Odvážny román o Kristovej manželke

Napriek tomu, ako súčasná doba praje prejavovaniu vlastného názoru a kritickému mysleniu, stále jestvujú témy, ktoré pôsobia na prvý pohľad nedotknuteľne. Náboženstvo je vo všeobecnosti tenkým ľadom, po ktorom sa aj statočnejší umelci pohybujú len veľmi opatrne. Nikdy totiž nevedia, koho tým podráždia a ako rýchlo sa ich vízia môže obrátiť proti nim. Samozrejme, ak nie je ich primárnym cieľom šokovať. Kniha túžob vyznieva v istom smere kontroverzne, ale zdanie môže klamať. Pri čítaní anotácie som si tiež myslel, že autorka pichá do osieho hniezda, no i to je iba ukážka toho, že napriek svojej otvorenej mysli v sebe predsa len ukrývam isté predsudky... Áno, román nás síce prenesie do prelomu letopočtov a poodhalí dosiaľ netušené súvislosti osobného života Ježiša Krista, robí to však pútavo, podnetne a úctivo. 

"Keď som bola dieťa, občas som sa zobudila s vedomím toho, čo sa stane, skôr než sa to odohralo: že ma Judáš vezme k akvaduktu, že Shipra upečie jahňa, že matku bude bolieť hlava, že mi otec z paláca prinesie farbivá na atrament, že učiteľ bude meškať. Krátko pred Yalthiným príchodom som sa prebudila s istotou, že nám do života zavíta ktosi cudzí. Tieto záblesky sa mi zjavovali v čase, keď som sa vynárala z hlbín spánku. Skôr než som otvorila oči, boli tam, tiché, čisté, jasné ako kúsky fúkaného skla, a ja som čakala, či sa premenia na skutočnosť. Vždy sa tak stalo." (str. 67)

Kniha Sue Monk Kiddovej je určená každému fanúšikovi príbehov presahujúcich rámec bežnej "vzťahovky". Pretože ak si náhodou myslíte, že ťažiskom je sila viery, ste na omyle. V jadre ide o sebauvedomenie mladej ženy na prahu dejinných zmien a jej puto s navonok obyčajným tesárom. Milovaný a Malý hrom, ako sa medzi sebou láskyplne nazývali Ježiš a jeho manželka Anna, sa ako pár nevyskytujú v oficiálnych náboženských textoch, ale zároveň nie je nikde napísané, že v ich vzťahu nie je kúsok pravdy. Práve to umožňuje spisovateľom a spisovateľkám nahliadať na niekdajšie osobnosti podľa vlastného uváženia. To však neznamená, že by Sue nerešpektovala kultové meno kresťanstva, skôr naopak. Svojím pohľadom naňho cez optiku zaľúbenej partnerky prináša nevšedný opis Božieho syna ako človeka spätého so svojím pozemským poslaním i s blízkymi ľuďmi. Anna sa odmala pohybuje v spoločnosti osôb známych z biblických príbehov, ktoré ešte nepodľahli nánosu času, rôznych verzií a symbolike. Aj vy najlepšie urobíte, keď sa odosobníte od pozadia príbehu a budete ho vnímať nezainteresovane, len ako ďalší z mnohých historických románov. V tom prípade vám Anna určite prirastie k srdcu. Vtedajšia Galilea (a nielen ona) bola totiž doménou mužov - otcov, bratov, manželov, učencov, no Annina slobodná duša sa nevie zmieriť s nepísanými pravidlami, najmä keď ju rodičia zasnúbia s oveľa starším vdovcom. Samotná predstava nedobrovoľného manželstva je jej proti srsti, nieto ešte potom, čo spozná sympatického Ježiša, prinášajúceho harmóniu do jej nepokojného sveta. A to napriek tomu, že on sám disponuje množstvom pochybností a vnútorných dilem. Je to však každopádne príjemná zmena oproti iným mužským postavám, ktoré slúžia ako prostriedok na prezentovanie myšlienky rovnoprávnosti pohlaví. Idey feminizmu sú prítomné v celej šírke textu, čo môže niekomu občas pripadať ako tlačenie na pílu (v deji skutočne natrafíte na pasáže, ktoré pre to vyznievajú neprirodzene), no z pohľadu súčasníka ide o ďalší prvok kritickej analýzy spoločnosťou akceptovaných dogiem. Biblia nepripisuje ženám toľko dôležitých úloh či významov ako mužom a Sue Monk Kiddová sa rozhodla posvietiť si na tento jav. Vtlačila im výraznejšiu pečať a známe historické udalosti tým obohatila o nové, originálne pojatie. 

Sue Monk Kiddová (zdroj: Goodreads)

"Prvé neznesiteľné týždne jeho neprítomnosti som strávila vo svojej izbe. Nemala som chuť byť svedkom toho, ako jeho matka horko plače, ani počúvať výčitky a otázky, ktorými ma zasypávali jeho bratia a ich ženy. Pomiatol sa Ježiš na rozume? Je posadnutý diablom? Má v úmysle nasledovať akéhosi pomätenca a nechať nás, aby sme sa postarali o seba sami? Predstavovala som si svojho manžela, osamoteného v akejsi zaprášenej jame v júdejskej púšti, ako sa bráni pred diviakmi a levmi. Má dostatok jedla a vody? Zápasí s anjelmi ako Jakub?" (str. 196)

V priebehu archeologických vykopávok bolo objavených mnoho starobylých textov, ktoré neušli náboženským historikom, a teória o manželstve Ježiša Krista je jednou z dlhodobo pretriasaných tém. A aj keď dôjde k jednoznačnému vedeckému preukázaniu nepravosti dokumentov, verejnosti to stačí na vybudovanie základov pre rôzne konšpirácie. Kniha túžob nie je ani odbornou prácou, ani plodom bezbrehej fantázie. Vnímam ju ako poctu určujúcim udalostiam raného kresťanstva a zdôraznenie ženskej roly pri jeho formovaní. Dnešná doba praje podobným dielam, no i tak má autorka obdivuhodnú odvahu. Nebyť jej talentu, pochopenia a znalosti problematiky, ľahko by sa stala terčom neúprosnej kritiky.

Originálny názov:  The Book of Longings
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Katarína Ostricová
Počet strán: 364

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Alegorické rozprávanie o strate, živote a nádeji

Koncom roka 2019 prinieslo vydavateľstvo Tatran slovenským čitateľom preklad rozprávkovej knihy Snehová sestra. Švédska spisovateľka Maja Lunde vytvorila v spolupráci s ilustrátorkou Lisou Aisato skutočne nádhernú publikáciu, prispôsobenú atmosfére a významu adventu. Dodnes sa k nej rád vraciam. O to príjemnejšie bolo moje prekvapenie, keď došlo k ohláseniu prekladu knihy Strážkyňa slnka. Maja a Lisa totiž nespolupracovali jednorazovo, ale chcú priniesť príbehy súvisiace so všetkými ročnými obdobiami. Po zime teda prichádza jar a my máme možnosť začítať sa do textu spracúvajúceho tému prebúdzania. A to nielen vo význame prírody, ale aj nás ľudí. Z autorkiných riadkov znova prýšti veľká dávka ľudskosti, hoci samotný príbeh je pomerne jednoduchý.

"To vďaka slnku na jar všetko vyrástlo takpovediac z ničoho. Vďaka slnku mohla príroda počas celého leta prekypovať životom, až kým v zime znova neutíchla. Potom sa s nami slnko zahralo na schovávačku, hovoril starý otec, bolo čoraz bledšie a chladnejšie, takmer úplne zmizlo a uvoľnilo cestu mrazu. A napokon sa na jar vrátilo, rovnako silné a húževnaté ako predtým. Jar, pomyslela som si, môcť tak zažiť jar! Môcť tak zažiť, že sa niečo mení, že svet nie je stále rovnako sivý." (str. 16)

Hrdinkou je Lily, dievča vyrastajúce iba so starým otcom v pochmúrnom, sivom a sychravom svete, kde nejestvuje slnko ani pohoda a plný žalúdok je iba spomienkou na zašlé časy. Lily pozná štyri ročné obdobia iba z dedkovho rozprávania a predstava slnečných dní a tepla je pre ňu čistým sci-fi. Samozrejme, nielen pre ňu, ale pre všetkých obyvateľov dediny. Či sveta? Ťažko povedať, príbeh Strážkyne slnka totiž nie je zakotvený v našej realite, a tak ponúka v podstate len ohraničené dejisko. To je napokon zrejmé už od prvých strán, keď sa Lily snaží prísť na to, čo ukrýva skleník, kde starý otec zabezpečuje pre dedinu jediný stály prísun plodín potrebných na prežitie. Deti v rozprávkach sa málokedy vyznačujú poslušnosťou a ani Lily neodolá lákaniu zvedavosti. Napriek varovaniu prekračuje pomyselnú čiaru bezpečnej zóny a vstupuje do temného lesa, na konci ktorého na ňu čaká obrovské prekvapenie. Stretnutie s Chlapcom a Psíkom jej otvorení netušené možnosti, ale privedie aj na nebezpečnú cestu k poznaniu, prečo slnko nespočíva na oblohe. 

Zdalo sa mi, akoby dej nedržal celkom pohromade. Možno to bolo spôsobené istou nelogickosťou či snahou zakomponovať doň poučenia pre mladších čitateľov, ale miestami sa to dialo dosť kostrbato. Lily a Chlapec konajú podľa potrieb autorky, príliš náhle menia svoje postoje (hlavne Chlapec) a ani strážkyňa slnka nie je taká podstatná, ako sa podľa názvu zdá. Pôsobí síce hrozivo, ale pritom nie je hrozbou. Až do samého konca nie je jasné, čo a prečo vlastne robí, a tak vás ani nezaujíma, hoci by mala byť najpozoruhodnejšou postavou knihy. Keď sa odhalí všetko podstatné, je už v podstate neskoro. Slabší príbeh je však vykompenzovaný nádhernými ilustráciami. Lisa Aisato sa opäť prejavila ako nesmierne talentovaná umelkyňa a jej obrázky sú pastvou pre oči. Samotný text síce prečítate rýchlo, ale napriek tomu dokážete stráviť na jednej strane aj dlhší čas. Detailné zobrazenie postáv, prostredia a aktuálnej atmosféry je vrcholom knihy a posúva ju na vyššiu úroveň. Prevládajúcou farbou je v tomto prípade zelená, no hrá toľkými odtieňmi, že sa nedá neobdivovať ilustrátorkin jemnocit. Prebúdzajúca sa príroda vytvára s ponurým svetom skvelý kontrast a pri pestrých výrazoch postáv máte pocit, akoby ste sa pozerali na reálne osoby.

"Strážkyňa slnka sa na mňa naďalej dívala svojimi žiarivými očami. Prevŕtala ma skrz-naskrz pohľadom, akoby chcela zistiť, kto som, a zároveň ma celú spoznať. Až teraz som pochopila, čo Chlapec myslel tým, že je veľmi smutná, pretože za horiacim plameňom v jej očiach som videla nekonečný žiaľ, akoby na celom šírom svete nejestvovalo žiadne dobro. Pod ťarchou zármutku a beznádeje mi okamžite oťaželo celé telo." (str. 74)

Zimná rozprávka sa mi páčila o niečo viac, ale to neznamená, že by Strážkyňa slnka nebola tiež plná podnetov na zamyslenie. Vzhľadom na mladších čitateľov šikovne spracúva tému nádeje a boja za lepšiu situáciu, a to nielen pre seba, ale aj pre iných. Zároveň predostiera starú známu pravdu, že za smútkom a zdaním zla sa neraz skrýva krivda a príbeh, ktorý čaká na vyrozprávanie. Pretože len pochopenie a tolerancia môžu obstáť v konflikte so sklamaním a frustráciou. Nehovoriac o ekologickom aspekte, ktorý v knihe zaznieva. Maja Lunde a Lisa Aisato sú dobre fungujúce duo. Verím, že letný príbeh z ich série bude takisto prežiarený silnými motívmi.

Originálny názov: Solvokteren
Príslušnosť k sérii: 2. diel
Preklad: Zuzana Bátorová-Vahančíková
Počet strán: 200

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Klasika vykúpená krvou

Herman Melville vo svojom kultovom diele zúročil vlastné skúsenosti z práce námorníka a zakomponoval doň množstvo spoločenských a kultúrnych odkazov. Snaha o experiment sa mu však nevyplatila a v roku 1851, keď román vyšiel, si nenašiel dostatok oddaných čitateľov. Vraj sa predalo len niekoľko stoviek výtlačkov. Až začiatkom 20. storočia, v čase plurality umeleckých smerov a prístupov, literárna veda ocenila Melvillov prínos. Keď Herman ako sotva dvadsaťročný mladík vypočul volanie mora, zrejme ani netušil, ako pobyt na veľrybárskej lodi ovplyvní jeho umelecké napredovanie. On sám síce na vlastné oči nikdy nevidel legendárneho vorvaňa, no ústne podanie stačilo na to, aby tridsať rokov od predmetných udalostí napísal román Biela veľryba. 

"Ak všeobecnú mienku o vojakoch natoľko zvyšujú nebezpečenstvá, ktorým musia čeliť, dovoľujem si vás ubezpečiť, že nejeden z ošľahaných veteránov, ktorí neohrozene postupujú proti delostreleckej batérii, by rýchlo cúvol pred ozrutným vorvaním chvostom, keď mu nad hlavou bičuje povetrie do vzdušných vírov. Veď čo sú hrôzy, ktoré majú pôvod v človeku, a preto sú rozumom pochopiteľné, proti úkazom božím, kde hrôza a zázrak splývajú v jedno! No i keď sa svet na nás, na lovcov veľrýb, díva zvysoka, predsa len nás nechtiac obdivuje, ba priam nás uctieva!" (str. 113)

Loď Essex sa porúčala na morské dno po tom, ako mu vorvaň niekoľkými útokmi zničil provu. Dvadsaťjeden námorníkov strávilo na troch člnoch niekoľko vysiľujúcich mesiacov. Slnko, nedostatok vody, delírium, beznádej, ba dokonca kanibalizmus zredukovali ich počet na osem, pričom žiaden z nich už nebol schopný viesť plnohodnotný život. Nezvyčajný príbeh o krutom, neporaziteľnom tvorovi nemohol nechať Herman Melville nepovšimnutý. Na jeho základe vytvoril kultovú postavu kapitána Achaba, posadnutého túžbou po pomste voči veľrybe, ktorá ho pripravila o nohu. Znalci dobových udalostí tušili, aký koniec postretne posádku kapitánovej lode Pequod, ale to by nezabránilo jeho úspechu. Problém nastal vplyvom autorovho zámeru obohatiť text o skryté významy, filozofické úvahy či biblickú symboliku. Pomerne jednoduchý a priamočiary námet sa tak stal na vtedajší čitateľský vkus až príliš prekombinovaným. Je pravda, že Biela veľryba sa číta pomerne ťažko, ale zato je jasné, prečo patrí ku klasickým dielam svetovej literatúry. Keď sa naladíte na autorov štýl a spôsob rozprávania, napokon sa radi ponoríte do drsného, neraz páchnuceho a špinavého sveta, kde nie je príroda synonymom pokoja a ticha, ale skôr krutosti a neutíchajúceho boja. Dej nie je napriek rozsahu bohatý na udalosti, hoci rozprávač Izmael toho zažije dosť. Schválne v súvislosti s ním nepoužívam pojem hlavný hrdina, pretože je otázne, okolo koho sa točí celý príbeh. Je ústredným bodom Izmael, kapitán Achab alebo nespútaný vorvaň? Hermanovi Melvillovi sa podarilo krásne vykresliť posadnutosť človeka v ceste za stanoveným cieľom, Moby Dick sa stáva mnohovrstevným symbolom, aj keď hrozí, že súčasný čitateľ sa bude prirodzene snažiť pochopiť Achabovo konanie, dať mu určitý rámec či strčiť ho do príslušnej škatuľky. Cez Izmaelovu optiku však máme možnosť porozumieť kapitánovým pocitom, ktoré sú napokon omnoho dôležitejšie než samotné dianie na lodi. Apropo, loď. Pequod je svetom samým osebe, dozvedáme sa mnoho o činnostiach sprevádzajúcich plavbu po mori, zoznamujeme sa so životom námorníkov aj spôsobmi lovu veľrýb, no napriek tomu sa kniha nedá považovať za historický román. Samozrejme, v autorovej dobe išlo o súčasné nahliadnutie do danej oblasti s využitím vlastných skúseností. Pritom sa však dozviete mnoho zaujímavých vecí. Niektorým čitateľom môžu prekážať dlhšie pasáže opisujúce veľrybiu problematiku, iní budú nadšení detailným prienikom do našincovi neznámych faktov. Ja som sa zmietal kdesi medzi tým. Osobne totiž nie som fanúšikom retardačných motívov, ale v prípade starších diel sa ich vždy snažím vnímať s odstupom a s ohľadom na dobu vzniku. 

Herman Melville (zdroj: MassLive.com)

"Začali sa k nej na lanách priťahovať, boli čoraz bližšie a bližšie, a keď sa jej dostali zarovno každý z jednej strany, mihli sa vzduchom kopije a striedavo do nej bodali, Stubbova odpovedajúc Flaskovej, Flaskova Stubbovej. Celý ten boj zúril v blízkosti Pequodu a záľahy žralokov, ktoré sa predtým hrčili na vorvaňovi, sa teraz chvatne vrhli na čerstvo prelievanú krv a chleptali ju z každej novej rany tak lačne ako smädní Izraeliti vodu, čo vytryskla po údere zo skaly. Gejzír veľryby konečne zhustol a po strašidelnom prevaľovaní a dávení sa vyvalila hore bruchom mŕtva." (str. 302)

Herman Melville využíva kvetnatý jazyk, aj v obyčajnej či dramatickej chvíli sa vyskytnú priam lyrické vyjadrenia, ktoré buď zjemnia celkové vyznenie, alebo vás prinútia zamyslieť sa. Z Moby Dicka sa stal pojem, slávneho vorvaňa poznajú po mene aj tí, ktorí ani netušia, kto je Izmael alebo kapitán Achab. Z tohto pohľadu sa dá Biela veľryba považovať za nadčasovú, hoci dnes už málokto môže pochopiť v plnej hĺbke znázornené pohnútky a situácie. Napriek tomu aj 170 rokov od vydania knihy dokáže podnietiť k rôznym postrehom, pretože pozorný čitateľ si v nej zakaždým môže všimnúť čosi nové. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

    

Filozofická cesta za bezpečím a nádejou

Španielsky spisovateľ Mario Escobar dominuje na poli historických románov, pričom prevažne sa venuje tematike druhej svetovej vojny. Po románe Osvienčimská uspávanka nám vydavateľstvo Lindeni prináša preklad ďalšieho diela z jeho pera, a tým sú Deti žltej hviezdy. Znovu sa ocitáme vo víre protižidovských opatrení a prenasledovania, tentoraz na francúzskej pôde. Kniha sa však odlišuje od iných s podobným zameraním hneď v niekoľkých bodoch. Hrdinami sú bratia vo veku trinásť a osem rokov, text obsahuje veľa uvedomelých podnetov na zamyslenie a hrôzy a nebezpečenstvo vojny sú skôr v úzadí. Román by som preto odporučil aj čitateľom, ktorí sa inak tomuto typu príbehov vyhýbajú v snahe vyhnúť sa smútku či ťaživým myšlienkam. 

"Jacob postupne osamel so svojimi myšlienkami. Rodina bola oveľa viac než skupina ľudí spojených krvným putom, bola to tenká niť, ktorá zošívala prítomnosť s minulosťou. Spomienky držali tie dva svety pokope, preto bolo také dôležité, aby ľudia nezabúdali. Kým si budú pamätať, bude teta Judith nažive a rodičia budú stáť po ich boku. Jacob si utrel slzy do vankúša. Skúšal si predstaviť, čo asi tete bežalo hlavou, keď padala z okna na tvrdý dvor. Bála sa? Určite áno, ale Jacob bol presvedčený, že aspoň na sekundu si pomyslela aj na nich, že ich tu necháva samých a nedodrží daný sľub." (str. 94)

Dej mi pripomenul film Z Paríža do Paríža, ktorý mal podobný námet, no jeho spracovanie napokon vyznelo odlišne. Román Maria Escobara predstavuje príbeh rozpadnutej rodiny, poznačenej vojnou a nutnosťou uprednostniť odlúčenie pred možnými tragickými dôsledkami. Umelecky založení rodičia dvoch chlapcov sa podujmú nájsť bezpečnejšie miesto pre život a medzitým ponechajú deti v starostlivosti ich tety. Lenže udalosti naberú dramatický spád, keď nacisti v spolupráci s francúzskymi žandármi nachádzajú ukrytých židov a Jacob s Mošem čelia hrozbe transportu do koncentračného tábora v Osvienčime. Útek z pazúrov okupantov a list od rodičov podnieti chlapcov k ceste naprieč krajinou v snahe znova stmeliť rodinu rozdelenú neprajnými okolnosťami. Ide nielen o základný, ale aj hlavný kameň celého príbehu. Jacob a Moše ako protagonisti putujú po Francúzsku a počas strastiplnej cesty stretávajú pestrú plejádu postáv. To umožňuje autorovi zapracovať do deja veľa rôznych charakterov, minipríbehov a pohľadov na vojnové besnenie. Premisa mu však, na druhej strane, bráni v tom, aby ich preskúmal hlbšie, a tak keď aj chlapci natrafia na niekoho nesmierne zaujímavého, zakrátko sa s ním rozlúčia a smerujú ďalej. Aj menší priestor však niekedy stačí na to, aby vo vás zanechal veľký dojem. Neudeje sa to, samozrejme, s každou postavou, ale občas vás ich osud podnieti k zamysleniu. Príležitostí na úvah je v knihe tak či tak neúrekom. Deti žltej hviezdy sa totiž vyznačujú bohatým myslením, občas až neuveriteľným vzhľadom na ich vek. Escobar však nepísal knihu pre detského čitateľa, preto je tento krok logický, i keď jej uberá z autentickosti. To, že je autorom etablovaným v období druhej svetovej vojny, sa prejavuje aj zapracovaní dobových faktov. Mnohé z nich nie sú vysvetlené a spolieha sa na to, že čitateľ sa ako-tak orientuje v zobrazenej problematike. Osobne som s tým problém nemal, no zrejme sa nájdu takí, ktorým nebudú známe všetky súvislosti. Hlavnú líniu to však veľmi neovplyvňuje a putovanie bratov do bezpečia si užijete všetci naplno. 

Mario Escobar (zdroj: Knižné novinky)

"Umyté drevené schody vyzerali čerstvo nalakované, na zábradlí nebolo ani zrnko prachu. S domom, v ktorom prežili posledné roky, sa to nedalo ani porovnať. Vzdialenejšie oblasti trpeli vojnou menej, zlo rozširujúce sa z Paríža a zo severného Francúzska ako hustá čierna škvrna do týchto končín zrejme ešte nezasiahlo. Valence oveľa väčšmi pripomínalo Jacobovi krajinu, do ktorej sa jeho rodičia zamilovali, ktorú chceli prijať za svoj nový domov a ktorú nacisti svojimi klamstvami a hrozbami premenili na útrpný nemý film v nekonečných odtieňoch sivej." (str. 173)

Deti žltej hviezdy sú knihou, ktorou sa napriek ťažkej téme celý čas nesie dôležité posolstvo o odhodlaní, viere a nádeji. Vzhľadom na ústredné postavy, nie vždy chápajúce pohnútky a motívy dospelákov, sa dočkáte aj mnohých odľahčených scén a praktického, jednoduchého pohľadu na svet na pokraji morálneho zániku. Som rád, že som dal Mariovi Escobarovi aj ďalšiu šancu presvedčiť ma o svojom talente. Odteraz sa budem tešiť na každú jeho novinku, lebo nepochybujem, že pôjde znova o príjemný, pútavý a poučný zážitok.

Originálny názov: Children of the Stars
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Milan Kopecký
Počet strán: 352

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Temné hmoty boli iba začiatok

Bol som ešte iba študent, keď v slovenskom preklade vyšla séria Temné hmoty. Philip Pullman ma razom preniesol do sveta zvieracích démonov, tajomných a mocných rádov a detí, ktoré chceli nájsť len pokoj v kruhu rodiny. Tento rok nám televízie BBC a HBO ponúkli nové seriálové spracovanie Lyriných dobrodružstiev, čo sa ukázalo ako správny krok. Nielenže ide o kvalitný počin, ale osviežili pamäť mnohým čitateľom, ktorí sa teraz môžu pustiť do Pullmanovej aktuálnej série Kniha prachu. 

Jej prvá časť La Belle Sauvage (meno lode) je prequelom Temných hmôt a predstavuje nových hrdinov - obetavého Malcolma a starostlivú Alice. Lyra má v tomto čase iba osem mesiacov, ale jej úloha v deji je nemenej dôležitá. Je zvláštnym úkazom, že druhý diel sérií je neraz slabší a tvorí iba akúsi stredovú výplň, ale to nie je tento prípad. Tajné spoločenstvo totiž prekvapuje v mnohých smeroch. 

