"Na Pošni sme mávali ojedinelú atrakciu, starého pána, ktorý vyskakoval z okna. Pochopiteľne, z okna na prízemí. Ten človek bol úkaz. Vykrikoval po nás deťoch, keď sme hrali na trávniku futbal, a zrazu mu preskočilo v hlave, vyskočil a bol nás schopný naháňať až niekam do Prievozu. Skvelý výkon na to, že pán Smejkal bol dôchodca a mal určite viac ako šesťdesiat rokov. Vlastne mal skvelú kondíciu v skvelom veku. To len nám deťom pripadal strašne starý." (str. 24)
Ak máte pocit, že kniha sa pre svoje čierno-biele sfarbenie nesie v temných tónoch, rád vás vyvediem z omylu. Prozaické miniatúry hýria všetkými možnými odtieňmi, pričom ich spája ľudskosť ako určujúci faktor pri vnímaní sveta. Igor Adamec sa totiž nesústredí len na vlastné prežívanie, ale zaznamenáva aj dianie vôkol seba. Zoznámite sa tak s pestrou mozaikou charakterov, pričom - dovolím si tvrdiť - mnohé z nich poznáte aj vy sami. Ako hlása i motto románu Ernesta Hemingwaya Komu zvonia do hrobu, nikto z nás nie je ostrovom. Igor Adamec má navyše skvelý pozorovací talent (nehovoriac o pamäti), a tak sa spolu s ním môžete vydať na cestu, kde nikdy netušíte, na koho natrafíte. Autor odhaľuje svoje súkromie i vnútorné pochody a robí to príjemnou, nenásilnou formou. Krátke texty sú ako stvorené, aby ste si knihu so sebou vzali kamkoľvek a pohrúžili sa do nej vždy, keď máte chvíľu čas (ospravedlňujem sa, že zase narúšam "návod na čítanie"). Poviedky reflektujú dobu od 70. rokov až dodnes, Igor Adamec spomína na všetko, čo ho istým spôsobom formovalo a zanechalo v ňom stopu. Z jeho riadkov cítiť lásku k téme, miestam spojeným s jeho životom i k osobám, ktoré ho sprevádzali a zaslúžili si zmienku v knihe. Nejde pritom o žiadne denníkové zápisky, kde by si autor vylieval svoje pocity. Niežeby nedokázal vyvolať v čitateľovi patričnú náladu, deje sa to však prirodzene, bez kalkulácie a zvažovania. Väčšina poviedok je trefne vypointovaná, posledná veta zavše mieri do čierneho a pekne uzavrie každú spomienku. Iné vás prinútia k zamysleniu svojou otvorenosťou a a iba málo z nich vám nevylúdi na tvári úsmev. Okrem osobnej perspektívy si autor berie na mušku aj aktuálne spoločenské dianie, čo oceňujem, pretože by bola škoda, ak by nevyužil svoj talent hodnotenia aj v tomto smere. Presah do širších súvislostí je rovnako zaujímavý a občas dokonca získava v porovnaní so spomienkami prevahu.
 |
| Igor Adamec (zdroj: Aktuality.sk) |
"Za volantom má človek čas. More času. Môže s ním naložiť podľa chuti. A schopností. Niektorí vodiči pri riadení motorového vozidla myslia. Je to síce luxus, ale ak si to niekto môže dovoliť, tak prečo nie. Myslím, teda som, povedal René Descartes, ale určite pritom nešoféroval. Skúste odvrknúť policajtovi, keď vás zastaví pre prekročenú rýchlosť, že, prepáčte, zamyslel som sa. Myslím, že vás to myslenie za volantom vyjde draho." (str. 134)
Keď vonku prší, má to určite nezameniteľnú atmosféru pre uvelebenie sa s dobrou knihou, no zbierku Igora Adamca môže čítať, aj keď sneží... alebo prakticky v každom počasí. Tak či tak vás naladí na vlastnú nôtu, len sa nechajte vlákať do jeho sveta. Ak prijmete pozvanie zoznámiť sa s drobnými i väčšími radosťami a starosťami vnímavého človeka, nebudete ľutovať. Kniha síce nie je určená pre väčšinového čitateľa (či už žánrovo, alebo obsahom), ale ostane vo vás pozitívny dojem ako po stretnutí s dobrým priateľom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára