Ako prekonať emočný zmätok

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje slovenských čitateľov prekladom diel, ktoré okrem neprehliadnuteľného motivačného faktoru ponúkajú aj čosi navyše. Buď je to prvok duchovna s odvolaním sa na vyššie sily, alebo - naopak - snaha poukázať na nekonečnú zásobu energie vychádzajúcu z nášho vlastného vnútra. Koncom minulého roka vyšla kniha Uzdravenie ako cesta k slobode, ktorá spadá do druhej kategórie. Prihliada na fakt, že každý z nás si v sebe nesie nevyriešené záležitosti z minulosti, a hoci sa nazdávame, že na nás nemajú veľký vplyv, ani netušíme o ich moci brzdiť nás na ceste k lepšej budúcnosti. Našťastie nejde iba o teoretické mudrovanie a nikam nevedúce moralizovanie, autor sa na základe vlastných skúseností dopracoval k nutnej zmene a svoje metódy teraz ponúka aj širokej verejnosti. 

"Vďaka svojmu telu môžete naštartovať proces prijatia emočnej bolesti, prameniacej v počiatočných rokoch vášho života. Vaše telo je nástroj, ktorý máte ustavične so sebou, len sa ho musíte naučiť využívať. Určité pohyby tela môžu naštartovať proces vnútorného uzdravenia - dať vám príležitosť vrátiť sa do obdobia predtým, než vám bolo ublížené, vcítiť sa do svojho tela, akoby bolo úplne nové a váš život bol nepopísaný list, v ktorom máte neobmedzené možnosti - čo je svojím spôsobom pravda, lebo život mám ponúka nekonečné možnosti." (str. 66-67)

Vex King je mentálny kouč a tvorca obsahu sociálnych médií. V práci s ľuďmi sa teda pohybuje ako ryba vo vode, dokáže rozpoznať nuansy duše a zároveň zabrnkať na správne struny. K zlepšovaniu života ostatných ho priviedli osobné ťažkosti, ktoré ho sprevádzali už od útleho detstva. Čelil úmrtiu otca, prejavom rasizmu, násiliu v štvrti aj partnerkinej nevere. Všetky problémy viedli k určitému vnútornému nastaveniu, čo mu bránilo v ďalšom rozvoji či nadviazaniu zmysluplnejších vzťahov. Po oboznámení sa s prepojením tela a duše a emočnými jazvami, ktoré sa prejavujú aj fyzicky, si začal uvedomovať potrebu vyliečiť si všetky traumy, inak sám seba odsúdi na večnú bolesť. Po rokoch štúdia a spoznávania účinkov cvičenia, jogy, správneho dýchania a vnímania okolitého sveta sa rozhodol podeliť o svoje zistenia aj s ďalšími záujemcami o kvalitnejšie bytie. Je pravda, že v dnešnej pretechnizovanej, hektickej dobe každý občas zatúži po chvíľke ticha či samoty. A aj niekoľko ukradnutých minút denne napokon postačí na upokojenie a vnorenie sa do vlastného vnútra. Kniha Uzdravenie ako cesta k slobode nie je určená len čitateľom, ktorí si v sebe nesú nejaké nevyriešené záležitosti, ale všetkým, ktorí veria v silu svojej energie a možnosti jej usmernenia. Na to, aby ste však zaznamenali požadované zmeny, musíte najprv čosi investovať - svoj čas a ochotu riadiť sa poznatkami a aktivitami obsiahnutými v riadkoch knihy. Nebude to ťažké, autor má schopnosť namotivovať vás už prvými stranami. Nemôžem zodpovedne vyhlásiť, že z vás po dočítaní poslednej kapitoly bude nový človek, no ak budete pristupovať k jednotlivým cvičeniam zodpovedne, azda sa vám podarí aspoň na chvíľu zvoľniť a precítiť energiu celého tela. Kto však skutočne trpí nejakou traumou, občas sa bude potýkať s jej opätovným vyplávaním na povrch. Vždy to ale poslúži dobrej veci - postupnému spracovaniu a uvedomeniu si jej dôsledkov pre súčasnosť či dokonca fyzickú nepohodu. Potláčanie emócií a nepríjemných zážitkov je síce prirodzené, ale z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne. Kniha je zároveň menším psychologickým poradcom, podnieti vás zamyslieť sa nielen nad sebou, ale i nad vaším prístupom k druhým ľuďom a pohľadom na svet. Pretože mi iste dáte za pravdu, keď poviem, že veselý, zdravý človek vníma okolie v omnoho jasnejších farbách než smutný, precitlivený a ostražitý jedinec. 

Vex King (zdroj: Goodreads)

"Našu myseľ formovali udalosti, ktoré sme prežili, a ľudia, ktorých sme počúvali - už vieme, že v nás môžu zanechať hlboké dojmy. Niektoré z týchto dojmov sú pozitívne a nápomocné, iné však také nie sú. Škodlivé dojmy vytvárajú vzorce myslenia, emócií a správania, ktoré nás obmedzujú... Nie ste zodpovední za to, ako vás formovali v detstve, mali by ste však prijať zodpovednosť za to, aby ste to teraz - ako dospelí - zmenili. Obviňovať minulosť za svoje obmedzujúce postoje ničomu nepomôže. Musíte hľadať nové spôsoby myslenia a bytia a precvičovať si ich, kým sa nestanú skutočnejšími ako vaše staré presvedčenia." (str. 134)

Knihy tohto typu čítam skôr zo zvedavosti než preto, že by som potreboval nájsť pomoc v ich obsahu. V porovnaní s inými publikáciami daného žánru považujem dielo z pera Vexa Kinga za lepší priemer. Netlačí na pílu, svoje poznatky opiera o osobné skúsenosti a nemáte dojem, že by sa vyjadroval nezrozumiteľne alebo iba mlátil prázdnu slamu. Skôr naopak, zdá sa, akoby mal skutočný záujem pomôcť každému s akútnym i odležaným problémom. Ako mentálny kouč má k dispozícii nepreberné množstvo námetov a súčasťou textu sú aj konkrétne príklady z jeho profesionálnej praxe. Zistíte, že je jedno, či je človek Američan, Ind alebo Slovák, v jadre prežívame všetci rovnaké pocity. Aj preto je Uzdravenie ako cesta k slobode pomerne univerzálnou príručkou, ako svojpomocne zregenerovať svoje telo i myseľ.

Originálny názov: Healing Is The New High
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 224

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)

"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 

Hypnóza ako prostriedok páchania (samo)vrážd

Keď sa na obálkach kníh objavujú ohlasy známych spisovateľov a spisovateliek, väčšinou im neprikladám veľký význam. Nazdávam sa totiž, že najlepšie si človek vytvorí názor tým, že knihu chytí do rúk a začíta sa do nej. V prípade Tranzu som však predsa len zbystril pozornosť, keďže ho odporúča John Marrs, autor veľmi špecifických trilerov, ktoré mi utkveli v pamäti dlhší čas (na rozdiel od iných diel daného žánru). Anotácia navyše sľubovala temný príbeh založený na hypnóze, prieniku do hlbokých zákutí ľudskej psychiky a náročnom vyšetrovaní. Fanúšikovia psychotrilerov určite dobre poznajú Hypnotizéra Larsa Keplera, ktorým rozbehol svoju bohatú literárnu kariéru, preto som bol zvedavý, či sa rovnako úspešný kúsok podarí aj jeho anglickému kolegovi Adamovi Southwardovi. 

"Čo sa vlastne stalo? Nič podobné v živote nezažil. Možno mal iba záchvat panickej úzkosti, ktorý vyvolalo Victorovo desivé správanie a klaustrofobická cela. Nie, určite to bolo niečo iné. Victor naňho použil nejaký spôsob ovládania. Mohla to byť hypnóza? Lenže Alex sa aj predtým opakovane podrobil hypnóze - bola to nevyhnutná súčasť štúdia. Túto skúsenosť určite nevnímal ako nezvyčajný či neprirodzený zážitok. Naopak, podobalo sa to prežívaniu nespočetných iných okamihov v každodennom živote, keď človek vypne a je trochu mimo (...) Toto však bolo iné. Akoby ho Victor strčil do králičej nory a zbavil ho schopnosti myslieť." (str. 114)

Ústredným hrdinom knihy (a nastupujúcej série) je bývalý forenzný psychológ Alex Madison, ktorý si v sebe nesie traumy z minulosti. Ide síce o vžité klišé, ale ak je spracované originálne a funkčne, nedá sa proti nemu nič namietať. Alexova výhoda je však v tom, že po nevydarenom prípade stále pomáha iným v rámci súkromnej praxe, a tak si môže aspoň čiastočne vykompenzovať niekdajšie pochybenia. Keď sa mu po rokoch naskytne možnosť vykúpenia v podobe Victora Lazara, nebezpečného čudáka, s ktorým si polícia nevie poradiť a ktorého bývalý psychológ spáchal samovraždu, nezaváha. Hneď sa však musím ešte pristaviť pri samotnom Alexovi. Ak si myslíte, že je ubitý svojimi démonmi, stráni sa spoločnosti a utápa vo svete plnom výčitiek, mali by ste pravdu iba sčasti. Alex je totiž pomerne arogantný, niekedy sa sám správa zvláštne a nelogicky a spočiatku som si k nemu budoval sympatie o čosi pomalšie. Badať v tom síce autorovu snahu odlíšiť svojho protagonistu od záplavy iných, no obávam sa, že u niektorých čitateľov to môže vzbudiť značnú nevôľu. Alex to však našťastie veľmi rýchlo vyrovná svojím aktívnym prístupom a úsilím prísť na koreň záhadným vraždám, z ktorých je podozrivý práve Victor Lazar. Ten vraj v hypnóze núti svoje obete zabiť sa, a to nie celkom zvyčajnými spôsobmi. Príbeh sa nesie okrem značného kriminálneho motívu aj v primerane mysterióznej atmosfére, čo ho vyzdvihuje na vyššiu úroveň a dodáva mu grády. Tranz je autorov debut, preto verím, že časom ešte nájde vyrovnanejšiu mieru hororových, trilerových a psychologických prvkov, pretože občas som mal dojem, že nie sú v súlade, ale snažia sa pretlačiť na úkor ostatných. V žiadnom prípade to ale nepovažujem za mínus, nadprirodzeno a tajomno vítam. Tie plynú aj z dejovej línie zasadenej do minulosti a prostredia Rumunska, ktoré je nesmierne vďačným priestorom na rozohratie príslušných nálad a motívov. Pozornému čitateľovi síce neujde pointa príbehu už zhruba v polovici, a hoci dúfate, že je to zámer a v závere ešte príde nejaký nečakaný zvrat, je otázne, či sa ho aj dočkáte... 

Adam Southward (zdroj: Victoria Wilks)

"Muž bez zaváhania zdvihol ruku do výšky a celou silou sa zboku bodol do hrude. Nôž narazil do rebra. Muž ho vytiahol a bodol sa ešte raz, tentoraz vyššie. Nôž hladko vnikol do jeho krku, minul kosti, prerezal svaly a prenikol až do väzov. Mužovo telo zareagovalo, hoci myseľ nemohla. Už bolo neskoro, ale prebudili sa v ňom základné motorické inštinkty. Výkrik. Hrdelný ston a chrčanie, ktoré prešlo do bublavého zvuku, keď sa krv valila do hrdla. Zapotácal sa a narazil do tmavej skrine z dubového dreva. Nôž mal zapichnutý v krku až po rukoväť a preťatej tepny striekala krv na zrkadlové dvere." (str. 192)

Tiesnivá atmosféra vychádza predovšetkým spoza väzenských múrov a spomínaného Rumunska. Victor Lazar je zaujímavý zločinec, ktorého motivácia je pochopiteľná, aj keď by si zaslúžil o čosi väčšie objasnenie všetkých okolností. Najväčším kladom Alexa Madisona je jeho snaha dopátrať sa pravdy aj za cenu odhalenia vlastných problémov, no čo sa týka jeho sociálnych schopností či celkového vyznenia, ešte má na čom popracovať. To sa dá povedať aj o Adamovi Southwardovi, pretože niektoré objasnenia deja prišli priskoro, prípadne komunikoval s čitateľom až príliš otvorene a polopatisticky. Napriek tomu ostáva Tranz vydareným psychotrilerom a základom pre ďalšie časti série. Pohybuje sa totiž v oblasti, ktorá ponúka veľa možností na spracovanie zaujímavých námetov. 

Originálny názov: Trance
Príslušnosť k sérii: Alex Madison (1. diel)
Preklad: Beata Horná
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Univerzálny príbeh podčiarknutý magickým štýlom

Vydavateľstvo Tatran pravidelne zásobuje čitateľov silnými príbehmi, ktoré si v ich srdciach nachádzajú čestné miesto. Románom Hamnet však dokázalo posunúť latku ešte vyššie, keďže hlboký prienik do smútku jednej na pohľad obyčajnej rodiny je spojený s azda najznámejším menom klasickej literatúry. Beletria spojená s umeleckými velikánmi býva občas zavádzajúca. Niekedy čitatelia ľahko podľahnú predstavám autorov a nerozlišujú, kde sa končí realita a začína fantázia. Priveľké sústredenie sa na slávnych spisovateľov tak môže byť dvojsečnou zbraňou. Maggie O´Farrellová si zjavne dobre uvedomuje tento fakt a nedovolila, aby najslávnejší dramatik odvrátil pozornosť od príbehu, ktorý chcela vypovedať v prvom rade. Ide o šikovný a zároveň nečakane ľudský prístup. 

"Doktor sa k nej obráti, jeho príšerný zobák poskočí smerom k nim. Hamnet sa primkne k maminmu boku. Nechce, aby sa naňho ten človek pozeral. Nechce mu padnúť do oka. Posadne ho predstava, že ak mu padne do oka, ak si ho ten človek všimne, vezme ho na vedomie, bude to strašne zlé znamenie, postihne ho dajaký hrôzostrašný osud. Chce ujsť, odtiahnuť mamu preč, pevne zavrieť dvere a okienko, aby sa ten muž nedostal dnu, aby jeho pohľad nedopadol na nikoho z nich. No jeho mama nie je vyľakaná, ani najmenej." (str. 108)

Tragédiu Hamlet, odohrávajú sa na dánskom hrade Elsinor, pozná každý stredoškolák a pre svoj pútavý dej a myšlienky sa udrží v pamätí mnohých až do dospelosti. William Shakespeare je meno, ktoré poznajú aj tí, ktorí v živote neprečítali ani jednu knihu, a preto tento anglický autor priťahuje pozornosť literárnych teoretikov, historikov a spisovateľov aj štyristo rokov po svojej smrti. Väčšina sa zaoberá jeho životom, pôsobením v divadle The Globe či vzťahom s Alžbetou II. a ďalšími dramatikmi. Nedá sa pritom obísť ani jeho zázemie a rodina, pretože práve jeho syn Hamnet stál pri zrode notoricky známej postavy. Presnejšie, jeho smrť. Shakespeare zvečnil svojho potomka, postavil ho na piedestál svetovej literatúry a divadelných dosiek, no svojím spôsobom išlo o vyrovnanie sa s obrovskou osobnou stratou. A práve pomery v rodine poznačenej dobou a jej nástrahami sú jadrom románu Maggie O´Farrellovej. V podstate ide o drámu založenú na zobrazení života žien v renesancii na konci 16. storočia. Ústrednou postavou je Agnes (známejšia ako Anne Hathawayová), Willova manželka, ktorej vývoj a osudy sledujeme cez dve časové línie. Okrem udalostí okolo morovej rany máme totiž možnosť nahliadnuť aj do vzťahu Agnes a jej muža, ktorého meno, paradoxne, nezaznie v celom texte ani jediný raz. Všetci vedia, o koho ide, no autorka vie, že Will ako básnik a dramatik by na seba strhol priveľkú pozornosť, a Hamnet je predovšetkým príbehom o jeho rodine. Agnes naňho nehľadela so zbožnou úctou jeho obdivovateľov ani kriticky ako jeho neprajníci. Pre ňu bol manželom, otcom, najbližším človek, s ktorým mala prežívať všetky radosti a starosti. O Hamnetovom úmrtí som vedel aj predtým, ale vďaka zobrazeniu všemožných okolností a rokov spoločného nažívania som sa dozvedel mnoho zaujímavých faktov. Samozrejme, aj napriek uveriteľnému štýlu ide o fikciu, a tak ma autorka podnietila vyhľadať si dodatočné informácie. Shakespeare už pre mňa asi nikdy nebude iba menom z učebnice literatúry. Maggie O´Farrellová ho poľudštila, spravila z neho osobu z mäsa a kostí, zbavenú pozlátky a nánosu neprekonateľného talentu. Ale pozor! Nijako tým neznižuje jeho hodnotu, práve naopak. Iba to zdôrazňuje jeho dôkladnú znalosť charakteru, ktorú preniesol aj do svojich večných postáv. 

Maggie O´Farrellová (zdroj: The Guardian)

"Prišla sem s tromi deťmi a odchádza s dvoma. Má tu jedno nechať, vraví si, ale ako môže? Tu, kde nariekajú duchovia, kde kvapká z tisov a sú tu studené chmatkajúce ruky? Pri bráne ju muž vezme za ruku. Obráti sa k nemu a hľadí naňho, akoby ho ešte nikdy nevidela, taký čudný, zúbožený a starý sa jej zdá. Má to na svedomí dlhé odlúčenie, žiaľ, tie slzy? kladie si otázku pri pohľad naňho. Kto je ten človek vedľa nej, ktorá si nárokuje jej ruku, drží si ju pri sebe? V tvári, v lícnych kostiach, v obočí mu vidí mŕtveho syna, ale inak nič. Iba život, iba krv, dôkaz pumpujúceho, pružného srdca, oko lesknúce sa slzami, líca zrumenené žiaľom." (str. 193)

Román ťaží zo Shakespearovho mena, ktorého v texte vôbec nezaznie, má názov podľa jeho syna, ktorý je skôr prostriedkom rozvíjania deja než protagonistom, a hlavnou postavou je žena-matka, ktorá žije akoby v tieni. Žeby išlo o poukázanie na nižšie postavenie žien vtedajšej spoločnosti? Nemyslím si... Hamneta totiž vnímam ako univerzálny symbol emócií poodhaľujúcich dianie za zatvorenými dverami. Rodina poznačená úmrtím dieťaťa už nemôže byť rovnaká ako predtým a na mnohé veci nazerá inak. V tomto zmysle je Hamnet dosť depresívnym čítaním, no nedá sa povedať, že by sa Maggie utápala v smútku. Skôr vás privedie k zamysleniu, empatii a užívaniu si neraz až veľmi lyrického jazyka. Preklad Otakara Kořínka je ako zvyčajne vynikajúci a len zvyšuje poctu pôvodnému textu a Williamovej rodine, bez ktorej by ani on nebol tým, čím je dodnes. 

Originálny názov: Hamnet
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 256

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Aj bútľavá vŕba sa občas potrebuje vyrozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

Lori Gottlieb (zdroj: lorigottlieb.com)

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Originálny názov: Maybe You Should Talk to Someone
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Svetlana Žuchová
Počet strán: 432

Recenzia vnikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.

Smrť v podobe umeleckých diel

Chris Carter sa ako autor psychotrilerov etabloval už aj u slovenských čitateľov a rovnako ako predošlé knihy, aj Sochár smrti vychádza pod taktovkou vydavateľstva Aktuell. Chris má za sebou pestrú kariéru v umeleckej i súdno-psychologickej sfére a svoje bohaté skúsenosti naplno využíva aj pri písaní svojich napínavých románov. Slovo napätie pritom získava nový rozmer, pretože každou knihou akoby sa stupňovala brutalita páchateľov. Na svoje si však prídu aj slabšie povahy, autor je znalcom ľudskej psychiky a náhľad do mysle širokej škály postáv je jednou z najväčších devíz celej série. Ústrednú dvojicu tvoria detektívi Robert Hunter a Carlos Garcia, ktorí už mali viackrát namále (najmä o mladšom Carlosovi som občas pochyboval, či sa dožije ďalšieho dielu) a ani tentoraz to nebudú mať vôbec ľahké. 

"Doktorka Hoveová si čupla k prvej kaluži hneď pri vchode (...) Silný kovový zápach ju štípal v nose, ale nepohla ani brvou. Postavila sa a prešla po okraji kajuty k zohavenému bezhlavému telu. Hunter sa presunul k stolíku, kde ležala hlava. V tvári obete sa zračil znepokojivý strach, krvavé šmuhy pripomínali bojové maskovanie. Hunter sa k nej sklonil a prezrel si ústa. Nashorn nemal vyrezaný jazyk ako prvá obeť. Mal ho vrazený hlboko do krku, špičkou sa takmer dotýkal mandlí, ale stále tam bol. Ľavú stranu tváre mal značne poškodenú. Zo zlomenej čeľuste trčala asi pol centimetrová zakrvavená kosť." (str. 110)

Pri sérii založenej na procedurálnom pátraní po sériových vrahoch sa autori, prirodzene, nevyhnú určitým opakovacím postupom či motívom. Chris Carter nie je výnimkou, no na druhej strane sa mu nedá uprieť snaha odlíšiť jednotlivé diely čo najvýraznejším páchateľom. Navyše, predchádzajúca kniha - Nočný lovec - sa mi zdala o trochu slabšia a v porovnaní s ňou vychádza Sochár smrti ako jasný víťaz. Je temnejší, napínavejší a premyslenejší. Niektorým čitateľom môže síce vadiť prílišná prekombinovanosť, občas pôsobiaca ako pritiahnutá za vlasy, či veľké množstvo postáv, ale ja som to uvítal. Čítanie nie je totiž iba povrchným prevracaním stránok, ide o skutočné pohrúženie sa do vydareného príbehu. Už po objavení prvej obete je losangelskému oddeleniu vrážd nad slnko jasnejšie, že majú znova dočinenia s brutálnym vrahom a že starý muž pravdepodobne nebol jeho posledným výčinom. Prečo by niekto zabíjal starca, ktorému do konca života ostávalo prakticky len zopár dní? Išlo o pomstu, výstrahu alebo vyjadrenie hlbšieho významu? Ak by to boli jediné otázky, zamestnávajúce myseľ Huntera a Garciu, azda by ich to až tak nerozhodilo. Lenže ak by išlo o bežný prípad vraždy, neboli by povolaní na miesto činu... Vrah totiž svojej obeti amputoval končatiny a vytvoril z nich podivnú skulptúru. Jej zmysel môže napomôcť odhaleniu vrahovej identity či aspoň motívu, ale jeden náznak je pomerne málo. Kriminalisti sa okrem dolapenia zločincov potýkajú aj so skutočnosťou, že "potrebujú" ďalšiu obeť, aby mohli vypracovať smerodajnejší profil či odhaliť určité vzorce. Keď Los Angeles začnú zaplavovať ďalšie znetvorené telá, Hunter na základe spojitosti medzi nimi usudzuje, že ide o vyrovnávanie účtov z minulosti. Tento námet sme už v Carterovej tvorbe tiež zažili, no je spracovaný novým spôsobom. Je pritom zaujímavé, že do istej miery sa dá frustrácia páchateľa pochopiť, v čom sa prejavuje práve autorova znalosť ľudského vnútra, pohnútok a myšlienkových pochodov. Násilie popisované v knihe tak nie je prvoplánovou snahou šokovať čitateľa, ale úsilím zdôrazniť, kam až môže zájsť nedostatočné spracovanie negatívnych udalostí v živote človeka. Tentoraz sa Carter vo väčšej miere vyhral aj s odhalením vraha. Jeho praktiky sú totiž spoľahlivejšie, ako to bolo v predchádzajúcich knihách, a prekvapenie v závere je tým pádom zaručené.

zdroj: Bibliophile Book Club

"Popoludní Hunter s Garciom a kapitánkou Blakeovou museli čeliť médiám na tlačovej konferencii, pripadali si tam ako odsúdenci pred popravnou čatou. Novinári už stihli vyspovedať každého, kto pracoval v budove, kde sídlila psychologická poradňa Nathana Littlewooda, a informácie, ktoré získali, siahali od rozštvrtenia a dekapitácie cez rituálnu smrť pomocou čiernej mágie až po kanibalizmus. Jedna žena dokonca použila slovo upír. Všetci traja robili, čo mohli, aby tie nezmysly vyvrátili a presvedčili senzáciechtivých novinárov, že nič z toho, čo sa dozvedeli, nie je pravda." (str. 300)

U každého Carterovho románu vyzdvihujem krátke kapitoly a ani Sochár smrti nebude výnimkou. Dynamický dej, založený na rýchlom striedaní lokácií či uhlov postáv, si ani nič iné nezaslúži. A čitateľ, užívajúci si napínavý príbeh, tiež nie. Stránky sa obracajú rýchlo, zvedavosť vás poháňa vpred a Hunter s Garciom si ako zvyčajne uzurpujú všetku vašu pozornosť. Aktuálna novinka sa v mojom osobnom rebríčku autorových kníh zaraďuje na popredné priečky spolu s úvodným Dvojitým krížom. Vzdáva hold detektívnej dvojici naháňajúcej sériových vrahov a skvele navnadí na pokračovanie série. 

Originálny názov: The Death Sculptor
Príslušnosť k sérii: 4. diel (Robert Hunter)
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 416

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Meditáciou ku kvalitnejšiemu životu

Pri pojme meditácia som si vždy predstavoval polohu v tureckom sede a snahu vytesniť z mysle všetky myšlienky. Aspoň tak bola verejnosti dosť dlho prezentovaná, a aj keď som mal občas nutkanie vyskúšať ju, zakaždým ma odradila moja neschopnosť vyprázdniť si hlavu. Keď vydavateľstvo Lindeni prinieslo na náš trh nenápadný, ale zaujímavý titul Škola šťastného života, rozhodol som sa dať lepšiemu spoznaniu seba samého ďalšiu šancu. Čo ma pobavilo aj zarazilo zároveň, boli autorove úvodné slová. Na rovinu totiž hovorí, že vžitá predstava o meditácii nemá nič spoločné so skutočným pohrúžením sa do svojho vnútra. Práve naopak, naše myšlienky by sme nemali potláčať, ale naučiť sa ich vedome usmerniť, aby sme dosiahli želaný efekt.

"Mnohí pravidelne meditujú, no zabúdajú integrovať svoju meditačnú prax do bežného života. Nechajú ju na meditačnom vankúši a odídu do práce. Výsledok potom nie je bohvieaký, keďže desať až pätnásť minút meditácie oproti mnohým hodinám rozptýlenej pozornosti nemá veľkú šancu navodiť zmenu. Sú ako dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nestretnú: ten, kto medituje, a ten, kto nemedituje. Potrebujeme však oboje. Každodenná meditácia nám poskytne intenzívny tréning pre myseľ - a teda mnoho zručností, aby sme mohli efektívne narábať so svojimi myšlienkami." (str. 81)

Gelong Thubten je mních, ktorého priviedla na novú životnú cestu vlastná vyčerpanosť a mladícka honba za dočasnými, predovšetkým materiálnymi radosťami. Podobne ako mnohí z nás sa nazdával, že šťastie je čosi, čo musí prísť zvonku, akýsi stimul, ktorý nás podnieti k ďalšiemu napredovaniu, pričom prakticky nikdy nedosiahneme celkové uspokojenie. Keď u Gelonga došlo k hraničnej situácii a vyhoreniu, hľadal spôsob, ako napraviť svoje chyby a spamätať sa, kým má čas. Niekoľko rokov strávil v škótskom kláštore, kde spoznal mnohých iných pôvodných obchodníkov, lekárov, právnikov a intelektuálov, potýkajúcich sa s nástrahami moderného sveta. Tu sa naučil vnímať svoje telo i myseľ, v tichosti a rozjímaní odhalil netušené zákutia a silu vlastného vedomia. Výsledkom jeho dlhoročnej meditačnej praxe, kurzov a seminárov je kniha Škola šťastného života, ktorá vás prevedie teóriou aj praktickými cvičeniami s cieľom vniesť do bežnej každodennosti pokoj a rozvahu. Niektoré podobne ladené diela neraz zlyhajú na prílišnom obkecávaní a poúčaní. V tomto prípade ide autor v podstate priamo na vec. Isteže, ani on sa nevyhne nevyhnutnej genéze a dôvodom vedúcim k vzniku knihy, no dobre si uvedomuje, prečo po nej čitatelia siahajú. Jednotlivé cvičenia sú na pohľad jednoduché, a práve to z nich robí ideálne aktivity pre akékoľvek prostredie. Stačí len tichý kútik a niekoľko minút času. Ba dokonca nemusí byť ani tichý, niektoré cvičenia sú totiž zamerané na sústredné počúvanie a rozlišovanie zvukov okolia. Dôležité je vnímať svoje myšlienky, ktoré sa dokážu veľmi rýchlo rozutekať rôznymi smermi, a preto je nutné naučiť sa ich "vrátiť" späť. Meditácia teda nie je o stereotypnom vypustení všetkého z našej hlavy, ale skôr o spracúvaní myšlienok či istom zmierení sa s nimi. Zároveň si treba uvedomiť aj prítomnosť tela v priestore a všetkého, čo sa ho v danej chvíli dotýka a pôsobí naň. Gelong pracuje aj s dobre známou teóriou, že najlepšie budú jeho rady fungovať, ak si človek vytvorí návyk a bude sa usilovať využiť dobrý pocit z meditácie aj v priebehu dňa. 

Gelong Thubten (zdroj: gelongthubten.com)

"Vybavte si v mysli tri skutočnosti, za ktoré ste vo svojom živote vďační. Môžu to byť predmety, ľudia, situácie - čokoľvek. Dôkladne o nich premýšľajte - prechádzajte jednu po druhej - a skúmajte, prečo ste, alebo by ste mohli byť, za ne vďační. Precíťte ocenenie a vďačnosť. Usilujte sa pochopiť, že všetko závisí od všetkého ostatného. Naše prežitie závisí od mnohých faktorov, ľudí a vecí okolo nás. Ak si uvedomíte, akou láskavosťou vás zahŕňa svet, pocítite hlbokú vďačnosť. Ďalší krok je cítiť radosť zo šťastia iných." (str. 138)

Autor zvolil vhodnú kompozíciu textu, ponúka kratšie úseky, kniha sa číta rýchlo a umne vás privedie k podstate. Ukazuje, že meditácia nie je iba výsadou dospelých, hovorí, že šťastie závisí iba od nášho prístupu a nastavenia a že rovnako významnými faktormi sú empatia a súcit. Škola šťastného života je však "iba" kniha a stále záleží len na nás, či využijeme dané riadky, alebo zas po čase skĺzneme k svojim zaužívaným zvykom. Vzhľadom na žáner a zameranie, prirodzene, nemusí sadnúť každému, no odhliadnuc od meditačných cvičení obsahuje aj mnoho podnetných myšlienok o živote a tomu, do akej miery sami ovplyvňujeme jeho chod. Takže hoci ste si ju doteraz nemuseli všimnúť, určite stojí minimálne za prelistovanie.

Originálny názov: A Monk´s Guide To Happines
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martina Fedorová
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ako zvládnuť rôzne povahy šéfov (i zamestnancov)

Thomas Erikson rozširuje svoju zbierku titulov napomáhajúcich lepšie pochopiť ľudí naokolo a v neposlednom rade aj samých seba. Predošlé knihy Obklopený idiotmi a Obklopený psychopatmi som síce nečítal, ale určite po nich siahnem. Zistil som totiž, že farebná typológia má čosi do seba a dá sa aplikovať v každej oblasti, kde dochádza k styku s ľuďmi. Kniha Obklopený idiotmi v zamestnaní ma zaujala názvom a vôbec pritom nefiguroval fakt, že pracujem v školstve 😀. Teda... trochu áno. Nazdávam sa, že kniha môže poslúžiť nielen mne ako čitateľovi, zamestnancovi či učiteľovi, ale aj mojim študentom pri príprave na reálny život v pracovnom kolobehu. Nejde totiž o motivačnú literatúru balansujúcu na hrane otrepaných klišé, autor poskytuje náhľad do skutočného pracovného prostredia a v jeho riadkoch sa môže nájsť naozaj každý.

"Väčšina manažérskych funkcií sa skladá aspoň z dvoch častí. Manažér, teda šéf, by mal byť čiastočne lídrom a poskytnúť zamestnancom, čo potrebujú. Tým myslím inštrukcie, vzdelanie, vysvetlenie, ukážky postupov. Zároveň by mal podporovať, motivovať, povzbudzovať, plánovať skupinovú prácu, dávať spätnú väzbu, viesť porady a kadejako inak uľahčovať prácu zamestnancom. Zvyšok dňa tvorí časť odborníka, teda keď manažér sám rieši problémy, venuje sa zákazníkom, plánuje aktivity, ktoré nesúvisia s vedením tímu, ale s prácou." (str. 29)

Kniha je rozdelená na dve časti. Prvá, ktorá ma osobne zaujímala viac, sa venuje šéfom z pohľadu zamestnanca, druhá zas zamestnancom z pohľadu ich nadriadených. Spolu tvoria funkčný celok, snažiaci sa poukázať na všetky aspekty nevyhnutného kontaktu oboch zložiek. Keby ostalo len pri prvej časti, Thomas Erikson by ľahko mohol skĺznuť k nechcenej kritike vyšších funkcií, no keďže sám prešiel rozličnými pozíciami, dokonale pozná obe strany mince. A čo je sympatické, neváha si priznať vlastné chyby, ktorých sa dopustil ako manažér. Nielenže sa z nich dokázal poučiť, ale využíva ich ako názorný príklad nezvládnutia náhleho povýšenia či potreby aplikovať rôzne štýly komunikácie. Pretože každý z nás je iný, disponuje iným prístupom k plneniu povinností a vyžaduje odlišnú schému prípadných odmien a trestov. Ak ste podobne ako ja nováčikom v tvorbe tohto švédskeho spisovateľa, nemusíte mať najmenšie obavy. Thomas typológiu farieb vysvetľuje jasne a zrozumiteľne, a hoci jedným dychom dodáva, že u málokoho prevažuje len jedna farba, jeho opisy autentické a určite sa vám ich podarí napasovať na mnohých ľudí vo svojej blízkosti. Červení, žltí, zelení i modrí jedinci majú svoje nepopierateľné klady aj zápory. Schopnosť rozpoznať ich je prvým krokom k úspešnej komunikácii a napĺňaniu očakávaní. Autor poskytuje praktické rady a ponúka situácie, ktoré ukazujú, ako sa dá dosiahnuť viac, ak viete zaradiť človeka do príslušného sfarbenia. Obklopený idiotmi v zamestnaní je občas každý, pričom väčšinou sa im začneme vyhýbať, prípadne môžeme vypeniť až do otvoreného konfliktu. Nevravím, že táto kniha z vás automaticky spraví znalca pováh, no podľa prístupu k zadaným úlohám, (ne)schopnosti motivovať či poskytovať spätnú väzbu dokážete určiť konkrétny typ a porozumieť tak jeho atribútom. Veľmi dobre je spracovaný rozdiel medzi "obyčajným" šéfom a lídrom, ktorý ťahá svojich zamestnancov vpred a dokáže im poskytnúť prostredie, kde sa cítia ocenení a stimulovaní. Thomas ponúka kurzy, ktoré navštevujú vedúci funkcionári v snahe zefektívniť svoje podniky, no ja verím, že našincovi postačí, ak  zameria pozornosť na druhú časť tejto publikácie. Azda v ňom nájde návod, ako zlepšiť svoj prístup aj celkovú spokojnosť svojich zamestnancov.

Thomas Erikson (zdroj: Whatson.ae)

"Ak ste ako väčšina ľudí, teraz v dospelosti oceňujete najmä učiteľov, ktorí  na vás stále tlačili, aby ste dosahovali čo najlepšie výkony. Viem, že je to skôr generačná záležitosť, no určite so mnou aspoň trochu súhlasíte. Popularita ako motivácia je pre lídrov nebezpečný smer. Rešpekt v pozitívnom zmysle je bezpochyby bezpečnejšou cestou. Najzábavnejšie na ňom je, že ak ho dosiahnete, získate s ním aj popularitu." (str. 191)

Rola šéfa sa mení s dobou a už dávno ním nie je ten, čo iba rozdáva úlohy a kontroluje ich splnenie. Respektíve by takým aspoň nemal byť. Rovnako ako by zamestnanec nemal stagnovať, podporovať svoju lenivosť a nenapĺňať svoj potenciál. V pracovnom prostredí trávime veľmi veľa času a je nutné, aby sme sa v ňom cítili príjemne, čo je neraz dôsledkom kolegiálnych vzťahov. Thomas Erikson ústretovou formou predstavuje možnosti, ako ich dosiahnuť, napriek na pohľad nekompatibilným povahám. Stačí iba jednoducho chcieť.

Originálny názov: Omgiven av dåliga chefer
Príslušnosť k sérii: súčasť edície 
Preklad: Martina Šturcelová
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Veta "Ovládaj sa!" nie je až tak od veci

Každý z nás má tendenciu posudzovať správanie ostatných a nazdávať sa, že na ich mieste by konal inak, lepšie, múdrejšie. Neuvedomujeme si pritom rozsah všetkých okolností a nepopierateľný fakt, že v daných "topánkach" by sme boli aj inou osobou a nerozhodovali sa na základe vlastných predispozícií. Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší.

A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Originálny názov: Votre cerveau vous joue des tours
Preklad: Andrea Černáková
Počet strán: 208

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar. 

Máte dosť odvahy nahliadnuť do svojho vnútra?

Motivačných kníh, ktoré vás zaručene prevedú vaším podvedomím alebo vám ukážu správnu cestu k žiarivej budúcnosti, je neúrekom. Preto je pomerne ťažké vyselektovať tie, čo skutočne za niečo stoja a neobsahujú iba otrepané frázy. Po priznaní spáľ je na pohľad nenápadná knižka, no ukrýva v sebe veľa zaujímavého. A to napriek tomu, že niektoré strany zívajú prázdnotou. Prečo? Z jednoduchého dôvodu - je na vás, aby ste ich zaplnili. Sharon Jonesová prišla s vynikajúcim konceptom, ktorý nepracuje s plytkými radami, ktoré môžu (ale vo väčšine prípadov nemusia) padnúť na úrodnú pôdu. Práve naopak, podnecuje čitateľa, nech sám príde na to, čo ho definuje, aké vplyvy môžu za jeho súčasnú situáciu a kam sa chce v určitom časovom horizonte posunúť. 

"Umelec je vraj človek, ktorý pomocou klamstiev hovorí pravdu. Jedna vec je istá: je nemožné povedať celú pravdu, najmä keď človek píše o sebe. Niekedy klameme tým, že niečo vynecháme. Inokedy klameme tým, ako vec interpretujeme. Vždy je tu však prítomný nejaký fiktívny prvok, pretože hovorenie ani písanie neexistujú v izolácii, priepasť medzi slovom a okamihom je vždy priveľká. Nakoľko úprimne dokážeš odpovedať na tieto otázky? Aký je to pocit hovoriť pravdu? Myslím si, že skutočnou otázkou v tejto súvislosti je: Je vôbec možné pozrieť sa na seba nezaujatými očami?" (str. 11)

Autorka sa vás nesnaží vyslovene motivovať, asi aj preto mi štýl knihy vyhovoval omnoho viac. Pri čítaní sa sústredíte na sebaanalýzu, všímate si viac či menej prelomové udalosti a emócie súvisiace s minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Hoci výraz čítanie nie je celkom presné. A aj keď - ako som spomenul - prevažujú prázdne miesta nad záplavou textu, pri väčšine strán sa pristavíte dlhšie než pri tradičnom čítaní. Prirodzene, ak k možnostiam, ktoré vám dielko Po priznaní spáľ poskytuje, nepristúpite povrchne. Bola by to škoda, lebo položené otázky vás naozaj prinútia zamyslieť aj nad vecami, nad ktorými bežne neuvažujete, prípadne ich považujete za samozrejmosť. Konečne tak máte možnosť zastaviť sa a venovať sa tomu najdôležitejšiemu, čo máte - sami sebe. Sharon Jonesová zvolila niekoľko foriem cvičení a otázok, pričom každá je hravá, jednoduchá, no zároveň ide o hĺbky. Ani si neuvedomíte, ako plynulo a ľahko skĺznete zo zdanlivo triviálnych zamyslení k náročnejším, vyžadujúcim si viac času a dolovania v pamäti. Čakajú na vás samostatné otázky, krátke zoznamy, stupnice, doplňovačky či výber javu z určitých dvojíc. Striedanie foriem je zábavné a udrží vašu pozornosť. Ak budete mať otvorenú myseľ, pamäť aj srdce, zaspomínate si na rôzne udalosti i osobnosti od útleho detstva až po dnešok a je vysoko pravdepodobné, že sa o sebe dozviete veľa nového. Kniha je rozdelená do troch častí - minulosť, prítomnosť, budúcnosť - aj keď otázky v nich nie sú ohraničené a neraz majú omnoho komplexnejšiu povahu. Pretože ako hovorí Sharon Jonesová, minulosť nás dohnala do nášho momentálneho stavu a už len z toho dôvodu pred ňou nesmieme zatvárať oči alebo vedome neprijať to, čo nás nejakým spôsobom (či už pozitívnym, alebo negatívnym) vyformovalo. Hneď ako sa pustíte do čítania, majte poruke ceruzku, lebo sa začína zostra. Pero je v tomto prípade nebezpečné, pretože niektoré priznania môžu byť naozaj veľmi osobné, a snáď nechcete knihu po jej prelúskaní skutočne spáliť. Alebo áno...?

"Kam smeruješ? Kam ideš? Kam sa uberáš? Kam naozaj mieriš? A čo teraz? A teraz? Nepýtam sa, kam chceš smerovať, ani aká je tvoja vysnívaná cieľová destinácia. Pozri sa na to, čo reálne robíš. Odpoveď ti prezradia opakujúce sa motívy v rytme tvojho každodenného života. Pristupuj k tejto časti so všetkou vážnosťou - keď si ju prečítaš o takých desať rokov, dobre sa zabavíš." (str. 101)

Zápalka na obálke síce hovorí jasnou rečou, no pálenie kníh je barbarstvo, s akým už moderná spoločnosť nebude mať snáď nikdy dočinenia. Kto by sa však k tomu uchýlil? Nenápadné, ale úctyhodné dielko Po priznaní spáľ je ako dobrý kamarát, chápavý terapeut a denník v jednom. Poskytne vám viac, než od neho spočiatku očakávate, a nakoniec ho budete opatrovať ako oko v hlave. Teda v prípade, že doň naozaj vnesiete svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Sharon Jonesovejhttps://www.slovtatran.sk/po-priznani-spal sa podaril skvelý kúsok, kniha môže slúžiť aj ako výborný darček, pozornosť pre každého, kto má po krk povrchných statusov, plytkých komentárov a všadeprítomných banalít. Život prebieha v prvom rade v našom vnútri, preto ho nesmieme zanedbať!

Originálny názov: Burn After Writing
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 144

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Naučte sa čítať vo svojich snoch

S tvorbou Antona Heretika som sa zoznámil koncom roka 2019, keď vyšla už v štvrtom vydaní jeho vysokoškolská učebnica Forenzná psychológia (Lindeni), a odvtedy som rád siahol aj po jeho ďalších tituloch. Dokáže totiž veľmi otvorene a pritom odborne priblížiť verejnosti rôzne aspekty ľudského vnútra, našich pohnútok a dôvody konania. Kniha Sny pokračuje v trende analyzovania typických znakov nášho bytia, čím nadväzuje na úspešné publikácie Zlo (Ikar, 2015) a Humor (Ikar, 2019). Pod Snami je podpísaná aj Andrea Heretiková Marsalová, autorská dvojica má bohaté skúsenosti so psychoterapiou a snami svojich klientov sa zaoberá už desaťročia. Veria totiž, že ich pochopenie nám môže poskytnúť odpovede na rozličné otázky ohľadom života a sveta. 

"Od nočných snov odlišujeme denný, respektíve bdelý sen, ktorý je vlastne produktom našej fantázie. Existuje však aj rozsiahla literatúra, ktorá sa zaoberá takzvaným lucidným snením, keď si snívajúci uvedomuje, že sníva, a pokúša sa do snového deja aktívne zasahovať. Výskum snov v NREM i REM fáze nasvedčuje, že sny osobitným spôsobom spracúvajú informácie z pamäťových skladov, čo znamená, že sú založené na našich skúsenostiach. Potvrdzujú to aj rozdiely v snoch nevidiacich, ktorí majú vrodené alebo, naopak, získané poškodenie zraku." (str. 17)

Kniha nesie podnázov Využitie v psychoterapii a osobnostnom raste. Ak teda čakáte akýsi moderný výklad snov či nadreálne záležitosti, majte sa na pozore. Samozrejme, autori sa nevyhnú okrajovo ani tejto tematike, napokon, samotné sny k tomu priam zvádzajú, ale berú ju skôr ako zaujímavosť než objektívny prvok. V kompozícii textu jasne vidieť, že Heretikovci majú skúsenosti s písaním odborných prác. Každá myšlienka je presne začlenená, každý odstavec obsahuje predmetnú ideu a každá kapitola sa venuje určitej čiastkovej problematike. Práca so snami patrí k základným metódam v psychodynamickej psychoterapii, Anton Heretik navyše vyučuje daný predmet aj na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Vďaka tomu kniha obsahuje aj viacero príkladov konkrétnych snov študentov, ktoré slúžia ako príklad postupu pri ich analýze a interpretácii. Ale to už predbieham, pretože k nim sa dostanete až neskôr. Autori vás najprv vzťahom medzi spánkom a snením a históriou výkladu snov od pravekého šamanizmu až po etablovanie psychológie ako vedy v devätnástom storočí. Táto téma by nebola ani zďaleka kompletná, nebyť významnej zmienky o Sigmundovi Freudovi či Carlovi Jungovi. Rakúšan Freud napísal prvú odbornú monografiu týkajúcu sa výkladu snov na základe svojho vlastného sna o Irme. V samostatnej kapitole nájdete aj jeho obsah a interpretáciu samotného Freuda. Okrem týchto azda najznámejších mien poskytujú autori priestor aj ďalším psychodynamickým terapeutom, ktorí nadviazali na ich prácu či prišli s novými pohľadmi. Väčšina z nich bola pre mňa nová, no ich prístupy sú nemenej zaujímavé a prínosné. Dočítať sa môžete aj o kognitívnom prístupe k výkladu snov (považuje ich za myslenie v obrazoch), o experienciálnom (považuje ich za zážitok) či integratívnom prístupe, zastúpenom Gestalt terapiou v snahe akceptovať neprijaté časti osobnosti. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová sa hlásia k eklektickému prístupu, tvorenému piatimi etapami. Priznám sa, že tento sa mi pozdával najviac, asi aj pre konkrétne príklady z praxe. Uvedené sny aj s aplikovanými metódami na ich interpretáciu a presah do života či vnútra sú skvelým návodom, ako získať nový pohľad na vlastné vzťahy či riešenie problémov. Sny sa tak skutočne stávajú nástrojom osobnostného rastu a cesta k nemu je jednoduchšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

"Prvým krokom je zachytenie obsahu sna. Nemajme spočiatku veľké ambície. Sny si prosto zapíšme do senníka a prípadne pri nich začnime skúšať voľné asociovanie a zachytávanie emócií sna. Pri emóciách skúšajme byť špecifickí. "Nepríjemná" emócia nehovorí nič o tom, či sme zažívali úzkosť, strach, nudu, odpor, hanbu alebo pohoršenie. "Príjemná" emócia môže skrývať potešenie, slasť, radosť, nadšenie aj extázu." (str. 105)

Sny sú určené každému, kto chce zapracovať na sebe, svojich vnútorných konfliktoch aj interpersonálnych kontaktoch. Teoretická časť vám rozšíri povedomie o vývoji prístupu k sneniu, praktické cvičenia vás zas prevedú spôsobmi, ako analyzovať svet príbehov či fragmentov, ktorý napriek storočiam skúmania stále ostáva zahalený istým rúškom tajomstva. Anton Heretik a Andrea Heretiková Marsalová svojou publikáciou určite pomôžu mnohým z nás, pretože lepšie pochopiť vlastné vnútro môžeme z pohodlia domova a prakticky na dennej báze. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.