"A tak sa plahočili hlboko do Temného močiara, cítili, ako ich slizké ruky chytajú za členky, počuli okolo seba strašidelný šepot a vzdychy, až napokon prišli k miestu, kde ležal ten starý kameň, na ktorom sa mihotala sviečka vyrobená z tuku mŕtvoly. Zdvihli kamenné veko a tam ležala mŕtva luna, jej zvláštna krásna tvár bola studená a oči zavreté. Potom však otvorila oči a všetko ožiarilo jasné strieborné svetlo." (str. 204)

Najväčším rozdielom je časový skok, Lyra je už totiž dospelá žena a od udalostí v prvej časti nás delí dvadsať rokov. To poskytuje autorovi možnosť zakomponovať do príbehu aj témy blízke čitateľom na prahu adolescencie - hľadanie si miesta vo svete, nutnosť akceptácie či objavovanie svojich silných i slabých stránok. Lyra to všetko prežíva o to intenzívnejšie, že je odtrhnutá od sveta, v ktorom dovtedy žila, kvôli starodávnym textom. V tomto smere sa mi páči väčší prienik do záležitostí ohľadom démonov - zvierat reprezentujúcich duše ľudí, ktoré na seba môžu brať rôznu podobu, až kým človek nedospeje. Lyra prestáva rozumieť svojmu vernému démonovi Panovi, zmieta sa v pochybnostiach, stráca schopnosť ovládať prístroj alethiomer i vlastnú fantáziu. Pomôcť by jej azda mohli Malcolm a Alice, no Lyra sa vplyvom svojho úpadku dostáva do sveta plného zrady a... tajných spoločenstiev. Protihráčmi na poli dobra a spravodlivosti sa stávajú Marcel Delamare a Olivier Bonneville, ktorých zámery sú uveriteľné a nie sú iba postavičkami vytvorenými pre potreby príbehu. Sú jeho plnohodnotnou súčasťou a ich scény som si užíval. Tu sa zároveň pekne prejavilo prepojenie kníh, pretože Tajné spoločenstvo plne využíva dianie v Temných hmotách, jeho presah je takisto dôležitou časťou celej mozaiky. Ak ale nepoznáte predošlé knihy, nemusíte sa obávať, všetko je náležite vysvetlené a nebudete sa cítiť stratene. Dej vás rýchlo vtiahne svojou pestrosťou, výborne vykreslenými postavami, motívom pomsty za smrť rodiča i politických machinácií. Navyše sa prostredníctvom Lyry dostanete do rôznych častí sveta a ani sa nenazdáte, prevraciate strany v strhujúcom finále. 

"Marcel Delamare sa zriedka hneval. Jeho nesúhlas mal formu tichého, chladného a presne odmeraného trestu pre tých, čo ho nahnevali. Robil to tak nenápadne, že tí, čo mu boli vystavení, sa najprv cítili polichotení, že upútali jeho pozornosť, až kým si neuvedomili jej nepríjemné následky. Lenže to, čo urobil Olivier Bonneville, ho viac ako nahnevalo. Bola to priama a do očí bijúca neposlušnosť, ktorá si zasluhovala exemplárny trest." (str. 386)

Keďže mám pocit, že som ako čitateľ rástol spolu s Lyrou, Tajné spoločenstvo pre mňa získalo úplne iný nádych, než keby som k nemu pristupoval ako ku každej inej knihe. V porovnaní s predošlými časťami je o čosi temnejšie, vážnejšie, venuje sa hlbším témam a viac núti čitateľa k zamysleniu sa nad prepojeniami s našou spoločnosťou. Práve preto si zároveň myslím, že niektorí čitatelia môžu byt trochu sklamaní. Nie je tu veľa akcie, sám som jej pôvodne čakal o niečo viac, no nevadilo mi to. Philip Pullman má natoľko príťažlivý rozprávačský štýl, že dokáže udržať pozornosť aj menej prvoplánovo.

Originálny názov: The Secret Commonwealth
Príslušnosť k sérii: 2. diel (Kniha prachu)
Preklad: Oľga Kralovičová
Počet strán: 614

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Ikar.