Klasické krimi s nádychom sociálnej kritiky

Nová, v poradí už dvadsiata ôsma "dánovka" bola ohlásená pomerne neskoro a mnohí čitatelia sa obávali, či si budú mať čo so sebou pribaliť na dovolenku. Obľúbený autor detektívok ich nesklamal a napokon priniesol román Pochovaní zaživa. Síce sme zvyknutí, že každá kniha je zameraná na samostatný prípad, a hoci to nie je inak ani tentoraz, odporúčam si prečítať aj predchádzajúcu Venušu zo zátoky. Došlo v nej totiž k nešťastným udalostiam, ktoré vo veľkom ovplyvnili dynamiku tímu a ich pokračovanie, resp. doriešenie je súčasťou práve aktuálneho príbehu. Dej je tak rozdelený na dve línie, ktoré spolu nesúvisia ako obvykle, ale napriek tomu tvoria dobre fungujúci celok.

"Hanzel bol rád, že nový prípad kolegu zaujal - bol ochotný pracovať aj nadčas. Mayorovi zatiaľ nič nepovedali, preto sa nemohli čudovať, keď ich na druhý deň zavalil ozajstnou policajnou činnosťou - kolegovia z majetkovej kriminálky robili zatýkaciu akciu a jeden z pacientov začal vyjednávať, vraj niečo za niečo, keď ho pustia, pustí im niečo z minuloročnej vraždy." (str. 195)

Dominik Dán pracuje v tomto prípade s trochu inou koncepciou. V centre deja je dvojica Richard Krauz - Oto Hanzel, keďže Burger zotrváva v nemocnici a Chosé si vezme dovolenku, aby sa na vlastnú päsť vyrovnal s páchateľom, ktorý mu tragicky zasiahol do života. Kuky a Váňa sú tiež šikovne odsunutí na druhú koľaj, jednoducho majú prácu inde. Hanzelova bývalá susedka Mária má podozrenie, že v zariadení pre seniorov sa dejú nekalé veci, a sexuálne orgie v spojení s užívaním drog je len špičkou ľadovca. A keďže kancelária 141 momentálne nemá žiadny horúci prípad, Krauz súhlasí, že kolegovi pomôže objasniť pozadie podozrivých úmrtí... Prostredie starobinca, tamojších praktík a okolnosti jeho fungovania sú zaujímavým a silným sociálnym motívom. Niežeby bol každý ústav natoľko skazený, ale starostlivosť o starších ľudí a ich psychika sú prvkom, ktorý vás donúti zamyslieť sa. Veľmi trefne je v knihe popísaný aj postoj štátu voči neziskovým organizáciám tohto typu a tiež diery v systéme umožňujúce poriadne ho vyžmýkať. Presah do spoločenskej tematiky považujem popri skvelo vystavanej kriminálnej zápletke za najväčšiu devízu tohto románu.

Obálka limitovanej edície

"Prišli k autu, dofajčili, zašliapli ohorky. Krauz sa stále blažene uškŕňal - dobre mu padlo, že konečne počul parťákov hlas. Presvedčil sa, že je v poriadku a darí sa mu. V duchu bol s ním, a nie na ulici pri služobnom aute, inak by si všimol dvojicu chlapov vedľa novinového stánku. Tvárili sa, že si vyberajú z bohatej ponuky časopisov." (str. 267)

Je pritom pozoruhodné, že samotný zločin sa začne riešiť, či aspoň ukazovať v širších súvislostiach až zhruba v tretine knihy. Dovtedy je to skôr o ukážke vzťahov v rodine, čo bolo miestami pre celkový dej nadbytočné, ale zato kruto zábavné. Aby sme však neostávali pridlho na jednom mieste, Dominik Dán pristúpil k striedaniu časových rovín, čo text zdynamizovalo, rovnako ako prevaha dialógov. Vzhľadom na žáner detektívky prevažuje systematické pátranie na úkor akcie, ale nudiť sa určite nebudete. Všímavým čitateľom popri rozuzľovaní deja zrejme neuniknú ani dve hrubice (čo je však pri autorových knihách akousi smutnou tradíciou) a dokonca jedna logická chyba v závere (nechcem vyzrádzať dej, no keď sa detektívom podarí nájsť tak veľmi potrebného svedka, ktorý však môže ísť vypovedať až ráno, prečo sa až do ďalšieho večera nečudujú, kde je a prečo nevypovedal? Najmä keď ho chceli ťahať na zápisnicu už v noci...). Je mi jasné, že Dánovi išlo o moment šokujúceho prekvapenia (pre postavy i čitateľa, ale škoda, že za takúto cenu). Tak či tak, Pochovaní zaživa určite patria medzi autorove vydarenejšie tituly, a aj keď mám radšej príbehy z dávnejšej minulosti (tento sa odohráva v roku 2009), zaradí sa medzi moje obľúbené.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.