Herman Melville vo svojom kultovom diele zúročil vlastné skúsenosti z práce námorníka a zakomponoval doň množstvo spoločenských a kultúrnych odkazov. Snaha o experiment sa mu však nevyplatila a v roku 1851, keď román vyšiel, si nenašiel dostatok oddaných čitateľov. Vraj sa predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Až začiatkom 20. storočia, v čase plurality umeleckých smerov a prístupov, literárna veda ocenila Melvillov prínos. Keď Herman ako sotva dvadsaťročný mladík vypočul volanie mora, zrejme ani netušil, ako pobyt na veľrybárskej lodi ovplyvní jeho umelecké napredovanie. On sám síce na vlastné oči nikdy nevidel legendárneho vorvaňa, no ústne podanie stačilo na to, aby tridsať rokov od predmetných udalostí napísal román Biela veľryba.
"Ak všeobecnú mienku o vojakoch natoľko zvyšujú nebezpečenstvá, ktorým musia čeliť, dovoľujem si vás ubezpečiť, že nejeden z ošľahaných veteránov, ktorí neohrozene postupujú proti delostreleckej batérii, by rýchlo cúvol pred ozrutným vorvaním chvostom, keď mu nad hlavou bičuje povetrie do vzdušných vírov. Veď čo sú hrôzy, ktoré majú pôvod v človeku, a preto sú rozumom pochopiteľné, proti úkazom božím, kde hrôza a zázrak splývajú v jedno! No i keď sa svet na nás, na lovcov veľrýb, díva zvysoka, predsa len nás nechtiac obdivuje, ba priam nás uctieva!" (str. 113)
Loď Essex sa porúčala na morské dno po tom, ako mu vorvaň niekoľkými útokmi zničil provu. Dvadsaťjeden námorníkov strávilo na troch člnoch niekoľko vysiľujúcich mesiacov. Slnko, nedostatok vody, delírium, beznádej, ba dokonca kanibalizmus zredukovali ich počet na osem, pričom žiaden z nich už nebol schopný viesť plnohodnotný život. Nezvyčajný príbeh o krutom, neporaziteľnom tvorovi nemohol nechať Herman Melville nepovšimnutý. Na jeho základe vytvoril kultovú postavu kapitána Achaba, posadnutého túžbou po pomste voči veľrybe, ktorá ho pripravila o nohu. Znalci dobových udalostí tušili, aký koniec postretne posádku kapitánovej lode Pequod, ale to by nezabránilo jeho úspechu. Problém nastal vplyvom autorovho zámeru obohatiť text o skryté významy, filozofické úvahy či biblickú symboliku. Pomerne jednoduchý a priamočiary námet sa tak stal na vtedajší čitateľský vkus až príliš prekombinovaným. Je pravda, že Biela veľryba sa číta pomerne ťažko, ale zato je jasné, prečo patrí ku klasickým dielam svetovej literatúry. Keď sa naladíte na autorov štýl a spôsob rozprávania, napokon sa radi ponoríte do drsného, neraz páchnuceho a špinavého sveta, kde nie je príroda synonymom pokoja a ticha, ale skôr krutosti a neutíchajúceho boja. Dej nie je napriek rozsahu bohatý na udalosti, hoci rozprávač Izmael toho zažije dosť. Schválne v súvislosti s ním nepoužívam pojem hlavný hrdina, pretože je otázne, okolo koho sa točí celý príbeh. Je ústredným bodom Izmael, kapitán Achab alebo nespútaný vorvaň? Hermanovi Melvillovi sa podarilo krásne vykresliť posadnutosť človeka v ceste za stanoveným cieľom, Moby Dick sa stáva mnohovrstevným symbolom, aj keď hrozí, že súčasný čitateľ sa bude prirodzene snažiť pochopiť Achabovo konanie, dať mu určitý rámec či strčiť ho do príslušnej škatuľky. Cez Izmaelovu optiku však máme možnosť porozumieť kapitánovým pocitom, ktoré sú napokon omnoho dôležitejšie než samotné dianie na lodi. Apropo, loď. Pequod je svetom samým osebe, dozvedáme sa mnoho o činnostiach sprevádzajúcich plavbu po mori, zoznamujeme sa so životom námorníkov aj spôsobmi lovu veľrýb, no napriek tomu sa kniha nedá považovať za historický román. Samozrejme, v autorovej dobe išlo o súčasné nahliadnutie do danej oblasti s využitím vlastných skúseností. Pritom sa však dozviete mnoho zaujímavých vecí. Niektorým čitateľom môžu prekážať dlhšie pasáže opisujúce veľrybiu problematiku, iní budú nadšení detailným prienikom do našincovi neznámych faktov. Ja som sa zmietal kdesi medzi tým. Osobne totiž nie som fanúšikom retardačných motívov, ale v prípade starších diel sa ich vždy snažím vnímať s odstupom a s ohľadom na dobu vzniku.
 |
| Herman Melville (zdroj: MassLive.com) |
"Začali sa k nej na lanách priťahovať, boli čoraz bližšie a bližšie, a keď sa jej dostali zarovno každý z jednej strany, mihli sa vzduchom kopije a striedavo do nej bodali, Stubbova odpovedajúc Flaskovej, Flaskova Stubbovej. Celý ten boj zúril v blízkosti Pequodu a záľahy žralokov, ktoré sa predtým hrčili na vorvaňovi, sa teraz chvatne vrhli na čerstvo prelievanú krv a chleptali ju z každej novej rany tak lačne ako smädní Izraeliti vodu, čo vytryskla po údere zo skaly. Gejzír veľryby konečne zhustol a po strašidelnom prevaľovaní a dávení sa vyvalila hore bruchom mŕtva." (str. 302)
Herman Melville využíva kvetnatý jazyk, aj v obyčajnej či dramatickej chvíli sa vyskytnú priam lyrické vyjadrenia, ktoré buď zjemnia celkové vyznenie, alebo vás prinútia zamyslieť sa. Z Moby Dicka sa stal pojem, slávneho vorvaňa poznajú po mene aj tí, ktorí ani netušia, kto je Izmael alebo kapitán Achab. Z tohto pohľadu sa dá Biela veľryba považovať za nadčasovú, hoci dnes už málokto môže pochopiť v plnej hĺbke znázornené pohnútky a situácie. Napriek tomu aj 170 rokov od vydania knihy dokáže podnietiť k rôznym postrehom, pretože pozorný čitateľ si v nej zakaždým môže všimnúť čosi nové.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára