Zobrazujú sa príspevky s označením Zaťková. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Zaťková. Zobraziť všetky príspevky

streda 15. decembra 2021

Dokonalá ilúzia (ne)existuje

Beatrix Zaťkovú vnímam asi ako najprekvapivejšiu slovenskú spisovateľku. Zakaždým, keď sa mi dostane do rúk jej kniha, netuším, čo od nej môžem čakať. Všestrannosť, s akou pristupuje k témam i samotným žánrom, je obdivuhodná. Sám mám na konte romány s rôznym, pestrým obsahom, preto chápem jej rozptyl. Potreba realizácie sa už u autorky prejavila v romantike, histórii i spoločenskej beletrii, a teraz prináša na pulty kníhkupectiev príbeh zasadený do neďalekej budúcnosti, kde sa mieša láska s inteligentnými technológiami. Prvky vedeckej fantastiky sú pomerne odvážnym krokom, ktorý by sa v rukách neskúsenej rozprávačky mohol ľahko obrátiť proti nej. Beatrix však rovnako ako jej hrdinovia smeruje do vytýčeného cieľa bez ohľadu na početné nástrahy.

"Alex a Líza boli predvolaní pred komisiu, ktorej povinnosťou bolo zistiť, z akého dôvodu prekročili červenú čiaru, prečo tam boli aj s deťmi a čo tým celým zamýšľali. Keď neoblomnej komisii obaja svorne tvrdili, že deti nešťastnou náhodou zablúdili, oni ich hľadali, našli a vonkoncom tým nič nezamýšľali, vyšetrovanie sa ukončilo. Dvoch záhadných mužov a ich nezištnú pomoc radšej nespomenuli. Napokon vyviazli len s miernym trestom. Museli odpracovať päťdesiat hodín verejnoprospešných prác na zveľadení prírodného prostredia a odobrali im dvadsať bodov, čo bola tvrdá rana pre ich už aj tak nahnutý sociálny kredit." (str. 73)

Viete si predstaviť svet, kde by neexistoval rasizmus, náboženské predsudky, nerovnoprávnosť pohlaví ani ďalšie problémy vykonštruované človekom počas rozvoja civilizácie? Život na Zemi, ako ho poznáme, sa stal neudržateľným, a tak došlo v záujme vyššieho blaha k zániku slobodného trhu aj politických strán a hlavné slovo bolo opäť odovzdané matke prírode, ktorá je síce drsná a neľútostná, ale boj proti jej "vôli" sa ukázal ako márny a tragický. Samozrejme, to neznamená, že by sa nebral ohľad na prudký technologický rozvoj. Ľudstvo sa nevrátilo do stredoveku, iba sa prispôsobilo novovzniknutej situácii. A to skutočne znamenite! V tomto smere sa mi páči, že autorka zakomponovala do svojho univerza realitu v podobe zariadení firmy Tesla, čím získava na autentickosti a podnieti čitateľa dozvedieť sa, čo je pravdy na mikročipoch, prepájajúcich ľudský mozog s počítačmi. Problematika sledovania ľudí prostredníctvom strojov, respektíve snaha robotov o ovládnutie ľudskej rasy je stará ako stroje samy, Dva svety ju však posúvajú na novú úroveň. Ak nie ste fanúšikom sci-fi, nemusíte sa však obávať. Beatrix by nedopustila, aby sa stratil zo zreteľa faktor emócií, tentoraz však tvoria - spolu so slobodnou vôľou a vnímaním reality - krásny protipól k chladnej technike. V centre deja sú Líza a Alex, ktorých vzťah je už od začiatku poznamenaný nedôverou, pochybnosťami a snahou nahliadnuť za oponu celosvetovej drámy. Milióny obyvateľov Zeme totiž bezdôvodne upadajú do hlbokého spánku a nikto netuší prečo a kedy sa opäť vrátia k plnému vedomiu. Jednou z obetí záhadnej kómy sa stal aj Lízin manžel Adam a policajtka Líza, ktorá bola vždy poslušnou vykonávateľkou oficiálnych nariadení, začne pomaly spochybňovať praktiky vládnuceho Environmentálneho hnutia. Na ceste za pravdou ju sprevádza hasič Alex, ktorý veľmi dobre chápe jej frustráciu, keďže zažíva podobnú skúsenosť. Odhalenie klamstiev a zavádzania však kráča ruka v ruke so smrteľným nebezpečenstvom, a tak okrem nečakaných citov čelia napokon aj nepriateľom, o akých dosiaľ ani nechyrovali. 

Beatrix Zaťková (zdroj: MY Nitra - SME)
"Jediný skutočný únik pred ťaživou realitou nachádzala v práci. Len tam dokázala aspoň na pár hodín zabudnúť na nehybného manžela, syna poznačeného stratou, ohrdnutého milenca a aj na svoje vlastné pasce a zlyhania. S novou hrozivou intenzitou sa ponorila do vyšetrovania lesných požiarov, ktoré sa rozhoreli vo viacerých lokalitách. Každé jedno miesto činu dôsledne preskúmala a okrem stôp si odtiaľ priniesla aj vytknutý členok a zopár škaredých popálenín. Po dôkladnej analýze nazbieraných dôkazov a po konzultáciách s odborníkmi prišla k záveru, že za podpaľačstvom stoja zakaždým tie isté osoby." (str. 153)

Je nutné poznamenať, že prvky vedeckej fantastiky tvoria iba určitý rámec, kulisu, východisko deja. Dôraz ako zvyčajne kladie Beatrix Zaťková na vnútro postáv, ich vyrovnávanie sa s nepriazňou života a reakcie na dramatické udalosti. A to tak vo verejnom, ako i rodinnom prostredí. Možno si totiž po prečítaní anotácie poviete, že v porovnaní s ostatnou autorkinou tvorbou nie je toto kniha pre vás, ale tým by ste sa pripravili o zaujímavý príbeh, zaoberajúci sa hneď niekoľkými vysoko aktuálnymi témami. Dva svety nie sú povrchným čítaním, natrafíte v nich na viacero podnetných myšlienok a ktovie, možno sa po prevrátení poslednej stránky zamyslíte aj nad vlastným vplyvom na svoje okolie :-) 



sobota 13. júna 2020

Luxus a bohéma v kontraste s krutosťou vojny

Román Horský hotel Hodváb ma zaujal v prvom rade obálkou, ktorá spĺňa všetky parametre a funkcie, čo sa od nej očakávajú. Je výrazná, grafika je poplatná obsahu a dokonca aj font písma podčiarkuje atmosféru doby, v ktorej sa dej odohráva. Beatrix Zaťková si určila ako východisko deja zasadeného prevažne do obdobia druhej svetovej vojny luxusný hotel, kde sa prelínajú osudy jeho majiteľov, zamestnancov a stálych hostí. A hoci občas opustíme jeho múry, stále ostáva spojivom, ktoré sa ako neviditeľná niť tiahne životmi postáv. A ide naozaj o pestré zloženie, pričom práve to autorke poskytuje priestor vyrozprávať ich nevšedné príbehy.
"Gréta sa dala pozvať nemeckým milionárom do Švajčiarska na horskú chatu a Vasil na nátlak pána Borovského zostal v Hodvábe a pomaly sa zmieroval s myšlienkou, že ho bude musieť ho otcovi prevziať. Ani nešťastný Alfréd nedopadol najhoršie. Zo smrtonosnej výpravy si priniesol len zápal pľúc, zlomeninu a pár omrzlín. Po troch týždňoch sa tiež vrátil domov, kde sa ešte nejaký čas doliečoval. Pobyt v horskom hoteli Hodváb bol pre všetkých len krátkou vzrušujúcou epizódou a až oveľa neskôr pochopili, ako veľmi ovplyvnil ich budúce životy." (str. 63)
Autorka zvolila pomerne netradičnú stavbu príbehu - spočiatku sa dej sústredí na Maxima Borovského, herca, bonvivána a syna majiteľa hotela, a mladú Esterku, neskôr prechádza na jeho brata Vasila a ich kamarátku z detstva Terezku, aby sa vzápätí vrátil späť k Maximovi, no tentoraz v spoločnosti Terezky. Čo by sa v rukách iných autorov možno rozpadlo ako domček z kariet, sa v prípade Beatrix Zaťkovej stáva dynamickým rozprávaním, ktoré nepôsobí roztrieštene, práve naopak. Lepšie tak vyniknú vzťahy medzi postavami a čo je ešte dôležitejšie - ich vnútorný vývoj. Keď si porovnáte Maxima, Vasila či ich nemotorného kamaráta Alfréda z úvodu a konca románu, dostanete rôzne osobnosti. A to nielen pod vplyvom vojny, čo by bolo síce pochopiteľné, ale príliš okaté. Postavy sa menia aj v závislosti od svojich citov, kontaktov s inými ľuďmi či pre vlastné uvedomenie si svojho životného smerovania. Najväčším príkladom je Maxim, meniaci sa z povrchného lámača ženských sŕdc na lojálneho a zodpovedného človeka, ktorý sa neváha postaviť ani nemeckým okupantom, ak to má pomôcť dobrej veci. Tí totiž obsadia krkonošský hotel a Maxim je nútený im spolu s Terezkou slúžiť. Nemci sú vykreslení dostatočne kruto a ľahostajne voči životom iných, no našťastie bez zbytočne explicitných násilných scén. V tomto románe by boli ako päsť na oko, no napriek tomu cítite každý úder či záchvev strachu. Postavy vás však dokážu prekvapiť aj menej príjemne. Nechcem prezrádzať, kto to bol u mňa, no išlo o dva príklady z Maximovho okolia. Obaja sa mu otočili chrbtom vo fatálnej situácii, čo len podčiarklo ich charakter a atmosféru (nastupujúcej) doby. Pritom ich zároveň viete pochopiť, lebo všetko, čo v priebehu deja robili či ako sa prezentovali, napokon smerovalo k danému vyústeniu. Beatrix Zaťková tým dokazuje svoj nesporný talent v kresbe postáv i kompozícii deja, čo je tá najlepšia kombinácia pre veľký čitateľský ohlas.
Beatrix Zaťková (zdroj: Facebook)
"Tereza len prikývla a pobrala sa do podkrovia pripraviť. Znovu sa má stať stopárskym psom. Zas a znovu. Snorili po partizánoch včera aj pred týždňom, a nič. Vďakabohu nič. Tušila, kde sú. Vedela to. Ako sa im vyhnúť? Ako pomýliť Nemcov? A dokedy pôjde klamať ich? Raz ich určite nájdeme, potkan ňuchá a jedného dňa ich vyňuchá. Bože, daj, aby to nebolo dnes, aby to nebolo nikdy." (str. 200)
Pri čítaní mi prišla na myseľ česká miniséria Bohéma venujúca sa hereckému prostrediu v období druhej svetovej vojny, neskôr zas trilógia Alžbetin dvor Hany Zelinovej. Horský hotel Hodváb má úžasnú atmosféru, ktorá vás pohltí, a hoci autorka využíva moderné prvky, hravo vás prenesie do minulého storočia. Napomáhajú tomu aj dialógy, ktoré sa hlavne vďaka Terezke a jej dedkovi Pankrácovi stávajú exkurzom do sveta dediny a povier. Motív mágie príbeh skvelo okrášľuje a línia žien z daného rodu to veru nemá ľahké. Páči sa mi v tomto zmysle úplný záver, ktorý ponecháva trochu pootvorené dvierka. Keby ostali osudy postáv ukončené, ako sú, nevadilo by to, no keby sa autorka rozhodla ešte do Hodvábu vrátiť, rozhodne by som bol medzi prvými nedočkavými hosťami!

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.