Chris Carter sa ako autor psychotrilerov etabloval už aj u slovenských čitateľov a rovnako ako predošlé knihy, aj Sochár smrti vychádza pod taktovkou vydavateľstva Aktuell. Chris má za sebou pestrú kariéru v umeleckej i súdno-psychologickej sfére a svoje bohaté skúsenosti naplno využíva aj pri písaní svojich napínavých románov. Slovo napätie pritom získava nový rozmer, pretože každou knihou akoby sa stupňovala brutalita páchateľov. Na svoje si však prídu aj slabšie povahy, autor je znalcom ľudskej psychiky a náhľad do mysle širokej škály postáv je jednou z najväčších devíz celej série. Ústrednú dvojicu tvoria detektívi Robert Hunter a Carlos Garcia, ktorí už mali viackrát namále (najmä o mladšom Carlosovi som občas pochyboval, či sa dožije ďalšieho dielu) a ani tentoraz to nebudú mať vôbec ľahké.
"Doktorka Hoveová si čupla k prvej kaluži hneď pri vchode (...) Silný kovový zápach ju štípal v nose, ale nepohla ani brvou. Postavila sa a prešla po okraji kajuty k zohavenému bezhlavému telu. Hunter sa presunul k stolíku, kde ležala hlava. V tvári obete sa zračil znepokojivý strach, krvavé šmuhy pripomínali bojové maskovanie. Hunter sa k nej sklonil a prezrel si ústa. Nashorn nemal vyrezaný jazyk ako prvá obeť. Mal ho vrazený hlboko do krku, špičkou sa takmer dotýkal mandlí, ale stále tam bol. Ľavú stranu tváre mal značne poškodenú. Zo zlomenej čeľuste trčala asi pol centimetrová zakrvavená kosť." (str. 110)
Pri sérii založenej na procedurálnom pátraní po sériových vrahoch sa autori, prirodzene, nevyhnú určitým opakovacím postupom či motívom. Chris Carter nie je výnimkou, no na druhej strane sa mu nedá uprieť snaha odlíšiť jednotlivé diely čo najvýraznejším páchateľom. Navyše, predchádzajúca kniha - Nočný lovec - sa mi zdala o trochu slabšia a v porovnaní s ňou vychádza Sochár smrti ako jasný víťaz. Je temnejší, napínavejší a premyslenejší. Niektorým čitateľom môže síce vadiť prílišná prekombinovanosť, občas pôsobiaca ako pritiahnutá za vlasy, či veľké množstvo postáv, ale ja som to uvítal. Čítanie nie je totiž iba povrchným prevracaním stránok, ide o skutočné pohrúženie sa do vydareného príbehu. Už po objavení prvej obete je losangelskému oddeleniu vrážd nad slnko jasnejšie, že majú znova dočinenia s brutálnym vrahom a že starý muž pravdepodobne nebol jeho posledným výčinom. Prečo by niekto zabíjal starca, ktorému do konca života ostávalo prakticky len zopár dní? Išlo o pomstu, výstrahu alebo vyjadrenie hlbšieho významu? Ak by to boli jediné otázky, zamestnávajúce myseľ Huntera a Garciu, azda by ich to až tak nerozhodilo. Lenže ak by išlo o bežný prípad vraždy, neboli by povolaní na miesto činu... Vrah totiž svojej obeti amputoval končatiny a vytvoril z nich podivnú skulptúru. Jej zmysel môže napomôcť odhaleniu vrahovej identity či aspoň motívu, ale jeden náznak je pomerne málo. Kriminalisti sa okrem dolapenia zločincov potýkajú aj so skutočnosťou, že "potrebujú" ďalšiu obeť, aby mohli vypracovať smerodajnejší profil či odhaliť určité vzorce. Keď Los Angeles začnú zaplavovať ďalšie znetvorené telá, Hunter na základe spojitosti medzi nimi usudzuje, že ide o vyrovnávanie účtov z minulosti. Tento námet sme už v Carterovej tvorbe tiež zažili, no je spracovaný novým spôsobom. Je pritom zaujímavé, že do istej miery sa dá frustrácia páchateľa pochopiť, v čom sa prejavuje práve autorova znalosť ľudského vnútra, pohnútok a myšlienkových pochodov. Násilie popisované v knihe tak nie je prvoplánovou snahou šokovať čitateľa, ale úsilím zdôrazniť, kam až môže zájsť nedostatočné spracovanie negatívnych udalostí v živote človeka. Tentoraz sa Carter vo väčšej miere vyhral aj s odhalením vraha. Jeho praktiky sú totiž spoľahlivejšie, ako to bolo v predchádzajúcich knihách, a prekvapenie v závere je tým pádom zaručené.
 |
| zdroj: Bibliophile Book Club |
"Popoludní Hunter s Garciom a kapitánkou Blakeovou museli čeliť médiám na tlačovej konferencii, pripadali si tam ako odsúdenci pred popravnou čatou. Novinári už stihli vyspovedať každého, kto pracoval v budove, kde sídlila psychologická poradňa Nathana Littlewooda, a informácie, ktoré získali, siahali od rozštvrtenia a dekapitácie cez rituálnu smrť pomocou čiernej mágie až po kanibalizmus. Jedna žena dokonca použila slovo upír. Všetci traja robili, čo mohli, aby tie nezmysly vyvrátili a presvedčili senzáciechtivých novinárov, že nič z toho, čo sa dozvedeli, nie je pravda." (str. 300)
U každého Carterovho románu vyzdvihujem krátke kapitoly a ani Sochár smrti nebude výnimkou. Dynamický dej, založený na rýchlom striedaní lokácií či uhlov postáv, si ani nič iné nezaslúži. A čitateľ, užívajúci si napínavý príbeh, tiež nie. Stránky sa obracajú rýchlo, zvedavosť vás poháňa vpred a Hunter s Garciom si ako zvyčajne uzurpujú všetku vašu pozornosť. Aktuálna novinka sa v mojom osobnom rebríčku autorových kníh zaraďuje na popredné priečky spolu s úvodným Dvojitým krížom. Vzdáva hold detektívnej dvojici naháňajúcej sériových vrahov a skvele navnadí na pokračovanie série.
Originálny názov: The Death Sculptor
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 416
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára