Michal Slanička sa doteraz prezentoval ako autor súčasných, trendových príbehov okorenených humorom a erotikou, s ktorými sa dalo ľahko stotožniť. Svojou najnovšou knihou sa odklonil od rozbehnutej trasy a prináša čitateľom romantický - a romantizujúci - román s historickým pozadím. Druhá polovica 19. storočia bola poznačená národným a sociálnym útlakom, hospodárskou krízou či cholerovou epidémiou, Prešporské srdce je však predovšetkým ľúbostným, nie spoločenským príbehom. Síce spracúva aj výrazné ponímanie rozdielov medzi jednotlivými vrstvami, slúži však skôr na rozpracovanie ďalších motívov.
"Nebohý Wilhelm Skaritz predo mnou začal odhaľovať tajomstvá, ktoré si počas života úzkostlivo strážil. Tušila som, že som len na začiatku cesty, ktorej cieľ bol stále v hmle. Dva zažltnuté novinové výstrižky, ktoré som našla v modlitebnej knižke, boli oveľa konkrétnejšie ako list, ktorý Honig ukryl. Najmä jeden z nich. Ten druhý bol pre mňa zaujímavý len láskou dvoch mužov, ktorí boli schopní podstúpiť súboj na život a na smrť pre jednu ženu. Ich mená mi nič nehovorili, a tak som sa sústredila na článok, v ktorom sa spomínajú okolnosti požiaru v Prešporku." (str. 83)
Dej sa odvíja v dvoch líniách. Ťažisko tvorí rozprávanie Frederiky z Kasse, mladej dievčiny čeliacej nečakaným zmenám vo svojom živote. Tie sa rozbehnú, keď umrie dlhoročný pracovník na ich rodinnom statku, ktorého mala rada ako starého otca. Z pozostalosti a starostlivo ukrytého odkazu sa Frederika dozvie, že Honig nebolo jeho pravé meno a za jeho láskavosťou a múdrosťou sa skrývajú dramatické udalosti. Frederika sa ocitá v ich strede a postupne odhaľuje, čo statočného muža priviedlo až k utajeniu skutočnej identity. Druhá, na pohľad samostatne stojaca línia, sa venuje rozkvitajúcej mladej láske medzi dcérou medovnikára Kristínou a rybárom Jurajom. Ich vzťah má pôvod v tragickom požiari medovnikárskej dielne, o to je však silnejšia, hoci pevné a nemenné pravidlá spoločnosti majú na to celkom odlišný názor. V tomto smere odviedol Michal Slanička dobrú prácu. Sadol som mu na lep a obe línie považoval za súbežné rozprávanie. Až postupne mi došlo, že stavba deja je iná, čím kniha získala na príťažlivosti a prepracovanosti. Azda je aj lepšie, že autor neodhalil karty okamžite, dal tým čitateľovi priestor dôsledne sa zoznámiť s jednotlivými protagonistami a sledovať ich na ich ceste za šťastím. A hoci je práve Frederika ústrednou postavou, čo dokazuje aj typ priameho rozprávača v jej podaní, sympatickejšie vyznieva duo Kristína - Juraj. Napokon, avizuje to aj samotný názov knihy a bez ich vzťahu by sa celý príbeh nemal šancu odohrať. Istým spôsobom je tak Frederika skôr sprievodkyňou pri hľadaní odpovedí na otázky, ale aj ona má nakoniec v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kapitoly sú krátke, čo ako fanúšik dynamickejších textov oceňujem, navyše funkčne striedajú jednotlivé línie a dejiská. Na druhej strane by postavám prospela väčšia "ľudskosť", občas konajú a hovoria len pre potreby príbehu na úkor hlbšieho ponoru do ich vnútra. Apropo, reč. Autor sa snažil prispôsobiť dialógy i pásmo rozprávača dobovej "mluve", no nie vždy úspešne a neraz daná snaha vyznieva naprázdno, až silene. Preniesť sa do minulosti v každom smere je pomerne náročné, uznávam, snáď aj nemožné, preto považujem za vhodnejšie nenútiť sa do podobných úloh a radšej sa držať súčasnej podoby jazyka s prispôsobením slovnej zásoby na primeranej úrovni. Radšej sa mala pozornosť sústrediť na stavbu viet. Rušivo na mňa totiž pôsobilo aj pričasté využívanie slov ako "ktorý" a "bol" a ich variantov.
 |
| Michal Slanička (zdroj: Ženský web) |
"Imre hľadel na objatie dvoch milencov. Ich zovretie bolo jemné a pevné. Akoby po ňom už nemalo nikdy nasledovať ďalšie. Bez slov ním vypovedali všetko. Bolo v ňom cítiť poďakovanie, prosbu aj prísľub. Poďakovanie za všetko, čo si navzájom dávali. Vedomky či nevedomky. Za pozornosť, ktorá im obom napovedala, že sú jeden pre druhého stvorení. Za slová, v ktorých bola sila porovnateľná s Jurajovými objatiami, za dotyky, čo mrazili a rozpaľovali zároveň. Prosbu o chvíľu strpenia, ktorú nevedeli ohraničiť dňami, týždňami ani mesiacmi. Na jeho konci však mal byť oboma vytúžený okamih, keď im Kristínin otec dá súhlas." (str. 141)
Prešporské srdce je však silné v ľúbostnom námete, pasáže venované osudovej láske sú tým najlepším, čo kniha ponúka. Oceňujem aj lyrický nádych pri opisoch pocitov či životných okolností, za akých sa odvíjajú osudy hrdinov (a nielen ich). Román osloví predovšetkým ženské publikum, cieľovej skupine je prispôsobená téma, prostredie aj celkové vyznenie. Historický námet sa v rukách Michala Slaničku neminul účinku a pri doladení detailov snáď ešte ponúkne ďalší príbeh z našich dejín.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára