Španielsky spisovateľ Mario Escobar dominuje na poli historických románov, pričom prevažne sa venuje tematike druhej svetovej vojny. Po románe Osvienčimská uspávanka nám vydavateľstvo Lindeni prináša preklad ďalšieho diela z jeho pera, a tým sú Deti žltej hviezdy. Znovu sa ocitáme vo víre protižidovských opatrení a prenasledovania, tentoraz na francúzskej pôde. Kniha sa však odlišuje od iných s podobným zameraním hneď v niekoľkých bodoch. Hrdinami sú bratia vo veku trinásť a osem rokov, text obsahuje veľa uvedomelých podnetov na zamyslenie a hrôzy a nebezpečenstvo vojny sú skôr v úzadí. Román by som preto odporučil aj čitateľom, ktorí sa inak tomuto typu príbehov vyhýbajú v snahe vyhnúť sa smútku či ťaživým myšlienkam.
"Jacob postupne osamel so svojimi myšlienkami. Rodina bola oveľa viac než skupina ľudí spojených krvným putom, bola to tenká niť, ktorá zošívala prítomnosť s minulosťou. Spomienky držali tie dva svety pokope, preto bolo také dôležité, aby ľudia nezabúdali. Kým si budú pamätať, bude teta Judith nažive a rodičia budú stáť po ich boku. Jacob si utrel slzy do vankúša. Skúšal si predstaviť, čo asi tete bežalo hlavou, keď padala z okna na tvrdý dvor. Bála sa? Určite áno, ale Jacob bol presvedčený, že aspoň na sekundu si pomyslela aj na nich, že ich tu necháva samých a nedodrží daný sľub." (str. 94)
Dej mi pripomenul film Z Paríža do Paríža, ktorý mal podobný námet, no jeho spracovanie napokon vyznelo odlišne. Román Maria Escobara predstavuje príbeh rozpadnutej rodiny, poznačenej vojnou a nutnosťou uprednostniť odlúčenie pred možnými tragickými dôsledkami. Umelecky založení rodičia dvoch chlapcov sa podujmú nájsť bezpečnejšie miesto pre život a medzitým ponechajú deti v starostlivosti ich tety. Lenže udalosti naberú dramatický spád, keď nacisti v spolupráci s francúzskymi žandármi nachádzajú ukrytých židov a Jacob s Mošem čelia hrozbe transportu do koncentračného tábora v Osvienčime. Útek z pazúrov okupantov a list od rodičov podnieti chlapcov k ceste naprieč krajinou v snahe znova stmeliť rodinu rozdelenú neprajnými okolnosťami. Ide nielen o základný, ale aj hlavný kameň celého príbehu. Jacob a Moše ako protagonisti putujú po Francúzsku a počas strastiplnej cesty stretávajú pestrú plejádu postáv. To umožňuje autorovi zapracovať do deja veľa rôznych charakterov, minipríbehov a pohľadov na vojnové besnenie. Premisa mu však, na druhej strane, bráni v tom, aby ich preskúmal hlbšie, a tak keď aj chlapci natrafia na niekoho nesmierne zaujímavého, zakrátko sa s ním rozlúčia a smerujú ďalej. Aj menší priestor však niekedy stačí na to, aby vo vás zanechal veľký dojem. Neudeje sa to, samozrejme, s každou postavou, ale občas vás ich osud podnieti k zamysleniu. Príležitostí na úvah je v knihe tak či tak neúrekom. Deti žltej hviezdy sa totiž vyznačujú bohatým myslením, občas až neuveriteľným vzhľadom na ich vek. Escobar však nepísal knihu pre detského čitateľa, preto je tento krok logický, i keď jej uberá z autentickosti. To, že je autorom etablovaným v období druhej svetovej vojny, sa prejavuje aj zapracovaní dobových faktov. Mnohé z nich nie sú vysvetlené a spolieha sa na to, že čitateľ sa ako-tak orientuje v zobrazenej problematike. Osobne som s tým problém nemal, no zrejme sa nájdu takí, ktorým nebudú známe všetky súvislosti. Hlavnú líniu to však veľmi neovplyvňuje a putovanie bratov do bezpečia si užijete všetci naplno.
 |
| Mario Escobar (zdroj: Knižné novinky) |
"Umyté drevené schody vyzerali čerstvo nalakované, na zábradlí nebolo ani zrnko prachu. S domom, v ktorom prežili posledné roky, sa to nedalo ani porovnať. Vzdialenejšie oblasti trpeli vojnou menej, zlo rozširujúce sa z Paríža a zo severného Francúzska ako hustá čierna škvrna do týchto končín zrejme ešte nezasiahlo. Valence oveľa väčšmi pripomínalo Jacobovi krajinu, do ktorej sa jeho rodičia zamilovali, ktorú chceli prijať za svoj nový domov a ktorú nacisti svojimi klamstvami a hrozbami premenili na útrpný nemý film v nekonečných odtieňoch sivej." (str. 173)
Deti žltej hviezdy sú knihou, ktorou sa napriek ťažkej téme celý čas nesie dôležité posolstvo o odhodlaní, viere a nádeji. Vzhľadom na ústredné postavy, nie vždy chápajúce pohnútky a motívy dospelákov, sa dočkáte aj mnohých odľahčených scén a praktického, jednoduchého pohľadu na svet na pokraji morálneho zániku. Som rád, že som dal Mariovi Escobarovi aj ďalšiu šancu presvedčiť ma o svojom talente. Odteraz sa budem tešiť na každú jeho novinku, lebo nepochybujem, že pôjde znova o príjemný, pútavý a poučný zážitok.
Originálny názov: Children of the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 352
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára