Zničujúca moc rodinných tajomstiev

Hoci írska spisovateľka Lucinda Rileyová podľahla vlani rakovine, prostredníctvom svojich literárnych diel žije ďalej. Na Slovensku udržiava jej status vydavateľstvo Tatran, ktoré priebežne okrem dominantnej série Sedem sestier siaha aj po samostatných románoch zachovávajúcich si autorkin typický štýl. Medzi ne patrí aj Levanduľová záhrada, na stránkach ktorej opäť natrafíte na prelínanie viacerých časových línií a spletitý príbeh rodiny poznačenej búrlivými historickými udalosťami. Kniha je určená Lucindiným fanúšikom rovnako ako novým čitateľom. Obe skupiny však určite ocenia živo a farbisto podaný dej zasadený do rôznych kútov Európy.  

"Zavrela za sebou dvere, psychicky vyčerpaná zo všetkého toho napätia z predstierania. Hoci žila v meste, na ktoré upieral zrak celý svet, nikdy sa necítila osamotenejšia. Keďže nacisti pred niekoľkými mesiacmi zakázali rádioprijímače, pretože zistili, že Spojenci prostredníctvom nich komunikujú so svojimi agentmi, a keďže jediné noviny boli plné vládnej propagandy, Connie sa cítila úplne odrezaná od sveta. Netušila, ako sa darí Spojencom, ani či sa ešte stále chystá invázia, ktorú sľubovali a v ktorú Connie dúfala pred odchodom do Francúzska." (str. 126-127)

Ide o knihu, ktorá vás chytí za srdce, či už autentickým vykreslením odboja alebo dôkladným prienikom do vnútra rozmanitých postáv. Zároveň ukazuje, ako sú naše životy úzko previazané s minulosťou a našimi predkami, hoci málokto sa tým reálne zaoberá a ani si to prakticky nikdy neuvedomí. Možno by sme boli prekvapení, čo by sme odhalili, ak by sme sa i my sami pohrúžili do osudov našich skôr narodených príbuzných... Každopádne, podľa anotácie som očakával, že ma viac zaujme línia odohrávajúca sa počas druhej svetovej vojny, ale ani tá súčasná (resp. v rokoch 1998-1999) napokon nebola menej pútavá. Lucinde Rileyovej sa podarilo nájsť rovnováhu medzi dramatickosťou, romantikou a predstavením dejinných udalostí, a tak si môžete užívať košatý príbeh bez rušivých vplyvov či hluchých miest. Pri zobrazených situáciách by mnohé autorky (aj autori) skĺzli k prehnanej sentimentalite, no Lucinda si zachováva odstup a necháva na čitateľa, akým emóciám dá priechod. To však neznamená, že by bola strohá vo vyjadrovaní, kdeže. Nepotrebuje však klásť pred nás všetko ako na striebornom podnose, pričom ani jedna línia sa nerozvíja na úkor druhej a šikovne sa navzájom dopĺňajú... Emilie je dedičkou starobylého francúzskeho rodu a po smrti rodičov sa musí postarať o zámok na juhu krajiny. Keďže jeho predaj je značne komplikovaná záležitosť, rozhodne sa ho radšej zrekonštruovať. Pritom sa zoznámi so Sebastianom, svojím budúcim manželom, a onedlho aj s jeho bratom... Náhle životné zvraty preveria jej schopnosť správneho úsudku a ľútosti nad mylnými rozhodnutiami. Spolu s vlastnými chybami spoznáva aj minulosť svojho otca a spojitosť s babičkou svojho manžela. A informácie, ktoré sa dozvedá, sú prinajmenšom šokujúce... Jej otec Edouard bol jedným z vodcov francúzskeho odboja proti Nemcom, ale pracoval tajne pod pláštikom priateľstva s nepriateľmi. Práve do tohto prostredia prichádza druhá hrdinka Connie, ku ktorej som si hľadal cestu trochu dlhšie, pretože spočiatku na mňa pôsobila mierne chladne. Postupne však odhaľujeme jej osobnosť, navyše vzhľadom na okolnosti nedôvery a obozretnosti je pochopiteľné, že Connie neprejavuje svoje pocity na počkanie. Odboj je vždy zdrojom rôznych nebezpečných situácií a nie je to inak ani v tomto prípade. Táto línia je, samozrejme, o niečo napínavejšia, no ak nemáte radi vojnové príbehy, nemusíte sa báť. Dôraz je kladený skôr na jej prežívanie než na naturálne zobrazenie jej krvavého priebehu. 

Lucinda Riley

"Táto veľmi osobná zbierka pozostatkov otcovho života ju upokojovala. Cítila, že je k nemu bližšie, a keď si čítala zaľúbené listy, ktoré mu posielala jej matka, plakala. Z listov bolo zrejmé, že Valérie svojho manžela bez pochýb milovala, a Emilie bola vďačná aspoň za to. Bola dojatá a iróniou bolo, že aj šťastnejšia, pretože časť jej bolesti pomaly vymazávalo postupné pochopenie minulosti. Spätne si uvedomila, že uzatvárať sa pred rodinou a jej minulosťou len vytváralo prekážky v jej prítomnosti a budúcnosti. Niektoré veci sa však odpustiť nedali... keby však pochopila aspoň to, prečo sa stali, možno by sa konečne cítila slobodnejšia." (str. 198)

Levanduľová záhrada obsahuje všetky ingrediencie potrebné pre strhujúci príbeh založený na všemožných ľudských pohnútkach - lásku, zradu, intrigy, chamtivosť, manipuláciu, nádej i veľmi náročné odpustenie. Iným aj sebe samému... Connie a Emilie sú odlišné charaktery a to z nich robí skvelé "základné kamene" pre rozsiahly príbeh tiahnuci sa polstoročím. Obe žijú s dôsledkami svojej doby - kým Connie je odhodlanejšia a odvážnejšia, pri Emilie vás občas prepadne chuť zatriasť ňou, aby sa vzchopila a viac si stála za svojím. Atmosféru dotvárajú aj prostredia slnečného vinárskeho Provensalska a severného Yorkshiru, ako stvorené na uvažovanie, kam sa vybrať počas blížiaceho sa leta. Romány Lucindy Rileyovej patria k top dielam vo svojom žánri a ja dúfam, že Tatran má v zásobe ešte mnoho podobne kvalitných kúskov...

Originálny názov: The Lavender Garden
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Jana Balážková
Počet strán: 391

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Pozvoľné odkrývanie dôsledkov nacizmu

Spočiatku som sa nazdával, že román Lauren Foxovej bude podobný mnohým iným s tematikou druhej svetovej vojny. V posledných rokoch sa totiž roja ako huby po daždi, čo je na jednej strane skvelé, pretože hrôzy ozbrojených konfliktov treba ľuďom pripomínať (hlavne v dnešných neistých časoch), no na druhej strane je nimi trh pomaly presýtený a je náročné vyselektovať skutočne originálne kúsky. Napokon sa však ukázalo, že je stále možné priniesť niečo nové, a to tak v rámci príbehu, ako i kompozície a rozprávačského štýlu. Kto očakáva klasický priamočiary dej, mal by sa mať na pozore, pretože autorka sa pohrala s tradičným rozprávaním a ponúka mierne odlišný pohľad na osudy postáv.  

"Annelise sa načiahne ponad okraj kočíka a silno uštipne spiace dieťa do stehna. Silno, silno, silno. Inge sa zobudí s krikom, cíti nevysvetliteľnú pulzujúcu bolesť v stehne a cez slzy sa zmätene pozerá na rozmazaný úzky chrbát matkinej najlepšej priateľky, ktorá rýchlo kráča po chodníku preč od nich. O týždeň ktosi hodí do okna Walterovej a Annelisinej jedálne tehlu, ktorá prerazí sklo, preletí oblúkom cez miestnosť, odštiepi roh ich mahagónového stola a dopadne na dlážku uprostred sklenených črepov a úlomkov dreva. Tri dni nato sa Annelise prebudí v explózii bolesti a krvi." (str. 68)

Príbeh sa rozbieha v predvojnovom Nemecku, kde Annelise, mladá žena na prahu dospelosti, začína pomaly, ale isto pociťovať stupňujúce sa protižidovské nálady. Jej rodina vlastní obľúbenú pekáreň, ktorá spája rôzne typy ľudí bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či spoločenské postavenie. Eskalujúce napätie sa však dotkne aj ich podniku, no popritom sa stihne Annelise i zamilovať a budovať si vlastné životné hodnoty. K tomu ju vedú, prirodzene, aj nepríjemné udalosti, ako keď sa s ňou vzhľadom na tlak okolia rozíde jej priateľ, a nemenej významným prvkom jej vývoja je jej vzťah s matkou. Ten považujem za jeden z najsilnejších motívov v úvode knihy. Navonok chladne rezervovaná Klara má dcéru rada, no nevie dať najavo svoju náklonnosť a spolieha sa pritom na svojho srdečného manžela. Odlišné prístupy k spracovaniu a prejaveniu emócií či k výchove detí sú jadrom príbehu tiahnuceho sa desaťročiami a ukazuje silu a odhodlanie žien skúšaných dobou a krutosťou ľudí. Annelise je pekným príkladom postavy, ktorá zažije azda najväčší a najuveriteľnejší vývin od šťastného dieťaťa cez zasnenú a skrúšenú tínedžerku až po rozvážnu dospeláčku. Román Pošli po mňa je pomerne krátky, keď vezmeme do úvahy, čo všetko skrýva jeho obsah. Strieda dejiská, časové línie aj uhly pohľadu, čo je síce zdrojom komplexnosti a fungujúceho vyjadrenia priepasti a odlúčenia medzi generáciami, zároveň však čitateľ nemá dostatok priestoru zžiť sa s hrdinkami a ich vnútorným svetom. Annelise je spojivom, ktoré sa tiahne celým dejom a v tomto zmysle akýmsi záchranným kolesom. Nielen pre kostru deja, ale najmä pre svoje príbuzenstvo. Časť, keď je nútená opustiť svoj domov aj rodičov, aby sa s vlastnou rodinou vyhla prenasledovaniu zo strany nacistického režimu, patrí k najsugestívnejším pasážam knihy. Zaznieva v nej reálny smútok s opatrnou (nechcem napísať, že priam naivnou) nádejou, že sa raz azda všetko vráti do normálu. Príbeh pracuje vo veľkom aj s motívom nového začiatku a vytvárania nového hniezda. 

Lauren Foxová (zdroj: Facebook)

"V noci, keď je oceán pokojný, loď je ako kolíska. Annelise leží a bdie v prepchatej kajute, počúva, ako dýcha jej manžel a dcéra, ich odfukovanie a tiché vzdychy sú pre ňu útechou, dôkazom. Uviazla kdesi medzi zlomenosťou a nádejou, ľútosťou a úľavou. Spokojná napriek bolesti, uvoľnená napriek strachu. Zdá sa jej, akoby naraz napredovala aj cúvala. Vtedy na železničnom nádraží silno zažmúrila oči a modlila sa, aby to bol iba sen. Rýchlo zvažuje - čo keby tak otvorila oči a prebudila sa z nočnej mory ako desaťročná vo svojej posteli? Dokázala by sa kvôli tomu vzdať Waltera aj Ruthie." (str. 142)

Nostalgické spomienky sa miešajú s frustráciou a strachom a čitateľ prežíva všetky pocity spolu s postavami. Môže za to predovšetkým štýl Lauren Foxovej, ktorý sa odlišuje od bežnej neviazanej reči. Je veľmi lyrický, plný hlbokých myšlienok a zamyslení, ktoré podnietia k uvažovaniu aj čitateľa. Prejavuje sa to aj v krátkych, trefných vetách oddeľujúcich jednotlivé kapitoly. Autorka nenapísala prvoplánový príbeh o vojne, sústredí sa skôr na jej vplyv na život a city obyčajného človeka. Pošli po mňa je silný román, ktorý sa vymyká zo zaužívaných štandardov, čo môže pre niektorých čitateľov pôsobiť rušivo, no nájdete v ňom množstvo pekných ideí, ktoré stoja za objavenie. 

Originálny názov: Send For Me
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 240

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Veľkolepé pátranie bez istoty odpovedí

Tak ako milióny ďalších fanúšikov rozsiahlej rodinnej ságy Lucindy Rileyovej aj ja som netrpezlivo čakal na osud poslednej zo Siedmich sestier. Séria, ktorá je ukážkovým spojením romantiky, histórie, umenia a rôznorodých spoločenských tém, sa vďaka vydavateľstvu Tatran stala fenoménom aj u nás. Nielenže jednotlivé knihy sa vedľa seba krásne vynímajú, navyše patria k tým, ku ktorým sa bude rád vracať nejeden čitateľ. Ani siedmy diel nenarúša zaužívanú kompozíciu a znova sa nám pred očami odvíja spletitý príbeh v dvoch časových rovinách. Oproti predošlým románom však navštívime oveľa viac miest a okrem toho sa opätovne stretneme s každou sestrou. Je totiž nutné, aby spojili sily v pátraní po ďalšej žene, ktorú kedysi tatko Slaný vzal pod svoje ochranné krídla. 

"Nuala si už zvykla zastaviť sa pri svojom dube - takmer akoby tých niekoľko minút potrebovala na premenu z Nualy ošetrovateľky vo Veľkom dome na Nualu Murphyovú, dcéru vášnivých republikánskych rodičov a členku Cumann na mBan. Aj teraz klesla ku kmeňu, pokrčila nohy a objala si ich. Samozrejme, nikomu, ani živej duši nemôže prezradiť, že tie dve popoludnia strávené vo Philipovej spoločnosti sa jej v skutočnosti páčili (...) Dnes večer sa cítila uvoľnenejšia, ako kedy bola od krvavého Veľkonočného povstania v roku 1916, teda pred štyrmi rokmi. Tá udalosť sa pre ňu stala míľnikom a znamenala začiatok sústredeného úsilia Írov o oslobodenie z područia..." (str. 139)

Siedmy príbeh inšpirovaný hviezdnymi Plejádami nás zavedie predovšetkým do pohnutej minulosti Írska, odkiaľ pochádza Nuala, jedna z dvoch klasických ústredných hrdiniek. Boj za národnú slobodu neprebiehal potichu ani mierumilovne, Nuala ako dcéra republikánskych rodičov vyrastá v prostredí poznačenom politikou aj jej krvavými dôsledkami. Situácia ohľadom daných udalostí je zložitá a občas neprehľadná, preto som rád, že Lucindy Rileyová nám ju približuje očami obyčajného človeka. Má (resp. mala) skvelý talent na citlivé vykreslenie mnohých traumatizujúcich dejinných zvratov a nie je to inak ani tentoraz. V porovnaní s neskrotnou Afrikou či nehostinným vnútrozemím Austrálie síce nejde o veľkú exotiku, ale Nualin osud nie je preto pohnutý o nič menej. V istom zmysle vyznieva dokonca ešte barbarskejšie - pretože zatiaľ čo v divočine vládne právo silnejšieho, v civilizácii sa ľudia neraz správajú horšie ako zvery. Kým sa však Nualin život začne odvíjať dostatočne pútavo, predsa len prevrátite až priveľa strán. Po šiestich románoch máte od (takmer) poslednej časti série prirodzené očakávania, ktoré sa však nemusia naplniť, ak je tretina knihy iba akýmsi nesúvislým rozprávaním. Niežeby sa dej rozpadal autorke pod rukami, na to je priveľmi premyslený, no pôsobí nesúrodo, akoby sa Lucinda nevedela rozbehnúť... Šesť sestier sa púšťa do hľadania posledného kúska ich poskladanej rodiny, a hoci ich úsilie občas kolíše a dalo by poukázať na pár zakopnutí, priaznivci série budú nadšení. Bolo veľmi príjemné vrátiť sa k známym postavám, zistiť, čo majú nové, kam sa posunuli ich životy a akým nápadom prispejú, aby bolo pátranie po ich sestre úspešné. Okolo "sedmičky" sa šíri veľa záhad, a ak nespoja sily, pravda im môže prekĺznuť pomedzi prsty. V priebehu kníh sme mali možnosť zistiť, že nie všetky sestry mali idylický vzťah, niektoré sa priam vyhýbali jedna druhej, čo je pri toľkej pestrosti charakterov a pováh pochopiteľné. O to krajšie bolo vidieť ich ťahať za jeden povraz, ako si to vždy želal ich tatko. Stratená sestra rozhodne nie je žiadnou detektívkou, ale prvok dedukcie a sledovania stôp sa jej uprieť nedá. Niektorí čitatelia môžu na záver ostať prekvapení, pretože skočia autorke na lep, iní budú obozretnejší, no všetci iste uznajú, že Lucinda znova dokázala šikovne prepojiť viaceré línie do jednotného fungujúceho celku. Ale pozor! To automaticky neznamená, že sa dočkáte odpovedí na každú otázku. Už dávnejšie bolo avizované, že sériu uzavrie ôsma kniha venovaná tatkovi Slanému. Zdá sa, že pôjde o poriadnu bombu, prešpikovanú početnými odkazmi na minulé diania a prepájajúcu jednotlivé éry a krajiny. 

Lucinda Riley (zdroj: Alchetron)

"S Tiggy sme odpovedali úsečne a obe - každá ponorená do vlastných myšlienok - sme sa snažili zo všetkého vysomáriť. Teda aspoň ja, najmä po tom, čo som sa dnes dozvedela od Ambrosa... Od dievčaťa, ktoré sedelo oproti mne, som nevedela odtrhnúť pohľad. Cítila som, že ma s ňou spája akési puto, a hoci bola očividne oveľa mladšia, mala v sebe múdrosť, nezvyčajnú hĺbku, ktorú som nevedela presne pomenovať - akoby nejako poznala všetky odpovede, ale nechávala si ich pre seba." (str. 419)

Slnečná a Stratená sestra sa mi v spoločnosti starších knižných súrodencov páčili o niečo menej, ale autorka si za to môže sama, keďže nastavila takú vysokú latku. Napriek istej zostupnej tendencii predpokladám, že vyvrcholenie dlhoročného úsilia, ktoré musí, žiaľ, po Lucindinom úmrtí prevziať jej syn, bude primerane vydarené a uspokojivé. Aktuálny siedmy diel mohol byť prekvapivejší či dramatickejší, no stále ponúka nevšedný čitateľský zážitok. Číha na vás realistická romantika, história, zápas o krajinu aj blízkych ľudí. Zabavíte sa aj sa veľa dozviete. Potúlate sa po viacerých svetadieloch, pochopíte komplikované vzťahy medzi Írmi a Angličanmi a ktovie, možno prídete na chuť aj temperamentným írskym tancom 😀.

Originálny názov: The Missing Sister
Príslušnosť k sérii: 7. diel (Sedem sestier)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 628

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Vzkriesenie bohémskej kaviarne

Príbehy ľudí z obdobia druhej svetovej vojny zažívajú už niekoľkoročný boom. Je ich pomaly toľko, že je priam nemožné dostať sa k všetkým a je potrebné filtrovať. Mnohé z nich sú, pochopiteľne, zamerané na nevinné obete a Nemci sú vykreslení ako krutí, bezcitní a sadistickí jedinci. Anne Jacobsová, píšuca pod pseudonymom Marie Lamballe, sa podujala priblížiť osudy nemeckej rodiny po skončení vojny s využitím viacerých dobových súvislostí a myšlienok. Séria Kaviareň U anjela ponúka spoločenskú tematiku, rodinnú ságu i romantiku, prostredie útulného podniku v kúpeľnom meste je navyše skvelým prostriedkom na vybudovanie mnohých kontrastov aj zdôraznenie potreby vrátiť svet do správnych koľají. Na obraze zápasu príbuzenstva o prežitie v povojnových časoch sa rozohráva množstvo väčších i menších ľudských drám...

"Nadšenie ustúpi starosti, že vytúžený návrat domov bude vyzerať celkom inak, ako dúfali. Ležia s otvorenými očami a civejú na klenutý strop nad hlavou, kde nočný hmyz predvádza bláznivý tanec okolo visiacej lampy. Vo fantázii vidia tisíce strašidiel. Aj Heinz v duchu vidí horiacu kaviareň, počuje rachot pivničného stropu, čo sa zrútil na obyvateľov. Krik a stonanie zasypaných pomaly utícha, až napokon celkom zanikne. Keby to malo byť tak, ani sa mu nechce ísť domov. Už vôbec nie ako mrzák, ktorý potrebuje pomoc. Načo tá námaha? Aby sedel na troskách vlastného domu?" (str. 128-129)

Ústrednou členkou rodiny Kochovcov je mladá Hilda, ktorá po skončení vojny zažíva radostnú nádej, že sa opäť dočkajú lepších zajtrajškov a najmä oživenia kaviarne U anjela. Tá bola pred vypuknutím bojov jedným zo stredobodov kultúrneho života Wiesbadenu, navštevovali ju operní speváci, herci i spisovatelia, dotvárajúci harmonickú atmosféru a pohodu. Hilda vyrastala vo veselom a príjemnom prostredí, preto nečudo, že chce obnoviť jeho zašlú slávu, najmä keď budova, kde sa podnik nachádza, ostala ako zázrakom neporušená. Lenže doba sa zmenila a porazená krajina sa zmieta v politickom, hospodárskom a sociálnom chaose. Mnohé potraviny sa dajú získať len na čiernom trhu, oblasť, kde sa nachádza Wiesbaden, je pod dohľadom Američanov a do mesta prichádzajú okrem vojakov aj mnohé iné národnosti - obete ozbrojeného konfliktu. Rodina sa navyše nevie zhodnúť v otázke prístupu k rozličným hosťom, jablkom sváru je okrem toho aj príchod novopečenej príbuznej. Základ deja, postavený na troskách roka 1945, je skvelým východiskom pre vykreslenie pestrých charakterov. Každá postava je čímsi špecifická, zasadenie do neistej doby je zdrojom odlišných názorov aj v úzkej komunite ľudí a ich opodstatnenie sa podarilo Marie Lamballe opísať veľmi trefne. Hoci ako čitateľ nemusíte s niekým súhlasiť, dokážete porozumieť jeho motivácii. Rovnako je na tom samotná Hilda, zdôrazňujúca ideu vzájomnej pomoci a podpory bez ohľadu na štátnu či náboženskú príslušnosť. Vzhľadom na národnostnú koláž sa príbeh neodohráva iba v spomenutom meste, ale aj vo Francúzsku, v zajateckom tábore či na cestách s utečencami. Autorka sa (úspešne) snaží dotiahnuť do konca naznačené motívy, dej však nie je prehnane nabitý, plynie ustáleným tempom, pričom obsahuje minimum hluchých miest. Nové časy sú dielom o nádeji, návratoch, znovuobjavení seba samého a nachádzaní odpovedí na existenčné otázky. Cieľ - dosiahnutie vnútorného pokoja a spokojnosti - však majú niektorí ešte ďaleko pred sebou a dopracovanie sa k nemu môže byť sprevádzané bolesťou a smútkom... 

A. Jacobs/M. Lamballe (zdroj: faz.net)

"Vážne záujmy sa jej teraz nehodia. Chce flirtovať, baviť sa v týchto pochmúrnych časoch - a možno si chce niečo dokázať. Nie je povzbudzujúce, keď niekoho pustí k vode životná láska. Zúfalo to bolí a ostáva pocit, že ste úbohá popoluška, ktorú nikto nechce. Uvítala by roztúženého ctiteľa, aby jej zdvihol nalomené sebavedomie, ale nikoho s vážnymi úmyslami." (str. 269)

Jednotlivé kapitoly sú zamerané vždy na inú postavu, čo je pri tomto type knihy viac než vítané. Vďaka tomu sa nenudíte a ak by vás aj niektorá postava v porovnaní s inými nezaujala, viete, že čoskoro sa vrátite k inej. Marie Lamballe sa pustila do skutočne odvážneho projektu a teším sa, že v rámci série Kaviareň U anjela nás čakajú ešte ďalšie dva diely. O to viac, že každý preskočí niekoľko rokov (druhá časť sa odohráva v roku 1951 a tretia v roku 1959). Som zvedavý, akým smerom sa uberú osudy početných hrdinov. Možností je neúrekom a verím, že autorka ich využije naplno. Jej rozprávačský talent tomu nasvedčuje.

Originálny názov: Eine neue Zeit
Príslušnosť k sérii: 1. diel (Kaviareň U anjela)
Preklad: Elena Diamantová
Počet strán: 366

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Aktuell.

Rodinný odkaz silných, morálnych žien

Druhá svetová vojna je nekonečným zdrojom inšpirácie a spisovatelia a spisovateľky sa k nej vracajú veľmi často. Nielen preto, že poskytuje možnosť spracovať príbehy so silnými posolstvami, ale tiež pre výstrahu, aby sa nezabudlo na vtedajšie zverstvá a úpadok ľudskosti. Rozprávačské prístupy k udalostiam sa rôznia, Fiona Valpyová sa rozhodla upriamiť pozornosť na život (na prvý pohľad) obyčajných žien v okupovanom Paríži, ktoré sa rozhodnú vziať do vlastných rúk svoj osud i napredovanie celého Francúzska. Súbežne s nimi sledujeme aj dejovú líniu z prítomnosti - prostredníctvom ďalšej mladej ženy, pátrajúcej po svojich predkoch. Mám rád knihy, kde sa striedajú viaceré časové roviny, pripadajú mi prepracovanejšie a pútavejšie. A ako som vyrozumel, ide o typický prvok Fioninho rukopisu, takže mi rýchlo prirástla k srdcu.

"Pri myšlienkach na domov, kde som žila, sa mi v mysli vynorí nevítaný obraz blikajúcich modrých svetiel a rúk, ktoré ma zadržiavajú, keď sa snažím vbehnúť do poodchýlených dverí (...) Potrebujem rozptýlenie, ktoré mi prináša pátranie po Clairinom príbehu, až potom sa začnem vracať do menej vzdialenej minulosti... Až doteraz mi bola história našej rodiny záhadou, dodriapanou tapisériou s množstvom dier. Mama o nej hovorila nerada. Bránil jej v tom pocit hanby? Zrazu viem, že to musím zistiť. Vďaka spomienkam Simoninej starej mamy pomaly skladám kúsky vlastného príbehu." (str. 55-56)

Ako to už pri knihách tohto typu býva, historická línia je omnoho zaujímavejšia a tá z prítomnosti ťahá za kratší koniec. To však neznamená, že by nemala svoje opodstatnenie. Autorka šikovne prepája dve obdobia a pre čitateľa je radosťou nachádzať stále nové súvislosti. Harriet prichádza do Paríža, aby sa dozvedela viac o živote svojej starej mamy, a začína na najvhodnejšom mieste - zamestná sa v rovnakom podniku, kde kedysi pracovala aj Claire. Z informácií na prebale knihy som sa dozvedel, že aj sama Fiona Valpyová svojho času zanechala bývanie v Anglicku a presťahovala sa do milovaného Francúzska. O to autentickejšie vyznievajú Harrietine dojmy z nového bydliska, i keď jej motivácia je, samozrejme, omnoho sugestívnejšia. Trojlístok krajčírok z rue Cardinale sa pridá počas vojny k domácemu odboju, aby aspoň svojou "troškou" prispeli k úsiliu vzdorovať Nemcom. Vykonávajú zdanlivo drobné, no v skutočnosti pre činnosť hnutia nesmierne dôležité úlohy. Doručujú správy, ukrývajú spojencov či ľudí prenasledovaných režimom. Musia sa mať pritom celý čas na pozore, pretože dôvera sa stáva veľmi nebezpečným atribútom a aj naoko srdečný sused môže byť skrytým kolaborantom. Krajčírkin dar mi obsahom pripomenul iný román, ktorý som nedávno čítal - Stratené dievčatá v Paríži od Pam Jenoff. Oba sa venujú podobnému námetu, Fionino dielo sa mi však zdá o čosi emocionálnejšie, čitateľ sa doň dokáže ľahšie vcítiť a prežívať zobrazené udalosti s oveľa väčším zanietením. Azda aj preto, že svoje hrdinky ukotvila v módnom priemysle, čím obohatila príbeh o príťažlivý prvok odvetvia, kam človek bežne len tak nenahliadne. Zároveň tým vytvára kontrast medzi tvorivou činnosťou, skrášľujúcou ľudí, a nezmyselným ničením ich existencie. Z pestrofarebných dielní sa dostávame do pracovných táborov, kde vládne šedá v desiatkach svojich odtieňov. Presvedčenie o správnosti konania bolo u hrdinov v pravom zmysle slova väčšie než strach o život, čím nemalou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu aj za cenu osobných strát. Vzhľadom na námet je ťažké odhadnúť koniec príbehu, nie ste teda už od začiatku ukolísaní očakávaným happyendom. Napätie, skvele vykreslené charaktery a nádej, že všetko dobre dopadne, vás budú sprevádzať od prvej po poslednú stranu.

Fiona Valpyová (zdroj: Amazon)

"Nesmelo si špičkou jazyka prešla po popraskaných a opuchnutých perách a myklo ju. Znova sa nekontrolovateľne roztriasla. Vlnené pančuchy mala pomotané vedľa seba na kôpke, pomaly sa posadila a začala si ich navliekať na dokrvavené nohy, aby sa zahriala. Aký je deň? Koľko hodín prešlo? Zmocňovali sa jej mdloby, a tak si znova ľahla na zem, zvinula svoje dotlčené a doráňané telo do klbka a ruky si pritisla na hruď, aby mohli vstrebať slabé teplo jej dychu." (str. 178)

Ako som spomenul, súčasná línia je až taká podstatná a občas vyznieva akosi navyše. Harriet slúži viac-menej iba ako rámec pre minulé dianie a jej dramatizácia nevyznieva účelne. Nejde však o žiadny prešľap, keď ju vnímame v kontexte s jej starou mamou Claire, pôsobí o niečo lepšie. S postupujúcimi stranami som si tiež všimol, že autorka sa viackrát opakuje. Chápem jej snahu poukázať na dôležitosť predostretých myšlienok, no ich hromadenie má, obávam sa, občas opačný účinok. Strasti žien - agentiek SOE, pomáhajúcich vo francúzskom odboji s vidinou možného trpkého konca, ale rozhodne držia Krajčírkin dar nad vodou a robia z neho nadpriemerný čitateľský zážitok. Utkvie vám v pamäti, podnieti vás k zamysleniu a získa si čestné miesto vo vašej domácej knižnici.

Originálny názov: The Dressmaker's Gift
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 271

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran. 

Spletitá sága z austrálskeho vnútrozemia

Meno britskej spisovateľsky austrálskeho pôvodu Tamary McKinley je už dlhé roky známe slovenským čitateľom. Získala si ich - mňa nevynímajúc - pestrými obrazmi nespútaného kontinentu, ktorý poskytuje nepreberné množstvo námetov pre strhujúce príbehy. A hoci sa autorkina tvorby radí k románom pre ženy, málokedy skĺzne k presladenosti a tým aj k neuveriteľnosti. Isteže, ani ona sa občas nevyhne všeobjímajúcim happyendom, ale vždy sú vyvážené dramatickým dejom a nastoľovaním závažných spoločenských otázok. V posledných rokoch sa Tamara vo väčšej miere presúva do európskeho priestoru, no Krajina snov vyšla pôvodne v roku 2005, a tak na vás čaká kniha bližšia jej tvorivým počiatkom. A vzhľadom na 480 strán si ju vychutnáte pekne zoširoka. 

"Možno ich vzťah už nikdy nebude taký ako predtým, medzi nimi to škrípalo, jedna k druhej sa správali veľmi opatrne, báli sa povedať či urobiť niečo, čo by jedna alebo druhá mohla vnímať ako neúctu alebo obvinenie. Catriona pozorovala matkin profil, ako Velda uprene hľadela pred seba. Z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať, ale Catriona vedela, že matka bojuje s vlastnými démonmi. Od tej noci bola Velda rezervovaná, tvrdá, akoby ju niečo poháňalo. Z jej ambície vidieť Catrionin úspech na javisku, na ktorom ona neurobila dieru do sveta, sa stala priam posadnutosť." (str. 154)

Austrália je pre našinca pomerne exotickým miestom a osobne vždy rád siahnem po dielach, ktoré ju zobrazujú ako drsnú a nespútanú a zároveň i krásnu a neopakovateľnú. Tamara McKinley sprostredkuje čitateľovi autentický zážitok a zo stránok na vás vanú všemožné pachy, ruchy a zvuky. Vôbec sa preto nedá čudovať, že do tejto nádhery sa zamiluje aj malé dievčatko Catriona Summersová, keď putuje krajinou so svojimi rodičmi a kočovným divadelným súborom. Život v maringotke nie je jednoduchý, okrem nedostatku číha na umelcov aj nepriazeň počasia či ľudská zloba. Práve tá je dôvodom Catrioninho prirýchleho vytriezvenia a rozlúčky s naivitou detstva. Tragické udalosti, ktoré sa stanú jedným z pilierov jej osudu, nastolia jej ďalšie smerovanie. Matka Velda v nej vidí potenciál rozviť vlastné nenaplnené ambície a robí všetko pre to, aby Catriona dosiahla métu v podobe javiskového úspechu. Výnimočný spevácky talent jej napokon predsa len otvorí cestu na domáce i svetové pódiá, ale nezaručí jej pokoj ani bezpečie... Je síce poznačená smrťou a traumou, no napriek tomu v sebe dokáže nájsť dostatok sily, aby sa usilovala spraviť svet lepším miestom. Sama si je dobre vedomá toho, že nie každý má toľko šťastia, a rozdáva pomoc a lásku tým, ktorí to potrebujú. Do deja vstupuje na jej ceste množstvo postáv, či už z minulosti, alebo aby ovplyvnili jej budúcnosť. Niektoré zvraty dokážete predvídať, iné vás zase prekvapia svojím nečakaným nástupom, no spoločne tvoria fungujúci celok. Krajina snov je ľúbostný román tiahnuci sa niekoľkými desaťročiami, okorenený detektívnym motívom. Ten mu dodáva šťavu, ale čo mi mierne chýbalo, je dosah toho, čo Catriona zažila ako dievča v náručí slizkého patróna ich kočovného súboru. Očakával som, že autorka to využije na hlbšiu analýzu vnútra postavy, ale nestalo sa. Iste, nejde o psychologický román, predsa som však ostal v tomto smere neuspokojený. Našťastie dej plynie rýchlo, a aj keď sa občas potkne a ustrnie na mieste, znova sa rozbehne a vtiahne vás do pútavého diania. 

Tamara McKinley (zdroj: Alchetron)

"Zavolala do konzervatória a prvý raz za celú kariéru predstierala, že ju bolí hrdlo. Producenta tým nepotešila, ale bolo jej to jedno - za viac než tridsať rokov nevynechala jedno jediné predstavenie. Je najvyšší čas, aby si večer urobila voľno. A okrem toho, presviedčala samu seba, teraz jej chodia po rozume dôležitejšie veci a predstavenie by nedopadlo dobre. Keď sa zotmelo a po celom Sydney sa rozsvietili svetlá, Catriona sa uprene zahľadela na tú úžasnú budovu, ktorá sa pomaly vynárala z rozvalín prístavu Circular Quay. Opera v Sydney bola takmer dokončená, bude to triumf architektúry a predstavivosti..." (str. 233)

Záver Krajiny snov je dôstojným vyvrcholením spletitých vzťahov a situácií, pričom v porovnaní s neskoršími Tamarinými knihami sa mi javil príliš "pekný" v tom zmysle, že inokedy sa nie každý dočká zaslúženého happyendu. Nijako to však neznižuje výsledný dojem, román ukazuje rôzne stránky ľudského charakteru i Austrálie ako takej, pracuje s obrazom snovej atmosféry i desivých nočných môr. Životný príbeh plný lásky, napätia, drámy, začínajúci v umeleckej kočovnej komunite a pokračujúci na kultúrnom vrchole, nekončí posledným výdychom, ale udalosťou, ktorá vám vyčaruje na tvári spokojný úsmev. Tamara McKinley je zárukou kvalitného čítania a je jedno, či nám Slovenský spisovateľ prinesie jej aktuálnu novinku, alebo siahne po staršom titule.

Originálny názov: Dreamscapes
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Marta Gergelyová
Počet strán: 480

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Romantika na pozadí tajomstiev a remesiel

Michal Slanička sa doteraz prezentoval ako autor súčasných, trendových príbehov okorenených humorom a  erotikou, s ktorými sa dalo ľahko stotožniť. Svojou najnovšou knihou sa odklonil od rozbehnutej trasy a prináša čitateľom romantický - a romantizujúci - román s historickým pozadím. Druhá polovica 19. storočia bola poznačená národným a sociálnym útlakom, hospodárskou krízou či cholerovou epidémiou, Prešporské srdce je však predovšetkým ľúbostným, nie spoločenským príbehom. Síce spracúva aj výrazné ponímanie rozdielov medzi jednotlivými vrstvami, slúži však skôr na rozpracovanie ďalších motívov. 

"Nebohý Wilhelm Skaritz predo mnou začal odhaľovať tajomstvá, ktoré si počas života úzkostlivo strážil. Tušila som, že som len na začiatku cesty, ktorej cieľ bol stále v hmle. Dva zažltnuté novinové výstrižky, ktoré som našla v modlitebnej knižke, boli oveľa konkrétnejšie ako list, ktorý Honig ukryl. Najmä jeden z nich. Ten druhý bol pre mňa zaujímavý len láskou dvoch mužov, ktorí boli schopní podstúpiť súboj na život a na smrť pre jednu ženu. Ich mená mi nič nehovorili, a tak som sa sústredila na článok, v ktorom sa spomínajú okolnosti požiaru v Prešporku." (str. 83)

Dej sa odvíja v dvoch líniách. Ťažisko tvorí rozprávanie Frederiky z Kasse, mladej dievčiny čeliacej nečakaným zmenám vo svojom živote. Tie sa rozbehnú, keď umrie dlhoročný pracovník na ich rodinnom statku, ktorého mala rada ako starého otca. Z pozostalosti a starostlivo ukrytého odkazu sa Frederika dozvie, že Honig nebolo jeho pravé meno a za jeho láskavosťou a múdrosťou sa skrývajú dramatické udalosti. Frederika sa ocitá v ich strede a postupne odhaľuje, čo statočného muža priviedlo až k utajeniu skutočnej identity. Druhá, na pohľad samostatne stojaca línia, sa venuje rozkvitajúcej mladej láske medzi dcérou medovnikára Kristínou a rybárom Jurajom. Ich vzťah má pôvod v tragickom požiari medovnikárskej dielne, o to je však silnejšia, hoci pevné a nemenné pravidlá spoločnosti majú na to celkom odlišný názor. V tomto smere odviedol Michal Slanička dobrú prácu. Sadol som mu na lep a obe línie považoval za súbežné rozprávanie. Až postupne mi došlo, že stavba deja je iná, čím kniha získala na príťažlivosti a prepracovanosti. Azda je aj lepšie, že autor neodhalil karty okamžite, dal tým čitateľovi priestor dôsledne sa zoznámiť s jednotlivými protagonistami a sledovať ich na ich ceste za šťastím. A hoci je práve Frederika ústrednou postavou, čo dokazuje aj typ priameho rozprávača v jej podaní, sympatickejšie vyznieva duo Kristína - Juraj. Napokon, avizuje to aj samotný názov knihy a bez ich vzťahu by sa celý príbeh nemal šancu odohrať. Istým spôsobom je tak Frederika skôr sprievodkyňou pri hľadaní odpovedí na otázky, ale aj ona má nakoniec v príbehu nezastupiteľnú úlohu. Kapitoly sú krátke, čo ako fanúšik dynamickejších textov oceňujem, navyše funkčne striedajú jednotlivé línie a dejiská. Na druhej strane by postavám prospela väčšia "ľudskosť", občas konajú a hovoria len pre potreby príbehu na úkor hlbšieho ponoru do ich vnútra. Apropo, reč. Autor sa snažil prispôsobiť dialógy i pásmo rozprávača dobovej "mluve", no nie vždy úspešne a neraz daná snaha vyznieva naprázdno, až silene. Preniesť sa do minulosti v každom smere je pomerne náročné, uznávam, snáď aj nemožné, preto považujem za vhodnejšie nenútiť sa do podobných úloh a radšej sa držať súčasnej podoby jazyka s prispôsobením slovnej zásoby na primeranej úrovni. Radšej sa mala pozornosť sústrediť na stavbu viet. Rušivo na mňa totiž pôsobilo aj pričasté využívanie slov ako "ktorý" a "bol" a ich variantov.

Michal Slanička (zdroj: Ženský web)

"Imre hľadel na objatie dvoch milencov. Ich zovretie bolo jemné a pevné. Akoby po ňom už nemalo nikdy nasledovať ďalšie. Bez slov ním vypovedali všetko. Bolo v ňom cítiť poďakovanie, prosbu aj prísľub. Poďakovanie za všetko, čo si navzájom dávali. Vedomky či nevedomky. Za pozornosť, ktorá im obom napovedala, že sú jeden pre druhého stvorení. Za slová, v ktorých bola sila porovnateľná s Jurajovými objatiami, za dotyky, čo mrazili a rozpaľovali zároveň. Prosbu o chvíľu strpenia, ktorú nevedeli ohraničiť dňami, týždňami ani mesiacmi. Na jeho konci však mal byť oboma vytúžený okamih, keď im Kristínin otec dá súhlas." (str. 141)

Prešporské srdce je však silné v ľúbostnom námete, pasáže venované osudovej láske sú tým najlepším, čo kniha ponúka. Oceňujem aj lyrický nádych pri opisoch pocitov či životných okolností, za akých sa odvíjajú osudy hrdinov (a nielen ich). Román osloví predovšetkým ženské publikum, cieľovej skupine je prispôsobená téma, prostredie aj celkové vyznenie. Historický námet sa v rukách Michala Slaničku neminul účinku a pri doladení detailov snáď ešte ponúkne ďalší príbeh z našich dejín. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ. 

Prekročte prah a spoznajte rodinné tajomstvá

Lucinda Rileyová žne momentálne úspech svojou romanticko-historickou sériou Sedem sestier, no popri nej si odskočila k inému rozpísanému románu. A mňa veľmi teší, že vydavateľstvo Tatran ho prinieslo aj slovenským čitateľom. Ako som už totiž spomínal v inej recenzii, s autorkou sú spojené moje rané čitateľské skúsenosti, keď ešte písala pod dievčenským menom Lucinda Edmonds. Motýlia izba obsahuje všetko, čo fanúšikovia od spisovateľkinej tvorby očakávajú - rodinnú ságu, tajomstvá, prepojenie rôznych časových línií, napätie i ľúbostnú zápletku. V tomto zmysle chválim obálku knihy - pôsobí na pohľad príjemne, až idylicky, no osamotene stojaci dom vyvoláva otázky, čo sa deje za zatvorenými dverami...

"Mala takmer tridsať a kam to v živote dotiahla? Jej manžel bol väčšinou nezamestnaný, boli na mizine a bývali v prenajatej chatrči. Áno, mala dve krásne deti a prácu, ale nedalo sa to porovnať s oslnivou umeleckou kariérou, o ktorej snívala predtým, než sa za Sama vydala. A jeho prchká povaha... Cítila, že najmä po pár pohárikoch sa jeho agresivita voči nej stupňuje. Keby sa tak o tom mohla s niekým porozprávať, ale s kým?" (str. 49)

Kým v Siedmich sestrách delí jednotlivé postavy aj niekoľko generácií, v Motýlej izbe sú dve časové roviny prepojené jednou konkrétnou postavou. Je ňou Posy Montagueová, ktorú stretávame v roku 1943 ako malé dievča, a rovnako sledujeme jej osud v roku 2006, keď stojí na prahu sedemdesiatky. Jej mladosť ju, ako u každého človeka, ovplyvní na celý život vo viacerých smeroch. Prvou zlomovou udalosťou je otcova smrť počas vojny. Bol to práve on, kto ju priviedol k láske prírode a motýľom. Rodinné sídlo Admirál v Suffolku je napokon svedkom mnohých vzostupov a pádov, pretože Posy sa sem vráti po manželovej smrti aj s dvoma synmi. Tí sú takisto dôležitou súčasťou deja a disponujú vlastnými líniami. Cez Sama, ktorý rozhodne nie je ukážkou pevného charakteru, sa viac spoznávame s jeho ženou Amy. Spočiatku mi mierne prekážalo jej mierne sebaľútostivé vykreslenie, ale postupne som jej prišiel na chuť, najmä vďaka interakcii s Posy. Tá je ako staršia dáma naozaj skvelá, postavy tohto typu dokážu krásne oživiť každú scénu. Nie je to však žiadny archetyp, Posy je jedinečná a ľahko si získa vašu pozornosť. Rovnako ako jej láska Freddie, ktorý sa odrazu znova zjaví v jej živote po piatich desaťročiach. Jeho príchodom sa otvára priestor pre staré tajomstvá a otázky minulosti, ktoré jednoducho musia byť zodpovedané, či sa to niekomu páči, alebo nie. A keď už sme pri tom, Posy a Freddie vytvoril pre mňa zatiaľ najlepší, najmilší párik, s akým som sa tento knižný rok stretol. Lucinde Rileyovej patrí poklona za to, že sa nevenuje iba láske medzi mladými ľuďmi, ale ukazuje, že city nie sú ničím neznámym ani tým skôr narodeným.

Lucinda Rileyová (zdroj: Daily Male)

"Keď mi prestalo byť mdlo, bezmocne som si ľahla na vankúš. Bola som taká šokovaná, že som nevládala ani plakať. Nemohla som pochopiť, čo sa stalo za tých pár minút medzi naším milovaním a jeho žiadosťou o ruku, ani prečo sa potom tak zvláštne správal. Zrejme až keď vyslovil tie slová, zistil, že ma nemiluje. Bolo to jediné vysvetlenie. Iba ak, pomyslela som si a moje zmučené srdce zasiahla ďalšia rana, stretol niekoho iného..." (str. 332)

Príbeh plynulo postupuje cez rôzne dekády a spolu s rokmi pribúda aj dramatických zvratov. Postavy si nikdy nemôžu byť isté, aká nástraha na nič číha a čo si pre ne autorka pripravila. Mimochodom, osôb vystupujúcich v románe je naozaj pekný počet, ale nemusíte sa báť, že by ste sa v nich strácali. Motýlia izba vás vtiahne do deja natoľko, že všetko pôsobí verne a autenticky. Opisy (v rozumnom množstve) prostredia a ľudí vám dôkladne priblížia život v anglickej spoločnosti, a najmä vône a zvuky krásnych záhrad... Romantické duše si prídu na svoje, hoci čo sa lásky týka, nečakajte presladenú ľúbostnú zápletku. Vrúcne city Posy a Freddieho sa síce tiahnu desaťročiami, no napriek tomu sú zobrazené realisticky. Medziľudské vzťahy podliehajúce spoločenským okolnostiam sú autorkinou devízou, má vyhranený štýl a stále vie prekvapiť. Aj to robí z románu vynikajúci prostriedok skrátenia čakania na ďalší diel jej rozbehnutej série.

Originálny názov: The Butterfly Room
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Zuzana Gáliková
Počet strán: 421

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Romantická sága o odkrývaní tajomstiev

Keď som mal zhruba 14-15 rokov, miloval som knihy Lucindy Edmonds - nešlo totiž o triviálnu romantiku, dej bol nabitý napínavými zvratmi, intrigami a väčšinu z nich si pamätám dodnes. Ako som rástol, dával som prednosť, samozrejme, aj iným žánrom. Po čase som sa dočítal, že Lucinda prestala písať knihy, čo ma zamrzelo. Aké bolo teda moje prekvapenie, keď som sa na prebale knihy Sedem sestier dozvedel, že s písaním neprestala, ale začala vydávať knihy pod menom Lucinda Rileyová! Neuveriteľné... Držať po rokoch v rukách nový román od mojej niekdajšej favoritky bolo ako objaviť svätý grál. Jeho čítanie som si vychutnal naplno. Nostalgia však rýchlo ustúpila nadšeniu zo ságy, ktorá ukazuje, že aj výborná spisovateľka môže stále posúvať svoje hranice.

"V pavilóne som si naliala pohár vína a uvažovala som, ako mi každá z mojich sestier ponúkla miesto vo svojom živote; keby som chcela, doslova celý nasledujúci rok by som mohla stráviť cestovaním po zemeguli... No žila som ešte vždy tu, v domove zo svojho detstva. Lenže pred týmto miestom existovalo aj iné. Život, ktorý som si nepamätala a vôbec som ho nepoznala... Možno prišiel čas zistiť, kto vlastne som. Odkiaľ pochádzam. A kam patrím." (str. 77)

Sedem sestier sa schádza v prepychovom dome na brehu Ženevského jazera po smrti ich adoptívneho otca. Kým šesť z nich roztiahlo krídla, Maia ostala žiť vo Švajčiarsku. Paradoxne nebola pri tom, keď "tatko Slaný" umrel a bol pochovaný. Východisko celej ságy spočíva v tom, že každá zo sestier dostane inštrukcie, ako sa dozvedieť viac o svojom pôvode. Názov Sedem sestier je síce komplexný, ale úvodný diel sa zameriava práve na Maiu, ktorú pátranie po pravde zavedie až do brazílskeho Ria de Janeiro a k príbehu o zrode svetoznámej sochy Krista Spasiteľa. Na jej pozadí sa totiž odvíja dejová línia zasadený do dvadsiatych rokov minulého storočia, aby sa nám poodkryl závoj o Mainom počatí. Rio a tiež Paríž počas medzivojnového obdobia ponúkajú množstvo motívov a Lucinda Rileyová ich využíva na maximum. Obe miesta žijú, dýchajú a pôsobia na vás svojou neopakovateľnou amotsférou. Nečudo, že aj láska a vášeň boli o niečo silnejšie. Brazília má nemalý vplyv aj na samotnú Maiu, ktorá zažíva vnútornú premenu z neistej a utiahnutej prekladateľky na sebavedomú a vyrovnanú ženu.

"Laurent dopil, objednal si ďalší pohárik a usúdil, že Izabela je skutočná bohyňa. V noci často spomínal na ich rozhovory a v duchu si zazlieval, že spočiatku sa zahrával s jej citmi a želal si vziať späť všetky nehorázne doubles entendres, ktorými ju privádzal do rozpakov. Nezaslúžil si to. A teraz je navždy preč. Už je neskoro. Navyše, pomyslel si namrzene, čo by mohol ponúknuť žene ako ona?" (str. 266)

Lucinda Rileyová pri písaní série vychádza z mytologického príbehu o Plejádach. Má viacero verzií, dokonca aj kresťanskú, ale najznámejšou je tá, že sedem sestier Zeus umiestnil na oblohu v podobe hviezdokopy pre ich vlastnú ochranu. Séria pracuje aj s ich menami, ale napriek početnosti ústredných postáv sa nemusíte báť, že sa v nich stratíte. Nielen preto, že majú samostatné romány, ale aj pre ich odlišnosť. Každá disponuje osobitnými vlastnosťami a charakterom. Teda aspoň šesť z nich, siedma ostáva tak trochu záhadou. Aj v tom sa prejavuje autorkin cit pre spletitý a zaujímavý koncept. Nečudo, že Sedem sestier sa teší takej širokej obľube. Lucinda Rileyová majstrovsky spojila romantiku s históriou i rodinnú ságu so záhadou. Latka je nastavená vysoko a som zvedavý, ako bude osud tejto nevšednej rodiny pokračovať ďalej. Len škoda, že ďalší diel (Búrková sestra) vyjde až na jeseň...

Originálny názov: The Seven Sisters
Príslušnosť k sérii: Sedem sestier (1. diel)
Preklad: Mária Kočanová
Počet strán: 435

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.