Bežným vzťahovkám sa väčšinou vyhýbam, lebo pred časom skĺzli k pomerne otrepaným témam o hľadaní lásky či nevere a málokedy prídu s originálnym nápadom. Eva Hrašková je dôkazom, že román pre ženy nemusí podliehať zdaniu jednoduchosti či predvídateľnosti. Jej tvorbu sledujem prakticky od začiatku a chválim ju za to, že nestagnuje a zlepšuje sa každou knihou. Novinka Všetko, čo (ne)chcem ma bavila, hoci nie som práve cieľová skupina 😀. No musím povedať, že v rámci zobrazenej problematiky som sa dozvedel mnoho nových informácií, pričom niektoré ma naozaj prekvapili. Naivne som sa totiž domnieval, že vynosenie dieťaťa náhradnou matkou je aj u nás úplne normálna vec, ale zjavne som len umelo ovplyvnený zahraničnou produkciou...
"Aké je to jednoduché, stačí nájsť ženu, ktorí vynosí za protihodnotu dieťa. Už teraz cíti, ako sa to prieči jej presvedčeniu, že dieťa nie je vec. Keď otvára článok o spôsobe oplodnenia, ruky sa jej potia vzrušením. Pri predstave, že by cudziu ženu oplodnili Filipovými spermiami, jej v hrdle naviera hrča. To nie je riešenie, aj tak by som vychovávala cudzie dieťatko. Dokázala by som ho milovať, hoci by nebolo moje? To si ho môžem rovno adoptovať, vedie vo svojom vnútri súboj. Filip by bol jeho skutočným otcom, aj ich vzťah by bol určite iný. Skôr či neskôr by ma zo svojho sveta vytlačili. Červík pochybností v nej hlodá, číta však ďalej." (str. 62)
Motív náhradného materstva je však iba jedným z radu, autorka rozohráva hru na dvoch frontoch, čo jej poskytuje jednoduchý, ale pritom účinný priestor na kontrast medzi ústrednými hrdinkami. Nina zotrváva v nefunkčnom vzťahu s lenivým, neprogresívnym a agresívnym Norom. Bolo by iba otázkou času, kedy by ho konečne poslala tam, kde slnko nesvieti, lenže dve čiarky na tehotenskom teste všetko obrátia naruby. Nečakané - a v podstate nechcené - dieťa prichádza v čase, keď Nina čelí rozpadu rodinných, partnerských aj sociálnych pomerov a nová situácia jej značne komplikuje život. Jej kamarátka Liana má presne opačný problém. S manželom Filipom im to celkom klape, no potýkajú sa s márnou túžbou stať sa rodičmi. Filip sa nebráni myšlienke adopcie, no Liana pochybuje, že by dokázala cudzie dieťa milovať rovnako ako vlastné, a protichodné názory medzi nimi stavajú čoraz väčší múr. Extra nápomocná napokon nie je ani snaha nájsť kompromis či iné možnosti, ako naplniť vytúžený cieľ. Veľkým jablkom sváru sa stáva aj Ninino tehotenstvo, keďže Liana v ňom vidí nespravodlivosť osudu a nie je schopná - ani ochotná - pochopiť, prečo nie je dieťa dopriate manželom, ktorí o ňom snívajú, a napriek tomu otehotnie žena, čo ho vníma ako záťaž a prekážku. Tam, kde by iné autorky rozvíjali tieto témy, až by ich celkom vyžmýkali, Eva Hrašková iba začína. Páči sa mi, že nepíše o tom istom, ale buduje príbeh krok za krokom, postavy sa vyvíjajú a na záver sú prakticky celkom iné vo svojich postojoch a situáciách ako na začiatku. A nielen, čo sa týka Niny a Liany. Vedľajšie postavy sa za nimi totiž v ničom nezaostávajú. Či už ide o ich spomínaných partnerov, alebo Lianinho kamaráta Karola či Nininu matku, všetky majú čosi do seba a utkvejú vám v pamäti. Ich príbehy sú tiež dôležitou súčasťou celého deja, ktorý by bol bez nich značne ochudobnený. Matkina odmeranosť či Karolove vzťahové peripetie dodávajú knihe šmrnc a zabŕdajú aj do háklivejších tém. Autorka sa nebojí venovať náročnej problematike, podáva ju však ľahko, citlivo a s ohľadom na to, že čitateľ nepotrebuje odborné fakty, ale polopatistické vysvetlenie. Aby všetko v pohode pochopil aj taký laik v danej oblasti, ako som ja 😀.
 |
| Eva Hrašková (zdroj: Facebook) |
"Mobil pod vankúšom ju čudne tlačí. Chcela by sa s niekým podeliť o všetko, čo sa prežíva. O strach, bolesť, ale aj akési očakávanie. Nemá však s kým. Noro je jediný, kto vie, že sa dieťatko začalo pýtať na svet. Nezavolal, nenapísal, za celé hodiny si na nich nespomenul. V duchu sa kára za svoju naivitu. Ak sa za celé tehotenstvo nezaujímal o to, ako sa dieťatko má, prečo by to mal urobiť teraz? S ďalším nepríjemným tlakom sa Norov obraz vytráca. Samotu však z duše nevyženie." (str. 108)
Kapitoly sa striedavo venujú Nine a Liane. Sú krátke, takže román sa dá čítať, aj keď nemáte veľa času. Text je dynamický, do postáv sa ľahko vžijete a držíte im palce, aj keď ich rozhodnutia nie sú vždy také, ako by ste si priali. Čo tiež oceňujem, je fakt, že Evka čitateľom neťahá medové motúzy popod nos. Liana neváha na plné ústa priznať svoje obavy z výchovy dieťaťa, ktoré by nebolo z jej vlastnej krvi. Je to prirodzený strach, no veľa autoriek by zvolila jednoduchšiu cestu a zobrazilo Lianu ako hrdinku, čo nemá ani kúsok pochybnosti. O to viac kniha Všetko, čo (ne)chcem zaváňa realistickosťou a sila nádeje vyznie oveľa údernejšie. Mimochodom, názov je naozaj trefný a vydavateľstvo Lindeni môže byť rado, že má vo svojich radoch takú šikovnú autorku.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára