O sociálnej sieti Wattpad som veľa počul, ale doteraz som sa s ňou osobne nezoznámil. Autorka píšuca pod pseudonymom Danielle Hartová je tam však ako doma, čo dokazuje aj množstvo jej fanúšikov a čítanosť príspevkov. Z internetu sa tento mesiac presúva na reálne knižné pulty, kde už môžete natrafiť na jej oficiálny debut Pavúčia ľalia. Napohľad ide o útle dielo, ale skrýva v sebe veľa rôznych motívov a myšlienok. Ako pavučina utkaná z množstva previazaných vláken. Obálka aj názov vyznievajú tajomne, až lyricky. Otázne je, či to nebude kontraproduktívne pri snahe zaujať čitateľa. Výhodou je, že cieľovka edície YOLi je "vychovaná" a knihe dá určite šancu. Už aj preto, že v sebe nesie značné fantazijné prvky, čo zodpovedá súčasným trendom.
"Ešte nikdy som nevidela, že by sa nejaký pavúk takto správal. Všetky, na ktoré som dosiaľ naďabila, zvyčajne utekali, len čo sa k nim priblížil človek. Félix sa vytrvalo štveral po vláknach k veku, aby sa dostal na slobodu. Na moje obrovské zdesenie sa mu podarilo nadvihnúť skielko a cez škáru prepchať chlpaté telo von. Vytiahol sa hore a zabalansoval na okraji skleneného väzenia. Potom sa odrazil a skočil na Isabellu. Len horko-ťažko som zadržala výkrik. Pavúk skočil Isabelle na predlaktie a po rukáve školskej rovnošaty pomaličky liezol nahor." (str. 100)
Pavúky majú viacero významov, či už skutočných, symbolických, alebo umeleckých, keďže Pavúčia ľalia je zároveň názvom nielen knihy, ale aj... knihy 😀. Ako to myslím, na to prídete pri čítaní sami, nechcem veľa prezrádzať, aby som vás nepripravil o zážitok pri odhaľovaní aj tých najmenších kamienkov v mozaike. Anotácia toho tiež veľa neprezradí, a už vôbec nevyvolá dojem, že príbeh je zasadený do minulosti. To bolo pre mňa prvé veľké prekvapenie, ale určite pozitívne. Som fanúšikom historických románov i romancí a starý kaštieľ poskytujúci vzdelanie mladým ženám na prahu dospelosti je ako stvorený na rozvíjanie zaujímavých zápletiek. Tajné zákutia či spletité udalosti daného miesta sú síce klišé, ale v rukách šikovnej autorky sa môžu ľahko premeniť na neopozerané námety. Danielle Hartová očividne vie, kde končia známe východiská a začína moderné spracovanie. To sa týka predovšetkým postáv, na ktorých stojí a padá celý príbeh. Lillian Whitová nerobí otcovi radosť, pretože dáva prednosť citom pred spoločenským postavením, a tak ju pošle na prevýchovu do Dievčenskej akadémie svätého Félixa. Kto by čakal priateľské prostredie, kde si žiačky pomáhajú so štúdiom a vytvárajú si celoživotné vzťahy, bol by zhrozený. V akadémii totiž vládne prísna hierarchia ako vystrihnutá z amerických seriálov a filmov pre tínedžerov. Na vrchole pyramídy tróni Victoria, ktorá si svoje postavenie patrične užíva a neváha si ho vydobyť aj ručne-stručne. Od dokonalosti má skutočne ďaleko a jej praktiky, presahujúce rámec morálky a etiky, sú verejným tajomstvom. Do písaných aj nepísaných pravidiel uvádza Lillian nová kamarátka Isabella, ktorá však tiež nie je žiadnou tichou myškou a je poznačená udalosťami zasahujúcimi do každej sféry ich malého, ale zato dianím nabitého sveta. Zobrazenie pomerov medzi žiačkami, ich rodinami a učiteľmi považujem za najlepšie z celej knihy. Hľadanie svojho miesta v kolektíve, snaha zapadnúť a zároveň sa čímsi odlíšiť v spojení so zachovaním si vlastnej tváre sú dôležitými atribútmi aj dnes a mám pocit, že táto téma sa nikdy celkom nevyčerpá.
 |
| zdroj: Prečítané.sk |
"Prudko som sa zapýrila, lebo som si spomenula, ako ma počas predošlej noci pobozkala. Nie, my dve nie sme ako zamilovaný pár z príbehu. To je vylúčené! Isabella ku mne nič necítila, pobozkala ma len preto, lebo som sa jej opýtala, aké to je. Navyše, obe sme predsa dievčatá! Áno, sme si veľmi blízke, ale je to spôsobené predovšetkým tým, že sme na akadémii žiadnu inú priateľku nemali. Bola mi ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Láska medzi dvoma dievčatami predsa nemôže vzplanúť." (str. 144)
Myslím, že Pavúčia ľalia zaznamená u dospievajúcich čitateľov úspech. A predovšetkým u dievčat, keďže obsahom a postavami je román určený hlavne pre ne. Autorka otvára rôzne témy blízke veku pred bránou dospelosti, či už ide o spomínané vzťahy, objavovanie vlastnej sexuality alebo vnímanie iných ľudí. Pretože správanie človeka a jeho skutočná tvár sú dve odlišné veci, na čo všetci neraz radi zabúdame... Knihe by som mohol vytknúť napríklad nedotiahnutie niektorých línií, slabší prienik do celkovej mytológie či nejasnosti ohľadom motivácie určitých postáv, ale v rámci slovenskej tvorby ide v danom žánri každopádne o nadpriemer, preto verím, že o Danielle Hartovej budeme ešte počuť.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára