Vzbura voči krutosti a strate ľudskosti

Priznám sa, že pred časom som prestal čítať príbehy z druhej svetovej vojny, hoci som naďalej ostal ich priaznivcom. Náš trh však už bol taký presýtený témami holokaustu, až sa stal kontraproduktívnym a obávam sa, že námety s potenciálom prebudiť úvahy o nepochopiteľných krutostiach stratili svoj efekt. Nehovoriac o kolísavej kvalite jednotlivých titulov. Vydavateľstvo Tatran našťastie udržiava latku a je zárukou, že čitateľ sa dočká plnohodnotného zážitku. A tak som predsa len siahol po novinke Za ostnatým drôtom, ktorá spracúva udalosti z jesene 1944, keď došlo v najneslávnejšom poľskom koncentračnom tábore k vzbure väzňov. Román vás už od začiatku vtiahne silnou autentickosťou, či už na poli opisu nehostinného prostredia, alebo vykreslenia charakterov postáv. 

"Tomasz s Urszulou sa vydali hľadať trochu súkromia a nechali bezradného Jakuba, aby si poradil sám. V diaľke zbadal Annu. Sedela opretá o múr baraka a jedla polievku. Netušil, ako sa jej má prihovoriť. Celý mesiac sa zapodieval mŕtvymi, zdalo sa mu, že zabudol, ako nadviazať rozhovor so živou bytosťou. So ženou. Musel niečo urobiť. Riskoval život, aby sa dostal cez plot. Nemal žiadnu nádej do budúcnosti. Možno je dnešný deň jeho posledný. Ak sa chce zoznámiť s týmto dievčaťom, musí to urobiť teraz. Pozbieral odvahu a váhavo k nej podišiel." (str. 73)

Väčšina podobne ladených príbehov je rozprávaná v prvej osobe, respektíve sa pozerá na udalosti cez optiku väzňov. Kniha Jamesa D. Shipmana ponúka hneď viacero uhlov pohľadu a medzi nimi aj rodinu dozorcu v koncentračnom tábore, čo zvyšuje jej rozmanitosť i možnosti zamyslieť sa nad mnohovrstvovou situáciou. Odboj medzi obyvateľmi Osvienčimu zapustil korene už skôr, no pre čitateľa je príhodné zoznámiť sa s jeho praktikami a cieľmi od piky. Na to slúži hrdina románu Jakub Bak, mladík snažiaci sa prežiť kruté podmienky a tým splniť sľub daný otcovi. Jakub je súčasťou komanda starajúceho sa o dianie okolo plynovej komory - falošne povzbudzuje nešťastníkov na ceste na smrť alebo odpratáva mŕtve telá a vynáša ich ku kremačným peciam. Práca mu síce spôsobuje nočné mory, ale na druhej strane má možnosť získať navyše nejaké jedlo, peniaze, či dokonca šperky. Vďaka tomu dokáže prežiť o čosi ľahšie aj so svojím verným kamarátom Tomaszom. Pre svoju odvahu, lojalitu a odpor k Nemcom sa však dostane do hľadáčika miestneho skromného, ale zato odhodlaného odporu, ktorý by Jakuba rád videl vo svojich radoch. Mladý Poliak spočiatku návrh pripojiť sa odmieta, no jeho postoj sa zmení, keď si Jakubovu priateľku Annu uzurpuje pre seba rotmajster SS Schmidt. Nielenže sa dozvie, že Anna pomaly dodávala odboju pušný prach, ale zároveň v sebe sám nájde silu postaviť sa krutému režimu... Ako som už spomenul, významnou zložkou deja je aj rodina esesáka Hansa Kruppa, ktorý zabezpečí miesto dozorcu aj pre svojho synovca s úmyslom spraviť z neho špióna medzi väzňami, aby zabránili ich vzbure. Tým máme príležitosť vidieť celú situáciu aj z opačnej strany a získať celistvejší obraz o jej priebehu. Autor pritom neskĺzol ku klišé v podobe čiernobieleho videnia a aj osoby nosiace uniformu sa snaží vykresliť ako ľudské bytosti plné protirečení. Z princípu ich síce neľutujete, no dokážete porozumieť ich neraz pokrivenej motivácii. 

James D. Shipman (zdroj: Facebook)

"Kývol dvojici mužov, aby ho nasledovali oploteným chodníkom, ktorý delil tábor na dve časti. Ako prechádzal popri mužských barakoch, videl, že z okien pozerajú väzni. Na tvári mali strach a skľúčenosť. Už sa roznieslo, čo sa stalo. Nech už mali akýkoľvek plán, dnes ráno sa mu podarilo zmariť ho a oni to vedeli. V duchu si pogratuloval, že nechal celú Brezinku pod zámkom..." (str. 161)

James D. Shipman vychádzal pri písaní zo skutočných udalostí a mnohé mená z knihy patria reálnym osobám, zatiaľ čo iné sú len umeleckým stvárnením rôznych účastníkov odporu. Nič to však  nemení na fakte, že im budete držať palce v ich náročnom snažení a obávať sa o ich osudy, keďže vojna málokedy dopraje hrdinom šťastný koniec. Za ostnatým drôtom je román o túžbe po živote na mieste, kde už dávno stratil cenu, o slabom plamienku nádeji, ktorý sa môže rozhorieť ako obrovský letný požiar, a o láske pod ťarchou smrti. Môžem ho odporučiť každému, kto sa chce dozvedieť čosi nové a pritom prežiť autentický príbeh zdôrazňujúci základné ľudské hodnoty.


Originálny názov: Beyond the Wire
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 304

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Inšpiratívne osudy neznámych hrdiniek

Napísať román zameraný na osudy troch žien v rôznych časových obdobiach, spojených jedným konkrétnym miestom a vojnovou mašinériou, je úloha, ktorá si vyžaduje nielen veľa východiskového materiálu, ale predovšetkým poriadnu dávku talentu. A, samozrejme, schopnosť koncipovať dej tak, aby držal pokope, nepôsobil chaoticky a hlavne aby sa v ňom čitateľ nestrácal. Pri množstve postáv a časových i miestnych skokoch sa to totiž môže veľmi ľahko stať. Stephanie Drayová je však skúsenou spisovateľkou a dokáže ustriehnuť aj najmenšie detaily spletitého príbehu. Vo svojej tvorbe sa venuje historickým témam a najmä silným ženám podieľajúcim sa na formovaní tváre sveta. Inak to nie je ani v prípade knihy z dielne vydavateľstva Tatran, ktoré tak opäť dalo domov kvalitnému čítaniu s tendenciou zanechať vo vás výrazné dojmy.

"Bývali sme vo Versailles, pár krokov od brán paláca, a mohli sme sa chváliť vlastným hotelom v samotnom Paríži. Hotel de Noailles mal dosť izieb, aby v ňom kráľ mohol ubytovať celý regiment svojej kavalérie, a taký obrovský pozemok, že sa na ňom dal usporiadať hon na líšky. Za normálnych okolností by chlapec ako Gilbert du Motier, posledný z rodu Lafayettovcov, nebol nikdy považovaný za vhodného kandidáta, ktorému by ponúkli moju ruku. Nikdy by nás nedali dokopy, no v dôsledku série tragických úmrtí v jeho rodine osirel a zdedil veľké bohatstvo." (str. 43)

Román Ženy zo zámku Lafayette síce spája navonok dejisko na francúzskom území, no príbeh sa ani zďaleka neobmedzuje iba naň a ponúka omnoho širší záber. Vďaka trom hrdinkám sa dozviete viac o živote v rôznych historických epochách, pričom každá je poznačená bojovým besnením. Osud Adrienne je spojený s americkou vojnou za nezávislosť a Veľkou francúzskou revolúciou, Beatrice sa urputne snaží poukázať na potrebu pomáhať európskym vojakom na fronte prvej svetovej vojny a Marthe robí aj nemožné, aby uchránila svoj domov a školu pred nástrahami nacistickej okupácie. Práve ňou sa rozbieha celý dej, čo vnímam ako správny krok, pretože spätné objasňovanie "súčasných" okolností je nielen vhodným kompozičným prvkom, ale funguje aj ako stmeľovací prvok, keďže Marthe je istým spôsobom spojená s oboma zvyšnými protagonistkami. Beatrice je patrónkou zariadenia, v ktorom Marthe vyrastala a rozvíjala svoj umelecký talent, a momentálne je poverená vytvoriť diela oslavujúce Adrienne, manželku markíza de Lafayette, ktorý môže byť okupantom tŕňom v oku, no jeho žena by im až tak prekážať nemusela. Marthe počas výskumu k svojej tvorbe spoznáva Adrienne čoraz viac a uvedomuje si jej nezdolnú silu a lásku k revolucionárovi, ktorý musel čeliť početným krízam aj hrozbám, ale jeho vízia bola väčšia než nenávisť nepriateľov. Adrienne aj vďaka jeho myšlienkam realizuje vlastné sny a nahlas prezentuje svoje postoje v dobe, kedy ženy nemali ani len hlasovacie právo. Všetko však narušia boje v zámorí a predovšetkým "madam gilotína"... Beatrice je bývalá herečka, ktorá dosiahla slávu najmä zásluhou vydaja za bohatého dobrodruha. V čase vypuknutia Veľkej vojny je však ich manželstvo v troskách, a hoci sa Beatrice snaží zachrániť, čo sa dá, na európskej pôde si uvedomí, že svoju vytrvalosť a empatiu môže využiť aj oveľa praktickejšie. Spočiatku sa zameriava hlavne na materiálnu podporu vojakov, no pomaly preniká až do najvyšších politických kruhov a priamo ovplyvňuje americkú verejnú mienku. Nitky jej života sa napokon pretnú aj s Marthe, ktorá po objavení záhadnej fotografie začne pátrať po svojom pôvode a odpovede na nezodpovedané otázky budú veru poriadne prekvapivé...

Stephanie Drayová (zdroj: stephaniedray.com)

"V okupovanej zóne Nemci popravujú francúzskych chlapcov, ktorí šíria letáky alebo kreslia kriedou Churchillovo písmeno V - ako víťazstvo - na lavičky v parku či na tabule s názvami ulíc. Každý deň sa dozvedáme o ďalších popravách - za porušenie zákazu vychádzania, za držanie zbrane, za veľké i drobné priestupky. Máme šťastie, že žijeme v Chavaniacu, v takzvanej slobodnej zóne, no všetci sme ako na tŕňoch, keď sa jedno také V objaví na bočnej stene nášho kostola a seržant Travert zatkne prvých obyvateľov našej zasneženej dediny." (str. 235)

Každá hrdinka mala čosi do seba, no najviac si ma získali Marthe a Adrienne. Marthe pre jej vývoj od pomerne cynickej mladej ženy k angažovanej aktivistke a Adrienne v súvislosti s druhou polovicou 18. storočia, ktoré je vykreslené skutočne dôkladne a živo. Beatrice takisto splnila svoju úlohu a tvorí neoddeliteľnú súčasť deja, no v porovnaní s ostatnými dvoma ťahá za trochu kratší koniec. Stephanie Drayová vytvorila naozaj výnimočnú mozaiku pováh a charakterov, a hoci jej kniha nesie názov Ženy zo zámku Lafayette, nájdete v nej výrazne väčší počet postáv, ktoré vám utkvejú v pamäti. A ak by vás náhodou ľakala hrúbka románu, nedajte sa odradiť. Stránky sa obracajú jedna radosť a ani sa nenazdáte a ocitnete sa na konci prepletených, strhujúcich línií. 

Originálny názov: The Women of Chateau Lafayette
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 559

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Pozvoľné odkrývanie dôsledkov nacizmu

Spočiatku som sa nazdával, že román Lauren Foxovej bude podobný mnohým iným s tematikou druhej svetovej vojny. V posledných rokoch sa totiž roja ako huby po daždi, čo je na jednej strane skvelé, pretože hrôzy ozbrojených konfliktov treba ľuďom pripomínať (hlavne v dnešných neistých časoch), no na druhej strane je nimi trh pomaly presýtený a je náročné vyselektovať skutočne originálne kúsky. Napokon sa však ukázalo, že je stále možné priniesť niečo nové, a to tak v rámci príbehu, ako i kompozície a rozprávačského štýlu. Kto očakáva klasický priamočiary dej, mal by sa mať na pozore, pretože autorka sa pohrala s tradičným rozprávaním a ponúka mierne odlišný pohľad na osudy postáv.  

"Annelise sa načiahne ponad okraj kočíka a silno uštipne spiace dieťa do stehna. Silno, silno, silno. Inge sa zobudí s krikom, cíti nevysvetliteľnú pulzujúcu bolesť v stehne a cez slzy sa zmätene pozerá na rozmazaný úzky chrbát matkinej najlepšej priateľky, ktorá rýchlo kráča po chodníku preč od nich. O týždeň ktosi hodí do okna Walterovej a Annelisinej jedálne tehlu, ktorá prerazí sklo, preletí oblúkom cez miestnosť, odštiepi roh ich mahagónového stola a dopadne na dlážku uprostred sklenených črepov a úlomkov dreva. Tri dni nato sa Annelise prebudí v explózii bolesti a krvi." (str. 68)

Príbeh sa rozbieha v predvojnovom Nemecku, kde Annelise, mladá žena na prahu dospelosti, začína pomaly, ale isto pociťovať stupňujúce sa protižidovské nálady. Jej rodina vlastní obľúbenú pekáreň, ktorá spája rôzne typy ľudí bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či spoločenské postavenie. Eskalujúce napätie sa však dotkne aj ich podniku, no popritom sa stihne Annelise i zamilovať a budovať si vlastné životné hodnoty. K tomu ju vedú, prirodzene, aj nepríjemné udalosti, ako keď sa s ňou vzhľadom na tlak okolia rozíde jej priateľ, a nemenej významným prvkom jej vývoja je jej vzťah s matkou. Ten považujem za jeden z najsilnejších motívov v úvode knihy. Navonok chladne rezervovaná Klara má dcéru rada, no nevie dať najavo svoju náklonnosť a spolieha sa pritom na svojho srdečného manžela. Odlišné prístupy k spracovaniu a prejaveniu emócií či k výchove detí sú jadrom príbehu tiahnuceho sa desaťročiami a ukazuje silu a odhodlanie žien skúšaných dobou a krutosťou ľudí. Annelise je pekným príkladom postavy, ktorá zažije azda najväčší a najuveriteľnejší vývin od šťastného dieťaťa cez zasnenú a skrúšenú tínedžerku až po rozvážnu dospeláčku. Román Pošli po mňa je pomerne krátky, keď vezmeme do úvahy, čo všetko skrýva jeho obsah. Strieda dejiská, časové línie aj uhly pohľadu, čo je síce zdrojom komplexnosti a fungujúceho vyjadrenia priepasti a odlúčenia medzi generáciami, zároveň však čitateľ nemá dostatok priestoru zžiť sa s hrdinkami a ich vnútorným svetom. Annelise je spojivom, ktoré sa tiahne celým dejom a v tomto zmysle akýmsi záchranným kolesom. Nielen pre kostru deja, ale najmä pre svoje príbuzenstvo. Časť, keď je nútená opustiť svoj domov aj rodičov, aby sa s vlastnou rodinou vyhla prenasledovaniu zo strany nacistického režimu, patrí k najsugestívnejším pasážam knihy. Zaznieva v nej reálny smútok s opatrnou (nechcem napísať, že priam naivnou) nádejou, že sa raz azda všetko vráti do normálu. Príbeh pracuje vo veľkom aj s motívom nového začiatku a vytvárania nového hniezda. 

Lauren Foxová (zdroj: Facebook)

"V noci, keď je oceán pokojný, loď je ako kolíska. Annelise leží a bdie v prepchatej kajute, počúva, ako dýcha jej manžel a dcéra, ich odfukovanie a tiché vzdychy sú pre ňu útechou, dôkazom. Uviazla kdesi medzi zlomenosťou a nádejou, ľútosťou a úľavou. Spokojná napriek bolesti, uvoľnená napriek strachu. Zdá sa jej, akoby naraz napredovala aj cúvala. Vtedy na železničnom nádraží silno zažmúrila oči a modlila sa, aby to bol iba sen. Rýchlo zvažuje - čo keby tak otvorila oči a prebudila sa z nočnej mory ako desaťročná vo svojej posteli? Dokázala by sa kvôli tomu vzdať Waltera aj Ruthie." (str. 142)

Nostalgické spomienky sa miešajú s frustráciou a strachom a čitateľ prežíva všetky pocity spolu s postavami. Môže za to predovšetkým štýl Lauren Foxovej, ktorý sa odlišuje od bežnej neviazanej reči. Je veľmi lyrický, plný hlbokých myšlienok a zamyslení, ktoré podnietia k uvažovaniu aj čitateľa. Prejavuje sa to aj v krátkych, trefných vetách oddeľujúcich jednotlivé kapitoly. Autorka nenapísala prvoplánový príbeh o vojne, sústredí sa skôr na jej vplyv na život a city obyčajného človeka. Pošli po mňa je silný román, ktorý sa vymyká zo zaužívaných štandardov, čo môže pre niektorých čitateľov pôsobiť rušivo, no nájdete v ňom množstvo pekných ideí, ktoré stoja za objavenie. 

Originálny názov: Send For Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Netušené dilemy módnej ikony

Vydavateľstvo Lindeni pokračuje vo vydávaní zbeletrizovaných životopisov známych žien a Kráľovná Paríža svojim starším knižným súrodencom rozhodne neurobí hanbu. Po stratenom období kultovej autorky detektívok (Tajomstvo Agathy Christie), odhalení bystrej mysle v manželskom područí (V tieni Einsteina) či všestrannej osobnosti zlatej éry Hollywoodu (Jediná žena v miestnosti) prichádza rad na ženu, ktorej meno je známe aj tým, ktorí nepoznajú rozdiel medzi hodvábom a polyesterom ani medzi top parfumom a veľkonočnou voňavkou. Coco Chanel je dnes svetoznámou ikonou na poli módy a vôní, no cestu k úspechu nemala vydláždenú pokojom a prajnosťou, práve naopak. Za jej miestom na odevnom Olympe stoja roky ohrozenia, morálnych križovatiek a všadeprítomnej zrady. 

"Coco zovrie kabelku. Všetko, čo na tomto stretnutí povie, musí byť prezieravé, opatrné, tak ako si to nacvičovala, keď bola sama. Každé rozhodnutie, ku ktorému dnes dospeje, bude mať isté následky. Coco Chanel bude odteraz starostlivo zvažovať všetky svoje slová a činy až do chvíle, kým jej syn nebude na slobode a v starostlivosti lekárov. Keď vstúpia do kancelárie, porozhliada sa okolo seba. Canarisova kancelária pôsobí oproti prepracovanej vnútornej výzdobe vstupu do hotela Lutetia skromne. Farby sú jemné a upokojujúce - modrosivé steny sú až na oficiálny portrét Adolfa Hitlera holé." (str. 192)

Je všeobecne známe, že mnohí známi návrhári a tvorcovia počas druhej svetovej vojny spolupracovali s nacistickým režimom. Po jeho porážke sa na kolaborantov nepozeralo s pochopením a nie každý dostal možnosť vysvetliť dôvody svojho konania. Coco Chanel tiež patrí medzi osobnosti, ktoré sa chtiac-nechtiac podvolili nemeckej mašinérii, a jej obraz narúšajú navyše aj trenice s jej židovským obchodným partnerom ohľadom jej najznámejšieho parfumu. Americká spisovateľka Pamela Binnings Ewen sa rozhodla odkryť závoj tajomstiev a poloprávd a preštudovať život skúšanej podnikateľky. Na svojom konte má viacero úspešných titulov aj pochvál od kritiky a čitateľskej obce, a tento román navyše nie je prvým, ktorý napísala na základe skutočných udalostí. Iste, aj pohľad na Coco Chanel vo veľkej miere podlieha jej umeleckému stvárneniu, no pri obracaní stránok radi uveríte, že sa vám pred očami odvíja reálne dianie. Autorka si dala očividne veľkú námahu s vykreslením prvej polovice štyridsiatych rokov, keď došlo k okupácii Francúzska, a nielen tej. Hoci sa príbeh odohráva predovšetkým v spomenutom období, viackrát si odskočíme aj do minulosti, vzdialenej cca 30 rokov, aby sme spoznali Coco aj v jej ranom veku. Máme možnosť vidieť ju nielen ako zdatnú obchodníčku a šarmantnú ženu, ale aj ako zaľúbené dievča, stojace na prahu osudových rozhodnutí. Tie ju doviedli až do roku 1940 a presvedčeniu, že svoje skúsenosti a charizmu dokáže využiť aj v kontakte s nemeckými dôstojníkmi. Veľmi sa však zmýlila a vzápätí sa rúca nielen jej sloboda a rokmi budované kráľovstvo, ale aj vnímanie spoločenských udalostí. Páčilo sa mi, že Pamela nepredstavuje svoju hrdinku ako neochvejnú, silnú ženu, ktorá stojí nohami pevne na zemi a ani nezaváha, keď dôjde na priklonenie sa na stranu zla. Napriek svojej aure bola Coco človek z mäsa a kostí a ako taká prežívala svoje trápenia a sklamania. Jej uvedomenie si nebezpečenstva a postavenia francúzskeho ľudu je postupné, no keď si zloží z nosa ružové okuliare, prejaví sa jej skutočný charakter. No a keďže Coco za desaťročia nadviazala aj bohaté osobné i obchodné vzťahy, musí priebežne riešiť aj ďalšie vážne problémy. A niektoré sú úzko prepletené s chápadlami zničujúcej ideológie, čím na seba privoláva ešte viac neželanej pozornosti...

Pamela Binnings Ewen (zdroj: Goodreads)

"Konečne sa Pierrovi postaví. Po takmer deviatich mesiacoch od krádeže receptu na No. 5 - času dostatočne dlhého na vynosenie dieťaťa. Louis de Vaufreland súhlasil, že jej pomôže získať kontrolu nad Sociéte Mademoiselle a parfumom pomocou protižidovských zákonov platných vo Francúzsku. Jej rozhodnutie žalovať Pierra práve na základe týchto zákonov je definitívne, hoci predtým sa nad jeho pôvodom nikdy nezamýšľala - pred vojnou. Keď vstupujú do budovy, zdvihne bradu. Pierre si za všetko môže sám. Tieto zákony sú jedinými nástrojmi, ktoré má k dispozícii, a nadišiel čas na spravodlivosť." (str. 272)

Svet módnych návrhárov ma nikdy extra nezaujímal, ale keď sa vyskytne určitý seriál či kniha, ktoré o nich pojednávajú, vždy im dám šancu. Kráľovná Paríža určite stojí za prečítanie, pretože cez osud Coco Chanel sa autorka mnohých ďalších tém a predstavuje dobú plnú náročných dilem. Vezme vás nielen do hlavného mesta, ale aj na Francúzsku Riviéru či do Španielska a dôležitým dejiskom je aj známy hotel Ritz. Pamela Binnings Ewen disponuje štýlom, ktorý vás ihneď vtiahne a celkovému dojmu napomáha aj samotné slovenské vydanie. Som rád, že Lindeni zachovalo pôvodnú obálku a že románu doprialo väčší rozmer. Veľký osud si ho zaslúži. Rovnako ako množstvo čitateľov, ktorí sa oboznámia s netušenými súvislosťami a spoznajú, čo všetko sa skrýva za nablýskaným menom nadanej ikony.

Originálny názov:  The Queen of Paris: A Novel of Coco Chanel
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Nikoleta Račková
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Mágia, jej záhadný pôvod a krvavé dôsledky

Vydavateľstvo Artis Omnis, špecializujúce sa na podporu slovenskej tvorby v žánroch vedeckej fantastiky, fantasy a hororu, svojim priaznivcom pred koncom roka nadelilo poriadnu dávku kvalitného čítania. Jedným z titulov je aj prvý román Jána Gálika. Fanúšikom poviedkových súťaží je jeho meno dobre známe, na konte má už viacero literárnych úspechov a bolo zrejme iba otázkou času, kedy svoje nápady pretaví do rozsiahlejšieho textu. Je pritom vidieť, že autor je zvyknutý povedať veľa aj na malom priestore, jeho štýl vám nedovolí ani na chvíľu vydýchnuť. Nemusíte sa však báť, nejde o druh knihy, kde by ste museli eliminovať všetky rušivé elementy, aby ste sa mohli sústrediť, no ani o povrchné čítanie, pri ktorom by vám odleteli myšlienky späť do všednej reality. 

"Randor cítil, že konečne žije. Dračia horda zaplnila prázdne miesto v jeho srdci. A hlavne tá jedna - Lorna. Mladík nevedel, aké je jeho kúzlo. Spoločenstvo, z ktorého pochádzal, kúzla ignorovalo a zakazovalo. Na tomto mieste sa ho však zmocnil pocit, že našiel všetku mágiu sveta - akési dračie puto. Lorna bolo to najúžasnejšie a najinteligentnejšie zviera, aké kedy stretol. Mohol sa k nej priblížiť na dotyk a cítil, že si rozumejú aj bez slov. Čím viac bojovala o samostatnosť s inými dračími samcami, tým bolo ich prepojenie silnejšie. Čo u iných samíc bola iba rituálna obrana, u nej bol zúrivý boj, z ktorého doposiaľ vždy vyviazla víťazne, hoci s čoraz väčšími šrámami." (str. 23)

Hlavnou devízou románu je totiž dôsledné vykreslenie sveta, kde má dôležité slovo mágia - a práve tá je akoby jednou z pomyselných hlavných postáv. Jej význam, respektíve pôvod je však odhaľovaný postupne ako v dobre prepracovanej detektívke. A svojím spôsobom Odvrhnutí disponujú aj znakmi tohto žánru. Dej totiž začína prekvapivým vyvraždením sedemdesiatich troch drakov v dosiaľ pokojnej rezervácii. Objavené stopy nasvedčujú tomu, že do Kráľovstva čarodejníkov po dlhých rokoch vstúpili cez zasnežené končiare Štítov ľudia a ich úmysly nie sú ani zďaleka čisté. Teda... ak pod čistotou nerozumiete zbavenie sa všetkého, čo súvisí s mágiou. Ľudia, vyzbrojení kameňmi s nevšednou mocou a drastickými plánmi, prichádzajú očistiť svet od kúziel, a to za akúkoľvek cenu. Na cestu za pravdou - a pomstou za mŕtvych drakov - sa vydáva mladý Randor, pomocník správcu rezervácie. Už od začiatku je jasné, že sa v ňom skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá, a nepôjde iba o pozitívne črty. Navonok nevýrazný chlapec má totiž aj odvrátenú, temnú stránku, a málokto by s ňou chcel mať dočinenia. Azda s výnimkou rytiera Morenheima, jediného samozvaného člena rádu pomstiteľov, ktorý naňho natrafí počas boja so skupinou ľudí... Obaja sa usilujú prísť veci na koreň a zamedziť krvilačným plánom nepozvaných hostí. Randor (ktovie prečo mi pri jeho mene vždy napadne Nandor z komediálneho upírskeho seriálu What we do in the shadows😀) je rozporuplná postava, ku ktorej je pomerne ťažké nájsť si kladný vzťah. Síce s ním putujete a sledujete ho pri snahe potrestať vinníkov a nájsť dračicu Lornu, no je náročné vnímať ako hrdinu v pravom slova zmysle. V súvislosti s dejom, so skúškami, ktorými musí Randor prejsť, a s jeho interakciami s ostatnými postavami však jeho charakter vyznieva absolútne uveriteľne. A to napriek tomu, že by ste naňho v našom svete sotva natrafili. A práve autentické vykreslenie Kráľovstva a všetkých jeho reálií je najväčším dôkazom nadania Jána Gálika. Stačí pár strán a dokonale vás uvedie do nového fantazijného prostredia s vlastnými zákonitosťami a náboženskými prvkami.

"Zahučali trúby a stovky hrdiel vydali hlasný rev. Útočníci okrem rebríkov tlačili tri vysoké obliehacie veže. Obrancovia vypustili salvu šípov. Vojaci sa kryli za štítmi, no mnoho ich ostalo ležať po presných zásahoch. Nahrádzali ich ďalší. Opreli rebríky k päte múru a dvíhali ich kovovými zobákmi. Vtom na nich obrancovia zosypali kamene a hlinené krčahy plné oleja. Potom dolu zhodili aj smolné pochodne." (str. 151)

Poviedkové rysy autorovej tvorby sa prejavujú aj v kompozícii textu a celkovej stavbe deja. Nielenže je každá kapitola definovaná namiesto poradového čísla osobitným názvom, dá sa navyše vnímať ako samostatný minipríbeh. Okrem toho oceňujem aj množstvo vedľajších línií či nenápadných zmienok o minulosti postáv alebo charakteristikách prostredia, zakomponovaných do bežného dialógu či pásma rozprávača. Štýl Jána Gálika mi sadol, a to nie som extra fanúšikom fantasy. Odvrhnutí sú však príjemným spestrením dovolenkového čítania a priaznivci žánru si určite prídu na svoje. Nazdávam sa, že román je exemplárnym príkladom fantazijného príbehu a potvrdením, že aj naša malá krajina disponuje veľkými talentmi. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Vzkriesenie bohémskej kaviarne

Príbehy ľudí z obdobia druhej svetovej vojny zažívajú už niekoľkoročný boom. Je ich pomaly toľko, že je priam nemožné dostať sa k všetkým a je potrebné filtrovať. Mnohé z nich sú, pochopiteľne, zamerané na nevinné obete a Nemci sú vykreslení ako krutí, bezcitní a sadistickí jedinci. Anne Jacobsová, píšuca pod pseudonymom Marie Lamballe, sa podujala priblížiť osudy nemeckej rodiny po skončení vojny s využitím viacerých dobových súvislostí a myšlienok. Séria Kaviareň U anjela ponúka spoločenskú tematiku, rodinnú ságu i romantiku, prostredie útulného podniku v kúpeľnom meste je navyše skvelým prostriedkom na vybudovanie mnohých kontrastov aj zdôraznenie potreby vrátiť svet do správnych koľají. Na obraze zápasu príbuzenstva o prežitie v povojnových časoch sa rozohráva množstvo väčších i menších ľudských drám...

"Nadšenie ustúpi starosti, že vytúžený návrat domov bude vyzerať celkom inak, ako dúfali. Ležia s otvorenými očami a civejú na klenutý strop nad hlavou, kde nočný hmyz predvádza bláznivý tanec okolo visiacej lampy. Vo fantázii vidia tisíce strašidiel. Aj Heinz v duchu vidí horiacu kaviareň, počuje rachot pivničného stropu, čo sa zrútil na obyvateľov. Krik a stonanie zasypaných pomaly utícha, až napokon celkom zanikne. Keby to malo byť tak, ani sa mu nechce ísť domov. Už vôbec nie ako mrzák, ktorý potrebuje pomoc. Načo tá námaha? Aby sedel na troskách vlastného domu?" (str. 128-129)

Ústrednou členkou rodiny Kochovcov je mladá Hilda, ktorá po skončení vojny zažíva radostnú nádej, že sa opäť dočkajú lepších zajtrajškov a najmä oživenia kaviarne U anjela. Tá bola pred vypuknutím bojov jedným zo stredobodov kultúrneho života Wiesbadenu, navštevovali ju operní speváci, herci i spisovatelia, dotvárajúci harmonickú atmosféru a pohodu. Hilda vyrastala vo veselom a príjemnom prostredí, preto nečudo, že chce obnoviť jeho zašlú slávu, najmä keď budova, kde sa podnik nachádza, ostala ako zázrakom neporušená. Lenže doba sa zmenila a porazená krajina sa zmieta v politickom, hospodárskom a sociálnom chaose. Mnohé potraviny sa dajú získať len na čiernom trhu, oblasť, kde sa nachádza Wiesbaden, je pod dohľadom Američanov a do mesta prichádzajú okrem vojakov aj mnohé iné národnosti - obete ozbrojeného konfliktu. Rodina sa navyše nevie zhodnúť v otázke prístupu k rozličným hosťom, jablkom sváru je okrem toho aj príchod novopečenej príbuznej. Základ deja, postavený na troskách roka 1945, je skvelým východiskom pre vykreslenie pestrých charakterov. Každá postava je čímsi špecifická, zasadenie do neistej doby je zdrojom odlišných názorov aj v úzkej komunite ľudí a ich opodstatnenie sa podarilo Marie Lamballe opísať veľmi trefne. Hoci ako čitateľ nemusíte s niekým súhlasiť, dokážete porozumieť jeho motivácii. Rovnako je na tom samotná Hilda, zdôrazňujúca ideu vzájomnej pomoci a podpory bez ohľadu na štátnu či náboženskú príslušnosť. Vzhľadom na národnostnú koláž sa príbeh neodohráva iba v spomenutom meste, ale aj vo Francúzsku, v zajateckom tábore či na cestách s utečencami. Autorka sa (úspešne) snaží dotiahnuť do konca naznačené motívy, dej však nie je prehnane nabitý, plynie ustáleným tempom, pričom obsahuje minimum hluchých miest. Nové časy sú dielom o nádeji, návratoch, znovuobjavení seba samého a nachádzaní odpovedí na existenčné otázky. Cieľ - dosiahnutie vnútorného pokoja a spokojnosti - však majú niektorí ešte ďaleko pred sebou a dopracovanie sa k nemu môže byť sprevádzané bolesťou a smútkom... 

A. Jacobs/M. Lamballe (zdroj: faz.net)

"Vážne záujmy sa jej teraz nehodia. Chce flirtovať, baviť sa v týchto pochmúrnych časoch - a možno si chce niečo dokázať. Nie je povzbudzujúce, keď niekoho pustí k vode životná láska. Zúfalo to bolí a ostáva pocit, že ste úbohá popoluška, ktorú nikto nechce. Uvítala by roztúženého ctiteľa, aby jej zdvihol nalomené sebavedomie, ale nikoho s vážnymi úmyslami." (str. 269)

Jednotlivé kapitoly sú zamerané vždy na inú postavu, čo je pri tomto type knihy viac než vítané. Vďaka tomu sa nenudíte a ak by vás aj niektorá postava v porovnaní s inými nezaujala, viete, že čoskoro sa vrátite k inej. Marie Lamballe sa pustila do skutočne odvážneho projektu a teším sa, že v rámci série Kaviareň U anjela nás čakajú ešte ďalšie dva diely. O to viac, že každý preskočí niekoľko rokov (druhá časť sa odohráva v roku 1951 a tretia v roku 1959). Som zvedavý, akým smerom sa uberú osudy početných hrdinov. Možností je neúrekom a verím, že autorka ich využije naplno. Jej rozprávačský talent tomu nasvedčuje.

Originálny názov: Eine neue Zeit
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kaviareň U anjela)
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Formovanie osobnosti v búrke vojny

Rhys Bowen by si podľa mňa zaslúžila omnoho viac pozornosti, ako sa jej zo strany slovenských čitateľov dostáva. Príbehov, ktoré by spájali romantiku so spoločenskými témami a obdobím dvoch svetových vojen, zas nie je až tak veľa. V preklade vydavateľstva Slovenský spisovateľ vyšiel už tretí román z pera uznávanej americkej autorky a ako zvyčajne na vás čaká strhujúci dej plný lásky, osudových zmien a nutnosti postaviť sa za svoje ideály. Dej je zasadený do posledného roka Veľkej vojny... vojny, ktorá vraj mala ukončiť všetky ostatné vojny. Autorka však nezavedie čitateľa na ohlušujúci front, ale poukáže na dôsledky bojov v ich zázemí. Zničujúci vplyv nepriateľsky naladených krajín sa totiž prejavil aj v obyčajných domácnostiach, kde navonok pokračuje život ako predtým, no v ich útrobách prebiehajú síce intímnejšie, ale zato rovnako významné snahy o presadenie sa. 

"Po kamarátkinom odchode si Emily sadla za písací stôl s perom v ruke, ale zaváhala. Ak by odišla na výcvik do Londýna, už nikdy by sa nevidela s Robbiem. Po včerajšej noci bude tak či onak dosť ťažké vykĺznuť z domu a stretnúť sa s ním. Vedela, že matka je dosť pomstychtivá a manipulatívna, poľahky požiada hlavnú sestru, aby ho ihneď presunuli do iného zariadenia. Vtom jej čosi napadlo - prihlási sa ako dobrovoľníčka do ktorejkoľvek nemocnice, kam ho presunú. Nemusí odísť na front ako Clarissa. Zdravotné sestry určite potrebujú aj tu, doma. Uškrnula sa nad vlastnou pojašenosťou." (str. 48)

Hlavnou hrdinkou je Emily Bryceová, príslušníčka vyššej vrstvy, ktorá sa po dosiahnutí dvadsiatych prvých narodenín začne omnoho výraznejšie zaujímať o aktuálne dianie a svoje miesto v ťažko skúšanom svete. Niežeby si dosiaľ neuvedomovala potrebu podať pomocnú ruku, no život v zámožnom prostredí bol predsa len vzdialený besneniu za jeho hranicami. Emilini rodičia sa síce stavajú negatívne k jej úsiliu vymaniť sa z relatívne pokojnej bubliny, pretože sa obávajú o jej budúcnosť a zároveň si myslia, že jej povaha bráni vnímať celkové súvislosti. Emily už však podľahla vplyvu dvoch osôb, ktoré ju podnietili vydať sa na cestu do neznáma, a to svojej kamarátky, zdravotnej sestry priamo na fronte, a austrálskeho pilota, ktorý v nej videl viac než len peknú tváričku. Zmena osobnosti, respektíve skôr prejavenie sa vlastností, o ktorých dovtedy protagonisti netušili, je typickým prvkom Bowenovej tvorby, a ako inde aj v Záhrade víťazov funguje dokonale. Emily opúšťa pohodu rodinného života a stáva sa dobrovoľníčkou ženských poľnohospodárskych zborov, ktoré putujú po krajine a pomáhajú s prácou na farmách, ktoré ostali po odchode mužov osihotené. Prvýkrát sa cíti potrebná a tento pocit ju motivuje nevzdávať sa napriek náročnej manuálnej robote. Účasť v zboroch ju privedie na pozemky lady Charltonovej, kde objaví denníky ženy, obsahujúce tajomstvá liečivých bylín i jej vlastné. Popri odhaľovaní cudzích zápiskov sa dozvedáme viac aj o samotnej Emily. Hoci prvá svetová vojna rapídne urýchlila práva žien, dlhoročné praktiky sa menia len pomaly. Autorka to pekne zobrazila v posudzovaní správania miestnymi samozvanými morálnymi autoritami, ktoré sa radšej budú povyšovať nad iných, než by nastavili zrkadlo sami sebe. Niektoré veci sa zjavne nezmenili ani za sto rokov... Tým chcem povedať, že román sa tentoraz nezameriava ani tak na ľúbostnú líniu ako skôr na priateľstvo medzi ženami a ich nezlomnú silu v udržaní krajiny nad vodou v náročných fyzických aj psychických podmienkach. 

Rhys Bowen (zdroj: Penguin Random House)

"Hoci Daisy napredovala v čítaní, Emily pochopila, že sa zrejme nikdy nepustí do Dickensa alebo náročnej poézie. A čím dlhšie nad tým premýšľala, tým viac si uvedomovala, že sa chce vysťahovať z domčeka, než si aj ju nájde kliatba. Dokola si opakovala, že je moderná žena a na kliatby neverí, ale nedokázala vytesniť Susan Olgilvyovú z mysle. Vari ju naozaj obesili? Chcela vedieť viac, no na druhej strane sa bála zistiť pravdu. Aj tak s tým už nič nezmôžem, hovorila si v duchu. Najlepšie urobí, ak zabudne, že ten denník niekedy čítala." (str. 299)

Rhys Bowen rada využíva viaceré dejové línie a ani tento román nie je výnimkou. V mnohých ohľadoch ma denníkové zápisky bavili dokonca viac než Emily a jej premena na hospodárku. Kliatba, záhadné vraždy a neistý koniec sú pre mňa vždy veľkým lákadlom. V porovnaní s predošlými knihami nie je Záhrada víťazov takým silným útokom na emócie, ale z hľadiska spracovaných tém je veľmi poučná a rozširujúca obzory. Prináša mne neznáme námety a zdôrazňuje potrebu pomáhať, aj keď sa človek nazdáva, že nemá čo ponúknuť. Autorka vás šmahom ruky prenesie do minulého storočia, a aj keď sa dej spočiatku rozbieha o čosi pomalšie, postupne vás opantá dôkladným vykreslením doby aj pestrých charakterov.

Originálny názov: The Victory Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Denisa Ghaniová
Počet strán: 384

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Strhujúci príbeh skrytý za menom starej mamy

Pri čítaní anotácie Fridy sa mi vybavilo hneď niekoľko titulov z dielne vydavateľstva Lindeni, zobrazujúcich neľahkú realitu na našom území, presahujúcu z minulých čias až do súčasnosti. Na základe toho som vedel, že kniha ma určite zaujme, a nemýlil som sa. Je poučné dozvedať sa o nevšedných osudoch ľudí, ktorí na prvý pohľad nemusia vzbudiť veľký záujem, no pritom si v sebe nesú bohaté udalosti, za aké by ich hollywoodski scenáristi vyvážili zlatom. Nina F. Grünfeld je nórska spisovateľka a sledovanie cesty jej predkov z územia Rakúsko-Uhorska na chladný sever nie je zďaleka jediným pútavým motívom. Autorka si dala očividne nesmierne množstvo práce s pátraním po pravde o svojej starej mame, pričom návrat do minulosti sa netýka iba jej osoby, ale aj dobových súvislostí. 

"Katolícky komentátor Ján Richter využil strach ľudu zo sovietskeho komunizmu a tvrdil, že právo na potrat by oslabilo osobnú slobodu žien a viedlo by k socialistickým režimom, v ktorých by totalitné vlády rozhodovali, kedy a či môže mať žena dieťa. V tomto prostredí bolo neželané tehotenstvo veľkou príťažou pre ktorúkoľvek ženu, ale mimoriadne stigmatizujúce to bolo pre nevydaté ženy ako Frida. V ranom štádiu tehotenstva sa rozhodla odísť z Košíc, miesta, kde ju sledovali, do Užhorodu. Možno tam odcestovala v nádeji, že sa zbaví nepríjemnej spravodajskej služby, ale možno tiež preto, aby vyhľadala pomoc." (str. 53)

Ninin otec Berthold nemal záujem oživovať minulosť, pričom za jeho odmietaním sa mohol ľahko skrývať strach, aké odhalenia by so sebou priniesla. Nechýbalo totiž veľa, aby sa ako malý chlapček stal obeťou besniacej nacistickej mašinérie. Našťastie sa našli dobrí ľudia, ktorí zachránili okrem neho i množstvo ďalších židovských detí a našli im nový domov. Berthold sa tak ocitol v Nórsku, hoci svoj pôvod odvíja od mamy narodenej v slovensko-maďarskom prostredí. Frida Grünfeld dlhé roky ostávala opradená rúškom tajomstva, preto sa jej vnučka rozhodla vniesť trochu svetla do temnoty pohnutej rodinnej histórie. Na začiatku svojej cesty zrejme ani sama netušila, aký strhujúci príbeh na ňu bude číhať z nesúrodých zápiskov, článkov, úradných dokumentov i rozprávania pamätníkov. Veľmi rýchlo si však uvedomila, že osud starej mamy sa nedá sprostredkovať bez jeho zasadenia do doby, ktorá výrazne prispela k jej charakteru a činom. Pripravte sa teda na to, že súčasťou knihy je aj exkurz do reálií prvej polovice dvadsiateho storočia. Niekomu môžu dané pasáže pripadať nadbytočné či zdĺhavé, iní zas môžu tvrdiť, že faktografické vsuvky štýlovo celkom nepasujú k rozprávaniu o Fridinom živote. Je síce pravda, že miestami som si želal, aby boli kratšie, ale keďže som fanúšikom dejín, dozvedel som sa veľa zaujímavého, najmä čo sa týka vplyvu vtedajších politických rozhodnutí na obyčajných ľudí a rovnoprávnosti žien. V súvislosti s autorkiným štýlom sa mi pre istotu žiada upozorniť, že Frida sa pohybuje na pomedzí beletrie, životopisu a literatúry faktu, takže cieľom prvkov jednotlivých žánrov nie je rozvíjať sa na úkor ostatných, ale doplniť celkový kolorit. Kniha nesie podtitul Vojna mojej slovenskej starej mamy, takže nie je žiadnym prekvapením, že podstatnú časť deja zaberie obdobie druhej svetovej vojny, ktorá celoživotne poznačila aj spomínaného Bertholda. Patrí k najsilnejším, najemotívnejším aj najsugestívnejším kapitolám a znovu sa prostredníctvom nich presvedčíte, akých krutostí sú ľudia schopní, ak im na to systém poskytne príležitosť... Zverstvá páchané pod záštitou vyšších princípov sú zdrojom bolesti, krutosti a strachu, preto sa vôbec nečudujem, že Nina F. Grünfeld vraj v istom momente zapochybovala, či je správne ísť s knihou na trh. Napokon sa však rozhodla dobre, pretože hoci sa rozprávaním o vojnových hrôzach oživujú drastické spomienky, zároveň sa ním vystríha pred nebezpečenstvom ich opakovania. 

N. F. Grünfeld (zdroj: Nordic Women in Film)

"Ženy trestali za mnoho vecí: za to, že nepochodovali správne, že nezopakovali svoje číslo dosť rýchlo a nahlas, keď stáli na apeli, že si z letiska vzali zemiak alebo repu alebo orechy, čo našli v lese. Za trest väčšinou dostávali údery. Na priebeh trestov v uspôsobenej trestnici v pivnici pod kuchyňou dohliadala sadistka Hertha s pištoľou za opaskom. Trest často nútene vykonávala iná zajatkyňa. Ak nebičovala dosť silno, začalo sa počítať odznova. 25 úderov bičom mohlo pokojne znamenať smrť." (str. 238)

Autorka počas odkrývania minulosti svojej rodiny zavítala, samozrejme, aj na Slovensko, pričom miestne úrady ju neprivítali práve vrúcne. Typická neochota ma zamrzela, ale nech! Aj to o čomsi svedčí. Nina sa našťastie nenechala odradiť a jej pátranie napokon viedlo aj k množstvu pozitív a príjemných odhalení, napríklad k nájdeniu nových príbuzných. Rozprávanie o starej mame je doplnené početnými fotografiami či dobovými záznamami, slúžiacimi na lepšiu ilustráciu aj vžitie sa do pocitov... hrdinky? Hlavnej postavy? Protagonistky? Frida bola osoba z mäsa a kostí, mala i svoje chyby, ale dôležité je, ako sa zachovala tvárou v tvár praktikám režimov. Keby tušila, akú poctu jej o desiatky rokov neskôr vzdá jej vnučka, bola by na ňu právom pyšná...

Originálny názov: Frida: min ukjente farmors krig
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Švedová
Počet strán: 336

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Rodinný odkaz silných, morálnych žien

Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.

"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)

Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.

Fiona Valpyová (zdroj: Amazon)

"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)

Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.

Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Obyčajní ľudia v kolotoči svetových dejín

Robert Harris sa po nevšednom "historicko-apokalyptickom" Druhom spánku znovu vracia k tematike druhej svetovej vojny. Na tomto poli sa prejavuje ako suverén, preniká do viac i menej známych súvislostí a na dejinotvorné udalosti nahliada s pochopením a úctou k hrdinom, ktorých mená sa napriek nepopierateľným zásluhám nedostali do učebníc dejepisu. Z autorových románov inšpirovaných pohnutým obdobím prelomu 30. a 40. rokov mi najviac utkvel v pamäti Mníchov, no V2 za ním zrejme nebude v ničom zaostávať. Spracúva pre mňa pomerne neznámy vývin nemeckej zbrane, čím sa mi opäť rozšírili obzory. Tieto knihy sa nedajú čítať povrchne, či už preto, že vás okamžite vtiahnu do deja, alebo pre ich široký záber. 

"Nad horiacimi budovami sa vznášal ružovo-červený opar. Mesačný svit sa valil trhlinami v hmle. Videl záplavu hviezd, ktorým sekundovali jasné tenké lúče svetlometov križujúce oblohu. Bombardéry nevidel, zato v pauzách medzi ohlušujúcimi explóziami, ktoré otriasali zemou, zreteľne počul dunivé burácanie ťažkých motorov. Okolo neho pobehovali v panike prízračné postavy. Dobrú minútu tam stál ako prikovaný, akoby bol iba divákom v nejakej zvukovo-svetelnej šou. Spamätal sa, až keď pocítil na koži neprirodzené teplo, a zmocnil sa ho strach z ďalšieho výbuchu." (str. 147)

Ako je Robertovým zvykom, udalosti zobrazuje z viacerých uhlov a aj tentoraz sa dozvieme o rôznych okolnostiach výroby súčiastok či boja britskej rozviedky proti novej hrozbe. Hitler zamýšľal použiť strelu s názvom V2 proti Británii, čím ju plánoval zraziť na kolená a zasadiť spojeneckým silám zdrvujúci úder. Písmeno V v názve rakety odkazuje na slovo Vergeltungswaffe - zbraň pomsty. Štrnásty román Roberta Harrisa znovu zaujme plnohodnotnými dobovými reáliami, vyvolávajúcimi dojem, že sa vám odvíja pred očami skutočný príbeh. Na prvom mieste je, samozrejme, autorova živá predstavivosť a schopnosť previesť ju na čitateľa, no za napísaním knihy stálo nepochybne obrovské množstvo práce a hľadania zdrojov. Osobne nie som veľký fanúšik príbehov, ktoré sa príliš točia okolo odborných výrazov a oblastí, kam bežný smrteľník nikdy nenahliadne. Spočiatku som mal obavy, hoci som vedel, že Harris myslí na všetko a nedovolí, aby bol jeho text prešpikovaný zbytočnou terminológiou. Tá by dej spomaľovala a na čitateľa mohla pôsobiť zmätočne. Nedá sa povedať, že by mi bolo z uvedených pojmov všetko jasné, ale odborná zložka problému je, našťastie, ľahko stráviteľná. Napokon, ani ľudia vyrábajúci súčiastky strely v podzemnej továrni v Peenemünde nevedeli viac, než im bolo dovolené vedieť. Išlo totiž o väzňov, využitých pre tajnú prácu. Na opačnom brehu stoja britskí matematici ako súčasť rozviedky, ktorí verili, že s pomocou radaru mapujúceho cestu rakiet by sa im podarilo vypočítať presné miesto ich vystrelenia. Ak by boli úspešní, mohlo by ich vojenské letectvo bombardovaním zničiť nepriateľské základne skôr, než by im od nich hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. Napätie však neplynie iba z hry o čas a rýchle výpočty, boj prebieha aj priamo v teréne na území Beneluxu. Postavy ako Angličanka Kay Caton-Walshová či inžinier Rudi Graf sú peknou ukážkou spisovateľského remesla, pretože disponujú početnými vlastnosťami, z ktorých najviac vyčnieva ich cieľavedomosť. Vojna preverila skutočné charaktery a bolo pútavé sledovať, ako sa postavy vyvíjajú a smerujú k neodvratnému (?) koncu. 

Robert Harris (zdroj: Goodreads)

"Čatárka pri mape zabodla červený špendlík do miesta určeného nahlásenými súradnicami. Kay vzala logaritmické pravítko. Všetky myšlienky o tom, čo sa práve odohráva v Londýne, sa rozplynuli. Sama bola prekvapená, aký cítila pokoj. Myseľ sa jej rozdvojila - jedna časť sa sústredila na výpočet, druhá dozerala, aby postupovala správne. Priesvitný jazdec s ryskami sa kĺzal po rámiku pravítka raz na jednu, raz na druhú stranu, jeho presnosť upokojovala. Svet sa zredukoval na čísla." (str. 166)

Harris rád využíva schému dobrého človeka v zlom svete, ale ani raz pritom nestúpil vedľa. Jednou z najznámejších skutočných osôb, vystupujúcich v románe, je nemecký vedec Werner von Braun, presvedčivý člen SS a politický aktivista, ktorý sa nestratil za žiadnych okolností. Robert Harris pristupuje k nemu i ďalším reálnym osobnostiam s patričnou dávkou objektivity. Prirodzene, rozsah knihy mu nedovoľuje pojať úplne všetky aspekty ich zamerania či povahových čŕt, ale napriek tomu sa o nich dozviete mnoho zaujímavostí. V2 kráča v stopách svojich starších knižných súrodencov (Mníchov, Enigma, Vaterland) a robí im česť. Strávite s ním príjemné chvíle a zaručene si budete chcieť o celej akcii zistiť viac. Aj ja som podľahol snahe vyhľadať si dodatočné informácie o danej operácii, hoci táto časť vojnových dejín nie je práve mojou šálkou kávy. Aj v tom však tkvie autorov talent, o ktorom už nemusí nikoho presviedčať, jeho úspešné tituly hovoria jasnou rečou. 

Originálny názov: V2
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Patrik Roľko
Počet strán: 264

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Pravda, zrada a láska občas kráčajú ruka v ruke

Tamera Alexanderová je jednou z ťažiskových autoriek vydavateľstva i527.net a svoj status si zaslúži vrchovato. Príbehy z amerického Juhu s nádychom vznešenosti, výrazných spoločenských zmien aj láskou k človeku, prírode a Bohu oslovia každého fanúšika historickej romantiky. Zo stránok Tameriných kníh vanie nostalgia Margaret Mitchellovej, ale pritom si buduje vlastný štýl. Kto číta preklady jej románov už niekoľko rokov ako ja, vidí dokonca kvalitatívny posun, čo nie je zas v danom žánri bežný jav. Farby pravdy pokračujú v nastolenom duchu série, vďaka čomu sa nám opäť ponúka jedinečná možnosť nazrieť za oponu americkej občianskej vojny a jej rozličných dôsledkov.  

"Zatiaľ sa jej darilo vyhýbať sa mu. Možno sa už z hotela odsťahoval. Kiežby to tak bolo. Keď sa v ten večer vytackala hore schodmi a zistila, že na ňu civie... Och. Už len pri spomienke na to sa červenala. Plášť sa jej otvoril a odhalil nočnú košeľu a ona vedela, že si to všimol. Prezradil ho jeho lišiacky úsmev. Potom doňho narazila pri východe z obchodu! Istotne si ju všimol, no aj napriek tomu sa neuhol, takže mohli obaja skončiť na zemi. Keď si však spomenula na to, ako pevne ju chytil a pritiahol k sebe, bolo jej jasné, že také niečo by sa nestalo." (str. 84)

Statok Carnton v meste Franklin je skutočným miestom, ktoré sa stalo svedkom mnohých pohnutých osudov. Spojené štáty boli po vojne Severu proti Juhu poznačené nielen krvou a zničenými rodinami, ale na vyššej úrovni aj ekonomickými a spoločenskými následkami, ktoré ich dohnali na pokraj kolapsu. Okolie Franklinu si dodnes pamätá boje medzi krajanmi, tvoriace aj jeden z hlavných motívov úvodnej časti série s názvom Prísaha. V nej sme mali možnosť zoznámiť sa s rodinou McGavockovcov, s ich zamestnancami a ďalšími postavami. Farby pravdy prinášajú pohľad na dianie po skončení občianskej vojny, no kto by čakal, že USA nastúpili na pokojné časy, bol by na omyle. Ľudská pamäť síce dokáže byť selektívna a postupne zabudnúť na to zlé, no na niektoré veci sa nedá zabudnúť nikdy. Najmä ak sú poznamenané klamstvom, zradou a nedôverou. Autorkina novinka ponúka okrem samozrejmého umeleckého zážitku aj niekoľko naozaj zaujímavých poznatkov. Tie sa týkajú predovšetkým vtedajšieho falšovania peňazí a vzniku tajnej služby. Hlavnou hrdinkou je Catriona, pôvodom Írka, ktorá sa vydá do zámoria hľadať svojho brata Ryana aj so sedemročnou sestričkou. Jej partnerom na ceste za pravdou sa stáva Wade, ktorý vstúpil do tajnej služby Spojených štátov a vo Frankline má odhaliť sieť falšovateľov. Vydáva sa za bývalého vojaka Konfederácie a zoznamuje sa s pôvabnou Catrionou. Jeho záujem však naráža na prekvapivý fakt, že vlastní veľmi vydarené peňažné falzifikáty. Razom sa z nej stáva hlavná podozrivá a je otázne, či mu srdce dovolí podľahnúť vzájomnej príťažlivosti, alebo počúvne rozum a bude si držať emocionálny odstup...

Tamera Alexanderová 

"Keď sa John McGavock opýtal, či sa jej brat od posledného listu z dvadsiateho deviateho novembra už neozval - Wade spomalil krok -, zaváhala. Jasne si na to spomínal, pretože ho to vtedy zaujalo. Priemerný človek obyčajne zaváha predtým, než vysloví nejakú lož. To sa naučil vo vojne počas výsluchov zajatcov Konfederácie. Ale človek, ktorý je navyknutý klamať alebo je v podvádzaní vycvičený, vypúšťa z úst klamstvá bez najmenšieho zakolísania." (str. 258)

Catriona a Wade sú skvelý pár, páčili sa mi dokonca viac než protagonisti predošlej časti. Asi aj preto, že k slovu sa prihlásila detektívna línia, čo príbeh výborne oživilo a poskytlo Tamere Alexanderovej bohaté možnosti, ako ho spracovať. Vzťah hrdinov nie je prvoplánový, buduje si pevné základy a veríte im každé slovo i výrečný pohľad. Disponujú obrovskou ľudskosťou, až radi podľahnete dojmu, že išlo o skutočné osoby z mäsa a kostí. Farby pravdy sú dojemné, romantické i strhujúce a Príbehy z Carntonu posunuli zase o čosi vyššie. Jednotlivé diely môžete čítať aj samostatne, sú prepojené minimálne, ale určite si prečítajte všetky. Neoľutujete. Dozviete sa čosi nové a zároveň vás prinútia zamyslieť sa nad otázkami viery, úprimnosti a citov. 

Originálny názov: Colors of Truth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Príbehy z Carntonu)
Preklad: Zuzana Vengliková
Počet strán: 432

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Láska nie je exaktná veda

Vydavateľstvo i527.net snáď ešte ani raz pri tvorbe edičného plánu nešliaplo vedľa. Dobre vie, čo čitatelia chcú, a rado im v ich očakávaniach vyhovie. To sa týka aj spisovateľky Roseanny M. Whiteovej, zameriavajúcej sa na strhujúce osudy ľudí počas vojnového besnenia. Slovenskí fanúšikovia silných príbehov majú možnosť spoznať hrdinov už druhej jej série s názvom Kryptológovia. Hoci musím hneď dodať, že ústredná hrdinka úvodnej časti im nebude celkom neznáma. Autorkine romány sa totiž zjavne odohrávajú v jednom univerze, a tak tu nachádzame prepojenia aj s predošlými Tieňmi nad Anglickom. Osobne ma to veľmi teší, pretože šlo o skutočne vydarenú sériu. V Čísle lásky sa môžete konkrétne tešiť na Margot de Wildeovú, sestru protagonistu z knihy Pieseň bez nôt. 

"Nechcela byť sama. Nechcela - a preto musí, aby ju to neovládlo, najmä teraz. Ak pôjde k Lukasovi alebo Dot, možno nikdy nenájde silu ísť opäť domov. Byť sama. Sama. Vždy si to myslela - že je izolovaná, dokonca aj v dave. Že je iná. Iná ako ostatné dievčatá, ako ostatní študenti. Iná ako ostatní, ktorí sa večer vyhrnuli z práce a išli spolu na večeru, na koncert alebo hocikam inam, kde žili svoje "skutočné" životy mimo tajomstiev Miestnosti 40. No nebola sama. Naozaj nie. Doteraz nie. Vždy tu bola mama. Teraz je len Margot." (str. 104)

Postava Margot sa vymyká z bežných kritérií hrdiniek klasických romancí. Zaujala ma už ako vedľajšia postava a som rád, že jej Roseanna venovala väčší priestor. Pritom to bola určite veľká výzva, keď Margot na prvý pohľad pôsobí ako asociálny, chladný, numericky zameraný zjav. Nečudo, že už jej otec ju pre jej matematický talent zatiahol do sveta šifier a kódovania. Prvá svetová vojna sa prejavila i v tomto smere a v jej zákulisí prebiehal boj, ktorý síce nemal toľko obetí ako frontová streľba, no takisto významnou mierou ovplyvnil priebeh i výsledok vojny. To, že Margotin mozog pracuje inak, však zákonite neznamená, že by nedisponovala širokým spektrom emócií. Práve naopak. Má bohatý vnútorný život, no keďže dáva svoje city najavo ťažšie ako ostatní ľudia, je dlho odsúdená tráviť svoj čas v osamelosti. Na druhej strane je obrazom modernej ženy, ktorá v sebe spája lásku k vzdelaniu, ľuďom i Bohu. Osudová zmena nastáva, keď sa stane súčasťou tímu expertov na dešifrovanie nemeckých telegramov. To vedie k zoznámeniu s Drakeom Eltonom, vojakom, ktorý si však najhoršieho nepriateľa nesie sám v sebe. Číslo lásky si vás získa nepredvídateľnosťou, tajomnosťou i láskavo-sarkastickým humorom. Ten plynie predovšetkým z Margotinej osobnosti, pretože nie vždy dokáže odhadnúť mieru vhodnosti svojich poznámok a jej okolie často nevie, ako reagovať. Aj to však tvorí jej osobité čaro. Drake predstavuje pre ňu skvelý náprotivok. Páčilo sa mi, že ich vzťah sa prehlboval postupne, a hoci si boli sympatickí od začiatku, citová rovina prevažuje nad vášňou. Drake sa napriek svojim démonom, ktorí ho dokážu vytrhnúť z pokoja, správa trpezlivo, slušne a s rešpektom. Títo hrdinovia sú pekným príkladom, ako by mali fungovať všetky zdravé vzťahy, založené na vzájomnej úcte a podpore. 

Roseanna M. White (zdroj: Catholic Mom)

"Nepriateľ nie je to správne slovo pre Margot de Wildeovú. Je protivník. To je ono. Alebo možno protihráč. Nepriateľ v sebe nesie nenávisť a taký pocit voči tomu belgickému dievčaťu nemal. Nie, nenávisť je príliš mocná sila a netreba ju prenášať na hocikoho na opačnej strane. Tú si ušetrí pre tých, ktorí si ju skutočne zaslúžia. Hoci ju noc a vzdialenosť skrývali pred jeho pohľadom, das Gespenst sa obrátil k budove Starej admirality. Má nepriateľa, no Margot de Wildeová ním nie je. Zato ho dovedie k tomu skutočnému." (str. 205)

Keďže príbeh sa odohráva počas Veľkej vojny, bolo by naivné myslieť si, že našich hrdinov neobíde strata. Ide síce o romancu zasadenú do historického obdobia, ale v žiadnom prípade nezatvára oči pred krutou realitou. Vyrovnávanie sa s nepriazňou osudu však dodáva deju hĺbku, rovnako ako pasáže zamerané na antagonistu, jeho motívy a myšlienky. Roseanna M. Whiteová ponúka vyvážený román, ktorým len potvrdzuje svoj status talentovanej rozprávačky. Podarilo sa jej vytvoriť mix romantiky, napätia a poučenia, aký nachádza opodstatnenie bez ohľadu na dobu a miesto. 

Originálny názov: The Number of Love
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kryptológovia)
Preklad: Jana Hlatká
Počet strán: 368

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Žánrový mix plný napätia, drámy a posolstiev

Karen Robards je americká autorka, ktorá má na svojom konte úctyhodný počet titulov presahujúci päť desiatok. Publikuje už od prvej polovice 70. rokov a počas svojej spisovateľskej kariéry získala viaceré významné ocenenia. Okrem detektívnych sérii sa venuje aj romantike, histórii a napätiu, pričom jej očakávaný román v sebe skrýva všetky typické prvky. Hneď na úvod musím povedať, že som fanúšik špionážnych románov a histórie, a tak som bol na tento román naladený skôr, ako som ho začal čítať. Objektivita išla síce bokom, ale napriek tomu by sa môj názor na knihu nezmenil ani v opačnom prípade. Karen Robards som registroval ako známu autorku, no Čierna labuť Paríža je prvým titulom, ktorý som od nej čítal. A už sa vôbec nečudujem, že má taký úspech. Už prvá kapitola ma dokázala zaujať (ba dokonca prvá strana), voviesť do spletitého deja a doby, kedy sa príbeh odohráva. 

"Známy kolaborant s nacistami v meste známy ako Charles Lamartine okolo nej celé týždne snoril a raz ju počul spievať z pódia Rialta Marseillaisu. Tou piesňou reagovala na rozhovor skupiny sympatizantov s nacistami, ktorý si vypočula - prirovnávali porazené Francúzsko k zastrašenému psovi. Lamartine jej s úsmevom povedal, že tá pieseň zmarila akúkoľvek šancu, aby ju oficiálne chránili, potom ju sledoval do prenajatej izby nad opusteným obchodom." (str. 91)

Druhá svetová vojna je vďačným námetom pre autorov – či už v rámci pripomínania hrôz holokaustu, alebo zdôrazňovania sily obyčajného človeka. Karen Robards sa vydala cestou, ktorá má šancu osloviť nielen širšiu skupinu čitateľov, ale aj privábiť k téme nových. Špionážne romány sú špecifickým žánrom, radi po ňom siahnu muži i ženy, pretože napätie v spojení s aktuálnou (či v tomto prípade niekdajšou) politickou situáciou je väčšinou zárukou kvality. Nehovoriac o tom, že človeku neraz rozšíri obzory. Príkladom je aj Čierna labuť Paríža, keďže ponúka pohľad na Nemeckom obsadené Francúzsko, umeleckú scénu a zároveň praktiky nacistov zasahujúce každú oblasť spoločnosti. A to navyše obohatené o dejovú líniu rodinnej drámy vzhľadom na záchranu matky z rúk gestapa a zbližovanie sa sestier na pozadí hrozby smrteľného nebezpečenstva. Tu by som sa pristavil, pretože román je síce definovaný prívlastkami historický a špionážny, no vzťahová rovina je na rovnakej významovej úrovni. Citlivejšie povahy sa nemusia obávať príliš explicitne zobrazeného násilia, hoci autorka nijako nezakrýva surovosť či vypočúvacie praktiky nacistov. Slúžia skôr na dotvorenie deja a vybudovanie atmosféry než prvoplánovo na zasiahnutie emócií čitateľa. Tie už beztak podstúpia skúšku vďaka hlavnej hrdinke – Čiernej labuti – Genevieve Dumontová. Navonok pôsobí ako spôsobná, cnostná hudobníčka, no v skutočnosti využíva svoje postavenie na umeleckej scéne v prospech odboja. Nebezpečná úloha sa prejaví aj v jej blízkom okolí, pretože gestapo uväzní jej matku a Genevieve je odhodlaná oslobodiť ju, aj keď to znamená spojiť sily so sestrou Emmy, s ktorou už pred siedmimi rokmi prerušila kontakt. Páčilo sa mi, že Karen Robards využila tému aj s čiastkovými motívmi naplno – Genevieve totiž nemusí bojovať len proti nacistom či vlastnému vnútru, ale napokon aj proti odboju. Velenie sa totiž obáva možnosti úniku informácií a Genevieve má tak proti sebe veľmi neúprosného protivníka – čas. Ja ako čitateľ som priam cítil jej frustráciu, pretože vojna si vyberá obete aj mimo frontu, a hoci, samozrejme, stojíte na strane hrdinky, predsa len chápete aj druhú stranu mince, keď odboj neváhal obetovať jednotlivca, ak to malo viesť k víťazstvu slobody.   

Karen Robards

"Na konci ulice sa obzrela a všimla si dvoch mužov v hnedých plášťoch, prechádzali cez cestu možno pol bloku od nej. Klobúky stiahnuté do čela, ale tváre obrátené k nej. Čosi sa jej na nich nepozdávalo - v hlave počula varovné zvony. V tých dňoch bolo gestapo všade, všetkých sledovali, zatýkali hlava-nehlava, zabíjali už len pri podozrení, že niekto pomáha odboju. Zúfalo chceli udupať francúzske podzemie vzhľadom na inváziu Spojencov, o ktorej každý vedel, že k nej príde, no nikto si nebol istý, kedy a kde." (str. 231)

Karen Robards sa prejavila ako spisovateľka, ktorá si vyberá náročné témy, ale dokáže si spracovať s ľahkosťou a šarmom. Čitateľ sa nestráca v záplave dejinných súvislostí, ale zase netvoria iba peknú kulisu. Na pozadí reality sa odvíja príbeh troch žien, ktoré popritom nenásilne poskytujú čitateľom podnety na zamyslenie – čo by sme boli my ochotní obetovať pre svojich blízkych? Stálo by nám blaho spoločnosti za vlastné nepohodlie? Druhá svetová vojna je obdobie, ktoré čoraz viac upadá do zabudnutia a stáva sa skutočne len časťou histórie. Preto sa nazdávam, že jej hrôzy – a hlavne hrôzy nacizmu – treba neustále pripomínať. A najmä dnes, keď sa vynára čoraz viac prívržencov zelených tupých hláv (ospravedlňujem sa, nechal som sa uniesť...). 

Originálny názov: Black Swan of Paris
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Tamara Chovanová
Počet strán:392

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.