každá informácia má svoju cenu a mnohí si z pravdy spravili obchodný artikel. Svoje o tom vie aj obávaný pirát Svätec - osamelý, stoický a krutý muž, ktorého posádka je vysnívaným cieľom jeho dcéry. Po manželkinej smrti však zatvrdil svoje vnútro a je otázne, či vôbec bude ešte niekedy schopný prejaviť svoju zraniteľnosť. Jeho vzťah s Fable je jedným z hnacích motorov príbehu a je spracovaný naozaj skvele!

Adrienne Young (zdroj: adrienneyoungbooks.com)

"Chcela som ho nenávidieť. Chcela som ho preklínať. No ako od môjho odchodu ubiehali minúty, zamorila ma pravda o tom, že nenávisť nebola to jediné, čo som cítila. Nevedela som nič o tom, odkiaľ prišiel, vedela som však, že o tom nerád hovoril. Svoju ríšu vybudoval z ničoho, loď za loďou, a aj keď ma opustil a zradil, stále vo mne žila maličká časť, ktorá ho ľúbila. A vedela som prečo. Isolde. Moja matka Svätca milovala takou láskou, ktorá by zapálila aj more. A práve to mi nedovolilo želať si jeho smrť." (str. 186)

Adrienne Young sa prejavuje ako veľmi zručná rozprávačka. Jej román obsahuje veľké množstvo rôznych motívov, ktoré by sa v rukách menej nadanej spisovateľky mohli ľahko rozpadnúť. Séria Fable však drží pokope, funguje ako dobre naolejovaný stroj a patrí u mňa k tomu najlepšiemu, čo žáner young adult ponúka. Možno je to aj tým, že ma oddávna fascinuje svet pirátov, moja objektivita je v tomto prípade značne poznačená, no i tak ide o kvalitné čítanie, ktoré by nemalo ujsť vašej pozornosti. Krátke kapitoly, dialógy posúvajúce dej vpred a celková dynamika postáv a príbehu vás ženú vpred ako loď prerážajúca búrlivé vlny. Dievča mora sa navyše čoskoro dočká aj prekladu druhej časti s názvom Menovkyňa, takže je najvyšší čas doplniť si medzery, ak ste ho ešte nečítali. 

Originálny názov: Fable
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Fable)
Preklad: Jana Nagypálová
Počet strán:328

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Fantasy vo víre farieb, vôní a napätia

Kniha Čierny leopard, červený vlk nepôsobí ako ľahké čítanie. Ide o tú podkategóriu žánru fantasy, ktorá si vyžaduje čitateľovo plné sústredenie, akékoľvek rozptýlenie by mohlo mať za následok stratenie nite, prípadne - a to by bola veľká škoda - by ste sa pripravili o plnohodnotný zmyslový zážitok. Už od úvodných stránok sa totiž na vás nalepí prach ciest, vlhkosť lesov aj neustále elektrizujúce nebezpečenstvo. Spisovateľ Marlon James pochádzajúci z Jamajky zužitkoval vo svojom diele dedičstvo afroamerických predkov, vytvoril zaujímavú mytológiu s využitím afrického folklóru a spojil ho s myslením súčasného človeka. Tým mi pripomenul sériu Odkaz Orishe od Tomi Adeyemi, no trilógia Temná hviezda je od nej značne dospelejšia a v komunikácii s čitateľom oveľa menej priamočiara. 

"Pazúrmi zakončené chodidlá sa zošmykli z konára. Počul som, ako dopadol na zem. Leopard preskakoval z konára na konár, z tenkého sa odrazil, skôr než praskol, a pristál na hrubom. Usadil sa na miesto, kde sa kmeň rozvetvoval do koruny, a uprel pohľad na telá, chvost si ovinul okolo strapca uvädnutých listov. Na človeka sa premenil ešte predtým, ako som mu stihol vykričať, čo mu to toľko trvalo. Aj tak som sa namiesto toho rozplakal. Hanbil som sa, že som taký chlapček, vlastný hlas mi povedal: Aha, aké si dieťa." (str. 87)

Autor má veľmi osobitý štýl. Nejde ani tak o to, že by ste sa strácali v záplave rôznych motívov alebo v ťažko zrozumiteľnom jazyku, skôr môžete mať spočiatku problém zvyknúť si na kombináciu reálnosti a magickosti, prípadne výskyt (nevysvetlených) cudzích slov. Preto vám odporúčam obrniť sa trpezlivosťou, Marlon James je totiž ako tvorca mozaiky skladajúci obraz kúsok po kúsku, čím sa vám pred očami vynára jeho komplexná podoba. V príbehu vystupuje impozantné množstvo postáv, v ktorých vám pomôže zorientovať sa úvodný zoznam. Niektoré sa dočkajú väčšej úlohy, iné sa vyskytnú len epizodicky a do deja nijako výrazne nezasiahnu. Ktovie, možno sa ich zmysel ukáže v ďalších častiach, no zatiaľ to vyzerá tak, že nie každá má svoje opodstatnenie. Tento svojský, nekonzistentný spôsob rozprávania sa dá pripísať na vrub rozprávačovi - Stopárovi opisujúcemu svoje peripetie, ktoré ho priviedli na miesto, kde sa práve nachádza. Popri tom spomína aj na ďalšie osoby a ďalšie osudy, ktorých význam sa vám môže zdať zanedbateľný až do chvíle, kým sa odhalí v plnej kráse. Len to chvíľu potrvá... Stopár je napriek povahe svojej pomerne osamelej práce rodený rozprávač. Svoje zrejme robí aj cela, kde sa zveruje s predchádzajúcim dianím vyšetrovateľovi. Hneď v úvode sa dozvedáme veľmi dôležitú informáciu o mŕtvom dieťati, čo vo vás vyvolá príjemné zimomriavky, a ak sa poddáte autorovmu štýlu, dopraje vám viacero WTF momentov. Isteže, niektoré budú zdrojom vašej nechápavosti, hlavne pri preskakovaní zo Stopárových spomienok do úvah o budúcnosti, no vynahradí to práve postupnými odpoveďami na mnohé otázky. Román Čierny leopard, červený vlk sa vymyká zaužívaným žánrovým prvkom a razí si vlastný smer. Odohráva sa v starostlivo vybudovanom svete inšpirovanom strednou a západnou Afrikou, skúma moderné témy rodovej rovnosti, politického zákulisia, korupcie, lásky i queer identity. Postavy vás zasiahnu svojou emocionálnou hĺbkou a širokou prepracovanosťou. Žiadna z nich nie je dokonalá, vyznievajú autenticky a ľudsky a napriek svojej temnej realistickosti si zachovávajú akúsi nezvyčajnú vznešenosť. Epický príbeh s množstvom línií a motívov je miestami náročný na vnímanie, ale odmení sa vám návalom akcie, povzbudením viacerých zmyslov (v prostredí takom bohatom na farby a pachy to ani inak nejde) a netypickou čitateľskou skúsenosťou. 

Marlon James (zdroj: The Guardian)

"Nad nami blyslo rýchle svetlo, a až keď sa šíp zapichol do veže z kníh, uvideli sme, že to svetlo je v skutočnosti plameň. Tieň v okne strelil horiaci šíp. Oheň sa zdvihol z dlážky, zakmital plamenným chvostiskom. Zvrtol sa doľava, potom doprava, potom odbehol ako jašter, ktorý zazrel priveľa chutnej koristi. Plameň vyskočil na štós a odrazu bola každá kniha v ohni, vznietili sa jedna za druhou, odspodu až nahor. Z okna doleteli ešte tri horiace šípy. Oheň ma zastavil, obalamutil ma, že som zastal a uvažoval, ako to, že odrazu je v plameňoch celá stena. Cudzia ruka chytila moju a vyslobodila ma z toho kúzla." (str. 321)

Román Marlona Jamesa je odvážny, a pritom by si človek myslel, že otvorené zobrazenie mužskej lásky je v roku 2022 úplne bežnou záležitosťou. Imponuje mi kritika zneužívania postavenia i pripisovania neoprávnenej moci patriarchátu. Pri čítaní natrafíte na rôzne bytosti či démonov, no tí najväčší sa neraz ukrývajú pod maskou obyčajných ľudí. Kniha Čierny leopard, červený vlk je nápadito nebojácna, a ak si udrží kvalitu aj v ďalších dvoch dieloch, bude patriť medzi klenoty vo vydavateľstve Slovart, ale v ktorejkoľvek domácej knižnici. Na druhej strane si dobre uvedomujem, že neulahodí každému, trendy prajú skôr jednoduchším, dynamickejším textom. Tiež im dávam prednosť, no občas nezaškodí rozšíriť si obzory a siahnuť aj po originálnejšom, nespútanejšom titule. 

Originálny názov: Black Leopard, Red Wolf
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Temná hviezda)
Preklad: Marína Gálisová, Vladislav Gális
Počet strán: 592

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

S nadhľadom a humorom o bájnych dobrodružstvách

Stephen Fry mi bol ako herec vždy sympatický, vanie z neho typický britský šarm spojený s rozvahou a suchým, trefným humorom. Keďže som netušil o jeho akademických kvalitách, prekvapil ma prerozprávaním antických Mýtov o stvorení sveta. Keďže grécke báje sú celosvetovým fenoménom a ich dozvuky badať dodnes v mnohých oblastiach života, je nielen zaujímavé, ale istým spôsobom aj nutné poznať ich pôvod. Ide však natoľko rozsiahly a vzájomne poprepájaný systém príbehov, že je nad ľudské sily vtesnať ich do jednej knihy. A tak vznikli Hrdinovia. Či už ich vnímate ako voľné pokračovanie alebo ďalšiu časť cyklu, pravdou ostáva, že nestrácajú nič z charizmy predchádzajúceho titulu. Ba dokonca majú moc zapôsobiť na vás ešte výraznejšie, keďže spracúvajú osudy dobre známych mien (väčšinou). 

"Zeus sedel osamote pri stole, kde raňajkovali, a dumal nad Hériným snom až do skorého rána. Niekto povstane, aby zachránil nesmrteľných. Niekto z Perseovho rodu. Pravdepodobne, hovoril si, ide len o bezočivú predstavu, ktorú zoslal jeho manželke Morfeus, aby ho oklamal a poplietol. Existovala však šanca, možno malá, no napriek tomu stále šanca, že sen naozaj predstavuje varovanie - proroctvo. Neuškodí pripraviť sa. Navyše by sa popri tom dalo aj trochu zabaviť. Takže Perseov rod. Kde sme to vlastne...?" (str. 55)

Mytológia je plná rôznych hrdinov, s ktorých nevšednými dobrodružstvami sa oboznamujú už malé deti. Stephen Fry vybral do svojej publikácie okrem tých najzvučnejších aj takých, na ktorých sa občas neprávom zabúda. Popri notoricky známych hviezdach, akými sú Perseus, Herakles, Teseus, Iason či Orfeus, ma azda najviac potešila Atalanta. Ale pekne po poriadku... Každý jeden príbeh je šikovne zaradený do súvislostí a ak to umožňuje jeho povaha, tak aj s predchádzajúcou knihou. Osobne sa mi zdalo rozptyľujúce listovať v dvoch dielach naraz, ale som si istý, že mnohí čitatelia ocenia túto "interaktívnu" možnosť. Nemusíte sa však báť, že by vám kniha ako taká neposkytla samostatne dostatočný informačný rozptyl. Ide o to, že hrdinovia sú tak či onak spojení s obyvateľmi Olympu, ktorých genézu sme spoznali práve v Mýtoch, no ich príbehy tvoria osobitnú, ľahko pochopiteľnú jednotku. Stačí teda, keď si spravíte pohodlie a prenesiete sa do čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia... Princezná bojovníčka Xena sa tu síce neobjaví, ale s prvou bytosťou, premieňajúcou mužov na kameň, si musí i tak predsa poradiť Perseus. Správne, hneď na úvod nás čaká výprava za nebezpečnou Medúzou. Najviac priestoru je venovaného Heraklovi, no niet sa čomu čudovať, mal na svojich pleciach oveľa viac úloh. Bellerofontes mi rozšíril obzory svojím dramaticko-tragickým osudom a spojením s Pegasom a Orfeus ma zas a znova dojal svojím smútkom po strate životnej lásky a výpravou do podsvetia. Iason a Argonauti sa opätovne vyberajú za zlatým rúnom a do hry vďaka nim vstupuje aj spomínaná Atalanta. Nedávno som o nej čítal článok v istom historickom časopise, pričom jeho autor poľutovaniahodne konštatoval, že antická aj moderná literatúra tejto odvážnej žene venuje šokujúco málo priestoru. A tu, aha... Stephen Fry sa prejavuje ako naozaj objektívny bádateľ, povznášajúci aj hrdinky, aké sa kedysi možno nehodili ľuďom do obrazu "chlapského" heroizmu. Poslednými pánmi na holenie sú Oidipus na ceste k svojmu komplexu a Teseus, snažiaci sa vyrovnať Heraklovi pri plnení určitých náročných úloh a potýkajúci sa s ďalšou desivou kombináciou ľudskej a zvieracej bytosti. 

Stephen Fry (zdroj: NPR.com)

"Artemis mala v úmysle zasiať do radov lovcov prostredníctvom Atalanty toľko zmätku, koľko sa len bude dať. Na to, nakoľko bola Atalanta splnomocnenkyňou bohyne a nakoľko iba nástrojom na vykonanie jej vôle, sa nikdy neprišlo. Beznádejne zamilovaný Meleagros u nádhernej dievčiny, ktorá bola slovami Edith Hamiltonovej príliš chlapčenská na dievča a príliš dievčenská na chlapca, vôbec neuspel. Atalanta sa ako Artemidina oddaná nasledovníčka otočila všetkým chlapom a láske chrbtom." (str. 238)

Pýtate sa, prečo by ste mali dať šancu práve Hrdinom, keď je na pultoch kníhkupectiev dosť iných titulov s podobným obsahom? Pretože ja sám som mnohé čítal a žiadne nedisponovali takým uhladeným a pritom zábavným rozprávačským štýlom. Stephen Fry navyše veľmi šikovne poukazuje prostredníctvom početných odkazov, poznámok pod čiarou a popkultúrnych narážok na presah antiky do súčasného sveta. Dozviete sa množstvo užitočných informácií, o ktorých ste doteraz ani nechyrovali alebo vám ani nenapadlo spojiť si ich s gréckou mytológiou. K lepšej predstave o zobrazených udalostiach a osobách vám dopomôžu aj prehľadné mapy a rodokmene. A ak vám po obrátení poslednej stránky ostane na duši clivo, môžete sa ako ja tešiť na ďalšiu knihu z autorovho pera, venovanú jednej z najvýznamnejších udalostí staroveku - trójskej vojne. Už aby sme ju držali v rukách!

Originálny názov: Heroes: Mortals and Monsters
Príslušnosť k sérii: súčasť cyklu Mýty
Preklad: Klaudia Feketeová, Jozef Ferencz
Počet strán: 371

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Temný lúpežník okradnutý o vlastné srdce

Už od začiatku série Moonlight Square som sa ktovieprečo nazdával, že má tri časti, hoci v priebehu čítania sa mi zdalo, že sa tam vyskytuje priveľa potenciálnych hrdinov či hrdiniek... a naozaj! Nedávno sme sa dočkali aj prekladu štvrtého - záverečného - dielu. Temný vojvoda neostáva nič dlžný názvom predošlých častí (Škandalózny vojvoda, Tajomný vojvoda, Nespútaný vojvoda) a rovnako pokračuje aj v nastolenom štýle a celkovej atmosfére. Čo ho však odlišuje - a to aj od iných historických romancí -, je hrúbka knihy. Úctyhodný rozsah takmer 550 strán je na daný žáner veľmi netradičný, no tento príbeh si to zaslúžil. Nielen preto, že ide o vyvrcholenie osudov mladých šľachticov obývajúcich malebné londýnske námestie, ale aj pre námet, ktorý je ťažké unáhlene odbiť. 

"Zovrelo jej srdce. Preglgla a ešte raz si prečítala odkaz. Teraz, keď už vedela, aký vie byť lúpežník zvodný, predstavovali vyhliadky na ich stretnutie medzi štyrmi očami za mesačného svitu úplne iný druh nebezpečenstva. Taký, z ktorého sa po chvíli rozochvela až po končeky prstov na nohách. Znovu preglgla, keď si spomenula na jeho úsmev a to, ako sa navzájom doberali. Na tajomstvá, ktoré mali spoločné ako dvaja cudzinci z dvoch úplne iných svetov. Pri predstave, že sa s ním znovu uvidí, sa jej zrýchlil tep. Dobre vedela, že je to absolútne nevhodné, ale nedbala na to." (str. 125)

Zamaskovaný bojovník vyvolávajúci vášne v slušnej spoločnosti i v podsvetí mi pripomenul Čierneho jazdca od Jude Deverauxovej, ktorá je neodmysliteľne spätá s mojím kladným vzťahom k tomuto žánru. Gaelen Foley si však razí vlastnú cestu a už dávno dokázala, že je originálnou spisovateľkou, ktorá môže byť vzorom pre mnohé začínajúce kolegyne. Dej sa síce odohráva pred zhruba dvesto rokmi, ale postavy rozhodne zaváňajú modernými časmi. Nie je to chyba, romance vždy pracujú s týmto prvkom, dodávajúcim im iskru a dojem narúšania stereotypov. Hrdinkou románu je Portia Tennesleyová, ktorá pátra po svojom zmiznutom vyvolenom Joelovi. Keďže dostupné prostriedky nie sú celkom vyhovujúce, rozhodne sa osloviť so žiadosťou o pomoc neslávne známeho lúpežníka Silversmoka, pohybujúceho sa v zločineckom prostredí ako ryba vo vode. Mladá lady si dobre uvedomuje, že odhalenie jej činu by spôsobilo ohromný škandál a navždy poznačilo jej šľachtický život, no ako správna hrdinka musí prekonať svoj strach a popasovať sa s osudom. Ten jej okrem Joelovho zmiznutia vohnal do cesty aj čudáckeho vojvodu, ktorý by sa mal stať jej manželom. Lucas je príťažlivou Portiou očarený, no všetko skomplikuje odvrátená stránka jeho života - pod maskou spravodlivého darebáka. Spočiatku je Portinou žiadosťou nájsť svojho soka zaskočený, ale napokon v nej vybadá možnosť priblížiť sa jej a ukázať, kam môže viesť unáhlené konanie neskúsenej slečny. Portia sa zmieta medzi vysnívaným manželstvom a silnou charizmou tajomného Silversmoka. Vzťah jej rodičov nebol vôbec ideálny a ona už odmala dúfa, že naruší tento rodinný nešvár. Keď sa však Joel ani po roku smútku a odmietania nápadníkov neobjaví, Portia sa voľky-nevoľky poddá myšlienke vydaja, hoci je to proti jej ideálom. Luke prišiel o rodičov počas prepadnutia, a práve táto tragédia ho priviedla k vytvoreniu druhej identity. Túžba po spravodlivosti (či odplate?) je silná motivácia a je otázne, či ju dokáže narušiť nečakane krehký cit, čo sa mu pomaly rozleje v duši. Alebo žeby sa Portia pridala k jeho úsiliu? Hrdinky Gaelen Foley sú nemenej odvážne ako ich mužské náprotivky, ale zároveň disponujú aj neochvejným morálnym kompasom. Hľadanie strateného Joela je potrebný spoločný cieľ protagonistov, ale napokon, našťastie, neostane iba pri ňom...

Gaelen Foley (zdroj: Babelio)

"Axewood sa len tak niečoho nezľakol, ale meno Silversmoke mu naháňalo strach. A malo prečo. Napokon, vedel lepšie ako ktokoľvek iný, čoho je ten šialený lúpežník schopný. Nech už to bol ktokoľvek. Axewood tajomného zbojníka nikdy nevidel, ale vzhľadom na ich spojenie sledoval jeho slávnu kariéru v novinách. Modlil sa, aby sa nemilosrdný lúpežník o tom spojení nikdy nedozvedel. Silversmoke. Z toho mena mu po chrbte prebehol mráz. Práve on totiž neľútostne zlikvidoval tých škótskych banditov, s ktorými mal Axewood pred rokmi do činenia..." (str. 232)

Moonlight Square nie je vyvážená séria. Kým nepárne časti sú skôr romantickou komédiou, párne sú napínavejšie a dobrodružnejšie a tým pádom ma bavia viac. Temný vojvoda je dôstojným vyvrcholením, stretneme sa v ňom so všetkými predošlými pármi a dôjde aj na spoločnú akciu. Zároveň je exemplárnym príkladom autorkinej tvorby, v ktorej sa spája romantika so šteklivou erotikou, detektívnymi prvkami a humorom. Ústredný pár sa charakterom síce veľmi nelíši od ostatných, ale aj ich príbeh si udrží vašu pozornosť. A určite vás počas chladných dní či noci príjemne zahreje. 

Originálny názov: Duke of Shadows
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Moonlight Square)
Preklad: Miriam Ghaniová
Počet strán: 544

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Mágia, jej záhadný pôvod a krvavé dôsledky

Vydavateľstvo Artis Omnis, špecializujúce sa na podporu slovenskej tvorby v žánroch vedeckej fantastiky, fantasy a hororu, svojim priaznivcom pred koncom roka nadelilo poriadnu dávku kvalitného čítania. Jedným z titulov je aj prvý román Jána Gálika. Fanúšikom poviedkových súťaží je jeho meno dobre známe, na konte má už viacero literárnych úspechov a bolo zrejme iba otázkou času, kedy svoje nápady pretaví do rozsiahlejšieho textu. Je pritom vidieť, že autor je zvyknutý povedať veľa aj na malom priestore, jeho štýl vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť. Nemusíte sa však báť, nejde o druh knihy, kde by ste museli eliminovať všetky rušivé elementy, aby ste sa mohli sústrediť, no ani o povrchné čítanie, pri ktorom by vám odleteli myšlienky späť do všednej reality. 

"Randor cítil, že konečne žije. Dračia horda zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. A hlavne tá jedna - Lorna. Mladík nevedel, aké je jeho kúzlo. Spoločenstvo, z ktorého pochádzal, kúzla ignorovalo a zakazovalo. Na tomto mieste sa ho však zmocnil pocit, že našiel všetku mágiu sveta - akési dračie puto. Lorna bolo to najúžasnejšie a najinteligentnejšie zviera, aké kedy stretol. Mohol sa k nej priblížiť na dotyk a cítil, že si rozumejú aj bez slov. Čím viac bojovala o samostatnosť s inými dračími samcami, tým bolo ich prepojenie silnejšie. Čo u iných samíc bola iba rituálna obrana, u nej bol zúrivý boj, z ktorého doposiaľ vždy vyviazla víťazne, hoci s čoraz väčšími šrámami." (str. 23)

Hlavnou devízou románu je totiž dôsledné vykreslenie sveta, kde má dôležité slovo mágia - a práve tá je akoby jednou z pomyselných hlavných postáv. Jej význam, respektíve pôvod je však odhaľovaný postupne ako v dobre prepracovanej detektívke. A svojím spôsobom Odvrhnutí disponujú aj znakmi tohto žánru. Dej totiž začína prekvapivým vyvraždením sedemdesiatich troch drakov v dosiaľ pokojnej rezervácii. Objavené stopy nasvedčujú tomu, že do Kráľovstva čarodejníkov po dlhých rokoch vstúpili cez zasnežené končiare Štítov ľudia a ich úmysly nie sú ani zďaleka čisté. Teda... ak pod čistotou nerozumiete zbavenie sa všetkého, čo súvisí s mágiou. Ľudia, vyzbrojení kameňmi s nevšednou mocou a drastickými plánmi, prichádzajú očistiť svet od kúziel, a to za akúkoľvek cenu. Na cestu za pravdou - a pomstou za mŕtvych drakov - sa vydáva mladý Randor, pomocník správcu rezervácie. Už od začiatku je jasné, že sa v ňom skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá, a nepôjde iba o pozitívne črty. Navonok nevýrazný chlapec má totiž aj odvrátenú, temnú stránku, a málokto by s ňou chcel mať dočinenia. Azda s výnimkou rytiera Morenheima, jediného samozvaného člena rádu pomstiteľov, ktorý naňho natrafí počas boja so skupinou ľudí... Obaja sa usilujú prísť veci na koreň a zamedziť krvilačným plánom nepozvaných hostí. Randor (ktovie prečo mi pri jeho mene vždy napadne Nandor z komediálneho upírskeho seriálu What we do in the shadows😀) je rozporuplná postava, ku ktorej je pomerne ťažké nájsť si kladný vzťah. Síce s ním putujete a sledujete ho pri snahe potrestať vinníkov a nájsť dračicu Lornu, no je náročné vnímať ako hrdinu v pravom slova zmysle. V súvislosti s dejom, so skúškami, ktorými musí Randor prejsť, a s jeho interakciami s ostatnými postavami však jeho charakter vyznieva absolútne uveriteľne. A to napriek tomu, že by ste naňho v našom svete sotva natrafili. A práve autentické vykreslenie Kráľovstva a všetkých jeho reálií je najväčším dôkazom nadania Jána Gálika. Stačí pár strán a dokonale vás uvedie do nového fantazijného prostredia s vlastnými zákonitosťami a náboženskými prvkami.

"Zahučali trúby a stovky hrdiel vydali hlasný rev. Útočníci okrem rebríkov tlačili tri vysoké obliehacie veže. Obrancovia vypustili salvu šípov. Vojaci sa kryli za štítmi, no mnoho ich ostalo ležať po presných zásahoch. Nahrádzali ich ďalší. Opreli rebríky k päte múru a dvíhali ich kovovými zobákmi. Vtom na nich obrancovia zosypali kamene a hlinené krčahy plné oleja. Potom dolu zhodili aj smolné pochodne." (str. 151)

Poviedkové rysy autorovej tvorby sa prejavujú aj v kompozícii textu a celkovej stavbe deja. Nielenže je každá kapitola definovaná namiesto poradového čísla osobitným názvom, dá sa navyše vnímať ako samostatný minipríbeh. Okrem toho oceňujem aj množstvo vedľajších línií či nenápadných zmienok o minulosti postáv alebo charakteristikách prostredia, zakomponovaných do bežného dialógu či pásma rozprávača. Štýl Jána Gálika mi sadol, a to nie som extra fanúšikom fantasy. Odvrhnutí sú však príjemným spestrením dovolenkového čítania a priaznivci žánru si určite prídu na svoje. Nazdávam sa, že román je exemplárnym príkladom fantazijného príbehu a potvrdením, že aj naša malá krajina disponuje veľkými talentmi. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Ako žijú hrdinovia po záchrane sveta?

Nová dvojdielna séria Veronicy Roth vo mne nevzbudila nebývalé nadšenie, ale zvedavosť určite. Som totiž fanúšikom Divergencie, no Zárezy smrti ma neupútali, a tak som bol tentoraz opatrný a nemal prehnané očakávania. Aj pre narastajúci trend mnohých autoriek preskočiť od písania pre mladých k tvorbe pre dospelých. Veronica tak nasleduje napríklad Leigh Bardugo či Sarah J. Maas, ale na rozdiel od nich sa predsa len až tak neodklonila od spojenia s dospievajúcimi hrdinami, čo vnímam ako veľké plus. Navyše spracúva zaujímavý námet, ktorý je vo svojej podstate taký jednoduchý, až sa čudujem, že po ňom niekto nesiahol v young adult vo väčšej miere už skôr. Záchrana sveta a boje s nebezpečnými nepriateľmi sú už samozrejmosťou, ale ako žijú superhrdinovia po skončení svojej misie? A ako sa s jej dôsledkami vyrovná duša na hranici dospelosti? 

"Sloane si všimla, že tesne pod hladinou sa hýbe čosi tmavé. Vtom neznámy objekt vystrelil z vody kolmo do vzduchu, za ním ďalší a ďalší, príliš rýchlo, aby ich Sloane stihla identifikovať. Videla len, že sú veľké ako človek - nie, dokonca väčšie, len uhol kamery ich trochu skresľoval. Nech už išlo o čokoľvek, vznášalo sa to vo vzduchu nad hladinou, ktorá sa následne opäť dala do pohybu, a loďka sa ďalej kolísala ako gumená kačička vo vani. Kamera priblížila záber na objekty a Sloane došlo, že sú to stromy. Nie nejaké stromčeky, ale borovice s ihličím ohnutým pod ťarchou vody." (str. 76-77)

Hlavnou hrdinkou je Sloan, ktorá bola kedysi so svojimi ďalšími štyrmi priateľmi súčasťou partie Vyvolených, bojujúcej proti hrozivému Temnému. Navzdory pomerne prostému označeniu išlo o skutočne krutého darebáka, schopného vyhladiť zo zemského povrchu nielen tisícky ľudí, ale dokonca celé mestá. Piatim tínedžerom sa podarilo Temného poraziť a razom sa z nich stali celosvetovo oslavované celebrity. Stať sa objektom radosti a uctievania je síce pekné, no nie každý sa dokáže bez problémov vrátiť do bežného života. Najmä vtedy ak nie, ak sa prežité hrôzy podpíšu na jeho psychike a opätovne mu zasahujú do každodenných činností. Sloane je nanešťastie tou Vyvolenou, ktorá sa najťažšie adaptuje a okrem slávy si z víťazstva nad Temným odniesla aj posttraumatický syndróm. Okrem toho ju zaťažujú aj tajomstvá, s ktorými si nevie poradiť, a tak má dojem, že nech urobí čokoľvek, nikdy sa nevydá na cestu k náprave. Čoraz viac sa vzďaľuje aj od svojej úzkej skupiny priateľov, no osudy všetkých Vyvolených znovu nečakane naberú plné obrátky. Po celej Zemi dochádza k zvláštnym úkazom a partia niekdajších hrdinov je zase povolaná do boja. Zdá sa totiž, že Temný - alebo iný zloduch, ktorého činy sa na tie jeho nápadne podobajú - sa opäť hlási o slovo. Vyvolení tak po desiatich rokoch musia znova spojiť svoje sily a vrhnúť sa do zbesilého tornáda mágie, záhad a smrti. Pubertálne vnímanie sveta je však dávno za nimi a tentoraz môže byť cena, ktorú zaplatia za svoje hrdinstvo, omnoho vyššia. Niet divu, že Sloane je poriadne vydesená. Nielen vzhľadom na nadchádzajúci stret, ale aj z rizika, že dôjde k odhaleniu jej tajomstiev... Román Vyvolení cieli predovšetkým na čitateľský zážitok a v tomto smere si ma absolútne získal. Nedá sa povedať, že s maximálnou dôslednosťou vykresľuje nový svet (dej je, mimochodom, zasadený do Chicaga), no pre potreby príbehu uvedené informácie bohato stačia. Rôzne motivácie ľudí so zázračnými schopnosťami sú takisto viac než vítané, tým mi zas vyskočil z pamäti Brandon Sanderson so sériou Pomstitelia. Autorka spravila dobre, keď sa rozhodla pozrieť na superhrdinov v období "po" a vohnala ich do podobných, a pritom celkom iných situácií. Poskytlo jej to pestré možnosti, ako smerovať dej aj charaktery, a využíva ich naplno. 

Veronica Roth (zdroj: Entertainment Weekly)

"Prizerala sa, ako žena s jednou topánkou krívala od vchodu budovy, až prišla príliš blízko k neúprosnej príťažlivej sile Pohromy. Chápadlá mocnej energie ju prevrátili hore nohami a v sprievode zúfalých výkrikov ju vtiahli do sivej steny ničivého tornáda. Smerom od všetkých ľudí, áut a stromov vytrhnutých s koreňmi a ozrutných kusov betónu kráčala osamelá postava. Na Sloanine plecia doľahla ťarcha nezvratnej prítomnosti. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Cez oblak prachu a špiny zbadala tvár pokrytú kovovými sifónmi, len kde-tu okolo spojov presvitali kúsky bledej pokožky." (str. 270-271)

Veronica Roth dospela a som rád, že to vidieť aj na jej texte. Zachováva si síce mladícky šmrnc, ale obohacuje ho o náročnejšie témy, ktoré nie sú primárne určené mladším čitateľom. Je možné, že po Vyvolených siahnu aj tí, keďže autorka prvotne cielila na mládež, nech ale potom nie sú prekvapení temnejšou atmosférou a dospelejším vyznením. Prajem Veronice, aby na poli literatúry pre dospelých uspela, pretože táto jej línia ma baví omnoho viac. Azda aj pre pestrejšiu kompozíciu. Jednotlivé kapitoly sú totiž doplnené o početné záznamy z protokolov, prepismi rokovaní, úryvkami z kníh a článkov, mapkami a podobne. Touto sériou si ma autorka znovu získala na svoju stranu, preto dúfam, že druhý diel bude rovnako kvalitný, ak nie nie ešte kvalitnejší, ako prvý. 

Originálny názov: Chosen Ones

Príslušnosť k sérii: 1. diel (Vyvolení)

Preklad: Kristína Balalová

Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Aj lojalita si vyžaduje svoju daň

Prvý diel série Krvavá dedička rozvíril vody young adult a znova potvrdil, že v tomto žánri je ešte stále možné priniesť niečo nové. Amélie Wen Zhao vytvorila vo svojom debute originálny, hoci dosť krutý svet, kde nie je miesto pre slabosť a dôvera je nedostatkovým tovarom. Zrada môže číhať na každom kroku, dokonca aj tam, kde by ste to nečakali. Hlavná hrdinka Ana sa o tom presvedčila na vlastnej koži a teraz sa musí vyrovnať so šokujúcimi odhaleniami a zabojovať (nielen) o svoju budúcnosť. Séria je postavená na jednom komplexnom príbehu, preto treba čítať jednotlivé časti v stanovenom poradí. Väčšinou sa mi stáva, že s odstupom času zabudnem na niektoré súvislosti, no v tomto prípade ma moja pamäť až tak nezradila. Dôvod vidím v tom, že ide o naozaj vydarené dielo s výraznými motívmi i postavami.  

"Ana zdvihla ruku. Svet sa jej pred očami zlieval, jej spriaznenosť sa zaostrovala a rozmazávala, keď šmátrala po krvi, ktorá sa jej v zamrznutých špirálach lepila k palcu a zápästiu. Nebude jej dosť na to, aby z nej vyrobila niečo podobné zbrani, s ktorou by mohla bojovať. A došiel jej čas. Ľadovlk vyskočil. Ana vykríkla. A noc vybuchla v ohni. Po snehu sa prehnali plamene, žiarivočervené a spaľujúco oranžové, ktoré sa víťazoslávne dvíhali proti tieňom zmrznutých borovíc všade naokolo. Ana zatvorila pred tou prenikavou žiarou oči, pritlačila tvár k zemi, keď sa cez ňu prevalili silné vlny tepla. Hory sa pri tej zrážke zatriasli." (str. 105)

Druhé časti sérií sú väčšinou o čosi slabšie. Stavajú na obľúbenosti svojej predchodkyne a neraz tvoria len akési premostenie medzi úvodom a vygradovaným záverom. Som preto nesmierne rád, že Červená tigrica narúša toto nepríjemné klišé a je rovnako vydarená ako Krvavá dedička. Ak nie aj viac, pretože okrem toho, že využíva všetky fungujúce prvky, posúva ich zároveň na novú úroveň. Ana už pozná svoju úhlavnú nepriateľku a je potrebné využiť proti nej každý tromf. Ešteže má po svojom boku Ramsona Prešibanca. Na jednej strane je škoda, že dosť trvá, kým sa protagonisti stretnú v spoločnej scéne, no na druhej strane musím povedať, že sú rovnocennými partnermi a ani jeden si nekradne pasáže na úkor druhého. Ramson patrí medzi mojich obľúbencov a spomedzi mužských hrdinov početných kníh v žánri mi imponuje asi najviac. Nie je totiž prvoplánový, problémy, s ktorými vstúpil do deja, sú uveriteľné a nejde o typického "klaďasa". Spočiatku som bol i ja na pochybách, aké sú jeho úmysly, a či sa v osudovej chvíli predsa len neobráti Ane chrbtom. Tá si, mimochodom, naďalej uchováva slobodného ducha, poznačeného zakázanou a obávanou mágiou. O to viac, že došlo k odhaleniu jej identity ako jedinej preživšej príslušníčky cisárskej rodiny. Nástup na trón však nebude taký ľahký, keďže ho obsadila jej šialená teta Morganya. Okrem toho, že sa chce Any zbaviť, túži vyhladiť aj protivníkov krvavej mágie. Ana si je vedomá svojej predurčenosti, musí zastaviť obávanú príbuznú, ktorá postupuje z jedného extrému do druhého. Svoje tajomstvá si však nesie aj sám Ransom a patričnou mierou zasahujú do jeho vzťahu s Anou. Romantická línia nie je síce tou najpodstatnejšou, ale vhodne dopĺňa celkový dej a bez nej by interakcie medzi Anou a Prešibancom a ich motivácie neboli zďaleka také emotívne. To sa týka aj vedľajších postáv, ktoré však zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu. Za všetky spomeniem najmä Linn a yaegera, keďže dodávajú príbehu balans a šmrnc. Červená tigrica je plná napätia, zvratov a nikto z tých, ktorých očaril úvod série, nebude sklamaný. Čítanie tejto knihy je návykové, čomu napomáhajú nielen prepracované charaktery a stupňujúca sa atmosféra, ale aj šikovne spracované cliffhangery na konci kapitol. 

Amélie Wen Zhao (zdroj: Goodreads)

"Ramson sa zaprisahal, že nikdy nedopraje Kerlanovi potešenie, aby ho počul kričať. No keď ho ťahali k okraju lode, k čiernym a nepreniknuteľným vodám, uvedomil si, že jeho odhodlanie sa rozpadá, že sa celé jeho telo trasie proti jeho vôli. Ale horúčkovito sa pohybujúcimi sa prstami nenahmatal nič, len hladký kov jeho okov, a závažia, ktoré mal k sebe pripevnené, boli tvrdé a nepoddajné." (str. 292)

Amélie Wen Zhao sa podarilo nájsť vzácnu rovnováhu medzi budovaním univerza, prehlbovaním postáv a ich vzťahov, kombináciou napätia a pokojnejších scén a vyburcovaním zvedavosti pred záverečným tretím dielom. Už teraz viem, že ma bude koniec Krvavej dedičky mrzieť. Rozhodnutie sériu umelo nepredlžovať je však určite múdre a ostane vďaka tomu na piedestáli mnohých priaznivcov young adult. Samozrejme, ak sa naplnia moje predpoklady a Karmínová cisárovná nepodlezie latku nastavenú staršími knižnými súrodencami. Vzhľadom na autorkin talent si však sklamanie nepripúšťam...

Originálny názov: Red Tigress
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Krvavá dedička)
Preklad: Ivana Cingelová
Počet strán: 415

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

 

Mysteriózny prípad uprostred oceána

Žasnem, kam až je schopná zájsť ľudská fantázia. Anglický spisovateľ Stuart Turton zaujal čitateľskú verejnosť už svojím debutom Sedem smrtí Evelyn Hardcastlovej, v ktorom skĺbil detektívku s mystikou a posunul hranice oboch žánrov na novú úroveň. Našťastie nešlo o ojedinelý zjav a nesporný talent potvrdzuje i druhým titulom na svojom konte. Hlavným ťahúňom sa v tomto prípade stáva dejisko príbehu. Väčšinu času totiž strávime na palube zaoceánskej lode, čo by sa v rukách menej šikovného autora mohlo veľmi rýchlo obrátiť proti nemu. Nielen pre pomerne obmedzený priestor, ale aj pre vykreslenie dobovej atmosféry. Tentoraz Turton zašiel totiž ešte ďalej a okrem mysterióznych prvkov a vyšetrovania spletitého prípadu primiešal do knihy aj historickú tematiku. 

"Arent vošiel do veľkej kajuty a zistil, že kapitáni celej flotily sedia pri stole, trieskajú doň päsťami, prekrikujú sa a hrešia Adriana Crauwelsa za to, že dal príkaz zaujať bojové pozície. Tvrdili, že svetlo, ktoré sa zjavilo len raz v noci, mohlo byť čokoľvek. Načo sa plašiť a ťahať ich z postele? Jediný, kto nekričal, bol Crauwels. Fajčil fajku, pohrával sa s kovovým diskom, ktorý mal stále pri sebe, a prechádzal nechtom po kontúrach dvojhlavého vtáka. V jeho mlčaní je múdrosť, pomyslel si Arent... Polovica týchto ľudí bude o rok nakladať rašelinu na ošarpané nákladné člny a uvažovať, kedy ich opustilo šťastie." (str. 213)

Príbeh sa odohráva v roku 1634, v dobe, keď rozkvital koloniálny obchod a oceán brázdili rôzne živly s pestrými motiváciami, v dobe, keď právo a poriadok patrili mocnejším a ľudské pudy sa drali na povrch omnoho intenzívnejšie. Ako sľubuje aj obálka, čaká na vás plavba s neistým koncom, hrozba pirátov aj temné sily, útočiace na odhodlanie námorníkov. Tí boli sami osebe pomerne poverčiví, takže keď majú dočinenia s jasnými náznakmi, že na palube lode Saardam vyčíňajú zlovestné sily, značne to ovplyvní pátranie po ich príčine. Loď patriaca obchodnej spoločnosti, plaviaca sa z Batávie (Indonézie) do Amsterdamu vezie niekoľko špeciálnych pasažierov, medzi inými aj presláveného detektíva. Sammy Pipps je však momentálne známy skôr pre obvinenie z hrdelného zločinu, a ak sa včas nedozvie pravdu, po prirazení k brehu ho čaká poprava. Stretol som sa s viacerými názormi, že Pipps a jeho verný spoločník Arent Hayes pripomínajú legendárnu dvojicu Holmes a Watson, no ja sa s tým až tak nestotožňujem. Nielen preto, že osobne som detektívovi z Baker Street nikdy extra neprišiel na chuť, ale porovnanie mi vyplývalo skôr iba z postupného logického odhaľovania stôp. Tým Stuart Turton dôsledne plní záväzok poskytnúť čitateľovi indície pri hľadaní páchateľa mysterióznych zločinov, hoci nezabúda ani na viacero prekvapení. Posádka lode sa potýka s početnými náznakmi pekelného stvorenia, preto nečudo, že sa dokáže vzájomne vyhecovať k rôznym prejavom nesúhlasu a odporu. Zdravý rozum ide občas bokom. Napokon, magické čísla, záhadné zjavenia, ohlásené úmrtia a tajomný prízrak by odrovnali aj najväčšieho skeptika. Viac než sám veľký Pipps mi zaimponovala Sara Wesselová, utláčaná manželka krutého guvernéra, ktorá pomáha Arentovi v odkrývaní tajomstiev na Saardame aj s pomocou jeho šéfovi. Na jej postave autor pekne poukazuje na postavenie žien v prvej polovici 17. storočia, pričom ani spoločenský status im často nezaručil šťastie, a slobodu už vôbec nie. Bolo zaujímavé - a tiež nesporne zábavné - sledovať, ako sa postupne mení Arentov postoj voči Sare, keďže spočiatku pochyboval o jej schopnostiach a v porovnaní s úžasným a neomylným Sammym nedisponovala toľkými kvalitami. Ešteže nemal také klapky na očiach ako iní a poskytol jej priestor, aby sa prejavila. Príbeh tým získal veselšiu iskru. 

Stuart Turton (zdroj: The Guardian)

"Celý čas sa sťažovali a navzájom rozdúchavali svoj hnev. Ak je toto Boží plán, azda má zmysel počúvať Starého Toma, lebo ani nemohol žiadať menej za väčšiu odmenu. Okrem toho možno nemajú na výber. Privolal ôsmy lampáš, aby ich mučil, a teraz im za chrbtom besnie búrka. Aj keby jej dokázali ujsť, po nákladnom priestore sa potuluje malomocný a vyrýva svoj symbol do debien. Občas ho zazreli. Roztrhané rúcho a zakrvavené obväzy. Jediná sviečka zaviedla námorníkov cez labyrint k oltáru v útrobách lode." (str. 275)

Stuart Turton vás dokonale prenesie do atmosféry minulých storočí, cítite všetky pachy, na pokožke sa vám usádza morská soľ a kdesi vnútri aj vy podľahnete dojmu, že na lodi šarapatia zlé sily. Je síce pravda, že román napriek zasadeniu do minulosti neposkytuje veľký náhľad na dejinné súvislosti, ale vôbec mi to nevadilo. História tu slúži skôr ako kulisa než podstatná zložka. Diabol a temné vody je naozaj vydarená kniha, akých je na našom trhu málo. Celkový dojem miestami kazia pridlhé dialógy narúšajúce dynamiku, no ako celok funguje text nadmieru dobre. Ak však Stuart patrí k autorom, ktorí sa prekonávajú každým titulom, rozhodne sa ešte máme na čo tešiť!

Originálny názov:  The Devil and the Dark Water
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Diana Ghaniová
Počet strán: 456

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Narušenie krehkej magickej rovnováhy

Urban fantasy je čoraz vyhľadávanejším subžánrom fantastiky, ktorý v sebe spája reálny svet s prvkami mágie, a tým snáď podnecuje fantáziu čitateľa ešte viac než úplne nové prostredia. Kto z nás, večných rojkov, sa nezamýšľal nad tým, či predsa len neexistuje za neviditeľnou oponou čosi viac ako bežná skutočnosť? Ben Aaronovitch rozohral pomerne náročnú hru, keďže sa svojím osobitým rozprávačským štýlom nemusí trafiť do vkusu väčšinového čitateľa. Odchovanci Terryho Pratchetta, Neila Gaimana či dokonca J. K. Rowlingovej, zvyknutí na dynamický dej, živý jazyk a vygradovaný dej, môžu ostať mierne rozčarovaní. Rieky Londýna majú totiž trefný názov, aj čo sa týka celkovej atmosféry. Príbeh plynie pokojne, nikam sa nenáhli, ale postupuje rovnomerne od prameňa až po ústie. 

"Likvidácia rodiny, v ktorej figurujú charizmatickí bohatí ľudia, musela byť pre každého šéfredaktora reportážou snov. Len čo rozobrali desivé detaily, mohli reportáž rozšíriť na otázku, čo tragická smrť rodiny Coopertownovcov vypovedá o našej spoločnosti a že taká tragédia je obvinením modernej kultúry/svetského humanizmu/politickej korektnosti/situácie v Palestíne - nehodiace sa prečiarknite. Jediné, čo by mohlo takú reportáž vylepšiť, by bola účasť peknej blonďavej policajtky. A ešte by som dodal, že ju samu vyslali na nebezpečnú misiu. Kládli by otázky a odpovede by ignorovali." (str. 81)

Ústredná postava čarodejníckeho učňa síce zaváňa inšpiráciou v inej kultovej sérii, ale Peter Grant kráča vlastnou cestou a pohybuje sa v odlišnom svete, hoci tiež na pomedzí s tým naším. Vždy je pre čitateľa výhodné, keď prvky magického prostredia objavuje spolu s hrdinom, ako je to aj v tomto prípade. Peter chcel byť policajtom, no zachovanie čarovnej rovnováhy je nemenej dôležité ako chytanie páchateľov trestných činov. Nakoniec však nie je ďaleko od svojho niekdajšieho cieľa, pretože aj za oponou kúzel je nutné vyriešiť brutálnu vraždu. Kombinácia učenia, detektívky a nove mytológie znie ako veľké lákadlo. Román Bena Aaronovitcha ním v podstate aj je, i keď som mal miestami problém zorientovať sa v množstve motívov a odbočiek. Neviním za to len autora, priznávam, mohol som sa viac sústrediť :D Tým vás chcem iba upozorniť, že nejde o povrchné čítanie, ale vyžaduje si vaše väčšie zapojenie. Autor nepodceňuje adresátov svojho textu a nič im neuľahčuje. S pokojom Angličana vám predostrie konflikt medzi riečnymi bohmi, ktorý môže viesť k domino efektu a zrútiť krehký stav v meste. Páči sa mi, že príbeh nie je jednoliaty, ale popri línii s nadprirodzenými bytosťami a zabudnutými rituálmi sa k slovu dostáva aj vzťahová rovina. Nijako však nenarúša hlavný námet, skvele sa dopĺňajú a predstavujú pevný základný kameň celej série. Aj to je zrejme dôvod, prečo sa autor nenáhli, je si dobre vedomý, že na vyrozprávanie všetkých súvislostí bude mať ešte dosť času i priestoru. Preto verím, že Rieky Londýna okrem pokojného toku ukážu aj svoju dravšiu, rozbúrenejšiu podobu. Neraz som mal totiž dojem, že už-už dôjde k nejakej dramatickejšej udalosti, no napokon sa ukázalo, že sa mýlim. Nazdávam sa, že príbehu by prospelo svižnejšie tempo, ale keďže ide o prvú Aaronovitchovu knihu, ktorú som čítal, je dosť možné, že je to jednoducho jeho štýl, a musím sa naň teda iba správne naladiť. No hoci sa nebudete pri čítaní triasť od napätia ani nahlas smiať, väčšinu času vám nezmizne z pier slabý úsmev. Veľkou devízou textu je suchý britský humor, množstvo spoločensko-kultúrnych narážok a trefných komentárov. Vtipné postrehy sa našťastie nestrácajú v preklade, za čo patrí pani prekladateľke Oľge Kralovičovej môj obdiv. Spracovať román tohto typu musí byť skutočná výzva.

Ben Aaronovitch (zdroj: ENWorld.org)

"Pred človekom s ručnou zbraňou môžete začať utekať, najmä za nepriaznivých svetelných podmienok a za predpokladu, že nezabudnete kľučkovať a dostatočne rýchlo zväčšujete priestor, ktorý musí strelec pokrývať. Nehovorím, že ma taká možnosť nelákala, ale keby som v tej chvíli vzal nohy na plecia, strelcovi by nič nezabránilo urobiť pár krokov a streliť Nightingala do hlavy. Bol som vycvičený strelcov upokojovať a pritom pomaly cúvať; hovorom nadväzujete kontakt a sústredíte pozornosť podozrivého na seba, aby sa civilisti mohli dostať do bezpečia." (str. 254)

Ďalšou výhodou Riek Londýna sú náznaky, čo nás môže čakať v budúcnosti. Znalci fantastiky majú sériu už pravdepodobne prelúskanú, ale nováčikovia ako ja stále netušia, čo príde. Osobne by som sa rád dozvedel napríklad niečo viac o Petrovom pôvode alebo o minulosti inšpektora Nightingala. Takisto verím, že postupne vypláva na povrch aj jasnejšia motivácia niektorých postáv, prípadne že príbeh získa celistvejší nádych a nebude pôsobiť tak zmätočne. Žánrový mix je síce čitateľsky príťažlivý, ale ide o náročný spisovateľský oriešok. Ešteže je Londýn takým vďačným zdrojom rôznych motívov, mýtov a budovania tajuplnej atmosféry. 

Originálny názov: Rivers of London
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Rieky Londýna)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 376

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.