Som veľkým fanúšikom knižných sérií, či už kvôli možnosti rozvetvovať osudy postáv, alebo preto, že sa jednotlivé knihy pekne vynímajú vedľa seba na poličke 😊. Po tvorbe Matta Reesa som pokukoval už istý čas, pretože ma zaujal sériou s detektívom Omarom Yussefom. Preto som sa potešil, keď som mal príležitosť prečítať si jeho román Meno písané krvou. Ten je síce samostatným dielom, no myslím si, že napriek tomu v sebe nesie typický rukopis autora. Odohráva sa v minulosti (konkrétne na začiatku 17. storočia), súčasťou príbehu sú reálne postavy a atmosféru definujú záhady a napätie. Hlavným hrdinom je známy maliar Caravaggio. Síce som tušil, že nepôjde o žiadny životopis, no dynamika a pestrosť deja ma napriek tomu veľmi milo prekvapila.
"Predtým sa nazdával, že jeho diela pretrvajú veky, až keď sa dotkol Prudenze, pochopil, že ktokoľvek môže kedykoľvek pristúpiť k obrazu a rozrezať plátno dýkou. Len čo vyschne, nosiči ho odnesú do paláca signory Olimpie a tá ho vystaví vo svojej galérii, aby ho mohlo obdivovať urodzené publikum. Každý si bude osobovať právo posudzovať ho a zasypávať posmeškami. Počul, ako to robia pri jeho ostatných obrazoch. Hocikto si môže zmyslieť, že ho treba zničiť." (str. 70)
Meno z učebníc dejín umenia získava ostré kontúry a stáva sa z neho človek z mäsa a kostí, čo ani zďaleka nezodpovedá predstave umierneného, pokojného maliara so štetcom v ruke a zasneným výrazom v tvári. Práve naopak, Caravaggio prechádza z jedného problému do druhého, je účastníkom bitiek a rôznych ďalších výtržností, až kým vďaka svojmu talentu neprenikne medzi Borgiovcov, mocnú pápežskú rodinu. Krásne sa tu ukazuje, aká krehká bola náklonnosť vysokopostavených osôb (a tiež ich pokrytectvo ohľadom morálky). Caravaggio totiž pomerne rýchlo príde o priazeň mocných a po tragickom dueli kvôli láske je nútený opustiť Rím a dostane sa medzi rytierov maltézskeho rádu. Caravaggia vnímam v prvom rade ako maliara, v druhom ako postavu, ktorú často využívajú autori kníh či filmov (okamžite mi v spojitosti s ním napadnú Juraj Jakubisko či Daniel Silva). V každom príbehu, kde sa vyskytol, dokázal poriadne zamotať dej, preto sa ani nečudujem, že mu Matt Rees venoval celý román. A urobil dobre. Meno písané krvou je skôr napínavé dobrodružné čítanie než historický román, hoci niekdajšie reálie tvoria neoddeliteľnú súčasť textu. Autor sa však aj tu prejavuje ako zručný rozprávač, pretože okolnosti či osobnosti minulosti sú predostierané ľahko a nenútene, tvoria rozmanité kulisy, nie sú žiadnou prehliadkou znalostí či faktov. Skôr môže dôjsť k tomu, že Caravaggio prebudí v čitateľovi zvedavosť, aby si sám vyhľadal dodatočné informácie o dobe, v ktorej žil a tvoril. Na druhej strane Caravaggio nevyznieva len ako ľahkovážny muž, predsa len – jeho talent je priveľký, aby sa naň zabudlo. Text vysvetľuje jeho zanietenie, vášeň pre maľovanie, až doslova cítite vôňu farieb. Kniha vás pobaví, ale popri tom aj poučí, pretože sa zdá, že Caravaggio všetko, čo sa mu prihodilo, zužitkoval v maliarskom umení. Napokon, kdesi museli vzniknúť predobrazy jeho postáv na plátne. Priznám sa, netušil som, že tento taliansky velikán sa dočkal takého dramatického konca, navyše dodnes obostretého záhadou. Matt Rees sa venuje aj možnému vysvetleniu maliarovho náhleho zmiznutia a pravdepodobného úmrtia, ktoré vyznieva v jeho podaní celkom uveriteľne.
 |
| Matt Rees (zdroj: The Times of Israel) |
"Ranuccio sa prehol vo dvoje a prekotúľal na bok. Caravaggio doslova cítil, ako ostrie preseklo kožu a svaly, sťaby sa mu ruka zaborila do živého mäsa. Ranucciov brat vykríkol, priskočil, vytrhol meč z pošvy a vrhol sa na Caravaggia. Už to nebol súboj, ale bitka, Giovan Francesco sa premenil na udatného vojaka na bojisku. Caravaggio sa zahnal mečom na útočníka, no ten zareagoval najjednoduchším a najúčinnejším spôsobom. Jediným plynulým pohybom vykryl úder a pokúsil sa o ripostu zhora, z vnútornej strany sokovho rapiera. Caravaggio začul škrípavý náraz dvoch čepelí, milión drobných kontaktov trhajúcich uši, keď sa meč Giovana Francesca zošmykol po ostrí jeho rapiera. Hneď nato ho hrot súperovej čepele zasiahol pod ucho." (str. 160)
Meno písané krvou sa číta rýchlo, nielen pre autorov štýl, ale aj kvôli zvedavosti, čo v čitateľovi vyvolá. Páči sa mi, že nejde o rozsiahly román, hoci v rukách niekoho iného by sa jednotlivé udalosti určite rozšírili aj o niekoľko desiatok strán. Matt Rees však, našťastie, dbá viac na epické motívy ako statické opisy či vysvetlenia. To robí z jeho románu zaujímavý pôžitok, schopný osloviť širokú skupinu čitateľov.
Originálny názov: A Name of Blood
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Jusková
Počet strán: 279
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára