Filozofická cesta za bezpečím a nádejou

Španielsky spisovateľ Mario Escobar dominuje na poli historických románov, pričom prevažne sa venuje tematike druhej svetovej vojny. Po románe Osvienčimská uspávanka nám vydavateľstvo Lindeni prináša preklad ďalšieho diela z jeho pera, a tým sú Deti žltej hviezdy. Znovu sa ocitáme vo víre protižidovských opatrení a prenasledovania, tentoraz na francúzskej pôde. Kniha sa však odlišuje od iných s podobným zameraním hneď v niekoľkých bodoch. Hrdinami sú bratia vo veku trinásť a osem rokov, text obsahuje veľa uvedomelých podnetov na zamyslenie a hrôzy a nebezpečenstvo vojny sú skôr v úzadí. Román by som preto odporučil aj čitateľom, ktorí sa inak tomuto typu príbehov vyhýbajú v snahe vyhnúť sa smútku či ťaživým myšlienkam. 

"Jacob postupne osamel so svojimi myšlienkami. Rodina bola oveľa viac než skupina ľudí spojených krvným putom, bola to tenká niť, ktorá zošívala prítomnosť s minulosťou. Spomienky držali tie dva svety pokope, preto bolo také dôležité, aby ľudia nezabúdali. Kým si budú pamätať, bude teta Judith nažive a rodičia budú stáť po ich boku. Jacob si utrel slzy do vankúša. Skúšal si predstaviť, čo asi tete bežalo hlavou, keď padala z okna na tvrdý dvor. Bála sa? Určite áno, ale Jacob bol presvedčený, že aspoň na sekundu si pomyslela aj na nich, že ich tu necháva samých a nedodrží daný sľub." (str. 94)

Dej mi pripomenul film Z Paríža do Paríža, ktorý mal podobný námet, no jeho spracovanie napokon vyznelo odlišne. Román Maria Escobara predstavuje príbeh rozpadnutej rodiny, poznačenej vojnou a nutnosťou uprednostniť odlúčenie pred možnými tragickými dôsledkami. Umelecky založení rodičia dvoch chlapcov sa podujmú nájsť bezpečnejšie miesto pre život a medzitým ponechajú deti v starostlivosti ich tety. Lenže udalosti naberú dramatický spád, keď nacisti v spolupráci s francúzskymi žandármi nachádzajú ukrytých židov a Jacob s Mošem čelia hrozbe transportu do koncentračného tábora v Osvienčime. Útek z pazúrov okupantov a list od rodičov podnieti chlapcov k ceste naprieč krajinou v snahe znova stmeliť rodinu rozdelenú neprajnými okolnosťami. Ide nielen o základný, ale aj hlavný kameň celého príbehu. Jacob a Moše ako protagonisti putujú po Francúzsku a počas strastiplnej cesty stretávajú pestrú plejádu postáv. To umožňuje autorovi zapracovať do deja veľa rôznych charakterov, minipríbehov a pohľadov na vojnové besnenie. Premisa mu však, na druhej strane, bráni v tom, aby ich preskúmal hlbšie, a tak keď aj chlapci natrafia na niekoho nesmierne zaujímavého, zakrátko sa s ním rozlúčia a smerujú ďalej. Aj menší priestor však niekedy stačí na to, aby vo vás zanechal veľký dojem. Neudeje sa to, samozrejme, s každou postavou, ale občas vás ich osud podnieti k zamysleniu. Príležitostí na úvah je v knihe tak či tak neúrekom. Deti žltej hviezdy sa totiž vyznačujú bohatým myslením, občas až neuveriteľným vzhľadom na ich vek. Escobar však nepísal knihu pre detského čitateľa, preto je tento krok logický, i keď jej uberá z autentickosti. To, že je autorom etablovaným v období druhej svetovej vojny, sa prejavuje aj zapracovaní dobových faktov. Mnohé z nich nie sú vysvetlené a spolieha sa na to, že čitateľ sa ako-tak orientuje v zobrazenej problematike. Osobne som s tým problém nemal, no zrejme sa nájdu takí, ktorým nebudú známe všetky súvislosti. Hlavnú líniu to však veľmi neovplyvňuje a putovanie bratov do bezpečia si užijete všetci naplno. 

Mario Escobar (zdroj: Knižné novinky)

"Umyté drevené schody vyzerali čerstvo nalakované, na zábradlí nebolo ani zrnko prachu. S domom, v ktorom prežili posledné roky, sa to nedalo ani porovnať. Vzdialenejšie oblasti trpeli vojnou menej, zlo rozširujúce sa z Paríža a zo severného Francúzska ako hustá čierna škvrna do týchto končín zrejme ešte nezasiahlo. Valence oveľa väčšmi pripomínalo Jacobovi krajinu, do ktorej sa jeho rodičia zamilovali, ktorú chceli prijať za svoj nový domov a ktorú nacisti svojimi klamstvami a hrozbami premenili na útrpný nemý film v nekonečných odtieňoch sivej." (str. 173)

Deti žltej hviezdy sú knihou, ktorou sa napriek ťažkej téme celý čas nesie dôležité posolstvo o odhodlaní, viere a nádeji. Vzhľadom na ústredné postavy, nie vždy chápajúce pohnútky a motívy dospelákov, sa dočkáte aj mnohých odľahčených scén a praktického, jednoduchého pohľadu na svet na pokraji morálneho zániku. Som rád, že som dal Mariovi Escobarovi aj ďalšiu šancu presvedčiť ma o svojom talente. Odteraz sa budem tešiť na každú jeho novinku, lebo nepochybujem, že pôjde znova o príjemný, pútavý a poučný zážitok.

Originálny názov: Children of the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Detská nevinnosť versus zverská krutosť

Občas sa stretávam s názorom, že kníh s tematikou druhej svetovej vojny a špeciálne koncentračných táborov je na našom trhu aktuálne priveľa. A tak sa pýtam - kriminálok a ľúbostných príbehov nie? Navyše, ľudia majú sem-tam problém s pamäťou a tragické chyby nedávnej minulosti je nutné pripomínať si, pretože, ako môžeme vidieť, mnohí sa dnes oháňajú podobne nebezpečnými heslami, ako to bolo počas vzostupu krutej ideológie... A okrem toho sa nazdávam, že každý z tých miliónov zabitých si zaslúži, aby bol jeho príbeh rozpovedaný... Mario Escobar siahol po konkrétnom námete s reálnym základom a vo svojom románe predstavuje nielen okolnosti vzniku škôlky pre rómske deti, ale i praktiky Anjela smrti - doktora Mengeleho.

"Manžela mi odviedli a budúcnosť sa zdala taká neistá, že mi zvýšili sily iba na to, aby som za svoju rodinu odriekala krátku modlitbu. Šesť rokov som nevkročila do kostola, no rozprávať do neúprosného ticha bolo v tej chvíli jediné, z čoho som dokázala čerpať nádej. Myšlienky mi vírili v hlave. Hlad, strach a úzkosť ma dusili, žiť v koncentračnom tábore bolo ako snažiť sa dýchať pod vodou. Znovu som si spomenula na manželovu krásnu tvár. Na jeho oči, ktoré boli také výrečné. Určite ho ešte niekedy uvidím, nenechal by ma samu ani v pekle." (str. 47)

Hlavnou postavou je Helene Hannemannová, vzor árijskej ženy z Mníchova, no na jej povesti a živote sa podľa nacistických kritérií vyskytuje nepríjemný biľag - vydala sa za Róma Johanna a porodila mu päť detí. Ako každá etnická menšia aj rodina Helene je odsúdená na transport do koncentračného tábora. A ona, keďže ich nedokáže opustiť, sa dobrovoľne vydá do rúk bezohľadného systému a ocitne sa spolu s nimi v Brezinke. Tu sa stretáva s neslávne známym doktorom Mengelem, pričom sa s ním dostáva do kontaktu hneď z dvoch dôvodov - Helene je zdravotná sestra a okrem toho má dvojičky, o ktoré doktor prejavoval zvýšený záujem v rámci svojho krutého výskumu. Je zaujímavé, že prológ a epilóg sú vyrozprávané práve z jeho pohľadu, pripadá mi to pomerne netradičné, celej knihe to dodáva nádych dramatickosti a akejsi väčšej údernosti. Všetky kapitoly sú inak spracované optikou Helene, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej myšlienok a pocitov. Text je však veľmi dynamický, postavený na epickosti a rýchlom spáde. Aj preto si kniha vystačí s menším počtom strán oproti iným, podobne ladeným titulom. Nezdržiava sa vysvetleniami či odbočkami, nemusíte sa však báť, že by nejaké okolnosti ostali nedotiahnuté. Autor skôr vie, čo je pre text žiaduce, a tak sa vyvaroval zbytočností. Pri knihách tohto typu tiež vítam, ak sú v závere doplnené historické súvislosti, no Mario Escobar zašiel ešte ďalej. Na konci nájdete aj mapy táborov, slovník a chronológiu rómskej časti tábora v Osvienčime.

Mario Escobar

"Blízko pri mne bol doktor Mengele. Väzni priniesli stoličky aj pre nás ošetrovateľov, a vždy keď som sa k nemu obrátila, videla som úžas v jeho tvári. Za tých niekoľko mesiacov, čo sme sa poznali, sa jeho výraz dosť zmenil. Spomenula som si na knihu Portrét Doriana Graya od Oscara Wilda... Až do toho dňa som si to neuvedomila, alebo nechcela uvedomiť, ale doktor Mengele mi skutočne naháňal strach. Hlavný hrdina zapredá dušu diablovi, aby si uchoval telesnú krásu, no vnútri zahníva, čo sa prejavuje na obraze, ktorý drží zamknutý v tmavej komore, až sa napokon muž na obraze premení na monštrum." (str. 161)

Osvienčimská uspávanka v sebe skrýva viacero motívov, ktoré do seba pekne zapadajú, ani jeden nevyčnieva na úkor iného a spolu tvoria ucelený, emotívny príbeh. Spracúva situáciu Rómov v koncentračnom tábore, starostlivosť o deti v ťažko vybudovanej škôlke a v neposlednom rade spomínané Mengeleho praktiky. Mario Escobar je uznávaným historikom, no i sám priznal, že táto kniha sa mu písala zo všetkých najťažšie. Vžiť sa do pocitov matky, ktorá sa obetovala v prospech svojich najbližších, aby sa stala svedkom nepredstaviteľných zverstiev, bolo určite náročné. Svojej úlohy sa však zmocnil znamenite. A hoci sa príbeh odohráva len v rokoch 1943 až 1944, jeho odkaz pretrváva dodnes. A my máme minimálne morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa naň nezabudlo.

Originálny názov: Canción de cuna de Auschwitz
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 231

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.