Kráľovnou proti svojej vôli

Zásluhou vydavateľstva Slovart dorazil na naše pulty ďalší diel skvostnej série z pera Philippy Gregory, venujúcej sa silným ženským osobnostiam tudorovského Anglicka. Mám pocit, že posledná - šiesta - manželka neslávne známeho Henricha VIII. patrí medzi najmenej známe ženy po jeho boku a bol som naozaj zvedavý na jej životný osud. Britská spisovateľka opäť nesklamala a dokazuje, že Henrichova manželka nemusí prísť o hlavu ani byť zdrojom donebavolajúcich škandálov, aby bola zdrojom zaujímavého príbehu. Pre tých, ktorí poznajú autorkine romány, bude príjemným zážitkom porovnať život Kataríny Parrovej s jej predchodkyňami, a noví čitatelia sa vďaka nej iste stanú ďalšími Philippinými vernými fanúšikmi.  

"Pozdĺž cesty z Londýna sú rozostavané stráže, aby dvor nikto nenasledoval, a brány každého paláca sa zatvoria na závoru, len čo vojdeme dnu. V roku, keď sa mor vyskytol na mojom panstve Snape, som nariadila, aby sa v dedine starali o chorých, posielala som tam liečivé odvary a bylinky, aby sa choroba nešírila, a platila som pohreby bedárom. Osirelé deti jedávali v hradnej kuchyni a zakázala som návštevy pocestných. Pripadá mi čudné, že teraz, keď som anglická kráľovná a všetci ľudia sú moji poddaní, sa správam, akoby mi na nich nezáležalo. Dokonca ani nemôžu žobrať o jedlo pri kuchynských dverách." (str. 76)

Východiskom deja je protiklad medzi dvoma svetmi ústredných hrdinov. Kráľ Henrich je skúsený politický matador, vek sa podpísal na jeho kedysi príťažlivom vzhľade aj na postojoch voči dvoru a blízkym. Katarína žije v pokojnom ústraní, udržuje tajný vzťah a nemá poňatie o intrigách a zákulisných ťahoch. Panovník si uvedomuje svoju prevahu nad menej priebojnou, mladšou ženou a jej udomácnenie v novom prostredí považuje istým spôsobom za výzvu. Katarína totiž nemá prakticky na výber, čo sa týka ponuky manželstva, a vstupuje doň s odporom. A tu sa začne rozvíjať jeden z najvýraznejších motívov. Obe postavy prechádzajú vývojom a ani jedna z nich nie je neskôr rovnaká ako na začiatku. Katarína postupne zisťuje, že Henrich má podlomené zdravie, čím v nej vyvolá súcit, navyše sa ukáže ako veľká opora pri jej túžbe po vzdelávaní. Posledné obdobie života teda obávaný kráľ strávi v spoločnosti rozhľadenej, uvedomelej partnerky, pričom ona sama bojuje s dobovými predsudkami v podobe mužskej nadradenosti. Jej manžel sa obklopuje radcami bažiacimi po moci, ktorých záujmy stoja pred potrebami Anglicka a jeho obyvateľov, a Katarína v ich dôsledku pochybuje o Henrichových citoch. Veľmi rýchlo sa však naučí rozpoznať jemné - i menej jemné - nuansy v mužovom správaní, podmienenom bolesťou a horúčkami... Philippa Gregory zobrazila panovnícky dvor vo všetkej jeho opulentnosti, lesku i skazenosti. Bohaté hostiny, sivé eminencie, zákernosť i potláčané emócie - to všetko tvorí pestrú zmes okorenenú iskrivými scénami. Stretol som sa s názormi, že autorka sa niekedy príliš pohrúži do romantiky a sexu na úkor historických súvislostí, ale osobne s tým nesúhlasím. Pre mňa ostáva stále jednou z najtalentovanejších rozprávačiek dejín, pretože jej texty ma vždy dokážu preniesť do minulosti naplno a bez príkras. To sa týka širokého spektra reálií - odievania, stolovania, spoločenských zvyklostí, početných nepísaných pravidiel vysokej vrstvy i náboženstva, ktoré zažívalo počas danej éry veľké turbulencie. Román sa venuje vo väčšej miere aj tejto téme, čo občas pôsobí spomaľujúco, ale je to pochopiteľné. 

Philippa Gregory (zdroj: Twitter)

"Kráľ začal reformu, ale už je starý a ustráchaný a reformu zastavil. Túžim, aby v nej pokračoval. Nové myslenie akiste marí vplyv Stephena Gardinera, hoci na diaľku. Vieru anglických mužov a žien by nemala diktovať moc Španielska. Kráľ dúfa, že vytvorí vlastné náboženstvo, výstredným pospájaním všetkých možných názorov na kresťanstvo, povyberaním častí, ktoré sa mu páčia, rituálov, ktoré ho dojímajú, modlitieb, ktoré ho oslovia. Ale to nemôže byť cesta, ako uctievať Boha. Nemôže sa zo sentimentality pridržiavať prázdnych gest zo svojho detstva, nemôže uchovávať nákladné rituály, ktoré sa páčia starej cirkvi." (str. 242)

Som rád, že príbeh začína už zásnubami, vyhol sa tým zdĺhavému úvodu a skočil na to podstatné. Skrotenie kráľovnej má okrem značne estetickej hodnoty aj tú náučnú. Doteraz som netušil, že Katarína Parrová bola prvou ženou v Anglicku, ktorej vyšla kniha pod vlastným menom, ani že to bola práve ona, kto sa zaslúžil o to, že Henrichove dcéry Mária (z manželstva s Katarínou Aragónskou) a Alžbeta (z manželstva s Annou Boleynovou) sa stali oficiálne následníčkami trónu. Román je už jedenástou časťou rozsiahlej série o dynastiách Plantagenetovcov a Tudorovcov, no každá časť sa dá čítať samostatne. Aj preto, že ani sama Philippa Gregory ich nepíše chronologicky. Napriek tomu je zábavné nachádzať v nich prepojenia na ostatné príbehy, tvoriace spolu krásne jednotný celok.

Originálny názov: The Taming of the Queen
Príslušnosť k sérii: 11. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Osudové ženy tudorovskej dynastie

Práve mám rozpozeranú druhú sériu seriálu Španielska princezná, nakrúteného podľa románov Philippy Gregory a zameraného na vzťah medzi mladým manželským párom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou. O to viac som si užil čítanie knihy Tri sestry, tri kráľovné, pretože tá sa obsahovo prekrýva s dejom seriálu a zmienené postavy, miesta a udalosti som si vedel predstaviť omnoho živšie. Kto však pozná tvorbu anglickej autorky s kenskými koreňmi, vie, že má neobvyklú schopnosť vykresliť dejiny tak autenticky a uveriteľne, akoby ste sa pri obracaní stránok stali jej súčasťou. A že tých stránok nie je málo! Často mám rešpekt pred hrubými knihami, predsa len - dnešná doba praje dynamike a rozsiahle romány sú skôr výnimkou než pravidlom. Rozprávačský talent Philippy Gregory je však zárukou, že jej diela prečítate rýchlo a s neutíchajúcim záujmom.

"Kráľ sa nemôže vydať na križiacku výpravu, ak nemá dediča, ktorý by po ňom nastúpil na trón. Vedia to dokonca aj Jakubovi radcovia. Ja však zasa čakám dieťa, môj čas sa blíži, a tak Jakub podniká pravidelné púte do svätýň vo vlastnej zemi, zabezpečuje spravodlivosť a zároveň sa modlí za spásu svojej duše. Svedomito sa pripravuje na križiacku výpravu, na ktorú sa hodlá vydať hneď po narodení nášho syna, a tak my, malá zem, máme jednu z najväčších flotíl v Európe. Má veľa nápadov, ako použiť v boji lode - ešte nikto neviedol vojnu na mori takým spôsobom, ako to zamýšľa urobiť môj muž." (str. 107)

Román Tri sestry, tri kráľovné je ôsmym, ktorý sa venuje osudom dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide o búrlivé obdobie, ktoré dodnes fascinuje nielen spisovateľov a historikov, ale aj ďalšie umelecké i vedecké profesie a širokú verejnosť. Výhodou je, že dané knihy nemusíte čítať v presnom poradí, pretože každá tvorí samostatný príbeh a občas sa jednotlivé línie prelínajú a presahujú rámec svojho rozsahu. Autorka sa prejavuje ako skutočná znalkyňa pomerov prvej polovice 16. storočia. Aj keď názov avizuje trio hrdiniek, príbeh sa vo väčšej miere venuje Margaréte Tudorovej - od jej detských čias po manželstvo so škótskym kráľom. Ako sestre anglického panovníka Henricha VIII. podliehal jej život štátnym záujmom, no napriek tomu dokázala z každej neľahkej situácie vyťažiť pre seba maximum, vedela sa zmieriť s okolnosťami a brať ich ako základ pre svoje ďalšie smerovanie. Nemenej odhodlanými sú aj jej sestra Mária, istý čas francúzska kráľovná, a švagriná Katarína, ktorá - ako je známe - sa stala obeťou potreby porodiť kráľovi mužského potomka a následného dejinotvorného rozvodu. Ani jedna z troch žien neostala sedieť v kúte, ale neraz vzala do svojich rúk opraty vlády, či dokonca vojska. A to aj v prípade, že sa museli postaviť ich armády proti sebe. Pri pojme sestry ide teda výrazne o vyjadrenie príbuzenského vzťahu, nie emocionálnych väzieb. Iste, dôjde k udalostiam, keď si hrdinky dokážu byť oporou, no napokon sa predsa len musia uchýliť k svojim vlastným záujmom. Margaréta vyrastala v prostredí silných žien, ako boli jej staré mamy Margeret Beaufortová a Elizabeth Woodvillová. Na jej smolu však nezdedila všetku ich prezieravosť či rozvážnosť. Občas sa prejaví jej bezhlavosť a nie s každým jej rozhodnutím bude čitateľ súhlasiť. Margaréta nie je ústrednou postavou, ktorá by si vedela zľahka získať vaše sympatie, ale to ani nebolo autorkiným úmyslom. Práve naopak, napriek svojskému charakteru považujem Margarétu za jednu z najlepších postáv, pretože napísať príbeh z jej pohľadu, aj keď môže vyvolať v čitateľoch rozporuplné pocity, je výzva. Philippa Gregory vás prevedie dvoma manželstvami, pričom každé je zaujímavé iným spôsobom. Prvé bolo so škótskym kráľom, druhé so šľachticom Archibaldom, no ani jedno napokon nenaplnilo heslo "šťastne až do smrti". O Kataríne a Márii sa dozvedáme hlavne z listov, ktoré si s nimi Margaréta vymieňa, a skutočne vidieť veľké podobnosti medzi ich osudmi. Priznám sa, že hoci sú mi udalosti daného obdobia pomerne známe, doteraz som si ich neuvedomil a román mi v mnohom rozšíril obzory. 

"Otvorím list od Kataríny, Na rozdiel od Máriinho je veľmi krátky. Píše, že mi posiela otca Chadwortha, aby ma oboznámil s Božou vôľou. Pripomína mi, že len pomyslením na odchod od manžela odsudzujem svoju dušu na večné zatratenie a že urobí čokoľvek, aby mi pomohla, ak ustúpim od toho príšerného plánu. Ona aj Harry vraj boli zdesení, keď sa dozvedeli, že som požiadala vojvodu z Albany o pomoc. Vraj som vystavila svoju hanbu pred celým svetom, pretože nemám nijaký dôvod na rozvod..." (str. 317)

Každá z troch protagonistiek vstúpila do dohodnutého manželstva, na základe ktorého sa stali kráľovnami. Skôr či neskôr sa z nich stali riadením osudu vdovy a napokon nasledovali manželstvá zo slobodnejšej vôle. A všetky tri, samozrejme, boli ovplyvnené osobou a konaním Henricha Tudora. Napriek košatému deju a typickým prvkom tvorby by som Tri sestry, tri kráľovné radšej neodporučil niekomu, kto sa s Philippou Gregory ešte nestihol zoznámiť. Či už kvôli spomínanej povahe Margaréty, alebo pre zasadenie príbehu do celkovej historickej série, keďže román je akousi čerešničkou na torte, doplnením iných línií. Stále však zostáva skvelou sondou do minulosti a zobrazením dobových reálií. Budem sa opakovať, ale Slovart má moje veľké uznanie za to, že nám prináša preklady diel tejto autorky, a dúfam, že s tým tak skoro neprestane.

Originálny názov: Three Sisters, Three Queens

Príslušnosť k sérii: 8. diel (Plantagenetovci a Tudorovci)

Preklad: Otakař Kořínek

Počet strán: 464

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Osudovými ženami Vojny ruží neboli iba kráľovné

Som rád, že vydavateľstvo Slovart prináša slovenským čitateľom preklady diel anglickej autorky (pôvodom z Kene) Philippy Gregory. Spolu s C. W. Gortnerom a Michelle Moran tvorí spisovateľský trojlístok, ktorý považujem za najlepší, čo sa historických románov týka. Nielen preto, že jej knihy sú nadmieru presné, čo sa zobrazovaných udalostí týka, ale aj pre vyzdvihovanie úlohy žien v dejinách. Prelom stredoveku a novoveku sa vyznačoval mnohými spoločenskými zmenami a Pani riek ich reflektuje z pohľadu Jacquetty Luxemburskej. Jej meno mi bolo známe len matne, no po spoznaní jej osudu na ňu určite nezabudnem. Stala sa svedkom i súčasťou mnohých významných situácií a svojou predtuchou predznamenala vývoj Vojny ruží.     

"Richard, pomyslím si v duchu pre seba. My dvaja sme to určite nedotiahli tak ďaleko a neriskovali tak veľa len preto, aby Richarda chytil do pasce nejaký pochybný vidiečan, čo velí pozbieranej bande rebelov, a kdesi pri Sevenoaks ho zniesol zo sveta. Určite by som vycítila, keby bol ranený alebo mŕtvy. Určite by som predtým počula kvílivé vyspevovanie Meluzíny a cítila trúchlivý tanec nebeských sfér, ako ho oplakávajú, či nie? Muž, ktorého tak veľmi ľúbim celý svoj dospelý život a s takou vášňou, o akej som nemala ani potuchy, určite nemôže ležať mŕtvy kdesi v kentskej priekope bez toho, aby som o tom nedostala nijaké znamenie..." (str. 191)

Philippa Gregory je známa tým, že ako vyštudovaná historička dbá na presnosť svojich románov, no zároveň berie ohľad aj na čitateľský zážitok. Nečudo, popri dejinách sa venovala aj štúdiu anglickej literatúry. Lásku k búrlivým udalostiam vo svojej domovine rozhodne cítiť, sprostredkuje ju širokej verejnosti a z mien v učebniciach opätovne robí ľudí z mäsa a kostí. Keďže u nás vyšlo už niekoľko jej kníh, priebežne sledujem aj reakcie čitateľov. Autorkine diela tvoria svojím spôsobom nikdy nekončiacu sériu, jednotlivé postavy sa často vyskytujú aj v ďalších knihách, To je aj prípad Jacquetty. Aj ona sa už "mihla" aj inde a hoci patrila medzi vedľajšie postavy, dokázala zaujať. Mnohí teda očakávali, že sa ako hlavná hrdinka prejaví vo väčšej miere, že bude oslnivejšia, samostatnejšia, nie "iba" dvornou dámou kráľovnej. Čitatelia však dejiny prepísať nemôžu a ich očakávania preto môžu ľahko naraziť na hranice skutočnosti. Ja som medzi nich nepatril. Osobnosť vojvodkyne z Bedfordu som odhaľoval stranu za stranou a už od začiatku som sa naladil na autorkinu vlnu. Chvíľu potrvá, kým sa zo Jacquetty stane Pani riek, pretože sa s ňou zoznamujeme už od jej ranej mladosti. Zaujalo ma, že práve na hrade jej strýka bola väznená Jana z Arku. Panna Orleánska bola známa svojimi vnuknutiami, v čom badať isté prepojenie so Jacquettou. Aj ona totiž mala určité videnia, predtuchy, a pre ne padla do oka vojvodovi z Bedfordu, synovi kráľa Henricha IV.  O pár rokov si ju vzal za manželku, aby mu mohla predpovedať významné udalosti. Jej jasnozrivosť je príjemným osviežením deja, nerobí z nej však žiadnu čarodejnicu, inak by to pravdepodobne nedotiahla tak ďaleko. Keď ovdovie, tajne sa vydá za svoju životnú lásku - Richarda Woodwilla, grófa z Rivers. Z dnešného pohľadu znie priam neuveriteľne, že mu porodila štrnásť detí, hoci v danej dobe mali i nespochybniteľný strategický význam. V prípade Woodwillovcov sa to potvrdzuje veľmi výrazne, keďže ich dcéra Alžbeta sa napokon stala anglickou kráľovnou... K tomu ale ešte vedie dlhá cesta a dej sa zameriava na vzťah medzi Jacquettou a Margarétou, manželkou Henricha IV. Stala sa totiž nielen jej dvornou dámou, ale aj blízkou priateľkou. A tak z prvej ruky sledujeme nielen vzťahy medzi najvyššie postavenými mocnármi, ale aj pomery vládnuce na kráľovskom dvore. Margaréta a Henrich boli nesúrodý pár s diametrálne odlišnými povahami a postojmi, no jedno mali spoločné - obklopovali sa radcami, ktorých názory prakticky ovplyvňovali chod krajiny.

"Kráľovná je zavretá vo Windsore, môj Richard uviazol v Calais a ja žijem ako jej dvorná dáma a jeho opustená manželka... A všetci čakáme. Margaréta každý deň navštevuje kráľa, ale on ju ani nevidí, ani nepočuje. Doktorom nariadila, aby sa k nemu správali pozorne a čo najjemnejšie, no niekedy ona sama stráca pri ňom nervy, hromží naňho a nadáva do jeho hluchých uší." (str. 306)

Vojna ruží je rozsiahla a komplikovaná udalosť, ale Philippa Gregory podáva všetky fakty zrozumiteľne. Dôvodom je jej rozprávačský štýl a občas pomalšie tempo. V iných žánroch mi to prekáža, no v rámci historických románov ho skôr vítam. Dôslednejšie vykreslenie doby a zložitých vzťahov je potrebné pre pochopenie deja a Philippiným knihám hrúbka pristane. Pani riek skvele dotvára celkový vzhľad ostatných knižných súrodencov a knihomoli sa tak môžu radovať už len z prostého držania románu v rukách. Pôsobí hrdo a vznešene, ako aj samotná hrdinka. A ak vám Jacquetta učaruje, mám pre vás dobrú správu - Slovart už vydal aj ďalšiu autorkino dielo s názvom Tri sestry, tri kráľovné. 

Originálny názov: The Lady of the Rivers

Príslušnosť k sérii: 3. diel (Cousin´s War)

Preklad: Štefan Greňa

Počet strán: 455

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

História ešte nikdy nebola taká živá

Len nedávno dobyl televízne obrazovky seriál Španielska princezná na motívy románu Philippy Gregory. Keďže patrím k jej fanúšikom, neunikol mojej pozornosti. Musím uznať, že sa podarilo zachovať ducha knihy, čo ale nemohlo byť veľmi ťažké - texty tejto nadanej a obľúbenej spisovateľky oživujú dejiny cez ľudské osudy, ktoré vás chytia za srdce. Strohé mená z kníh a článkov sú odrazu osobnosťami z mäsa a kostí, city a túžby sú neraz potlačené v prospech moci a politických machinácií, triedne rozdiely sú neprekonateľnou prekážkou a vône, pachy, farby a rôzne ďalšie vnemy útočia na vaše zmysly vo všetkých smeroch.

"Od mojich zásnub sa všetci tvárili, akoby kráľovná Anna len tak v tichosti odišla na večnosť. Ustavične ma upozorňovali, že anglický kráľ nebude u svojej manželky tolerovať nemravné správanie, ale nikto mi nikdy nepovedal, že by mi mohol urobiť to isté čo Anne Boleynovej. Nikto ma nikdy neupozornil, že aj ja by som mohla byť raz donútená položiť hlavu na popravný klát za zdanlivé prehrešky." (str. 107)

Niekto by mohol namietnuť, že čítať o ďalšej žene Henricha VIII. už musí byť otrepané, ale nemohol by byť ďalej od pravdy. Dedičstvo Boleynovcov pokračuje v nastolenom smere aj úrovni kvality ako u predchádzajúcich knihách série o ženách spojených s rodom Tudorovcov. Tentoraz sa v centre deja ocitá mladá Anna z Cléves, obeť bojov proti cirkvi a intríg kráľovského dvora. Dôvera je nedostatkovým tovarom a Anna má v živej pamäti, ako dopadli jej predchodkyne na poste tudorovskej manželky. Dôsledky pociťuje na vlastnej koži. Jej príbeh navyše ponúka aj mnoho iných motívov, ktoré ho približujú súčasnému čitateľovi, a to najmä vo vzťahovej rovine. Anna je mladá žena, čo sa ocitla po boku starnúceho muža. Má svoje sny, predstavy i túžby, ale tie narážajú na odmietanie, paranoju a manipuláciu, a tak akákoľvek snaha o zlepšenie vlastného postavenia naráža na odpor. Sklamanie a pocity dezilúzie sú silnými nepriateľmi, ale Anna je najvyššie postavenou ženou v Anglicku a ukážka slabosti by bola ako krv pre žralokov pohybujúcich sa okolo nej pod zásterkou lojality.

"Byť manželkou kráľa nie je len tancovanie a večierky v ružovej záhrade. Tvrdo driem ako dajaká mliekarka, ale pracujem v noci, tajne, a nikto sa nesmie dozvedieť, čo ma to stojí. Nikto sa nesmie dozvedieť, že som taká zhnusená, až sa mi chce vracať, a srdce mi takmer puká pri pomyslení, že tieto veci som sa naučila robiť z lásky a teraz ich robím preto, aby som vzrušila muža, ktorý by sa mal radšej pomodliť a ísť spať." (str. 257)

Dedičstvo Boleynovcov je už desiatym románom, ktoré spájajú osudy dynastií Plantagenetovcov a Tudorovcov v jednej rozsiahlej, bohatej a veľkolepej sérii. Nečudo, že po nej siahajú aj televízni tvorcovia (na jej základe vznikli okrem spomínanej Španielskej princeznej aj seriály Biela princezná a Biela kráľovná). Knihu však môžete bez problémov čítať aj ako samostatný príbeh. Navyše, osud Anny z Cléves je pomerne prehliadaný, a pritom si zaslúži nemalú pozornosť. Manželka číslo 4 to nemala ľahké, okrem spomínaných ťažkostí musela čeliť aj nemiestnej sexuálnej pozornosti zo strany svojho brata a biľagu, ktorý na nej ostal ako po Boleynovej vdove. Philippa Gregory tak Annu predstavuje v troch rovinách - ako sestru, vdovu a manželku, a práve na týchto premenách možno badať aj jej vnútorný prerod. V románe sa, prirodzene, vyskytujú aj nejaké odchýlky od reality, ale umelecká licencia je v tomto prípade prvoradá. Zážitok z čítania je každopádne silný a v ničom nezaostáva za ostatnými knihami série.

Originálny názov: The Boleyn Inheritance
Príslušnosť k sérii: Plantagenetovci a Tudorovci (10. diel; u nás 3.)
Preklad: Otakar Kořínek
Počet strán: 431

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.